Výročia

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1943 – Aberhart, William

Aberhart [ebehát], William, 30. 12. 1878 Seaforth, Ontário – 23. 5. 1943 Vancouver — kanadský politický vodca. Zakladateľ Strany sociálneho úveru v Alberte, 1935 – 43 ministerský predseda Alberty. Pôsobil aj ako kazateľ, jeho príklon ku kresťanskému fundamentalizmu mal vplyv na rozvoj náboženského sektárstva v záp. Kanade.

1751 – Achard, Claude-François

Achard [ašár], Claude-François, 23. 5. 1751 Marseille – 29. 9. 1809 tamže — francúzsky lekár, bibliograf a knihovník, zakladateľ knihovníctva a bibliografie ako moderných teoreticko-praktických disciplín. Jeho najvýznamnejšou prácou je komplexná príručka Základný kurz bibliografie alebo knihovníkova veda (Cours élémentaire de bibliographie, ou La science du bibliothécaire, 1806 – 07), ktorá podnietila a ovplyvnila vydávanie francúzskej národnej bibliografie (od 1811) a vznik prvej odbornej knihovníckej školy vo Francúzsku (L’École des chartes).

1930 – Achleitner, Friedrich

Achleitner [-lajt-], Friedrich, 23. 5. 1930 Schalchen, Horné Rakúsko — rakúsky architekt, teoretik architektúry a spisovateľ. Profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Autor mnohých esejí a štúdií o rakúskej a stredoeurópskej architektúre, ako aj 3-zväzkového sprievodcu po architektúre 20. stor. v jednotlivých rakúskych spolkových krajinách Rakúska architektúra v 20. storočí (Österreichische Architektur im 20. Jahrhundert, 1980 – 2010). Člen Viedenskej skupiny, spoluautor viacerých avantgardných hier. Experimentoval s jazykom, využíval dialekt a prvky konkrétnej poézie. Jeho rané práce vyšli až vo výbere Prózy, konštelácie, montáže, básne v dialekte, štúdie (prosa konstellationen, montagen, dialektgedichte, studien, 1970), samostatne vydal Kvadratický román (quadratroman, 1973).

1795 – Barry, Charles

Barry [beri], Charles, sir, 23. 5. 1795 Londýn – 12. 5. 1860 tamže — britský architekt, jeden z najvýznamnejších britských architektov 19. stor. R. 1835 víťaz súťaže na projekt novej budovy parlamentu v Londýne (Nový Westminsterský palác; predošlá vyhorela 1834). V slohu Gothic Revival vytvoril spolu s A. W. Puginom rozsiahly architektonický neogotický komplex realizovaný 1835 – 70, do ktorého zahrnul i staršie budovy (Westminster Hall). Pracoval v množstve architektonických štýlov, podieľal sa na opätovnom rozšírení architektúry v italizujúcom štýle v 20. rokoch 19. stor. v Spojenom kráľovstve, celý život bol ovplyvnený ideálmi gréckej antickej architektúry. Je považovaný za jedného zo zakladateľov eklekticizmu. Jeho diela sa vyznačujú zmyslom pre detail a bohatstvom foriem, ktoré vytvárajú harmonicky pôsobiaci celok. Autor okolo 60 stavieb, šľachtických vidieckych sídel (Highclere Castle, Hampshire, 1837 – 50), palácov, verejných stavieb (Reform Club, 1841, Londýn) a záhrad. Ovplyvnil množstvo architektov v Spojenom kráľovstve i na kontinente (J.-I. Hittorff).

1816 – Hardtmuth, Josef

Hardtmuth [-mut], Josef, 20. 2. 1758 Anspern an der Zaya, Dolné Rakúsko – 23. 5. 1816 Viedeň — rakúsky podnikateľ a staviteľ.

R. 1790 založil vo Viedni továreň na výrobu jemnej kameniny a porcelánu → Hardtmuth. R. 1795 objavil výrobu tuhy (náplne) do ceruziek zo zmesi jemne mletého grafitu, ílu a vody, ktorá sa následne vypaľovala (1802 patentovaná). R. 1808 začal vo svojej továrni vyrábať aj ceruzky; → KOH-I-NOOR HARDTMUTH.

1125 – Henrich V.

Henrich V., pravdepodobne 11. 8. 1086 – 23. 5. 1125 Utrecht, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1098) a cisár (od 1111), posledný panovník zo sálskej dynastie, syn Henricha IV. Korunovaný bol 1099 v Aachene a potom, čo v decembri 1105 zosadil svojho otca Henricha IV., ho 1106 ríšske kniežatá potvrdili za kráľa. Pokračoval v boji o investitúru s pápežom Paschalom II., ktorého počas výpravy do Ríma 1110 zajal a 1111 donútil uznať práva cisárov, zároveň sa dal korunovať za cisára. V ríši sa proti nemu sformovala opozícia na čele s arcibiskupom Adalbertom I. z Mainzu. Boj o investitúru ukončila až jeho dohoda s pápežom Kalixtom II. vo Wormse 1122 (→ Wormský konkordát). Zomrel bezdetný.

1945 – Himmler, Heinrich

Himmler, Heinrich, 7. 10. 1900 Mníchov – 23. 5. 1945 Lüneburg — nemecký nacistický politik, vodca SS. Pochádzal zo silno katolíckej a stredne zámožnej rodiny. R. 1923 vstúpil do NSDAP a zúčastnil sa na Hitlerovom mníchovskom puči. Od 1925 začal stúpať v hierarchii nacistickej strany, o. i. bol 1927 – 30 zástupcom ríšskeho vedúceho propagandy NSDAP. K vrcholu moci sa priblížil 1929, keď sa stal ríšskym vodcom SS, a 1934, keď tzv. nocou dlhých nožov pomohol zlikvidovať SA na čele s E. Röhmom. R. 1933 ho A. Hitler poveril najskôr vedením mníchovskej a 1936 i ríšskej polície. R. 1934 dostal pod svoju moc aj tajnú políciu gestapo. Zo všetkých troch zložiek vybudoval sledovací a represívny aparát, ktorý sa stal základom moci nacistického totalitného štátu. Do jeho kompetencie patrili od začiatku aj koncentračné tábory (prvý v Dachau pri Mníchove, 1933). Ďalší stupeň Himmlerovej moci predstavovala 2. svetová vojna. R. 1939 sa stal ríšskym komisárom pre upevnenie nemectva a začal realizovať prvé presídľovacie a kolonizačné projekty. Inicioval prípravu Generalplan Ost (1940 – 41), podieľal sa na riadení tzv. konečného riešenia židovskej otázky (od 1941), 1943 sa stal ríšskym ministrom vnútra a 1944 veliteľom záložnej armády. V apríli 1945 ponúkol západným Spojencom separátnu kapituláciu, začo ho Hitler zbavil všetkých funkcií a vylúčil z NSDAP. Na úteku padol do britského zajatia, kde spáchal samovraždu.

1906 – Ibsen, Henrik

Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.

Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.

V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.

Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).

Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.

1524 – Ismá’íl I.

Ismá’íl I., aj Ismá’íl Ardabílí, 17. 7. 1484 Ardabíl – 23. 5. 1524 Tebríz, dnes Tabríz — perzský šáh, zakladateľ dynastie Safíjovcov, básnik, vnuk Uzuna Hasana, vodcu turkického kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca). Pôvodne šejk súfijského dervišského bratstva založeného šejkom Safím (Safíuddín Ardabílí, *1252, †1334). R. 1499 – 1508 sa zmocnil bývalých dŕžav svojho starého otca, 1501 sa usídlil s celým dvorom v Tabríze a vyhlásil za šáha Azerbajdžanu, 1502 za šáha Iránu (prijal titul šáhinšáh-i). Do 1510 obsadil územie dnešného Iránu a časť Iraku. Počas jeho panovania sa Perzia (Irán) stala opäť národným štátom. Za štátne náboženstvo vyhlásil odnož šíitského islamu isná’ašaríja, politicky vymedzil hranice Iránu voči susednej sunnitskej Osmanskej ríši, ktorá ho neustále mocensky ohrozovala. R. 1514 v bitke pri Čaldiráne (na náhornej plošine v dnešnom sv. Iráne v provincii Západný Azerbajdžan) podľahol dobre vyzbrojenej armáde osmanského sultána Selima I. Po svojej porážke sa sústredil na posilnenie diplomacie s európskymi krajinami; jeho pokus o utvorenie protiosmanskej aliancie s Ľudovítom II. Jagelovským bol neúspešný. Autor didaktickej poézie (pod pseudonymom – perzsky Chatá’í, tur. Hataî) vyznačujúcej sa lyrizmom vyplývajúcim z úprimnej oddanosti viere, ktorá mala blízko k mystickej poézii dervišov, napr. poém vo dvojveršiach Kniha rád (Nasíhatnáme, 1505 – 06) a Desať kníh (Dahnáme, 1505 – 06). Písal prevažne azerbajdžanským jazykom a kizilbašskou turečtinou (po perzsky málo), čo vyvolalo pozitívny ohlas vo východnej časti Osmanskej ríše. Celá jeho tvorba vyšla posmrtne v básnickej zbierke Díván (Díván, 1541). Jeho verše boli po stáročia citované stúpencami mystického rádu bektašíja v Anatólii. Jeho život a činy opísali Abdulláh Džámí Hátifí (†1521) v nedokončenom veršovanom diele Kniha Ismá’ílova (Ismá’íl náme, 16. stor.) a Muhammad Kásim Džunábádí Kásimí (†1581) v Kráľovskej knihe Ismá’ílovej (Šáhnáme-je Ismá’íl). Jeho mauzóleum v Ardabíle (po 1524) je súčasťou komplexu svätyne šejka Safího (vybudovaný v 14. – 18. stor.; 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

1951 – Karpov, Anatolij Jevgenievič

Karpov, Anatolij Jevgenievič, 23. 5. 1951 Zlatoust, Čeľabinská oblasť — ruský šachový veľmajster. Majster sveta 1975 – 85. R. 1975 sa stal majstrom sveta po neuskutočnenom zápase s vtedajším majstrom sveta R. J. Fischerom, ktorý proti nemu odmietol nastúpiť. Karpov dvakrát (1978 v Baguiu na Filipínach a 1981 v Merane v Taliansku) obhájil titul majstra sveta proti Viktorovi Korčnému (*1931), 1985 ho však porazil G. Kasparov. R. 1993 po vystúpení G. Kasparova a ďalších významných šachistov z Medzinárodnej federácie šachu (FIDE) a po založení konkurenčnej šachovej asociácie Professional Chess Association (PCA; činná do 1996) sa Karpov stal majstrom sveta podľa FIDE (podľa PCA sa stal majstrom sveta G. Kasparov; prvýkrát v histórii šachu boli vyhlásení dvaja majstri sveta) a tento titul obhájil aj 1996. Ďalšej obhajoby titulu majstra sveta sa vzdal.

1991 – Kempff, Wilhelm

Kempff, Wilhelm, 25. 11. 1895 Jüterbog, Brandenbursko – 23. 5. 1991 Positano, Kampánia, Taliansko — nemecký klavirista, organista a hudobný skladateľ. R. 1904 (ako 9-ročný) začal študovať hru na klavíri a kompozíciu v Berlíne, 1914 – 17 študoval na Berliner Musikhochschule (dnes Universität der Künste Berlin). R. 1917 zvíťazil na Medzinárodnej klavírnej súťaži F. Mendelssohna-Bartholdyho a začal koncertovať na medzinárodných pódiách. R. 1924 – 29 pôsobil vo funkcii riaditeľa Württembergische Hochschule für Musik v Stuttgarte (dnes Hochschule für Musik und Darstellende Kunst Stuttgart), usadil sa v Postupime, kde sa 1931 podieľal na založení letných majstrovských kurzov. R. 1957 – 82 viedol raz ročne beethovenovské interpretačné majstrovské kurzy v Positane v Taliansku.

Počas svojej úspešnej kariéry sa venoval najmä interpretácii nemeckej klasickej a romantickej tvorby, špeciálne klavírnych diel L. van Beethovena, R. Schumanna a J. Brahmsa. Zdôrazňoval lyriku, pôvab a spontánnosť, vyhýbal sa tempovým a iným extrémom. V oblasti komornej hudby spolupracoval s husľovými virtuózmi H. Szeryngom a Y. Menuhinom, s violončelistami P. Casalsom, Pierrom Fournierom (*1906, †1986) a M. Rostropovičom. R. 1920 – 80 realizoval pre spoločnosť Deutsche Grammophon početné nahrávky (F. Schubert, W. A. Mozart, J. S. Bach, F. Liszt), k legendárnym patria kompletné nahrávky Beethovenových a Schubertových klavírnych sonát, ako aj Beethovenových klavírnych koncertov. R. 1936 – 79 s veľkým úspechom vystúpil na desiatich koncertoch v Japonsku (na jeho počesť bol jeden z japonských ostrovov nazvaný Kempu-san). Skomponoval viacero klavírnych skladieb, piesní a iných komorných diel, štyri opery a dve symfónie. Vystupoval aj ako interpret vlastných skladieb (Klavírny koncert b mol, 1915). Viaceré jeho diela zazneli v premiére pod taktovkou nemeckého dirigenta W. Furtwänglera (Symfónia č. 2 d mol, 1924).

1910 – Kline, Franz Rowe

Kline [klajn], Franz Rowe, 23. 5. 1910 Wilkes-Barre, Pa. — 13. 5. 1962 New York — americký maliar, predstaviteľ abstraktného expresionizmu. Jeho raná tvorba bola ovplyvnená tradičným európskym maliarstvom, maľoval najmä mestské krajiny. V druhej polovici 40. rokov 20. stor. začal zjednodušovať námety svojich malieb do sérií línií a plôch, ktoré vytvárali abstraktné mozaiky, ovplyvnila ho najmä tvorba W. de Kooninga a A. Gorkyho. Postupne objavil vlastný dynamický a plynulý rukopis, pričom zredukoval farebnosť na dramaticky pôsobiaci konrast čiernej a bielej farby (Wotan, 1950 – 51). Maľoval veľkoformátové abstraktné obrazy charakteristické spontánnosťou a energickými hrubými ťahmi štetca, ktoré pripomínajú orientálnu kaligrafiu. Koncom 50. rokov 20. stor. sa vrátil k väčšej farebnosti (Kráľ Oliver, 1958).