Výročia

Zobrazené heslá 1 – 11 z celkového počtu 11 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1990 – Aebli, Hans

Aebli [eb-], Hans, 6. 8. 1923 Zürich – 26. 7. 1990 Burgdorf, kantón Bern — švajčiarsky psychológ, žiak J. Piageta. Autor prác z oblasti detskej a vývinovej psychológie (Psychologická didaktika, Psychologische Didaktik, 1951; Základy výučby: všeobecná didaktika na psychologickom základe, Grundlagen des Lehrens: eine allgemeine Didaktik auf psychologischer Grundlage, 1987), v ktorých nadviazal na Piagetovu teóriu kognitívneho vývinu a ktoré výrazne ovplyvnili diskusie o vzdelávaní a didaktike v 70. a 80. rokoch 20. stor. V teórii vyučovania položil základy jednej z koncepcií psychologickej didaktiky (psychodidaktiky), v ktorej kládol dôraz na spojenie pedagogiky s novými poznatkami zo psychológie učenia (kooperatívne vyučovanie, kognitívny vývin detí a mládeže, kognitívna psychológia).

1897 – Alabjan, Karo Semionovič

Alabjan, Karo Semionovič, 26. 7. 1897 Jelizavetpoľ, dnes Gäncä, Azerbajdžan – 5. 1. 1959 Moskva — arménsky architekt. Spoluzakladateľ silno ľavicovej skupiny VOPRA. Prvá cena (s Vasilijom Nikolajevičom Simbircevom, *1901, †1982) v súťaži o projekt Paláca sovietov v Moskve (1931 – 33). Po prvých konštruktivistických prácach sa orientoval na tradičné zdroje historickej, najmä arménskej architektúry. S B. M. Jofanom vytvoril pavilón ZSSR na svetovej výstave v New Yorku 1939.

2017 – Angerer, Paul

Angerer, Paul, 16. 5. 1927 Viedeň – 26. 7. 2017 tamže — rakúsky violista, dirigent a skladateľ. R. 1953 – 56 prvý violista Viedenských filharmonikov, 1956 – 63 hlavný dirigent Viedenského komorného orchestra, 1964 – 66 operný dirigent v Bonne, 1966 – 68 hudobný riaditeľ divadla v Ulme, 1968 – 72 hudobný riaditeľ divadla v Salzburgu. Za inštrumentálne skladby a opery, napr. za televíznu operu Pasová kontrola (1959), získal niekoľko medzinárodných cien.

1928 – Baird, Tadeusz

Baird, Tadeusz, 26. 7. 1928 Grodzisko Mazowiecke – 2. 9. 1981 Varšava — poľský skladateľ. Hudbu študoval u Bolesława Woytowicza (*1899, †1980), Piotra Rytela (*1884, †1970) a Piotra Perkowského (*1901, †1990). Od 1977 profesor na hudobnej akadémii vo Varšave. V tvorbe vyšiel z estetiky neoklasicizmu, debutoval 1949 Sinfoniettou. Tvorivým spôsobom aplikoval princípy dodekafonickej a seriálnej techniky, ako aj princípy sonoristiky, aleatoriky ap. Popredný reprezentant novodobej poľskej kompozičnej školy, medzinárodne uznávaná tvorivá osobnosť, jeho tvorba je pevnou súčasťou európskych festivalov súčasnej hudby. Spoluzakladateľ skupiny Grupa 49, s K. Serockým iniciátor festivalu Varšavská jeseň.

Dielo: Koncert pre orchester (1953), Kasácia pre orchester (1956), Zaklínanie pre recitátora, miešaný zbor a orchester (1959), Štyri dialógy pre hoboj a komorný orchester (1964), Štyri novelety pre komorný orchester (1967), Psychodráma pre orchester (1972), tri symfónie (1950, 1952, 1969), Elégia pre orchester, opera Jutro (1966), kantáta Goetheho listy (1970), inštrumentálne koncerty a i.

1899 – al-Džaváhirí, Muhammad Mahdí

al-Džaváhirí, Muhammad Mahdí, 26. 6. alebo 26. 7. 1899 alebo 1900 Nadžaf – 27. 7. 1997 Damask — iracký básnik a publicista zaraďujúci sa k posledným veľkým reprezentantom klasicizujúceho smeru v novodobej arabskej poézii. Básnické prvotiny publikoval od roku 1921 v časopisoch. V roku 1930 začal vydávať časopis Eufrat (al-Furát), ktorý však bol z politických príčin čoskoro zakázaný, podobne sa skončili aj jeho ďalšie pokusy vydávať nezávislé periodiká, napr. Prevrat (Inkiláb) a i. Za svoje politické názory sa dostal viackrát do väzenia a bol vypovedaný do exilu. V rokoch 1961 – 68 žil v Prahe, kde vydal básnickú zbierku Pošta z vyhnanstva (Baríd min al-gurba, 1965). Po baasistickej revolúcii v roku 1968 sa vrátil do Iraku, kde vydal zbierku Pošta návratu (Baríd al-auda, 1969). Aktuálna spoločenská a politická tematika jeho poézie ostro kontrastuje s jeho príklonom k archaickej poetike. Súborné vydanie al-Džaváhirího celoživotného básnického diela vyšlo pod názvom Díván al-Džaváhirí (1973).

1782 – Field, John

Field [fíld], John, 26. 7. 1782 Dublin – 23. 1. 1837 Moskva — írsky klavírny virtuóz a skladateľ.

Študoval v Londýne u Muzia Clementiho, s ktorým v roku 1802 odišiel do Paríža a 1803 do Petrohradu, od 1822 žil v Moskve. Komponoval výlučne pre klavír. Patrí k významným tvorcom romantickej klavírnej literatúry. Najznámejšie sú jeho Nokturná (Nocturnes), ktoré slúžili ako vzor Fryderykovi Chopinovi. Je autorom siedmich klavírnych koncertov, štyroch klavírnych sonát a komornej hudby.

1986 – Harriman, William Averell

Harriman [herimen], William Averell, 15. 11. 1891 New York – 26. 7. 1986 Yorktown, New York — americký priemyselník, diplomat a politik. Člen Demokratickej strany. Počas 2. svetovej vojny bol 1941 – 43 ako osobitný vyslanec prezidenta F. D. Roosevelta v Londýne a v Moskve poverený koordináciou lend-lease programu. R. 1943 – 46 veľvyslanec v Londýne, 1946 v Moskve. R. 1946 – 48 minister obchodu, 1948 – 50 osobitný splnomocnenec pre Marshallov plán, 1955 – 59 guvernér štátu New York. R. 1963 viedol ako štátny podtajomník ministerstva zahraničných vecí rokovania o dosiahnutí dohody o zákaze skúšok jadrových zbraní. V máji 1968 – januári 1969 viedol americkú delegáciu na rozhovoroch o riešení vietnamskej krízy v Paríži.

1630 – Karol Emanuel I. Veľký

Karol Emanuel I. Veľký, 12. 1. 1562 Rivoli – 26. 7. 1630 Savigliano (pri Turíne) — savojský vojvoda (od 1580), syn Emanuela Filiberta (*1528, †1580) a Margaréty z Valois (*1523, †1574), dcéry francúzskeho kráľa Františka I. Jeho manželkou bola Katarína Michaela Habsburská (*1567, †1597), dcéra španielskeho kráľa Filipa II. Ako spojenec Španielska proti Francúzsku získal 1588 markgrófstvo Saluzzo. Napadol Provensalsko, bol však porazený francúzskym kráľom Henrichom IV. Mierovou zmluvou podpísanou v Lyone (1601) mu bolo potvrdené vlastníctvo Saluzza, musel sa však vzdať územia provincie Bresse (dnešné Rhône-Alpes, Burgundsko a Franche-Comté vo vých. Francúzsku). R. 1613 – 17 neúspešne bojoval so Španielskom o grófstvo Monferrato. Po smrti rímsko-nemeckého cisára Mateja II. (1619) sa začal uchádzať o ríšsku korunu a ako protikandidát Fridricha V. Falckého prejavil záujem aj o český trón. Počas tridsaťročnej vojny nadväzoval striedavo spojenectvo so znepriatelenými stranami v záujme rozšírenia územia v severozápadnom Taliansku.

1925 – Kasarda, Mikuláš

Kasarda, Mikuláš, 26. 7. 1925 Sačurov, okr. Vranov nad Topľou – 19. 7. 2013 Trebišov — slovenský básnik. R. 1946 – 47 učiteľ v Trebišove, 1952 – 54 redaktor literárno-dramatickej redakcie Československého rozhlasu (dnes RTVS) v Košiciach, 1954 – 69 pôsobil na gymnáziu v Sečovciach a 1969 – 88 na gymnáziu v Michalovciach.

V básňach vyjadril lásku k životu, k poézii a k rodnému zemplínskemu kraju (básnické zbierky Širokými ulicami, 1953; Kohútí spev, 1958; Krajinské dažde, 1982). Kasardova básnická zbierka Pre teba (1963) obsahuje subjektívne ladené básne, Cesta búrkou (1985) sociálne básne a básnická zbierka Zápočet (1990) básne vyjadrujúce vzťah k učiteľskému povolaniu a spoločenským problémom. Pre deti vydal zbierku Lopta na oblohe (1962). Výber z jeho tvorby vyšiel v knihách Predletie (1974), Nížinný spev (1985), Cesta lúkami (1985), Podvečerné poľné cesty (1995) a Život pokorný a prostý. Nad výberom básní (2006, doplnená o literárnokritické články a listy od priateľov). Spolupracoval na vydaní spevníka Duchovné piesne. Spevník pre gréckokatolíkov (1999). Prekladal z nemeckej (J. W. Goethe, F. Schiller), českej (J. Neruda) a maďarskej (E. Ady) poézie.

1852 – Kaufmann, Ludwig

Kaufmann, Ludwig, 1798 Levoča – 26. 7. 1852 Košice — slovenský výrobca klavírov a stolár. R. 1837 – 47 pôsobil ako majster stolárskeho cechu v Levoči, od 1848 žil v Košiciach. Z jeho dielne sa zachovali štyri klavíry (všetky s viedenskou mechanikou), ktoré sú uložené v zbierkach Spišského múzea v Levoči (dnes súčasť SNM), Východoslovenského múzea v Košiciach, Podtatranského múzea v Poprade a Maďarského národného múzea v Budapešti (Magyar Nemzeti Múzeum).

1997 – Kodaira, Kunihiko

Kodaira, Kunihiko, 16. 3. 1915 Tokio – 26. 7. 1997 Kófu, prefektúra Jamanaši — japonský matematik. R. 1938 absolvoval štúdium matematiky a 1941 fyziky na Tokijskej univerzite. R. 1941 – 49 pôsobil na Tokijskej univerzite , 1949 – 52 v Institute for Advanced Study v Princetone (New Jersey), 1952 – 61 na Princetonskej univerzite (od 1955 ako profesor), 1962 – 65 profesor na Univerzite J. Hopkinsa v Baltimore, 1965 – 67 na Stanfordovej univerzite, 1967 – 75 na Tokijskej univerzite (1971 – 73 dekan Fakulty prírodných vied), 1975 – 85 na súkromnej univerzite Gakušúin v Tokiu. Významné výsledky dosiahol v niekoľkých oblastiach matematiky, najmä v aplikácii metód Hilbertových priestorov v teórii diferenciálnych rovníc, v teórii harmonických integrálov a v ich aplikácii v algebrickej geometrii, v modernej algebrickej geometrii (v teórii schém, klasifikácii kompaktných komplexných analytických priestorov, v aplikácii Riemannovej-Rochovej vety a i.). Súbor jeho zobraných prác vyšiel knižne v 3 zväzkoch (Kunihiko Kodaira: collected works I, II, III, 1975). Autor a spoluautor viacerých kníh, napr. Harmonické integrály (Harmonic Integrals, 1950), O deformáciách komplexných analytických štruktúr (On Deformations of Complex Analytic Structures, 1957), Komplexné variety (Complex Manifold, 1971), Komplexné variety a deformácia komplexných štruktúr (Complex Manifolds and Deformation of Complex Structures, 1986). Venoval sa aj vyučovaniu matematiky na stredných školách v Japonsku, autor viacerých učebníc vydaných aj v anglickom jazyku. Nositeľ Fieldsovej medaily (1954) a Wolfovej ceny (1984/85).