Výročia

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1904 – Adamčík, Samuel

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

1826 – Afanasiev, Alexandr Nikolajevič

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič, 23. 7. 1826 Bogučar – 5. 10. 1871 Moskva — ruský literárny historik a teoretik folklóru. V trojzväzkovej práci Poetické názory Slovanov na prírodu (Poetičeskije vozzrenija slavian na prirodu, 1866 – 69) publikoval štúdie z oblasti histórie ruskej literatúry, najmä folkloristiky. Zberateľ ruského folklóru: zborníky Ruské národné rozprávky (Narodnyje russkije skazki, 1855 – 64) a Ruské národné legendy (Narodnyje russkije legendy, 1859).

1883 – Alanbrooke, Alan Francis Brooke

Alanbrooke [elenbrúk], Alan Francis Brooke, vikomt, 23. 7. 1883 Bagnères-de-Bigorre, Francúzsko – 17. 6. 1963 Hartley Wintney — britský poľný maršal, predseda imperiálneho generálneho štábu počas 2. svet. vojny. Veliteľ ozbrojených síl vo Francúzsku, organizoval evakuáciu po ústupe pri Dunkerque (26. 5. – 4. 6. 1940). Vybudoval dobré vzťahy s americkou armádou, mal veľký vplyv na stratégiu Spojencov.

1987 – Alexy, Jakob Eduard

Alexy, Jakob Eduard, 14. 12. 1916 Červený Kláštor, okres Kežmarok – 23. 7. 1987 Kulmbach, Bavorsko — nemecký spisovateľ, editor a učiteľ. Študoval v Kežmarku a v Bratislave, pôsobil ako učiteľ v Dolných Držkovciach (dnes súčasť Veľkých Držkoviec) a v Topoľčanoch. Od 1947 žil v Nemecku. Autor štúdií o ľudových zvykoch na Spiši, hier Sedliak, tvorca počasia (Der Bauer als Wettermacher, 1952), V našom meste (In unserer Stadt, 1952), U nás v maštali (Bei uns im Stall, 1970). Spoluautor diela Nemecká ľudová hra v Čechách, na Morave a na Slovensku (Das deutsche Volksschauspiel in Böhmen, Mähren und der Slowakei, 3 zväzky, 1984 – 86).

1503 – Anna Jagelovská

Anna Jagelovská, 23. 7. 1503 – 27. 1. 1547 — česká a uhorská kráľovná, dcéra Vladislava II. Jagelovského, manželka rímsko-nemeckého kráľa Ferdinanda I. (od 1521). Po smrti brata Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči (1526) uplatňovala vlastné dedičské práva (na základe zmluvy o nástupníctve podpísanej 1515 v Bratislave) a spolu s manželom sa stala spoluzakladateľkou habsburskej monarchie. Porodila 15 detí, pri poslednom pôrode zomrela.

1595 – Arbeau, Thoinot

Arbeau [-bo], Thoinot, vlastným menom Jehan Tabourot, 17. 3. 1519 Dijon – 23. 7. 1595 Langres — francúzsky teoretik a historik tanca, autor prvej knihy o tanci L’Orchésographie (1588), v ktorej opísal tance basse danse, pavane, volte, canaries, 23 branle, pozíciu en dehors a i.

1992 – Arletty

Arletty, vlastným menom Léonie Bathiatová, 15. 5. 1898 Courbevoie – 23. 7. 1992 Paríž — francúzska filmová a divadelná herečka. Debutovala 1932 vo filme Pes, ktorý aportuje (Un chien qui rapporte), úspech jej priniesla spolupráca s M. Carném a básnikom J. Prévertom. Predstavila sa ako prostitútka Madame Raymondová (Hôtel du Nord, 1938), partnerka J. Gabina v poeticko-realistickom filme Deň sa začína (Le jour se lève, 1939), diablova vyslankyňa na Zemi (Návšteva z temnôt, Les Visiteurs du soir, 1942) a kurtizána Garance (Deti raja, Les enfants du paradis, 1945). Po 2. svetovej vojne obvinená z kolaborácie s fašizmom, v 50. rokoch 20. stor. sa opäť vrátila k filmu: Vzduch Paríža (L’air de Paris, 1954), Veľká hra (Le grand jeu, 1954), Najdlhší deň (The Longest Day, 1962) a i. R. 1962 prišla o zrak, v posledných rokoch pracovala v rozhlase.

1863 – Bródy, Sándor

Bródy, Sándor, 23. 7. 1863 Eger – 12. 8. 1924 Budapešť — maďarský prozaik, dramatik a žurnalista. Novinár v Kluži, od 1890 v Budapešti, kde 1900 – 02 vydával časopis Fehér Könyv (Biela kniha), 1903 – 05 založil a spolu s G. Gárdonyim a Z. Ambrusom viedol časopis Jövendő (Budúcnosť), v ktorom žiadal spoločenské a hospodárske reformy Uhorska.

Priekopník naturalizmu v maďarskej literatúre. V zbierke poviedok Bieda (Nyomor, 1884) a v cykle noviel Pestúnka Alžbeta (Erzsébet dajka, 1902) si všímal život rozličných vrstiev v mestskom prostredí. Autor divadelných hier Dojka (A dada, 1902; slov. 1976; sfilmovaná napr. 1987, réžia Peter Léner) o tragckom osude dievčaťa z dediny, ktoré odišlo pracovať do mesta, Slečna učiteľka (A tanítónő, 1908; sfilmovaná napr. 1945, réžia Márton Keleti) o konflikte dvoch morálnych postojov a rozdielnych hodnotových rebríčkov, keď mladú učiteľku v dôsledku odmietania amorálnych návrhov dedinských boháčov vyhodia zo školy, a Medik (A medikus, 1911; sfilmovaná 1974, réžia Otto Ádám) i spoločenskokritických realistických románov Strieborná koza (Az ezüst kecske, 1898; sfilmovaný 1916, réžia M. Curtiz) a Rytier dňa (A nap lovagja, 1902; sfilmovaný napr. 1987, réžia Levente Málnay) o karieristoch.

1892 – Haile Selassie I.

Haile Selassie I., vlastným menom Täfäri Mäkwännen, aj Tafari Makonnen, 23. 7. 1892 Ejersa Goro – 27. 8. 1975 Addis Abeba — etiópsky cisár (1930 – 74). Pochádzal z veľmožského rodu kráľovstva Šoa, od 1917 spoluvládca (regent) dcéry cisára Menelika II. Ako cisár sa od 1930 usiloval vybudovať z Etiópie moderný štát, musel však čeliť talianskej fašistickej agresii. Po porážke Etiópie v taliansko-etiópskej vojne 1935 – 36 a následnej okupácii zo strany Talianska žil v anglickom exile. Do krajiny sa vrátil 1941, keď bola oslobodená britsko-etiópskou armádou. V 50. a 60. rokoch 20. stor. uskutočnil niektoré hospodárske a politické reformy. V zahraničnej politike sledoval líniu mierovej spolupráce so všetkými krajinami bez ohľadu na ich spoločenské zriadenie. Významnou mierou sa zaslúžil o vznik Organizácie africkej jednoty (1963; od 2002 Africká únia). Po vojenskom prevrate 1974 zosadený (1975 zrušenie monarchie).

1923 – Halle, Morris

Halle [hel], Morris, vlastným menom Pinkovičs, 23. 7. 1923 Liepāja, Lotyšsko – 2. 4. 2018 Cambridge, Mass. — americký jazykovedec. R. 1951 – 96 pôsobil ako profesor lingvistiky a moderných jazykov na Massachusettskom technologickom inštitúte. Zaoberal sa všeobecnou jazykovedou, fonológiou a fonetikou angličtiny a ruštiny. Mal podiel na prechode od fyziologicko-artikulačnej fonetiky k fyziologicko-akustickej fonetike. Vypracoval fonologickú teóriu vychádzajúcu z generatívnej gramatiky a teórie dištinktívnych príznakov R. O. Jakobsona. Spoluautor diel Základy jazyka (Fundamentals of Language, 1956, s R. O. Jakobsonom), Zvuková štruktúra angličtiny (The Sound Pattern of English, 1968, s N. Chomským), autor publikácie Zvuková štruktúra ruštiny (The Sound Pattern of Russian, 1959) a zborníka Od pamäti k reči a späť: štúdie z fonetiky a fonológie 1954 – 2003 (From Memory to Speech and Back: Papers of Phonetics and Phonology 1954 – 2003; 2004).

1999 – Hasan II.

Hasan II., 9. 7. 1929 Rabat – 23. 7. 1999 tamže — marocký kráľ z dynastie Alavitovcov. R. 1957 – 61 následník trónu, 1960 – 61 podpredseda vlády a minister obrany. Od 1961 kráľ, vrchný veliteľ ozbrojených síl a najvyšší cirkevný predstaviteľ marockých moslimov (1961 – 63 a 1965 – 67 aj predseda vlády, od 1971 minister obrany). Vo vnútropolitickej sfére sa snažil udržať si v rámci konštitučnej monarchie autokratickú moc, následne zač. 70. rokov 20. stor. čelil viacerým pokusom o atentát a o štátny prevrat. Po čiastočnej liberalizácii vnútorných pomerov si postupne získaval popularitu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. zvýšil zahraničnopolitickú aktivitu Maroka vo vzťahu ku krajinám Blízkeho východu, 1972 – 73 predseda Organizácie africkej jednoty (OAJ). Historické nároky Maroka na Západnú Saharu a jej anexia 1979 sa však nestretli s medzinárodným pochopením a 1984 viedli k vystúpeniu Maroka z OAJ. V pol. 80. rokov prejavil Hasan záujem o kandidatúru Maroka na vstup do Európskej únie, jeho iniciatíva nenašla v tom čase v európskych krajinách žiadnu podporu. R. 1989 Hasan inicioval na konferencii v Marrákeši založenie zväzu západných arabských krajín Maghrebu (združuje severoafrické islamské krajiny pri pobreží Stredozemného mora: Alžírsko, Tunisko, Maroko).

1899 – Heinemann, Gustav

Heinemann [haj-], Gustav, 23. 7. 1899 Schwelm – 7. 7. 1976 Essen — nemecký právnik a politik. R. 1945 spoluzakladateľ CDU, 1949 – 50 pôsobil v prvej vláde K. Adenauera. R. 1952 z CDU vystúpil a 1957 sa stal členom SPD, za ktorú bol poslancom v Spolkovom sneme a 1966 – 69 ministrom spravodlivosti. R. 1969 ho zvolili za spolkového prezidenta (vo funkcii do 1974). Sám sa pokladal za občianskeho prezidenta, podporoval zahraničnú politiku kancelára W. Brandta v prospech zlepšenia vzťahov s NDR a so sovietskym blokom.

2009 – Hekel, Ondrej

Hekel, Ondrej, 16. 2. 1944 Brăšľanica, Bulharsko – 23. 7. 2009 Bratislava — slovenský vzpierač. R. 1962 – 63 člen klubu DPMB Bratislava, 1963 – 65 Dukly Plzeň, 1965 – 74 ŽD Bohumín a 1974 – 84 Dunajplavba Bratislava. Dvanásťnásobný majster Československa, majster sveta v trhu 1972 (142,5 kg), Európy 1970 (130 kg) a 1971 (140 kg). Trojnásobný účastník olympijských hier 1968 v Mexiku, 1972 v Mníchove a 1976 v Montreale. Držiteľ československých rekordov v trhu (145,5 kg, 1976) a v dvojboji (320 kg, 1976).

1942 – Hergovič, Mojmír

Hergovič, Mojmír, 23. 7. 1942 Bratislava – 4. 2. 2007 tamže — slovenský generál (generálporučík). R. 1975 absolvoval Vojenskú akadémiu v Brne. R. 1976 – 78 zástupca náčelníka 13. tankovej divízie v Topoľčanoch. Po absolvovaní Akadémie generálneho štábu v Moskve postupne 1980 – 87 zástupca náčelníka tyla 1. armády v Příbrame a náčelník štábu tyla Západného vojenského okruhu v Tábore, 1986 povýšený do prvej generálskej hodnosti (generálmajor). Od 1987 vykonával funkcie zástupcu náčelníka tyla Východného vojenského okruhu, od 1990 veliteľa posádky v Bratislave a od 1993 riaditeľa sekcie výstavby a ekonomiky Ministerstve obrany SR. R. 1993 generálporučík, 1993 – 2004 náčelník vojenskej kancelárie prezidenta SR.

1964 – Hmain, Thakchin Koujto

Hmain, Thakchin Koujto, vlastným menom U Lun, 25. 3. 1875 Walij – 23. 7. 1964 Rangún — barmský spisovateľ, politik, historik a novinár. Činný v národnom protikoloniálnom hnutí. Autor desiatok hier, písal aj básne a veršovanú prózu, v historických prácach zachytával kultúrny vývoj a dejiny svojej vlasti. Osobitné miesto v jeho tvorbe zaujímajú komentáre, v ktorých sa formou tradičného rozprávania (→ tika) vyslovuje k aktuálnym problémom barmskej koloniálnej spoločnosti a národného hnutia pred 2. svetovou vojnou: Nová tika o pávovi (Daun tika this, 1919), Tika o opiciach (Mjauk tika, 1922), Tika o bojkote (Bhwainkauk tika, 1926) a i. Zaradil sa tak medzi predstaviteľov klasickej a modernej generácie. Autor románu Odkaz (Hmatopoum, 1915) a i.

1884 – Jannings, Emil

Jannings, Emil, vlastným menom Theodor Friedrich Emil Janenz, 23. 7. 1884 Rorschach, Švajčiarsko – 2. 1. 1950 Strobl, Rakúsko — nemecký herec. Spočiatku účinkoval v kočovných divadlách, kde sa uplatnil v postavách klasického divadelného repertoáru, napr. ako Karol Moor (F. Schiller: Zbojníci) a Kráľ Lear (W. Shakespeare). Od 1915 hral v Kleinen Theater Unter den Linden v Berlíne, od 1918 pod vedením M. Reinhardta v Deutsches Theater v Berlíne, kde sa vypracoval na jedného z popredných hercov predvojnovej éry. Stvárnil Richtára Adama (H. von Kleist: Rozbitý džbán, 1918), Kreonta (W. Hasenclever: Antigona, 1920) a i. Popri divadle hral 1914 – 26 aj v desiatkach filmov. R. 1927 – 30 pôsobil v Hollywoode, kde v tom čase získal ako jediný nemecký herec dvoch Oscarov za hlavné úlohy vo filmoch Posledné komando (The Last Command, 1928) a Veľké pokánie (The Way of All Flesh, 1927). Po návrate do Nemecka sa stal jedným z najvyhľadávanejších hercov, najlepšie úlohy vytvoril vo filmoch Posledná štácia (Der letzte Mann, 1924), Quo vadis? (1925) a Modrý anjel (Der blaue Engel, 1930; s M. Dietrichovou), v ktorom stvárnil postavu prof. Unrata. Ďalej účinkoval vo filmoch Pani Eva (Frau Eva, 1914), Muž bez mena (Die Augen der Mumie Ma, 1918), Madame DuBarry (1919), Anna Boleynová (A. Boleyn, 1920), Kabinet voskových figurín (Wachsfigurenkabinett, 1924), Deti osudu (Street of Sin, 1928), Patriot (1928), Popolcová streda (Betrayal, 1929), V búrke vášní (Stürme der Leidenschaft, 1931), Robert Koch, bojovník so smrťou (Robert Koch, der Bekämpher des Todes, 1939), Ohm Krüger (1941), Prepustenie (Die Entlassung, 1942), Kde je pán Belling? (Wo ist Herr Belling?, 1945) a i.

1898 – Jurecký, Móric

Jurecký, Móric (Samoslav), 23. 8. 1825 Ružomberok – 23. 7. 1898 tamže — slovenský básnik a právnik. Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, od 1838 na evanjelickom lýceu v Levoči (člen tamojšieho Ústavu reči a literatúry československej), potom právo v Bratislave. Pôsobil ako právnik v Trenčíne, neskôr v Bratislave (1848 člen redakčnej rady Slovenských národných novín), v 60. rokoch 19. stor. právnik v Liptovskom Mikuláši, potom v Ružomberku, na Orave a v okolí Nového Mesta nad Váhom. Autor viacerých vlasteneckých článkov a latinských, nemeckých a slovenských básní, 1844 uverejnil v časopise Jitřenka báseň Nářek vlastence ku spolubratru napísanú v intenciách Slávy dcery J. Kollára. Člen Tatrína (od 1844) a zakladajúci člen MS (1863).

1940 – Jurica, Rudolf

Jurica, Rudolf, 23. 7. 1940 Sabinov – 05. 02. 2017 Praha — slovenský generál. R. 1959 absolvoval Delostrelecké technické učilište v Martine, 1959 – 62 styčný technik, 1961 – 63 náčelník skupiny, 1963 – 67 inžinier oddielu – náčelník rádiolokačnej stanice, 1968 – 71 dôstojník pre rádiolokáciu a navádzací systém, 1971 – 72 veliteľ palebného protilietadlového oddielu. R. 1972 – 76 študoval na Vojenskej veliteľskej akadémii protivzdušnej obrany v Kalinine v ZSSR, po skončení štúdia náčelník štábu a neskôr veliteľ protilietadlovej raketovej brigády (1976 – 78). R. 1978 – 80 študoval na Vojenskej akadémii Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR K. J. Vorošilova v Moskve, po jej absolvovaní 1980 – 86 náčelník štábu a neskôr veliteľ divízie protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ), 1985 generálmajor, 1986 – 90 náčelník štábu – 1. zástupca veliteľa PVOŠ, 1990 – 92 vedúci vedecký pracovník Inštitútu pre strategické štúdie, 1993 – 2001 veliteľ posádkového veliteľstva v Bratislave.

1965 – Kandel, Isaac Leon

Kandel, Isaac Leon, 15. 2. 1881 Temešvár, Rumunsko – 23. 7. 1965 New York — americký pedagóg. Pochádzal z rodiny anglického obchodníka, ktorá sa presťahovala do Spojeného kráľovstva, od 1920 občan USA. R. 1923 – 47 pôsobil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1947 – 50 na univerzite v Manchestri, súčasne hosťujúci profesor na viacerých svetových univerzitách; 1923 profesor. R. 1946 – 62 konzultant OSN a UNESCO v oblasti vzdelávania a ľudských práv.

Vedúca osobnosť v oblasti porovnávacej (komparatívnej) pedagogiky. Skúmal vzdelávacie systémy jednotlivých krajín a poukazoval na dôležitosť ich prepojenia so sociálnym, s politickým, kultúrnym a ekonomickým prostredím, ako aj na potrebu medzinárodnej spolupráce a výmeny skúseností v pedagogickom procese. Autor pedagogických prác Dejiny stredoškolského vzdelávania (History of Secondary Education, 1930), Porovnávacie vzdelávanie (Comparative Education 1933; doplnené a rozšírené vydanie pod názvom Nová éra vo vzdelávaní, komparatívna štúdia, The New Era in Education, a Comparative Study, 1955), v ktorej poukázal na vývoj a zmeny vo vzdelávaní v USA a v niektorých európskych štátoch, Protichodné teórie vzdelávania (Conflicting Theories of Education, 1938), Americké školstvo v dvadsiatom storočí (American Education in the Twentieth Century, 1957), Smerom k učiteľskej profesii (Hacia una profesión docente, 1957) a i. Redaktor viacerých pedagogických časopisov, člen mnohých odborných komisií a pedagogických spoločností.

1882 – Karabekir, Kâzim

Karabekir, Kâzim, aj Kâzim Zeyrek, 23. 7. 1882 Istanbul – 26. 1. 1948 Ankara — turecký generál a politik.

Po štúdiách na vojenských školách v Istanbule krátko slúžil v Macedónii, potom v Istanbule a Edirne. Počas balkánskych vojen (1912 – 13) bol neďaleko Edirne zajatý Bulharmi a držaný ako rukojemník. Počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil obrany Dardanel (1915), istý čas bojoval proti Britom v Iraku, neskôr na Kaukaze proti Arménom a Rusom; 1917 sa stal generálom. Po skončení vojny sa na žiadosť Mustafu Kemala (Atatürka) stal jedným z veliteľov tureckej národnooslobodzovacej vojny (kemalistická revolúcia). V roku 1920 viedol vojenské operácie proti Arménsku, ktorému kemalovská turecká vláda odmietla ponechať územie východotureckých vilájetov (provincií) a prinútila Arménov podpísať mierovú zmluvu (Alexandropolský mier; arménsko-turecká vojna 1920). Po vojne sa angažoval politicky, ale s mnohými Atatürkovými názormi (vrátane otázky zrušenia kalifátu) sa nezhodoval. V roku 1924 bol spoluzakladateľom Pokrokovej republikánskej strany (Terakkiperver Cumhuriyet Fırkası) a stal sa jej vodcom. Po obvinení zo spojenia členov strany s kurdskou rebéliou a s pokusom o atentát na Atatürka bola strana 1925 zrušená a Karabekir i viacerí členovia boli uväznení. Po prepustení odišiel z politiky a venoval sa písaniu pamätí z obdobia národnooslobodzovacieho boja, ktoré však boli na rozkaz vtedajšej vlády spálené. Rehabilitovaný bol až po Atatürkovej smrti (1938) İsmetom İnönüom. Od decembra 1938 zastával post poslanca, 1946 – 48 predsedu parlamentu.

1974 – Kerbabaýew, Berdy Myradowiç

Kerbabaýew [-jev], Berdy Myradowiç, rus. Berdy Muradovič Kerbabajev, 15. 3. 1894 Kouki-Zeren, okr. Tedžen, Turkménsko – 23. 7. 1974 Ašchabad — turkménsky spisovateľ. Študoval v madrase v Buchare, počas 1. svetovej vojny slúžil v cárskej armáde. Po vojne pôsobil ako pisár, 1924 – 34 redaktor v novinách Turkmenistan, 1934 – 36 vedúci odboru vedy na ministerstve (národnom komisariáte) vzdelávania Turkménskej SSR. R. 1936 zatknutý a uväznený, po prepustení (1940) pracoval vo Zväze turkménskych spisovateľov (1942 – 50 predseda).

Jeden z najvýznamnejších turkménskych spisovateľov 20. stor. Písať začal v 20. rokoch 20. stor. (predovšetkým satirické) básne, jeho tvorba je však žánrovo pestrá. V poémach Dievčenský svet (Gyzlar dünýäsi, 1927), Zahalená (Dakylma, 1928), Krása mladého veku (Ýaz möwsuminde bir gözel, 1930), K novému životu (K novoj žizni, 1947) a v poviedke Obeť zvykového práva adat (Adatyn gurbany, 1928) kritizoval prežitky minulosti a zaoberal sa postavením žien vo vtedajšej spoločnosti. Ovplyvnený nastupujúcou ruskou sovietskou literatúrou, napísal historický román Rozhodný krok I, II (Aýgytly ädim, 1940 a 1947; rus. Rešajuščij šag, 1952, spolu turkménsky a rus. 1955; čes. 1949, preklad Jaroslav E. Dlouhý) a jeho pokračovanie Kvapka vody – zrnko zlata (Suw damjasy – altyn dänesi, 1967; rus. Kapľa vody – krupica zolota), počas 2. svetovej vojny historické poviedky Gurban Durdy (1942) a Aýlar (1943), divadelné hry Magtymguly (1943) a Bratia (Doganlar, 1943), ako aj libreto k prvej turkménskej opere Abadan (1942). Po 2. svetovej vojne uplatnil v próze metódu socialistického realizmu, napr. v historických románoch Zázrakom zrodený (Čudom rožďonnyj, 1965) o turkménskom revolucionárovi a zakladateľovi Turkménskej SSR Gajgysyzovi Atabajevovi (Gaýgysyz Atabaýew), Syn Karliho Čakana (Karli Çakan Oglu, 1966) a Posledné dni (Öten günler, 1975) o významných turkménskych osobnostiach. Do turkménčiny preložil diela A. S. Puškina, L. N. Tolstého a M. Gorkého. R. 1952 vyšla na Slovensku jeho novela Aýsoltan pod názvom Ajsoltan, dievčina bavlníkových polí v preklade Elišky Turčányovej (v Česku ako Ajsoltan ze země bílého zlata, 1952, v preklade Oldřicha Kubu).

1892 – Klimov, Vladimir Jakovlevič

Klimov, Vladimir Jakovlevič, 23. 7. 1892 Moskva – 9. 9. 1962 tamže — sovietsky konštruktér leteckých motorov. R. 1918 – 24 vedúci oddelenia leteckých motorov Najvyššej rady národného hospodárstva, súčasne 1920 – 23 pedagóg na Vysokom technickom učilišti N. E. Baumana a na Vojenskej leteckej akadémii N. E. Žukovského (dnes Vojenská letecká akadémia N. E. Žukovského a J. A. Gagarina) v Moskve. Od 1935 hlavný konštruktér leteckého závodu č. 26 v Rybinsku a po evakuácii (1941) v Ufe v Baškirsku, 1946 – 56 vedúci experimentálnej konštrukčnej kancelárie OKB-45 v Petrohrade (dnes spoločnosť na výrobu leteckých motorov OAO Klimov), od 1956 generálny konštruktér. Skonštruoval a postavil množstvo piestových motorov použitých v rozličných lietadlách bojujúcich v 2. svetovej vojne, napr. v bombardéri Pe-2 a stíhačkách Jak-1M, Jak-3, Jak-7 a LAGG-3. Po 1945 skonštruoval prvý sovietsky letecký prúdový motor Klimov VK-1, ktorého varianty boli použité v lietadlách MiG-15, MiG-17 a Il-28. Od 1943 člen korešpondent, 1953 akademik AV ZSSR.

1933 – Kohout, Jiří

Kohout, Jiří, 23. 7. 1933 Pohořelice, okres Brno-venkov — slovenský chemik českého pôvodu. R. 1960 – 99 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie) STU v Bratislave; 1991 DrSc., 1994 profesor. Zaoberal sa anorganickou chémiou, špeciálne chémiou koordinačných zlúčenín prechodných kovov s lineárnymi a nelineárnymi pseudohalogenidovými (napr. kyanatanovými, dikyanoamidovými, trikyanometanidovými) ligandmi. V spolupráci s M. Hvastijovou zistil, že niektoré z týchto ligandov môžu so susednými organickými ligandmi pyrazolového typu v koordinačnej sfére kovu poskytovať nukleofilné adičné reakcie, z dvoch samostatných ligandov tak vznikne jeden bidentátny chelátujúci ligand. Výsledná štruktúra je izomérna s koordinačnou zlúčeninou pred adíciou. Tento dovtedy neobjavený typ izomérie sa označuje ako koligandová izoméria. Spoluautor viac ako 100 vedeckých článkov s vysokou citovanosťou, úspešnej vysokoškolskej učebnice Všeobecná a anorganická chémia (1974) a viacerých vysokoškolských učebných textov.

1951 – Pétain, Henri Philippe

Pétain [Petén], Henri Philippe, 24. 4. 1856 Cauchy-à-la-Tour – 23. 7. 1951 Port-Joinville — francúzsky generál a maršal v období 1. svetovej vojny, počas 2. svetovej vojny stál na čele vlády bábkového Francúzskeho štátu pod faktickou kontrolou Nemecka (→ vichyjský režim); jedna z najrozporuplnejších osobností francúzskej histórie 20. stor. Pochádzal z farmárskeho prostredia. Absolvoval elitnú dôstojnícku akadémiu v Saint-Cyr-l'École, prvé vojenské skúsenosti získal ako dôstojník alpského horského pluku. Neskôr prednášal vojenskú teóriu, v rámci ktorej zastával najmä dôslednú obrannú taktiku pred unáhleným útokom, čo bolo v rozpore so súdobou ofenzívnou taktikou najvyšších veliteľov francúzskej armády.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny dosiahol významné úspechy už v septembri 1914 počas bitky na Marne. Preslávil sa však najmä ako hrdina bitky pri Verdune, ktorý sa hlavne vďaka Pétainovým taktickým a motivačným schopnostiam napokon podarilo ubrániť. Jeho rozkaz brániť Verdun aj za cenu najvyšších obetí neskôr symbolizoval nielen odhodlanie francúzskej armády, ale aj deštruktívnosť celej vojny. Spočiatku velil francúzskej 2. armáde, neskôr celej skupine armád. Po masových protestoch a vzburách francúzskych vojakov, ktorí považovali vojnu za zbytočné marenie životmi a žiadali zmenu velenia, nahradil 15. mája 1917 Roberta Nivella vo funkcii vrchného veliteľa armády. Francúzskym vojskám velil až do víťazného konca, v novembri 1918 dosiahol maršalskú hodnosť. Pétain mal povesť zásadového, prísneho, no i láskavého a vo všeobecnosti obľúbeného veliteľa. Osobne navštevoval jednotky na fronte, zisťoval ich potreby a dbal na čo najnižšie straty. K jeho taktickým opatreniam patrilo napr. usporiadanie delostrelectva do sektorov. Reorganizoval vojenský výcvik i dopravný systém vojenského zásobovania.

Významné posty zastával Pétain aj po ukončení 1. svetovej vojny, od februára do novembra 1934 bol francúzskym ministrom vojny. Po francúzskej porážke v úvode 2. svetovej vojny podpísal 22. júna 1940 ako nový ministerský predseda s nemeckými zástupcami prímerie a postavil sa na čelo neokupovanej časti Francúzska s administratívnym centrom v kúpeľnom meste Vichy. Hoci sa diplomatickými cestami pokúšal vymaniť z totálneho vplyvu Nemecka, jeho rozhodovacie právomoci boli čoraz menšie. Po vojne bol za kolaboráciu s nacistami odsúdený na trest smrti za vlastizradu, generál Charles de Gaulle však následne trest zmiernil na doživotie. Zomrel počas internácie na ostrove Yeu (Île d'Yeu).