Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1933 – Agnoletti, Fernando

Agnoletti [aňo-], Fernando, 6. 3. 1875 Florencia – 25. 11. 1933 tamže — taliansky spisovateľ; príslušník Garibaldiho revolučných oddielov, účastník 1. svetovej vojny. Autor populárnej bojovej piesne Trident a Terst (Trento e Trieste, 1915). Spolupracoval s časopismi Lacerba a La Voce, kde publikoval moralizujúce diela. Zanechal vojnové memoáre Zo záhrady pri Isonze (Dal giardino all’Isonzo, 1917) a zbierku veršov Sprievodca veršami (Il bordone della poesia, 1930), ktorá evokuje krajinu a postavy Toskánska.

1941 – Aguirre Cerda, Pedro

Aguirre Cerda [agi- ser-], Pedro, 29. 6. 1879 Pocuro, kraj Valparaíso – 25. 11. 1941 Santiago — čilský politik, prezident (1938 – 41; Ľudový front). Predložil plán sociálneho rozvoja, obnovil demokratické slobody a začal uskutočňovať základné reformy v priemysle a poľnohospodárstve.

1829 – Artnerová, Therese von

Artnerová (Artner), (Maria) Therese von, 19. 4. 1772 Šintava, okres Galanta – 25. 11. 1829 Záhreb, Chorvátsko — nemecká poetka a dramatička. Písala poéziu s prírodnými a vlasteneckými motívmi naplnenú hlbokým citom a inšpirovanú nežičlivým osudom: Poľné kvety nazbierané na uhorských nivách (Feldblumen auf Ungarns Fluren gesammlet, 1800, spolu s Marianne von Tiell, *1768, †1837), Novšie básne od Theony (Neuere Gedichte von Theone, 1806). Autorka hrdinského eposu Bitka pri Asperne (Die Schlacht von Aspern, 1812). V dramatickej tvorbe sa orientovala na veselohry (napr. Záchrana a odmena, Rettung und Lohn, 1823) a drámy (napr. Čin, Die That, 1817), často s historickými námetmi (Tichá veľkosť, Stille Größe, 1824; Rogneda a Vladimír, Rogneda und Wladimir, 1824).

1887 – Bachofen, Johann Jakob

Bachofen, Johann Jakob, 22. 12. 1815 Bazilej – 25. 11. 1887 tamže — švajčiarsky právnik a filozof. Profesor rímskeho práva v Bazileji. Zaoberal sa najmä výskumom matriarchátu (Mutterrecht), o ktorom zistil, že nie je charakteristický len pre jedno etnikum, ale je všeobecným vývojovým stupňom predchádzajúcim patriarchát (Vaterrecht).

1997 – Banda, Hastings Kamuzu

Banda, Hastings Kamuzu, 14. 5. 1906 pri Kasungu – 25. 11. 1997 Johannesburg — malawijský politik, prezident. Pochádzal z etnickej skupiny Čevov (Chewa). Pôvodným povolaním bol lekár, pôsobil v Anglicku a od 1953 v Ghane (Zlaté pobrežie). Protestoval proti vzniku Federácie Rodézie a Ňaska (1953), čím si vyslúžil povesť nacionalistického vodcu v exile. Od 1958 v Ňasku predsedal Africkému kongresu Ňaska (NAC), za politickú činnosť bol väznený. Od 1960 stál na čele Kongresovej strany Malawi (MCP), ktorá priviedla Ňasko k nezávislosti, od 1964 bol predsedom vlády, po vyhlásení Malawijskej republiky od 1966 prezidentom (od 1971 doživotným). Jeho autokratickú 30-ročnú vládu (systém jednej politickej strany, zneužívanie moci, korupcia, nedodržiavanie ľudských práv) ukončili v roku 1994 prvé demokratické parlamentné a prezidentské voľby za účasti viacerých politických strán. V januári 1995 bol zatknutý a uväznený za vraždy členov parlamentu a vlády začiatkom 80. rokov 20. stor.

1865 – Barth, Heinrich

Barth [bart], Heinrich, prijaté meno Abd al-Karím, 16. 2. 1821 Hamburg – 25. 11. 1865 Berlín — nemecký historik, filológ, cestovateľ po Afrike, profesor geografie na univerzite v Berlíne. Precestoval severnú Afriku od Maroka po Egypt, pričom sa naučil po arabsky. V roku 1850 jeho expedícia vyrazila z Tripolisu cez Agadez k Čadskému jazeru. Ako prvý preskúmal skalné kresby na Sahare a vyslovil teóriu o klimatických zmenách na Sahare. Po smrti všetkých európskych spoločníkov cestoval sám, preskúmal povodie riek Niger a Benue (kam došiel ako prvý Európan) a územia na juh od Čadského jazera, navštívil ríše Kánem-Bornu, Bagirmi, Katsina a Sokoto. V roku 1853 dorazil do Timbuktu, kde zostal šesť mesiacov so šejkom Ahmadom al-Bakkaiom al-Kuntim (*1803, †1865). V 1855 sa vrátil do Londýna.

Zhromaždil veľa historického, zemepisného a etnografického materiálu a veľmi cenné údaje o miestnych populáciách a o vyše 40 jazykoch, zmapoval 20-tis. km2 územia, ako prvý spracoval dejiny stredného a západného Sudánu. Jeho 5-zväzkové zápisky z ciest po západnom Sudáne Cesty a objavy v severnej a strednej Afrike v rokoch 1849 – 55 (Reisen und Entdeckungen in Nord- und Zentralafrika in den Jahren 1849 bis 1855, 1855 – 58) patria k najvýznamnejším európskym prameňom o Afrike.

1893 – Bauschinger, Johann

Bauschinger [-šin-], Johann, 11. 6. 1834 Norimberg – 25. 11. 1893 Mníchov — nemecký technik. Od 1868 profesor na technike v Mníchove. Pracoval v odboroch mechanika a grafická statika. R. 1886 objavil Bauschingerov jav.

2014 – Hapka, Petr

Hapka, Petr, 13. 5. 1944 Praha – 25. 11. 2014 Okoř, okres Praha-západ — český hudobný skladateľ, dirigent a spevák. Od 1962 pôsobil v Divadle Paravan, 1967 – 70 dirigent v Divadle Za branou. Autor scénickej hudby k divadelným inscenáciám, od začiatku 70. rokov 20. stor. jeden z najvýznamnejších českých tvorcov filmovej hudby s bohatým žánrovým rozptylom a netradičnou inštrumentáciou. Spolupracoval najmä s režisérmi J. Herzom (Holky z porcelánu, 1974; Den pro mou lásku, 1976; Panna a netvor, 1978; Buldoci a třešne, 1981; Upír z Feratu, 1982), D. Hanákom (Ružové sny, 1976), J. Jakubiskom (Tisícročná včela, 1983; Perinbaba, 1984), K. Kachyňom (Kráva, 1993; Hanele, 1999) a i. Ako autor populárnej hudby vytvoril kľúčové piesne repertoáru H. Hegerovej zo 60. a 70. rokov 20. stor. (Penzion na předměstí, Rozvod), komponoval aj pre V. Neckářa, W. Matušku, Hanu Zagorovú, R. Müllera a i.; v spolupráci s nimi vznikli aj nahrávky jeho piesní na hudobné nosiče (albumy Potměšilý host, 1987, H. Hegerová; V penziónu Svět, 1988; Citová investice, 1997; Mohlo by tu být i líp, 2001; Strážce plamene, 2006), pričom na niektorých účinkoval aj ako spevák.

1898 – Haššík, Štefan

Haššík, Štefan, 25. 11. 1898 Dlhé Pole, okres Žilina – asi 24. júla 1985 Lakewood, Ohio, USA, pochovaný v Clevelande — slovenský vojak a politik. Po skončení vojenskej kadetskej školy dôstojník uhorskej, potom československej armády. R. 1925 vstúpil do Rodobrany, 1929 vystúpil z armády a pôsobil ako funkcionár HSĽS, od 1930 jej tajomník v Michalovciach. R. 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia. Od 1939 šarišsko-zemplínsky a od 1940 nitriansky župan. R. 1938 – 45 poslanec Snemu Slovenskej republiky. R. 1944 – 45 minister národnej obrany, jeden z hlavných organizátorov boja proti antifašistickému hnutiu a SNP. Pred koncom 2. svetovej vojny ušiel do západnej Európy a neskôr do USA. R. 1947 v neprítomnosti odsúdený na trest smrti.

1922 – Hurník, Ilja

Hurník, Ilja, 25. 11. 1922 Poruba, okres Ostrava – 7. 9. 2013 Praha — český hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg.

V roku 1944 absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória (kompozícia u Vítězslava Nováka) a 1952 AMU (klavír u Ilony Štěpánovej-Kurzovej). Popri skladateľskej činnosti pravidelne vystupoval ako klavirista (svoj prvý klavírny koncert realizoval 1942 v Ostrave). Stal sa vynikajúcim interpretom diel Clauda Debussyho a Leoša Janáčka. Od 60. rokov 20. stor. sa pravidelne venoval komornej štvorručnej klavírnej hre v spolupráci s Pavlom Štěpánom a so svojou manželkou Janou. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, napr. 1970 – 85 na pražskom konzervatóriu a 1974 – 79 na VŠMU v Bratislave, kde vyučoval kompozíciu aj klavírnu hru.

Vo svojich skladateľských začiatkoch sa opieral o romanticko-impresionistické vzory, najmä o svojho učiteľa Vítězslava Nováka, napr. v úpravách Slezských lidových písní pre soprán a orchester (1946), v kantáte na slová sliezskej ľudovej poézie Maryka (1948) a v balete Ondráš (1950). V koncertných skladbách sa inšpiroval neoklasicistickými podnetmi z tvorby Bohuslava Martinů a Igora Stravinského, napr. v koncertoch pre flautu (1952), hoboj (1959) a klavír (1972), v Concertine pre husle a klavír (1971), v Concertine pre dvoje huslí (1981) a i. Využíval aj kompozičné postupy novej hudby, napr. v suite pre 11 dychových nástrojov Moments musicaux (1962) a v orchestrálnom diele Kyklopes (1965). Hurníkov kompozičný rukopis syntetizuje tradičné i nové výrazové prostriedky hudby 20. stor., je výrazne lyrický s nádychom jemnej irónie. Tieto vlastnosti rozvíjal v piesňovej i v zborovej (oratórnej) tvorbe, ale najmä v operách na vlastné libretá, napr. Dáma a lupiči (1966), Mudrci a bloudi (1968), Diogenes (1973), Rybáři v síti (1981). K tvorbe z posledného obdobia patrí suita pre husle a klavír Pozdrav z Brna (1993), Koncert pre violu a sláčikový orchester (1994), Feminae sanetae Bohemorum (1995) a i. Je tiež autorom početných literárnych diel z hudobného prostredia, napr. Trubači z Jericha (1965), Kapitolské husy (1969), Zelený notýsek (2004), Modrý notýsek (2006); pamätí Závěrečná zpráva (2000); didaktickej literatúry pre deti, napr. Škola čtyřruční hry (1981), Orffova škola (1969 – 72, 3 zväzky, v spolupráci s Petrom Ebenom, česká adaptácia školy Schulwerk Carla Orffa) a cyklu gramofónových nahrávok Umění poslouchat hudbu. V slovenčine vyšiel v 1980 výber z jeho poviedok, apokryfov a noviel Múza v teréne.

Ilja Hurník je nositeľom početných vyznamenaní aj titulu Dr. h. c. univerzity v Ostrave (1992).

1722 – Ivančič, Ján

Ivančič, Ján, aj Ioannes Ivancsics, Ivanchich, 25. 11. 1722 Komárno – 17. 7. 1784 Trnava — uhorský kňaz a filozof. R. 1740 vstúpil do jezuitskej rehole, 1742 – 45 študoval filozofiu a 1747 – 49 matematiku na univerzite vo Viedni, 1750 – 53 teológiu na Trnavskej univerzite. R. 1753 – 55 kazateľ v Komárne, 1755 – 61 profesor na Trnavskej univerzite, 1761 spirituál viedenského Pázmánea, 1762 profesor teológie na univerzite vo Viedni, prednášal aj filozofiu a fyziku, 1770 – 73 prefekt seminára v Trnave, od 1774 ostrihomský kanonik, 1780 hontiansky archidiakon. Autor teologických prác, v ktorých sa zaoberal prevažne filozofiou a riešením tradičných scholastických problémov, obhajoval tézu, že prírodné zákony dal svetu Boh, preto nie sú nevyhnutné a nemenné. Patril k prvým profesorom Trnavskej univerzity, ktorí sa zároveň pokúsili odpútať od scholastickej filozofie, čím do určitej miery pripravil prijatie osvietenských myšlienok. Autor veršovanej dizertácie o základoch optiky Elementa opticae (1750) a ďalších diel, napr. Prosopopejae ex sacris litteris desumptae (1747), Institutiones metaphysicae (1758) a Assertiones ex universa philosophia (1759).

1988 – Janiščycová, Javhenija

Janiščycová (Janiščyc), Javhenija, 20. 11. 1948 Rudka, Brestská oblasť – 25. 11. 1988 Minsk — bieloruská poetka patriaca k tzv. filologickej generácii bieloruských spisovateľov. Od 1983 redaktorka časopisu Maladosc, od 1971 členka Zväzu spisovateľov Bieloruska. Venovala sa najmä filozofickým témam, stav duše lyrickej hrdinky zachytávala prelínaním kontrastných emócií a javov, napr. lásky a bolesti, šťastia a zúfalstva, radosti a žiaľu, svetla a tmy. Jej intímna lyrika sa vyznačuje melodickosťou a nostalgickosťou. Básne venované matke, otcovi i synovi sú zároveň tzv. poetickou kronikou dejín bieloruského národa. Autorka básnických zbierok Snehové hromnice (Snežnyja hramnicy, 1970), Deň večerný (Dzieň večarovy, 1974), Jaseľda (1978), Na brehu pleca (Za beraze pľača, 1980), Obdobie lásky a žiaľu (Para ľubovi i žaľu, 1983) a Zimná kalina (Kalina zimy, 1987) a výberu lyriky V šumení ražného svetla (U šume žytňaha sviatla, 1988). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka literárnych ocenení.

1950 – Jensen, Johannes Vilhelm

Jensen, Johannes Vilhelm, 20. 1. 1873 Farsø, okr. Nordjylland – 25. 11. 1950 Kodaň — dánsky básnik a prozaik. Pochádzal z rodiny veterinára a svojím presvedčením inklinoval k ideám sociálneho darvinizmu. Počas štúdia medicíny, ktoré nedokončil, si zarábal na živobytie písaním kolportážnych románov. Pracoval ako zahraničný korešpondent dánskych denníkov, precestoval Európu, Ameriku i Áziu. Novinársky telegrafický štýl svojich prvotín postupne pretváral na úsečný, skratkovitý a výsostne umelecký štýl, ktorý sa stal príznačným i pre jeho lyriku vyznačujúcu sa súhrou tradicionalistických a modernistických prvkov i hľadaním výrazových možností medzi voľným veršom a lyrizovanou prózou. Jensenova tvorba sa jazykovým majstrovstvom zaraďuje k vrcholom dánskej prózy 20. stor., ako úspešný štylista ovplyvnil aj generácie mladších dánskych autorov. Debutoval románmi Dáni (Danskere, 1896) a Einar Elkjær (1898), v ktorých zobrazil skepsu a bezradnosť protagonistov v duchu fin de siècle. Rodné Jutsko zachytil v prózach Ľudia z Himmerlandu. Historky (Himmerlandsfolk. Historier, 1898), v ktorých farbisto načrtol aj svetlé i temné stránky ľudského života. V historickom románe Kráľov pád (Kongens Fald, 1901), v ktorom sa prelína epika s lyricky zafarbenými epizódami a vizionárskymi obrazmi i snami, spracoval námet z obdobia neskorého stredoveku, keď sa vládou Kristiána II. skončila veľmocenská éra dánskych dejín. V zbierke esejí Gótska renesancia (Den gotiske renaissance, 1901) načrtol ideové základy svojho diela v 20. stor., oslavoval moderný technologický vývoj ako záruku rozvoja spoločnosti a odsúdil dekadentné myšlienky 90. rokov 19. stor. opovrhujúce obyčajným pozemským životom a zdôrazňujúce sny (duchovno). Aj v románe Koleso (Hjulet, 1905) z veľkomestského prostredia sa jeho pozornosť sústredila na modernú spoločnosť a otázky technického pokroku. Jeho najrozsiahlejším dielom je románový cyklus Dlhá cesta (Den lange rejse, 1908 – 22; slov. 1972), v ktorom sa venoval etickej stránke severských dejín a načrtol symbolickú víziu ľudstva vyjadrenú myšlienkou, že o pokroku a napredovaní ľudskej civilizácie sa rozhoduje v neúprosnom boji ľudí s prírodou. Prózy Mýty a lovy (Myter og Jagter, 1907 – 44), v ktorých sa inšpiroval tvorbou H. Ch. Andersena, sú tematicky rozmanité, mnohé majú modernistický charakter. Autor poviedok a čŕt z rodného Jutska Nové historky z Himmerlandu (Nye Himmerlandshistorier, 1904 – 26) a básnickej zbierky Básne (Digte, 1906) s námetmi zo sveta moderného veľkomesta, v ktorej naplno rozvinul jazykové novátorstvo (hovorové a slangové výrazy). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1944).

1936 – Kănčev, Nikolaj Christov

Kănčev, Nikolaj Christov, 25. 11. 1936 Biala Voda – 9. 10. 2007 Sofia — bulharský básnik a prekladateľ. Vyštudoval bulharskú filológiu na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Od 1957 publikoval časopisecky, knižne debutoval básnickou zbierkou Prítomnosť (Prisăstvie, 1965). Predstaviteľ alternatívneho prúdu bulharskej poézie 20. stor., jeho asociatívnu poéziu charakteristickú nezvyčajnou metaforikou a senzitívnym vnímaním sveta označila súdobá bulharská kritika za nezrozumiteľnú, preto sa po vydaní básnickej zbierky Ako horčičné zrnko (Kolkoto sinapenoto zărno, 1968) venoval iba umeleckým prekladom a tvorbe pre deti (napr. Ďateľ, Kălvač, 1966; Zázraky, Čudesii, 1973). V neskoršej tvorbe (od 1980) inšpirovanej bulharským folklórom, biblickými príbehmi i starými východnými kultúrami vyjadril túžbu po morálnej čistote sveta. Pre Kănčevovu filozofickú lyriku, napr. v básnických zbierkach Pešiakovo posolstvo (Poslanie ot pešechodec, 1980), Nočný strážca úsvitu (Nošten pazač na zorata, 1983), Yetiho odtlačky prstov (Otpečatăci ot prăstite na Jeti, 1992), Vietor unáša môj klobúk (Viatărăt otnasia mojta šapka, 1993), Galaktizácia prázdnoty (Galaktizirane na praznotata, 1996) a Úsmev Sfingy (Usmivkata na Sfinksa, 1998), je typická osobitá percepcia univerza a nevšedná hra slov. Prekladal z americkej, anglickej, francúzskej, gruzínskej, ruskej a poľskej literatúry, zostavil niekoľko národných antológií poézie (francúzsku, gruzínsku, srbskú). Na Slovensku vyšiel výber Kănčevovej poézie časopisecky (1981 – 2008) a v antológii Viery Prokešovej (*1957, †2008) Nedeľné zemetrasenie (1988).

1895 – Kempff, Wilhelm

Kempff, Wilhelm, 25. 11. 1895 Jüterbog, Brandenbursko – 23. 5. 1991 Positano, Kampánia, Taliansko — nemecký klavirista, organista a hudobný skladateľ. R. 1904 (ako 9-ročný) začal študovať hru na klavíri a kompozíciu v Berlíne, 1914 – 17 študoval na Berliner Musikhochschule (dnes Universität der Künste Berlin). R. 1917 zvíťazil na Medzinárodnej klavírnej súťaži F. Mendelssohna-Bartholdyho a začal koncertovať na medzinárodných pódiách. R. 1924 – 29 pôsobil vo funkcii riaditeľa Württembergische Hochschule für Musik v Stuttgarte (dnes Hochschule für Musik und Darstellende Kunst Stuttgart), usadil sa v Postupime, kde sa 1931 podieľal na založení letných majstrovských kurzov. R. 1957 – 82 viedol raz ročne beethovenovské interpretačné majstrovské kurzy v Positane v Taliansku.

Počas svojej úspešnej kariéry sa venoval najmä interpretácii nemeckej klasickej a romantickej tvorby, špeciálne klavírnych diel L. van Beethovena, R. Schumanna a J. Brahmsa. Zdôrazňoval lyriku, pôvab a spontánnosť, vyhýbal sa tempovým a iným extrémom. V oblasti komornej hudby spolupracoval s husľovými virtuózmi H. Szeryngom a Y. Menuhinom, s violončelistami P. Casalsom, Pierrom Fournierom (*1906, †1986) a M. Rostropovičom. R. 1920 – 80 realizoval pre spoločnosť Deutsche Grammophon početné nahrávky (F. Schubert, W. A. Mozart, J. S. Bach, F. Liszt), k legendárnym patria kompletné nahrávky Beethovenových a Schubertových klavírnych sonát, ako aj Beethovenových klavírnych koncertov. R. 1936 – 79 s veľkým úspechom vystúpil na desiatich koncertoch v Japonsku (na jeho počesť bol jeden z japonských ostrovov nazvaný Kempu-san). Skomponoval viacero klavírnych skladieb, piesní a iných komorných diel, štyri opery a dve symfónie. Vystupoval aj ako interpret vlastných skladieb (Klavírny koncert b mol, 1915). Viaceré jeho diela zazneli v premiére pod taktovkou nemeckého dirigenta W. Furtwänglera (Symfónia č. 2 d mol, 1924).

2006 – Kimlička, Štefan

Kimlička, Štefan, 9. 11. 1943 Topoľčany – 25. 11. 2006 Bratislava — slovenský informatik a knihovník. R. 1969 – 76 pôsobil v Ústrednej ekonomickej knižnici Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (dnes Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave), 1976 – 78, 1980 – 87 a 1990 – 2006 na Katedre knihovníctva a vedeckých informácií (dnes Katedra knižničnej a informačnej vedy) Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1990 – 96 a 2001 – 2003 vedúci katedry); 1996 profesor. Zaoberal sa manažmentom knižničných projektov a záznamov, systémovou analýzou, systémovou integráciou a teóriou knižnično-informačných systémov. Podieľal sa na budovaní databázy informácií pre ekonomiku EKO-INDEX a na vytváraní koncepcie celoslovenského zaznamenávania prírastkov zahraničných kníh. Zaslúžil sa o formovanie knižničnej a informačnej vedy na Slovensku, o smerovanie jej zamerania na prax, ako aj o koncepciu výučby na katedrách knižničnej a informačnej vedy na niektorých slovenských univerzitách.

Autor a spoluautor viacerých odborných publikácií, napr. Mechanizácia a automatizácia v knižniciach a informačných strediskách (1981), Knižničná a informačná veda na prahu informačnej spoločnosti (2000), Ako citovať a vytvárať zoznamy bibliografických odkazov podľa noriem ISO 690 pre „klasické“ aj elektronické zdroje (2002), Informačné systémy: Teoretické východiská, princípy, metódy projektovania (2006). R. 1990 – 92 predseda Spolku slovenských knihovníkov.

1923 – Koivisto, Mauno

Koivisto, Mauno (Henrik), 25. 11. 1923 Turku – 12. 5. 2017 Helsinki — fínsky politik, prezident (1982 – 94). V mladom veku bojoval ako dobrovoľník v obidvoch sovietsko-fínskych vojnách (1939 – 40, 1941 – 44). Po 2. svetovej vojne 1945 – 51 robotník, 1947 vstúpil do sociálnodemokratickej strany, absolvoval stredoškoské a vysokoškolské štúdiá (1956 získal doktorát zo sociológie) a zapojil sa do komunálnej politiky v Turku. R. 1958 – 67 riaditeľ, resp. generálny riaditeľ robotníckej sporiteľne, 1968 – 82 (ako ekonomický expert) guvernér Fínskej banky, súčasne 1966 – 67 a 1972 minister financií. R. 1968 – 70 a 1979 – 82 predseda vlády. Po odstúpení prezidenta U. Kekkonena (október 1981) sa v januári 1982 stal prvým sociálnodemokratickým prezidentom Fínska (do 1994). V zahraničnopolitickej oblasti pokračoval v Kekkonenovej politike neutrality Fínska, usiloval sa o nekonfliktné vzťahy so ZSSR, resp. (po jeho rozpade v decembri 1991) s Ruskom a o rozširovanie obchodných a politických vzťahov s krajinami západnej Európy (počas jeho funkčného obdobia sa Fínsko 1985 stalo plnoprávnym členom Európskeho združenia voľného obchodu, 1992 si podalo prihlášku do Európskej únie).