Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1941 – Accardo, Salvatore

Accardo [akkar-], Salvatore, 26. 9. 1941 Turín — taliansky huslista a dirigent. Študoval na konzervatóriu v Neapole u Luigiho d’Ambrosia (*1885, †1957). Víťaz husľovej súťaže v Ženeve (1956) a Paganiniho súťaže v Janove (1958). R. 1971 založil festival Neapolský hudobný týždeň na špičkové pestovanie komornej hudby, 1992 sláčikové kvarteto Quartetto Accardo a 1996 komorné teleso Orchestra da Camera Italiana. Medzinárodne uznávaný interpret tvorby N. Paganiniho a romantických virtuóznych skladieb. Ako prvý huslista nahral na hudobné nosiče komplet šiestich Paganiniho husľových koncertov. Viacerí významní skladatelia (A. Piazzolla, I. Xenakis, W. Piston) mu venovali svoje skladby. Pedagóg na konzervatóriu v Siene, kde usporadúva aj interpretačné kurzy.

1918 – Alegría, Fernando

Alegría, Fernando, 26. 9. 1918 Santiago – 29. 10. 2005 Walnut Creek, Kalifornia — čilský prozaik, básnik a literárny historik. Od 1940 žil v USA. Autor životopisných románov prezrádzajúcich jeho zmysel pre politiku, dejovo sa zameriaval na osudy občanov latinskoamerického pôvodu žijúcich v USA. V jeho rozprávaní poznamenanom dramatickosťou a humorom nechýbajú ani prvky španielskeho pikareskného románu, v poézii uplatňoval aj prvky science-fiction.

Autor románov Lautaro, mladý osloboditeľ Arauca (Lautaro, joven libertador de Arauco, 1943), Chameleón (Camaleón, 1950), Dostihový kôň (Caballo de copas, 1957; slov. 1977) o zákulisí dostihových pretekov a sociálnom postavení čilských prisťahovalcov v San Franciscu, Zajtra bojovníci (Mañana los guerreros, 1964), Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifesty Vietnamu (Amerika, Amerikka, Amerikkka, manifiestos de Vietnam', 1970), Prechádzkovým krokom (El paso de los gansos, 1975), Allende. Môj sused prezident (Allende. Mi vecino el Presidente, 1989) o živote S. Allendeho Gossensa, ktorý bol jeho osobným priateľom, Vzbura rozkoší (La rebelión de los placeres, 1990), knihy poviedok Básnik, ktorý sa stal červom (El poeta que se volvió gusano, 1956) a pamätí Určitý druh pamäti (Una especie de memoria, 1983).

1932 – Almási, Miklós

Almási [-ši], Miklós, 26. 9. 1932 Budapešť — maďarský estetik, literárny teoretik a kritik. Od 1978 profesor, od 2007 emeritný profesor na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, od 1987 člen Maďarskej akadémie vied. Zaoberá sa teóriou drámy (Cesty modernej drámy, A modern dráma útjain, 1961; Cesty vývinu drámy, A drámafejlődés útjai, 1969), filozofickými a estetickými problémami (Realita zdanlivosti, A látszat valósága, 1971; Dobrodružstvá rozumu, Az értelem kalandjai, 1980; Nemožnosť lásky, A szerelem lehetetlensége, 2012; Úvod do 21. storočia, Bevezetés a 21. századba, 2015), problematikou literárneho umenia (Úsmev apostrofu, A hiányjel mosolya, 1986) a i.

1923 – Alov, Alexandr Alexandrovič

Alov, Alexandr Alexandrovič, vlastným menom Alexandr Lapsker, 26. 9. 1923 Charkov – 12. 6. 1983 Riga — ruský filmový režisér. Spolupracoval s V. N. Naumovom, úspech dosiahli filmom Mier tomu, kto prichádza (Mir vchoďaščemu, 1961). Špecializovali sa prevažne na expresívne ladené filmové adaptácie literárnych diel: Pavel Korčagin (1956), Víchrica (Veter, 1958), Zlá anekdota (Skvernyj anekdot, 1966). V 70. rokoch 20. storočia nahradili expresívnosť konvenčným spôsobom rozprávania: Útek (Beg, 1970), Legenda o Eulenspieglovi (Legenda o Tile, 1976), Teherán 43 (Tegeran-43, 1980), Breh (Bereg, 1984).

1909 – Arkas, Mykola

Arkas, Mykola, 7. 1. 1853 Mykolajiv – 26. 9. 1909 tamže — ukrajinský hudobný skladateľ a historik, aktivista v oblasti kultúry a vzdelávania.

Založil a viedol združenie Prosvita (na podporu kultúry a vzdelania). Ťažisko jeho skladateľského odkazu tvorí množstvo sólových piesní, zborov a úprav ľudových piesní. K jeho vrcholným dielam patrí opera Katarína (Kateryna, 1890). Venoval sa aj zbieraniu ľudových piesní. Je autorom historickej práce Dejiny Ukrajiny-Rusi (1908).

1958 – Baldová, Zdeňka

Baldová, Zdeňka, 20. 2. 1885 Česká Třebová – 26. 9. 1958 Praha — česká divadelná a filmová herečka, predstaviteľka českého realistického herectva. Od 1907 členka Divadla na Vinohradech a od 1922 Národného divadla v Prahe. Vo filme debutovala 1921, väčšinou obsadzovaná do epizódnych postáv starostlivých matiek a manželiek: Právo na hřích (1932), Mravnost nade vše, Filosofská historie (obidva 1937), Eva tropí hlouposti (1939). Vrcholom jej filmového herectva je postava matky z filmu Měsíc nad řekou (1953), babičky z komédie Páté kolo u vozu (1957) a pani Dulskej z filmu Morálka paní Dulské (1958).

1928 – Baránik, Michal

Baránik, Michal, 26. 9. 1928 Ruská Nová Ves, okres Prešov – 10. 2018 Bratislava — slovenský ekonóm a politik. Od 1954 pôsobil na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1964 – 70 vedúci Katedry hospodárskej politiky). Po 1970 z politických príčin preradený do výskumu, do 1977 v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí, 1978 – 89 v Ústave ekonomiky a riadenia priemyslu v Bratislave, od decembra 1989 opäť na VŠE (1989 – 91 a 1992 – 94 vedúci Katedry hospodárskej politiky Národohospodárskej fakulty); 1990 profesor. R. 1990 – 91 námestník ministra hospodárstva SR. Od 1994 poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), člen výboru pre financie, rozpočet a menu, do septembra 1998 jeho predseda.

Odborník v oblasti riadenia národného hospodárstva, makroekonómie so zreteľom na hospodársku politiku (najmä štrukturálnu, monetárnu, rozpočtovú a menovú politiku), politiku hospodárskeho rastu, modelovania rastových procesov a problémov použitia hrubého domáceho produktu a jeho sociálnych aspektov. Autor výskumných štúdií a odborných článkov, viacerých prác, napr. Organizácia riadenia národného hospodárstva (1965), Produktivita práce – technický pokrok – kvalifikácia (spoluautor, 1976), vysokoškolskej učebnice Hospodárska politika (1997) a i.

1945 – Bartók, Béla

Bartók, Béla, 25. 3. 1881 Nagyszentmiklós, dnes Sânnicolau Mare, Rumunsko – 26. 9. 1945 New York — maďarský skladateľ, klavirista, etnomuzikológ a pedagóg. Od 1894 žil v Bratislave, kde študoval hru na klavíri a skladbu. Od 1899 žiak Kráľovskej hudobnej akadémie v Budapešti (dnes Hudobnoumelecká univerzita F. Liszta v Budapešti). Hru na klavíri študoval u Istvána Thomána (*1862, †1940), skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). R. 1905 uskutočnil so Z. Kodályom prvý etnografický výskum. Od 1907 profesor klavírnej hry na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. Popri pedagogickej činnosti sa 1907 – 14 venoval zapisovaniu a výskumu ľudových piesní v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku, v severnej Afrike, Turecku, v niektorých oblastiach bývalej Juhoslávie a Bulharsku. R. 1923 koncertoval v Paríži a Londýne. Aktívne sa zúčastňoval na festivaloch súčasnej hudby v Salzburgu (1923), Prahe (1925), Frankfurte nad Mohanom, Amsterdame, Florencii, Bazileji, 1927 po prvýkrát vycestoval do USA, 1929 do bývalého Sovietskeho zväzu. Od 1936 člen Maďarskej akadémie vied. R. 1940 emigroval do USA, kde pôsobil ako klavirista, pedagóg a etnomuzikológ, 1941 – 42 zmluvný pracovník na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.

V jeho diele sa ideálne spája a dopĺňa etnomuzikologická práca so skladateľskou a interpretačnou prácou. V ľudovej hudbe rozpoznal dovtedy neznáme a umelecky nevyužité štýlové vrstvy. Urobil asi 8-tis. fonografických záznamov, na Slovensku zapísal vyše 3 400 nápevov a 4-tis. textov slovenských ľudových piesní, z ktorých pripravil do tlače zbierku (Slovenské ľudové piesne I, II; 1959, 1969). Výsledkom jeho výskumu sú okrem zaznamenaných melódií aj početné teoretické práce, v ktorých načrtol typológiu maďarskej hudby a komparáciu s ľudovou hudbou susedných národov.

Jeho skladateľský vývoj možno rozdeliť do piatich etáp. Prvé obdobie, ktoré tvoria práce zo študijného obdobia po 1. suitu pre orchester op. 3 (1905), je poznačené nadväzovaním na neskororomantickú tradíciu, najmä na hudbu F. Liszta a R. Straussa. Kontakt s ľudovou hudbou a poznanie hudby C. Debussyho otvárajú druhé obdobie, ktoré znamenalo rozhodujúci obrat v jeho štýlovej orientácii a do ktorého patria diela Dva portréty pre husle a orchester op. 5 (1907, 1908), 1. sláčikové kvarteto op. 7 (1909), Allegro barbaro pre klavír (1911), opera Hrad kniežaťa Modrofúza op. 11 (1911). Tretie tvorivé obdobie je obohatené o výdobytky hudobného expresionizmu a symbolizmu: pantomíma Zázračný mandarín op. 19 (1918), 3. sláčikové kvarteto (1927), Tanečná suita (1923). Štvrté vývojové obdobie znamená vrchol Bartókovho tvorivého úsilia a reprezentujú ho diela Cantata profana (1930), Hudba pre sláčiky, bicie nástroje a čelestu (1936), 4. a 5. sláčikové kvarteto (1928, 1934), 2. klavírny koncert (1931), 2. husľový koncert (1938) a i. Piate tvorivé obdobie znamená návrat k novej melodickosti, redukcii predchádzajúcich výbojov: 6. sláčikové kvarteto (1939), Concerto pre orchester (1943), 3. klavírny koncert (1945). Posledným dokončeným dielom je Sonáta pre sólové husle (1944). K Bartókovmu profilu však patrí aj celý rad ďalších skladieb, najmä novátorské poňatie klavírnych cyklov pedagogického zamerania: 14 bagatel, 3 etudy, Mikrokozmos (1926) a i.

Bartók patrí do skupiny skladateľov 20. stor., ktorí sa usilovali o umeleckú syntézu prvkov novodobej techniky s národnou hudobnosťou.

1945 – Beer-Hofmann, Richard

Beer-Hofmann [bér], Richard, 11. 7. 1866 Viedeň – 26. 9. 1945 New York — rakúsky spisovateľ. Predstaviteľ viedenského impresionizmu v novele Georgova smrť (Der Tod Georgs, 1900) i vo veršovanej dráme Gróf z Charolais (Der Graf von Charolais, vydaná i uvedená 1904). V poetických drámach Jakobov sen (Jaákobs Traum, uvedená 1919, vydaná 1920), Mladý Dávid (Der junge David, vydaná 1933) a Predohra v divadle ku kráľovi Dávidovi (Vorspiel auf dem Theater zu König David, vydaná 1936) sa vrátil k židovskej histórii v intenciách sionizmu T. Herzla.

1877 – Cortot, Alfred

Cortot [korto], Alfred, 26. 9. 1877 Nyon, Švajčiarsko – 15. 6. 1962 Lausanne — francúzsky klavirista a dirigent.

Študoval na konzervatóriu v Paríži. Kariéru začal ako dirigent koncertných spoločností Collone a Lamoureux v Paríži, istý čas aj v Bayreuthe. V roku 1902 založil v Paríži Société des festivals lyriques a 1903 Société des concerts na podporu mladých skladateľov. V roku 1902 uviedol v Paríži Wagnerove opery Tristan a Izolda, Súmrak bohov a Parsifal, Brahmsovo Nemecké rekviem, Lisztovu Legendu o sv. Alžbete, Beethovenovu Missu solemnis a premiéry francúzskych autorov. V roku 1905 vytvoril s Pablom Casalsom a Jacquesom Thibaudom klavírne trio (do 1944), 1907 – 17 viedol majstrovské kurzy na konzervatóriu v Paríži, 1919 založil École normale de musique.

Bol jedným z najvýznamnejších klaviristov 20. stor., vynikajúcim interpretom Fryderyka Chopina, Roberta Schumanna, Césara Francka, Maurica Ravela a Clauda Debussyho.

1641 – Grew, Nehemiah

Grew [grú], Nehemiah, pokrstený 26. 9. 1641 Mancetter Parish, Warwickshire – 25. 3. 1712 Londýn — anglický botanik a lekár. Vďaka dielu Úvod do rastlinnej anatómie (The Anatomy of Vegetables Begun, 1672), ktoré prezentoval v Kráľovskej spoločnosti v Londýne, sa spolu s M. Malpighim, ktorý publikoval svoje objavy takmer súčasne, pokladá za zakladateľa vedeckej anatómie a mikroskopie rastlín. Objavil bunkovú štruktúru rastlín, ako prvý poznal, že kvety (samčie tyčinky a samičie piestiky) sú pohlavnými orgánmi rastlín. Hlavné dielo: Anatómia rastlín (The Anatomy of Plants, 1682).

1889 – Heidegger, Martin

Heidegger [haj-], Martin, 26. 9. 1889 Messkirch – 26. 5. 1976 Freiburg — nemecký filozof. R. 1909 – 11 študoval katolícku teológiu, 1911 – 16 prírodné vedy a filozofiu vo Freiburgu, od 1915/16 prednášal a viedol semináre, 1919 – 23 pôsobil ako asistent E. Husserla. R. 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od 1928 vo Freiburgu (Husserlov nástupca), 1933 – 34 rektor univerzity, 1945 – 51 mal zakázané pedagogicky pôsobiť, od 1952 emeritný profesor.

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov 20. storočia. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v NSDAP, bol jej členom a aktívnym propagátorom. Do konca života bol presvedčený o tom, že učenie národného socializmu bolo v nemeckých dejinách krokom správnym smerom, len jeho uskutočňovanie realizovali ľudia, ktorí zlyhali. Filozoficky sa profiloval pod vplyvom Husserlovej fenomenológie, ale po publikovaní svojho najväčšieho filozofického diela Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927) bolo zrejmé, že sa od pôvodného fenomenologického myslenia radikálne odklonil. Heidegger v celom svojom diele riešil z rôznych pohľadov (vedy, umenia, techniky, jazyka, básnictva a dejín filozofie) len jedinú filozofickú otázku: čo je bytie. V prvom období koncentroval svoju pozornosť na vybudovanie filozofického projektu fundamentálnej ontológie ako učenia o existenciálnej analytike ľudského pobytu (Dasein). Rozhodujúcou v tomto projekte bola otázka, aký je zmysel bytia, pretože len na jej základe potom možno dospieť k odpovedi na otázku čo je bytie. Odpoveď na ňu hľadá filozofia už viac ako dvetisíc rokov, výsledok je však stále neuspokojivý. Heidegger preto odporúčal deštruovať dejiny ontológie, aby sa našla produktívna cesta k odhaľovaniu problému bytia. Podľa Heideggera sa doterajšie ontologické skúmania v celých dejinách filozofie dotýkali len otázok jestvujúcna (Seiende), a nie otázky bytia (Sein), pričom rozdiel medzi jestvujúcnom a bytím nebol tradičnou ontológiou nerešpektujúcou ontologickú diferenciu dostatočne jasne a hlboko pochopený. Fundamentálna ontológia si kladie za cieľ rešpektovať ju a skúmať ľudskú existenciu ako jediný priestor, kde sa môže zmysluplne klásť otázka o zmysle bytia. Človek je jediná bytosť, ktorá si túto otázku kladie, lebo je temporálnou (časovou) bytosťou. Prostredníctvom existenciálov (starosť, úzkosť, strach, nuda, vrhnutosť, naladenosť) jedine ľudská existencia je spätá s otázkou bytia. Preto Heidegger môže tvrdiť, že metafyzika je základným dianím v ľudskom pobyte. Druhé obdobie Heideggerovej tvorby (po tzv. obrate – Kehre) sa nieslo v znamení rozhodujúcej zmeny v pohľade na riešenie otázky prečo je skôr jestvujúcno a nie nič ako rozhodujúcej súčasti hlavnej otázky metafyziky čo je bytie. Kým v prvom období smeroval od otázky bytia k problému času, v druhom období sa pokúsil o rozhodujúcu zmenu a dospel k názoru, že ak má človek pochopiť problém bytia, musí sa najskôr vyrovnať s otázkou času. Vec myslenia Heidegger charakterizuje nie tak, že hovorí o pravde bytia alebo o dejinách bytia, ale jedine tak, aby prehovorila pravda bytia a myslenie dospelo k tejto reči. Myslenie vzťahuje na bytie ako na to, čo prichádza. Preto je myslenie vo svojej bytnosti ako myslenie bytia bytím nárokované. Vecou myslenia je potom priviesť k reči tento trvajúci a vo svojom trvaní na človeka čakajúci príchod bytia. Reč chápe ako dom bytia. V tomto obydlí človek exisistuje len vtedy, ak náleží pravde bytia, ktorú opatruje. V druhom období Heideggerovej tvorby sa teda otázka zmyslu bytia mení na otázku pravdy bytia, lebo ak nie je táto otázka myslená, zostáva ontológia bez svojho základu. Človek sa tak v jeho chápaní stáva pastierom bytia, resp. susedom bytia. Je ním preto, lebo len človek je vo svojej dejinnej bytnosti jestvujúcnom, ktorého bytie ako existencia spočíva v pobývaní v blízkosti bytia. Heideggerov filozofický vývoj nakoniec vyústil do filozoficky nezvládnuteľnej pozície, keď sa neúspešne pokúšal premyslieť otázku bytia bez jeho vzťahu k jestvujúcnosti (Môže vôbec bytie bytovať bez jestvujúcna?). Heidegger sa pokúša premyslieť tento filozofický problém, ale neúspešne. Preto sa jeho filozofické úsilie nakoniec skončilo v rezignácii z akékoľvek nového úsilia o pojmové premyslenie otázky bytia. Heideggerovo dielo veľmi výrazne ovplyvnilo fenomenologické myslenie 20. storočia (E. Fink, J. Patočka), francúzsky existencializmus (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty), hermeneutiku (H. G. Gadamer) a osobitne dekonštruktivistické učenie J. Derridu, ale napr. aj H. Arendtovú. Hlavné diela: Ontológia — hermeneutika fakticity (Ontologie — Hermeneutik der Faktizität, 1923), Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927), Fenomenologická interpretácia Kantovej Kritiky čistého rozumu (Phänomenlogische Interpretation von Kants Kritik der reinen Vernunft, 1927), Kant a problém metafyziky (Kant und das Problem Metaphysik, 1929), Čo je metafyzika? (Was ist Metaphysik?, 1929), Základné pojmy metafyziky (Die Grundbegriffe der Metaphysik, 1929 – 30), Aristotelova Metafyzika IX (Aristoteles: Metaphysik IX, 1931, 3 zväzky), Bytie a pravda (Sein und Wahrheit, 1933 – 34), Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie, 1936), Európa a nemecká filozofia (Europa und die deutsche Philosophie, 1937), Dejiny bytia (Die Geschichte des Seyns, 1938 – 40), Nietzsche I-II (1940), Parmenidés (Parmenides, 1942 – 43), Platónovo učenie o pravde (Platons Lehre von der Wahrheit, 1942), Hérakleitos (Heraklit, 1943 – 44), O bytnosti pravdy (Vom Wesen der Wahrheit, 1943), List o humanizme (Brief über den Humanismus, 1947), Lesné cesty (Holzwege, 1950), Vec (Das Ding, 1950), Reč (Die Sprache, 1950), Úvod do metafyziky (Einführung in die Metaphysik, 1953), Básnicky obýva človek (Dichterisch wohnet der Mensch, 1954), Čo je to – filozofia? (Was ist das – die Philosophie?, 1956), Identita a diferencia (Identität und Differenz, 1957), Princípy myslenia (Grundsätze des Denkens, 1958), Hegel a Gréci (Hegel und Griechen, 1959), Kantova téza o bytí (Kant These über das Sein, 1962), Čas a bytie (Zeit und Sein, 1962), K veci myslenia (Zur Sache des Denkens, 1969).

1914 – Katiliškis, Marius

Katiliškis, Marius, vlastným menom Albinas Marius Vaitkus, 26. 9. 1914 Gruzdžiai (neďaleko mesta Šiauliai) – 17. 12. 1980 Lemont (súčasť Chicaga), Illinois, pochovaný na litovskom cintoríne v Chicagu — litovský spisovateľ. Publikovať začal časopisecky, prvé básne vydal 1931 v časopise Naujienos (Novinky). Počas 2. svetovej vojny (po porážke nemeckých vojsk a znovunastolení sovietskej moci v Litve 1944) emigroval do Nemecka, od 1949 žil v USA.

V tvorbe sa tematicky zaoberal životom litovskej spoločnosti v medzivojnovom období a po 2. svetovej vojne. V prvej zbierke poviedok Hodina rozchodu (Prasilenkimo valanda, 1948) opísal litovskú spoločnosť v období nezávislosti (1918 – 1940) a povojnový život v trestaneckých táboroch. Jeho prozaická tvorba je písaná v duchu impresionizmu (neskôr s realistickými prvkami), napr. poviedkový román Závetrie (Užuovėja, 1952), v ktorom v 12 príbehoch vykreslil život na dedine na severe Litvy (detailný opis hospodárskych prác v spojení s najdôležitejšími spoločenskými udalosťami, dialóg človeka s prírodou, krásy prírody), a román Jeseň kráča lesmi (Miškais ateina ruduo, 1957), v ktorom sú zobrazené osudy ľudí spätých s prírodou (s lesom). V diele Niet návratu (Išėjusiems negrįžti, 1958) považovanom za najlepší litovský román o 2. svetovej vojne opísal tragické jesenné mesiace obnovenia sovietskej moci v Litve 1944, keď tisíce Litovčanov museli opustiť svoje domovy.

Autor zbierok poviedok Sviatok za mestom (Šventadienis už miesto, 1963), Poviedky (Apsakymai, 1975) a Návrat starého vojaka (Seno kareivio sugrįžimas, posmrtne 2003), ktorá bola dlho považovaná za stratenú, a posmrtne vydaného románu Pondelok na ulici Emerald (Pirmadienis Emerald gatvėje, 1993).

1951 – Klimeš, Iwar

Klimeš, Iwar, 26. 9. 1951 Bratislava — slovenský lekár, endokrinológ. Od 1975 pôsobí v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave, 1990 – 2007 vedúci Laboratória diabetu a porúch metabolizmu, 2002 zakladateľ a vedúci DNA diagnostického laboratória pre monogénový diabetes, 2007 – 13 riaditeľ ústavu; 1995 DrSc., 2005 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku (1979), USA (1980 – 82 a 1991), Austrálii (1992) a Spojenom kráľovstve (1996). Zaoberá sa diabetológiou a poruchami metabolizmu, opodstatnenosťou liečby diabetikov 2. typu intenzifikovaným inzulínovým režimom i mechanizmami priaznivých účinkov diét s modifikovaným obsahom a zložením lipidov na vznik a rozvoj syndrómu inzulínorezistencie. Zaslúžil sa o zavedenie DNA diagnostiky a skríningu monogénne podmienených foriem cukrovky, obezity, familiárnej hypercholesterolémie a senzorineurálnej poruchy sluchu na Slovensku. Autor a spoluautor 5 monografií (z toho 4 zahraničných), napr. Klinická obezitológia (2013), editor a spoluautor 3 vysokoškolských učebníc Praktická endokrinológia, klinika a patofyziológia endokrinných ochorení (1993), Diabetes mellitus (1998) a Všeobecná a klinická endokrinológia (2004), autor viac ako 250 odborných prác a článkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch s veľkým citačným ohlasom. Člen viacerých redakčných rád medzinárodných vedeckých časopisov, člen Americkej diabetologickej spoločnosti, Európskej asociácie pre štúdium diabetu, Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (2002 – 06 predseda), Slovenskej diabetologickej spoločnosti (1996 – 2002 podpredseda) a Učenej spoločnosti SAV. Nositeľ mnohých ocenení.

1869 – Komitas

Komitas, vlastným menom Soghomon Gevorki Soghomonjan, aj Komitas Vardapet, 26. 9. 1869 Kütahya, Turecko – 22. 10. 1935 Paríž, od 1936 pochovaný v Jerevane — arménsky hudobný skladateľ, zbormajster, spevák a etnomuzikológ. R. 1881 bol ako sirota poslaný do kňazského seminára v Ečmiadzine (dnes Vagaršapat), kde okrem teologického vzdelania získal aj základy hudobného vzdelania a liturgického spevu. R. 1893 bol vysvätený za kňaza Arménskej apoštolskej cirkvi a prijal rehoľné meno Komitas. R. 1895 študoval v Tbilisi hudbu u Makara Jekmaliana (*1856, †1905), 1896 – 99 na konzervatóriu v Berlíne kompozíciu, estetiku a hudobnú teóriu a súčasne na Univerzite Friedricha Wilhelma (dnes Humboldtova univerzita) u Oskara Fleischera (*1856, †1933), Heinricha Bellermanna (*1832, †1903) a Maxa Friedlaendera (*1852, †1934). R. 1899 sa vrátil do Ečmiadzinu.

Zakladateľ modernej arménskej národnej hudby. Už počas pobytu v seminári sa zaujímal o arménsku ľudovú i liturgickú hudbu, ktorú sa snažil očistiť od nánosov záp. hudobnej kultúry a oživiť na koncertných pódiách (Ečmiadzin, Jerevan, Tbilisi). R. 1891 vydal prvú zbierku arménskych ľudových melódií, 1894 publikoval svoje výskumy z oblasti arménskej duchovnej hudby. Po návrate z Berlína zozbieral niekoľko tisíc ľudových piesní, ktoré vedecky spracoval. Preukázal vzájomné hudobné ovplyvňovanie a previazanosť arménskej ľudovej a liturgickej hudby, dešifroval jej neumovú notáciu. Komponoval vlastné skladby s využitím arménskych hudobných motívov, pričom viaceré jeho piesne, zbory a chorály zľudoveli. Sám interpretoval arménske ľudové piesne na zahraničných koncertoch (Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko). Je autorom aj prvých transkripcií kurdských melódií. Publikoval mnoho článkov a štúdií, čím položil základy arménskej muzikológie ako vednej disciplíny.

R. 1910 odišiel pre výhrady cirkevných úradov proti jeho činnosti do Istanbulu, kde ako zbormajster viacerých speváckych telies a lektor zjednocoval prostredníctvom arménskej hudby členov rozptýlenej arménskej komunity. Pokračoval tam v práci na súbore chorálov arménskej liturgie Patarag (vydaný 1933 v Paríži jeho žiakom Varganom Sarkisjanom, *1891, †1958), ktorým sa zoberal od 1892 a ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam. V súbore určenom pre 300-členný zbor sústredil pôvodné jednohlasné tradičné liturgické melódie, ktoré upravil na základe vlastných výskumov arménskej národnej hudby do podoby troj- až štvorhlasných mužských zborov. Dielo však nedokončil, na začiatku genocídy Arménov v Osmanskej ríši bol v apríli 1915 uväznený a jeho rukopisné dielo bolo sčasti zničené, resp. roztratené. Po hrozných zážitkoch z vyvražďovania a deportácií svojho národa bol od 1916 hospitalizovaný na psychiatrickej klinike pri Paríži.

Autor zbierok ľudových piesní, napr. Arménske ľudové piesne a tance (Haj žoghovrdakan jerger jev parerger, vydané 1950), zbierok vlastných spracovaní piesní Arménske roľnícke piesne (Haj geghdžuk jerger, 1912) a Piesne pre hlas a klavír (Pjesni dľa golosa i fortepiano, vydané 1939), zborových skladieb Jar, odkiaľ prichádzaš? (Ur es gali, aj garun?, 1902) a Pieseň prepelice (Kakhavi jerg, 1908), 6 suít z roľníckych a tanečných piesní (1912 – 14) i operného fragmentu Anuš (1904). V Arménsku sú podľa neho nazvané viaceré inštitúcie a umelecké súbory.