Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1889 – Achmatovová, Anna

Achmatovová (Achmatova), Anna, vlastným menom Gorenková, 23. 6. 1889 Boľšoj Fontan, dnes súčasť Odesy, Ukrajina – 5. 3. 1966 Domodedovo pri Moskve, pochovaná v Komarove pri Petrohrade — ruská poetka, významná predstaviteľka ruskej poézie 20. stor., nazývaná ruská Sapfó. R. 1910 – 18 manželka básnika N. Gumiľova, 1910 a 19011 spolu navštívili Paríž, kde sa zoznámila s maliarom F. Modiglianim (autor jej portrétu), a 1912 Taliansko. Gumiľov ju ako začínajúcu spisovateľku uviedol do spoločnosti okolo V. I. Ivanova (zúčastňovala sa literárnych stretnutí, tzv. večerov vo veži). R. 1911 sa stala sekretárkou Cechu poetov (Cech básnikov) organizovaného Gumiľovom a Sergejom Gorodeckým (*1884, †1967), ktorí 1912 spolu s básnikom O. Mandeľštamom a i. vytvorili združenie akméistov (→ akméizmus). Ojedinelá poetka lásky v ruskej a vo svetovej literatúre, lásku zobrazila najskôr ako ľúbostné očarenie, neskôr ako drámu rozchodu, častý je motív beznádejnej lásky. Po básnickej prvotine Večer (Večer, 1912) písala ľúbostnú lyriku vo forme románových a dramatických miniatúr (tzv. sujetová lyrika) vyznačujúcich sa štýlovou a sémantickou prostotou, slávu získala básnickou zbierkou Ruženec (Čotki, 1913), nasledovali zbierky Biely kŕdeľ (Belaja staja, 1917) a Roku Pána 1921 (Anno Domini MCMXXI, 1922). Počas obdobia zákazu publikovania (1925 – 39) sa venovala štúdiu diela A. S. Puškina a prekladateľskej činnosti (klasická čínska, kórejská, indická poézia, z európskej G. Leopardi, V. Hugo, I. Krasko a i.). V 30. rokoch 20. stor. písala básne inšpirované tragickými udalosťami stalinských represií, ktorých obeťou sa takisto stal jej syn L. Gumiľov (autobiografická poéma Rekviem, napísaná 1935 – 40, vydaná 1963, Mníchov, v Rusku až 1987). R. 1940 – 46 mohla znova publikovať (výber poézie Zo šiestich kníh, Iz šesti knig, 1940; cyklus poém Severné elégie, Severnyje elegii, 1943). Najvýznamnejším dielom je lyrickoepická Poéma bez hrdinu (Poema bez geroja, napísaná 1940 – 62, vyšla 1974), v ktorej jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. stor. (Veľká vlastenecká vojna, blokáda Petrohradu). R. 1946 bola Achmatovová opäť vylúčená z verejného a literárneho života, v 60. rokoch 20. stor. rehabilitovaná. Vydala básnickú zbierku Plynutie času (Beg vremeni, 1965), spomienky na A. Bloka, O. Mandeľštama a i. vyšli až posmrtne. R. 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna – Taormina, 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát. V slovenčine vyšli výbery jej básní pod názvami Ľúbostný denník (1964), Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989) a Biely kŕdeľ (2002).

1989 – Aflak, Michel

Aflak, Michel, 1910 Damask – 23. 6. 1989 Paríž, pochovanýv Iraku — sýrsky literát a literárny kritik, ideológ a zakladateľ strany BAAS. V literatúre predstaviteľ tzv. analytického realizmu (podľa terminológie arabskej literárnej kritiky) výrazne ovplyvneného európskym existencializmom, najmä dielami A. Camusa, J.-P. Sartra a F. Kafku. Od 1942 sa angažoval politicky, pôsobil v strane BAAS v Sýrii, od 1966 po prevzatí moci ľavicovým krídlom strany žil začas v exile, od 1974 v Iraku; 1968 – 89 generálny tajomník regionálneho irackého vedenia strany BAAS.

1937 – Ahtisaari, Martti

Ahtisaari [-sári], Martti, 23. 6. 1937 Viipuri, Karélia, dnes Vyborg, Rusko — fínsky diplomat a politik. Vykonával rozličné funkcie v diplomatických službách, 1973 – 77 veľvyslanec Fínska v Tanzánii, Zambii a Mozambiku; 1977 – 89 splnomocnenec OSN pre Namíbiu (od 1978 zvláštny splnomocnenec generálneho tajomníka OSN). R. 1991 – 94 štátny tajomník fínskeho Ministerstva zahraničných vecí, súčasne 1992 – 93 osobitný zástupca generálneho tajomníka OSN v Bosne. R. 1994 – 2000 fínsky prezident. Od 2005 splnomocnenec OSN pre Kosovo; Nobelova cena mieru (2008).

1795 – Antropov, Alexej Petrovič

Antropov, Alexej Petrovič, 25. 3. 1716 Petrohrad – 23. 6. 1795 tamže — ruský maliar, jeden z prvých ruských portrétistov (F. I. Krasnoščokov, 1761; Peter III., 1762). Podieľal sa aj na výzdobe palácov v Petrohrade (1744 – 50) a v Moskve a Andrejevského chrámu v Kyjeve (1752 – 55).

1978 – Bábi, Tibor

Bábi, Tibor, vlastným menom Tibor Poczkody, 30. 10. 1925 Báb, okres Nitra – 23. 6. 1978 Bratislava — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. Predstaviteľ filozoficky ladenej, politicky a spoločensky angažovanej lyriky úzko spätej s osudovými peripetiami maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. V básnických zbierkach Toto je tvoj ľud (Ez a te néped, 1954) a Vlasť moja, vlasť moja (Hazám, hazám, 1955) sa vyrovnával s pocitom života na obidvoch stranách štátnej hranice a s pocitom straty vlasti, pričom sa vyjadroval v ostrých kontrastoch. Ďalšie zbierky: Sťahovavé vtáča (Vándormadár, 1960), V tieni desaťtisíc rokov (Tízezer év árnyékában, 1964), Pieseň prameňa (A forrás éneke, 1965), Slza pod drobnohľadom (Könny a mikroszkóp alatt, 1966). Autor reportáží Z Európy do Európy (Európából Európába, 1973), sociografickej práce Tvár vernosti (A hűség arca, 1974) a zbierky čŕt a poviedok Prameň a potok (Patak és forrás, 1976). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1967).

1878 – Back, George

Back [bek], George, sir (1839), 6. 11. 1796 Stockport (pri Manchestri) – 23. 6. 1878 Londýn — britský polárny bádateľ, od 1818 člen viacerých polárnych expedícií pod vedením J. Franklina, ktoré smerovali k Špicbergom a k sev. Kanade, predovšetkým do povodia rieky Mackenzie. R. 1833 – 35 velil vlastnej expedícii v polárnej oblasti Kanady, ktorej pôvodným cieľom bolo pomôcť výprave J. Rossa. Je podľa neho nazvaná perejovitá rieka v Kanade v Severozápadných teritóriách západne od Hudsonovho zálivu.

1924 – Balík, Jaroslav

Balík, Jaroslav, 23. 6. 1924 Praha – 17. 10. 1996 tamže — český filmový a televízny režisér a scenárista. Jeden z prvých absolventov FAMU v Prahe. Ako režisér debutoval filmom Bomba (1957), spolupracoval s J. Otčenáškom: Jak se krade milion (1967), Ta třetí (1968), Milenci v roce jedna (1973), V každém pokoji žena (1974), Stín létajícího ptáčka (1977). Venoval sa rôznym žánrom, historickým a súčasným témam i literárnym adaptáciám. Ako vynikajúci filmový rozprávač kládol dôraz na dôslednú psychologickú analýzu vzťahov s dôrazom na hereckú zložku a atmosféru prostredia. Jeho filmy boli najmä v 70. rokoch 20. stor. poplatné kultúrnej politike obdobia normalizácie. Od polovice 50. rokov 20. stor. spolupracoval aj s televíziou: Kouzelný dům (1970), Romeo a Julie na konci listopadu (1971) a i.

2005 – Barysz, Igor

Barysz [-ris], Igor, 21. 11. 1934 Kaloša, okres Rimavská Sobota – 23. 6. 2005 Vysoké Tatry, pochovaný v Žiline — slovenský strojársky odborník. R. 1957 – 58 pôsobil v Navike, n. p., Praha, 1959 – 63 na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, od 1964 na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity v Žiline, od 2001 až do smrti na Fakulte špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne; 1997 profesor. Autor a spoluautor monografií Klzné uloženie – konštrukčné a teoretické riešenia (1995), Základy konštruovania (1998) a i., ako aj pôvodných vedeckých prác, viacerých projektov a skrípt.

1933 – Bull, Olaf

Bull, Olaf, 10. 11. 1883 Kristiania, dnes Oslo – 23. 6. 1933 Oslo — nórsky básnik, najpopulárnejší lyrik medzivojnového obdobia v Nórsku. Študoval históriu a literatúru, striedavo žil v Osle, Kodani, Paríži a Ríme, najmä pobyt vo Francúzsku významne ovplyvnil jeho tvorbu. Jeho poézia je charakteristická duševným nepokojom, intenzitou prežívaného a súladom medzi zmyslovým prežívaním a intelektom.

Majstrovstvo umeleckej formy preukázal už v prvej básnickej zbierke obsahujúcej melodické verše o jari Básne (Digte, 1909), hlbšie úvahy a rozpor medzi snom a skutočnosťou sa prejavili v zbierke Nové básne (Nye digte, 1913), problémy života a vojny zobrazil v zbierke Básne a novely (Digte og noveller, 1916). K jeho vrcholným dielam patria ľúbostná básnická skladba Metópa (Metope) uverejnená v rovnomennej básnickej zbierke (1927) a mohutná freska o rodnej zemi v 3-dielnej básni Sto rokov (De hundrede år, 1928). Autor básnických zbierok Láska (Kjærlighet, 1929), Víno a Eros (Oinos og Eros, 1930), Ignis Ardens (1932) a posmrtne vydanej zbierky Zobrané básne (Samlede dikt, 1934), spolu s H. Krogom napísal divadelnú hru Fraška lásky (Kjærlighetens farse, 1919).

1927 – Burlasová, Soňa

Burlasová, Soňa, 23. 6. 1927 Horné Otrokovice – 2. 5. 2021 Bratislava — významná slovenská folkloristka, manželka Ladislava Burlasa, matka Ivana a Martina Burlasa.

V rokoch 1954 – 92 pôsobila v Národopisnom ústave SAV v Bratislave. Zaoberala sa štúdiom ľudových piesní z hudobného a textového hľadiska a problematikou vzniku nových piesňových druhov po 2. svetovej vojne (napr. družstevná pieseň). Je autorkou významných folkloristických prác Ľudové balady na Horehroní (1969), V šírom poli rokyta. Balady a iné epické piesne I – II (1982, 1984), Ľudová pieseň na Horehroní (1987), Vojenské a regrútske piesne (1991) a i., odborných štúdií (najmä v časopise Slovenský národopis) a spoluautorkou monografie Banícka dedina Žakarovce (1956, časť Ľudová hudobná kultúra).

1914 – Gabajová, Dita

Gabajová, Dita, 23. 6. 1914 Orlov, okres Stará Ľubovňa – 23. 1. 2000 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán).

V roku 1937 absolvovala štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Josefa Egema (*1874, †1939). V rokoch 1939 – 70 bola sólistkou Opery SND. Od roku 1945 až do polovice 50. rokov 20. stor. bola vedúcim mezzosopránom súboru, neskôr sa uplatnila v charakterových úlohách. K jej profilovým postavám patrili Amneris (Aida), Carmen, Dulcinea (Jules Massenet: Don Quijote), Končakovna (Knieža Igor), Marína Mníšková (Boris Godunov) a princezná Eboli (Don Carlos). Po odchode z divadla sa venovala pedagogickej činnosti na žilinskom konzervatóriu.

1290 – Henrich IV. Probus

Henrich IV. Probus, aj Spravodlivý, 1257 alebo 1258 – 23. 6. 1290 Rím — vratislavské (od 1270) a krakovské knieža (od 1288). Spočiatku spolupracoval s českým kráľom Přemyslom Otakarom II., na ktorého dvore bol vychovávaný, a neskôr s Václavom II. R. 1278 získal od Rudolfa I. Habsburského po bitke na Moravskom poli doživotne Kladsko, 1279 odkúpil od Brandenburgovcov oblasť Krośnienska. R. 1280 sa stal vazalom Rudolfa I. Habsburského, čo mu umožnilo viesť vojny so sliezskymi kniežatami aj s Přemyslom Otakarom II. Bojoval s Leškom II. Čiernym a Vladislavom I. Lokietkom a 1288 získal Krakovsko. Usporiadal štátne financie, podporoval rozvoj baníctva a miest. Rokovania s pápežom v Ríme o jeho korunovácii za kráľa prerušila jeho smrť. Zomrel bezdetný, v testamente odkázal Malopoľsko Přemyslovi II. Veľkopoľskému, Vratislavsko głogowskému kniežaťu Henrichovi III. a Kladsko českému kráľovi Václavovi II.

1931 – Jaeggi, Urs

Jaeggi [jé-], Urs, 23. 6. 1931 Solothurn — švajčiarsky sociológ, spisovateľ a výtvarník. R. 1959 – 61 pôsobil na univerzite v Münsteri, resp. na jej pracovisku sociálneho výskumu v Dortmunde, od 1961 v Sociologickom ústave pri univerzite v Berne, od 1966 v Bochume, 1970 – 71 na New School for Social Research v New Yorku, 1972 – 92 v Sociologickom inštitúte Freie Universität v Berlíne. Zaoberal sa predovšetkým sociológiou politiky, problematikou industriálnej spoločnosti, ale najmä študentským hnutím 1968. Autor vedeckých prác Moc a vláda v Spolkovej republike (Macht und Herrschaft in der Bundesrepublik, 1969) a Kapitál a práca v Spolkovej republike (Kapital und Arbeit in der Bundesrepublik, 1973), zbierok esejí, napr. Literatúra a politika (Literatur und Politik, 1972), Umenie (Kunst, 2002) a Zmätená spoločnosť. Pokusy o pochopenie súčasnosti (Durcheinandergesellschaft. Versuche, die Gegenwart zu verstehen, 2008), románov, napr. Brandeis (1978), Základy (Grundrisse, 1981), Soulthorn (1990), Už nič viac (Weder noch etwas, 2008), ako my (wie wir, 2009) a Eudora (2010), i zbierky poviedok Fazil a Johanna (Fazil und Johanna, 1985). Autor viacerých konceptuálnych inštalácií a performancií. Nositeľ Ceny Ingeborg Bachmannovej (1981).

1935 – Kelemen, Vojtech

Kelemen, Vojtech, 23. 6. 1935 Poltár – 18. 1. 1996 Banská Bystrica — slovenský ekonóm. Po ukončení štúdia na Fakulte ekonomického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave pôsobil 1958 – 70 v Chemických závodoch W. Piecka v Novákoch, 1970 – 75 ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave technicko-ekonomickom chemického priemyslu, súčasne externý učiteľ na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity) na Katedre ekonomiky a riadenia chemického a potravinárskeho priemyslu, 1975 – 92 na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1983 – 84 vedúci Katedry riadenia, 1991 – 92 vedúci Katedry manažmentu a marketingu), súčasne 1984 – 89 riaditeľ Výskumného ústavu služieb, 1992 – 96 pôsobil na Katedre manažmentu a marketingu Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; 1996 profesor in memoriam.

Spočiatku sa zaoberal problematikou riadenia chemického priemyslu, efektívnosťou investícií a jeho štrukturálnou prestavbou. Vypracoval viaceré technicko-ekonomické a prognostické štúdie pre chemický priemysel. Neskôr sa začal orientovať na problematiku cestovného ruchu, jeho postavenie v proporcionálnom rozvoji socialistického národného hospodárstva, oblasť služieb a manažment podniku. Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Ekonomika cestovného ruchu (1985), vysokoškolských učebných textov, napr. Teória riadenia. Vybrané kapitoly (1978), Ekonomika cestovného ruchu (1985), Manažment podniku 1 (1992), Manažment podniku 2 (1993), článkov a príspevkov v zborníkoch a odborných časopisoch (Ekonomická revue cestovného ruchu, Ekonomické rozhľady, Socialistický obchod a i.).

1906 – Kirby, William

Kirby [kér-], William, 13. 10. 1817 Kingston upon Hull, Yorkshire – 23. 6. 1906 Niagara, dnes Niagara-on-the-Lake, Ontário — kanadský spisovateľ, novinár a politik anglického pôvodu. R. 1832 emigroval s rodičmi do USA, od 1839 žil v Kanade. R. 1850 – 71 vydavateľ časopisu Niagara Mail, 1871 – 95 riaditeľ colného úradu v Niagare.

Autor vlasteneckých a historických básní, v ktorých zachytil prírodu, históriu a zvyky niagarskej oblasti, a významného historického románu Zlatý pes (The Golden Dog, 1877), v ktorom spojil gotické prvky s históriou a legendami Quebecu. Román je považovaný za najlepšiu kanadskú dobrodružno-historickú romancu v štýle W. Scotta. Jeden zo zakladajúcich členov (1883) Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada).

1856 – Kirejevskij, Ivan Vasilievič

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.