Výročia

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1858 – Abrahams, Israel

Abrahams [ejbrehems], Israel, 26. 11. 1858 Londýn – 6. 10. 1925 Cambridge — anglický židovský učenec a učiteľ. Vodca liberálneho judaizmu v Spojenom kráľovstve. Najvýznamnejšie dielo: Židovský život v stredoveku (Jewish Life in the Middle Ages, 1896).

1925 – Álvarez Armellino, Gregorio Conrado

Álvarez Armellino [-váres -ľi-], Gregorio Conrado, 26. 11. 1925 Lavalleja – 28. 12. 2016 Montevideo — uruguajský generál a politik, prezident (1981 – 85) počas vojenskej diktatúry v Uruguaji (1973 – 85). R. 1962 – 79 veliteľ republikánskej gardy, 1971 – 79 náčelník generálneho štábu, 1973 účastník vojenského prevratu, ktorým bola nastolená vojenská diktatúra, od 1983 predseda Rady národnej bezpečnosti, 1978 – 79 hlavný veliteľ pozemných vojsk, 1981 – 85 prezident. V auguste 2005 vyšetrovaný Komisiou pre zmierenie, ktorá obnovila vyšetrovanie zmiznutia, uväznenia a mučenia tisícov obyvateľov počas vojenskej operácie Kondor (70. a 80. roky 20. stor.). R. 2009 odsúdený za 37 vrážd na 25 rokov väzenia.

1948 – Bárta, Jiří

Barta, Jiří, 26. 11. 1948 Praha — český režisér, animátor a výtvarník. Debutoval filmom Hádanky za bonbón (1978), jeho animovaná tvorba je charakteristická tematickou, štýlovou a žánrovou variabilitou a kombináciou rôznych výrazových prostriedkov a technológií. Popri J. Švankmajerovi najvýraznejšia osobnosť druhej generácie českých animátorov. Najznámejšie diela: Diskjockey (1980), Projekt (1981), Zaniklý svět rukavic (1982), Balada o zeleném dřevu (1983), Krysař (1985), Poslední lup (1987), Domečku, vař! (2007), Na půdě aneb Kdo má dneska narozeniny? (2009) a i.

1822 – Hardenberg, Karl August

Hardenberg, Karl August, knieža von, 31. 5. 1750 Essenrode – 26. 11. 1822 Janov — pruský politik a reformátor. Pred vstupom do pruských služieb získaval skúsenosti v štátnej správe Hannoveru, v Braunschweigu-Wolfenbütteli a Ansbachu-Bayreuthe. R. 1791 bol vymenovaný za pruského štátneho ministra, prevzal aj časť agendy zahraničných vzťahov a 1804 sa stal ministrom zahraničných vecí. R. 1806 bol však na nátlak Napoleona I. Bonaparta prepustený. R. 1810 – 22 pruský kancelár. Už 1807 sa podieľal na sformulovaní návrhu súboru reforiem, ktoré začal postupne presadzovať ako kancelár, pričom nadviazal na reformy Friedricha von Stein. Obidvaja reformátori sa zamerali na premenu Pruska z osvietenskej absolutistickej monarchie na liberálny štát. Hardenbergov vplyv upadol po zaradení Pruska do metternichovského systému Svätej aliancie.

1952 – Hedin, Sven Anders von

Hedin, Sven Anders von, 19. 2. 1865 Štokholm – 26. 11. 1952 tamže — švédsky geograf a etnograf, jeden z najvýznamnejších bádateľov Centrálnej Ázie 19. a 20. stor.

Prvú väčšiu expedíciu do vnútornej Ázie podnikol 1893 – 97 a počas nej prešiel cez Pamír, ako prvý Európan prešiel púšťou Taklamakan (dvakrát), skúmal jazero Lobnor v Tarimskej panve, prebádal sev. časť Tibetu a cez Peking a Sibír sa vrátil do Štokholmu. Počas druhej expedície 1899 – 1902 navštívil Tarimskú panvu (vykonal nivelačné merania v okolí jazera Lobnor, zmapoval tok Tarimu), prešiel púšťou Taklamakan a Tibetom a dorazil do Indie. Na tretej expedícii 1905 – 08 precestoval Perziu, dostal sa do Indie a do najvyšších oblastí Tibetu, pričom objavil horný tok Brahmaputry (Ja-lu-cang-pu-ťiang), pramene riek Satladž a Indus, objavil a skúmal pohorie Transhimaláje (nazývané Hedinovo pohorie), ktorých hlavný chrbát viackrát prešiel naprieč. Cieľom jeho štvrtej, medzinárodnej expedície 1927 – 35 bol všestranný výskum zóny púští ležiacich severne od Tibetu.

Ako konzervatívny politik sa angažoval v problematike obrany a zahraničnej politiky. Napísal pamflet Varovné slovo (Ett varningsord, 1912), v ktorom nabádal ľudstvo na ostražitosť pred rozpínavosťou Ruska. Na nástup fašizmu, s ktorým sympatizoval, reagoval 1937 vydaním pronemeckého spisu Nemecko a svetový mier (Tyskland och världsfreden). Bol nekritickým obdivovateľom A. Hitlera a Nemecka, ktoré vo svojich reportážach z frontu chápal ako baštu pred východnými barbarmi.

Napísal viac ako 60 kníh a množstvo listov obsahujúcich významný etnografický a geografický materiál. Autor cestopisu Dobyvačná výprava do Tibetu (Erövringståd i Tibet, 1934), pre švédske základné školy vydal učebnicu Od pólu k pólu 1 – 2 (Från pol till pol 1 – 2, 1911), ktorá bola preložená do 13 jazykov. Ako posledný Švéd bol 1902 povýšený do šľachtického stavu. R. 1905 bol prijatý do Kráľovskej švédskej akadémie vied, 1909 zvolený do Kráľovskej švédskej akadémie vojenských vied, 1913 – 52 volený člen Švédskej akadémie s právom hlasovať pri výbere nositeľov Nobelovej ceny.

1971 – Jánošík, Anton

Jánošík, Anton, 7. 4. 1904 Bánovce nad Bebravou – 26. 11. 1971 Martin — slovenský jazykovedec, pedagóg a publicista. R. 1928 – 69 učiteľ na viacerých stredných školách, súčasne 1939 – 40 redaktor časopisu Slovenská reč a 1940 – 50 externý redaktor Matice slovenskej. Venoval sa dialektológii, štúdiu slovenského spisovného jazyka, jazykovej kultúre, lexikografii a čiastočne aj onomastike. Výsledky svojich jazykovedných štúdií publikoval v odbornej tlači a uvádzal do praxe v rámci svojej pedagogickej činnosti. Spoluautor (s E. Jónom) nedokončeného Slovníka spisovného jazyka slovenského (1946 – 49).

1993 – Jindrák, Jindřich

Jindrák, Jindřich, 4. 11. 1931 Strakonice – 26. 11. 1993 Ústí nad Labem — český operný spevák (barytón). Absolvent AMU v Prahe. Od 1958 sólista pražského Národného divadla. Muzikalitu, kultivovaný vokálny prejav, vrúcny výraz, ako aj osobitý zmysel pre smetanovskú kantilénu najvýraznejšie uplatnil v postavách Přemysla (Libuša), Vladislava (Dalibor), Kalinu (Tajomstvo) a Voka (Čertova stena). Zo svetového repertoáru dosiahol významný úspech ako Simone Boccanegra G. Verdiho. Patril k profilovým osobnostiam českého operného spevu 2. polovice 20. stor. Venoval sa aj koncertnej a pedagogickej činnosti.

1987 – Kalný, Igor

Kalný, Igor, 16. 8. 1957 Trenčín – 26. 11. 1987 Bratislava — slovenský kresliar, grafik, intermediálny umelec a básnik, syn Slava (Jaroslava) Kalného. Autodidakt, 1976 absolvoval Strednú priemyselnú školu grafickú v Bratislave. Jeho život i umelecký program boli späté so situáciou v slovenskom umení počas totalitného režimu, jeho dielo má autobiografický charakter. Kalného ovplyvnilo stretnutie s výtvarníkmi Skupiny A-R (predovšetkým s M. Bočkayom, D. Tóthom a O. Laubertom) a J. Valochom.

Jeho práce na papieri patria k najdôležitejším dielam komornej ateliérovej tvorby s výraznými znakmi estetiky 80. rokov 20. stor., jeho analytická kresba a grafika presahujú do konceptuálneho umenia. Pre jeho tvorbu je typický významový posun, ako aj používanie minimalistických výrazových prostriedkov – pasteliek, ceruzy, tušu a farebných pečiatok so zvieracími motívmi (Pečiatková kresba, 1983; Kresba pečiatkovaná I-III, 1982). V kresbe v špecifickom variante denníkovej tvorby (Roztrhnutá, 1982) budoval a rozrúšal štruktúry jemných ťahov. Jeho pozícia na neoficiálnej výtvarnej scéne bola solitérna, tvoril v klauzúre svojho ateliéru, čo sa odrazilo v jeho nezvyčajne silnej umeleckej výpovedi; dospel až k existenciálnym témam v prázdnych obrysoch a obrazcoch obsesne násobených línií získaných obkresľovaním predmetov a vlastného tela (Skrčenec, 1986; Kráčajúci, 1986; Telovka, 1987). Okrem výtvarného umenia sa venoval aj hudbe, divadlu (zoskupenie CUCU s Jozefom Schottlom) a poézii. Svoj život ukončil dobrovoľne vo veku 30 rokov. R. 2008 vyšla monografia Igor Kalný J. Valocha a Daniely Čarnej (*1977). Na prehliadke diel českých a slovenských umelcov Zlínsky salón mladých, ktorá sa koná v Zlíne v Českej republike, býva od 2006 najvýraznejšiemu exponátu alebo súboru diel v slovenskej časti prehliadky udeľovaná Cena Igora Kalného.

1930 – Karatkevič, Uladzimir Siamionavič

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

1959 – Ketèlbey, Albert William

Ketèlbey [-bi], Albert William, 9. 8. 1875 Birmingham – 26. 11. 1959 Cowes, ostrov Wight — anglický hudobný skladateľ, dirigent a klavirista. Študoval v Birminghame a Londýne, neskôr dirigent viacerých operetných divadiel. Autor väčšinou kratších inštrumentálnych a vokálnych skladieb, napr. V kláštornej záhrade (In a Monastery Garden, 1915), Na perzskom trhu (In a Persian Market, 1920), V záhrade čínskeho chrámu (In a Chinese Temple Garden, 1923), ako aj sprievodnej hudby k nemému filmu. Svoje skladby často uverejňoval pod pseudonymom, napr. Anton Vodorinski a Raoul Clifford.

1911 – Kiradžievová, Nina

Kiradžievová (Kiradžieva), Nina, vlastným menom Nadežda Nikolovna Kiradžieva, 26. 11. 1911 Sofia – 6. 4. 2005 tamže — bulharská tanečnica, primabalerína, choreografka a tanečná pedagogička. R. 1928 členka, od 1953 baletná majsterka a choreografka a 1961 – 72 riaditeľka baletného súboru Národnej opery v Sofii. Súčasne od 1952 vyučovala na baletnej strednej a od 1958 aj na vysokej škole divadelného umenia v Sofii. Vytvorila hlavné postavy v baletoch Laurencia (Alexander Krein, *1883, †1951), Bachčisarajská fontána, Trojrohý klobúk, Mirandolína (Sergej Nikiforovič Vasilenko, *1872, †1956), Spiaca krásavica a i.

1872 – Kiseľov, Pavel Dmitrijevič

Kiseľov, Pavel Dmitrijevič, gróf (1839), 19. 1. 1788 Moskva – 26. 11. 1872 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský politik, vojenský činiteľ a generál, reformátor a diplomat. Zúčastnil sa Vlasteneckej vojny 1812 proti Napoleonovi I. Bonapartovi. Od 1814 pobočník cára Alexandra I. Pavloviča, ktorého sa pokúsil presvedčiť o potrebe postupného zrušenia nevoľníctva. R. 1819 – 29 náčelník štábu 2. armády pôsobiacej na Ukrajine, kde sa zblížil s členmi Južného spolku (najmä s P. I. Pesteľom). V armáde obmedzil používanie telesných trestov, založil viacero vojenských nemocníc, vystupoval za skrátenie vojenskej služby. Počas rusko-tureckej vojny (1828 – 29) ako náčelník štábu 2. armády velil všetkým vojenským operáciám na ľavom brehu Dunaja. R. 1829 – 34 veliteľ ruských vojsk a hlava ruskej administrácie (vládny komisár s plnou mocou) v kniežatstvách Moldavsko a Valašsko, kde zaviedol rad pokrokových reforiem najmä v prospech roľníkov, položil základy na zriadenie stálej armády a polície i na sformovanie systému zdravotníctva, podporoval zveľaďovanie miest ap. Od 1834 člen Štátnej rady, od 1835 člen Tajného výboru na posúdenie projektu roľníckej reformy, 1836 – 55 náčelník 5. oddelenia cárovej kancelárie, ktorá mala na starosti správu agendy štátnych roľníkov, 1838 – 56 prvý minister financií. Pripravil a 1837 – 41 uskutočnil čiastočnú roľnícku reformu, ktorú chápal ako prvý krok k širokej roľníckej reforme. Navrhol plán na štátnu reguláciu prídelov a povinností poddaných roľníkov, ktorý zahŕňal aj ich právo na vlastnenie hnuteľného majetku a pridelenie normou pevne stanovenej pôdy, i plán na obmedzenie práva statkárov trestať nevoľníkov, ktorým radil obracať sa na súd ako rovným so slobodnými roľníkmi, čo však vyvolalo odpor statkárov. Z jeho iniciatívy sa začali na dedinách štátnych roľníkov zakladať farské školy (od 1842 mužské, od 1847 ženské). R. 1856 – 62 veľvyslanec v Paríži, v posledných rokoch života sa politicky neangažoval.