Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1723 – Alcoforadová, Mariana

Alcoforadová [alko-] (Alcoforado), Mariana, 22. 4. 1640 Beja – 28. 7. 1723 tamže — portugalská rehoľníčka, klariska. Autorka ľúbostných Portugalských listov (Lettres portugaises) publikovaných 1669 vo francúzštine (v portugalčine až 1819), určených francúzskemu plukovníkovi Noëlovi Boutonovi, markízovi de Chamilly (*1636, †1715), ktorý pôsobil 1663 – 67 v službách generála Frédérica-Armanda de Schomberg (*1615, †1690) v Portugalsku. Autorstvo diela bolo spochybnené, polemiky sa zúčastnili o. i. aj J. J. Rousseau a Voltaire. Dielo bolo viackrát vydané v češtine (1919, 1948, 1970).

1960 – Amorim, Enrique

Amorim, Enrique, 25. 7. 1900 Salto – 28. 7. 1960 tamže — uruguajský spisovateľ. Autor viacerých vidieckych románov, z ktorých vyniká Vidiečan Aguilar (El paisano Aguilar, 1934) s mnohými regionalistickými prvkami (opisy prírody, analfabetizmus, dialekt) o neistom znovuhľadaní stratených koreňov. Prostý námet je rozvrhnutý do viacerých voľne pospájaných epizód, ktorých najcennejšou zložkou sú bystré postrehy hlavného hrdinu. V románe Kára (La carreta, 1932) fabuluje zvyk miestnych žien obchádzať na káre vidiek a praktizovať prostitúciu.

Ďalšie diela: romány Nerovný vek (La edad despareja, 1938), Kôň a jeho tieň (El caballo y su sombra, 1941), Mesiac vyrástol z vody (La luna se hizo con agua, 1944), Veľtrh podvodníkov (Feria de farsantes, 1952), Divosi (Los montaraces, 1957) Ústie (La desembocadura, 1958), politické romány Deväť mesiacov nad Nequénom (Nueve lunas sobre Neuquén, 1946), Víťazstvo neprichádza samo (La victoria no viene sola, 1952), básnické zbierky Dvadsať rokov (Veinte años, 1920), Návštevy v nebi (Visitas al cielo, 1929), Päť uruguajských básní (Cinco poemas uruguayos, 1935), Sonety lásky v októbri (Sonetos de amor en octubre, 1954), zbierky poviedok Amorim (1923), Námestie kár (La plaza de las carretas, 1937), esej Quiroga, ako som ho poznal (El Quiroga que yo conocí, 1983).

1557 – Anna Klévska

Anna Klévska, 22. 9. 1515 – 28. 7. 1557 Chelsea, Londýn — štvrtá manželka Henricha VIII. Sobáš sa konal 1540 z politických príčin (podpora protestantizmu, protiváha nebezpečenstvu aliancie medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa). Po polroku sa s ňou dal rozviesť, pretože nebola pekná ani vzdelaná. Ako odškodné dostávala doživotnú rentu.

1927 – Ashbery, John

Ashbery [eš-], John, 28. 7. 1927 Rochester, New York – 3. 9. 2017 Hudson, New York — americký básnik a umelecký kritik; príslušník skupiny tzv. newyorských básnikov, ktorí sa inšpirovali expresionistickými výbojmi výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov. Používa kadencie bežnej hovorovej reči, ako aj rozličné štylistické experimenty.

Zbierky básní: Turandot (1953), Pár stromov (Some Trees, 1956), Rieky a hory (Rivers and Mountains, 1966), Dvojaký sen o jari (The Double Dream of Spring, 1970), Autoportrét vo vydutom zrkadle (Self-Portrait in a Convex Mirror, 1975), Vlna (A Wave, 1984; slov. 2000), A hviezdy žiarili (And the Stars Were Shining, 1994), Počuješ, vtáčik? (Can You Hear, Bird?, 1995), Čínske šepoty (Chinese Whispers, 2002), Svetaznalá krajina (A Worldly Country, 2007) a i. Nositeľ Národnej knižnej ceny za poéziu (1976), Pulitzerovej ceny za poéziu (1976) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos do americkej literatúry (2011).

1750 – Bach, Johann Sebastian

Bach, Johann Sebastian, 21. 3. 1685 Eisenach – 28. 7. 1750 Lipsko — nemecký skladateľ a organista, najvýznamnejší predstaviteľ bachovského rodu, jeden z najväčších géniov európskej hudobnej kultúry.

Najmladší syn huslistu a mestského kapelníka v Eisenachu Johanna Ambrosia Bacha (*1645, †1695) a Alžbety, rodenej Lämmerhirtovej (*1644, †1694). Základy hry na sláčikových nástrojoch dostal od otca, brat Johann Christopher (*1671, †1721), organista v Ohrdrufe, žiak J. Pachelbela, ho oboznámil s organovou hrou. Po otcovej smrti 1695 pokračoval v štúdiách na latinskej škole v Ohrdrufe a vzdelával sa naďalej v hudbe, 1703 ukončil školu pri Kláštore sv. Michala v Lüneburgu. V tom období sa oboznamoval s tvorbou majstrov minulosti, najmä s repertoárom duchovnej hudby a pri návštevách Hamburgu aj s nemeckou opernou a organovou hudbou. R. 1703 bol krátko členom kapely kniežaťa Johanna Ernesta vo Weimare, potom organistom v Kostole sv. Bonifáca v Arnstadte. R. 1705 navštívil významného organistu D. Buxtehudeho v Lübecku, ktorého hra a skladby mali veľký vplyv na rozvoj Bachovho talentu. Významnou etapou v jeho živote bolo miesto organistu v Mühlhausene (1707), z toho obdobia pochádzajú najmä skladby pre organ a príležitostné kantáty. R. 1707 sa oženil so svojou druhostupňovou sesternicou Mariou Barbarou Bachovou (Bach, *1684, †1720), s ktorou mal 7 detí. R. 1708 sa presťahoval do Weimaru, kde ako organista a hudobník na dvore kniežat Wilhelma Ernsta a Ernsta Augusta naplno rozvinul svoju skladateľskú aktivitu. K jeho povinnostiam patrilo komponovanie, hra na organe a čembale, účinkovanie v dvornej kapele i pedagogická činnosť. K jeho žiakom z toho obdobia okrem členov kniežacej rodiny patril J. M. Schubart, J. T. Krebs, J. G. Ziegler a i. Nielen vo Weimare, ale aj v celom Nemecku bol známy ako organový interpret so skvelou pedálovou technikou a registráciou, vyhľadávaný aj ako posudzovateľ nových nástrojov. Tam sa dostal aj do bližšieho kontaktu s tvorbou talianskych skladateľov (diela A. Vivaldiho, A. Corelliho, T. Albinoniho a i.). R. 1714 sa stal koncertným majstrom dvornej kapely, čím sa výrazne zlepšila jeho ekonomická situácia. Od 1717 pôsobil na dvore kniežaťa Leopolda v Köthene, kde našiel priaznivé podmienky na tvorivú činnosť. V tomto období vzniklo aj 6 slávnych Brandenburských koncertov. R. 1721 sa po smrti prvej manželky oženil s Annou Magdalenou Wilckeovou (Wilcke, *1701, †1760), dvornou speváčkou v Köthene, s ktorou mal 13 detí. Od 1723 pôsobil v Lipsku, stal sa kantorom Školy sv. Tomáša a hudobným riaditeľom, rozvinul bohatú pedagogickú činnosť. Je to obdobie jeho vrcholných diel. Od 1729 viedol koncerty spoločnosti Collegium musicum, pre ktorú pravidelne písal nové skladby. V tomto záverečnom tvorivom období písal klavírne a organové skladby, cyklické diela, ktoré predstavujú vrchol jeho kontrapunktickej práce. Posledné tri roky života trpel očnou chorobou a pred smrťou celkom oslepol. Pochovali ho v Lipsku pri Kostole sv. Jána, 1949 boli jeho telesné pozostatky prenesené do Kostola sv. Tomáša. Štyria synovia z 20 detí z jeho dvoch manželstiev sa uplatnili ako významní hudobníci a skladatelia (→ Bach, Carl Philipp Emanuel, → Bach, Johann Christian, → Bach, Johann Christoph Friedrich, → Bach, Wilhelm Friedemann).

Bachova tvorba je súčasťou epochy vrcholného baroka, v jeho organových a vokálnych dielach dominuje vplyv nemeckej, v orchestrálnych a komorných skladbách talianskej a francúzskej hudby. Pôvodnými formami u Bacha sú invencie a symfónie pre klavír, sólový klavírny koncert a chorálové predohry. Do tohto jeho novátorského obdobia patria dva zošity Dobre temperovaný klavír (Das wohltemperierte Klavier), cyklus 24 prelúdií a fúg, ktoré mali byť materiálom na cvičenie vo všetkých durových a molových tóninách. Vo Francúzskych suitách a v Anglických suitách dovŕšil proces štylizácie tancov v suite. K vrcholným dielam tohto obdobia patria náročné skladby ako Chromatická fantázia a fúga, Goldbergove variácie a i. Z obdobia 1723 – 45 pochádzajú majstrovské vokálno-orchestrálne diela, kantáty a oratóriá, v ktorých rozšíril a prehĺbil kantátovú formu tým, že integroval staré a nové formy, prekomponoval barokový symbolizmus a alegorizmus do realizmu. Tak vznikli jeho Jánove pašie a epicko-kontemplatívne Matúšove pašie, ktoré predstavujú vrchol nemeckého pašiového slohu. Iné vokálne skladby, napr. Magnificat, Vianočné oratórium, Omša h mol a i., už presahujú liturgický zámer a otvárajú sa širokospektrálnemu svetskému uplatneniu. Diela z 1745 – 50 charakterizuje Bachovo koncentrované kontrapunktické majstrovstvo Kánonických variácií pre organ a Hudobnej obete spracovaných ako variačný cyklus. Predstavujú vývoj fúgy od ricercaru po zrelú viacnásobnú fúgu. Posledné dielo Umenie fúgy (nedokončené) koncipované pravdepodobne didakticky, demonštruje všetky možnosti fúgovej kompozície, od najjednoduchšej po najzložitejšiu, a tvorí tak ojedinelý, dosiaľ neprekonaný vrchol cyklickej kontrapunktickej kompozície.

Veľkosť Bachovho umenia z hľadiska súčasnosti spočíva v dokonalej syntéze výdobytkov predchádzajúcich skladateľských generácií, jeho dielo sa stalo prameňom budúceho hudobného vývoja. Ako jediný skladateľ v dejinách hudby dosiahol pravdepodobne úplnú dokonalosť vo formách, ktoré používal. V rámci nich dokázal využiť všetky v tom období dosiahnuteľné kompozičné prostriedky. Jeho dielo považovali jeho súčasníci za priťažké a príliš učené a po jeho smrti zostali známe iba jeho skladby pre klávesové nástroje. Návrat k Bachovej tvorbe podnietilo až v 19. stor. uvedenie Matúšových pašií F. Mendelssohnom-Bartholdym (1829 v Berlíne), na znovuobjavení jeho organovej tvorby mal veľkú zásluhu A. Schweizer. Úplný súpis Bachovej tvorby (Bach-Werke-Verzeichnis, → BWV) zostavil W. Schmieder (Thematisch-systematisches Verzeichnis der musikalischen Werke J. S. Bachs, 1950).

Dielo: vokálne diela: 5 pašií, z nich sa zachovali Jánove pašie (1724, BWV 245) a Matúšove pašie (1727 alebo 1729, BWV 244), Magnificat (1723, BWV 243a), Vianočné oratórium (1734, BWV 248) a Veľkonočné oratórium (1725 – 35, BWV 249), Omša h mol (1724, BWV 232), chrámové kantáty (5 cyklov po 300, zachovalo sa asi 200), svetské kantáty (Svadobná kantáta, Sedliacka kantáta, Phoebus a Pan, Spokojný Aeolus, Herkules na rázcestí), motetá, duchovné piesne a árie; inštrumentálne diela: husľové koncerty, zachované a mol (1720, BWV 1041) a E dur (1720, BWV 1042), dvojkoncerty: d mol pre 2 husle (1720, BWV 1043), trojkoncert a mol pre flautu, husle a klavír (1738 – 40, BWV 1044), klavírne koncerty, 6 Brandenburských koncertov (1721, BWV 1046 – 1051), 4 predohry (suity) pre orchester (1717 – 30, BWV 1066 – 1069); komorné diela: 6 suít pre sólové violončelo (1720, BWV 1007 – 1012), 3 sonáty a 3 partity pre sólové husle (1720, BWV 1001 – 1006, z nich partita č. II d mol ukončená slávnou ciacconou), partita pre sólovú flautu (1720, BWV 1013), sonáty: 6 pre husle a čembalo (1717 – 23, BWV 1014 – 1019a), 3 pre violu da gamba a čembalo (1720, BWV 1027 – 1029) a i., Hudobná obeť (1747, BWV 1079); organové diela: veľké prelúdiá, resp. tokáty, fantázie a fúgy (Tokáta a fúga d mol, 1708, BWV 565), Pasaccaglia c mol (1717), 6 triových sonát, 45 chorálových prelúdií Organová knižočka (1713 – 15, BWV 599 – 644), 6 Schüblerových chorálov (1748 – 49, BWV 645 – 650), spracovania chorálov; klavírne diela: Dobre temperovaný klavír I, II (1722, BWV 846 – 869, 1744, BWV 870 – 893), Chromatická fantázia a fúga d mol (1719/1730, BWV 903), Goldbergove variácie (1741, BWV 988, Ária s 30 obmenami, cyklus Klavírne cvičenia IV), Umenie fúgy (1750, nedokončené, BWV 1080).

1951 – Belochvostikovová, Natalija Nikolajevna

Belochvostikovová (Belochvostikova), Natalija Nikolajevna, 28. 7. 1951 Moskva — ruská herečka. Výrazná predstaviteľka generácie bývalých sovietskych hercov pôsobiacich vo filme a v divadle od prelomu 60. a 70. rokov 20. stor. V typológii jej postáv prevládajú nežné a romantické, v 80. rokoch tragické ženské postavy: Pri jazere (U ozera, 1969), Nadežda (N., 1973), Červený a čierny (Krasnoje i čornoje, 1976), Teherán 43 (Tegeran–43, 1980), Breh (Bereg, 1984), Mesto neviest (Gorod nevest, 1985), Zákon (Desiať let bez prava perepiski, 1990), V Rusku sneží (V Rossii iďot sneg, 2010) a i.

1939 – Bosák, Ján

Bosák, Ján, 28. 7. 1939 Lišov, okres Krupina – 25. 12. 2018 Bratislava — slovenský jazykovedec. R. 1964 – 2010 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, súčasne 1990 – 2007 externe na Fakulte humanitných a prírodných vied (od 1995 Fakulta humanitných vied) Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pracoval v oblasti výskumu súčasného spisovného slovenského jazyka (morfematika, jazyk ako sociálnokomunikačný systém, jazyková kultúra), zároveň zastával viaceré vedecko-organizačné funkcie v Jazykovednom ústave a v predsedníctve SAV, ale aj funkcie s medzinárodnou pôsobnosťou.

Spoluautor knižnej publikácie Východiská morfémovej analýzy (1985), jeden z hlavných autorov kolektívnej monografie Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Editor monografie Slovenský jazyk v rámci medzinárodného slavistického projektu Najnowsze dzieje języków słowiańskich (1998) a medzinárodného zborníka Internacionalizácia v súčasných slovanských jazykoch: za a proti (1999). Vedúci prekladateľského kolektívu diela Slovník cudzích slov. Akademický (1997). Pri príležitosti životného jubilea mu bol venovaný medzinárodný zborník Jazyk v komunikácii (2004).

R. 1994 – 2010 hlavný redaktor Jazykovedného časopisu. R. 1993 – 2008 predseda Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky pri Medzinárodnom komitéte slavistov.

1724 – Cyprián

Cyprián, vlastným menom František Ignác Jäschke, aj Jaisge, 28. 7. 1724 Polkowice, Poľsko — asi 16. 4. 1775 Červený Kláštor, okres Kežmarok — uhorský prírodovedec, kamaldulský mních. Pôsobil v kláštoroch v Čenstochovej, Brne, na Zobore v Nitre, pravdepodobne aj v Taliansku, od 1756 v Červenom Kláštore. Zaoberal sa alchýmiou, matematikou, fyzikou, výrobou zrkadiel, liečiteľstvom, a najmä botanikou. Jeho päťjazyčný herbár (1766 – 71) na 97 listoch s nalepenými 283 položkami rastlín je najstarším zachovaným herbárom na území Slovenska. Priložených je aj 32 strán (16 listov) Cypriánových úvah o vtedajšej lekárskej vede vrátane konkrétnych príkladov z jeho medicínskej praxe napísaných v nemčine. Rastliny pochádzajú väčšinou z oblasti Pienin a Tatier, sú označené nielen latinským, ale niekedy aj nemeckým, gréckym, goralským a českým názvom. Herbár je národnou kultúrnou pamiatkou a je uložený v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave. Cyprián údajne zostrojil lietajúci stroj (krídla), na ktorom robil kĺzavé lety spod vrcholu Troch korún (autentické údaje sa nezachovali, existujú len na úrovni legiend).

2008 – Felix, Václav

Felix, Václav, 29. 3. 1928 Praha – 28. 7. 2008 tamže — český skladateľ, zbormajster, pedagóg a hudobný teoretik.

Študoval skladbu na AMU v Prahe u Václava Dobiáša a hudobnú teóriu postgraduálne u Karla Janečka. V rokoch 1957 – 59 bol šéfredaktorom časopisu Hudební rozhledy, 1959 – 61 tajomníkom Českej únie skladateľov. V roku 1960 bol vymenovaný za špeciálneho asistenta Katedry teórie a dejín hudby Hudobnej fakulty AMU v Prahe, 1979 – 86 bol vedúcim katedry, v 1985 bol vymenovaný za profesora.

V rámci hudobnej poetiky sa usiloval o zrozumiteľnosť, základom jeho hudobnej kompozície je spevná melodika vychádzajúca z tzv. masových žánrov. Zaujímal sa o českú folkovú hudbu. Jeho tvorba reflektuje široké teoretické poznatky.

Je autorom orchestrálnych, koncertantných a komorných diel, skladieb pre klavír a pre sólový nástroj so sprievodom klavíra, napr. Sonata da requiem pre lesný roh (alebo basklarinet) a klavír (1969), Sonata giocosa pre fagot (alebo basklarinet) a klavír (1974), zborových skladieb a cyklov, piesní a piesňových cyklov, hudobno-dramatických diel a i.

1999 – Haavelmo, Trygve Magnus

Haavelmo [hó-], Trygve Magnus, 13. 12. 1911 Skedsmo – 28. 7. 1999 Oslo — nórsky ekonóm. Od 1933 pôsobil v Ekonomickom ústave pri univerzite v Osle vedenom R. A. K. Frischom, od 1939 na Kalifornskej, Harvardovej a Chicagskej univerzite v USA, 1945 obchodný radca nórskeho veľvyslanectva, 1948 – 79 profesor na univerzite v Osle. Vedúca osobnosť a významná autorita v ekonomických vedách na univerzite v Osle, ako výskumný pracovník i ako pedagóg ovplyvnil vývoj ekonomickej teórie v Nórsku. Zameriaval sa na aplikáciu ekonometrických teórií, zaoberal sa teóriou trendov vývoja investícií, teóriou dopytu po reálnom kapitáli, ako aj teóriou ekonomického rastu. Navrhol metódy umožňujúce špecifikovať, identifikovať a odhadovať ekonomické vzťahy medzi vzájomne závislými premennými. Od 1944 člen, 1957 prezident Ekonometrickej spoločnosti, člen mnohých vedeckých a vládnych inštitúcií, kde pôsobil ako poradca. Hlavné diela: Pravdepodobnostný prístup v ekonometrii (The Probability Approach in Econometrics, 1944, dizertačná práca), Štúdia o teórii ekonomického vývoja (A Study in the Theory of Economic Evolution, 1954), Štúdia o teórii investícií (A Study in the Theory of Investment, 1960). Nobelova cena za ekonómiu (1989) za objasnenie teórie pravdepodobnosti ako základu ekonometrie.

1916 – Halasi-Kun, George

Halasi-Kun, George, 28. 7. 1916 Záhreb, Chorvátsko – 20. 7. 2011 Trenton, New Jersey — americký hydrológ a vodohospodár. R. 1946 – 48 pracovník Štátneho stavebného úradu v Liptovskom Mikuláši, 1949 – 53 Krajského národného výboru v Košiciach a Prešove, 1954 – 57 Pozemných stavieb v Košiciach, od 1958 pôsobil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1971 – 91 v Topografickom ústave štátu New Jersey. Člen Americkej geologickej spoločnosti (GSA, 1969), Maďarskej akadémie vied (1993) a Národnej akadémie vied Ukrajiny (1993). Zameriaval sa na hydrológiu malých povodí, analýzu stredovekých máp, znečisťovanie životného prostredia, čistenie odpadových vôd i na ochranu životného prostredia. Výsledky svojich výskumov publikoval najmä v 37-zväzkovom Columbia University Seminar Proceedings, pričom 3. zväzok je venovaný hydrológii Slovenska a 10. zväzok hydrológii str. Európy (10).

1768 – Heinsius, Wilhelm

Heinsius [hajnzius], Wilhelm, 28. 7. 1768 Lipsko – 1. 10. 1817 Gera — nemecký bibliograf. Kníhkupec v Lipsku, neskôr v Gere. R. 1793 vydal vo vlastnom vydavateľstve 4-zv. abecedný zoznam kníh od 1700 Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval knihy vydané v Nemecku a krajinách s príbuzným jazykom alebo literatúrou. Použil univerzálny knižný katalóg vydávaný od 1748 jeho strýkom a od 1760 jeho otcom Johannom Samuelom Heinsiom (*1734, †1807).

R. 1798 vydal dodatky a 1812 a 1813 nový 4-zv. Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval nemeckú literatúru z obdobia 1700 – 1810. Postupne vychádzali jeho ďalšie pokračovania, ktoré už zostavovali Ch. G. Kayser, Otto August Schulz (*1803, †1860), Ludwig Franz Albert Schiller (*1805, †1858), Karl Robert Heumann (*1816, †1868) a i. Lexikón vychádzal v Lipsku vo vydavateľstve Gleditsch a 1831 – 92 vo vydavateľstve Brockhaus. Spolu vyšlo 19 zv.

1998 – Herbert, Zbigniew

Herbert, Zbigniew (Bolesław Ryszard), pseudonymy Patryk, Bolesław Hertyński, Stefan Martha, 29. 10. 1924 Ľvov, Ukrajina – 28. 7. 1998 Varšava — poľský spisovateľ, jeden z popredných predstaviteľov literárnej skupiny Generácia 56. Rozsiahle humanitné vzdelanie si dopĺňal cestami do zahraničia, kde prednášal o poľskej kultúre, 1986 – 91 žil vo Francúzsku. V dielach vychádzal z kultúrnej tradície minulosti, kládol dôraz na otázky poznania a morálne aspekty. Autor básnických zbierok Struna svetla (Struna światła, 1956), Hermes, pes a hviezda (Hermes, pies i gwiazda, 1957), Štúdia predmetu (Studium przedmiotu, 1961), Nápis (Napis, 1969), Pán Cogito (Pan Cogito, 1974), Hlásenie z obkľúčeného mesta a iné básne (Raport z oblężonego miasta i inne wiersze, 1983), Elégia na odchod (tal. Elegia per l’addio della penna dell’inchiostro della lampada, 1989; poľ. Elegia na odejście, 1990), Rovigo (1992), a Epilóg búrky (Epilog burzy, 1998), pre ktoré je charakteristická jasnosť, zrozumiteľnosť a klasická usporiadanosť, preto ich časť kritiky zaraďuje k neoklasicizmu. Jeho tvorba má intelektuálny, kultúrny charakter, citlivo no umiernene reaguje na morálne konflikty epochy historických a civilizačných zmien, využíva poetiku veľkej metafory, vychádzajúcej zo symboliky mýtov, umeleckých diel, prírodných javov či historických postáv. Spája úctu k európskym tradíciám s modernými výrazovými prostriedkami, filozofické úvahy s jednoduchým poetickým jazykom, etické a existenciálne otázky so zmyslom pre humor a iróniu. Autor divadelných hier Jaskyňa filozofov (Jaskinia filozofów, vydaná časopisecky 1956, uvedená 1961, vydaná knižne cudzojazyčne 1964, poľsky 1970 v zbierke Drámy, Dramaty; sfilmovaná 1996, réžia Stefan Chazbijewicz), Druhá izba (Drugi pokój, uvedená 1958, vydaná 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná napr. 1970, réžia Roman Załuski), Rekonštrukcia básnika (Rekonstrukcja poety, vydaná časopisecky 1960, uvedená 1961, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy), Lalek (vydaná časopisecky 1961, uvedená 1963, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná 1999, réžia Zbigniew Zapasiewicz), Uzavreté mestečko (Miasteczko zamknięte, uvedená 1964; sfilmovaná 1963, réžia Tadeusz Byrski), esejistickej trilógie o antickej histórii a kultúre Barbar v záhrade (Barbarzyńca w ogrodzie, 1962; slov. 2005), Zátišie s uzdou (angl. Still Life with a Bridle, 1991; poľ. Martwa natura z wędzidłem, 1993) a Labyrint pri mori (Labirynt nad morzem, 2000), rozhlasových hier Maja (uvedená 1966), Listy od našich čitateľov (Listy naszych czytelników, vydaná časopisecky 1972, uvedená 2010), List (uvedená 1973) a zbierky esejí Kráľ mravcov. Súkromná mytológia (angl. The king of the ants. Mythological essays, 1999; poľ. Król mrówek. Prywatna mitologia, 2001). V slovenčine vyšli výbery z jeho básní Hermes, pes a hviezda (1966), Čierna ruža (1999) a Fortinbrasov žalospev. Vybrané básne (2009) Prekladal z anglickej (J. Conrad) a nemeckej (M. Frisch) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1963), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1965) a Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1991).

1668 – Hiebner, Izrael

Hiebner [híb-], Izrael, aj Israel, 20. alebo 21. 2. 1619 Schneeberg – 22. alebo 28. 7. 1668 Sibiu, Rumunsko — nemecký astronóm, lekár a matematik. Študoval medicínu a právo na univerzite v Lipsku, od 1643 pôsobil ako astrológ, lekár a zostavovateľ kalendárov na rôznych miestach v Nemecku a Rakúsku (Freiberg, Norimberg, Erfurt, Lipsko a i.). Približne 1661 – 65 pôsobil v Prešove, kde s Johannom Patersonom Hainom (*1615, †1675) zostrojil ďalekohľad a pravdepodobne zriadil hvezdáreň. Na základe svojich pozorovaní nakreslil mapu Mesiaca. Zástanca a šíriteľ heliocentrizmu na Slovensku. Venoval sa aj medirytectvu.

1849 – Karol Albert

Karol Albert, 2. 10. 1798 Turín – 28. 7. 1849 Porto, Portugalsko — sardínsky kráľ (od 1831) zo savojsko-carignanskej dynastie (jej prvý panovník), otec Viktora Emanuela II. Bol vychovávaný na dvoroch v Drážďanoch, Janove a Paríži v intelektuálskom prostredí, preto v mladosti sympatizoval s liberalizmom a nacionalizmom. Počas revolúcie v Piemonte (1821) sa stal kandidátom karbonárov na trón, krátko mal titul regenta. Vlády sa ujal po smrti kráľa Karola Félixa (*1765, †1831), ktorý bol jeho vzdialeným bratancom. Čoskoro však začal prejavovať sklony k absolutizmu a vkladané nádeje opozičných hnutí, ktorých cieľom bolo oslobodenie a zjednotenie Talianska, sa nerealizovali (G. Mazzini a G. Garibaldi museli odísť do exilu). Pod vplyvom revolučných udalostí v Európe však zmenil stanovisko, 4. 3. 1848 vyhlásil konštitučnú ústavu (Statuto Albertino) a postavil sa na čelo protirakúskeho národnooslobodzovacieho hnutia a zjednocovacieho úsilia Talianov. Z podnetu C. B. Cavoura vyhlásil 23. 3. 1848 Rakúsku vojnu, ktorá však mala pre taliansku stranu nepriaznivý vývoj. Po porážke v bitkách pri Custoze (23. – 25. 7. 1848) a Novare (23. 3. 1849) abdikoval v prospech svojho syna Viktora Emanuela (II.) a odišiel do exilu do Portugalska.

1962 – Konwitschny, Franz

Konwitschny, Franz, 14. 8. 1901 Fulnek, okres Nový Jičín, Česko – 28. 7. 1962 Belehrad, pochovaný v Lipsku — nemecký dirigent, otec Petra Konwitschného.

V rokoch 1923 – 25 študoval na lipskom konzervatóriu u Hansa Bassermanna. Pôsobil ako huslista a violista v Gewandhausorchestri v Lipsku, od 1925 ako violista vo Fitznerovom kvartete (činné do 1927) v Rakúsku, kratší čas vyučoval hru na husliach na viedenskom konzervatóriu. Od roku 1927 sa venoval dirigentskej činnosti. Vo viacerých nemeckých mestách pôsobil ako šéfdirigent (Stuttgart) a hudobný riaditeľ (Freiburg im Breisgau, Frankfurt nad Mohanom, Hannover), 1949 – 62 bol šéfdirigentom Gewandhausorchestra (od 1961 jeho čestný člen), súčasne 1953 – 55 dirigentom Drážďanského štátneho orchestra a hudobným riaditeľom Drážďanskej opery, od 1955 hudobným riaditeľom novozrekonštruovanej Štátnej opery v Berlíne.

Bol známy širokým dirigentským gestom, dôsledným prienikom do partitúry a tempovou agogikou. Uznanie si získal predovšetkým ako interpret nemeckej romantickej hudby, najmä opier Richarda Wagnera a symfonických diel Ludwiga van Beethovena, Richarda Straussa, Maxa Regera a Antona Brucknera. Na hudobné nosiče nahral kompletné cykly Beethovenových a Schumannových symfónií, Wagnerových opier (Tristan a Izolda, Tannhäuser, Blúdiaci Holanďan) a i.