Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1987 – Bunsch, Karol

Bunsch [bunš], Karol, 22. 2. 1898 Krakov – 24. 11. 1987 tamže — poľský prozaik. V povojnovej poľskej literatúre rozvíjal tradičný typ historického románu založeného na dobrodružnopríbehovej akcentácii historického deja. Na tomto základe vytvoril cyklus populárnych románov s tematikou poľských kráľov od zakladateľa piastovskej dynastie Meška I. po obdobie kráľa Vladislava II. Jagelovského, tzv. piastovské romány: Dzikov poklad (Dzikowy skarb, 2 zv., 1945), Otec a syn (Ojciec i syn, 2 zv., 1946), Menovec (Imiennik, 2 zv., 1949), Dobytie Kołobrzegu (Zdobycie Kołobrzegu, 1952), Psie Pole (1953), Wawelské návršie (Wawelskie wzgórze, 1953), Vyhnanci (Wywołańcy, 1958), Rok tisíci (Rok tysięczny, 2 zv., 1961), Prelom (Przełom, 1964), Spiatočná cesta (Powrotna droga, 1971), Prekliatie (Przekleństwo, 1973), Bratia (Bracia, 1976), Interregnum (Bezkrólewie, 1979), Obnoviteľ (Odnowiciel, 1984). Z gréckych dejín čerpá trilógia o Alexandrovi III. Veľkom Olimpias (1955), Parmenion (1967), Alexander (Aleksander, 1967). Prekladal z anglickej literatúry (R. Aldington).

1998 – Chadwick, John

Chadwick [čedvik], John, 21. 5. 1920 Londýn – 24. 11. 1998 Cambridge — britský klasický filológ a kryptológ. R. 1952 – 84 pôsobil na Cambridgeskej univerzite. Zaoberal sa starou gréčtinou. Spolu s M. Ventrisom rozlúštili 1952 – 58 lineárne písmo B, ktoré používala grécky hovoriaca mykénska civilizácia bronzovej doby, 1953 spolu vydali Dôkazy gréckeho nárečia v mykénskych archívoch (Evidence for Greek Dialect in the Mycenaean Archives) a Dokumenty v mykénskej gréčtine (Documents in Mycenaean Greek), v ktorej interpretovali vyše 300 tabuliek s lineárnym písmom B. Po Ventrisovej smrti (1956) Chadwick samostatne vydal prácu Rozlúštenie lineárneho písma B (The Decipherement of Linear B, 1958). Autor viacerých kníh o mykénskej kultúre a slovníkov gréckeho jazyka, publikoval viac ako 100 článkov. Získal niekoľko univerzitných ocenení, člen viacerých medzinárodných spoločností.

2004 – Hailey, Arthur

Hailey [hejli], Arthur, 5. 4. 1920 Luton, Spojené kráľovstvo – 24. 11. 2004 Lyford Cay, Bahamy — kanadsko-americký spisovateľ anglického pôvodu. R. 1939 – 47 dôstojník v anglickom letectve, 1947 sa presťahoval do Kanady, kde získal štátne občianstvo, 1965 do Kalifornie, 1969 kvôli vysokému daňovému zaťaženiu na Bahamy. Jeden z najobľúbenejších a najprekladanejších anglo-amerických autorov. Úspech získal televíznou hrou Let do nebezpečenstva (Flight into Danger, 1956, réžia Gabriel Axel), na základe ktorej s Johnom Castlom napísal rovnomenný román (1958; slov. 1966). Spoluautor slávnych televíznych seriálov (Štúdio jeden, Studio One, 1948; Divadlo 90, Playhouse 90, 1956) a populárnych realistických románov z atraktívneho spoločenského prostredia, v ktorých detailne popisoval profesné prostredie deja, čím sa stal zakladateľom tzv. profesného románu: Konečná diagnóza (The Final Diagnosis, 1959; slov. 1978; sfilmovaný 1961, réžia Phil Karlson), Na vysokých miestach (In High Places, 1962; slov. 1992), Hotel (1965; slov. 1972, sfilmovaný 1967, réžia Richard Quine), Letisko (Airport, 1968; slov. 1970, viackrát sfilmovaný, napr. 1970, réžia George Seaton), Kolesá (Wheels, 1971; slov. 1974), Peniaze (The Moneychangers, 1975; slov. 1977), Preťaženie (Overload, 1979; slov. 1992), Liek (Strong Medicine, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1986, réžia Guy Green), Reportér (The Evening News, 1990; slov. 1991), Detektív (Detective, 1997; slov. 1998; sfilmovaný 2005, réžia David S. Cass st.).

1879 – Heckscher, Eli Filip

Heckscher [hekšer], Eli Filip, 24. 11. 1879 Štokholm – 23. 12. 1952 tamže — švédsky politický ekonóm a ekonomický historik. R. 1909 – 44 profesor ekonómie a štatistiky, neskôr hospodárskych dejín na Vysokej obchodnej škole v Štokholme, od 1945 emeritný profesor. R. 1929 jeden zo zakladateľov a riaditeľ (do 1949) štokholmského Ústavu hospodárskych dejín (Ekonomisk-historiska institutet). Zaoberal sa najmä dejinami národného hospodárstva a ekonomického myslenia, najmä problematikou merkantilizmu. Prispel k rozpracovaniu náuky o medzinárodnom obchode. Na jeho článok Vplyv zahraničného obchodu na rozdelenie dôchodku (Utrikeshandelns verkan på inkomstfördelningen, pôvodne uverejnený 1919 v časopise Ekonomisk Tidskrift) nadviazal vo svojom diele jeho žiak B. G. Ohlin. Ich teória sa pod názvom Heckscherova-Ohlinova teoréma stala súčasťou teórie medzinárodného obchodu. Heckscher bol autorom množstva odborných publikácií a článkov, viaceré boli preložené do angličtiny a často citované. K jeho najpozoruhodnejším prácam sa zaraďuje spracovanie hospodárskych dejín Švédska. Hlavné diela: Kontinentálny systém. Veľká obchodná blokáda pred sto rokmi. Ekonomicko-historická štúdia (Kontinentalsystemet. Den stora handelsspärrningen för hundra år sedan. En ekonomisk-historisk studie, 1918), Merkantilizmus: stupeň v dejinách ekonomickej politiky (Merkantilismen: ett led i den ekonomiska politikens historia, 1931, 2 zväzky), Hospodárske dejiny Švédska od panovania Gustáva I. Vasu (Sveriges ekonomiska historia från Gustav Vasa, 1935 – 49, 4 zväzky).

1973 – Hoang Ngoc Phach

Hoang Ngoc Phach [ngok fať], pseudonym Song An, 20. 8. 1896 Dong Thai, provincia Ha Tinh – 24. 11. 1973 Hanoj — vietnamský spisovateľ a literárny vedec, jeden zo zakladateľov romantického prúdu vo vietnamskej literatúre. R. 1922 napísal jediný román Čisté srdce (To Tam, 1925), ktorý znamenal prevrat vo vývoji naratívneho umenia vo vietnamskej literatúre, a hoci vyšiel neskôr než niekoľko románov od juhovietnamských spisovateľov napísaných v latinizovanej vietnamčine (quoc ngu), je pokladaný za prvý moderný román vietnamskej literatúry.

1814 – Janeček, Bernard

Janeček, Bernard, 24. 11. 1814 Borohrádek, okr. Rychnov nad Kněžnou – 1887 pravdepodobne USA — jeden z vojenských členov Slovenskej národnej rady v Slovenskom povstaní 1848 – 49 pochádzajúci z Čiech. Protihabsbursky orientovaný, stúpenec revolučných zmien. Od 1838 žil v Pešti, kde sa zoznámil so Š. M. Daxnerom a predstaviteľmi slovenského národného hnutia, na jar 1848 rokoval v Bratislave s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom o postupe pri obhajobe slovenských záujmov v ríši. Zúčastnil sa revolučných udalostí vo Viedni a v júni 1848 bojov na barikádach v Prahe. Tam ho F. Zach získal pre myšlienku vojenskej výpravy na Slovensko a v auguste 1848 preskúmal s B. Bloudkom terén budúcich vojenských operácií. Zorganizoval nábor na septembrovú výpravu, bol zástupcom vojenského veliteľa Slovenského dobrovoľníckeho zboru B. Bloudka a vyznamenal sa v bitke pri Brezovej pod Bradlom. Spolu s predstaviteľmi slovenského národného hnutia podpísal 18. októbra 1848 manifest Čo kazí Slovákov?. V rámci zimnej výpravy organizoval zbor, ktorý podliehal veleniu generála Baltazára Šimunića (*1785, †1861), vyznamenal sa pri obliehaní Trnavy a Leopoldova. Vo februári 1849 bol z velenia Slovenského dobrovoľníckeho zboru odvolaný. Jeho pôsobenie bolo poznačené rozpormi a konfliktmi s politickým a vojenským vedením povstania. V marci 1849 cisárske úrady vydali na neho zatykač, zakrátko bol uväznený (až do 1853). Obvinenia z vlastizrady a majetkových prečinov mu neboli dokázané. Neskôr sa vysťahoval do USA.

1966 – Jiráček, Václav

Jiráček, Václav, 3. 8. 1920 Hradec Králové – 24. 11. 1966 v katastri obce Sv. Jur, okres Pezinok (zahynul pri leteckom nešťastí), pochovaný v Prahe — český dirigent a skladateľ. Študoval na konzervatóriu v Prahe skladbu o. i. u K. Janečka a dirigovanie u P. Dědečka a V. Talicha. R. 1945 – 48 dirigent baletu Národného divadla v Prahe, 1948 – 51 operného divadla v Ostrave, neskôr šéfdirigent Štátnej filharmónie Ostrava; ako hosť spolupracoval aj so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Prahe a Bratislave. Vynikal v interpretácii diel českej hudby (najmä B. Smetanu, A. Dvořáka, L. Janáčka, V. Talicha, J. Suka, B. Martinů a i.), ako aj európskej hudby klasikov 20. stor. Naštudoval viacero premiér baletov, opier i symfonických skladieb svojich súčasníkov (napr. Symfóniu č. 7 A. Moyzesa). R. 1957 na festivale Pražská jar uviedol svetovú premiéru Koncertu č. 2 pre klavír a orchester D. Šostakoviča. Autor komornej hudby a piesňových cyklov.

2004 – Jóna, Eugen

Jóna, Eugen, 20. 2. 1909 Veľká Suchá, dnes súčasť obce Hrnčiarska Ves, okres Poltár – 24. 11. 2004 Bratislava — slovenský jazykovedec, otec chemika Eugena Jónu. R. 1928 – 32 študoval slavistiku a romanistiku na Karlovej univerzite v Prahe, 1932 – 34 absolvoval študijný pobyt v Slovanskom seminári Karlovej univerzity. R. 1934 – 45 pôsobil na gymnáziu a 1945 – 50 v Jazykovednom odbore Matice slovenskej v Martine, 1950 – 53 v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení, 1953 – 60 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Fakulty spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej, 1960 – 76 a 1981 – 85 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Zároveň 1947 – 2004 redaktor časopisu Slovenská reč. Venoval sa výskumu dejín slovenského jazyka a slovenskej jazykovedy, dialektológii a súčasnému slovenskému spisovnému jazyku, najmä lexikológii, lexikografii, jazykovej kultúre a jazykovej výchove, pôsobil vo viacerých odborných komisiách, napr. 1939 – 45 člen stálej komisie pre určenie úradných názvov miest pri Ministerstve vnútra SR, 1964 – 83 člen predsedníctva slovenskej pravopisnej komisie a i. Autor prác Martin Hattala a spisovná slovenčina 1821 – 1903 (1961) a Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej (1985) i vysokoškolskej príručky Úvod do jazykovedy (1954), spoluautor nedokončeného Slovníka spisovného jazyka slovenského (1946 – 49), Pravidiel slovenského pravopisu (1963), Slovníka slovenského jazyka VI (1968), viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Slovenčina (1957), Čeština (1972) a Dejiny spisovnej slovenčiny (1974), viacerých stredoškolských učebníc a posmrtne vydanej práce Novohradské nárečia (2009). Autor komentára Vznik Štúrovej gramatiky v komentovanom akademickom vydaní diela Ľ. Štúra Nauka reči Slovenskej I, II (2006), ktoré pripravili Ľ. Ďurovič a S. Ondrejovič.

1942 – Kafka, Bohumil

Kafka, Bohumil, 14. 2. 1878 Nová Paka, okres Jičín – 24. 11. 1942 Praha — český sochár.

R. 1891 – 95 študoval na odbornej škole na spracovanie kameňa v Hořiciach (dnes Střední průmyslová škola kamenická a sochařská), 1896 – 98 na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) u S. Suchardu a 1889 – 1901 na Akadémii výtvarných umení v Prahe u J. V. Myslbeka. R. 1901 – 04 pôsobil v Uměleckoprůmyslovej škole ako asistent S. Suchardu, s ktorým spolupracoval na tvorbe Pomníka F. Palackého (1898 – 1912) v Prahe. R. 1904 – 08 žil v Paríži, kde sa stal aktívnym členom parížskej umeleckej komunity Société nationale des beaux-arts. Od 1916 profesor na Uměleckoprůmyslovej škole (1920 – 22 jej rektor) a 1925 na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Vo svojej tvorbe sa oslobodil od realizmu a sviežim, invenčným spôsobom dokázal prepojiť secesné a symbolistické východiská s vtedajším impresionizmom, napr. v secesno-symbolistických dielach Mrtvá labuť (1900) a Ruina života (1902), vo viacerých symbolistických plastikách vytvorených v duchu rodinovského impresionistického názoru, ktorý si osvojil v Paríži, vyznačujúcich sa dynamickým vyhotovením a impresionistickou modeláciou, napr. Hasnoucí hvězdy (1906), Mumie (1905 – 06) a Šílení (1906), či v expresívno-impresionistických plastikách, napr. Somnambula (1906). Postupne sa však vrátil k secesnej dekoratívnosti a neskôr sa stal oficiálnym sochárom-monumentalistom (Pomník J. Mánesa, 1930; jazdecká socha J. Žižku v Prahe, 1931; Pomník M. R. Štefánika v Bratislave, 1933, odstránený a roztavený 1954, kópia osadená 2009 na nábreží Dunaja). Venoval sa aj tvorbe dekoratívnych diel pre architektúru, napr. reliéfy Fauna a Flóra (Obecný dům v Prahe, 1906 – 12).

2013 – Kalaš, Václav

Kalaš, Václav, 28. 9. 1928 Považská Bystrica – 24. 11. 2013 Bratislava — slovenský kybernetik, otec Ivana Kalaša. Od 1953 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta elektrotechniky a informatiky STU; FEI STU) v Bratislave, spoluzakladateľ (1959) a vedúci (1959, 1963 – 64, 1974 – 76, 1981 – 89) Katedry automatizácie a regulácie (dnes Ústav riadenia a priemyselnej informatiky FEI STU). R. 1963 – 66 a 1970 – 74 prodekan, 1976 – 79 dekan fakulty; 1978 DrSc., 1980 prof., 1977 člen korešpondent SAV, 1984 člen korešpondent ČSAV, 1987 akademik SAV. Zaoberal sa analýzou a syntézou nelineárnych pohybových systémov, invariantnosťou a robustnosťou pohybových systémov s premenlivými parametrami (najmä pre robotiku) so zachovaním referenčných responzií, rozvojom senzorových systémov pre pohybové systémy a nelineárnou filtráciou signálov. Významne prispel k rozvoju vysokého školstva na Slovensku v oblasti kybernetiky (viedol študijný odbor technická kybernetika, vybudoval výučbu predmetov v oblasti kybernetiky a založil študijný odbor robotika). Autor a spoluautor 21 kníh a vysokoškolských učebníc, napr. Technická kybernetika elektrických pohonov (1978) a Nelineárne a číslicové servosystémy (1986), viac než 200 publikovaných vedeckých prác a 23 patentov. Nositeľ mnohých ocenení.

1973 – Kamov, Nikolaj Iľjič

Kamov, Nikolaj Iľjič, 14. 9. 1902 Irkutsk – 24. 11. 1973 Moskva — sovietsky letecký konštruktér. Po absolvovaní (1923) Tomského technologického inštitútu (dnes Tomská polytechnická univerzita) pracoval v niekoľkých konštrukčných dielňach, 1929 s Nikolajom Kirilovičom Skržinským (*1904, †1957) vytvorili prvý sovietsky vírnik KaSkr-1 (skr. od Kamov-Skržinskij) a 1931 – 35 bojové vírniky A-7 a A-7bis, ktoré boli použité v bojoch na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny. R. 1945 – 47 skonštruoval vrtuľník Ka-8 poháňaný dvojicou súosích protibežných rotorov. R. 1948 sa stal výhradným konštruktérom vrtuľníkov pre sovietske námorníctvo, viedol experimentálnu konštrukčnú kanceláriu (OKB 2, od 1974 Kamovov uchtomský vrtuľníkový závod, od 2007 súčasť holdingu Vrtuľníky Ruska), v ktorej boli vyvinuté vrtuľníky Ka-10 (1949 – 53), Ka-15 (1950 – 56), Ka-18 (1955 – 60), Ka-25 (1958 – 61) a Ka-26 (1964 – 67).

1912 – Kanin, Garson

Kanin [ke-], Garson, 24. 11. 1912 Rochester, New York – 13. 3. 1999 New York — americký dramatik, scenárista a režisér. R. 1932 – 33 študoval na American Academy of Dramatic Arts v New Yorku, potom účinkoval ako herec, od 1936 divadelný režisér na Broadwayi. R. 1938 prišiel do Hollywoodu, kde režíroval sedem filmov pre spoločnosť RKO Pictures (Radio-Keith-Orpheum Pictures), z ktorých k významným patrili dráma bývalého profesora Veľký človek ide k voľbám (The Great Man Votes, 1939) a komédie Moja najmilšia žena (My Favorite Wife, 1940) a Tom, Dick a Harry (T., D. and H., 1941).

Počas 2. svetovej vojny narukoval, 1943 – 45 pôsobil v Európe, kde nakrúcal dokumentárne filmy, napr. režíroval dokumentárny film (s Carolom Reedom, *1906, †1976) Nehynúca sláva (The True Glory, 1945, Oscar), v ktorom zachytil prípravu invázie Spojencov v Normandii i samotnú inváziu a postup Spojencov až po kapituláciu Berlína. R. 1945 napísal úspešnú hru Včera narodení (Born Yesterday, 1945), ktorú 1946 uviedol na Broadwayi aj ako režisér. S manželkou, divadelnou herečkou Ruth Gordonovou (Gordon, *1896, †1985), napísal melodrámu o hercovi ovplyvňovanom svojimi rolami Dvojitý život (A Double Life, 1947) a komédie Adamovo rebro (Adam’s Rib, 1949) a Pat a Mike (Pat and Mike, 1952).

V 50. a 60. rokoch 20. stor. pôsobil ako režisér na Broadwayi, napísal viacero scenárov, poviedok a niekoľko románov. Autor kníh Spomínanie na pána Maughama (Remembering Mr. Maugham, 1966), Tracy a Hepburnová. Dôverné spomienky (Tracy and Hepburn. An Intimate Memoir, 1971) a i. Režisér filmov Výnimočný muž (A Man to Remember, 1938), Slobodná matka (Bachelor Mother, 1939), Včera narodení (Born Yesterday, 1956), Kus blázna (Some Kind of a Nut, 1969) a i.

1655 – Karol XI.

Karol XI., 24. 11. 1655 Štokholm – 5. 4. 1697 tamže — švédsky kráľ (od 1660) z falckej vetvy (Zweibrückenovci-Kleeburgovci) nemeckého rodu Wittelsbachovcov, syn Karola X. Gustáva, otec Karola XII. Po smrti otca (1660) bol vychovávaný pod dohľadom matky, kráľovnej Hedvigy Eleonóry, a regentskej rady (do 1672). Pravdepodobne mal dyslexiu a jeho slabé študijné výsledky vzbudili nedôveru v jeho schopnosť viesť štát.

Po regentoch zdedil alianciu s Francúzskom, ktoré bojovalo o vedúce postavenie v Európe. Švédsko ako spolugarant Vestfálskeho mieru (1648) bolo nútené podporiť francúzske záujmy vo vojne s Brandenburskom, utrpelo však zdrvujúcu porážku v bitke pri Fehrbelline neďaleko Neuruppinu (28. 7. 1675), v ktorej stratilo časť Pomoranska. Jedným z prvých samostatných krokov Karola bola 1676 – 79 tzv. skånská vojna (názov podľa juhošvédskej provincie Skåne, ktorá Roskildským mierom 1658 pripadla Švédsku a ktorú sa dánsko-nórsky štát neúspešne usiloval získať späť) s dánskym kráľom Kristiánom V., ktorá sa v podstate skončila pre Švédov víťazne (Lundský mier z 1679 potvrdil predvojnový stav).

Po skončení vojny viedol mierovú zahraničnú politiku a venoval sa vnútorným problémom krajiny. Konsolidoval štátne financie (po tzv. redukciách si mohla koruna nárokovať vrátenie niekdajších majetkov privlastnených šľachtou), zreštrukturalizoval armádu (1682) a obnovil vojenskú flotilu. Sústredil sa aj na administratívne reformy, na začlenenie krajov získaných v predchádzajúcom období od Dánska (Skåne, Blekinge, Halland, Bohuslän, Jämtland, ostrov Gotland) a neúspešne sa tam usiloval o zrušenie poddanstva (vo Švédsku, podobne ako vo Fínsku a v Nórsku, poddanstvo nikdy nebolo), ako aj o ostrú asimilačnú politiku. Ako zvrchovaná hlava švédskej cirkvi zaviedol (1686) povinnú účasť na nedeľnej bohoslužbe a zaslúžil sa o nové redakcie bohoslužobných kníh (preklad Biblie vyšiel až 1703 po jeho smrti).

1898 – Klein, František

Klein [klajn], František, 24. 11. 1898 Bratislava – 3. 4. 1960 tamže — slovenský lekár, patológ. R. 1922 – 32 asistent Jána Lukeša v Ústave patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1933 – 45 prosektor Štátnej nemocnice v Žiline, 1945 – 59 prednosta Ústavu patologickej anatómie a vedúci Katedry patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1945 mimoriadny, 1947 riadny profesor. Pre židovský pôvod bol počas vojnovej SR perzekvovaný, 1944 účastník Slovenského národného povstania (pracovník bakteriologickej stanice v Banskej Bystrici a nemocnice v Podbrezovej a partizánsky lekár). Zaoberal sa patológiou žliaz s vnútornou sekréciou (detskou a štítnou žľazou a ich vzťahom k pohlavným žľazám), onkológiou (nádormi krvotvorného tkaniva, najmä Hodgkinovou chorobou a leukémiou), srdcovými chorobami (infarktom myokardu), ako aj bakteriológiou, hematológiou, sérológiou a súdnym lekárstvom. V oblasti patologickej anatómie vytvoril vlastnú, bratislavskú školu, do vedeckého výskumu zaviedol experimentálnu patológiu na zvieracích modeloch. Autor a spoluautor vyše 100 odborných prác a vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen Spoločnosti patologických anatómov, mimoriadny člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ mnohých ocenení, napr. Pribinovho kríža I. triedy (in memoriam, 2004).

1572 – Knox, John

Knox [noks], John, asi 1514 neďaleko Haddingtonu, East Lothian – 24. 11. 1572 Edinburgh — škótsky protestantský reformátor. O jeho živote do roku 1540 sa zachovalo málo hodnoverných informácií. Pravdepodobne študoval na univerzite v Saint Andrews u humanistu Johna Majora (aj Mair, Joannes Majoris, *asi 1467, †1550), pôvodne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, okolo 1545 konvertoval na protestantizmus. Bol stúpencom škótskeho protestantského cirkevného reformátora Georgea Wisharta (*asi 1513, †1546), ktorý bol na rozkaz kardinála D. Beatona upálený za kacírstvo. Knox sa pripojil k vzbure v Saint Andrews (1546) proti kardinálovi (zavraždený drobnými protestantskými šľachticmi) a 1547 bol zajatý francúzskymi vojakmi, ktorých francúzsky kráľ vyslal na jej potlačenie, 1547 – 49 bol väznený na galejach v Rouene. Po prepustení odišiel do Anglicka, kde sa stal jedným z vodcov anglického reformačného hnutia. Pôsobil ako kazateľ v Berwicku-upon-Tweed, Newcastli upon Tyne (1551 vymenovaný za kráľovského kaplána), v Buckinghamshire, Kente a Londýne.

V roku 1553 však musel z Anglicka ujsť pred prenasledovaním počas vlády katolíckej kráľovnej Márie I. Krvavej. Žil v Ženeve, kde sa zoznámil s J. Kalvínom a prijal jeho učenie. Napísal tam reformačnú bohoslužobnú knihu Kniha všeobecného poriadku (Book of Common Order, 1556) nazývanú aj Knoxova liturgia, spis o predestinácii O predestinácii v odpovedi na dobiedzanie jedného anabaptistu (On Predestination in Answer to the Cavillations by an Anabaptist, 1560) a polemický traktát namierený proti Márii I. Krvavej a škótskej regentke Márii de Guise (*1515, †1560; matka Márie Stuartovej) Prvé zatrúbenie poľnice proti obludnej vláde žien (The First Blast of the Trumpet Against the Monstrous Regiment of Women, 1558), v ktorom sa usiloval dokázať, že Biblia neoprávňuje ženy vládnuť, preto nemajú právo určovať svojim poddaným náboženskú vieru a bohoslužby. Spolupracoval aj na ženevskom preklade Biblie do angličtiny. V roku 1559 sa vrátil do Škótska, kde pôsobil ako kazateľ v katedrále Saint Giles v Edinburghu. Súčasne 1559 – 60 nadviazal kontakty s oddanými protestantmi a so sympatizujúcimi protestantskými šľachticmi (budúci kongregační lordi) v Škótsku, čím položil základy silnej protestantskej strany a napomohol šírenie reformácie (podľa kalvínskeho vzoru).

Bol najvýznamnejším predstaviteľom reformačného hnutia, pokladá sa za spoluzakladateľa škótskej presbyteriánskej cirkvi. Pod jeho vedením boli 1560 sformulované vyznanie viery (The Scots Confession), ktoré oficiálne schválil škótsky parlament, a cirkevné pravidlá (The First Book of Discipline). Po nástupe Márie Stuartovej na trón (1561), ktorá podporovala katolícku stranu, bol vďaka svojej silnej viere a biblickej výrečnosti skutočným pánom Škótska a jeho nenávisť ku kráľovnej (bola i francúzskou kráľovnou) poskytovala vhodné podmienky všetkým jej odporcom (→ Škótsko, dejiny).

Je autorom 5-zväzkovej autobiografickej práce Dejiny reformácie v Škótsku (The History of the Reformation in Scotland, aj The History of the Reformation of Religion within the Realm of Scotland, 1559 – 66), ktorá je dôležitým prameňom poznania špecifických čŕt škótskej reformácie.