Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1888 – Åberg, Nils

Åberg [óberj], Nils, 24. 7. 1888 Štokholm – 28. 2. 1957 tamže — švédsky archeológ. Produktívny autor so širokým záberom od neolitu až po stredovek, zástanca severskej typologicko-chronologickej metódy. Z publikácií: Prehistorické kultúrne okruhy v Európe (Vorgeschichtliche Kulturkreise in Europa, 1936), Chronológia bronzovej a ranej železnej doby I – V (Bronzezeitliche und früheisenzeitliche Chronologie I – V, 1935 – 39).

1803 – Adam, Adolphe Charles

Adam, Adolphe Charles, 24. 7. 1803 Paríž – 3. 5. 1856 tamže — francúzsky skladateľ. V skladbe žiak F. Boieldieuho, 1825 získal 2. stupeň Rímskej ceny. Vytvoril 53 opier v nenáročnom slohu francúzskej komickej opery, v ktorých sa prejavil predovšetkým ako invenčný melodik. K najúspešnejším patria Postilión z Lonjumeau (1836), Keby som bol kráľom (1852) a dodnes uvádzaný balet Giselle (1841).

1817 – Adolf I.

Adolf I., 24. 7. 1817 Biebrich, dnes časť Wiesbadenu – 17. 11. 1905 zámok Hohenburg — nassauský vojvoda (1839 – 66), prvý luxemburský veľkovojvoda z rodu Nassauovcov-Wielburgovcov (od 1890). Po prusko-rakúskej vojne, v ktorej podporoval Rakúsko, prišiel o Nassauské vojvodstvo (1866 sa stalo súčasťou Pruska). V Luxemburskom veľkovojvodstve vládol od 1889 ako regent za holandského kráľa Viliama III., po ktorého smrti (1890) sa stala následníčkou trónu jeho dcéra Vilhelmína. Keďže v Luxembursku ústava a starobylý rodinný dohovor nepripúšťal právo vládnuť ženám (→ sálsky zákon), holandsko-luxemburská personálna únia zanikla a Adolf I. sa stal luxemburským veľkovojvodom.

1927 – Akutagawa, Rjúnosuke

Akutagawa, Rjúnosuke, 1. 3. 1892 Tokio – 24. 7. 1927 tamže — japonský prozaik a esejista. Študoval anglickú literatúru; vplývala naňho čínska klasika, ako aj Ó. Mori a S. Nacume. Jeho krátke prózy (asi 100), často čerpajúce z minulosti, vynikajú psychologickou kresbou a vycibreným štýlom. Viedol školu tzv. nového majstrovstva (šingikóha), odporca naturalizmu. Zo strachu z duševnej choroby spáchal samovraždu. Diela: Brána Rašó (Rašómon, 1915), Nos (Hana, 1916), Vodníci (Kappa, 1927, slov. 1958). Podľa Akutagawu je nazvaná prestížna jap. literárna cena.

1979 – Chura, Alojz Ján

Chura, Alojz Ján, 11. 6. 1899 Hliník nad Váhom, dnes miestna časť Bytče – 24. 7. 1979 Trenčín — slovenský lekár, pediater, spoluzakladateľ a jeden z prvých organizátorov moderného detského lekárstva na Slovensku. R. 1923 – 25 pôsobil v Histologickom a embryologickom ústave, 1925 – 45 na Klinike pre choroby detské Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1931 – 45 prednosta kliniky), 1938 – 39 dekan, 1939 – 40 prodekan Lekárskej fakulty UK, 1939 zástupca rektora, 1940 – 42 prorektor UK v Bratislave, 1945 – 76 primár detského oddelenia nemocnice v Trenčíne; 1933 mimoriadny profesor, 1936 profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty (Londýn, Amsterdam, Leiden, Berlín). Zaoberal sa infekčnými chorobami detí (navrhol systematické očkovanie proti záškrtu), dedičnými chorobami, diagnostikou myokarditíd u detí, chorobami dýchacej sústavy a reumatológiou. Zdôrazňoval význam prevencie a riešenie sociálnych otázok v starostlivosti o deti. Zriadil prvú stanicu materského mlieka a vybudoval prvú sociálnu detskú opatrovňu na Slovensku. R. 1931 založil a viedol Pedologický ústav v Bratislave, ktorý zabezpečoval vyšetrovanie a výskum duševne a telesne postihnutých detí. Autor knižných diel Programové poznámky na okraj pečlivosti o mládež na Slovensku (1933), Umelá výživa kojenca (1934), Slovensko bez dorastu? 1, 2 (1936 – 39), Sociálna pediatria (1943), Výživa kojenca (1943), Duševná hygiena slovenskej mládeže (1944), Nákazlivé choroby a ich profylaxia (1944), Infekčné choroby v detskom veku (1949), Choroby dýchacích orgánov a ich spoločenský a hospodársky význam (1962), Pneumologické problémy (1962) a Choroby dýchacieho systému u detí (1971), ako aj vyše 100 publikácií v domácich a zahraničných vedeckých, odborných a vedecko-populárnych časopisoch. Predseda Pediatrického spolku na Slovensku, prednosta Pedopsychologického ústavu pre Slovensko, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1800 – Hadik, Karol Jozef

Hadik, Karol Jozef, 3. 8. 1756 Levoča – 24. 7. 1800 Marengo, dnes súčasť Alessandrie, Taliansko — slovenský vojvodca, poľný podmaršal; syn poľného maršala Andreja Hadika. R. 1773 vstúpil do armády, s podporou otca hodnostne rýchlo postupoval, prejavil značné veliteľské nadanie, 1794 generálmajor, 1797 poľný podmaršal. Ako veliteľ vojenských jednotiek vo vojnách proti Turecku sa vyznamenal najmä v bitke o Belehrad. Bojoval aj vo vojne s napoleonským Francúzskom, padol v bitke pri mestečku Marengo v severnom Taliansku. R. 1794 vyznamenaný rytierskym krížom, neskôr veliteľským krížom Radu Márie Terézie.

1912 – Hager, Kurt

Hager, Kurt, 24. 7. 1912 Bietigheim, dnes Bietigheim-Bissingen – 18. 9. 1998 Berlín — východonemecký politik. R. 1930 vstúpil do Komunistickej strany Nemecka (KPD) a väčšiu časť obdobia nacionálneho socializmu strávil v emigrácii. Po 2. svetovej vojne člen Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), od 1949 jeden z vedúcich straníckych funkcionárov NDR: 1955 tajomník ÚV SED (zodpovedný za vedu a kultúru), 1963 člen politbyra ÚV SED a predseda ideologickej komisie ÚV SED, od 1976 aj člen Štátnej rady NDR. Patril k vedúcim ideológom režimu NDR a k jeho ortodoxnému jadru. Straníckych funkcií bol zbavený 2. 11. 1989 tesne pred pádom Berlínskeho múru.

2011 – Hajko, Vladimír

Hajko, Vladimír, 3. 10. 1920 Krompachy, okres Spišská Nová Ves – 24. 7. 2011 Košice — slovenský fyzik. R. 1944 pôsobil v Ústave technickej fyziky SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1953 – 63 na Katedre fyziky Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach (1953 – 62 prorektor Vysokej školy technickej), 1963 – 82 na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963 – 69 dekan Prírodovedeckej fakulty, 1969 – 74 rektor Univerzity P. J. Šafárika), súčasne 1980 – 82 externý riaditeľ Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, 1982 – 85 riaditeľ ústavu (pôsobil v ňom až do 1989); 1960 profesor, 1972 akademik SAV, 1973 akademik ČSAV. R. 1974 – 89 predseda SAV, 1974 – 89 podpredseda ČSAV. Zaoberal sa fyzikou magnetických javov, na pracoviskách v Košiciach inicioval výskum magnetických vlastností feromagnetických látok a v tomto odbore vybudoval vedeckú školu. So spolupracovníkmi navrhol nový pohľad na mechanizmus premagnetovania feromagnetických tyčí a teoreticky interpretoval špecifickú povahu hysterézy demagnetizačného faktora, vďaka čomu bolo možné predvídať priebeh tohto javu v rôznych miestach tyče. Na základe štúdia zmien magnetickej štruktúry feromagnetík vytvoril predstavu o mikrofyzikálnych procesoch podmieňujúcich javy reptation a bascule negative (posúvanie, resp. stáčanie nesymetrických hysteréznych slučiek). Prispel k jednoznačnému potvrdeniu existencie záporných Barkhausenových skokov, k vypracovaniu fenomenologickej teórie ich vzniku a k objasneniu ich závislosti od fyzikálnych podmienok experimentu. Inicioval usporadúvanie pravidelných celoštátnych konferencií o magnetizme v Košiciach a bol ich hlavným organizátorom. Zaslúžil sa o založenie Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963) a bol jej prvým dekanom. Autor 38 vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch, vedúci autorského kolektívu publikácií Fyzika v príkladoch (1960; vyšla vo viacerých vydaniach i v zahraničí), Základy fyziky (1980), Magnetizačné procesy (1982), Fyzika v experimentoch (1988; prepracovaná anglická verzia Physics in Experiments, 1997). Nositeľ štátnej ceny SR (1972), zahraničný člen Akadémie vied bývalej NDR (1977), bývalého ZSSR (1982), Ukrajiny (1990), Dr. h. c. Štátnej univerzity v Užhorode (1985) a Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne (2005).

1946 – Harapes, Vlastimil

Harapes, Vlastimil, 24. 7. 1946 Chomutov — český tanečník, herec a pedagóg. R. 1965 absolvoval Tanečné konzervatórium v Prahe a 1968 – 69 stáže v Petrohrade u pedagóga A. Puškina. Člen (1966 – 71), sólista (1971 – 89) a umelecký šéf (1990 – 2002) Baletu ND v Prahe. Hosťujúci sólista Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe a ďalších významných baletných súborov. R. 1987 – 89 sólista a šéf baletu v Laterne Magice, 1996 – 99 pedagóg Tanečného konzervatória v Prahe. Jeden z najvýznamnejších tanečníkov českého baletu 2. polovice 20. stor. Vytvoril okolo 50 titulných, hlavných a sólových postáv, o. i. postavu Alberta (Giselle), Princa (Labutie jazero, Luskáčik, Popoluška), Princa Desiré (Spiaca krásavica), Basila (Don Quijote), Colina (Márna opatrnosť), Danila, Severjana (Kamenný kvietok), Radúza (Radúz a Mahuliena), RomeaMerkucia (Romeo a Júlia, aj vo filmovej verzii P. Weigla a M. Kůru, 1971), Spartaka, Hoffmana (Hoffmanove poviedky), Adama (Stvorenie sveta), Fauna (Faunovo odpoludnie), Oriona (Sylvia), Macbetha, i postavy v baletoch Duch ruže, Vášeň, Carmen a i. Uplatnil sa aj ako filmový herec, stvárnil viaceré hlavné postavy, napr. vo filmoch Markéta Lazarová (1967), Den pro mou lásku (1976), v televíznych filmoch Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) a Jak dostat tatínka do polepšovny (1978) a i.

1933 – Harasymowicz, Jerzy

Harasymowicz [-vič], Jerzy, aj Harasymowicz-Broniuszyc, 24. 7. 1933 Puławy – 21. 8. 1999 Krakov — poľský básnik. Predstaviteľ tzv. básnickej Generácie 56, spoluzakladateľ básnických skupín Muszyna (1957), Barbarus (1967) a Bloki (1983). Jeho tvorba je spojená s tradíciami južného Poľska, najmä Beskýd a Krakova. Odmietal schematické postupy socialistickorealistickej poézie, prikláňal sa k individuálnej obraznosti, spontánnemu lyrizmu a regionalizmu ľudového prostredia, čo sa odrazilo v jeho básnických zbierkach Zázraky (Cuda, 1956), Návrat do kraja pokoja (Powrót do kraju łagodności, 1957), Prevzatie kópie (Przejęcie kopii, 1958), Veža melanchólie (Wieża melancholii, 1958), Genealógia nástrojov (Genealogia instrumentów, 1959), Mýtus o svätom Jurajovi (Mit o świętym Jerzym, 1960), Blíži sa jeseň (Ma się pod jesień, 1962), Zhrabávanie zelene (Podsumowanie zieleni, 1964) a Stavba lesa (Budowanie lasu, 1965). V básnických zbierkach Poľské koledy (Pastorałki polskie, 1966), Poľské madony (Madonny polskie, 1969) a Barokové časy (Barokowe czasy, 1975) spojil baladickú obraznosť ľudového prostredia a prírody s obrazmi drevených kostolíkov, cintorínov a náboženských obradov. Autor básnických zbierok Zelený muškát (Zielony majerz, 1969), Domové znamenia (Znaki nad domem, 1971), Bar pri rybníku (Bar na stawach, 1972), Poľská veranda (Polska weranda, 1973), Plachetnica a iné básne (Żaglowiec i inne wiersze, 1974), Banderia Prutenorum (1976), Lov so sokolom (Polowanie z sokołem, 1977), Čudnov (Cudnów, 1979), Milostné verše (Wiersze miłosne, 1979), Kasia, celá z čokolády a cukríkov, má rukávy (Kasia cała z czekolady i z cukierków ma rękawy, 1980), S nohami na stole (Z nogami na stole, 1981), Svadba rusaliek (Wesele rusałek, 1982), Básne pre hry (Wiersze na igrzyska, 1982), Dronsky (1983), Pokľaknite, národy (Klękajcie narody, 1984), Na plný plyn (Na cały regulator, 1985), Beskydské básne (Wiersze beskidzkie, 1986), Ruský svietnik (Lichtarz ruski, 1987), Odetá iba do trávy polonín (Ubrana tylko w trawy połonin, 1988), Kozácke bunčuky (Kozackie buńczuki, 1991), Za čo zajtra kúpime chlieb (Za co jutro kupimy chleb, 1991), Zemľanka (Zimownik, 1994), Strieborná svadba (Srebrne wesele, 1997), výberu básní Sarmatské básne (Wiersze sarmackie, 1983) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho básní Veža melanchólie (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1971).

1982 – Henriová, Florence

Henriová [anri-] (Henri), Florence, 28. 6. 1893 New York – 24. 7. 1982 Compiègne — francúzska fotografka a maliarka. R. 1914 študovala hudbu a maľbu v Berlíne, 1915 – 19 v Mníchove, od 1924 v Paríži u A. Lhota, F. Legéra a A. Ozefanta. Od 1927 študovala na Bauhause v Dessau u L. Moholyho-Nagya, P. Kleeho a J. Albersa. V ranom období tvorby vytvárala konštruktivistické maľby, bola ovplyvnená kubizmom a geometrickou abstrakciou. Po 1927 sa začala venovať fotografii. V ranej tvorbe používala experimentálne fotografické postupy, pri abstraktných fotografiách pracovala predovšetkým so svetlom a s kompozíciou (Kompozícia II, 1928), využívala však aj prekrývanie plánov a netradičný uhol pohľadu snímky (Most v Marseille, 1929), typické pre ňu bolo uplatnenie zrkadiel a zrkadlového odrazu predmetov. Od 30. rokov 20. storočia sa v Paríži venovala reklamnej, módnej a portrétnej fotografii. Vytvorila množstvo autoportrétov, v ktorých sa prezentovala v podobe androgýnnej bytosti. Jednou z nosných tém jej fotografií bola koncepcia zdvojenosti a dvojice, jej diela majú filozoficko-metaforický charakter. Po 1963 sa venovala najmä kolážam a maľbe.

1930 – Hlavatý, Egon

Hlavatý, Egon, 24. 7. 1930 Stupava, okres Malacky – 8. 3. 2011 Bratislava — slovenský ekonóm, manžel I. Hlavatej. R. 1953 – 65 pôsobil na Povereníctve financií v Bratislave, 1965 – 78 a 1989 – 92 v Štátnej banke československej, 1990 – 92 jej generálny riaditeľ a viceguvernér. R. 1978 – 2004 pôsobil v Ekonomickom ústave SAV, 1992 – 98 zástupca riaditeľa; 1990 DrSc. R. 1992 – 97 člen Predsedníctva SAV. R. 1991 – 93 podpredseda Prezídia Fondu národného majetku SR, 1991 podpredseda Rady pre národohospodársku politiku vlády SR. Absolvoval viacero zahraničných prednáškových pobytov. Člen viacerých dozorných rád. Člen Európskej univerzitnej spoločnosti pre výskum financií. R. 2000 – 05 predseda komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác v odbore financie. R. 1986 – 90 šéfredaktor Ekonomického časopisu. Zaoberal sa makroekonómiou, menovou politikou, bankovníctvom a ekonomickým riadením. Autor viacerých príspevkov vo vedeckých publikáciách a monografií Banky v národnom hospodárstve (1975), Riadenie devízového hospodárstva v ČSSR (1982), Efektívnosť vonkajších ekonomických vzťahov (1989), Peniaze a bankovníctvo (2003), spoluautor štúdií Aktuálne otázky fungovania verejných financií SR (2002), Hospodársky vývoj Slovenska v roku 2001 (2002), Hospodársky vývoj Slovenska v roku 2002 (2003) a Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ (2004). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1868 – Hojč, Samuel

Hojč, Samuel, 16. 11. 1806 Brezno – 24. 7. 1868 Vatya, Maďarsko — slovenský evanjelický kňaz, autor národných obrán, statkár. Študoval v Prešove a Tübingene, po pôsobení v cirkevnej službe sa od 1859 venoval správe vlastného veľkostatku. Anonymne publikoval národné obrany Máme sa stať Maďarmi? (Sollen wir Magyaren werden?, 1833) a Apológia uhorského slavizmu (Appologie des ungarischen Slawismus, 1843) namierené proti násilnej maďarizácii a šíreniu nacionalizmu prostredníctvom veľkomaďarskej idey, ktoré vyšli v nemeckom jazyku a získali značný ohlas v zahraničí. Zapojil sa do revolúcie 1848 – 49, po nej sa stiahol z národného hnutia. Publikoval aj práce z právnych dejín protestantských cirkví.

1925 – Hučko, Vladimír

Hučko, Vladimír, 24. 7. 1925 Stará Turá, okres Nové Mesto nad Váhom – 24. 9. 2005 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 1974 a 1990 – 91 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1960 – 63 prorektor, 1974 – 1989 vedúci živočíšnej výroby v Plemenárskom podniku v Topoľčiankach; 1969 profesor. Zaoberal sa chovom koní. Prispel ku konsolidácii stád génových rezerv v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Významnou mierou sa podieľal na konštituovaní Zväzu chovateľov koní na Slovensku, poverený (ako vedúci skupiny) ministerstva poľnohospodárstva spracovaním štatútov plemenných kníh, ktoré sú základom pri šľachtení a plemenitbe plemien koní v SR. Autor a spoluautor učebných textov, odborných článkov a publikácií v odborných časopisoch a zborníkoch.

1964 – Jošimotová, Banana

Jošimotová (Jošimoto), Banana, vlastným menom Mahoko Jošimoto, 24. 7. 1964 Tokio — japonská spisovateľka. Debutovala prózou Kuchyňa (Kiččin, 1988; slov. časopisecky v Literárnom týždenníku, 1997), za ktorú získala niekoľko literárnych cien. V dielach využíva hovorovú japončinu a spracúva neobvyklé témy odrážajúce mentalitu mladých ľudí na prelome 20. a 21. stor. Autorka novely Dovidenia, Cugumi (Tugumi, 1989; slov. 2005), v ktorej sa vnútorne stotožňuje s postavami dvoch mladých dievčat prežívajúcich spolu koniec leta pri mori, zbierky poviedok Jašterica (Tokage, 1993) a románu Amrita (Amrita, 1994). Viaceré jej diela boli sfilmované.

1947 – Kaboš, Pavel

Kaboš, Pavel, 24. 7. 1947 Košice — slovenský elektrotechnik. R. 1971 – 2007 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave (dnes Fakulta elektrotechniky a informatiky STU) a súčasne 1992 – 2001 na Coloradskej štátnej univerzite vo Fort Collins (Colorado, od 1995 ako hosťujúci profesor) a od 1998 v National Institute of Standards and Technology (NIST) v Boulderi (Colorado) v USA; 1994 DrSc. Zaoberá sa fyzikou tuhých látok s orientáciou na experimentálne štúdium vysokofrekvenčných javov, spinovo závislým transportom, nelineárnymi spinovo-vlnovými excitáciami, vysokofrekvenčnými zobrazeniami pomocou skenovacích mikroskopov s rozlišovacou schopnosťou na úrovni atómov, elektromagnetickými vlastnosťami látok a nanomagnetizmom. Spoluautor knihy Magnetostatické vlny a ich aplikácie (Magnetostatic Waves and Their Applications, 1994) a viac než 110 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch. Autor troch patentov a nositeľ viacerých ocenení, napr. cenu organizácie IEEE (IEEE Fellow, 2005). V súčasnosti pôsobí na National Institute of Standards and Technology a je šéfredaktorom IEEE Transactions on Magnetics.

1939 – Kampmann, Christian

Kampmann, Christian (Peter Georg), 24. 7. 1939 Hellerup (neďaleko Kodane) – 13. 9. 1988 ostrov Læsø — dánsky spisovateľ a novinár. Študoval žurnalistiku v Dánsku a 1963 – 64 na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. R. 1964 – 70 pôsobil ako reportér spravodajstva v dánskom rozhlase a literárny kritik.

Významný predstaviteľ neorealistického prúdu v dánskej literatúre v 60. rokoch 20. stor. Stvárňoval problémy ľudí súvisiace napr. s určením a vyjadrením vlastnej identity a so zaradením sa do spoločnosti. Autor tetralógie (ságy) rodiny Gregersenovcov Isté ohľady (Visse hensyn, 1973), Pevné vzťahy (Faste forhold, 1974), Čisté línie (Rene linjer, 1975) a Iné spôsoby (Andre måder, 1975), v ktorých zobrazil sociálne konflikty príslušníkov strednej a vyššej spoločenskej vrstvy v 50. až 70. rokoch 20. stor.

1985 – Karvay, Dalibor

Karvay, Dalibor, 24. 7. 1985 Martin — slovenský husľový virtuóz. Na husliach začal hrať ako 3-ročný pod vedením svojho otca Antona Karvaya (*1945). R. 1992 – 99 absolvoval mimoriadne štúdium hry na husliach na Konzervatóriu v Žiline u Bohumila Urbana (*1935, †2019) a súčasne od 1996 vo Viedni u Josefa Sivóa (*1931, †2007). Od 1999 študoval na viedenskom konzervatóriu u Borisa Kuschnira (*1948), súčasne na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi a 2006 – 09 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa viacerých majstrovských kurzov, napr. 1994 – 95 u Eduarda Davidoviča Grača (*1930) a 2002 u Hermana Krebbersa (*1923, 2018). R. 2012 – 14 pedagogicky pôsobil na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, od 2014 pôsobí na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien. Od 2019 prvý koncertný majster orchestra Viedenskí symfonici. Venuje sa aj komornej hudbe (od 2003 člen klavírneho tria s Milanom Karanovićom, *1980, a so Stefanom Stroissnigom, *1985).

Karvayovo interpretačné umenie sa vyznačuje technickou vyspelosťou, hudobnou inteligenciou, kultivovaným tónom a zmyslom pre štýl hraného diela. Ako sólista spolupracuje s významnými hudobníkmi (Radek Baborák, *1976; Julian Rachlin, *1974; Wenzel Fuchs, *1963), dirigentmi (O. Lenárd, P. Vronský, A. Rahbari, O. Dohnányi, Leoš Svárovský, *1961; Benjamin Wallfisch, *1979) a orchestrami (napr. Slovenská filharmónia, Česká filharmónia, Berlínsky rozhlasový symfonický orchester, English Chamber Orchestra, Camerata Salzburg, Orchestra Ensemble Kanazawa, Viedenský komorný orchester a i.). Realizoval viacero nahrávok pre Slovenský rozhlas (RTVS), na hudobné nosiče nahral diela významných skladateľov, napr. P. I. Čajkovského (2016), N. Paganiniho, M. Ravela, Franza Waxmana (*1906, †1967), Ľ. Raitera (2017).

Nositeľ viacerých ocenení z významných domácich i medzinárodných súťaží, víťaz Medzinárodnej husľovej súťaže J. Kociana v Ústí nad Orlicí (1993, ako 7-ročný), 8. medzinárodnej súťaže mladých interpretov v Córdobe v Argentíne (1996), súťaže viedenského konzervatória Fidelio (2002), Grand Prix Eurovízie pre mladých hudobníkov v Berlíne (2002), Medzinárodnej súťaže Tibora Vargu v Sione vo Švajčiarsku (2003), Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent BHS (2005) a Moskovskej medzinárodnej husľovej súťaže Davida Oistracha (2008). Nositeľ Ceny Ľudovíta Rajtera (2016).

1896 – Kasack, Hermann

Kasack [-zak], Hermann, 24. 7. 1896 Postupim – 10. 1. 1966 Stuttgart — nemecký spisovateľ. Pôvodne redaktor, 1927 – 41 spisovateľ v slobodnom povolaní, súčasne 1925 – 33 spolupracoval s prvým nemeckým rozhlasovým štúdiom Funk-Stunde Berlin, 1941 – 49 šéfredaktor vydavateľstva Suhrkamp Verlag v Berlíne. V povojnovom období sa ako spoluzakladateľ nemeckého PEN centra (1948) a 1953 – 63 ako prezident Nemeckej akadémie jazyka a literatúry (Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung) v Darmstadte výrazne zaslúžil o rozvoj a organizovanie povojnovej nemeckej literatúry.

Úspech získal surrealistickým románom Mesto za riekou (Die Stadt hinter dem Strom, 1947; operu na motívy diela zložil 1955 Hans Vogt, *1911, †1992), v ktorom mesto mŕtvych symbolizuje odľudštenú spoločnosť (ovplyvnený F. Kafkom). Autor románu Veľká sieť (Das grosse Netz, 1952), básnických zbierok Človek (Der Mensch, 1918), Ostrov (Die Insel, 1920), Večné bytie (Das ewige Dasein, 1943) a Vodoznak. Nové básne (Wasserzeichen. Neue Gedichte, 1964), divadelných hier Sestra (Die Schwester, vydaná 1920; uvedená 1926) a Vincent (1924), poviedok Krosná (Der Webstuhl, 1949; sfilmovaná 1993, réžia Franz Winzentsen) a Falzifikáty (Fälschungen, 1953), esejí Mozaika. Príspevky k literatúre a umeniu (Mosaiksteine. Beiträge zu Literatur und Kunst, 1956), viac ako sto rozhlasových relácií a i. Vydal súborné dielo F. Hölderlina.