Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1900 – Amorim, Enrique

Amorim, Enrique, 25. 7. 1900 Salto – 28. 7. 1960 tamže — uruguajský spisovateľ. Autor viacerých vidieckych románov, z ktorých vyniká Vidiečan Aguilar (El paisano Aguilar, 1934) s mnohými regionalistickými prvkami (opisy prírody, analfabetizmus, dialekt) o neistom znovuhľadaní stratených koreňov. Prostý námet je rozvrhnutý do viacerých voľne pospájaných epizód, ktorých najcennejšou zložkou sú bystré postrehy hlavného hrdinu. V románe Kára (La carreta, 1932) fabuluje zvyk miestnych žien obchádzať na káre vidiek a praktizovať prostitúciu.

Ďalšie diela: romány Nerovný vek (La edad despareja, 1938), Kôň a jeho tieň (El caballo y su sombra, 1941), Mesiac vyrástol z vody (La luna se hizo con agua, 1944), Veľtrh podvodníkov (Feria de farsantes, 1952), Divosi (Los montaraces, 1957) Ústie (La desembocadura, 1958), politické romány Deväť mesiacov nad Nequénom (Nueve lunas sobre Neuquén, 1946), Víťazstvo neprichádza samo (La victoria no viene sola, 1952), básnické zbierky Dvadsať rokov (Veinte años, 1920), Návštevy v nebi (Visitas al cielo, 1929), Päť uruguajských básní (Cinco poemas uruguayos, 1935), Sonety lásky v októbri (Sonetos de amor en octubre, 1954), zbierky poviedok Amorim (1923), Námestie kár (La plaza de las carretas, 1937), esej Quiroga, ako som ho poznal (El Quiroga que yo conocí, 1983).

1914 – Bahna, Vladimír

Bahna, Vladimír, 25. 7. 1914 Banská Štiavnica – 19. 10. 1977 Bratislava — slovenský filmový režisér, scenárista a dramaturg. Pôvodne novinár, od 1944 scenárista krátkych filmov v spoločnosti Nástup. R. 1945 – 53 dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych, propagandistických a populárno-vedeckých filmov: Pukanskí kolári (1947), Čarovný prút, Údolie radosti, Nepriateľ medzi nami, Neznáme ruky (všetky 1948), Oceľová cesta (1949), Dúha nad Slovenskom (1952). Patrí k zakladateľskej generácii slovenskej kinematografie a k popredným predstaviteľom socialistického realizmu. V hranom filme debutoval adaptáciou románu P. Jilemnického Pole neorané (1953). Staval na ľudskej dráme a medziľudských vzťahoch determinovaných spoločensko-politickou situáciou: Žena z vrchov (1955), Dom na rázcestí (1959), Stopy na Sitne (1968), Námestie sv. Alžbety (1965); venoval sa aj historickým námetom v rozličných žánrových polohách: Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Skrytý prameň (1973). V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa v televíznej tvorbe venoval adaptáciám slovenských literárnych diel: Návrat Ondreja Baláža (1963), Na brehu priezračnej rieky (1966), Generácia (1969).

1894 – Baranović, Krešimir

Baranović [-vič], Krešimir, 25. 7. 1894 Šibenik – 17. 9. 1975 Belehrad — chorvátsky dirigent a skladateľ. Študoval v Záhrebe a vo Viedni. R. 1943 – 45 šéfdirigent rozhlasového symfonického orchestra v Bratislave, 1945 – 46 umelecký šéf Opery SND, kde naštudoval vlastné balety Imbrek s nosom a Medovníkové srdce (obidva 1944) a opery Predaná nevesta, Tosca a Boris Godunov. R. 1946 – 64 pedagóg na Hudobnej akadémii v Belehrade, súčasne 1951 – 61 šéfdirigent tamojšej filharmónie, od 1954 člen Juhoslovanskej akadémie vied a umení. Autor opery Turci idú (1942), ako aj orchestrálnych a komorných skladieb.

1946 – Hajóssyová, Magdaléna

Hajóssyová [-šio-], Magdaléna, 25. 7. 1946 Bratislava — slovenská operná speváčka, popredná európska sopranistka. R. 1967 absolvovala štúdium spevu u Márie Smutnej-Vlkovej na konzervatóriu a 1971 u A. Hrušovskej na VŠMU v Bratislave. Od 1963 sólistka speváckeho zboru Lúčnice, 1971 – 79 Opery SND, od 1976 hosť, od 1978 stála členka Štátnej opery v Berlíne. Súčasne 1979 – 89 sólistka Slovenskej filharmónie v Bratislave, stály hosť opery v Mníchove i v Bonne a Národného divadla v Prahe. Vynikajúca predstaviteľka lyrických, neskôr aj mladodramatických sopránových partov. Debutovala ako Páža (Rigoletto, 1970) na scéne Opery SND, kde stvárnila postavu Marienky (Predaná nevesta), Fiordiligi (Così fan tutte, 1971), Rusalky (1972), Sophie de Courvoisier (Hra o láske a smrti, premiéra, 1973), Leonory (Fidelio, 1974), Margaréty (Faust a Margaréta, 1975), Donny Elvíry (Don Giovanni, 1975), Kataríny Maslovovej (Vzkriesenie, 1976), Paminy (Čarovná flauta, 1976), Adely (Pani úsvitu, 1976) a Mimi (Bohéma, 1977). Na scéne Štátnej opery v Berlíne získala úspech ako Jaroslavna (Knieža Igor, 1978), Margaréta (Faust a Margaréta, 1977), Fiordiligi (Così fan tutte, 1979), Pamina (Čarovná flauta, 1979), Eva (Majstri speváci norimberskí, 1979), Micaela (Carmen, 1979), Arabella (1980) a Grófka Madeleine (Capriccio, 1980). Ďalej stvárnila Tatianu (Eugen Onegin, 1980), Agátu (Čarostrelec, 1980), Elektru (Idomeneo, 1981), v Národnom divadle v Prahe Donnu Annu a Donnu Elvíru (Don Giovanni, 1976). V postavách z mozartovského a wagnerovského repertoáru, ktorý obsahuje viac ako 30 hlavných úloh, hosťovala najmä na nemeckých scénach (Mníchov, Hamburg, Frankfurt nad Mohanom, Viedeň), v Japonsku, Moskve, Sofii, Teheráne a i. Jej soprán, v začiatkoch charakteristický až insitnou farebnosťou a dievčenským výrazom, získal rokmi sýtosť a širokú farebnú a dramatickú škálu. Jej rozsiahly koncertný repertoár siaha od baroka až do súčasnosti, interpretka slovenskej vokálnej tvorby M. Bázlika, T. Salvu, J. Hatríka a J. Beneša, príležitostne uvádza cykly piesní E. Suchoňa, A. Moyzesa, A. Očenáša, D. Kardoša, Z. Mikulu a M. Nováka. Spolupracuje s poprednými orchestrami, dirigentmi, pravidelne nahráva pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá. Nositeľka čestného titulu Kammersängerin (1979), Národnej ceny NDR (1981), slovenského Radu Bieleho dvojkríža III. triedy (2003) a i. Od 90. rokov 20. stor. sa venuje aj pedagogickej činnosti, pôsobí na AMU v Prahe a na Vysokej hudobnej škole Hannsa Eislera v Berlíne. Patrí k významným a vyhľadávaným vysokoškolským pedagógom.

1934 – Hidvéghy, Július

Hidvéghy [-gi], Július, 25. 7. 1934 Drienovec, okres Košice-okolie — slovenský hutnícky odborník. R. 1959 – 2002 pôsobil na Katedre náuky o materiáloch (dnes Oddelenie materiálového inžinierstva Ústavu materiálov a inžinierstva kvality) Hutníckej fakulty (dnes Fakulta materiálov, metalurgie a recyklácie) VŠT v Košiciach (dnes TU Košice); 1999 profesor, od 2002 emeritný profesor. Zaoberá sa zákonitosťami krehkého a únavového lomu v kovových materiáloch, v nadväznosti na čo vyvinul zariadenie na dynamické skúšky v ohybe veľkých telies a zariadenie na únavové skúšky. Autor a spoluautor viac ako 100 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor monografie Nekovové konštrukčné materiály. Plasty a konštrukčná keramika (1998).

1937 – Izáková, Kristína

Izáková, Kristína, 25. 7. 1937 Košice – 11. 6. 2007 Bratislava — slovenská muzikologička. R. 1960 – 65 študovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od 1964 pôsobila na Pedagogickej fakulte v Nitre (dnes Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa; prednášala hudobnoteoretické predmety a hlasovú a inštrumentálnu výchovu). Zaoberala sa systematickou hudobnou vedou, vysokoškolskou hudobnou výchovou a hudobnou interpretáciou. Od 1985 vyučovala na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty UK v Bratislave (vedúca jej oddelenia hudobnej vedy a 1996 – 2000 vedúca Katedry hudobnej vedy). V spolupráci s Hudobným oddelením Historického ústavu SNM i s Metodicko-výskumným kabinetom bývalého Československého rozhlasu v Bratislave nadviazala na hudobnoakustický výskum M. Filipa a v ním založenom technickom laboratóriu Umenovedného ústavu SAV (po smrti M. Filipa preloženého na Hudobné oddelenie Historického ústavu SNM) sa orientovala na experimenty so speváckym hlasom. Zaoberala sa hudobnou estetikou (hudobnou komunikáciou a interpretáciou), hudobnou sociológiou a hudobnou pedagogikou (hudobnopercepčnými schopnosťami). Výsledky svojej vedeckej práce najmä v oblasti hudobnej akustiky prezentovala na muzikologických konferenciách doma i v zahraničí (napr. 1977 v Madride). Pôsobila aj ako interpretka. R. 1976 založila a umelecky viedla súbor Ars antiqua vocalis, 1977 súbor historickej hudby Camerata antiqua vocalis a 1987 súbor Camerata Comeniana Bratislavensis. Iniciátorka, autorka projektu a odborná garantka Medzinárodnej prehliadky historickej hudby európskych regiónov Ars Antiqua Europae. Členka Medzinárodnej spoločnosti ISPhS (International Society of Phonetic Sciences).

1972 – Jengibarov, Leonid Georgijevič

Jengibarov, Leonid Georgijevič, 15. 3. 1935 Moskva – 25. 7. 1972 tamže — sovietsky cirkusový klaun, artista, mím, filmový herec a scenárista arménskeho pôvodu. R. 1959 absolvoval moskovskú národnú školu cirkusového umenia a vystupoval s arménskym cirkusom Jerevan (koncom 60. rokov 20. stor. účinkoval aj v Bratislave), 1971 založil v Moskve Estrádne divadlo pantomímy. Jeho výrečná mimika bola plná citu a dramatickosti. Vytvoril vyše sto pantomimických a klaunovských etúd, v ktorých predstavil svojský, charakterovo súčasný typ klauna s jemným a láskavým humorom, s civilným prejavom (vystupoval bez masky, parochne a bez nápadného kostýmu) a s výrazom uličníka i melancholického rojka. Účinkoval aj vo filmoch, napr. Cesta do manéže (Puť na arenu, 1963), Tiene zabudnutých predkov (Teni zabytych predkov, 1964), Leonid Jengibarov, zoznámte sa! (Leonid Jengibarov, znakomtes!, 1966), Breh mladosti (Bereg junosti, 1969), 2-Leonid-2 (1971), Náhrdelník pre moju milú (Ožerelie dľa mojej ľubimoj, 1971) a Tresky-plesky (Pečki-lavočki, 1972). Autor poézie a krátkych próz, ktoré vyšli časopisecky, napr. Volga (1969), Moskva (1970) a Ural (1971). Nositeľ viacerých ocenení.

1875 – Jónsson, Hjálmar frá Bólu

Jónsson [jounson], Hjálmar frá Bólu, 29. 9. 1796 Halland – 25. 7. 1875 Viðimýri — islandský básnik. Bol samouk, písal formálne dokonalé verše. Vo svojich dielach zobrazoval sociálne motívy, prejavil sa aj ako brilantný satirik. Významné sú Rýmy o Hrólfovi-Pešiakovi (Göngu-Hrólfs rímur, 1844). Väčšina Jónssonových básní vyšla až posmrtne.

1826 – Kachovskij, Piotr Grigorievič

Kachovskij, Piotr Grigorievič, 1797 Smolenská gubernia – 25. 7. 1826 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár, dekabrista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ako dôstojník cárskej armády bol zo Smolenska prevelený do Petrohradu, kde sa začiatkom 1825 stal členom Severného spolku. Bol kritikom cárskej rodiny a presadzoval v Rusku republikánske zriadenie. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom novodobých politicko-ekonomických názorov na vývoj ruskej spoločnosti. Počas povstania dekabristov bol jedným z prvých, ktorý so svojou jednotkou dorazil na Senátne námestie v Petrohrade, smrteľne zranil generálneho gubernátora Petrohradu Michaila Andrejeviča Miloradoviča (*1771, †1825) a švajčiarskeho dôstojníka v ruských službách Ludwiga Niklausa von Stürler (*1784, †1825). Po krvavej porážke povstania bol uväznený a odsúdený na smrť obesením. Počas väznenia napísal cárovi Mikulášovi I. niekoľko listov, v ktorých sa kriticky vyjadroval k pomerom v Rusku.

2000 – Kačmár, Peter

Kačmár, Peter, 19. 7. 1934 Hrabovčík, okres Svidník – 25. 7. 2000 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1960 – 99 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1960 bol poverený vybudovaním a riadením (do 1989) toxikologického pracoviska (neskôr Oddelenia toxikológie a chémie) na Katedre chémie, biochémie a toxikológie a 1980 zriadením a vedením Referenčného pracoviska pre toxikológiu pesticídov a ich rezíduí vo vzťahu k zdraviu zvierat a hygienickej bezchybnosti živočíšnej produkcie (dnes Národné referenčné laboratórium pre pesticídy Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie); 1991 DrSc., 1997 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Berlíne, Lipsku, Kyjeve, Moskve a Edinburghu. Zaoberal sa ekotoxikológiou a výskumom vplyvu agrochemikálií a priemyselných exhalácií na hospodárske a voľne žijúce zvieratá, poradenskou, expertíznou a posudzovateľskou činnosťou, ako aj výučbou nadstavbovej špecializovanej toxikológie v rámci doškoľovania veterinárnych lekárov. Spoluautor vysokoškolskej učebnice Veterinární toxikologie (1985), troch učebných textov a vyše 110 odborných a vedeckých publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch.

1908 – Kačur, Eliáš

Kačur, Eliáš, aj Ilija, Iľja, 25. 7. 1908 Nove Davydkovo, Zakarpatská oblasť, Ukrajina – 20. 7. 1974 Košice — slovenský teológ byzantského obradu a cirkevný historik. Po štúdiu na teologickej fakulte v Olomouci bol 1933 vysvätený za gréckokatolíckeho kňaza. R. 1933 – 50 pôsobil ako farár v Šarišskom Čiernom a vo Vyšnom Mirošove, od 1950 arcidekan v Košiciach, 1954 – 74 vedúci Katedry cirkevných dejín a archeológie na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Po 1945 vstúpil do KSČ, 1945 – 46 tajomník Okresného národného výboru vo Svidníku, 1945 – 52 člen predsedníctva Krajského výboru Národného frontu v Prešove. Po februári 1948 vyvíjal snahy o pripojenie gréckokatolíckej cirkvi k pravoslávnej, 1950 sa aktívne zúčastnil tzv. Prešovského soboru, ktorý znamenal likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v Československu, inicioval odovzdanie piatich gréckokatolíckych kostolov pravoslávnej cirkvi a na verejnosti začal vystupovať ako pravoslávny kňaz. Autor monografií Dejiny pravoslávnej cirkvi v ČSSR (1962) a Cirkevná archeológia (1964).

2011 – Kakojannis, Michalis

Kakojannis, Michalis, aj Michael Cacoyannis, 11. 6. 1922 Lemesós, Cyprus – 25. 7. 2011 Atény — grécky režisér. Študoval na dramatickej škole Old Vic v Londýne. Počas 2. svetovej vojny pracoval v gréckom vysielaní BBC, po krátkom pôsobení na anglickej divadelnej scéne sa vrátil do Grécka, kde debutoval filmovou komédiou Nedeľné precitnutie (Kyriakatiko xypnima, 1954). Na dlhé roky ovplyvnil vývoj gréckej kinematografie, ako jediný v jej histórii bol päťkrát nominovaný na Oscara. Jeho najúspešnejší film Grék Zorba (Zorba the Greek, grécky Alexis Zorbas, 1964) v hlavnej úlohe s A. Quinnom získal 1964 troch Oscarov; 1983 režíroval na Broadwayi muzikál na motívy tohto filmu. Vo filmovej tvorbe sa inšpiroval námetmi klasickej gréckej drámy a často spolupracoval s gréckou herečkou I. Papasovou. Ďalšie filmy: Stella (S., 1955) v hlavnej úlohe s M. Mercouriovou, Dievča v čiernom (To koritsi me ta mavra, 1956), Naša posledná jar (Eroica, anglicky Our Last Spring, 1960), Elektra (Ilektra, 1962; 1963 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Trójanky (The Trojan Women, 1971) v hlavnej úlohe s K. Hepburnovou, Atilla 74 (Attilas ’74, 1975), Ifigénia (Ifigenia, 1977; 1978 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Sladká vlasť (Glykeia patrida, anglicky Sweet Country, 1986), Višňový sad (The Cherry Orchard, 1999) a i.

1817 – Karadjordje

Karadjordje [-džordže], vlastným menom Djordje Petrović, 14. 11. 1768 Viševac (pri Kragujevci) – 25. 7. 1817 Radovanje (pri Smederevskej Palanke), pochovaný v rodinnej hrobke pri meste Topola (neďaleko Kragujevca) — srbský národnooslobodzovací bojovník, vodca prvého protitureckého povstania, prvé srbské knieža (1806 – 13).

Syn roľníka, 1787/88 vstúpil ako srbský dobrovoľník do rakúskych služieb a zúčastnil sa bojov proti Turkom (pravdepodobne odvtedy prímeno Karadjordje, Čierny Juraj, z tur. kara = čierny). Po vypuknutí protitureckého povstania v Srbsku 1804 (v oblasti belehradského pašalíka) bol zvolený za vrchného veliteľa. Jeho armáda dosiahla bojové úspechy a povstalecké teritórium sa ďalej rozširovalo. R. 1806 bol pod jeho vedením dobytý Belehrad, čo povstalcom umožnilo klásť Turkom zvýšené požiadavky (rozsiahla autonómia). Počas rusko-tureckej vojny 1806 – 12 získal Karadjordje od ruského cára za poskytnutú pomoc prísľub plnej nezávislosti. R. 1806 sa ustanovil za knieža (oficiálne hlavný vodca) a vyhlásil dedičnú vládu Karadjordjevićovcov. Usiloval sa o nastolenie neobmedzenej autoritatívnej vlády, čím sa dostal do rozporu s ostatnými vodcami povstania. Po sérii porážok tureckou armádou a Bukureštskom mieri (1812) bolo povstanie 1813 zlikvidované. Karadjordje žil od 1814 pod ruskou ochranou v Besarábii. Počas druhého srbského povstania (1815) sa tajne vrátil do Srbska. Na príkaz Miloša Obrenovića bol 1817 zavraždený.

1984 – Karatkevič, Uladzimir Siamionavič

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

2001 – Klaus, Josef

Klaus, Josef, 15. 8. 1910 Kötschach-Mauthen, Korutánsko – 25. 7. 2001 Viedeň — rakúsky právnik a politik. Pochádzal z prísnej katolíckej rodiny, po absolvovaní katolíckeho seminára v Klagenfurte (dnes Klagenfurt am Wörthersee) študoval právo na univerzite vo Viedni, kde bol aktívnym členom katolíckeho študentského spolku Cartellverband. R. 1934 – 38 pôsobil ako tajomník Robotníckej komory vo Viedni a bol činný v odborovom hnutí. Počas 2. svet. vojny slúžil v štábe generála H. W. Guderiana, po jej skončení si otvoril advokátsku prax v Halleine a vstúpil do Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP), čím sa začala jeho politická kariéra.

R. 1949 – 61 krajinský hajtman Salzburska, 1952 – 64 predseda krajinskej ÖVP. Ako predstaviteľ reformného kurzu strany bol 1961 vymenovaný za ministra financií spolkovej vlády, pre názorové rozpory so spolkovým kancelárom A. Gorbachom sa 1963 funkcie vzdal. R. 1963 – 70 predseda ÖVP, 1964 – 70 spolkový kancelár. Vytvoril koalíciu ÖVP so Socialistickou stranou Rakúska (Sozialistische Partei Österreich, SPÖ), po väčšinovom volebnom víťazstve 1966 stál na čele samostatnej vlády ÖVP. Presadzoval tzv. politiku vecnosti a objektivity, urobil prvé kroky k vstupu Rakúska do EHS, zaslúžil sa o vyriešenie problému s Talianskom v otázke Južného Tirolska dohodou (Südtirolpaket, 1969). R. 1970 odišiel z politického života.

1708 – Kočubej, Vasyľ Leontijovyč

Kočubej, Vasyľ Leontijovyč, okolo 1640 – 25. 7. 1708 Borščagivka, dnes Vinnická oblasť (popravený), pochovaný v Kyjevsko-pečorskej lavre v Kyjeve — ukrajinský kozák, jeden z predstaviteľov staršiny (dôstojníctva). Bol kancelistom hajtmanov ľavobrežnej a pravobrežnej Ukrajiny a 1676 moskovského archiepiskopa, 1676 – 81 účastník rusko-tureckej vojny. R. 1681 – 87 generálny vojenský kancelista, 1987 – 99 generálny pisár, 1699 – 1708 generálny sudca a 1706 – 08 hajtman.

V období prebiehajúcej severnej vojny sa dostal do konfliktu s hajtmanom I. S. Mazepom, ktorý sa s cieľom dosiahnuť nezávislosť Ukrajiny od Ruska pridal k protimoskovskej koalícii a nadviazal spojenectvo s poľským kráľom Stanislavom I. Leszczyńským a so švédskym kráľom Karolom XII. Kočubej prostredníctvom bývalého poltavského plukovníka Ivana Ivanovyča Iskru (†1708) informoval o Mazepových zámeroch cára Petra I. Veľkého, ktorý mu však nedôveroval. Kočubej bol zatknutý a uväznený vo Vitebsku, neskôr odovzdaný Mazepovi a krátko nato popravený. Kočubejova smrť a Mazepova zrada inšpirovali A. S. Puškina k napísaniu poémy Poltava (1829; na jej motívy zložil P. I. Čajkovskij operu Mazepa, 1883), ako aj iných umelcov (F. Liszta, J. Słowackého a i.).