Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1883 – Abdalkádir

Abdalkádir, 6. 9. 1808 Maskara, Alžírsko – 26. 5. 1883 Damask — alžírsky emir, národný hrdina. Pôvodne islamský teológ. Vodca protifrancúzskeho povstania 1832 – 47, donútený kapitulovať pred lepšie vyzbrojenými francúzskymi vojskami, 1847 – 52 internovaný vo Francúzsku. Od 1855 žil v Damasku, zaoberal sa islamom, 1860 sa zastal maronitov utláčaných drúzmi. Tvorca lyriky a náboženských i vojenských spisov.

1914 – Afändiev, Ilias Magomet Ogli

Afändiev, Ilias Magomet Ogli, 26. 5. 1914 Karjagino, dnes Füzuli – 3. 10. 1996 Baku — azerbajdžanský spisovateľ. Debutoval 1939 zbierkou noviel a poviedok Listy z dediny. Písal najprv po rusky, neskôr v rodnom jazyku. Autor románov Traja priatelia za horami (Daghlar archasynda üče dost, 1964), Neobzeraj sa, starec (1981).

1874 – Aguiar, Joaquim António de

Aguiar [agiar], Joaquim António de, 24. 8. 1792 Coimbra – 26. 5. 1874 Lisabon — portugalský politik. R. 1834 vydal ako minister spravodlivosti dekrét o zrušení mužských cirkevných rádov a odovzdaní ich majetku štátu. Jedna z hlavných postáv liberálnej strany, ministerský predseda.

1938 – Badalík, Ladislav

Badalík, Ladislav, 26. 5. 1938 Jacovce, okres Topoľčany – 17. 2. 2014 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1962 pôsobil v Slovenskom ústave pre doškoľovanie lekárov (neskôr premenovaný na Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, ILF, dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU) v Trenčíne, od 1968 v ILF v Bratislave, od 1977 vedúci Kabinetu metodiky a pedagogiky a od 1985 vedúci Katedry medicínskej pedagogiky ILF, od 1992 riaditeľ Školy verejného zdravotníctva pri Inštitúte pre ďalšie vzdelávania pracovníkov v zdravotníctve v Bratislave (IVZ, dnes SZU), 2003 – 2013 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1983 DrSc., 1986 profesor.

Zaoberal sa epidemiológiou tuberkulózy a mykobakterióz. Založil Oddelenie klinickej epidemiológie v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach, vybudoval Katedru medicínskej pedagogiky ILF a prvú Školu verejného zdravotníctva v Bratislave. Expert Svetovej zdravotníckej organizácie, člen viacerých odborných spoločností a edičných rád. Spoluautor kníh Epidemiológia (1983) a Rakovina pľúc (1992), spoluautor a zostavovateľ diela Vademecum medici (1995), autor viac ako 300 prác prevažne z oblasti epidemiológie, tuberkulózy a medicínskej pedagogiky.

1954 – Hackl, Erich

Hackl [hakl], Erich, 26. 5. 1954 Steyr — rakúsky prozaik, scenárista, vydavateľ a prekladateľ. Debutoval rozsiahlou poviedkou Aurorin podnet (Auroras Anlaß, 1987) opisujúcou okolnosti, ktoré prinútili Auroru Rodríguezovú Carballeirovú (Rodríguez Carballeira, *1879, †1955) z Madridu 1933 zabiť svoju dcéru. Témou poviedky Rozlúčka so Sidóniou (Abschied von Sidonie, 1989; sfilmovaná 1990, réžia Karin Brandauerová, Brandauer) je prenasledovanie Rómov počas 2. svetovej vojny. Historické a politické pozadie knihy Sára a Šimon (Sara und Simón, 1995) tvoria nepokoje spojené s hospodárskou krízou v Uruguaji v 60. a 70. rokoch 20. stor. Pre prózy V pevnom objatí. Príbehy a správy (In fester Umarmung. Geschichten und Berichte, 1996), Svadba v Osvienčime. Udalosť (Die Hochzeit von Auschwitz. Eine Begebenheit, 2002) a Otec na skúšku. Príbehy a úvahy (Anprobieren eines Vaters. Geschichten und Erwägungen, 2004) je charakteristická tendencia hľadať a s citom stvárniť cesty jednotlivcov v ich rozhodujúcich životných situáciách. Vydavateľ edície medzinárodnej poézie Knižnica Aurora (Aurora Bücherei) vydavateľstva Otto Müller v Salzburgu. Prekladá najmä iberskú a iberskoamerickú literatúru (R. Dalton, R. Rey Rosa, J. J. Saer). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Literárnej ceny mesta Viedeň (2002) a Ceny Antona Wildgansa (2015).

1845 – Hallgrímsson, Jónas

Hallgrímsson, Jónas, 16. 11. 1807 Öxnadalur – 26. 5. 1845 Kodaň — islandský básnik a prozaik. Počas štúdia práva, neskôr prírodných vied a literatúry v Kodani založil 1835 s viacerými študentmi časopis Fjölnir, ktorý sa stal orgánom islandských romantikov. Považuje sa za prvého klasika novodobej islandskej poézie, ktorú obrodil formálne (nové metrá, sonety a i. pri zachovaní aliterácie) a tematicky (vlastenecká a prírodná poézia). K jeho romantickým prózam patria najmä rozprávky, satiry a prvá islandská novodobá poviedka Cesta na liečivý mach (Grasaferð, 1847). Jeho básne vyšli v zbierke Poézia (Ljóðmæli 1847).

1976 – Heidegger, Martin

Heidegger [haj-], Martin, 26. 9. 1889 Messkirch – 26. 5. 1976 Freiburg — nemecký filozof. R. 1909 – 11 študoval katolícku teológiu, 1911 – 16 prírodné vedy a filozofiu vo Freiburgu, od 1915/16 prednášal a viedol semináre, 1919 – 23 pôsobil ako asistent E. Husserla. R. 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od 1928 vo Freiburgu (Husserlov nástupca), 1933 – 34 rektor univerzity, 1945 – 51 mal zakázané pedagogicky pôsobiť, od 1952 emeritný profesor.

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov 20. storočia. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v NSDAP, bol jej členom a aktívnym propagátorom. Do konca života bol presvedčený o tom, že učenie národného socializmu bolo v nemeckých dejinách krokom správnym smerom, len jeho uskutočňovanie realizovali ľudia, ktorí zlyhali. Filozoficky sa profiloval pod vplyvom Husserlovej fenomenológie, ale po publikovaní svojho najväčšieho filozofického diela Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927) bolo zrejmé, že sa od pôvodného fenomenologického myslenia radikálne odklonil. Heidegger v celom svojom diele riešil z rôznych pohľadov (vedy, umenia, techniky, jazyka, básnictva a dejín filozofie) len jedinú filozofickú otázku: čo je bytie. V prvom období koncentroval svoju pozornosť na vybudovanie filozofického projektu fundamentálnej ontológie ako učenia o existenciálnej analytike ľudského pobytu (Dasein). Rozhodujúcou v tomto projekte bola otázka, aký je zmysel bytia, pretože len na jej základe potom možno dospieť k odpovedi na otázku čo je bytie. Odpoveď na ňu hľadá filozofia už viac ako dvetisíc rokov, výsledok je však stále neuspokojivý. Heidegger preto odporúčal deštruovať dejiny ontológie, aby sa našla produktívna cesta k odhaľovaniu problému bytia. Podľa Heideggera sa doterajšie ontologické skúmania v celých dejinách filozofie dotýkali len otázok jestvujúcna (Seiende), a nie otázky bytia (Sein), pričom rozdiel medzi jestvujúcnom a bytím nebol tradičnou ontológiou nerešpektujúcou ontologickú diferenciu dostatočne jasne a hlboko pochopený. Fundamentálna ontológia si kladie za cieľ rešpektovať ju a skúmať ľudskú existenciu ako jediný priestor, kde sa môže zmysluplne klásť otázka o zmysle bytia. Človek je jediná bytosť, ktorá si túto otázku kladie, lebo je temporálnou (časovou) bytosťou. Prostredníctvom existenciálov (starosť, úzkosť, strach, nuda, vrhnutosť, naladenosť) jedine ľudská existencia je spätá s otázkou bytia. Preto Heidegger môže tvrdiť, že metafyzika je základným dianím v ľudskom pobyte. Druhé obdobie Heideggerovej tvorby (po tzv. obrate – Kehre) sa nieslo v znamení rozhodujúcej zmeny v pohľade na riešenie otázky prečo je skôr jestvujúcno a nie nič ako rozhodujúcej súčasti hlavnej otázky metafyziky čo je bytie. Kým v prvom období smeroval od otázky bytia k problému času, v druhom období sa pokúsil o rozhodujúcu zmenu a dospel k názoru, že ak má človek pochopiť problém bytia, musí sa najskôr vyrovnať s otázkou času. Vec myslenia Heidegger charakterizuje nie tak, že hovorí o pravde bytia alebo o dejinách bytia, ale jedine tak, aby prehovorila pravda bytia a myslenie dospelo k tejto reči. Myslenie vzťahuje na bytie ako na to, čo prichádza. Preto je myslenie vo svojej bytnosti ako myslenie bytia bytím nárokované. Vecou myslenia je potom priviesť k reči tento trvajúci a vo svojom trvaní na človeka čakajúci príchod bytia. Reč chápe ako dom bytia. V tomto obydlí človek exisistuje len vtedy, ak náleží pravde bytia, ktorú opatruje. V druhom období Heideggerovej tvorby sa teda otázka zmyslu bytia mení na otázku pravdy bytia, lebo ak nie je táto otázka myslená, zostáva ontológia bez svojho základu. Človek sa tak v jeho chápaní stáva pastierom bytia, resp. susedom bytia. Je ním preto, lebo len človek je vo svojej dejinnej bytnosti jestvujúcnom, ktorého bytie ako existencia spočíva v pobývaní v blízkosti bytia. Heideggerov filozofický vývoj nakoniec vyústil do filozoficky nezvládnuteľnej pozície, keď sa neúspešne pokúšal premyslieť otázku bytia bez jeho vzťahu k jestvujúcnosti (Môže vôbec bytie bytovať bez jestvujúcna?). Heidegger sa pokúša premyslieť tento filozofický problém, ale neúspešne. Preto sa jeho filozofické úsilie nakoniec skončilo v rezignácii z akékoľvek nového úsilia o pojmové premyslenie otázky bytia. Heideggerovo dielo veľmi výrazne ovplyvnilo fenomenologické myslenie 20. storočia (E. Fink, J. Patočka), francúzsky existencializmus (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty), hermeneutiku (H. G. Gadamer) a osobitne dekonštruktivistické učenie J. Derridu, ale napr. aj H. Arendtovú. Hlavné diela: Ontológia — hermeneutika fakticity (Ontologie — Hermeneutik der Faktizität, 1923), Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927), Fenomenologická interpretácia Kantovej Kritiky čistého rozumu (Phänomenlogische Interpretation von Kants Kritik der reinen Vernunft, 1927), Kant a problém metafyziky (Kant und das Problem Metaphysik, 1929), Čo je metafyzika? (Was ist Metaphysik?, 1929), Základné pojmy metafyziky (Die Grundbegriffe der Metaphysik, 1929 – 30), Aristotelova Metafyzika IX (Aristoteles: Metaphysik IX, 1931, 3 zväzky), Bytie a pravda (Sein und Wahrheit, 1933 – 34), Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie, 1936), Európa a nemecká filozofia (Europa und die deutsche Philosophie, 1937), Dejiny bytia (Die Geschichte des Seyns, 1938 – 40), Nietzsche I-II (1940), Parmenidés (Parmenides, 1942 – 43), Platónovo učenie o pravde (Platons Lehre von der Wahrheit, 1942), Hérakleitos (Heraklit, 1943 – 44), O bytnosti pravdy (Vom Wesen der Wahrheit, 1943), List o humanizme (Brief über den Humanismus, 1947), Lesné cesty (Holzwege, 1950), Vec (Das Ding, 1950), Reč (Die Sprache, 1950), Úvod do metafyziky (Einführung in die Metaphysik, 1953), Básnicky obýva človek (Dichterisch wohnet der Mensch, 1954), Čo je to – filozofia? (Was ist das – die Philosophie?, 1956), Identita a diferencia (Identität und Differenz, 1957), Princípy myslenia (Grundsätze des Denkens, 1958), Hegel a Gréci (Hegel und Griechen, 1959), Kantova téza o bytí (Kant These über das Sein, 1962), Čas a bytie (Zeit und Sein, 1962), K veci myslenia (Zur Sache des Denkens, 1969).

1871 – Huysmans, Camille

Huysmans [uis-], Camille, aj Kamiel, 26. 5. 1871 Bilzen – 25. 2. 1968 Antverpy — belgický politik. Člen Belgickej socialistickej strany, 1905 – 22 tajomník II. internacionály. R. 1910 – 65 poslanec druhej komory parlamentu, kde zastupoval práva Flámov. Počas 1. svetovej vojny zohral významnú úlohu na konferencii socialistických strán v Štokholme (1917). R. 1925 – 27 minister umení a vied, 1933 – 46 starosta mesta Antverpy (s prerušením počas 2. svetovej vojny, keď žil v exile v Londýne). R. 1936 – 39 a 1954 – 58 predseda druhej komory parlamentu. R. 1946 – 47 predseda ľavicovej vlády, bol odporcom návratu kráľa Leopolda III. na trón a presadil v parlamente prijatie jeho abdikácie (1950).

1930 – Iványi, Pavol

Iványi [-ňi], Pavol, 26. 5. 1930 Košice – 19. 7. 2005 Amsterdam — slovenský lekár, imunogenetik. R. 1956 – 61 pôsobil v nemocnici v Nitre, 1961 – 76 v Ústave experimentálnej biológie a genetiky ČSAV v Prahe, od 1963 vedúci imunogenetického oddelenia, 1965 v priebehu postgraduálneho štúdia absolvoval pracovnú stáž u J. Dausseta v Paríži, počas ktorej sa výrazným spôsobom podieľal na objavení antigénov ľudských leukocytov; 1973 DrSc. R. 1976 emigroval do Holandska. Spočiatku sa zaoberal najmä štúdiom histokompatibility, neskôr praktickými otázkami transplantácie kostnej drene, otázkami pupočníkovej krvi, ako aj skúmaním molekuly HLA-B27 a jej spojitosti s niektorými chronickými zápalovými chorobami (napr. s Bechterevovou chorobou). Od 1989 spolupracoval s niektorými českými imunologickými a transplantačnými pracoviskami, podieľal sa na projektoch, ktoré 1991 prispeli k vzniku prvého registra darcov kostnej drene v ČR a k zlepšeniu technológie HLA typizácie vo vtedajšom HLA centre Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny v Prahe. Autor a spoluautor vyše 300 odborných článkov, ktorých väčšina bola publikovaná v medzinárodných časopisoch. Člen viacerých významných spoločností.

1986 – Izakovič, Viliam

Izakovič, Viliam, 24. 6. 1925 Borová, okres Trnava – 26. 5. 1986 Bratislava — slovenský lekár, endokrinológ, genetik a pedagóg; zakladateľ lekárskej genetiky na Slovensku. R. 1950 – 57 pôsobil na internom oddelení v nemocnici vo Zvolene, 1957 – 67 v Slovenskom ústave pre doškoľovanie lekárov v Trenčíne (1964 premenovaný na Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov), od 1965 vedúci Kabinetu klinickej genetiky, 1967 – 86 v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1971 vedúci Subkatedry klinickej genetiky, od 1976 prednosta oddelenia klinickej genetiky v Nemocnici s poliklinikou akademika L. Dérera v Bratislave; 1993 profesor (in memoriam). Zaoberal sa interným lekárstvom, bol priekopníkom modernej endokrinológie na Slovensku a prvým postgraduálnym pedagógom v tomto odbore, neskôr sa venoval lekárskej genetike, najmä konštitučným gonozómovým aberáciám, chromozómovému mozaicizmu, syndrómom chromozómovej instability (napr. Fanconiho syndrómu), fenoménu predčasného delenia centroméry pri vzniku aneuploidií a cytogenetike hemoblastóz. Zaslúžil sa o vypracovanie a schválenie prvej Koncepcie lekárskej genetiky (1972) ako samostatného lekárskeho odboru, čím sa vytvorili podmienky na zriaďovanie genetických pracovísk na celom území Slovenska, a o vypracovanie systému pregraduálneho a postgraduálneho štúdia v odbore lekárska genetika. Zaviedol cytogenetické metódy do praxe. Autor a spoluautor 14 knižných prác, napr. Cytogenetika v klinickej endokrinológii (1972), O dedičnosti (spoluautor, 1979), Klinická endokrinológia (spoluautor, 1982) a Patologická fyziológia (spoluautor, 1984), a vyše 150 odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Spoluzakladateľ a predseda (1981 – 86) Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky. Člen viacerých významných spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

Od 1990 Slovenská spoločnosť lekárskej genetiky každoročne usporadúva po ňom nazvaný Izakovičov memoriál – celoslovenskú genetickú konferenciu s medzinárodnou účasťou, na ktorej sú poprednými odborníkmi prezentované najnovšie poznatky z oblasti lekárskej genetiky, a od 1999 udeľuje Pamätnú medailu V. Izakoviča osobnostiam, ktoré dosiahli mimoriadne výsledky v odbore lekárska genetika.

1912 – Kádár, János

Kádár, János, vlastným menom János Csermanek, 26. 5. 1912 Fiume, dnes Rijeka, Chorvátsko – 6. 6. 1989 Budapešť — maďarský komunistický politik. Pochádzal z chudobných pomerov, od 1918 žil v Budapešti, vyučil sa za mechanika, príležitostne pracoval ako robotník. Od mladosti sa aktívne zapájal do činnosti odborov, robotníckeho hnutia a ilegálnych mládežníckych komunistických združení. R. 1930 vstúpil do ilegálnej Strany maďarských komunistov (SMK) a vystupoval pod krycím menom János Barna. Viackrát bol zatknutý, 1933 odsúdený na dvojročný trest odňatia slobody (trest si odpykával v Segedíne, kde sa spoznal s M. Rákosim). Po rozpustení SMK 1936 bol poverený preniknúť do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (od 1940 člen jej výkonného výboru). Po obnovení SMK sa 1942 stal členom Ústredného výboru a 1943 tajomníkom ÚV strany; odvtedy používal meno Kádár. Podieľal sa na vypracovaní programu SMK, po jej rozpustení v júni 1943 inicioval založenie Strany mieru, ktorá bola faktickou pokračovateľkou SMK. V apríli 1944 bol vyslaný do Juhoslávie nadviazať kontakty s komunistickými emigrantmi. Pri prechode hraníc bol zatknutý a odsúdený na dva roky väzenia ako vojnový dezertér. Počas prevozu do Nemecka sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Budapešti. Po obsadení mesta Červenou armádou obnovila komunistická strana svoju činnosť pod názvom Maďarská komunistická strana (MKS, 1948 – 56 po spojení sa s Maďarskou sociálnodemokratickou stranou názov Maďarská strana pracujúcich, MSP).

V povojnovom období patril Kádár k hlavným postavám prevzatia moci v krajine komunistami. R. 1945 – 51 poslanec parlamentu, od 1946 člen politbyra, 1946 – 51 námestník tajomníka Ústredného výboru MKS (resp. ÚV MSP), od augusta 1948 do 23. 6. 1950 minister vnútra. Zo svojej ministerskej pozície sa podieľal na príprave vykonštruovaného procesu s Lászlóom Rajkom (bývalý minister vnútra a minister zahraničných vecí, popravený v októbri 1949). Na začiatku 50. rokov 20. stor. sa však sám stal obeťou politických čistiek v MSP, koncom apríla 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých straníckych funkcií a odsúdený na doživotie. Po Stalinovej smrti (1953), odvolaní M. Rákosiho z postu predsedu vlády a následnom uvoľnení spoločensko-politických pomerov bol v júli 1954 rehabilitovaný a prepustený z väzenia. Postupne opäť získal stratené pozície v strane, v júni 1956 bol zvolený za tajomníka MSP a v októbri 1956 za tajomníka novovzniknutej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS). Napriek tomu, že sa 30. októbra 1956 stal členom reformnej vlády Imreho Nagya, ktorá odštartovala demokratizačný proces, mal výrazný podiel na potlačení maďarského protikomunistického povstania 1956. Keď vláda I. Nagya vyhlásila neutralitu Maďarska (1. 11. 1956), odišiel na sovietske veľvyslanectvo v Budapešti, odkiaľ bol prevezený do Moskvy. Po rokovaniach v Moskve odcestoval 4. 11. do Szolnoku, kde sa pod jeho vedením sformovala kolaborantská, promoskovsky orientovaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda. So sovietskym vojenským konvojom sa 7. 11. vrátil do Budapešti. Po krvavom potlačení povstania od februára 1957 predseda ÚV a od júla 1957 – 85 prvý tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), 1958 – 61 štátny minister, 1961 – 65 predseda vlády, 1985 – 89 generálny tajomník MSRS.

Po stabilizovaní vnútropolitickej situácie pripustil čiastočnú decentralizáciu centrálne riadenej ekonomiky a čiastočnú liberalizáciu režimu, čo sa v 60. rokoch 20. stor. prejavilo na zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva (prispeli k tomu aj pôžičky zo západných krajín, ktoré sa aj napriek nepriaznivému obrazu z revolučných rokov podarilo Kádárovej vláde získať); toto obdobie sa v dejinách Maďarska označuje ako kádárizmus, resp. gulášový socializmus. V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval predovšetkým na úzku spoluprácu so Sovietskym zväzom; v auguste 1968 podporil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek určitému oživeniu ekonomiky, povoleniu drobného podnikania a zvýšeniu počtu súkromne hospodáriacich roľníkov pretrvávala neefektívnosť centrálne plánovaného hospodárstva a zároveň sa zvyšovala zahraničná zadlženosť Maďarska. V 80. rokoch 20. stor. už Kádár nedokázal čeliť reformným snahám silnejúcim od nástupu M. Gorbačova k moci v ZSSR (1985), čo 1988 viedlo k jeho odvolaniu z funkcie generálneho tajomníka MSRS (ostal však v čestnej funkcii prezidenta strany), v máji 1989 bol odvolaný zo všetkých straníckych funkcií.

1941 – Kalniņš, Imants

Kalniņš [-niňš], Imants, 26. 5. 1941 Riga — lotyšský hudobný skladateľ. R. 1960 – 64 študoval kompozíciu a hudobnú teóriu na Lotyšskej hudobnej akadémii J. Vītolu v Rige. R. 1964 – 66 pôsobil ako pedagóg na strednej hudobnej škole, 1967 – 74 ako skladateľ v Hudobnodramatickom divadle v Liepāji. Od 1975 žije vo Vecpiebalge, kde sa 1976 – 82 každoročne konal hudobný festival venovaný jeho hudbe Imantove dni (Imantdienas), ktorý sa v období bývalého Sovietskeho zväzu stal symbolom protestu proti vládnej moci a bol zakázaný; 1995 obnovený.

Kalniņšova melodicky bohatá a žánrovo pestrá tvorba je syntézou klasických tradícií a kompozičných smerov hudby 20. stor., ako aj prvkov rockovej a džezovej hudby. K jeho prelomovým dielam sa zaraďujú prvá sovietska rocková opera Hej, vy tam! (Ei, jūs tur!, 1971), rocková Symfónia č. 4 (1973) a rockové oratórium Ako more, ako zem, ako nebo (Kā jūra, kā zeme, kā debess, 1984). Autor šiestich symfónií (1964, 1965, 1968, 1973, 1979, 2001), opier Tancoval som a spieval (Spēlēju, dancoju, 1977) a Ifigénia v Aulide (Ifigēnija Aulidā, 1982), operety Zo sladkastej fľaše (No saldenās pudeles, 1975), muzikálu Quo vadis, moja gitara (Quo vadis, mana ģitāra, 1976), oratórií, ako aj scénickej (Princ a bedár, Princis un ubaga zēns, 1968; Traja mušketieri, Trīs musketieri, 1970) a filmovej hudby a zborových, populárnych i rockových piesní. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1908 – Kapp, Eugen

Kapp, Eugen, 26. 5. 1908 Astrachán – 29. 10. 1996 Tallinn — estónsky hudobný skladateľ, syn A. Kappa. R. 1928 – 31 študoval na konzervatóriu v Tallinne, kde od 1935 pedagogicky pôsobil (1952 – 65 riaditeľ). V ranej tvorbe vychádzal z diel A. N. Skriabina a E. H. Griega, neskôr sa prepracoval k vlastnému kompozičnému rukopisu, v ktorom sa orientoval na štylizáciu folklórnych prvkov estónskej ľudovej hudby. Svojimi hudobnodramatickými dielami položil základy estónskeho operného divadla. Autor opery Ohne pomsty (Tasuleegid, 1945) a jedného z prvých estónskych baletov Kalevov syn (Kalevipoeg, 1948), ako aj symfonických, komorných, koncertantných a iných diel. Národný umelec ZSSR (1956).

1978 – Karsavinová, Tamara

Karsavinová (Karsavina), Tamara, 9. 3. 1885 Petrohrad – 26. 5. 1978 Beaconsfield, Buckinghamshire — ruská tanečnica, najslávnejšia členka baletných súborov S. Ďagileva, pedagogička, dcéra tanečníka a učiteľa tanca Platona Karsavina (*1854, †1922). R. 1894 – 1902 študovala na Cárskej baletnej škole (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej) v Petrohrade pod vedením P. A. Gerdta, A. A. Gorského, Ch. Johanssona a E. Cecchettiho. Od 1902 členka, 1909 – 18 primabalerína Mariinského divadla v Petrohrade, kde vystupovala ako sólistka v romantickom repertoári (Giselle, Spiaca krásavica, Labutie jazero a i.) prevažne v choreografiách M. Petipu. Súčasne 1909 začala pravidelne tancovať v baletných predstaveniach novozaloženého súboru Ballets Russes de Serge Diaghilev v Paríži (→ Ballets Russes), v ktorých často účinkovala vo dvojici s V. Nižinským. Zakrátko sa stala najvýraznejšou osobnosťou súboru, a to najmä v choreografiách M. Fokina (Les Sylphides, Kleopatra, Karneval, Vták ohnivák, Duch ruže, Narcis, Petruška, Le dieu bleu, Tamara, Dafnis a Chloe, Papillons, Legenda o Jozefovi, Zlatý kohútik), V. Nižinského (Hry) a L. Massina (Trojrohý klobúk, Spev slávika, Pulcinella).

Jej tanečný prejav sa vyznačoval nielen technickou všestrannosťou, ale aj poetickým výrazom a inteligenciou, čo jej umožnilo presadiť sa v klasických rolách, ako aj v progresívnych baletných predstaveniach Ballets Russes. R. 1918 sa so svojím manželom, britským diplomatom Henrym Jamesom Bruceom (*1880, †1951), usadila v Londýne. R. 1919 – 29 vystupovala ako hosť s Ďagilevovým súborom, 1930 – 31 spolupracovala so súborom Ballet Rambert. V 20. rokoch 20. stor. sa objavila aj v epizódnych rolách v niekoľkých nemých filmoch. R. 1920 bola spoluzakladateľkou a 1946 – 55 viceprezidentkou Association of Teachers of Operatic Dancing of Great Britain (od 1936 pod názvom Royal Academy of Dancing, dnes Royal Academy of Dance) v Londýne. Pedagogicky viedla viaceré významné tanečnice, o. i. aj M. Fonteynovú. Autorka memoárov Divadelná ulica (Theatre Street, 1930) a prác Baletná technika (Ballett Technique, 1956) a Klasický balet: Plynutie pohybu (Classical Ballet: The Flow of Movement, 1962).

1904 – Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.