Výročia

Zobrazené heslá 1 – 23 z celkového počtu 23 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1989 – Abdallah Abderemane, Ahmed

Abdallah Abderemane, Ahmed, 12. 6. 1919 Domoni – 27. 11. 1989 Moroni — komorský politik. R. 1959 – 75 zástupca kolónie Komory vo francúzskom Senáte, 1973 – 75 predseda autonómnej vlády, po vyhlásení nezávislosti od Francúzska 1975 prezident, zakrátko zvrhnutý vojenským prevratom, opätovne zvolený 1978; usmrtený pri neúspešnom pokuse o štátny prevrat.

1896 – Angioletti, Giovanni Battista

Angioletti [-džo-], Giovanni Battista, 27. 11. 1896 Miláno – 3. 8. 1961 Torre del Greco — taliansky spisovateľ, člen zoskupenia okolo časopisu Ronda. Autor knihy poviedok Deň súdu (Il giorno del giudizio, 1928), románov Donata (1941) a Pamäť (La memoria, 1949) a esejí Hovoriace listy (Le carte parlanti, 1941) a Veľkí hostia (I grandi ospiti, 1960).

1989 – Arias Navarro, Carlos

Arias Navarro, Carlos, 11. 12. 1908 Madrid – 27. 11. 1989 tamže — španielsky politik a právnik. R. 1944 – 49 poradca ministra spravodlivosti a prokurátor. R. 1950 – 57 guvernér v provinciách León a Navarra, 1957 – 65 generálny riaditeľ bezpečnostných služieb. R. 1965 – 73 starosta Madridu, 1973 minister vnútra, 1974 – 76 ministerský predseda.

1830 – Arrighi, Cletto

Arrighi [-gi], Cletto, vlastným menom Carlo Righetti, 1828 alebo 27. 11. 1830 Miláno – 3. 11. 1906 tamže — taliansky spisovateľ. Účastník 1. a 2. vojny za nezávislosť. Predstaviteľ milánskej bohémy (scapigliatura), ktorá dostala názov podľa jeho románu Strapáči a 6. februára (La scapigliatura e il 6 febbraio, 1862). Autor memoárov Spomienky lombardského vojaka (Memorie di un soldato lombardo, 1863) a veristických románov Nana v Miláne (Nanà a Milano, 1880) a Šťastný ničomník (La canaglia felice, 1885).

1382 – Artevelde, Filip van

Artevelde [-fel-], Filip van, 18. 7. 1340 Gent – 27. 11. 1382 pri Roosbeecke, dnes Rozebeke pri Oudenaarde — flámsky vodca, gentský patricij, syn Jacoba van Artevelde. R. 1381 sa postavil na čelo víťazného gentského povstania proti flámskemu grófovi Ludwigovi von Male (*1330, †1384). Po obsadení Brugg sa stal flámskym miestodržiteľom. Padol v bitke s Francúzmi, ktorí prišli Ludwigovi von Male na pomoc.

1898 – Gil Robles y Quiñones, José María

Gil Robles y Quiñones [chil kiňo-], José María, 27. 11. 1898 Salamanca – 14. 9. 1980 Madrid — španielsky právnik a politik. Vodca katolíckej strany Acción Popular, od 1931 poslanec. Zorganizoval pravicovú koalíciu CEDA (Confederación Española de Derechas Autónomas), ktorá v parlamentných voľbách 1933 získala väčšinu mandátov. R. 1934 – 35 minister vojny. Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišiel do cudziny, od 1936 viedol v Lisabone katolícky orientované opozičné skupiny proti diktatúre generála F. Franca. R. 1953 sa vrátil do Španielska, 1962 bol však vypovedaný a až do Francovej smrti žil v Paríži.

1942 – Harms, Hermann August Theodor

Harms, Hermann August Theodor, 16. 9. 1870 Berlín – 27. 11. 1942 tamže — nemecký botanik. R. 1888 – 1893 študoval na univerzite v Berlíne, od 1896 pôsobil v Botanickom múzeu v Dahleme pri Berlíne; 1906 profesor. Zaoberal sa najmä systematikou, spracoval mnohé čeľade do diela Fylogenetický systém rastlín (Die natürlichen Pflanzenfamilien) Gustava Heinricha Adolfa Englera a Karla Antona Eugena Prantla (*1849, †1893). S rakúskym botanikom K. W. Dallom Torrem spolupracoval na diele Rody cievnatých rastlín (Genera siphonogamarum, 1900 – 08) a pripravil podklady tzv. Viedenských pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry, ktoré prijal 1905 Medzinárodný botanický kongres vo Viedni.

2006 – Határ, Győző

Határ, Győző, vlastným menom Viktor Hack, 13. 11. 1914 Gyoma, dnes Gyomaendrőd – 27. 11. 2006 Londýn — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ pôsobiaci v Spojenom kráľovstve. Po maďarskom protikomunistickom povstaní 1956 emigroval, od 1957 žil v Londýne, 1957 – 76 spolupracovník maďarskej sekcie BBC. Napísal mytologicko-surrealistický román Heliáne (1947) a básnickú zbierku Liturgikon (1948). Mystickú lásku zobrazil v románe Pepito a Pepita (fr. Pépito et Pépita, 1963; maď. Pepito és Pepita, 1983), v mystériu Babylonská veža (Bábel tornya, 1966) hľadá odpoveď na večné témy ľudstva. Autor cyklu mysterióznych drám Golghelóghi (1976), filozofických komentárov Čas račej hodiny (A rákóra ideje, 1982), básnickej zbierky Medvedie ručanie (Medvedorombolás, 1988), románu Eumolpos alebo Žaltár klamania (Eumolposz avagy A hazudozás zsoltára, 1990), básnickej zbierky Medailón Madona (Medaillon Madonna, 1997) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1991) a Ceny Sándora Máraia (2001).

1942 – Hendrix, Jimi

Hendrix, Jimi, vlastným menom James Marshall (pôvodne Johny Allen) Hendrix, 27. 11. 1942 Seattle, Washington – 18. 9. 1970 Londýn — americký gitarista, spevák a skladateľ černošsko-indiánskeho pôvodu. Začínal pod vplyvom černošských bluesových gitaristov, neskôr hrával v kapelách rhythm and blues s umelcami Little Richardom (*1932), Ikom Turnerom (*1931, †2007) a T. Turnerovou. R. 1966 odišiel do Londýna a založil skupinu Jimi Hendrix Experience s bubeníkom Mitchom Mitchellom (*1947) a basgitaristom Noelom Reddingom (*1945, †2003). Na koncertoch prekvapoval nielen novátorskou zmesou blues a psychedelického rocku, ale najmä nespútanou virtuozitou a nekonvenčnými praktikami (zapaľovanie gitary, hra zubami). Po debute Are You Experienced? (1967) a dvojalbume Electric Ladyland (1968) nahrával s triom Band of Gypsys (bubeník Buddy Miles, *1947, †2008; basgitarista Billy Cox, *1941). Býva označovaný za najvýznamnejšieho gitaristu v dejinách rockovej hudby (nahrávky Hey Joe, 1966; Purple Haze, 1967; Foxy Lady, 1967; Voodoo Chile, 1968).

1927 – Herich, Rudolf

Herich, Rudolf, 27. 11. 1927 Košice – 15. 10. 2009 Bratislava — slovenský botanik. R. 1952 – 93 pôsobil na Katedre fyziológie rastlín (1959 – 86 jej vedúci) na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, na ktorej založil odbor rastlinná cytológia; 1989 DrSc. Zaslúžil sa o rozvoj moderných metodických postupov v biológii, najmä elektrónovej mikroskopie. Autor skrípt Všeobecná cytológia (1983) a okolo 200 vedeckých prác publikovaných v zahraničných odborných periodikách najmä v Japonsku, Nemecku, Švajčiarsku a Indii. Hlavné diela: Giberelín a pohlavná diferenciácia kvitnúcich rastlín (Gibberellin and sex differentiation of flowering plants,1960), Štruktúra jadierka (The nucleolus structure,1964), Účinok kobaltu na štruktúru chromozómov a na mitózu (The effect of cobalt on the structure of chromosomes and on the mitosis, 1965), Elektrónmikroskopické štúdie vplyvu mikroelementov na bunkové organely (1980, spoluautor), Lyzozómový aparát rastlinných buniek (1983, spoluautor), Plastidy (1983, spoluautor). Nositeľ viacerých ocenení.

1932 – Holata, Ladislav

Holata, Ladislav, 27. 11. 1932 Kouty, okres Havlíčkův Brod – 11. 4. 2007 Bratislava — filozof českého pôvodu pôsobiaci na Slovensku. R. 1973 – 77 šéfredaktor vydavateľstva Pravda, 1970 – 81 pôsobil v Ústave marxizmu-leninizmu (1977 – 81 vedúci oddelenia filozofie), 1981 – 90 v Ústave filozofie a sociológie SAV v Bratislave; 1981 profesor. Venoval sa problematike dejín filozofie a otázkam ontologického statusu kategórií historického objektu a historického subjektu. V 60. rokoch 20. stor. sa zaradil do prúdu vtedajšej filozofie, ktorá sa usilovala obnoviť metodologický potenciál pôvodného marxistického konceptu filozofie. V období tzv. normalizácie zaujal k vtedajšiemu režimu lojálny vzťah. Pokúšal sa rekonštruovať niektoré základné kategórie materialistického chápania dejín. Editor 10. zväzku Antológie z diel filozofie, iniciátor edície Filozofické odkazy.

1955 – Honegger, Arthur

Honegger, Arthur, 10. 3. 1892 Le Havre, Francúzsko – 27. 11. 1955 Paríž — francúzsky hudobný skladateľ švajčiarskeho pôvodu, významná osobnosť francúzskej hudby 1. polovice 20. stor., člen parížskej Šestky.

Od roku 1905 študoval harmóniu u organistu Roberta-Charlesa Martina v Le Havre, v rokoch 1909 – 11 hru na husliach a kompozíciu na konzervatóriu v Zürichu, neskôr na parížskom konzervatóriu u Luciena Capeta (husle), Andrého Gédalga (kontrapunkt a fúgu) a od roku 1915 aj kompozíciu u Charlesa Widora a dirigovanie a náuku o inštrumentácii u Vincenta d’Indyho. Od roku 1920 cestoval po Európe a Amerike ako dirigent a klavirista, v roku 1924 podnikol rozsiahle umelecké turné ako dirigent a klavirista svojich diel po Amerike, Európe a bývalom ZSSR. Počas 2. svetovej vojny sa venoval hudobnej kritike a viedol kompozičnú triedu na École normale de musique v Paríži. V roku 1947 sa u neho počas koncertného turné po Amerike objavili prvé príznaky srdcovej choroby.

Honegger sa umelecky kryštalizoval pod vplyvom dynamickej atmosféry Paríža na začiatku 20. stor., tvorby Igora Stravinského, Arnolda Schönberga, Florenta Schmitta, Jeana Cocteaua, Paula Valéryho, Maxa Jacoba, Guillaume Apollinaira, Paula Claudela, Pabla Picassa a i. Absorboval existujúce prúdy hudby 20. stor. a čerpal z bachovskej tradície, ako aj z tvorby Richarda Wagnera a Richarda Straussa. V dielach vychádzal z nemeckého romantizmu a z protestantskej prísnosti jeho rodinného prostredia. S parížskou Šestkou ho okrem osobného priateľstva spájalo úsilie o oživenie francúzskej hudby, ktoré sa v období po 1. svetovej vojne podriaďovalo novým estetickým ideálom.

Z jeho prvých diel vzbudili pozornosť najmä Sláčikové kvarteto č. 1 c mol (1913 – 17), Šesť poém pre hlas a klavír (Six poèmes pour voix et piano, 1916 – 17, podľa G. Apollinaira) a symfonická báseň Nigamonov spev (Le chant de Nigamon, 1917, podľa Gustava Aymarda). Scénická hudba k avantgardnému predstaveniu Paula Mérala Slovo o hrách sveta (Le dit des jeux du monde, 1918) vyprovokovala po predstavení v Théâtre du Vieux-Colombier škandál, čo tiež prispelo k Honeggerovej popularite. Za symfonické dielo Letné pastorále (Pastorale d’été, 1920) získal v roku 1920 Verleyho cenu, ktorú udeľuje publikum. V rokoch 1921 – 22 vznikli jeho rozsiahlejšie a závažnejšie partitúry: takmer atonálna pantomimická symfónia Víťazný Horácius (Horace victorieux) a dramatický žalm Kráľ Dávid (Le roi David) predstavený v roku 1921 v Joratovom ľudovom divadle v Mézières vo Švajčiarsku. Toto kľúčové dielo, ktoré prinieslo Honeggerovi medzinárodný ohlas, bolo pôvodne hudobnou drámou podľa básnického textu René Moraxa. Honegger dielo následne prepracoval na oratórium pre sóla, recitátora, zbor a komorný orchester a zaznelo s veľkým úspechom v koncertnom spracovaní na jar 1924 v Paríži. V roku 1924 dosiahla podobný úspech aj prvá časť symfonického triptychu Tri symfonické skladby (Trois mouvements symphoniques) Pacifik 231 (Pacific 231, Mouvement symphonique No. 1, 1923) futuristicky nazvaná podľa parnej lokomotívy. Táto originálna kompozícia je sformovaná podľa princípu postupného zrýchľovania pohybu pomocou fázového skracovania rytmických hodnôt (jednostranné komentáre kritikov na adresu programovosti usmernil sám autor, keď upriamil pozornosť na čisto hudobné zákonitosti vývoja diela). Druhá časť triptychu Rugby (Mouvement symphonique No. 2, 1928) evokuje obratné pohyby zápoliaceho ľudského tela. Cyklus uzatvára neprogramová časť Symfonická báseň 3 (Mouvement symphonique No. 3, 1933).

Vo svojej mnohostranne koncipovanej tvorbe sa Honegger sústredil aj na oratórne fresky s tematikou vychádzajúcou z Biblie (Saul, 1922, podľa André Gida; Judita, 1924 – 25, podľa Reného Moraxa), mytológie (Faidra, 1926, podľa R. Moraxa; Antigona, 1927, podľa J. Cocteaua), histórie (Jana z Arcu na hranici, Jeanne d’Arc au bûcher 1935, podľa P. Claudela) a stredovekej symboliky (Tanec mŕtvych, La Danse des morts, 1938, podľa P. Claudela). V symfonickej a komornej hudbe uprednostňoval tradičnú a prísnu formu.

Koncertantnú tvorbu reprezentujú Concertino pre klavír a orchester (Concertino pour piano et orchestre, 1924) a Koncert pre violončelo a orchester (Concerto pour violoncelle et orchestre, 1929), ktoré spája lyrický charakter, humor a džezové prvky, a Concerto da camera pre flautu, anglický roh a sláčiky (Concerto da camera pour flûte, cor anglais et orchestre à cordes, 1948).

Z orchestrálnych diel dominujú symfónie, v ktorých revolučne narábal s orchestrálnym potenciálom, najmä rozkomponovaním harmonických štruktúr a ich uvedením do dynamického pohybu, čím dosiahol pôsobivé farebno-technické inštrumentálne efekty. Prvá symfónia (Première symphonie, 1930) má koncertantný charakter. Druhá symfónia (Deuxième symphonie, 1941) pre sláčikový orchester s trúbkou ad libitum je dramatickým triumfom nádeje pre vojnou zmietanú Európu. Tretia symfónia, Liturgická (Troisième symphonie, Liturgique, 1946) sa stala autorovým najhrávanejším symfonickým dielom. Obsahuje tri časti, z ktorých prvá, Dies Irae, predstavuje vojnovú kataklizmu, druhá, De profundis, je vzdaním úcty pamiatke mŕtvych a tretia, Dona nobis pacem, je modlitbou za mier. Štvrtá symfónia, Bazilejské radosti (Quatrième symphonie, Deliciae Basilienses, 1947) je koncentrovanou evokáciou rodného Švajčiarska zo skladateľovej mladosti. Piata symfónia, Di tre re (Cinquième symphonie, Di tre re, 1950), ktorej každá časť sa končí na tóne D (solmizačne re), je monumentálnym, emocionálne vypätým dielom plným beznádeje s víziou katastrofy atómovej vojny. Zachytáva Honeggerove zložité životné postoje v posledných rokoch života.

Jeho posledným dokončeným dielom je Vianočná kantáta (Cantate de Noël, 1953) pre sólový barytón, detské hlasy, miešaný zbor, organ a orchester na ľudové, duchovné a liturgické texty.

Honegger je autorom viac ako 200 skladieb, troch sláčikových kvartet (1917, 1935, 1937), dvoch sonát pre husle (1918, 1919), sonáty pre violončelo a violu (1920), klavírnych, zborových, scénických, baletných a iných diel, ako aj literárnych diel Zariekanie skamenelín (Incantations aux fossiles, 1948) a Som skladateľ (Je suis compositeur, 1951), v ktorých neformálne vyjadril svoje umelecké vízie a postoje. Jeho zdanlivo eklektický prístup k tvorbe je vyvážený precíznym spracovaním hudobných myšlienok, pregnantnou stavbou a výrazovou silou jeho diel. Harmónia vychádza z konsonancie a je upevnená v tonálnom centre. Atonálne postupy sa vyskytujú len sporadicky, a to vo funkcii kontrastu. Rytmus má pravidelnú pulzáciu často s ostinátnym základom. Technické majstrovstvo Honeggera je spojené s expresivitou a bezprostrednosťou hudobnej reči. Nepatril k typicky radikálnym avantgardným skladateľom, dokázal však tvorivo spojiť prvky moderného hudobného jazyka s tradíciou. Zanietenými interpretmi jeho symfonických diel boli Serge Baudo, na Slovensku Ľudovít Rajter.

1966 – Jaksch, Wenzel

Jaksch [jakš], Wenzel, 25. 9. 1896 Dlouhá Stropnice, dnes miestna časť obce Horní Stropnice, okres České Budějovice – 27. 11. 1966 Wiesbaden, Nemecko — ľavicovo a nacionálne orientovaný sudetonemecký politik. R. 1918 vstúpil vo Viedni do sociálnodemokratickej strany. Po vzniku ČSR pôsobil v sudetonemeckom robotníckom hnutí. Spočiatku pracoval ako novinár (denník Sozialdemokrat, Praha), 1929 – 38 poslanec za Nemeckú sociálnodemokratickú robotnícku stranu (DSAP), 1935 – 38 jej podpredseda a od marca 1938 predseda. V 30. rokoch 20. stor. viedol stranu v zápase s henleinovcami, 1939 emigroval do Spojeného kráľovstva. V britskom exile bol vedúcou osobnosťou ľavicovoorientovanej skupiny sudetských Nemcov Treuegemeinschaft (aj Sudetonemecká sociálna demokracia) a komunikoval s československým exilovým hnutím. O obnovenej povojnovej ČSR uvažoval ako o federatívnom štáte, striktne však odmietal plány E. Beneša na vysídlenie nemeckej menšiny. R. 1949 sa usadil v NSR a ako člen SPD bol od 1957 jej poslancom v Spolkovom sneme. Výrazne sa angažoval v činnosti organizácií sudetonemeckých vyhnancov, tri roky (od 1950) viedol v Hesensku Krajinský úrad pre vysídlencov, utečencov a vyhnancov, 1951 bol zvolený za predsedu tzv. Seliger Gemeinde (Spoločenstvo sudetonemeckých sociálnych demokratov), od 1961 viceprezident Zväzu vyhnancov a od 1963 prezident Spolkového zhromaždenia sudetonemeckých organizácií. Zomrel pri automobilovej nehode.

1939 – Kabila, Laurent-Désiré

Kabila, Laurent-Désiré, 27. 11. 1939 Jadotville, dnes Likasi – 18. 1. 2001 v lietadle cestou do Harare, pochovaný v Kinshase — prezident Konžskej demokratickej republiky (1997 – 2001). Od mladosti inklinoval k marxizmu, začiatkom 60. rokov 20. stor. spolupracoval s P. Lumumbom. Patril k zakladateľom Ľudovej revolučnej strany (Parti de la révolution populaire; 1967 – 88), ktorá viedla gerilový ozbrojený boj v horských oblastiach provincie Južné Kivu podľa vzoru kubánskych revolucionárov F. Castra Ruz a E. (Che) Guevaru Sernu. V 80. a 90. rokoch 20. stor. sa zdržiaval v okolitých štátoch (Rwanda, Uganda, Angola, Zimbabwe). R. 1996 sa dostal na čelo Aliancie demokratických síl za oslobodenie Konga-Zairu (Alliance des forces démocratique pour la libération du Congo-Zaire, AFDL). Po zvrhnutí prezidenta Mobutua (1997) sa vyhlásil za prezidenta a Zair premenoval na Konžskú demokratickú republiku. Očakávané demokratizačné zmeny však neuskutočnil. R. 1998 vypovedal z Konžskej demokratickej republiky vojenské jednotky svojich dovtedajších spojencov, Ugandy a Rwandy, čo vyvolalo vznik rozsiahleho vojenského konfliktu. Dňa 16. januára 2001 bol na Kabilu spáchaný atentát. Vo funkcii ho nahradil jeho syn, generál Joseph Kabila Kabange (*1971).

1876 – Kaplan, Viktor

Kaplan, Viktor, 27. 11. 1876 Mürzzuschlag, Štajersko – 23. 8. 1934 usadlosť Rochuspoint, Unterach am Attersee, Horné Rakúsko — rakúsky technik a vynálezca. R. 1900 ukončil štúdium strojárstva na Vysokej škole technickej vo Viedni (dnes Technická univerzita Viedeň), po krátkej praxi v továrni na vznetové motory v Leobersdorfe pôsobil 1903 – 31 na Nemeckej vysokej škole technickej v Brne (dnes Vysoké učení technické), od 1914 vedúci Katedry teórie a stavby vodných motorov; 1918 riadny profesor.

Zaoberal sa vodnými strojmi, osobitne zlepšením účinnosti Francisovej turbíny. R. 1910 – 12 v laboratóriu, ktoré si s podporou firmy Storek zriadil v pivničných priestoroch univerzity, vyvinul jeden z najrozšírenejších druhov vodnej turbíny vo svete, Kaplanovu turbínu (patentovaná 1918). R. 1919 bola prvá Kaplanová turbína nainštalovaná v továrni na pletaciu priadzu vo Velme (dnes súčasť Himbergu) v Rakúsku, 1925 zdokonalený prototyp veľkej turbíny s výkonom viac než 8 MW vo vodnej elektrárni Lilla Edet vo Švédsku. R. 1931 sa Kaplan presťahoval na usadlosť Rochuspoint v Rakúsku. Jeho pozostalosť, ktorá je uložená v Technickom múzeu v Brne, obsahuje agendu týkajúcu sa asi 280 patentov v 27 štátoch.

1988 – Karin, Michal

Karin, Michal, vlastným menom Knechtsberger, 30. 3. 1908 Bratislava – 27. 11. 1988 tamže — slovenský klavirista, pedagóg, dirigent a skladateľ. Základy hudobného vzdelania získal 1913 – 20 o. i. u A. Albrechta na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. R. 1923 – 24 študoval klavírnu hru na Akadémii pre hudbu a dramatické umenie vo Viedni a 1924 – 28 u F. Kafendu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. R. 1930 si doplnil vzdelanie na majstrovskej škole viedenského konzervatória. R. 1929 – 32 pôsobil ako klavirista v živom vysielaní rozhlasovej spoločnosti Radiojournal v Ostrave, v divadelnej sezóne 1932/33 ako korepetítor Opery SND v Bratislave, 1935 – 38 ako klavirista v hudobnom vysielaní Československého rozhlasu v Brne a od 1938 v Slovenskom rozhlase v Bratislave, kde 1939 – 45 aj dirigoval rozhlasový symfonický i salónny orchester. R. 1940 založil v spolupráci s T. Gašparkom Bratislavské komorné združenie, od 1950 koncertný majster-sólista Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, 1953 – 73 sólista Slovenskej filharmónie a člen Klavírneho tria sólistov Slovenskej filharmónie. Súčasne 1951 – 63 vyučoval hru na klavíri na konzervatóriu a 1952 – 57 a 1970 – 73 na VŠMU v Bratislave.

Jeho dlhoročná umelecká činnosť sa spájala s rozkvetom slovenského profesionálneho reprodukčného umenia a jeho prienikom na zahraničné koncertné pódiá. Koncertoval najmä v Rakúsku (vo Viedni), ako aj v Maďarsku, Švajčiarsku, Španielsku, Portugalsku, Nemecku a Taliansku. Vystupoval ako sólista i ako komorný umelecký partner mnohých slovenských inštrumentalistov i spevákov, ale aj viacerých uznávaných svetových umelcov, napr. V. Příhodu, E. Zathureczkého a Emanuela Feuermanna (*1902, †1942). Propagoval slovenskú klavírnu tvorbu doma i v zahraničí, a to najmä klavírne koncerty F. Babuška, Š. Jurovského a J. Cikkera. Jeho rozsiahly repertoár obsahoval množstvo sólových i komorných skladieb pre husle a klavír, ako aj spevácku koncertnú literatúru. Veľkú časť naštudovaných diel nahral v Slovenskom rozhlase a pre viaceré zahraničné rozhlasové stanice i gramofónové spoločnosti (Polydor, Telefunken, Supraphon). Venoval sa aj kompozícii a úpravám diel iných autorov (najmä pre potreby rozhlasového vysielania).

2010 – Kershner, Irvin

Kershner [-šner], Irvin, 29. 4. 1923 Philadelphia, Pensylvánia – 27. 11. 2010 Los Angeles, Kalifornia — americký režisér. V detstve sa venoval hudbe, študoval výtvarné umenie a fotografiu na Tyler School of Art (súčasť Temple University) vo Philadelphii a neskôr v New Yorku, potom fotografiu na Art Center College of Design v Los Angeles. S filmom začínal na University of Southern California’s School of Cinematic Arts, kde vyučoval fotografovanie. Od 1950 pracoval ako režisér inštruktážnych filmov pre Americkú informačnú službu (USIS) na Blízkom východe, potom v Turecku a Grécku. Po návrate do USA (1953) pôsobil dva roky v televízii. Od 1958 režíroval hrané dlhometrážne filmy, k najúspešnejším patrí ironická komédia Milovanie (Loving, 1970) o ľudských slabostiach a spoločenskom odcudzení. Mimoriadny úspech dosiahol 5. pokračovaním Hviezdnych vojen – Hviezdne vojny: Impérium vracia úder (Star Wars: Episode V – The Empire Strikes Back, 1980), a filmom o ďalších dobrodružstvách špióna Jamesa Bonda Nikdy nehovor nikdy (Never Say Never Again, 1983).

Režisér filmov Záťah na ulici narkomanov (Stakeout on Dope Street, 1958), Kňaz vydedencov (Hoodlum Priest, 1961), Krásne šialenstvo (A Fine Madness, 1966), Príbehy z pieskoviska (Up the Sandbox, 1972), Operácia Blesk (Raid on Entebbe, 1976), Oči Laury Marsovej (Eyes of Laura Mars, 1978), RoboCop 2 (R. 2, 1990) a i. Ako herec sa predstavil vo filmoch Posledné pokušenie Krista (The Last Temptation of Christ, 1988), Aljaška v plameňoch (On Deadly Ground, 1994), Angus (1995), Mužský vek (Manhood, 2003) a Berkeley (2005).

1882 – Kestenberg, Leo

Kestenberg, Leo, 27. 11. 1882 Ružomberok – 14. 1. 1962 Tel Aviv-Jaffa — nemecký a izraelský klavirista, hudobný pedagóg a kultúrny politik. Základy hry na klavíri získal u svojho otca v Ružomberku, od 1900 navštevoval majstrovské kurzy F. Busoniho v Berlíne, kde sa 1904 presťahoval a začal vyučovať na Sternovom a neskôr na Klindworthovom-Scharwenkovom konzervatóriu, súčasne pôsobil ako koncertný klavirista. Už ako študent vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Nemecka a angažoval sa v kultúrnej politike. R. 1918 sa stal poradcom pruského ministra vedy, kultúry a vzdelávania, 1922 riaditeľom hudobného oddelenia Centrálneho inštitútu pre vzdelávanie a vyučovanie. Inicioval rozsiahlu reformu v oblasti hudobnej výchovy a vzdelávania, presadzoval nové myšlienky o úlohe hudby v pedagogickom procese, pričom ich sám uvádzal do praxe (tzv. Kestenbergove reformy). R. 1934 ušiel pred nacizmom do Prahy, kde založil a viedol Medzinárodnú spoločnosť pre hudobnú výchovu. R. 1938 po nemeckej okupácii Sudet odišiel cez Paríž do Tel Avivu (dnes Tel Aviv-Jaffa), kde sa stal riaditeľom Palestínskeho orchestra (dnes Izraelský filharmonický orchester). Od 1945 sa venoval hudobnému vzdelávaniu (v Tel Avive založil hudobný učiteľský ústav). Autor spisu Hudobná výchova a pestovanie hudby (Musikerziehung und Musikpflege, 1921).

1921 – Kim Su-jong

Kim Su-jong, 27. 11. 1921 Soul — 16. 6. 1968 tamže — kórejský básnik, prekladateľ a novinár. Študoval v Japonsku (1910 – 45 bola Kórea pripojená k Japonsku), v snahe vyhnúť sa nástupu do japonskej armády odišiel 1944 do Mandžuska, po oslobodení Kórey sa 1945 vrátil do Soulu. Počas kórejskej vojny (1950 – 53) bol prinútený narukovať do severokórejskej armády, neskôr bol zajatý juhokórejskou armádou a ako vojnový zajatec umiestnený do tábora na ostrove Kodže. Po prepustení (1952) pracoval ako novinár a príležitostne učil. Básnik tzv. generácie 60. rokov, ktorá tvorila v období relatívnej slobody a prinášala nové témy (odklon od tematiky kórejskej vojny, presun deja do miest, vyjadrenie pocitov odcudzenia v modernej Kórei). Písal básne namierené proti režimu v Južnej Kórei. Jeho poézia sa vyznačuje miešaním prvkov modernej štylistiky s tradičnou štruktúrou veršov, typická je melodickosť veršov a experimentovanie s jazykom (používal archaizmy, slang, vulgarizmy). V básnickej zbierke Hra na mesiaci (Dallaraui čangnan, 1959) zobrazil úzkosť a zármutok, ako aj zmätok a dezilúziu. Výber jeho poézie Ohromné korene (Kodehan ppuri, 1974) vyšiel posmrtne. Prvý nositeľ ceny za poéziu (1958) udeľovanej Kórejskou asociáciou básnikov. Od 1981 je na jeho počesť udeľovaná literárna Cena Kim Su-jonga. Nositeľ viacerých posmrtne udelených vyznamenaní.

1680 – Kircher, Athanasius

Kircher, Athanasius, 2. 5. 1602 (podľa niektorých prameňov 1601) Geisa, Durínsko – 27. 11. 1680 Rím — nemecký učenec, jezuita. Študoval na jezuitskom kolégiu vo Fulde, na Academii Theodoriana v Paderborne a na kolégiu v Kolíne nad Rýnom. R. 1618 vstúpil do jezuitského rádu, 1628 bol v Mainzi vysvätený za kňaza a od 1629 pôsobil ako profesor matematiky, etiky a orientálnych jazykov na jezuitskom kolégiu vo Würzburgu. Po úteku pred frakčnými a dynastickými bojmi v Nemecku (počas tridsaťročnej vojny) pôsobil 1632 – 33 na univerzite v Avignone, kde zastával rôzne akademické funkcie, a 1633 – 39 vyučoval matematiku, hebrejčinu a sýrčinu na Rímskom kolégiu (Collegium Romanum, Gregoriana) v Ríme; v ďalších rokoch sa venoval výlučne výskumu a vedeckej práci.

Polyhistor, zaoberal sa geografiou, geológiou, astronómiou, matematikou, fyzikou, biológiou, lingvistikou, egyptológiou, sinológiou, medicínou i hudobnou vedou. V diele nadviazal na myšlienky R. Descarta a zaslúžil sa o formovanie začiatkov európskeho osvietenstva i novovekej vedy.

V geológii prispel k výskumu sopiek (skúmal sopečné erupcie Etny a Vezuvu), jaskýň, bočných erózií, činnosti meandrujúcej rieky i prehistorických fosílií, známym sa stal vďaka avantgardnej teórii o vzniku a vnútornej stavbe Zeme, ktoré podal v diele Podzemný svet (Mundus Subterraneus, 1664, 2 zv.). Podľa neho Zem vznikla z prabahna a z centrálneho ohňa (súčasne aj biblické peklo), ktorý zabezpečuje, aby jej vnútro nezamrzlo; pohoria na povrchu Zeme i na dne oceánov tvoria kostru Zeme a križujú sa v podobe rovnobežkových a poludníkových pásem. R. 1678 zostavil prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, vytvoril aj mapu magnetických odchýlok (1643). Pod mikroskopom skúmal vzorky krvi a poukázal na možnosť existencie bacila moru. Jeden zo zakladateľov egyptológie, skúmal egyptské hieroglyfy, správne určil súvislosť starovekého egyptského jazyka s novodobým koptským jazykom (dielo Obnovená egyptčina, Lingua Aegyptiaca restituta, 1643) a vydal prvú gramatiku koptčiny Koptský posol (Prodromus Coptus, 1636). Vychádzajúc zo správ misionárov pôsobiacich v Číne, vytvoril prvú (bohato ilustrovanú) európsku encyklopédiu o Číne Veľkolepá Čína (China monumentis; aj pod názvom Ilustrovaná Čína, China illustrata, 1667). V Egypte určil miesta súvisiace s pobytom svätej rodiny a s raným kresťanstvom. Dobové poznatky z oblasti hudby zhrnul v obsiahlom bohato ilustrovanom diele Všeobecný návod na pestovanie hudby (Musurgia universalis, 1650). Na základe početných notových príkladov vysvetlil svoje názory na zvuk a hudbu, zaoberal sa hudobnou harmóniou, afektovou teóriou, rozličnými akustickými javmi, hudobnými nástrojmi, ako aj anatomickými rozdielmi sluchových a hlasových orgánov ľudí a niektorých zvierat, vtáčím spevom a i.

Viaceré zozbierané pozoruhodnosti a objekty (slúžiace aj na vedecký výskum) sústredil v Rímskom kolégiu v múzeu, ktoré bolo nazvané podľa neho Museum Kircherianum (založené 1651, po rozpustení jezuitského rádu 1773 boli zbierky premiestnené do iných múzeí). Autor asi 44 kníh, zachovalo sa aj vyše 2-tisíc rukopisov a listov z jeho bohatej korešpondencie. Podľa Kirchera sú nazvané kráter na Mesiaci (Kircher) a minerál kircherit.

1863 – Kobyľanská, Oľha

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

1956 – Kokolia, Vladimír

Kokolia, Vladimír, 27. 11. 1956 Brno — český maliar, kresliar a grafik. R. 1975 – 81 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde od 1992 pôsobí ako vedúci Ateliéru grafiky II; 2006 profesor. Výtvarný umelec pracujúci s viacerými médiami, okrem maľby, kresby a grafiky sa venuje aj literatúre a hudbe (v 80. – 90. rokoch 20. stor. textár a spevák undergroundovej hudobnej skupiny E).

V rámci výtvarnej tvorby vytvára figuratívne (najmä kresby a grafiky, ktoré skratkovito a kriticky zobrazujú ľudí a ich negatívne vlastnosti) i abstraktné diela (maľby vyznačujúce sa ornamentálnym opakovaním motívu, ktorý vychádza z predmetného sveta, je však vyabstrahovaný), ako aj inštalácie. Zúčastnil sa viacerých samostatných aj spoločných výstav vrátane prehliadky documenta (IX) v Kasseli (1992). Autor viacerých odborných textov o výtvarnom umení. Nositeľ Ceny Jindřicha Chalupeckého (1990) udeľovanej výtvarným umelcom do 35 rokov.

1919 – Kondrašov, Nikolaj Andrejevič

Kondrašov, Nikolaj Andrejevič, 27. 11. 1919 Friazino, Moskovská oblasť – 1. 4. 1995 — ruský jazykovedec, slovakista a slavista. V roku 1942 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. V rokoch 1949 – 63 prednášal slovenský jazyk na Katedre slovanských jazykov moskovskej univerzity, od 1963 pôsobil v Moskovskom oblastnom pedagogickom inštitúte N. K. Krupskej (dnes Moskovská štátna oblastná univerzita; 1964 – 68 vedúci Katedry ruského jazyka); 1969 DrSc., 1970 profesor.

Venoval sa výskumu dejín slovenského jazyka, najmä vzniku štúrovskej slovenčiny, skúmal podiel ruštiny na utváraní slovnej zásoby slovenčiny. Zaoberal sa aj slavistikou, všeobecnou jazykovedou a dejinami jazykovedy. Autor publikácií Slovanské jazyky (Slavianskije jazyky, 1955), Všeobecná jazykoveda I, II (Obščeje jazykoznanije I, II, 1972, 1974), Vznik a začiatky spisovnej slovenčiny (1974, Bratislava) a učebnice Dejiny jazykovedy (Istorija lingvističeskich učenij, 1979), spoluautor práce Ruský jazyk očami jazykovedca-slavistu (Russkij jazyk glazami lingvista-slavista, 1977, Praha), zostavovateľ zborníka Pražský lingvistický krúžok (Pražskij lingvističeskij kružok, 1967). Publikoval početné štúdie o slavistoch, napr. o P. J. Šafárikovi, J. Stanislavovi, ale najmä o Ľ. Štúrovi.