Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1937 – Adler, Max

Adler [ád-], Max, 15. 1. 1873 Viedeň – 28. 6. 1937 tamže — rakúsky sociológ, filozof a sociálnodemokratický politik, profesor na univerzite vo Viedni. S O. Bauerom a R. Hilferdingom zakladateľ a teoretik austromarxizmu, počas 1. svet. vojny patril ku kritikom politiky vedenia rakúskej sociálnej demokracie a v medzivojnovom období k odporcom fašizmu. Vo svojich prácach sa snažil o teoretické spojenie marxistickej sociológie a kantovskej teórie poznania. K jeho hlavným dielam patria: Marx ako mysliteľ (Marx als Denker, 1908), Kant a marxizmus (Kant und der Marxismus, 1925), Učebnica materialistického chápania dejín (Lehrbuch der materialistichen Geschichtsauffassung, 2 zv., 1930 – 32), Záhada spoločnosti (Das Rätsel der Gesellschaft, 1936).

1889 – al-Akkád, Abbás Mahmúd

al-Akkád, Abbás Mahmúd, 28. 6. 1889 Asuán – 12. 3. 1964 Káhira — egyptský básnik a literárny kritik. Časť tvorby vydal súborne v zbierke Díván (Básnická zbierka, 1916), neskôr doplnená o ďalšiu tvorbu (pod tým istým názvom, 1916). Z neskoršej tvorby: zbierky Hrdličkin dar (Hadijjat al-karaván, 1933), Víchrice západu, Po víchriciach (A’ásír magrib, Ba’da a’ásír, 1950) a i.

1876 – Ambros, August Wilhelm

Ambros, August Wilhelm, 17. 11. 1816 Mýto, okres Rokycany, ČR – 28. 6. 1876 Viedeň — rakúsky muzikológ a hudobný kritik. Študoval právo, maliarstvo a hudbu, profesor hudby v Prahe a vo Viedni. Progresívny komentátor hudobného diania, jeden z najvýznamnejších hudobných historikov svojej doby. Autor diela Dejiny hudby (Geschichte der Musik, 3 zv., 1862 – 68) zahŕňajúceho hudbu od staroveku po 15. stor., ktoré sa stalo základom modernej hudobnej historiografie (ďalšie 2 zv. a registre boli po jeho smrti spracované na základe ním zhromaždeného materiálu, vydané 1878, 1882). Ďalšie diela: Hranice hudby a poézie (Die Grenzen der Musik und Poesie, 1856), Kultúrnohistorické obrazy z hudobného života súčasnosti (Kulturhistorische Bilder aus dem Musikleben der Gegenwart, 1860) a i.

1385 – Andronikos IV. Palaiologos

Andronikos IV. Palaiologos, 11. 4. 1348 – 28. 6. 1385 — byzantský cisár (1376 – 79), syn Jána V. Palaiologa. O cisársky trón viedol boje s otcom a s bratmi. Pomocou kupcov z Janova 1376 obsadil Konštantínopol a otca uväznil. Ján V. Palaiologos z väzenia utiekol a 1379 ovládol krajinu, synovi odstúpil niektoré mestá v Propontíde a Marmare.

1928 – Barstow, Stan

Barstow [bárstou], Stan, 28. 6. 1928 Horbury – 1. 8. 2011 Baglan, Wales — anglický spisovateľ. Úspech dosiahol prvým románom Niečo ako láska (A Kind of Loving, 1960; slov. 1966; sfilmovaný 1962, réžia J. Schlesinger). Písal romány, a to najmä z robotníckeho prostredia, napr. Zúrivý pokoj (A Raging Calm, 1968), Ten pravý koniec (The Right True End, 1976), Bratov príbeh (A Brother’s Tale, 1980), autor poviedok i adaptácií pre rozhlas a televíziu.

1878 – Brzozowski, Stanisław Leopold

Brzozowski [bžo-], Stanisław (Leopold), 28. 6. 1878 Maziarnia – 30. 4. 1911 Florencia — poľský literárny kritik a spisovateľ. Vyšiel z modernizmu, v mene ktorého ostro kritizoval stúpencov poľského pozitivizmu. V jeho publicistickej a literárnej tvorbe sa eklekticky spájajú rozličné dobové koncepcie, ktoré ho viedli k prepiatemu oportunizmu a individualizmu. Autor románov Plamene (Płomienie, 2 zv., 1908), v ktorom zobrazil formou memoárov poľského bojovníka boj ruských revolucionárov proti cárizmu, a Sám uprostred ľudí (Sam wśród ludzi, 1911) vykresľujúceho charakter poľskej kultúry v 30. a 40. rokoch 19. stor. Uplatnil sa predovšetkým ako literárny kritik: eseje a štúdie Súčasný poľský román (Współczesna powieść polska, 1906), Súčasná literárna kritika v Poľsku (Współczesna krytyka literacka w Polsce, 1907), Legenda Mladého Poľska. Štúdia o štruktúre kultúrnej duše (Legenda Młodej Polski. Studja o strukturze duszy kulturalnej, 1910), Idey. Úvod do filozofie historickej zrelosti (Idee. Wstęp do filozofii dojrzałości dziejowej, 1910), Hlasy uprostred noci. Štúdia o romantickom slnovrate európskej kultúry (Głosy wśród nocy. Studya nad przesileniem romantycznem kultury europejskiej, 1912), Filozofia poľského romantizmu (Filozofia romantyzmu polskiego, časopisecky 1921, knižne 1924).

1974 – Bush, Vannevar

Bush [buš], Vannevar, 11. 3. 1890 Everett, Massachusetts – 28. 6. 1974 Belmont, Massachusetts — americký elektrotechnik, jeden z priekopníkov počítačov. R. 1919 – 38 prof. na Massachusettskom technologickom inštitúte v Cambridgei, 1939 – 55 prezident Carnegie Institution vo Washingtone, od 1941 riaditeľ Úradu vedeckého výskumu a vývoja pre vojenské účely, súčasne vládny poradca, 1946 – 48 vo vedúcich funkciách vo vojenskom výskume. R. 1927 navrhol a skonštruoval analógový počítač na riešenie sústav diferenciálnych rovníc. Tento mechanický, tzv. diferenciálny analyzátor 1935 inovoval použitím papierových pások na zápis inštrukcií. Koncom 20. rokov vyvinul sieťový analyzátor na simuláciu správania sa veľkých rozsiahlych elektrických sietí. R. 1945 predvídal, že nastáva obdobie, v ktorom sa bude rýchlo zvyšovať množstvo poznatkov a informácií a problémom bude efektívne ich sprístupniť. Navrhol koncepciu stroja (nazval ho memex), ktorý dokáže uschovávať veľké množstvo informácií s asociatívnym spájaním súvisiacich textov alebo obrázkov. Spojenia sa dajú uschovať a použiť pri sprístupňovaní. Táto myšlienka je základom hypertextu.

1993 – Christov, Boris

Christov, Boris, aj Christoff, 18. 5. 1914 Plovdiv – 28. 6. 1993 Rím — bulharský operný spevák (bas).

Ako cársky štipendista študoval v Ríme u Riccarda Stracciariho. Debutoval v roku 1946 v opernom dome mesta Reggio Calabria (Taliansko) ako Colline v Pucciniho Bohéme. V priebehu dvoch rokov sa udomácnil na všetkých veľkých svetových operných scénach. Jeho profilovými postavami boli Mefisto (Charles Gounod: Faust), Filip II. (Giuseppe Verdi: Don Carlos), Don Basilio (Gioacchino Rossini: Barbier zo Sevilly) a Boris Godunov Modesta Petroviča Musorgského. Jeho hlas vynikal variabilnou a osobitou farebnosťou evokujúcou lyrickú nostalgiu, drámu aj démonickosť. Bol majstrom dramatického výrazu a tvárnym hercom.

1819 – Grisiová, Carlotta

Grisiová [grízi-] (Grisi), Carlotta, vlastným menom Caronne Adele Josephine Marie Grisi, 28. 6. 1819 Visinada, Istria – 20. 5. 1899 Ženeva — talianska tanečnica.

Absolvovala baletnú školu v Miláne, spolu s Fanny Elsslerovou a Marie Taglioniovou bola považovaná za významnú predstaviteľku romantickej éry s mimoriadnou technickou eleváciou. Debutovala v roku 1832 v Miláne, 1833 prešla do Neapola, kde sa začala jej spolupráca s Julesom Perrotom. V roku 1841 sa predstavila v parížskej Opere ako prvá Giselle. Pôsobila v Londýne, vo Viedni, v Miláne, Mníchove a Petrohrade. Okrem Giselle stvárnila hlavné postavy v baletoch La Péri (1843), Esmeralda (1844), Paquita (1846) a i., účinkovala v svetoznámom Pas de quatre (1845) v Londýne. Od roku 1853 pôsobila mimo javiska vo Švajčiarsku.

1943 – Heck, Philipp Nicolai von

Heck [hek], Philipp Nicolai von, 22. 7. 1858 Petrohrad – 28. 6. 1943 Tübingen — nemecký právnik. Pôsobil na univerzite v Berlíne, Greifswalde a Halle, 1901 – 28 profesor občianskeho, obchodného a zmenkového práva na univerzite v Tübingene (1904 – 05, 1915 – 16, 1919 – 20 a 1927 – 28 dekan právnickej fakulty, 1911 – 12 rektor univerzity).

Predstaviteľ jednej z teórií výkladu práva, záujmovej jurisprudencie spájajúcej prvky právneho pozitivizmu so sociologickým prístupom, vyzdvihujúcej účel a záujem v práve. Zaoberal sa aj dejinami práva. Hlavné diela: Prehľad záväzkového práva (Grundriss des Schuldrechts, 1929), Prehľad vecného práva (Grundriss des Sachenrechts, 1930), Vznik pojmu a záujmová jurisprudencia (Begriffsbildung und Interessenjurisprudenz, 1932).

1491 – Henrich VIII.

Henrich VIII., 28. 6. 1491 Greenwich, dnes súčasť Londýna – 28. 1. 1547 Westminster, dnes súčasť Londýna — anglický kráľ (od 1509) z dynastie Tudorovcov, syn Henricha VII., otec Eduarda VI., Márie I. Krvavej a Alžbety I. Po nástupe na trón sa oženil s vdovou po svojom staršom bratovi Arthurovi (†1502) Katarínou Aragónskou, ktorá bola dcérou španielskej kráľovnej Izabely I. Katolíckej a španielskeho kráľa Ferdinanda II. Katolíckeho a stala sa matkou neskoršej kráľovnej Márie I. Krvavej. Počas svojej vlády nadviazal na autoritatívne úsilie svojho otca a stal sa tvorcom typickej absolutistickej monarchie. Pod vplyvom kancelára kardinála T. Wolseyho viedol politiku v duchu udržania rovnováhy síl, resp. moci na európskej pevnine. Pôvodne bol spojencom Španielska, bol sprostredkovateľom v mocenskom zápase medzi cisárom Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I., ktorí proti sebe viedli štyri vojny (1521 – 44). Pôvodne bol odporcom reformácie a za vystúpenie proti luteránom dostal 1521 od pápeža Leva X. titul Fidei defensor (Obranca viery). Keďže s Katarínou Aragónskou nemal mužského potomka, Henrich chcel s ňou dosiahnuť rozvod, čo pápež Klement VII. odmietol odsúhlasiť. Po jeho tajnom sobáši v januári 1533 s Annou Boleynovou (bola už tehotná) ho pápež pre bigamiu exkomunikoval. Tento konflikt viedol v konečnom dôsledku k odtrhnutiu anglickej cirkvi od Ríma a k vytvoreniu samostatnej národnej cirkvi, ktorej najvyššou hlavou sa stal kráľ (→ anglikánska cirkev). Hospodársku moc si Henrich posilnil aj konfiškáciami cirkevných majetkov, kláštory boli zrušené a mnísi kruto prenasledovaní. Politickú oporu mal v tzv. novej šľachte (z radov meštianstva) a v úradníckom aparáte, vplyv starej aristokracie bol potlačený a značná časť jej príslušníkov skončila na popravisku. R. 1529 sa kancelárom stal T. More, ktorý však odmietol prestúpiť na protestantizmus a ako množstvo ďalších odporcov anglikanizmu bol 1535 popravený. R. 1536 bola popravená aj Anna Boleynová (matka budúcej Alžbety I.), ktorá bola obvinená z cudzoložstva. Jeho ďalšou manželkou sa stala Jana Seymourová, ktorá však 1537 zomrela pri pôrode následníka (neskoršieho Eduarda VI.). Na radu T. Cromwella sa Henrich 1540 z politických príčin oženil s nemeckou princeznou Annou Klévskou, ktorá sa mu však natoľko nepáčila, že sa s ňou už po pol roku rozviedol a Cromwella dal popraviť. Svoju piatu manželku Katarínu Howardovú dal 1542 popraviť za neveru. Jeho šiestou a poslednou ženou bola od 1543 Katarína Parrová, ktorá ho prežila. Postava Henricha VIII. sa stala námetom viacerých literárnych (napr. dráma W. Shakespeara Henrich VIII., 1612) i filmových spracovaní, napr. režisér Alexander Korda (*1893, †1956) natočil film Šesť žien Henricha VIII. (The Private Life of Henry VIII, 1933; hlavnú postavu stvárnil Charles Laughton, ktorý za ňu 1934 získal Oscara), režisér Charles Jarrott (*1927, †2011) film Tisíc dní s Annou (Anna of the Thousand Days, 1969; postavu Henricha VIII. stvárnil R. Burton, ktorý za ňu 1970 získal Oscara, film získal Oscara aj za najlepšie kostýmy a režisér Ch. Jarrott získal 1970 Zlatý glóbus za réžiu), režisér Keith Michell (*1928, †2015) film Šesť žien Henricha VIII. (Henry VIII and His Six Wives, 1972), režisér Pete Travis televízny film Henrich VIII. (Henry VIII, 2003) a i.

1893 – Henriová, Florence

Henriová [anri-] (Henri), Florence, 28. 6. 1893 New York – 24. 7. 1982 Compiègne — francúzska fotografka a maliarka. R. 1914 študovala hudbu a maľbu v Berlíne, 1915 – 19 v Mníchove, od 1924 v Paríži u A. Lhota, F. Legéra a A. Ozefanta. Od 1927 študovala na Bauhause v Dessau u L. Moholyho-Nagya, P. Kleeho a J. Albersa. V ranom období tvorby vytvárala konštruktivistické maľby, bola ovplyvnená kubizmom a geometrickou abstrakciou. Po 1927 sa začala venovať fotografii. V ranej tvorbe používala experimentálne fotografické postupy, pri abstraktných fotografiách pracovala predovšetkým so svetlom a s kompozíciou (Kompozícia II, 1928), využívala však aj prekrývanie plánov a netradičný uhol pohľadu snímky (Most v Marseille, 1929), typické pre ňu bolo uplatnenie zrkadiel a zrkadlového odrazu predmetov. Od 30. rokov 20. storočia sa v Paríži venovala reklamnej, módnej a portrétnej fotografii. Vytvorila množstvo autoportrétov, v ktorých sa prezentovala v podobe androgýnnej bytosti. Jednou z nosných tém jej fotografií bola koncepcia zdvojenosti a dvojice, jej diela majú filozoficko-metaforický charakter. Po 1963 sa venovala najmä kolážam a maľbe.

1627 – Herrera, Francisco de ml.

Herrera [erre-], Francisco de, ml. (el Mozo), pokrstený 28. 6. 1627 Sevilla – pochovaný 25. 8. 1685 Madrid — španielsky maliar, architekt a scénický výtvarník, syn Francisca de Herrera st.

Najväčší vplyv na formovanie jeho diela malo štúdium tvorby Tiziana a P. P. Rubensa, 1648 – 50 alebo 1651 – 54 pravdepodobne navštívil Taliansko. Vyvinul vlastnú verziu vrcholnobarokového maliarskeho štýlu, ktorá bola obľúbená na dvore Filipa IV. Od 1650 pôsobil v Madride, 1655 – 60 v Seville, kde vytvoril najvýznamnejšie cirkevné objednávky (Extáza sv. Františka, 1656 – 57). Po 1661 opäť pôsobil v Madride, kde maľoval fresky a oltárne obrazy. Zachovali sa jeho náboženské obrazy, podľa dobových zmienok maľoval aj portréty, zátišia a žánrové výjavy. Pôsobil aj ako návrhár predmetov z kovu a divadelných scén, od 1677 ako kráľovský architekt. Jeho štýl sa vyznačuje uvoľnenou štetcovou technikou, jasnou farebnosťou, ktorá sa v neskoršom období stávala temnejšou, a energickým rozvrhnutím kompozície, pričom sa sústreďoval na vizuálne a emočné pôsobenie výjavu.

1980 – Iturbi, José

Iturbi, José, 28. 11. 1895 Valencia – 28. 6. 1980 Los Angeles, USA — španielsky klavirista a dirigent. Študoval na konzervatóriu vo Valencii a v Paríži. V období 1. svetovej vojny pracoval ako barový klavirista, 1918 – 22 profesor na ženevskom konzervatóriu. R. 1928 sa usadil v USA a od 1933 pôsobil ako dirigent v Mexiku. R. 1936 – 44 hudobný riaditeľ Filharmonického orchestra v Rochestri, 1956 riaditeľ symfonického orchestra vo Valencii. Účinkoval súčasne ako klavirista i dirigent v klavírnych koncertoch rôznych štýlových období, napr. W. A. Mozarta, F. Liszta, ale aj G. Gershwina (Rapsódia v modrom). Spolupracoval s filmovými režisérmi, čím získal širokú publicitu (napr. v biografickom filme A Song to Remember o F. Chopinovi boli využité obrazové sekvencie so zábermi Iturbiho klavírnej virtuozity). Často vystupoval so svojou sestrou, klaviristkou Amparo Iturbiovou (Iturbi, *1898, †1969). Premiéroval viaceré koncertantné diela pre klavír a orchester, napr. Solitude, op. 44 (1918) a Fantaisie pour piano et orchestre (1926) francúzskeho skladateľa Louisa Vierna (*1870, †1937), Piano-Rag-Music (1919) I. Stravinského a Concertino č. 1 (1925) A. Tansmana, ktoré je Iturbimu venované. Autor klavírnych a orchestrálnych skladieb na motívy španielskych ľudových tancov.

1989 – Ivens, Joris

Ivens, Joris, 18. 11. 1898 Nijmegen – 28. 6. 1989 Paríž — holandský režisér a scenárista. R. 1927 založil v Amsterdame filmovú spoločnosť Filmliga, kde vytvoril avantgardné filmy Most (De Brug, 1928) a Dážď (Regen, 1929). R. 1928 začal nakrúcať dokumentárne filmy, napr. Pieseň o hrdinoch (Komsomol, 1932) o budovaní priemyselného kombinátu v ZSSR. Zúčastnil sa občianskej vojny v Španielsku, kde nakrútil dokumentárny film Španielska zem (The Spanish Earth, 1937). Počas 2. svetovej vojny pôsobil v USA, po vojne nakrútil v Austrálii protestný dokumentárny film Indonézia volá (Indonesia Calling, 1946) proti zásahom holandských intervenčných vojsk. Neskôr nakrúcal v rôznych častiach sveta. Spolu s hercom G. Philipom režíroval film o flámskom národnom hrdinovi Dobrodružstvo Tilla Eulenspiegela (Die Abenteuer des Till Eulenspiegel, 1956), v ktorom G. Philipe vytvoril aj hlavnú úlohu. R. 1976 nakrútil v Číne šesť 80-minútových častí dokumentárneho seriálu Ako Yukong premiestnil pohoria (Comment Yukong déplaça les montagnes). O Číne je aj jeho posledný dokumentárny film Príbeh vetra (Une histoire de vent, 1988). Jeho filmový archív je uložený v Holandskom filmovom múzeu. Ďalej režíroval napr. filmy Priemyselná symfónia (Symphonie industrielle, 1931), 400 miliónov (The 400 Millions, 1939), Náš ruský front (Our Russian Front, 1942), Pieseň prúdov (Das Lied der Ströme, 1954), Mistrál (Le mistral, 1965), Ľud v zbrani (Le peuple et ses fusils, 1970), Kazachovia (Les Kazaks, 1977) a i. Je podľa neho nazvaná cena udeľovaná na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Amsterdame.

1831 – Joachim, Joseph

Joachim, Joseph, 28. 6. 1831 Kittsee, Burgenland – 15. 8. 1907 Berlín — rakúsky husľový virtuóz, dirigent, skladateľ a hudobný pedagóg. Od 1839 študoval vo Viedni a od 1843 na konzervatóriu v Lipsku. Už v tom období úspešne koncertoval v lipskom Gewandhause. R. 1844 uviedol v Londýne husľový koncert L. van Beethovena (dirigentom bol F. Mendelssohn-Bartholdy), následne koncertoval vo Viedni a v Prahe, 1847 podnikol koncertné turné v Anglicku, súčasne bol koncertným majstrom Gewandhausorchestra v Lipsku. Od 1849 pôsobil vo Weimare, kde sa zoznámil s F. Lisztom a H. von Bülowom, 1852 – 54 koncertný majster, sólista a dirigent v Hannoveri. Presadzoval ideály nemeckej novoromantickej školy reprezentovanej F. Lisztom a R. Wagnerom. V tom období často spolupracoval aj s J. Brahmsom a zanietene propagoval jeho tvorbu. Od 1866 pôsobil v Berlíne a stal sa jedným zo zakladateľov novej vysokej hudobnej školy (Hochschule für ausübende Tonkunst), na ktorej pôsobil ako riaditeľ a pedagóg (vychoval takmer 400 žiakov). R. 1869 založil sláčikové Joachimovo kvarteto, v ktorom účinkoval ako primárius do konca života. Teleso čoskoro získalo medzinárodné uznanie (najmä uvádzaním diel L. van Beethovena). Historicky cenné sú jeho nahrávky realizované 1903 v Berlíne pre gramofónovú spoločnosť Gramophone & Typewriter (G &T) Ltd, predstavujúce jeden z prvých zvukových dokumentov husľovej virtuozity z obdobia romantizmu. Autor symfonických, koncertantných a komorných diel, ako aj kadencií k husľovým koncertom (napr. L. van Beethovena a J. Brahmsa), zrevidoval a aranžoval mnohé skladby pre husle, o. i. partity a sonáty J. S. Bacha, ktoré sa tým opäť vrátili do hudobnej praxe. Svoje diela mu venovali viacerí skladatelia, napr. M. Bruch, A. Dvořák, F. Liszt a R. Schumann.

1968 – Kažimír, Peter

Kažimír, Peter, 28. 6. 1968 Košice — slovenský ekonóm a politik. R. 1993 – 2006 pôsobil v súkromnom sektore. R. 2006 – 10 štátny tajomník Ministerstva financií SR, 2010 – 12 poslanec NR SR a podpredseda Výboru pre financie a rozpočet. Od 2010 podpredseda strany SMER – sociálna demokracia. R. 2012 – 16 podpredseda vlády a minister financií SR, od 2016 minister financií SR.

1921 – Kessler, Arnošt

Kessler, Arnošt, 28. 6. 1921 Brno – 31. 3. 2006 Leonberg, Bádensko-Württembersko, Nemecko — český fyzik. Počas 2. svet. vojny bol 1942 zatknutý a väznený v koncentračných táboroch. Popri zamestnaní 1947 – 51 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. R. 1955 odišiel do Bratislavy, kde sa po zriadení Laboratória fyziky SAV významne podieľal na jeho etablovaní a rozvoji (1958 zástupca riaditeľa, 1961 riaditeľ) a po pretransformovaní laboratória na Fyzikálny ústav SAV sa stal jeho prvým riaditeľom (1961 – 68); 1965 DrSc. R. 1968 bol z politických príčin z funkcie odvolaný a emigroval do Nemecka, kde do 1986 pôsobil v Ústave teoretickej fyziky Stuttgartskej univerzity, súčasne 1970 – 71 ako hosťujúci profesor na City University v Londýne.

Spočiatku sa zaoberal vedením tepla v strojoch a v materiáloch, neskôr sa preorientoval na fyziku tuhých látok, najmä na štúdium iónových kryštálov. Skúmal vlastnosti a vplyv bodových porúch (najmä vakancií a prímesných iónov) na elektrické a tepelné vlastnosti tuhých látok s iónovou väzbou, ako aj optické vlastnosti, vodivosť a polarizáciu izolovaných kryštálov a kryštálov s nanesenými uhlíkovými elektródami. Najväčší význam mal jeho výskum elektrických transportných javov v heteropolárnych kryštáloch, tepelne stimulovaného pohybu vnútorných aj cudzorodých iónov a zmien orientácie elektricky usmernených iónových komplexných dipólov v týchto kryštáloch. Jeho práce z tejto oblasti majú význam z hľadiska pochopenia mikroskopických javov v elektrických pamäťových jednotkách a vývoja nových batérií či materiálov do akumulátorov. R. 1961 s Igorom Vojtěchom Nábělekom (*1924, †2012) preložil knihu Samuela Glasstona Základy inžinierstva jadrových reaktorov (Principles of Nuclear Engineering, 1956). Nositeľ viacerých ocenení.