Výročia

Zobrazené heslá 1 – 23 z celkového počtu 23 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1894 – Alexy, Janko

Alexy, Janko, 25. 1. 1894 Liptovský Mikuláš – 22. 9. 1970 Bratislava — slovenský maliar, spisovateľ a publicista.

R. 1919 – 25 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. V. Bukovaca, M. Pirnera a M. Švabinského, 1919 absolvoval študijný pobyt v Paríži. R. 1920 zostavil album reprodukcií Obrázky zo Slovenska, 1930 získal ateliér v budove Matice slovenskej, 1930 – 33 spolu s M. A. Bazovským, neskôr i so Z. Palugyayom, vytvorili tradíciu putovných výstav, na ktorých popularizovali a propagovali slovenské výtvarné umenie. R. 1933 – 37 organizoval umeleckú kolóniu v Piešťanoch. Patril k medzivojnovej generácii slovenských umelcov ovplyvnených G. Mallým a M. Benkom, ktorí sa usilovali o súdobú modernú štylizáciu a výraz typicky slovenských motívov (Slovenská madona, 1929, Dievča s krčahom, 1932, Poludnie na holiach, 1938). Autor komorných diel, krajín, zátiší i dekoratívne-monumentálnej tvorby (farebné mozaikové okná v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave, 1952). Zaslúžil sa o rekonštrukciu Bratislavského, neskôr i Trenčianskeho a Spišského hradu (kniha Tam ožila sláva, 1970). Priekopník slovenskej tapisérie. Autor impresionisticky ladených poviedok a románov, zväčša s autobiografickými prvkami. Zhromaždil životopisné údaje o niektorých slovenských výtvarníkoch (Osudy slovenských výtvarníkov, 1948).

1990 – Alonso, Dámaso

Alonso, Dámaso, plným menom Dámaso Alonso y Fernández de las Redondas, 22. 10. 1898 Madrid – 25. 1. 1990 tamže — španielsky básnik, literárny vedec, kritik a teoretik. Príslušník Generácie 27. Profesor vo Valencii a v Madride, 1968 – 82 prezident Španielskej kráľovskej akadémie.

Predstaviteľ avantgardnej a tzv. vykorenenej poézie (poesía desarraigada). Uprednostňoval obsahové hľadisko vyjadrujúce úzkosť, dezilúziu, bezmocný hnev, osamelosť moderného človeka a márnosť pominuteľnej ľudskej existencie. Svet vnímal ako chaos a trápenie a prostredníctvom poézie hľadal jeho usporiadanie a zakotvenie. Bohu kládol otázky o zmysle života a ľudskej biede.

Básnické zbierky: Čisté básne, drobné básne mestské (Poemas puros, poemillas de la ciudad, 1921), Vietor a verš (El viento y el verso, 1925), Temná zvesť (Oscura noticia, 1944), Synovia hnevu (Hijos de la ira, 1944), Človek a Boh (Hombre y Dios, 1955), Vybrané básne (Poemas escogidos, 1969). V literárnej kritike sa venoval významným básnickým osobnostiam minulosti i súčasnosti: Góngorov básnický jazyk (La lengua poética de Góngora, 1935), Eseje o španielskej poézii (Ensayos sobre poesía española, 1944), Španielska poézia. Esej o štylistických postupoch a hraniciach (Poesía española: ensayo de métodos y límites estilísticos, 1950), Góngorovské štúdie a eseje (Estudios y ensayos gongorinos, 1955), Góngora a jeho Polifemo (Góngora y el Polifemo, 1960). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1978).

1138 – Anaklétus II.

Anaklétus II., vlastným menom Pietro Pierleoni, ? Rím – 25. 1. 1138 tamže — protipápež (14. 2. 1130 – 25. 1. 1138) Inocenta II., vďaka moci a bohatstvu rodiny Pierleoniovcov nesporný pán Ríma. Spor o duchovnú moc prehral s legálnym pápežom, ten však napokon odišiel z Ríma, utiahol sa do Pisy, kde zostal až do Anaklétovej smrti.

1477 – Anna Bretónska

Anna Bretónska, Anne de Bretagne, 25. 1. 1477 Nantes – 9. 1. 1514 Blois — bretónska vojvodkyňa a francúzska kráľovná. R. 1486 ju vyhlásili stavy Bretónska za dedičku krajiny, počas vojny s Francúzskom (1489 – 91) uzavrela 1490 v zastúpení sobáš s ovdoveným Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.), po dobytí Bretónska Francúzmi bol sobáš zrušený a Anna Bretónska sa vydala za Karola VIII. Po jeho smrti sa 1499 vydala za ďalšieho francúzskeho kráľa, Ľudovíta XII. Svadobnými zmluvami bola zaručená samostatnosť Bretónska pri súčasnom uznaní francúzskej suverenity (personálna únia). Jej dcéra Claudia (*1499, †1524) sa vydala za francúzskeho kráľa Františka I. a od 1532 sa Bretónsko stalo so súhlasom bretónskych stavov súčasťou Francúzska (trvalá únia).

1933 – Aquinová, Corazon

Aquinová [aki-] (Aquino), (Maria) Corazon, prezývaná Cory, 25. 1. 1933 Manila – 1. 8. 2009 tamže — filipínska politička, prezidentka 1986 – 92. Pochádzala z bohatej politicky význačnej rodiny. Do politiky vstúpila 1983 po zavraždení manžela, opozičného politika Benigna Aquina (*1932, †1983), ako vodkyňa opozície a vo februári 1986 zvíťazila v prezidentských voľbách nad úradujúcim prezidentom diktátorom F. E. Marcosom. Napriek neregulárnosti volieb (zmanipulované v prospech Marcosa) ju za podpory jej stúpencov, katolíckej cirkvi a časti armády parlament potvrdil 25. 2. 1986 (krátko pred Marcosovým útekom z Filipín) vo funkcii prezidentky. Musela čeliť nepretržitým protestom najmä proti hospodárskej politike a masovej chudobe. R. 1992 už nekandidovala.

1949 – Axman, Emil

Axman, Emil, 3. 6. 1887 Rataje, okres Kroměříž – 25. 1. 1949 Praha — český skladateľ, muzikológ a archivár. Študoval skladbu u V. Nováka. Zhudobňoval protivojnovú a sociálnu poéziu P. Bezruča, F. Šrámka a J. Wolkra, zbieral moravské ľudové piesne a tance. Autor 6 symfónií, koncertov pre husle, klavír a violončelo a kantáty Stabat mater (1938). Autor publikácie Morava v české hudbě XIX. století (1920).

1811 – Baláš, Pavol

Baláš, Pavol, 25. 1. 1811 Zvolen – 17. 1. 1871 Hodruša-Hámre, okres Žiar nad Hronom — slovenský banský inžinier, projektant. R. 1833 – 37 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1837 pôsobil ako banský inžinier – merač. Meračsky zdokumentoval takmer všetky erárne bane v Banskej Štiavnici a v okolí (Vyhne, Banská Hodruša, Nová Baňa). Zabezpečoval meračské práce pri razení voznickej dedičnej štôlne a na podzemné prepojenie šácht v Banskej Hodruši a pri Banskej Štiavnici. Autor projektu a vedúci výstavby úzkokoľajnej železnice Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava a tunela v Budapešti (Budíne). Zberateľ minerálov.

1930 – Balhar, Víťezslav

Balhar, Vítězslav, 25. 1. 1930 Kyjovice, okres Opava, Česká republika — český ekonóm. R. 1954 – 90 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita; 1970 – 90 dekan Obchodnej fakulty) v Bratislave, 1992 – 2000 na Obchodno podnikateľskej fakulte v Karvinej Slezskej univerzity v Opave (Česká republika), 2008 – 09 dekan Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave; 1978 profesor.

Podieľal sa na tvorbe odvetvia zahraničného obchodu na Slovensku, zaslúžil sa o založenie Katedry ekonomiky zahraničného obchodu Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (1964), Fakulty ekonomiky služieb a cestovného ruchu Vysokej školy ekonomickej v Banskej Bystrici (1977; dnes Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici). Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na otázky ekonomiky a riadenia zahraničného obchodu, na medzinárodnú ekonomickú integráciu a na ekonomickú situáciu rozvojových krajín. Autor vysokoškolských učebníc, článkov a statí v odborných a vo vedeckých časopisoch. Hlavné diela: Ekonomika zahraničného obchodu (1967), Súčasnosť a perspektívy rozvojových krajín (1982), Medzinárodné hospodárske vzťahy v kapitalizme: Aktualizácia 1 (1989), Dejiny svetového hospodárstva (2001, 2003), Alternatívne prístupy k riešeniu problémov ekonomiky SR: štúdia 11 (2008).

1880 – Bārda, Fricis

Bārda, Fricis, 25. 1. 1880 Pociems – 13. 3. 1919 Riga — lotyšský básnik a esejista, predstaviteľ novoromantického prúdu v lotyšskej literatúre. V tvorbe sa usiloval prepojiť makrokozmos s mikrokozmom a dosiahnuť kozmickú harmóniu. Jeho básne sú plné nehy, zázračnej poetickosti a farebnosti.

Autor básnickej zbierky Syn zeme (Zemes dēls, 1911), posmrtne vydanej zbierky Piesne a modlitby k stromu života (Dziesmas un lūgšanas Dzīvības Kokam, 1922), programovej eseje Romantizmus ako hlavný problém umenia a svetového názoru (Romantisms kā mākslas un pasaules uzskata centrālproblēms, 1909, tlačou 1920) a kritických článov Umenie a estetika (Maksla un estetika, 1911), Umenie a kritika (Maksla un kritika, 1917), Umenie a život (Maksla un dzive, 1920) a i.

1958 – Baricco, Alessandro

Baricco [ba‘rikko], Alessandro, 25. 1. 1958 Turín — taliansky spisovateľ, hudobný kritik a esejista. V roku 1980 vyštudoval filozofiu na univerzite v Turíne, popritom na turínskom konzervatóriu študoval muzikológiu. Začínal ako hudobný kritik vo viacerých celoštátnych denníkoch (napr. La Stampa, la Repubblica), od 90. rokov sa venuje naratívu. Vo svojich textoch využíva postmoderné literárne postupy a štylizáciu typickú pre súčasnú taliansku novelistiku. Ide najmä o scenáristicky vypracované literárne obrazy, resp. kapitoly, ktoré možno v naratívnej línii zamieňať, o krátke, výstižné, takmer úsečné gramaticky jednoduché vety napodobňujúce hovorový jazyk, o jednoduchú výstavbu deja a viacero rozprávačských perspektív, v ktorých sa prelína skutočné a snové, ale aj viacero časových rovín. Typickým znakom Bariccových textov je vnášanie senzualistických opisov do deja za súčasného využitia melodiky a hudobnosti talianskeho jazyka (časté je používanie anafor, refrénovitého opakovania rovnakých slov či viet a pod.).

Debutoval 1991 románom Hrady hnevu (Castelli di rabbia; slov. 2009) podávajúcim bizarnú atmosféru mestečka Quinnipak na začiatku 19. stor., ktorého obyvatelia v očakávaní umeleckej a vedecko-technickej revolúcie snívajú o príbehu svojej budúcnosti. Invenčnou dominantou príbehu je zvláštny hudobný nástroj humanofón znejúci ľudskými hlasmi. Hlavnou postavou románu Oceán more (Oceano mare, 1993; slov. 2004) je more vplývajúce na rozličné ľudské túžby a trápenia. Román Hodváb (Seta, 1996; slov. 2001; sfilmovaný 2007, réžia François Girard) je poetickým príbehom o snovej nenaplnenej láske mladého francúzskeho hodvábnika k Japonke, ktorú uvidel len raz počas obchodnej cesty. Napriek tomu toto očarenie poznačí a zmení jeho rodinu aj život. S románmi City (1999; slov. 2000), Bez krvi (Senza sangue, 2002; slov. 2003), Tento príbeh (Questa storia, 2005; slov. 2007) a Emauzy (Emmaus, 2009; slov. 2011) ich spája umiestnenie príbehu, resp. prežívania postáv, do mýtického časopriestoru nejestvujúcich miest a minulých čias, úvahy o ľudskosti, morálke, dospievaní a kráse. Symptomatická je mýtizácia prostredníctvom anglicky znejúcich mien postáv a miest.

Podobný literárny charakter majú i jeho ďalšie romány. Pán Gwyn (Mr Gwyn, 2011; slov. 2012) podáva obraz spisovateľa v tvorivej kríze, v dôsledku čoho chce remeslo zanechať. Interliterárne naň nadväzuje Trikrát na svitaní (Tre volte all’alba, 2012; slov. 2013) o prepojení príbehov troch ľudí v jednom hoteli, ktorí sa tam v skutočnosti nemohli stretnúť. Smith & Wesson (Smith&Wesson, 2014; slov. 2015) je umeleckou fikciou bizarného pokusu plavby v sude cez Niagarské vodopády. Mladá nevesta (La Sposa giovane, 2015; slov. 2016) vykresľuje duševné stavy nefunkčnej rodiny, do ktorej príde tajomná nevesta nezvestného syna. Odlišuje sa od nich iba román Homér, Iliada (Omero, Iliade, 2004; slov. 2006), koncipovaný ako dramatický text, prepis pôvodného Homérovho eposu. Dej v ňom nepribližuje rozprávač, ale dialogickou formou samotní protagonisti, pričom ide o modernizáciu klasického diela bez využitia postmoderných prvkov.

Okrem beletrie sa Baricco venuje aj tvorbe divadelných textov, televíznych a filmových scenárov, napr. divadelný monológ Tisícdeväťsto (Novecento, 1994; slov. 2003) slúžiaci ako predloha filmu Legenda o pianistovi (1998, réžia Giuseppe Tornatore). Podstatou jeho esejistickej tvorby sú filozofické námety, interdisciplinárne v nej spracúva konkrétne podnety dejín hudby: O transcendentnom charaktere Rossiniho komického divadla (Sul carattere trascendentale del teatro comico rossiniano, časopisecky 1986), Génius ukrytý vo fúge (Il genio in fuga, 1988), Heglova duša a wisconsinské kravy. Úvaha o vážnej hudbe a modernosti (L’anima di Hegel e le mucche del Wisconsin. Una riflessione su musica colta e modernità, 1992). V eseji Barbari. Esej o mutácii (I barbari. Saggio sulla mutazione, 2006; slov. 2009) sa zamýšľa nad cyklicky sa opakujúcim javom, keď vyspelé kultúry degradujú, zanikajú a nebadane ich nahrádzajú noví barbari ťažiaci z pasivity a letargie materiálne síce vyspelých, ale mentálne mŕtvych spoločností. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Viareggio (1993 za román Oceán more).

1967 – Bastianini, Ettore

Bastianini, Ettore, 24. 9. 1922 Siena – 25. 1. 1967 Sirmione — taliansky spevák (barytón). Debutoval 1945 ako basista (Collin v Bohéme) v Ravenne. Od 1951 spieval barytónové úlohy, 1952 angažovaný do milánskej La Scaly, kde spieval v premiére oratória Oidipus Rex I. Stravinského. Od 1953 hosťoval v Metropolitnej opere v New Yorku a na iných svetových operných scénach. Významný interpret talianskeho barytónového odboru.

1912 – Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

1886 – Furtwängler, Wilhelm

Furtwängler, Wilhelm, 25. 1. 1886 Berlín – 30. 11. 1954 Ebersteinburg (dnes súčasť Baden-Badenu) — nemecký dirigent a skladateľ.

Študoval v Mníchove. V rokoch 1905 – 06 pôsobil ako korepetítor vo Vroclave, 1906 – 07 ako dirigent v Zürichu, 1907 – 09 v Mníchove, 1910 – 11 v Štrasburgu. V období 1911 – 15 bol hudobným riaditeľom v Lübecku, 1915 – 20 v Mannheime, 1922 – 28 dirigentom Gewandhausorchestra v Lipsku, 1922 – 45 a 1947 – 54 aj orchestra Berlínski filharmonici; súčasne v roku 1931 prevzal vedenie Bayreuther Festspiele a 1933 Štátnej opery v Berlíne. Účinkoval ako stály hosť v Salzburgu, Miláne a vo Viedni, vystupoval aj v Covent Garden (1935, 1937, 1938). Bol vynikajúcim interpretom nemeckej klasickej a romantickej hudby.

Je autorom niekoľkých symfónií, klavírnych koncertov, komorných skladieb, chorálov; napísal literárne diela Johannes Brahms. Anton Bruckner (1942), Rozhovory o hudbe (Gespräche über Musik, 1948) a i.

1931 – Haavikko, Paavo

Haavikko [há-], Paavo, 25. 1. 1931 Helsinki – 6. 10. 2008 tamže — fínsky spisovateľ, vedúca osobnosť modernizmu vo fínskej literatúre v 50. rokoch 20. stor. Písal poéziu, prózu, rozhlasové a televízne hry i operné libretá. Debutoval básnickou zbierkou Cesty do diaľok (Tiet etäisyyksiin, 1951). V lyrike tematicky čerpal z dejín od staroveku po modernú fínsku históriu. Modernistickú techniku rozvinul do jej najvykryštalizovanejšej podoby v zbierke poézie Zimný palác (Talvipalatsi, 1959). V 60. rokoch 20. stor. vydal zbierku básní Stromy a všetka ich zeleň (Puut, kaikki heidän vihreytensä, 1966) obsahujúcu politické básne, v ktorých sa vyrovnával s účasťou Fínska v 2. svetovej vojne. V neskoršej zbierke Národná línia (Kansakunnan linja, 1970) odsúdil názory krajnej pravice i ľavice a obraňoval politiku premiéra J. K. Paasikiviho. Hoci Haavikko debutoval ako modernistický básnik, niektoré z jeho najznámejších diel vychádzajú z fínskej predhistórie, folklóru a z Kalevaly, napr. poéma Dvadsať a jeden (Kaksikymmentä ja yksi, 1974), román Železná doba (Rauta-aika, 1982), ktorý sa stal predlohou 4-dielneho televízneho seriálu oceneného na festivale televíznej tvorby v Benátkach (réžia Kalle Holmberg), a dráma Kullervov príbeh (Kullervon tarina, 1982). Presvedčenie o opakovaní sa zdanlivo známych vecí a javov zachytil i v divadelných a rozhlasových hrách, v ktorých sa tiež inšpiroval históriou, častejšie však používal politické paralely, napr. v hrách Agricola a líška (A. ja kettu, 1968) a Jazdec (Ratsumies, 1974), ktorých dej sa odohráva v Rusku a vo Fínsku v 15. a 16. stor., a Kráľ odchádza do Francúzska (Kuningas lähtee Ranskaan, 1974). Na aktuálne politické udalosti reagoval zbierkou poviedok Čaša na stole sprisahancov Claudia Civilisa (Lasi Claudius Civiliksen salaliittotalaisten pöydällä, 1964). Autor básnických zbierok Básne z cesty cez úžinu (Runoja matkalta salmen ylitse, 1973), Máj večný (Toukokuu, ikuinen, 1988), Zimné básne (Talvirunoja, 1990), Čierny herbár (Musta Herbaario, 1992), Prosperovské básne (Prosperon runot, 2001), románov Súkromné záležitosti (Yksityisiä asioita, 1960), Iné nebo a zem (Toinen taivas ja maa, 1962) a i. V slovenčine vyšiel výber Haavikkových básní Cesta známou rečou (1980) v preklade D. Hivešovej-Šilanovej.

1987 – Hlobil, Emil

Hlobil, Emil, 11. 10. 1901 Veselí nad Lužnicí, okres Tábor – 25. 1. 1987 Praha — český hudobný skladateľ a pedagóg.

V rokoch 1941 – 58 pôsobil na pražskom konzervatóriu a 1958 – 71 na AMU, v 1965 bol vymenovaný za profesora. V 40. rokoch 20. stor. sa jeho tvorba, v ktorej doznieval silný vplyv Josefa Suka, vyznačovala lyrickým výrazom, v 50. rokoch sa pod vplyvom estetiky socialistického realizmu upriamil na zjednodušenie hudobnej reči. V 60. rokoch sa vrátil k výrazovým prostriedkom hudobnej avantgardy z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami.

Je autorom 5 sláčikových kvartet a viacerých komorných a sólových diel, 7 symfónií, symfonických básní, inštrumentálnych koncertov, opier Anna Kareninová (1963) a Měšťák šlechticem (1965), baletu Kráska a zvíře (1975), piesní, zborov, kantát a i. V 1981 mu bol udelený titul Národný umelec.

1810 – Hoppner, John

Hoppner [hop-], John, 4. 4. 1758 Londýn – 25. 1. 1810 tamže — anglický maliar. R. 1789 sa stal portrétistom princa z Walesu (neskorší kráľ Juraj IV.), 1793 vymenovaný za dvorného maliara. Po smrti J. Reynoldsa, ktorý výrazne ovplyvnil jeho maliarsky štýl, sa stal jedným z najvýznamnejších portrétistov v Anglicku. Vynikol najmä v portrétoch žien a detí stvárnených so senzitivitou a šarmom (Portrét princeznej Márie, 1785). Maľoval aj historické a mytologické výjavy a krajiny.

1968 – Hromádka, Jan

Hromádka, Jan, 18. 12. 1886 Volenice, okres Strakonice – 25. 1. 1968 České Budějovice — český geograf pôsobiaci na Slovensku. Od 1906 učiteľ v Česku, po vzniku ČSR od 1918 stredoškolský učiteľ na Slovensku (Spišská Nová Ves, Bratislava), 1938 – 46 pôsobil na UK v Bratislave; 1938 mimoriadny profesor, 1939 profesor, 1945 – 46 dekan Prírodovedeckej fakulty UK. Po návrate do Prahy prednášal 1946 – 51 na Vysokej škole obchodnej, 1951 odišiel do predčasnej výslužby, ešte krátko (1954 – 56) však viedol Kabinet ekonomickej geografie ČSAV v Prahe.

Zakladateľ modernej geografie na Slovensku, vychoval prvú slovenskú generáciu vedecky činných geografov a zaslúžil sa o vybudovanie Zemepisného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení (dnes Geografický ústav SAV). Venoval sa najmä geomorfologickému vývoju Slovenska, regionalizácii československých Karpát a československej (Třídění povrchových tvarů Slovenska na podkladě jejich vývoje, 1931; Orografické třídění Československé republiky, 1956) a regionálnej geografii (Zemepis Oravy, 1934; Zemepis okresu bratislavského a malackého I, II, 1933, 1935). Autor vysokoškolských učebníc Zemepis Sväzu sovietskych socialistických republík (1946) a Príručka zemepisu Československej republiky (1949), autorsky sa podieľal na spracovaní Vojenského zeměpisného atlasu (1965) a Atlasu ČSSR (1966). Čestný člen Československej zemepisnej spoločnosti a Srbskej geografickej spoločnosti.

1937 – Ivalo, Santeri

Ivalo, Santeri, vlastným menom Herman Alexander Ingman, 9. 6. 1866 Sodankylä, provincia Laponsko, Fínsko – 25. 1. 1937 Helsinki — fínsky spisovateľ, publicista a politik. Patril ku generácii spisovateľov, ktorá v 90. rokoch 19. stor. presadzovala v literatúre realizmus. R. 1899 – 1904 hlavný redaktor časopisu Päivälehti (orgánu literárnej spoločnosti Mladé Fínsko, Nuori Suomi), 1904 – 37 redaktor novín Helsingin Sanomat. Literárnu činnosť spájal s politickým účinkovaním, vo svojich dielach sa prejavil ako rozprávač so zmyslom pre humor. Autor novely Sirota svojho času (Aikansa lapsipuoli, 1895), románov, v ktorých vychádzal z dôkladného štúdia historických prameňov, napr. Juho Vesainen (1894), Anna Flemingová (Anna Fleming, 1898) a Biskup Thomas (Tuomas Piispa, 1901), historickej drámy Darovaná krajina (Lahjoitusmailla, 1900) a románu Zápas o pustatinu (Erämaan taistelu, 1909), v ktorom zobrazil rozpory patriarchálnej spoločnosti a modernej civilizácie.

1743 – Jacobi, Friedrich Heinrich

Jacobi [-ko-], Friedrich Heinrich, 25. 1. 1743 Düsseldorf – 10. 3. 1819 Mníchov — nemecký filozof a literát, významný predstaviteľ nemeckého osvietenstva a dobového kultúrneho života. Pôvodne obchodník, neskôr pôsobil ako úradník a profesor filozofie, 1807 – 12 prezident Bavorskej akadémie vied. Jeho sídlo v Pampelforte (dnes súčasť Düsseldorfu) sa stalo jedným z centier vtedajšieho nemeckého duchovného života. Reagoval na ranú filozofiu I. Kanta a F. Schellinga. Známym sa stal po vydaní práce O Spinozovom učení v listoch pánovi Mojžišovi Mendelssohnovi (Über die Lehre des Spinoza in Briefen an den Herrn Moses Mendelssohn, 1785). Kriticky naňho reagovali najmä J. G. Fichte a G. W. F. Hegel. Jacobi, podobne ako I. Kant, kriticky nadviazal na učenie D. Huma a v práci D. Hume. O viere alebo idealizmus a realizmus (D. Hume. Über den Glauben, oder Idealismus und Realismus, 1787) sa pokúsil vytvoriť systém teoreticko-poznávacieho realizmu. Kantovo učenie o veci osebe podrobil dôraznej kritike. Po celý život bol zástancom "viery" (Glauben) v Boha, ktorého jestvovanie filozofický rozum nemôže dokázať. Skutočnosť je daná najmä zjavením, vierou. Zmysly majú schopnosť poznávať len prirodzené veci, rozum zasa poznáva aj nadprirodzené veci a vyšší rozum celé naše poznanie spája. Autor predromantických románov Allwill (1775) a Woldemar (1775).

1632 – Janssens, Abraham

Janssens, Abraham, nazývaný Janssens van Nuyssen, okolo 1575 Antverpy – pred 25. 1. 1632 tamže — flámsky maliar. Významný predstaviteľ klasicizujúceho prúdu vo flámskom barokovom umení na začiatku 17. stor., autor historických, náboženských a mytologických obrazov. Existujú písomné doklady o jeho pobyte v Ríme (1598 a 1601, v období 1601 – 10 navštívil Rím ešte raz). Pôsobil v Antverpách, kde bol najvýznamnejším predstaviteľom historického maliarstva (v 20. rokoch 17. stor. súperil o prvenstvo s P. P. Rubensom). V tvorbe sa inšpiroval severským manierizmom (Diana a Callisto, 1601), po 1610 sa v jeho diele pod vplyvom rímskeho baroka a Caravaggia prejavila práca s dramatickým svetlom a dôrazná modelácia. Jeho vrcholné práce vychádzajú z poznania tvorby bolonskej školy, ktoré Janssensa priviedlo k idealizovanej barokovej maľbe (Vyzdvihnutie kovového hada, okolo 1605 – 06).

1821 – Kamieński, Maciej

Kamieński, Maciej, aj Kamenický, Kamenský, Matej, 13. 10. 1734 Magyaróvár, dnes súčasť Mosonmagyaróváru – 25. 1. 1821 Varšava — poľský hudobný skladateľ slovenského pôvodu. Pôsobil v Šoprone v kapele grófa Carla Josepha Erdmanna Henckela von Donnersmarck (*1688, †1760), ktorý mu umožnil štúdium hudby vo Viedni. Okolo 1760 sa usídlil vo Varšave, kde vyučoval spev a hru na klavíri. R. 1778 tam bola uvedená jeho hudobná komédia Šťastie v nešťastí (Nędza uszczęśliwiona, 1778), v ktorej čerpal z poľskej ľudovej hudby a ktorá sa pokladá za prvú poľskú operu (vznikla na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského). Autor 8 spevohier, ktoré boli uvedené vo Varšave, napr. Žofka alebo dedinské zálety (Zośka, czyli wiejskie zaloty, 1779), Cnostná prostota (Prostota cnotliwa, 1779), Žltý čepiec (Żółta szlafmyca, 1788) a Sultán Vampun (Sułtan Wampun, 1795), ako aj sakrálnej (omše, oratóriá) a inštrumentálnej hudby. Na Kamieńskeho dielo v opernej tvorbe nadviazali K. Kurpiński, S. Moniuszko a i.

1016 – Kazimír I. Obnoviteľ

Kazimír I. Obnoviteľ, 25. 1. 1016 – 28. 11. 1058 Poznaň — poľské knieža z piastovskej dynastie (od 1034), syn Meška II. Lamberta, manžel kyjevskej princeznej Dobronegy (†1087). Bol vychovávaný v kláštore, resp. na dvore kolínskeho arcibiskupa Hermana II. Po otcovej smrti a nástupe na trón sa pokúsil o posilnenie ústrednej panovníckej moci, narazil však na odpor šľachty. Vypukli nepokoje (spojené s úsilím o návrat k pohanstvu) a Kazimír musel emigrovať do Uhorska (1037), neskôr do Rímsko-nemeckej ríše. V jednotlivých poľských regiónoch sa vlády ujali miestni veľmoži. Situáciu využilo české knieža Břetislav I., ktorý 1038/39 vyplienil Veľkopoľsko a podmanil si Sliezsko a Krakov. R. 1039 sa Kazimír vrátil s vojskom, ktoré mu poskytol rímsko-nemecký kráľ (neskorší cisár) Henrich III., a podarilo sa mu opäť získať postavenie hegemóna. Dohodou s Břetislavom (1041) nadobudol väčšiu časť stratených území, 1047 aj Mazovsko a 1050 zvyšnú časť Sliezska. O toto teritórium však následne vypukol spor, do ktorého zasiahol Henrich III. Na ríšskom sneme v Quedlinburgu (1054) prisúdil sporné územie Kazimírovi, ktorý však musel Břetislavovi platiť každoročne tribút. R. 1038 Kazimír preniesol sídlo ríše z Gniezna (spustošeného Břetislavom I.) do Krakova a, uvedomujúc si význam cirkvi pre stabilitu krajiny, 1044 inicioval založenie benediktínskeho kláštora v Tynci (dnes súčasť Krakova) a 1045 obnovil Krakovské a 1051 Vratislavské biskupstvo.

1967 – Knor, Martin

Knor, Martin, 25. 1. 1967 Martin — slovenský matematik. Od 1991 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2010 prof. Zaoberá sa teóriou grafov, najmä hranovými grafmi (a ich zovšeobecneniami) a problematikou vnárania grafov do plôch. Autor monografie Heawoodova hypotéza a blokové plány (2009), učebníc Aplikovaná matematika. Optimalizačné metódy (2004) a Deskriptívna geometria (Descriptive geometry, 2009), mnohých skrípt a vyše 90 vedeckých článkov prevažne s medzinárodným citačným ohlasom.