Výročia

Zobrazené heslá 1 – 22 z celkového počtu 22 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1571 – Abbás I. Veľký

Abbás I. Veľký, 27. 1. 1571 – 19. 1. 1629 provincia Mázandarán — perzský šáh (1587 – 1629) z dynastie Safíjovcov. Presadil centralizáciu ríše obmedzením moci tureckých chánov, podporoval perzskú byrokraciu, 1597 – 98 preniesol sídlo safíjovskej ríše do Isfahánu. R. 1598 získal naspäť Herát, 1618 zvíťazil nad Osmanmi pri Sufiane, 1601 – 02 dobyl Bahrajn, 1621 Kandahár, 1623 Irak. Jeho vláda bola obdobím najväčšieho politického rozmachu i rozkvetu perzského umenia a architektúry. Podporoval obchod, nadviazal hospodárske a polit. styky s európskymi krajinami.

2008 – Adamec, Otto

Adamec, Otto, 13. 8. 1929 Ružomberok – 27. 1. 2008 Bratislava — slovenský biochemik, endokrinológ a fyziológ; 1978 DrSc. Pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny, od 1980 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji. Zaoberal sa biochémiou a fyziológiou endokrinných chorôb s ohľadom na steroidné hormóny, rozpracoval problematiku interakcie hormónov s cudzorodými látkami predovšetkým v oblasti reprodukcie hospodárskych zvierat a experimentálne overoval biotechnologické zhodnocovanie odpadov živočíšnej výroby pri metanogenéze. Dielo: Biologické účinky organochlórovaných insekticídov u hydiny (1977), Najnovšie poznatky vedy a praxe z chovu hydiny (1979).

1919 – Ady, Endre

Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.

Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).

V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).

1547 – Anna Jagelovská

Anna Jagelovská, 23. 7. 1503 – 27. 1. 1547 — česká a uhorská kráľovná, dcéra Vladislava II. Jagelovského, manželka rímsko-nemeckého kráľa Ferdinanda I. (od 1521). Po smrti brata Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (1526) uplatňovala vlastné dedičské práva (na základe zmluvy o nástupníctve podpísanej 1515 v Bratislave) a spolu s manželom sa stala spoluzakladateľkou habsburskej monarchie. Porodila 15 detí, pri poslednom pôrode zomrela.

1909 – Antal, István

Antal, István, 27. 1. 1909 Budapešť – 25. 9. 1978 tamže — maďarský klavirista. Študoval v Budapešti, vo Viedni a v Berlíne. Pedagóg na Hudobnej akadémii F. Liszta v Budapešti. Rozvinul bohatú medzinárodnú koncertnú činnosť, premiérový interpret početných diel maďarských skladateľov.

1971 – Arbenz Guzmán, Jacobo

Arbenz Guzmán [-bens gusman], Jacobo, 14. 9. 1913 Quezaltenango – 27. 1. 1971 Mexiko — guatemalský politik, prezident 1951 – 54. R. 1952 prijal zákon o pozemkovej reforme, ktorý umožnil vyvlastniť United Fruit Company, čo sa dotýkalo amerických záujmov. R. 1954 zvrhnutý pri vojenskom prevrate financovanom z USA. Odišiel do exilu.

1927 – Arpino, Giovanni

Arpino, Giovanni, 27. 1. 1927 Pula – 10. 12. 1987 Turín — taliansky spisovateľ a novinár. Jeho romány a poviedky sa vyznačujú jemným psychologickým zobrazením konfliktov medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Dielo: Roky rozhodnutia (Gli anni del giudizio, 1958; slov. 1960), Mladá mníška (La suora giovane, 1959; sfilmovaný 1965, réžia Bruno Paolinelli), Zločin cti (Un delitto d’onore, 1960), Mraky hnevu (Una nuvola d'ira, 1962; slov. 1965), Tieň vŕškov (L'ombra delle colline, 1964), Tma a med (Il buio e il miele, 1969; sfilmovaný 1974, réžia D. Risi, a 1992, réžia Martin Brest), Taliansky brat (Il fratello italiano, 1980), Množstvo ľudí (Un gran mare di gente, poviedky, 1981), Porozprávaj mi príbeh (Raccontami una storia, poviedky, 1982), Tajná manželka (La sposa segreta, 1983), Krok na rozlúčku (Passo d’addio, 1986), Ľúbostná pasca (La trappola amorosa, 1988).

1949 – Asafiev, Boris Vladimirovič

Asafiev, Boris Vladimirovič, pseudonym Igor Glebov, 29. 7. 1884 Petrohrad – 27. 1. 1949 Moskva — ruský muzikológ a skladateľ. Prednášal muzikológiu na petrohradskom a moskovskom konzervatóriu. Zakladateľ modernej ruskej muzikológie, autor teórie intonácie, ktorú rozvinul v práci Hudobná forma ako proces (Muzykaľnaja forma kak process, 2 zväzky, 1930 – 47). Autor baletov Plamene Paríža (1923), Bachčisarajská fontána (1934) a Kaukazský zajatec (1938).

1851 – Audubon, John James

Audubon [ódbn], John James, vlastným menom Jean-Jacques Fougère, 26. 4. 1785 Les Cayes, Haiti – 27. 1. 1851 New York — americký ornitológ, zakladateľ ekologickej ornitológie, grafik a jeden z najznámejších ilustrátorov vtákov. Dielo: Vtáky Ameriky (The Birds of America, 1827 – 38), Ornitologická biografia (Ornithological Biography, 1831 – 39), Prehľad vtákov Severnej Ameriky (A Synopsis of the Birds of North America, 1839). Je podľa neho nazvaná najstaršia spoločnosť na ochranu prírody v USA National Audubon Society, NAS, založená 1905.

1940 – Babeľ, Isaak

Babeľ, Isaak (Emmanuilovič), 13. 7. 1894 Odesa – 27. 1. 1940 väznica Butyrka, Moskva — ruský spisovateľ. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny, 1905 zažil pogrom v Odese. Základné vzdelanie získal v hebrejčine pri štúdiu náboženských kníh. R. 1911 – 15 študoval na finančnom a obchodnom inštitúte v Kyjeve, 1915 sa v Petrohrade zoznámil s M. Gorkým, ktorý v časopise Letopis publikoval jeho prvé poviedky. R. 1919 pôsobil ako prekladateľ v ČEKA, počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 ako vojnový spravodajca Ruskej tlačovej agentúry Jug-ROSTA a štábny dôstojník Prvej jazdeckej armády S. M. Buďonného, 1920 v Štátnom vydavateľstve v Odese, 1921 ako dopisovateľ novín Zaria Vostoka (Úsvit východu) v Tbilisi, neskôr pracovník mestskej správy v Odese; 1922 sa spriatelil s I. Erenburgom, od 1924 žil v Moskve. R. 1939 bol zatknutý a obvinený zo sprisahaneckej činnosti a špionáže v prospech Francúzska, 1940 zastrelený, 1954 rehabilitovaný.

Predstaviteľ avantgardnej prózy 20. rokov 20. stor. Jeho umelecký experiment je založený na obraznej fragmentárnosti (náznak udalostí, útržky dialógov) a expresívnom kontraste rôznych naratívnych vrstiev a estetických kategórií (tragika a čierny humor, drastickosť a lyrizmus, pátos a irónia). Prostredníctvom osobitých jazykových prostriedkov s prvkami židovského a ukrajinského žargónu zachytáva človeka v krajnej situácii počas veľkých sociálnych zmien (Októbrová revolúcia 1917, občianska vojna 1918 – 20). Preslávil sa cyklom krátkych próz napísanom na základe denníkových záznamov Prvá jazdecká (Konarmija, 1926; slov. 1959), v ktorom zobrazil ťaženie jazdeckej armády Buďonného proti poľským jednotkám na území západnej Ukrajiny 1920. Text obsahuje listy, vyhlášky a rozkazy, čo evokuje autentickosť a pripomína poetiku postmodernizmu. Kniha vyvolala ostrú polemiku, kritici Babeľovi vyčítali subjektívne zobrazenie občianskej vojny.

V zbierke poviedok Odeské poviedky (Odesskije rasskazy, 1931; viackrát sfilmovaná) a v dráme Západ slnka (Zakat, 1928) spracoval tematiku svojrázneho odeského židovského podsvetia, v divadelnej hre Mária (Marija, 1935) dramatické osudy predstaviteľov aristokracie vykorenenej z porevolučného života. Autor zbierky poviedok Židovské poviedky (Jevrejskije rasskazy, 1927), nedokončeného románu Veľká Krinica (Velikaja Krinica), filmových scenárov Beňa Krik (1926), Bludné hviezdy (Bluždajuščije zvjozdy, 1926) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

1829 – Botto, Ján

Botto, Ján, 27. 1. 1829 Vyšný Skálnik, okres Rimavská Sobota – 28. 4. 1881 Banská Bystrica — slovenský básnik, významný predstaviteľ slovenského romantizmu. Po štúdiách v Ožďanoch, na lýceu v Levoči (od 1843) a v Budapešti (1847 – 51) pôsobil ako zememerač v Martine, Tisovci, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Zapojil sa do národnokultúrneho života, patril k spoluzakladateľom Matice slovenskej.

V básnickej tvorbe sa inšpiroval folklórom, využíval jeho metaforiku a alegorickosť, svojim rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Slovensko znázornil ako zakliatu krajinu, ktorú má oslobodiť rozprávkový hrdina (epické skladby Svetský víťaz, 1846; Poklad Tatier, 1850). Folklórne motívy i výrazové prostriedky využíval aj v baladách (Žltá ľalia, Margita a Besná) a vo veršovaných povestiach (Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca a i.).

Jeho vrcholným dielom je básnická skladba Smrť Jánošíkova (Lipa, 1862) skladajúca sa z 9 spevov. Cez postavu Jánošíka sa vyslovoval o dobových problémoch a o situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil hodnoty živé aj v tom období. Napriek prevahe lyrickosti je skladba lyricko-epická, lyrickosť tvorí pozadie jednotlivých spevov a sú v nej využité rozličné žánre a žánrové formy. Písal príležitostnú i vlasteneckú poéziu, prekladal z poľskej, ruskej a maďarskej literatúry. Knižne vyšlo jeho dielo až v roku 1880 (Spevy Jána Bottu), súborne v roku 1955 (Súborné dielo). V roku 1978 vyšla dramatická skladba Čachtická pani (rukopisne 1875).

1999 – Dobossy, László

Dobossy [-ši], László, pseudonym László Czuczor, 9. 8. 1910 Vlčany, okres Šaľa – 27. 1. 1999 Budapešť — maďarský literárny historik, bohemista a romanista. Študoval na Sorbone v Paríži a na Karlovej univerzite v Prahe. V 30. rokoch 20. stor. bol poprednou osobnosťou hnutia mladej maďarskej inteligencie v ČSR Sarló (Kosák). Počas 2. svetovej vojny žil vo Francúzsku, 1945 – 50 bol vedecký spolupracovník a riaditeľ Maďarského inštitútu v Paríži. Od roku 1950 žil v Maďarsku, kde pôsobil ako profesor slavistiky na univerzite v Budapešti.

Zaoberal sa francúzskou a českou literatúrou. Je autorom Česko-maďarského slovníka (Cseh-magyar szótár, 1. zväzok A – O, 2. zväzok P – Z, 1960), Dejín francúzskej literatúry (A francia irodalom története, 2 zväzky, 1963), monografií Čapek (1961), Romain Rolland. Človek a spisovateľ (Romain Rolland. Az ember és az író, 1961), Hašek (1963), Haškov svet (Hašek világa, 1970), literárnych štúdií Medzi dvoma domovinami (Két haza között, 1981), Proti predsudkom literárnej štúdie (Előítéletek ellen, 1985) a i.

1970 – Heckel, Erich

Heckel [-kel], Erich, 31. 7. 1883 Döbeln – 27. 1. 1970 Hemmenhofen, dnes Gaienhofen (pri Konstanzi) — nemecký maliar, grafik a sochár, predstaviteľ expresionizmu; jeden zo zakladateľov skupiny Die Brücke.

Študoval architektúru v Drážďanoch, po založení skupiny Die Brücke (1905) sa venoval najmä maľbe a grafike, ale pôsobil aj ako jej manažér a organizátor. Maľoval podľa modelu, ateliér si zariadil vlastnoručne vyrezaným nábytkom a sochami. Sústredil sa na tvorbu kolorovaných drevorezov, v ktorých zdôraznil plošnosť a zjednodušené formy (Odpočívajúca žena, 1909). Jeho diela z obdobia pred 1. svetovou vojnou sú charakteristické kombináciou sofistikovaných a primitívnych motívov, vyznačujú sa ostrými líniami a skulpturálnymi formami, figúry majú symbolickú funkciu (Zotavujúca sa žena, 1912 – 13). R. 1922 – 23 pracoval na cykle nástenných malieb Obdobia existencie pre Angermuseum v Erfurte. Po nástupe nacistov v Nemecku boli jeho diela označené ako entartete Kunst a Heckel bol perzekvovaný. R. 1949 – 55 vyučoval na Akadémii výtvarných umení v Karlsruhe. Jeho maľby z toho obdobia sa vyznačujú tradičnejším poňatím, maľoval najmä akvarelové krajiny.

1816 – Hood, Samuel

Hood [húd], Samuel, vikomt, nazývaný barón Hood of Catherington, 12. 12. 1724 – 27. 1. 1816 — britský admirál. R. 1741 vstúpil do služieb námorníctva, 1746 sa stal dôstojníkom. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) slúžil v Lamanšskom prielive a potom v Stredomorí. Po službe v Severnej Amerike bol 1778 prevelený do Anglicka do Portsmouthu, kde pôsobil ako komisár lodenice a zároveň ako riaditeľ námornej akadémie. R. 1780 bol povýšený na admirála a vyslaný do oblasti Karibského mora do Západnej Indie a na pobrežie Severnej Ameriky, kde sa stal fakticky nezávislým veliteľom. Po spočiatku neúspešných bojoch s Francúzmi sa mu podarilo v apríli 1782 poraziť francúzskeho admirála F. J. de Grassa pri Dominike a vziať ho do zajatia. Počas francúzskych revolučných vojen bol v máji 1793 prevelený ako najvyšší veliteľ opäť do oblasti Stredomoria, kde sa mu podarilo obsadiť mesto Toulon, odkiaľ bol však čoskoro vytlačený jednotkami generála Napoleona Bonaparta. V októbri 1794 sa vrátil do Veľkej Británie a vzdal sa námornej služby. Od 1796 až do smrti pôsobil ako správca nemocnice v Greenwichi.

2003 – Jabłoński, Henryk

Jabłoński [-loň-], Henryk, 27. 12. 1909 Stary Waliszew, Lodžské vojvodstvo – 27. 1. 2003 Varšava — poľský politik a historik. Od 1931 člen Poľskej socialistickej strany (PPS). Počas 2. svet. vojny bojoval v Nórsku, neskôr sa zúčastnil odboja v juž. Francúzsku (tzv. vichyjskom). Po návrate do vlasti 1945 člen Štátneho národného výboru, 1946 – 48 pôsobil vo vysokých funkciách v PPS, od 1948 v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), člen jej Ústredného výboru a od 1971 politbyra. R. 1947 – 72 poslanec Sejmu. Od 1948 prof. na Varšavskej univerzite, od 1952 člen Poľskej akadémie vied (PAN). R. 1965 – 72 minister školstva, resp. vysokého školstva, na čele rezortu sa podieľal na čiastočne antisemitsky motivovanej politickej čistke akademickej obce po marci 1968 (medzi vylúčenými študentmi bol aj A. Michnik). R. 1972 – 85 predseda Štátnej rady PĽR (prezident).

1972 – Jacksonová, Mahalia

Jacksonová [džek-] (Jackson), Mahalia, 26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana – 27. 1. 1972 Evergreen, Illinois — americká černošská gospelová speváčka (kontraalt), nazývaná kráľovná gospelu (Gospel Queen). Vyrástla v hudobníckej rodine. Od detstva spievala v kostole kongregácie svojho otca, kazateľa baptistickej cirkvi. R. 1927 odišla do Chicaga, kde sa uplatnila ako speváčka v zbore kostola salemskej baptistickej cirkvi, od 1932 spievala v profesionálnom putovnom zbore Johnson Gospel Singers. V pol. 30. rokov 20. stor. nadviazala 14-ročnú spoluprácu s klaviristom a skladateľom Thomasom Andrewom Dorseym (*1899, †1993) a interpretovala mnohé jeho piesne, napr. Peace in the Valley (1937). Preslávila sa nahrávkou piesne Move on up a little higher (1947) od Williama Herberta Brewstera (*1897, †1987), ktorej sa predalo takmer 8 mil. kusov. Nahrávkou piesne Let the Power of the Holy Ghost fall on me (1949) získala Grand Prix du Disque Francúzskej akadémie. Vzápätí úspešne koncertovala napr. v Carnegie Hall v New Yorku (1950), neskôr sa predstavila v Dánsku, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. účinkovala v mnohých rozhlasových a televíznych programoch v Chicagu. R. 1958 nahrala s orchestrom D. Ellingtona piesne The Twenty – Third Psalm a Come Sunday z jeho suity Čierna, hnedá a béžová (Black, Brown and Beige, 1943). Spievala aj pri významných politických udalostiach, napr. pri príležitosti narodenín amerického prezidenta D. D. Eisenhowera v Bielom dome (1959) i pri inaugurácii amerického prezidenta J. F. Kennedyho (1961). Svojím vokálnym umením sa zaslúžila o prepojenie viacerých prúdov americkej populárnej hudby (napr. gospelu a soulu), gospel interpretovala nielen v chrámoch, ale aj v koncertných sálach. Jacksonová sa podieľala na presadzovaní občianskych práv amerických černochov napr. gospelovým pásmom Čierne jasličky (Black Nativity, 1961) od J. L. Hughesa, ktoré sa počas trojročného turné (1962 – 65) s veľkým ohlasom uvádzalo v Európe. Jej zvučný, výrazovo bohatý hlas s prirodzeným vibratom a s istotou vo všetkých registroch sa uplatnil aj v mnohých nahrávkach na hudobných nosičoch, jej autentický, elektrizujúci prejav je zachytený v dokumentárnom filme Jazz on a Summer’s Day, ktorý vznikol 1958 na džezovom festivale (Newport Jazz Festival) v Newporte (Rhode Island).

1969 – Jelinek, Hanns

Jelinek, Hanns, 5. 12. 1901 Viedeň – 27. 1. 1969 tamže — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Študoval u F. Schmidta, A. Berga a A. Schönberga. Od 1930 vyučoval teoretické predmety a od 1958 aj kompozíciu na Hudobnej akadémii vo Viedni; 1965 profesor. V ranej tvorbe nadviazal na princípy neskorého romantizmu, od 1930 rozvíjal a teoreticky presadzoval dvanásťtónovú kompozičnú techniku (→ dodekafónia), ktorú od 1935 vo svojej tvorbe výlučne používal (s výnimkou populárnej hudby), najdôslednejší predstaviteľ dodekafonickej školy v 1. polovici 20. stor. V kompozičnom rukopise asimiloval štýlové prvky tvorby P. Hindemitha a džezu. Autor symfonickej, vokálno-inštrumentálnej, komornej a filmovej hudby, napr. 13 kleine Lieder für Gesang und Klavier (1919 – 27), Praeludium, Passacaglia und Fuge pre komorný orchester (1922), Suite für Streichorchester (1931), Zwölftonwerk (1947 – 52) a Sinfonia brevis (1948 – 50), Sonáta pre husle (1956), Zehn zahme Xenien pre husle a klavír (1960), Rai Buba Etüde pre klavír a veľký orchester (1962), ako aj dvojzväzkovej teoretickej práce Úvod do dvanásťtónovej kompozície vrátane dodatkov (Anleitung zur Zwölftonkomposition nebst allerlei Paralipomena, 1952 – 58). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1947 – Kalinčák, Daniel

Kalinčák, Daniel, 27. 1. 1947 Vrútky, okr. Martin — slovenský odborník v doprave. R. 1971 – 73 pôsobil vo Výskumno-vývojovom ústave Turčianskych strojární, národný podnik Martin, od 1973 na Strojníckej fakulte Vysokej školy dopravnej (dnes Žilinská univerzita; 1993 – 94 a 2000 – 04 vedúci Katedry koľajových vozidiel, motorov a zdvíhadiel, dnes Katedra dopravnej a manipulačnej techniky); 2007 prof. Zaoberá sa dynamickými, náhodne budenými sústavami koľajových vozidiel, problematikou pohonov a prenosov výkonu koľajových vozidiel a traťových strojov a technickými prostriedkami intermodálnych prepráv. Autor asi 160 článkov v domácich a zahraničných vedeckých i odborných časopisoch a 7 učebných textov, spoluautor vysokoškolskej učebnice Dopravný prostriedok. Výpočtové metódy (2005) a monografie Analýza vlastností dopravných prostriedkov (Transport Means Properties Analysis, 2005).

1944 – Kapijev, Effendi Mansurovič

Kapijev, Effendi Mansurovič, 13. 3. 1909 Kumuch, Dagestan – 27. 1. 1944 Piatigorsk — dagestanský spisovateľ lackého pôvodu. R. 1928 krátko vyučoval ruštinu, 1930 po predčasnom ukončení štúdia na Strojárskom inštitúte v Leningrade pôsobil 1931 – 35 ako redaktor viacerých dagestanských denníkov a časopisov, neskôr tajomník dagestanskej organizácie proletárskych spisovateľov a Zväzu dagestanských spisovateľov, člen Zväzu spisovateľov ZSSR. R. 1941 v období Veľkej vlasteneckej vojny (1941 – 45) bol vojenským korešpondentom piatigorských novín Mladý leninovec. Písal po rusky. Zbieral a básnicky spracúval dagestanský folklór, do ruštiny preložil ústnu tvorbu dagestanského básnika Sülejmana Staľského (*1869, †1937).

Autor básnických zbierok Piesne vrchárov (Pesni gorcev, 1939) a Vytesané na kameni (Rezba po kamňu, 1940), kníh Reportáže z frontu (Frontovyje očerki, 1943) a Zápisníky (Zapisnyje knižki, 1956) i zbierky noviel Básnik (Poet, 1940, vydaná 1944; čes. 1947) o S. Staľskom. Po česky vyšli výbery zo zápiskov z obdobia 2. svetovej vojny Nedokončená mozaika (Izbrannoje, 1971) a Ostny hvězd (Dagestanskije tetradi, Frontovyje tetradi, 1977) v preklade Vlasty Tafelovej a Vladimíra Novotného.

1910 – Kardelj, Edvard

Kardelj [-del aj -deľ], Edvard, 27. 1. 1910 Ľubľana – 10. 2. 1979 tamže — juhoslovanský politik slovinského pôvodu. Absolvoval učiteľský seminár v Ľubľane, od 1928 člen komunistickej strany, 1930 – 32 väznený. R. 1934 – 37 žil v exile, po návrate sa stal najbližším spolupracovníkom J. B. Tita, od 1938 člen politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany (ÚV KS) Juhoslávie. Počas 2. svet. vojny 1941 – 44 jeden z organizátorov národnooslobodzovacieho boja a vodcov slovinských partizánov, 1943 – 45 podpredseda Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ).

Po vojne 1945 – 53 podpredseda vlády, súčasne 1948 – 53 minister zahraničných vecí. R. 1953 – 63 námestník predsedu vlády (resp. predseda zväzovej výkonnej rady), 1963 – 67 predseda Národného zhromaždenia, od 1974 člen prezídia SFRJ, súčasne od 1960 profesor politickej ekonómie na univerzite v Ľubľane. R. 1952 – 66 člen výkonného výboru a 1958 – 66 tajomník ÚV KS Juhoslávie, od 1966 člen predsedníctva ÚV. Patril k hlavným teoretikom tzv. titoizmu, navrhol model robotníckej samosprávy, 1964/65 bol spolu s Vladimirom Bakarićom (*1912, †1983) hlavným iniciátorom hospodárskych reforiem v Juhoslávii, podieľal sa na vypracovaní novej ústavy z 1953 i nasledujúcich ústav, najmä z 1974, ktorá posilňovala federatívne usporiadanie Juhoslávie.

1885 – Kern, Jerome David

Kern, Jerome David, 27. 1. 1885 New York – 11. 11. 1945 tamže — americký hudobný skladateľ, tvorca prvého moderného amerického muzikálu. Základy hudobného vzdelania získal od matky. R. 1902 – 03 študoval harmóniu, hudobnú teóriu a hru na klavíri na New York College of Music (dnes Steinhard School of Culture, Education and Human Development), 1903 – 05 súkromne v nemeckom Heidelbergu. Po návrate do USA krátko pôsobil ako korepetítor v divadlách na Broadwayi a súčasne ako piesňový agent (song plugger) hudobných vydavateľstiev Tin Pan Alley.

Jeho prvé piesne boli zaraďované do amerických adaptácií londýnskych revue a európskych operiet. R. 1914 sa úspešne predstavil piesňou They didn’t Believe Me uvedenou v anglickom muzikáli Dievča z Utahu (The Girl from Utah) od Paula Rubensa (*1875, †1917). R. 1915 – 18 vytvoril spolu s libretistom Guyom Boltonom (*1884, †1979) a textárom P. G. Wodehousom sériu štyroch komorných muzikálov pre divadlo Princess, z ktorých najúspešnejšie boli Veľmi dobrý Eddie (Very Good Eddie, 1915) a Ó, chlapče! (Oh Boy!, 1917; šlágrom sa stala pieseň Till The Clouds Roll By). Položil základy nového typu amerického hudobného divadla, ktoré bolo v porovnaní s európskymi operetami charakteristické realisticky prepracovanými postavami a piesňami väčšmi integrovanými do deja. Nové postupy a ponímanie hudobného divadla zreteľne definoval v muzikáli Oh Lady! Lady! (1918) obsahujúcom piesne (napr. Bill), ktoré ovplyvnili mladších nasledovníkov, napr. G. Gershwina a R. Rodgersa.

Prelomovým dielom sa stal muzikál Loď komediantov (Show Boat) podľa rovnomenného románu E. Ferberovej, ktorý mal premiéru 1927 v broadwayskom Ziegfeldovom divadle a zásadne inšpiroval ďalších tvorcov muzikálov. Kern spolu s textárom a libretistom O. Hammersteinom II. vytvoril v tomto muzikáli prvé kompaktné hudobnodramatické dielo, v ktorom piesne posúvajú dej a charakterizujú postavy. V librete sa spája romantika s realitou (prvýkrát sa na broadwayskom javisku objavil problém rasovej segregácie) a hudba je zbavená operetných prvkov. Piesne majú ľudový charakter a viaceré sa stali svetovými evergreenmi i obľúbenými témami džezových improvizácií (Ol’ Man River, Can’t Help Lovin’ Dat Man, Make Believe, Why do I Love You?). Muzikál bol uvádzaný v anglických reprízach aj v inojazyčných naštudovaniach (na Slovensku prvýkrát uvedený 1971) a bol viackrát sfilmovaný (1929, réžia Harry A. Pollard; 1936, réžia James Whale; 1951, réžia George Sidney).

Kernove nasledujúce diela už nedosiahli umeleckú úroveň Lode komediantov a presadili sa skôr ako filmové muzikály (Roberta, 1933; sfilmované 1935, réžia William A. Seiter; titulná pieseň Smoke Gets In Your Eyes). Po neúspechu muzikálu Veľmi teplo na máj (Very Warm for May, 1939) odišiel Kern do Hollywoodu, kde sa venoval iba filmovej hudbe, mnohé jeho piesne sa stali trvalou súčasťou svetového repertoáru modernej populárnej hudby. Autor aj pôvodných filmových muzikálov, napr. Čas swingu (Swing Time, 1936; titulná pieseň The Way You Look Tonight).

1864 – Klenze, Leo von

Klenze [-ce], Leo von, plným menom Franz Karl Leopold von Klenze, 29. 2. 1784 Schladen, Dolné Sasko – 27. 1. 1864 Mníchov — nemecký architekt a teoretik architektúry. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov klasicizmu v Nemecku v 1. polovici 19. stor.

Študoval na Stavebnej akadémii v Berlíne, 1803 navštívil do Paríža, počas celého života navštevoval Taliansko, kde študoval architektúru a dokumentoval krajinu. Jeho tvorbu ovplyvnili predovšetkým racionalistické teórie významného súdobého francúzskeho teoretika architektúry Jeana Nicolasa Louisa Duranda (*1760, †1834). R. 1808 – 13 pôsobil v Kasseli ako druhý architekt na dvore vestfálskeho kráľa Jérôma Bonaparta (→ Bonapartovci), kde navrhoval diela ovplyvnené empírom (Dvorské divadlo, 1808 – 09). Od 1816 pôsobil v Mníchove ako architekt na dvore bavorského kráľa Ľudovíta I., kde navrhol množstvo stavieb a zásadným spôsobom sa podieľal na monumentálnej výstavbe mesta iniciovanej kráľom a ovplyvňovanej jeho romantickými architektonickými víziami, napr. ulice Ludwigstrasse (1817 – 50; jedna z najvýznamnejších monumentálnych ulíc v Európe v 19. stor.). Viaceré jeho stavby sú ovplyvnené snahou o obnovenie gréckej antickej architektúry. K najvýznamnejším dielam patria Glyptotéka (Glyptothek, 1816 – 30), Propylaje (Propyläen, 1854 – 62), siene slávy – pamätníky Ruhmeshalle so sochou Bavarie (1841 – 50) v Mníchove a Walhalla (1830 – 42) pri Regensburgu. Pod vplyvom Ľudovíta I. rozvíjal vo svojich dielach aj formy talianskej renesančnej, a najmä palácovej architektúry. Zjednodušené renesančné formy v kombinácii so súdobými racionalistickými koncepciami uplatňoval na vládnych budovách i na palácoch, pričom tieto diela sa pokladajú za najranejšie príklady neorenesancie (v Mníchove budovy na námestí Odeonsplatz, napr. Odeon, 1826 – 28; brána Hofgartentor, 1817 – 21; obrazáreň Alte Pinakothek, 1825 – 36; viaceré kráľovské paláce, napr. Königsbau, 1826 – 35, v komplexe Rezidencie; a i.). R. 1834 sa v Grécku zasadil o konzervovanie antických pamiatok (napr. Akropoly v Aténach) a navrhol tam aj Baziliku Dionysia Areopagitu (Hagios Dionyssios, 1848 – 53). R. 1839 navštívil Petrohrad, kde navrhol rozšírenie Ermitáže (Nová Ermitáž, 1839 – 52). Navrhol aj interiéry mnohých svojich stavieb. Vo svojich teoretických dielach sa usiloval o vyriešenie problému napätia medzi klasicizmom a historizmom.