Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1261 – Alexander IV.

Alexander IV., vlastným menom Rinaldo dei Segni, 1199 Jenne – 25. 5. 1261 Viterbo — pápež (1254 – 61) talianskeho pôvodu. Od 1227 kardinál, mal výborné vzťahy s cisárom Fridrichom II. S nevlastným synom Fridricha II. Manfredom bojoval o Sicíliu, ktorú chcel vrátiť Svätej stolici, ale do Manfredových rúk prešli i ďalšie pápežské územia Talianska, takže aj Alexander IV. radšej sídlil vo Viterbe. Viedol rozhovory o znovuzjednotení cirkvi a chcel zorganizovať križiacku výpravu proti Mongolom. R. 1256 založil rehoľu augustiniánov eremitov, 1255 kanonizoval Kláru z Assisi.

1917 – Bahdanovič, Maxim Adamavič

Bahdanovič, Maxim Adamavič, 9. 12. 1891 Minsk – 25. 5. 1917 Jalta — bieloruský básnik a literárny kritik. Predstaviteľ tzv. buditeľskej generácie okolo časopisu Naša niva. Autor jedinej básnickej zbierky Venček (Vianok, 1913) s výraznými črtami romantického vzdoru proti cárskemu režimu, z ktorej mnohé básne boli zhudobnené a v podobe piesní zľudoveli. Svojimi poviedkami (Hudba, Muzyka) položil základy bieloruskej prózy.

1949 – Balzerová, Eliška

Balzerová [-ce-], Eliška, 25. 5. 1949 Vsetín — česká herečka. R. 1971 – 77 členka Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach, od 1977 Divadla na Vinohradech v Prahe. R. 1998 s českým hercom Tomášom Töpferom (*1951) obnovili Divadlo na Fidlovačce, kde pôsobila 2012 – 15 ako riaditeľka.

Jej herecké postavy sa vyznačujú jemnou psychologickou kresbou, civilnou komornosťou a úspornou skratkou. Z divadelných úloh stvárnila napr. Regan (W. Shakespeare: Král Lear, 1971), Natašu (A. P. Čechov: Tři sestry, 1979), Jenovéfu (V. K. Klicpera, Hadrián z Římsů, 1980), Lottu (Jan Vedral: Urmefisto, 1988), Helenu Damsonovú (P. Shaffer: Dar Gorgony, 1996) a Babičku (B. Němcová, 2013). Vynikla aj v televíznych seriáloch Nemocnice na kraji města (1978, pokračovanie 1981), Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a i. a vo filmoch Zlatí úhoři (1979), S tebou mě baví svět (1982), Městem chodí Mikuláš (1992), Ženy v pokušení (2010, ocenenie Český lev za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), Láska je láska (2012), Teorie tygra (2016) a i.

1998 – Bănulescu, Ştefan

Bănulescu [-sku], Ştefan, 8. 9. 1929 Făcăieni – 25. 5. 1998 Bukurešť — rumunský prozaik a novinár. R. 1954 – 61 pôsobil ako redaktor časopisov Gazeta literară (Literárne noviny) a Luceafărul (Zornička). Debutoval zbierkou umeleckých reportáží Cesta do nížiny (Drum în cîmpie, 1960). V zbierke noviel Zima mužov (Iarna bărbaţilor, 1965) zobrazil atmosféru Baraganskej stepi a Podunajska s nadčasovým spojením fantázie s realitou konca 2. svetovej vojny v oblasti, ako aj rozpad tradičných vzťahov na vidieku. Podobnú atmosféru zachytil aj v básnickej zbierke Spevy z nížin (Cintece de cîmpie, 1968). Autor zbierky literárnych čŕt a esejí Listy z provincie (Scrisori provinciale, 1976), románu Kniha mesta Metopolis (Cartea de la Metopolis, 1977; prvý diel zo zamýšľaného cyklu Milionárova kniha, Cartea milionarului), ktorého dej sa odohráva v imaginárnom balkánskom priestore.

1879 – Beaverbrook, William Maxwell Aitken

Beaverbrook [bívebrúk], William Maxwell Aitken, lord, 25. 5. 1879 Maple, Kanada – 9. 6. 1964 Leatherhead — britský novinový magnát a publicista, konzervatívny politik kanadského pôvodu. Od 1910 pôsobil v Spojenom kráľovstve, 1910 – 16 poslanec Dolnej komory, 1916 – 54 Hornej komory parlamentu, 1918 minister propagandy, 1940 – 41 minister stavby lietadiel, 1941 – 42 minister zásobovania, 1942 minister vojnovej výroby. R. 1943 – 45 držiteľ titulu lord strážca tajnej pečate (Lord Privy Seal). R. 1918 založil nedeľník Sunday Pictorial (od 1963 Sunday Express), na ktorého základe vybudoval jedno z najväčších britských novinových impérií medzi dvoma svetovými vojnami. Tlač využíval propagandisticky.

1936 – Bella, Ján Levoslav

Bella, Ján Levoslav, 4. 9. 1843 Liptovský Mikuláš – 25. 5. 1936 Bratislava — slovenský skladateľ, organista a pedagóg. R. 1863 – 65 študoval teológiu vo Viedni, hudbu u Simona Sechtera (*1788, †1867) a Gottfrieda von Preyer (*1807, †1901), ktorý ovplyvnil jeho skladateľskú činnosť v duchu cecilianizmu. Od 1865 pôsobil v Banskej Bystrici a 1869 – 81 v Kremnici ako riaditeľ chóru, mestský kapelník a učiteľ hudby. R. 1871 a 1873 absolvoval študijné cesty do Prahy a Nemecka, oboznámil sa s hudbou B. Smetanu, osvojil si estetiku novoromantizmu. R. 1881 – 1921 profesor hudby a dirigent v Sibiu (Rumunsko), kde konvertoval na protestantskú vieru, 1921 – 28 žil vo Viedni a od 1928 v Bratislave.

Jeden z priekopníkov slovenskej národnej profesionálnej hudby, prvý slovenský skladateľ s európskym vzdelaním a rozhľadom, ktorý vo svojej tvorbe obsiahol všetky dobové hudobné žánre. Jeho skladateľský vývoj viedol od ľudovej piesne až k ideálom romantizmu a novoromantizmu.

Hlavné diela: opera Kováč Wieland (1926), symfonická báseň Osud a ideál (1874), Omša b mol pre sóla, zbor a orchester (1875 – 80), kantáta Svadba Jánošíkova (1927, na text J. Botta), Koncertná predohra Es dur (1873), Sonáta b mol pre klavír (1885), 4 sláčikové kvartetá (1866 – 1887), sláčikové kvinteto, Sonáta – fantázia pre organ (1881 – 90), piesne, zbory, duchovná hudba, úpravy ľudových piesní, príležitostné skladby a i.

1907 – Gebauer, Jan

Gebauer, Jan, 8. 10. 1838 Úbislavice, okres Jičín – 25. 5. 1907 Praha — český jazykovedec, tvorca vedeckej bohemistiky. Od 1873 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1880 mimoriadny, 1881 riadny profesor.

Venoval sa najmä historickej gramatike českého jazyka. Vo výskumnej práci aplikoval zásady mladogramatickej školy, ktoré uplatnil najmä pri výskume najstaršieho obdobia češtiny. Vydal aj viacero jazykových a literárnych pamiatok z daného obdobia. Jeho najvýznamnejším dielom je Historická mluvnice jazyka českého (1894 – 1929, 4 zväzky). Autor (nedokončeného) široko koncipovaného Slovníka staročeského (A – J, 1903; K – N, 1916), ako aj gramatiky novšej spisovnej češtiny Příruční mluvnice jazyka českého (1903). Jeho Školní mluvnice (1904; 1914 prepracovaná V. Ertlom) sa stala vzorom pre J. Damborského pri tvorbe jeho Krátkej mluvnice slovenskej so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927). V spore o Královédvorský a Zelenohorský rukopis spočiatku Gebauer zastával názor o ich pravosti, dôkladným rozborom však rozhodujúco ovplyvnil ich odhalenie ako falzifikátov (Poučení o padělaných rukopisech Královédvorském a Zelenohorském, 1888). Medzi Gebauerových žiakov patril aj S. Cambel (Czambel).

1778 – Harms, Claus

Harms, Claus, 25. 5. 1778 Fahrstedt, dnes súčasť Diekhusenu-Fahrstedtu – 1. 2. 1855 Kiel — nemecký evanjelický teológ. Od 1816 kazateľ, od 1835 hlavný pastor v Kostole sv. Mikuláša (Nikolaikirche) v Kiele. R. 1817 publikoval pri príležitosti 300. výročia reformácie 95 téz (spolu s 95 Lutherovými), v ktorých odmietal racionalizmus, zasadzoval sa za posilnenie evanjelickej zbožnosti a návrat k Symbolickým knihám, čím podnietil obnovenie evanjelickej konfesionálnej teológie (→ novoluteránstvo). Odmietal úniu s kalvínmi. Autor mnohých kázní a uznávaného 3-zväzkového diela Pastorálna teológia (Pastoraltheologie, 1830 – 34).

1934 – Heng Samrin

Heng Samrin, 25. 5. 1934 provincia Prej Veng — kambodžský politik. R. 1970 – 75 počas občianskej vojny účastník boja proti vojenskému režimu generála Lon Nola na strane Červených Khmérov. Po ich víťazstve a začiatku Pol Potovej diktatúry odišiel do Vietnamu, kde sa podieľal na prípravách zvrhnutia režimu Červených Khmérov, od 1978 predseda Kambodžského jednotného frontu národnej spásy. R. 1979 – 91, po vstupe vietnamskej armády do Kambodže, predseda ľudovej revolučnej rady (hlava štátu a predseda vlády), 1981 premenovanej na štátnu revolučnú radu. Viedol boj proti zvyškom Červených Khmérov, 1981 – 91 generálny tajomník komunistickej Ľudovej revolučnej strany Kambodže. R. 1991 odovzdal moc korunnému princovi a neskoršiemu kráľovi Norodomovi Sihanukovi. Od 2006 prezident Národného zhromaždenia (dolnej komory kambodžského parlamentu).

1954 – Ivanička, Koloman

Ivanička, Koloman, 25. 5. 1954 Varšava – 10. 10. 2013 Bratislava — slovenský ekonóm a stavebný odborník, syn geografa K. Ivaničku a H. Janaszekovej-Ivaničkovej. Od 1990 pôsobil v Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity; 1998 profesor. Zaoberal sa ekonomikou a riadením stavebníctva, manažmentom nehnuteľností, priestorovým rozvojom a informačnými systémami v stavebníctve. Autor prác Vybrané aspekty transformácie bytovej politiky na Slovensku (1997), spoluautor prác Aplikácia princípov fungovania neziskových bytových organizácií vo verejnej správe a v školstve (2007), Postsocialistické mesto (The Post-Socialist City, 2007) a i.

1965 – Jammeh, Yahya

Jammeh [dža-], Yahya, plným menom Yahya Abdul-Azzíz Jemus Junkung Diliu Jammeh, 25. 5. 1965 Kanilai — gambijský politik a prezident. Po úspešnej policajnej a vojenskej kariére sa pri nekrvavom vojenskom puči 1994 (tesne predtým sa vrátil z USA) dostal k moci, v septembri 1996 zvolený za prezidenta, založil vlastnú politickú stranu Aliancia pre patriotickú reorientáciu a výstavbu (Alliance for Patriotic Reorientation and Construction). Napriek kontroverznej domácej aj zahraničnej politike a kritike zo strany mocností (potláčanie opozície, obmedzovanie slobody tlače, streľba do protestujúcich študentov, odmietnutie zákazu ženskej obriezky) sa tešil podpore obyvateľstva, znovuzvolený 2001, 2006 (získal 67 % hlasov) a 2011 (získal 72 % hlasov). V prezidentských voľbách 2016 skončil ziskom 39,6 % hlasov až na 2. mieste (zvíťazil opozičný kandidát Adama Barrow, *1965). Výsledky najskôr akceptoval, neskôr ich odmietol, predĺžil si mandát o 90 dní a začiatkom 2017 vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po hrozbe vstupu vojsk ECOWAS (→ Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) do krajiny, ako aj zavedenia medzinárodných sankcií odstúpil a odišiel do exilu v Rovníkovej Guinei.

2014 – Jaruzelski, Wojciech Witold

Jaruzelski, Wojciech Witold, 6. 6. 1923 Kurów, Lublinské vojvodstvo – 25. 5. 2014 Varšava — poľský generál a politik. Pochádzal z vlasteneckej zemianskej rodiny, ktorá 1939 ušla do Litvy a po jej obsadení Sovietskym zväzom bola deportovaná na Sibír. Jaruzelski tam vstúpil do poľskej armády (1943), absolvoval dôstojnícku školu v Riazani a s 1. poľskou armádou (ľudovou) sa zúčastnil bojov 2. svetovej vojny v ZSSR, Poľsku a Nemecku. Po jej skončení absolvoval vysokú vojenskú školu a pôsobil v oblasti vysokého vojenského školstva. R. 1956 sa stal najmladším poľským dôstojníkom povýšeným do hodnosti generála. Od 1964 člen politbyra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany, 1961 – 89 poslanec Sejmu. R. 1965 – 68 náčelník generálneho štábu, 1968 – 83 minister obrany (do ministerského kresla sa dostal ako aktivista antisemitskej čistky v poľskom verejnom živote). Z tejto pozície riadil potlačenie štrajkov na baltskom pobreží v decembri 1970, ktorému padlo za obeť niekoľko desiatok robotníkov. R. 1981 – 85 predseda vlády; 13. 12. 1981 s cieľom zastaviť rastúci vplyv opozičného hnutia Solidarita sa postavil na čelo vojenskej kliky, ktorá zaviedla výnimočný stav. Kumuloval fakticky všetky ústredné štátne funkcie, 1985 – 89 bol aj predsedom Štátnej rady Poľskej ľudovej republiky. Inicioval niektoré hospodárske a inštitucionálne reformy aj za spoluúčasti lojálnych (umiernených) kritikov režimu. Stál za otvorením dialógu s opozíciou (tzv. okrúhly stôl, február – máj 1989), pri rozhovoroch sa však dal zastupovať. Tento proces viedol k zásadným spoločensko-politickým premenám v Poľsku a bol podnetom na premeny v celej strednej a východnej Európe. Na základe neformálnej kompromisnej dohody bol Jaruzelski v júli 1989 zvolený za prezidenta, 1990 však pod celospoločenským tlakom podal návrh na skrátenie svojho funkčného obdobia a stiahol sa z aktívnej politiky. Od 1993 s prestávkami prebiehalo vyšetrovanie trestnoprávnej zodpovednosti za skutky spojené s jeho politickou činnosťou i s činnosťou ďalších osôb (posledný proces sa začal 12. 9. 2008, pre zhoršenie jeho zdravotného stavu ho súd v auguste 2011 vylúčil z účasti na procese).

2010 – Kandráč, Ján

Kandráč, Ján, 23. 1. 1934 Moravany, okres Michalovce – 25. 5. 2010 Bratislava — slovenský chemik. Od 1957 pôsobil na Fakulte prírodných vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, 1958 – 61 aj ako stredoškolský učiteľ, 1961 – 81 na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1981 – 2000 na Katedre analytickej chémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1981 – 89 vedúci katedry); 1982 profesor. Zaoberal sa prípravou nových heterocyklických azofarbív a ich využitím v analytickej chémii (acidobázické a metalochrómne indikátory, spektrofotometrické a extrakčné činidlá), neskôr analýzou cudzorodých látok v pôdach pomocou HPLC a analytickým štúdiom humínových látok. Autor a spoluautor viac ako 40 vedeckých prác, mnohých učebných textov analytickej chémie určených pre vysoké a stredné školy, ako aj vysokoškolských učebníc Základy analytickej chémie (1978) a Analytická chémia (1989) využívaných dodnes.

1983 – Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

1911 – Kľučevskij, Vasilij Osipovič

Kľučevskij, Vasilij Osipovič, 28. 1. 1841 Voskresenskoje, Penzenská gubernia, dnes Voskresenovka, Penzenská obl. – 25. 5. 1911 Moskva — ruský historik. Po absolvovaní fakulty histórie a filozofie na Moskovskej univerzite prednášal 1867 – 83 históriu v Alexandrovskom vojenskom učilišti, 1871 – 1906 ruskú históriu v Moskovskej duchovnej akadémii (od 1882 prof.), súčasne 1879 – 1911 pôsobil na Moskovskej univerzite (od 1879 súkromný docent, od 1882 profesor ruských dejín). Od 1889 člen korešpondent Petrohradskej akadémie vied, od 1900 akademik histórie a ruských starožitností, člen viacerých historickovedných spoločností so sídlom v Moskve.

Politicky sa stotožňoval s liberalizmom a prikláňal sa k pravému krídlu strany Kadetov. Kritizoval samoderžavie, odmietal však revolúciu a nikdy nevystupoval proti buržoázno-statkárskemu poriadku. Predstaviteľ pozitivizmu, vo vedeckej činnosti sa zaoberal najmä obdobím najstarších ruských dejín, neskôr sa zameriaval na analýzu sociálnych a ekonomických faktorov v dejinách ruskej spoločnosti, čo bolo z hľadiska ruskej historiografie veľkým prínosom.

Autor prác Povesti cudzincov o Moskovskom štáte (Skazanija inostrancev o Moskovskom gosudarstve, 1866), Staroruské životy svätých ako historický prameň (Drevnerusskije žitija sviatych kak istoričeskij istočnik, 1871), Bojarská duma Starej Rusi (Bojarskaja duma Drevnej Rusi, 1882), Pôvod nevoľníckeho práva v Rusku (Proischoždenije krepostnogo prava v Rossii, 1885), Štruktúra zastupiteľstva na zemských snemoch Starej Rusi (Sostav predstaviteľstva na zemskich soborach Drevnej Rusi, 1890 – 92), Cárovna Katarína II. 1796 – 1896 (Imperatrica Jekaterina II 1796 – 1896, 1896) a i.