Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1336 – Alfonz IV. Láskavý

Alfonz IV. Láskavý, 1299 – 24. 1. 1336 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1327). Viedol vojnu s Janovom o Sardíniu a v spojenectve s Kastíliou proti Arabom. Dostal sa do sporov so stavmi, ktoré nesúhlasili s poskytovaním aragónskych území jeho manželke a bratom.

2012 – Angelopoulos, Theo

Angelopoulos [-pu-], Theo, aj Theodoros, 27. 4. 1935 Atény – 24. 1. 2012 Pireus — grécky filmový režisér. Začínal ako dokumentarista, 1970 nakrútil film Rekonštrukcia (Anaparastassi), v ďalších filmoch zobrazoval na vzťahoch malej skupiny ľudí históriu a osud gréckeho národa a jeho postavenie v širšom európskom kontexte. Vytvoril voľný filmový cyklus o gréckych dejinách: Dni roku 36 (I mares tou 36, 1972), Kočovné divadlo (O thiasos, 1975), Lovci (I kynighi, 1976), Alexander Veľký (O Megalexandros, 1980), v 80. rokoch 20. storočia sa priklonil k tvorbe komornejšie a osobnejšie ladených filmov so spoločensko-politickým pozadím súdobého Grécka: Cesta na Kythéru (Taxidi sta Kithiara, 1984), Včelár (O Melissokomos, 1986), Krajina v hmle (Topio stin omichli, 1988), Prerušený krok bociana (To meteoro vima tou pelargou, 1991), Odyseov pohľad (Ulysses’ Gaze, 1995). R. 1998 nakrútil svoje najintímnejšie dielo, film Večnosť a deň (Mia aioniotita kai mia mera), ktorý je príbehom nevyliečiteľne chorého básnika.

1909 – Barsacq, André

Barsacq [-sak], André, 24. 1. 1909 Feodosija, Krym, Ukrajina – 8. 7. 1973 Paríž — francúzsky scénograf a režisér. R. 1937 založil skupinu Théâtre des Quatre-Saisons a od 1940 viedol po Ch. Dullinovi parížske divadlo Atelier, kde aj režíroval, a to najmä hry J. Anouilha a ruských a francúzskych klasikov. Spolupracoval s významnými francúzskymi režisérmi (J. Copeau, Ch. Dullin, A. Artaud).

Napísal teoretické práce o scénografii a divadelnom priestore: Zákony javiska (Lois scéniques, 1947), Architektúra a dramaturgia (Architecture et dramaturgie, 1950).

1888 – Baumová, Vicki

Baumová (Baum), Vicki, vlastným menom Hedwig Baumová (Baum), 24. 1. 1888 Viedeň – 29. 8. 1960 Hollywood, Kalifornia — rakúska spisovateľka. Jej napínavé kolportážne romány boli predlohou filmových scenárov, napr. Študujúca chémiu Helene Willfüerová (Stud. chem. Helene Willfüer, 1929; viackrát sfilmovaný), Ľudia v hoteli (Menschen im Hotel, 1929; slov. 1969; sfilmovaný 1932, réžia Edmund Goulding, a 1959, réžia Gottfried Reinhardt), Nemožno nikdy vedieť (Das grosse Einmaleins, 1935; slov. 1948; sfilmovaný 1950, réžia R. Clément, a 1982, réžia Gabi Kubachová). Autorka románu Zlaté črievičky (Die goldenen Schuhe, 1957; slov. 1971).

1892 – Frankenberger, Zdeněk

Frankenberger, Zdeněk, 24. 1. 1892 Praha – 12. 1. 1966 tamže — český lekár a biológ. Od 1919 pôsobil v Histologicko-embryologickom ústave Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1920 v Paríži, 1921 prednášal histológiu a embryológiu na Lekárskej fakulte v Ľubľane, 1922 – 39 na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, súčasne 1923 prednosta Ústavu všeobecnej biológie, 1923 – 32 a 1936 – 38 Ústavu histológie a embryológie, 1929 – 35 Ústavu pre normálnu a topografickú anatómiu Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1939 a od 1945 prednosta Histologicko-embryologického ústavu Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe; 1922 mimoriadny, 1927 riadny profesor, 1956 DrSc. Vo vedeckovýskumnej práci sa orientoval na zoológiu, najmä na štúdium mäkkýšov a kôrovcov. Autor mnohých knižných prác, napr. Antropologie starého Slovenska (1935), Antropologické studie ze Slovenska (1936), Stručná učebnice histologie (1948), Základy embryologie člověka (1954), Srovnávací embryologie a fylogenese (1956), spoluautor diel Atlas mikroskopické anatomie člověka (1951), Klíč zvířeny ČSR (1954), Obecná biologie (1962), ako aj vyše 200 štúdií a článkov z entomológie, systematickej zoológie, ekológie, zoogeografie, malakozoológie, krustaceológie, paleontológie, porovnávacej anatómie, antropológie, histológie, embryológie a histórie prírodných vied publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, člen vydavateľskej a redakčnej rady viacerých odborných časopisov.

1746 – Gustáv III.

Gustáv III., 24. 1. 1746 Štokholm – 29. 3. 1792 tamže — švédsky kráľ z holštajnsko-gottorpskej dynastie (od 1771), syn Adolfa Frederika, otec Gustáva IV. Adolfa. Nekrvavým štátnym prevratom ukončil vládu stavov a 19. 8. 1772 vydal listinu o tzv. forme vlády, ktorou obnovil v plnom rozsahu kráľovskú autoritu na úkor šľachty. Osvietenskými reformami chcel zlepšiť štátnu správu a ekonomiku. Podporoval vedu a umenie, 1773 založil Kráľovskú operu, 1786 Švédsku akadémiu. Viedol však nákladné vojny proti Dánsku (1788 – 89) a Rusku (1789 – 90), čo vyvolalo ďalšiu nevôľu šľachtickej opozície. Po sprisahaní šľachty ho zavraždil gardový dôstojník Jacob J. Anckarström na maškarnom plese. Udalosť sa stala námetom opery Maškarný bál G. Verdiho, ako aj mnohých románov a drám (A. Strindberg, P. A. L. Hallström).

1933 – Haggett, Peter

Haggett [hegit], Peter, 24. 1. 1933 Pawlett, grófstvo Somerset, Spojené kráľovstvo — anglický geograf. R. 1955 – 57 pôsobil na University College v Londýne, 1957 – 66 na Cambridgeskej univerzite, od 1966 profesor urbánnej a humánnej geografie univerzity v Bristole; hosťujúci profesor mnohých významných univerzít sveta. Jeden z najvýznamnejších humánnych geografov 2. pol. 20. stor. Podstatne prispel k rozvinutiu prístupov založených na modelovaní a syntéze v geografii, významne sa podieľal na rozšírení aplikácie kvantitatívnych metód v humánnej geografii, pozornosť venoval lokačným analýzam v humánnej geografii, systematicky a dlhodobo sa venoval medicínskej geografii, predovšetkým skúmaniu šírenia infekčných chorôb. Diela: Lokačná analýza v humánnej geografii (Locational Analysis in Human Geography, 1965), Geografia: moderná syntéza (Geography: A Modern Synthesis, 1972), Priestorové aspekty chrípkových epidémií (Spatial Aspects of Influenza Epidemics, 1986), Atlas rozšírenia chorôb (Atlas of Disease Distribution, 1988), Atlas AIDS (Atlas of AIDS, 1992), Ostrovné epidémie (Island Epidemics, 2000), Geografia: globálna syntéza (Geography: A Global Synthesis, 2001), Svetový atlas epidemických chorôb (World Atlas of Epidemic Diseases, 2004) a i. R. 1996 – 98 viceprezident britskej akadémie National Academy for the Humanities and Social Sciences, jeden zo zakladajúcich členov Európskej akadémie vied a umení, spoluzakladateľ viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ mnohých cien popredných vedeckých spoločností a čestných doktorátov.

1956 – Harmos, Karol

Harmos [-moš], Karol, pôvodné meno Handwerk, 28. 11. 1879 Somogy, Maďarsko – 24. 1. 1956 Komárno — maďarský maliar a grafik na Slovensku.

R. 1898 – 1902 študoval kreslenie na Vysokej škole pre vzdelávanie profesie kreslenia a geometrie v Budapešti, 1902 – 08 absolvoval študijný pobyt v Mníchove u Antona Ažbeho (*1861, †1905) a F. von Stucka, ako aj študijné cesty do Talianska a Francúzska. R. 1908 – 10 učil kreslenie na súkromnej škole v Szentendre, 1910 – 43 profesor kreslenia na benediktínskom gymnáziu v Komárne. Do Komárna prišiel už ako presvedčený prívrženec secesie. Z Mníchova si priniesol so sebou nielen z nej vyplývajúce formové ponaučenia, ale aj dekoratívny, symbolistický názor. Námetmi jeho mnohostrannej tvorby sú najmä neskutočný rozprávkový svet, moderná doba, svet techniky i nová civilizácia strojov. Blízke mu boli aj sociálne motívy, maľoval i realistické portréty, krajiny a zátišia. Okrem toho vytváral fresky, oltárne obrazy a knižné ilustrácie, venoval sa aj reklamnej grafike, priemyselnému dizajnu a karikatúre. Maľoval najmä akvarely, portréty a tempery. Jeho zásluhou sa Komárno stalo jedným z významnejších centier medzivojnového výtvarného umenia na Slovensku. R. 1923 z jeho iniciatívy vzniklo výtvarné oddelenie Jókaiho spolku (založený 1911), ktoré 1924 – 27 pravidelne usporadúvalo výstavy. R. 1920 otvoril Harmos svoju súkromnú maliarsku školu (existovala do 1944), v ktorej získali základy výtvarného vzdelania F. Reichentál, maliar a reštaurátor M. Staudt, maliar a grafik Ľudovít Križan (*1900, †1979), J. Lőrincz, E. Zmeták, Ján Pleidel, ako aj sochári O. Čičátka a J. Marth.

1888 – Heinkel, Ernst Heinrich

Heinkel [hajn-], Ernst Heinrich, 24. 1. 1888 Grunbach, dnes súčasť Remshaldenu – 30. 1. 1958 Stuttgart — nemecký letecký konštruktér a podnikateľ. R. 1910 skonštruoval svoje prvé lietadlo, 1911 s ním uskutočnil prvý let, ktorý sa skončil haváriou a Heinkelovým ťažkým zranením. Od 1911 pôsobil ako konštruktér v mnohých leteckých firmách, 1922 založil vo Warnemünde vlastnú firmu Ernst Heinkel Flugzeugwerke, ktorá bola i po 2. svetovej vojne základom jeho podnikania aj v iných výrobných odboroch (výroba bicyklov, motocyklov, automobilových súčiastok a miniautomobilov). Je konštruktérom prvého raketového lietadla He 176 (1939), prvého turboreaktorového lietadla He 178 (1939), športového lietadla He 64 (1932), dopravného lietadla He 70 (1932) a lietadla He 111 (1934, od 1937 ako bombardovacie), nočnej stíhačky He 219 (1942) a prúdovej stíhačky He 162 (1944).

2014 – Kapellerová, Alica

Kapellerová, Alica, 21. 10. 1933 Košice – 24. 1. 2014 Bratislava — slovenská lekárka, pediatrička, manželka Karola Kapellera. R. 1958 – 2008 pôsobila na II. detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1991 – 99 jej prednostka); 1989 DrSc., 1990 profesorka. Zaoberala sa príčinami, priebehom a prognózou recidivujúcich a chronických chorôb dýchacieho systému, najmä mykoplazmovými a pneumokokovými infekciami, faktormi lokálnej obrany dýchacieho systému, ako aj liečebno-preventívnou činnosťou zameranou okrem pediatrickej problematiky aj na priebeh a prognózu akútnych zápalov pľúc u detí a na diagnostiku a liečbu opakovaných a chronických chorôb dýchacieho systému. Od 1960 členka Slovenskej lekárskej spoločnosti (1990 – 91 členka predsedníctva) a Slovenskej pediatrickej spoločnosti (1977 – 86 vedecká sekretárka, 1989 – 94 podpredsedníčka), členka viacerých medzinárodných odborných spoločností. Autorka a spoluautorka 9 knižných prác, napr. Choroby dýchacích orgánov u detí (1981), Funkčné vyšetrenie dýchacích orgánov detí v prvých rokoch života (1986), Zápaly pľúc u detí (2004), 3 vysokoškolských učebníc, napr. Pediatria (2010), ako aj vyše 180 článkov publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Nositeľka Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2010), ako aj viacerých domácich a zahraničných ocenení.

1915 – Kaprálová, Vítězslava

Kaprálová, Vítězslava, 24. 1. 1915 Brno – 16. 6. 1940 Montpellier, dpt. Hérault, Francúzsko — česká hudobná skladateľka, dcéra V. Kaprála. R. 1930 – 35 študovala kompozíciu u V. Petrželku a dirigovanie u Z. Chalabalu na brnianskom konzervatóriu, 1935 – 37 skladbu u V. Nováka a dirigovanie u V. Talicha na majstrovskej škole pražského konzervatória, 1937 – 38 skladbu u B. Martinů a dirigovanie u Ch. Muncha na École normale de musique v Paríži.

Už počas štúdia vystupovala ako dirigentka svojich diel (Klavírny koncert d mol, 1935; Voj. symfonietta, 1937). Spočiatku nadviazala na hudobný novoromantizmus, neskôr sa priklonila k impresionizmu a neoklasicizmu. Rozhodujúci vplyv na jej tvorbu mala estetika B. Martinů. Počas krátkeho života napísala viac ako štyridsať klavírnych (Groteskní passacaglia, 1935; Dubnová preludia, 1937; Šest variací na zvony kostela Saint-Étienne-du-Mont v Paříži, 1938), komorných (Sláčikové kvarteto, 1936; Partita pre sláčikový orchester a klavír, 1939), piesňových (Jablko z klína, 1936; Navždy, 1937), zborových (Dva ženské sbory, 1937) a iných diel.

1903 – Karavelov, Petko

Karavelov, Petko, plným menom Petko Stojčev Karavelov, 24. 3. 1843 Koprivštica – 24. 1. 1903 Sofia — bulharský politik, brat Ľubena Karavelova. Počas štúdia na historicko-filologickej fakulte moskovskej univerzity sa priklonil k ideológii národníctva. R. 1878 bojoval ako príslušník ruskej armády v rusko-tureckej vojne, začo dostal funkciu zástupcu gubernátora Svištovskej gubernie, v ktorej však pôsobil iba krátko. Po Berlínskom kongrese a oslobodení Bulharska spod nadvlády Osmanskej ríše (1878) sa stal poslancom Ústavodarného zhromaždenia ako vodca ľavého krídla novovytvorenej Liberálnej strany. R. 1879 predseda Národného zhromaždenia, marec-november 1880 minister financií, november 1880 – apríl 1881 predseda vlády.

Po štátnom prevrate (apríl 1881) emigroval do Východnej Rumélie, kde vydával noviny Nezavisimost (Nezávislosť). R. 1883 sa vrátil do Sofie, 1884 – 86 opäť vykonával funkciu predsedu vlády. Po páde vlády Alexandra I. (Battenberga) bol krátko členom regentskej rady (1886), na svoje členstvo však rezignoval hneď na prvom zasadnutí nového Národného zhromaždenia (október 1886), čo bolo reakciou na prenasledovanie rusofilov. Počas režimu S. Stambolova (1887 – 94) bol ako obhajca demokratických slobôd a prorusky orientovaný liberál perzekvovaný (1891 – 94 väznený). V tomto období sa stal členom novozaloženej Demokratickej strany, ktorá neskôr už pod jeho vedením zvíťazila v parlamentných voľbách. R. 1901 (február-december) premiér.

1886 – King, Henry

King, Henry, 24. 1. 1886 Christiansburgh, Virgínia – 29. 6. 1982 Toluca Lake, Kalifornia — americký filmový režisér. Začínal ako herec vo vaudevilloch, v cirkuse a v divadle v New Yorku, od 1913 hral aj vo filmoch, do 1919 vytvoril takmer 70 postáv. Súčasne od 1915 režíroval krátke alebo stredometrážne melodrámy a westerny. R. 1921 spolu s hercom Richardom Barthelmessom (*1895, †1963) založil vlastnú produkčnú spoločnosť, v ktorej nakrútil svoj prvý významný film, realistickú drámu Dávid – maznáčik (Tol’able David, 1921) patriacu ku klasickým dielam nemého filmu. Vyjadril v nej lásku k americkému vidieku minulého storočia a túžbu po obnove Ameriky, čo bolo typické aj pre jeho ďalšiu tvorbu. Do začiatku 60. rokov 20. stor. nakrútil viac ako 110 filmov, z ktorých takmer polovica je zvukových. Medzi jeho najúspešnejšie (zvukové) filmy patria Vidiecka púť (State Fair, 1933), Trafalgar (Lloyds of London, 1936), Chicago horí (In Old Chicago, 1938), Zbohom, mladosť (Remember the Day, 1941), Pieseň o Bernadette (The Song of the Bernadette, 1943), Priamo nad hlavou (Twelve O’Clock High, 1949), Pištoľník (The Gunfighter, 1950), Snehy Kilimandžára (The Snows of Kilimanjaro, 1952) a Nežná je noc (Tender Is the Night, 1962).

1961 – Kinská, Nastassja

Kinská (Kinski), Nastassja, vlastným menom Nastassja Aglaia Nakszynski, 24. 1. 1961 Berlín — nemecká herečka, dcéra K. Kinského. Prvýkrát účinkovala vo filme režiséra W. Wendersa, ktorý ju obsadil do úlohy nemej žonglérky Mignon vo filme Falošný pohyb (Falsche Bewegung, 1975). Počas štúdia na strednej škole pracovala ako modelka, po maturite začala pod vplyvom režiséra R. Polanského študovať herectvo v Londýne a New Yorku u L. Strasberga. Zaujala najskôr v eroticky ladenej komédii A. Lattuadu Taká, aká si (Cosi come sei, 1978), neskôr postavou Tess (1979) v Polanského filmovej adaptácii románu Thomasa Hardyho Tess D’Urbervillová, ktorá jej otvorila cestu do Hollywoodu. V 80. rokoch 20. stor. sa predstavila v úlohe klaviristky Kláry Wieckovej v životopisnom filme o R. Schumannovi Jarná symfónia (Frühlingssinfonie, 1983), v nezávislých filmoch Paríž, Texas (Paris, Texas, 1984) a Máriini milenci (Maria’s Lovers, 1984) a v úlohe kaderníčky Juliette vo francúzskom filme Bolesť lásky (Maladie d’amour, 1987). Ďalej účinkovala vo filmoch Jedna od srdca (One from the Heart, 1982), Mačací ľudia (Cat People, 1982), Neverne tvoja (Unfaithfully Yours, 1983), Revolúcia (Revolution, 1985), Noc s mesačným svitom (In una notte di chiaro di luna, 1989), Blondína (La bionda, 1992), Tak ďaleko, tak blízko! (Im weiter Ferne, so nah!, 1993), Osudové zrýchlenie (Terminal Velocity, 1994), Deň otcov (Father’s Day, 1997), Láska na jednu noc (One Night Stand, 1997), Červené písmená (Red Letters, 2000), Americká rapsódia (An American Rhapsody, 2001), Moje druhé ja (À ton image, 2004), Inland Empire (2006) a i.

1922 – Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

2021 – Klimko, Jozef

Klimko, Jozef, 10. 2. 1942 Prievidza – 24. 1. 2021 Bratislava — slovenský právnik. R. 1965 – 2009 pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1994 – 98 a 2004 – 07 veľvyslanec Slovenskej republiky v Rakúsku. Od 1998 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky (1999 – 2004 v Slovenskom inštitúte medzinárodných štúdií, dnes Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku), od 2007 na Fakulte práva Bratislavskej vysokej školy práva (dnes Paneurópska vysoká škola; 2008 – 09 rektor) v Bratislave; od 2017 aj na Právnickej fakulte UK, 1991 DrSc. a profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí (1969 – 70 vo Würzburgu, 1974 – 77 v Paríži). Zaoberal sa dejinami štátu a práva s osobitným zameraním na problematiku utvárania československých štátnych hraníc. Autor niekoľkých monografií, napr. Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc (1980), Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky 1918 – 1938 (1986), Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku (1986). Člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov a komisií. Nositeľ rakúskeho štátneho vyznamenania – Veľkej zlatej medaily so stuhou za zásluhy o Rakúsku republiku (1998).

1981 – Koch, Karel

Koch, Karel, 29. 6. 1890 Náměšť nad Oslavou, okres Třebíč – 24. 1. 1981 Toronto, Kanada — český lekár, chirurg. Študoval na lekárskej fakulte v Prahe a vo Viedni. Pracovník univerzitného chirurgického ústavu vo Viedni, 1918 – 19 posádkovej nemocnice v Brne, od 1919 chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1933 – 34 prednosta Kliniky ortopedickej chirurgie a 1934 – 38 Kliniky pre chirurgickú propedeutiku; 1933 mimoriadny profesor. Účastník druhého československého odboja, spoluzakladateľ a vedúca osobnosť protifašistickej odbojovej občianskej skupiny Justícia. R. 1951 v zinscenovanom procese odsúdený na doživotie, 1951 – 63 väznený (1991 rehabilitovaný in memoriam), 1968 emigroval do Kanady.

Organizátor zdravotníctva na Slovensku, 1929 – 31 vybudoval v Bratislave súkromné sanatórium (Kochovo sanatórium), 1932 – 35 dal k nemu dobudovať záhradu s vyše 120 druhmi vždyzelených domácich i cudzokrajných drevín (1981 vyhlásená za chránenú). Významný predstaviteľ všeobecnej chirurgie a ortopédie na Slovensku, žiak a spolupracovník profesora Stanislava Kostlivého. Zaoberal sa žalúdočnými chorobami, neuroštruktúrnymi poruchami periférnych ciev, periarteriálnymi sympatektómiami, súvislosťami medzi traumatizmom a kostnou tuberkulózou, experimentálne aj zmäkčovaním kostí interarteriálnym podávaním chloridu amónneho a kyseliny citrónovej, ďalej plastikou kolenného kĺbu, synvektómiou pri chronických nešpecifických zápaloch, ako aj chorobami a traumatológiou pohybových ústrojov.

Autor viacerých knižných diel, napr. Jak se máme chovat k mrzáčkům (1935), Příručka úrazového lékaře I, část všeobecná (1939), Mrzáci bez světa a svět bez mrzáků (1941), Lékař anonymus: Naše zázraky a omyly (1943) a Justicia (1947), a vyše 40 vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných časopisoch.

Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Medzinárodnej spoločnosti chirurgickej a neurologickej, 1936 predseda Spolku starostlivosti o zmrzačené deti na Slovensku. Nositeľ viacerých ocenení, okrem iných juhoslovanského Radu sv. Sávu, Radu SNP I. triedy (1946) a titulu Spravodlivý medzi národmi (1971).