Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1848 – Adams, John Quincy

Adams [edms], John Quincy, 11. 7. 1767 Braintree, Massachusetts – 23. 2. 1848 Washington — americký politik a diplomat, šiesty prezident USA (1825 – 29). Syn Johna Adamsa a Abigail Adamsovej. Od 1803 senátor USA. R. 1814 signatár mierovej zmluvy so Spojeným kráľovstvom, ktorá ukončila anglicko-americkú vojnu 1812 – 14. R. 1817 – 25 minister zahraničných vecí vo vláde J. Monroea, 1823 sformuloval Monroeovu doktrínu, Ako prezident neúspešne presadzoval politiku národnej konsolidácie. R. 1831 – 48 člen Snemovne reprezentantov, podporoval hnutie abolicionistov.

2015 – Aldridge, James

Aldridge [óldridž], (Harold Edward) James, 10. 7. 1918 White Hills, predmestie mesta Bendigo, Austrália – 23. 2. 2015 Londýn — anglický a austrálsky spisovateľ a publicista, od 1938 žil v Anglicku. Vojnový korešpondent v Nórsku, Dánsku, Egypte, Grécku a Iráne. Známe sú jeho romány Ich cťou podpísané (Signed with Their Honour, 1942), Morský orol (The Sea Eagle, 1944; slov. 1955), Záležitosť mnohých ľudí (Of Many Men, 1946), Diplomat (The Diplomat, 1949; slov. 1952), Lovec (The Hunter, 1950; slov. 1977), Hrdinovia prázdnych obzorov (Heroes of the Empty View, 1954; slov. 1956), Kiežby nezomrel (I Wish He Would Not Die, 1957), Posledný vyhnanec (The Last Exile, 1961; slov. 1979), Zajatec v krajine (A Captive in the Land, 1962; sfilmovaný 1990, réžia John Berry), Môj brat Tom (My Brother Tom, 1966), Scotty a Taff (A Sporting Proposition, 1973; slov. 1976; sfilmovaný 1975, réžia Don Chaffey), Výsmech (Mockery in Arms, 1974; slov. 1978), Posledný záblesk (One Last Glimpse, 1977).

1929 – Aleksij II.

Aleksij II., vlastným menom Alexej Michajlovič Ridiger, 23. 2. 1929 Tallinn – 5. 12. 2008 Peredelkino, dnes súčasť Moskvy — ruský cirkevný hodnostár. R. 1961 tallinnský a estónsky biskup, 1964 arcibiskup, metropolita Tallinna a Estónska, 1986 leningradský (dnes Petrohrad) a novgorodský metropolita, od 1990 15. patriarcha moskovský a celej Rusi, prvý ruský ortodoxný patriarcha zvolený v slobodných a tajných voľbách. Podporoval reformnú politiku M. Gorbačova, zasadzoval sa za mierovú koexistenciu rôznych etnických skupín a národov i za náboženskú toleranciu.

1944 – Baekeland, Leo Hendrik

Baekeland [bejklend], Leo Hendrik, 14. 11. 1863 Gent, Belgicko – 23. 2. 1944 Beacon, New York, USA — americký chemik belgického pôvodu. Pôvodne pôsobil ako profesor na univerzite v Bruggách a v Gente, 1889 sa vysťahoval do USA, kde si založil fotografickú firmu. Vynálezca obchodne úspešného fotografického papiera Velox (1893). Od 1905 sa venoval výskumu na získanie náhrady prírodnej živice, šelaku. Vypracoval metódu prípravy syntetickej živice (→ bakelit) kondenzáciou fenolu a formaldehydu (1907), a položil tak základy priemyselnej výroby syntetických živíc. R. 1910 založil firmu na výrobu bakelitu Bakelite Company (od 1939 súčasť Union Carbide).

1828 – Fazekas, Mihály

Fazekas [-kaš], Mihály, 6. 1. 1766 Debrecín – 23. 2. 1828 tamže — maďarský básnik a botanik. Literárnu činnosť začal po dlhej vojenskej službe v Haliči, Moldavsku a západnej Európe. So Sámuelom Diószegim (*1761, †1813) napísali prvú maďarskú botaniku Maďarské rastlinstvo (Magyar füvészkönyv, 1807).

Preslávil sa komickým eposom v hexametroch Husiar Matyi (Lúdas Matyi, napísaný 1804, vydaný 1815; slov. 1954) na motívy ľudovej rozprávky o nepoddajnom ľudovom hrdinovi, ktorý sa odvážne stavia proti panskej zlovôli a svojou vynachádzavosťou a šibalstvom pomstí krivdy páchané na chudobnom dedinskom ľude. V rokoch 1804 – 19 napísal ľúbostné a prírodné verše Ruszánda, moldavská kráska (Ruszánda, moldvai szép), K jari (A tavaszhoz), Letná večerná pieseň (Nyári esti dal), Pieseň z Hortobágye (Hortobágyi dal) a i. V duchu osvietenskej osvety každoročne vydával Debrecínsky maďarský kalendár (Debreceni magyar kalendárium, 1819 – 28).

1685 – Händel, Georg Friedrich

Händel [hen-], Georg Friedrich, 23. 2. 1685 Halle an der Saale, Nemecko – 14. 4. 1759 Londýn, pochovaný vo Westminsterskom opátstve — nemecký skladateľ, súčasne najvýznamnejší anglický národný skladateľ svojej doby (od 1726 naturalizovaný Angličan), popredný predstaviteľ európskeho hudobného baroka. Hudobníkom sa stal proti vôli svojho otca (mal sa venovať právu). Od 1692 začal študovať v Halle hru na organe, husliach a hoboji i náuku o kontrapunkte u významného pedagóga, skladateľa a organistu Friedricha Wilhelma Zachowa (*1663, †1712). R. 1702 sa zapísal na právnickú fakultu univerzity v Halle a súčasne získal miesto organistu v tamojšej katedrále. V kompozícii sa zdokonaľoval štúdiom skladieb nemeckých a talianskych majstrov, napr. J. J. Frobergera. R. 1703 odišiel do Hamburgu, kde získal miesto huslistu a clavecinistu v opernom orchestri. R. 1704 napísal svoje prvé dielo Pašie podľa sv. Jána, 1705 prvú úspešnú operu Almira a následne operu Nero. R. 1706 – 09 podnikol študijnú cestu do Talianska (žil vo Florencii, v Ríme, Neapole a Benátkach), ktorá mala na jeho tvorbu rozhodujúci vplyv. Tam sa oboznámil s tvorbou A. Corelliho, A. a D. Scarlattiovcov, Bernanda Pasquiniho (*1637, †1710) a B. Marcella. Pod ich vplyvom si osvojil operný, oratórny a inštrumentálny štýl talianskej hudby a 1707 napísal prvé oratórium Il trionfo del Tempo a prvé sakrálne dielo na latinský text Dixit Dominus. R. 1708 vznikla pastorálna serenáda Aci, Galatea e Polifemo, ktorá sa stala základom rozsiahlejších foriem, o. i. oratória La Ressurezione (1708), ale najmä novej opery Agripina úspešne predstavenej 26. 12. 1709 v Benátkach. Händel sa preslávil aj ako interpret a stal sa najuznávanejším virtuózom čembalovej a organovej hry. Po návrate z Talianska sa nakrátko usadil v Hannoveri, 1710 – 12 bol kapelníkom u tamojšieho kurfirsta. Podnikol kratšie cesty do Anglicka, 1712 sa usadil v Londýne a získal doživotnú rentu od kráľovského dvora. Po úspešnom uvedení opery Rinaldo (1711) sa stal dvorským skladateľom v službách Juraja I. (na počesť jeho korunovácie za anglického kráľa 1714 napísal Te Deum), zložil Ódu na výročie kráľovnej Anny (1713), Utrecht Te Deum a Jubilate (1713, pri príležitosti podpísania Utrechtského mieru), niekoľko svetských skladieb, napr. operu seria Il pastor fido a operu Teseo (obidve 1712), a 1715 operu Amadigi di Gaula. Striedavo žil v Londýne a Hannoveri, 1716 so sprievodom Juraja I. navštívil Nemecko a zložil Pašie. Od 1716 bol opäť v Londýne, kde pre kráľa napísal svoju najznámejšiu orchestrálnu suitu Slávnosti na vode (Water Music). R. 1720 – 37 postupne založil a viedol 3 operné spoločnosti, ktoré napriek začiatočným úspechom postupne zanikli (napr. Kráľovská hudobná akadémia — Royal Academy of Music). Händel modernizoval operu, a to často aj proti vkusu publika. Stal sa najväčším reprezentantom talianskej opery serie v Anglicku. K jeho vrcholným operným dielam patria Július Cézar a Tamerlán (obidve 1724), Rodelinda (1725), Riccardo Primo (1727), Siroe (1728), Lotario (1729), Partenope, (1930) Poro (1731), Ezio a Sosarme (1732). R. 1736 vznikli jeho opery Giustino, Arminio, Berenika a Opustená Dido. Po zotavení z mozgovej mŕtvice (13. 4. 1737) zložil opery Faramondo (1737) a Xerxes (1738). Pri príležitosti smrti kráľovnej Karolíny (1737) napísal Smútočný žalm (Funeral Anthem). Z tohto obdobia pochádzajú aj inštrumentálne diela: koncerty pre organ, sonáty pre dvoje huslí a dve flauty, Concerti grossi (1739). Po chladnom prijatí opier Imeneo (1740) a Deidamia (1741) sa Händel rozhodol komponovať výlučne oratóriá: 1741 zložil oratóriá Mesiáš (1742 mal triumfálny úspech v Dubline) a Samson (nová verzia 1743), 1744 Semele a Jozef a jeho bratia, 1745 Herkules a Baltazár. Händel sa v Anglicku postupne stal obdivovaným skladateľom, aj keď jeho dielo vyvolávalo časté diskusie. Posledné oratóriá Júda Makabejský (1747), Alexander Balus (1748), Jozue (1748) a Šalamún (1749) sa stretli s narastajúcou priazňou publika, ktorá vyvrcholila úspechom Hudby k ohňostroju (Music for the Royal Fireworks, 1749). Diela Teodora (1750) a Jefte (1752) sa však nedočkali uznania. Napriek tomu, že sa Händlove diela často uvádzali, jeho situácia bola čoraz horšia. R. 1753 oslepol, napriek tomu ďalej komponoval. Naposledy sa objavil na verejnosti na predvedení oratória Mesiáš (6. 4. 1759). Händel zosobňoval syntézu najvýznamnejších prvkov súvekej európskej hudby, popri J. S. Bachovi bol najinvenčnejším skladateľom barokovej hudby. V jeho dielach, najmä v posledných oratóriách, sa odzrkadľuje duchovný vzostup vedúci k hlbokým meditáciám o pýche, žiarlivosti, viere, politickej i náboženskej tolerancii, ako aj o zmysle ľudského života. Jeho diela dodnes patria k najhranejším v koncertnej praxi.

1933 – Harčár, Ján

Harčár, Ján, 23. 2. 1933 Záborské, okres Prešov — slovenský geológ a geomorfológ. R. 1958 – 67 pôsobil v Geologickom ústave Dionýza Štúra (dnes Štátny geologický ústav Dionýza Štúra) v Bratislave, 1967 – 78 na Pedagogickej fakulte UPJŠ (dnes PU) v Prešove, 1978 – 91 v Geologickom ústave SAV, pracovisko Košice, 1991 – 2005 na Fakulte humanitných a prírodných vied PU v Prešove; 1999 profesor. Venuje sa kvartérnej geológii, neotektonike a geomorfológii. Autor prác Šarišská vrchovina (In: Geografické práce, 1972), Geológia spraší Hronskej pahorkatiny (1985, so Z. Schmidtom), Vysvetlivky ku geologickej mape severovýchodnej časti Podunajskej nížiny (1988, so Z. Priechodskou), Reliéf Nízkych Beskýd, časť A. Povodie Tople, časť B. Povodie Ondavy (In: Geographia Slovaca, 1995) a i.

1842 – Hartmann, Eduard von

Hartmann, Eduard von, 23. 2. 1842 Berlín – 5. 6. 1906 Gross-Lichterfelde, dnes súčasť Berlína — nemecký filozof, zástanca filozofie nevedomého, kategoriológ. Bol ovplyvnený voluntarizmom a pesimizmom A. Schoppenhauera a filozofiou identity F. Schellinga. Kriticky sa postavil proti vtedajšiemu pozitivizmu. Patrí medzi predchodcov iracionalizmu, ako aj medzi zakladateľov vitalizmu a modernej filozofie života. Nevedomie definoval ako tretiu skutočnosť po vedomí a hmote. Keďže nevedomie obsahuje predstavy všetkých vecí, je vševedúce a všemohúce. Podľa Hartmanna sú všetky druhy vnímania nevedomé, uvedomované sú len jeho výsledky. Hlavné diela: Filozofia nevedomého (Philosophie des Unbewusstes, 1869), Estetika (Ästhetik, 1887), Učenie o kategóriách (Kategorienlehre, 1896), Dejiny metafyziky (Geschichte der Metaphysik, 1900).

2007 – Havas, Ferenc

Havas [-vaš], Ferenc, 12. 3. 1935 Budapešť – 23. 2. 2007 Šopron — maďarský tanečník a pedagóg. R. 1953 absolvoval Štátny baletný inštitút (Állami balett intézet, ABI) v Budapešti u F. Nádasiho a 1963 študijný pobyt vo Veľkom divadle v Moskve u L. M. Lavrovského, A. Meserera a i. Člen (1952), sólista (1953) a baletný majster-repetítor, ako aj pedagóg baletu Štátnej opery v Budapešti. Vytvoril okolo 40 titulných, hlavných a sólových postáv, ako sú napr. Jozef (Šatôčka), Franz (Coppélia), Princ (Labutie jazero), Baltaváry (Nôty z Biharu), Girej (Bachčisarajská fontána), Albert (Giselle), Princ Desiré (Spiaca krásavica), Romeo (Romeo a Júlia), SpartakusCrassus (Spartakus), Colas (La Fille mal gardée), Orion (Sylvia), Mlynár (Trojrohý klobúk), ako aj postavy v baletoch Drevený princ, Vták ohnivák, Ludas Matyi a i. Hosťoval v London Festival Ballet (1960 – 64), v Barcelone, vo Veľkom divadle v Moskve, v Grand Ballet de France (od 1974) a i. Pedagogicky pôsobil na Maďarskej vysokej škole tanečného umenia (Magyar Táncművészeti Főiskola).

1944 – Jankovskij, Oleg Ivanovič

Jankovskij, Oleg Ivanovič, 23. 2. 1944 Džezkazgan, dnes Žezkazgan, Karagandská oblasť, Kazachstan – 20. 5. 2009 Moskva — ruský herec. V detstve účinkoval v divadlách v Saratove, 1965 dokončil štúdium herectva. R. 1967 – 73 člen Saratovského dramatického divadla K. Marxa, od 1973 člen moskovského Divadla leninského Komsomolu (neskôr Lenkom). Vo filme sa presadil koncom 60. rokov 20. stor., debutoval postavou Heinricha Schwarzkopfa vo filme Štít a meč (Ščit i meč, 1968), neskôr zaujal vo filme A. Tarkovského Zrkadlo (Zerkalo, 1974), kde stvárnil postavu otca. K vrcholom jeho kariéry patria herecké kreácie vo filmoch Ten Münchhausen (Tot samyj Miunchgauzen, 1979), Lety v sne a skutočnosti (Poľoty vo sne i najavu, 1982), Nostalgia (Nostaľgija, 1983) a Ochraňuj ma, môj talizman (Chrani meňa, moj talisman, 1986). Okrem toho hral vo filmoch Biele slnko púšte (Beloje solnce pustyni, 1969), Odplata (Rasplata,1970), Hnev (Gnev, 1974), Otvorená kniha (Otkrytaja kniga, 1974), Zdĺhavý prípad (Dlinnoje, dlinnoje delo, 1976), Klobúk (Šľapa, 1981), Cárov vrah (Assasin of the tsar, 1991), Milý priateľ dávno zabudnutých čias (Milyj drug davno zabytych let, 1996), Rajskí vtáci (Rajskije pticy, 2008), Anna Karenina (A. K., 2009) a i.

1883 – Jaspers, Karl

Jaspers, Karl, 23. 2. 1883 Oldenburg, Nemecko – 26. 2. 1969 Bazilej, Švajčiarsko — nemecký filozof a lekár. Pôvodne študoval právo, neskôr medicínu so špecializáciou na psychiatriu. Po absolvovaní štúdia (1909) pôsobil ako asistent na psychiatrickej klinike v Heidelbergu. V tom období sa zoznámil so sociológom M. Weberom, ktorý ho významne ovplyvnil. Po odchode z psychiatrickej praxe (1913) začal prednášať na univerzite v Heidelbergu psychopatológiu (habilitačná práca Všeobecná psychopatológia, Allgemeine Psychopathologie, 1913), od 1916 profesor psychológie. Spolupracoval s filozofom H. Rickertom, zaoberal sa psychoanalýzou a výkladom filozofických názorov (Psychológia svetonázorov, Psychologie der Weltanschauungen, 1919). R. 1919 sa zoznámil s M. Heideggerom, s ktorým ho viazalo hlboké priateľstvo až do Heideggerovho vstupu do NSDAP. R. 1920 sa stal profesorom filozofie. R. 1932 vyšlo jeho najvýznamnejšie dielo Filozofia (Philosophie, 3 zväzky). Po nástupe NSDAP k moci musel 1933 pre židovský pôvod manželky z univerzity odísť, 1943 mu bola zakázaná aj publikačná činnosť. Sklamaný z povojnového vývoja v Nemecku odišiel 1948 do Švajčiarska, kde pôsobil na univerzite v Bazileji (do 1961).

Predstaviteľ nemeckého existencializmu, na rozdiel od J.-P. Sartra je jeho existencialistická filozofia teistická. V nadväznosti na M. Heideggera sa východiskom jeho existencialistických úvah stalo rozlišovanie medzi dasein (bytím tu, tu-bytím, pobytom) a existenciou (jestvovaním). Dasein chápe ako jednoduchú, číru danosť týkajúcu sa akejkoľvek reality, teda ako priebeh udalostí vo svete a v časopriestore, ako temporálny život človeka, a označuje ho ako nevyhnutné prostredie na existenciu. Existencia je podľa neho presahovanie vlastnej situácie, autentické bytie jednotlivcov na základe skúsenosti slobody a možnosti, považuje ju za nezávislú, nanajvýš osobnú, neredukovateľnú a neodovzdateľnú. V oblasti etiky rozvinul v diele Otázka viny (Die Schuldfrage, 1946) koncepciu viny, ktorú rozdelil na kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú, zaoberá sa aj kolektívnou vinou Nemcov v 2. svetovej vojne. V otázke náboženstva explicitne odmietal náboženské doktríny vrátane osobného Boha, ovplyvnil však protestantskú teológiu prostredníctvom filozofie transcendencie a hranice ľudskej skúsenosti. Ďalšie významné práce: Rozum a existencia (Vernunft und Existenz, 1935; slov. 2003), Nietzsche: Úvod k pochopeniu jeho filozofovania (Nietzsche: Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936), Filozofia existencie (Existenzphilosophie, 1938), O počiatku a cieli dejín (Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949).

1910 – Jermolajev, Alexej Nikolajevič

Jermolajev, Alexej Nikolajevič, 23. 2. 1910 Petrohrad – 12. 12. 1975 Moskva — ruský tanečník, choreograf a pedagóg. R. 1926 absolvoval choreografické učilište v Leningrade (dnes Petrohrad), 1926 – 30 sólista GATOB-u (dnes Mariinské divadlo v Petrohrade), 1930 – 58 sólista a 1960 – 75 aj pedagóg Veľkého divadla v Moskve. R. 1968 – 72 pedagóg a umelecký vedúci Moskovského akademického choreografického učilišťa (MACHU; dnes Moskovská štátna akadémia choreografie, MGACH). Zakladateľ nového heroicko-romantického štýlu mužského klasického tanca. Stvárnil napr. Franza (Coppélia), Princa (Spiaca krásavica), Alberta (Giselle), Li-šan-fua (Červený mak), Severiana (Kamenný kvietok), Filipa (Plamene Paríža) a Gireja (Bachčisarajská fontána). Choreografie: Slávik (Solovej, 1939), Horúce srdcia (Plamennyje serdca, 1954) a i.

1954 – Juščenko, Viktor

Juščenko, Viktor (Andrijovyč), 23. 2. 1954 Choruživka, Sumská oblasť — ukrajinský politik. Absolvoval Finančný a ekonomický inštitút v Ternopile. Od 1977 pôsobil v bankovníctve, od 1993 člen predstavenstva a od 1997 prezident Národnej banky Ukrajiny (zabezpečil prechod z rubľa na hrivnu). R. 1999 – 2001 premiér, viedol prozápadnú, marketingovo orientovanú politiku (ekonomický pokrok). R. 2002 sa stal lídrom opozičnej stredopravicovej koalície Naša Ukrajina, ktorá v marci 2002 vyhrala voľby, nepodarilo sa jej však vytvoriť vládu. R. 2004 kandidoval za prezidenta, čo sa však skomplikovalo jeho náhlym ochorením (pravdepodobne otrava dioxínmi). Masové protesty v Kyjeve po vyhlásení výsledkov (zmanipulovaných) volieb vyvolali Oranžovú revolúciu. V opakovanom, druhom kole prezidentských volieb v januári 2005 zvíťazil, úrad vykonával 2005 – 10.

1913 – Kalina, Ján L.

Kalina, Ján L. (Ladislav), pôvodne Ladislav Schwarz, 23. 2. 1913 Košice – 3. 1. 1981 Mníchov, od 2015 pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenský spisovateľ, autor kabaretných programov, humorista a prekladateľ, manžel A. Kalinovej. R. 1937 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1935 písal pre Československý rozhlas v Košiciach a 1939 – 45 pre Slovenský rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska, RTVS) kabaretné scénky pod rôznymi pseudonymami, keďže bol počas 2. svetovej vojny prenasledovaný a 1942 väznený v deportačnom tábore v Žiline. R. 1945 – 52 umelecký šéf výroby Slovenského filmu, 1953 – 60 v slobodnom povolaní (autor rozhlasových, silvestrovských a divadelných kabaretných programov). Priekopník malých javiskových foriem a kabaretu na Slovensku. Iniciátor vzniku prvého slovenského profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958) a autor jeho prvého programu Rendez-vous v Bratislave, dramaturg (1960 – 63) a autor celovečerných programov Mimoriadne vydanie (1959), Orfeus v polosvete (1961), Ja nič, ja muzikant (1962), spoluautor viacerých programov. R. 1963 – 70 pôsobil na Divadelnej fakulte VŠMU (od 1965 vedúci Katedry filmovej a televíznej dramaturgie).

R. 1966 pripravil do tlače knihu Tisíc a jeden vtip, ktorá zaznamenala veľký úspech (vyšla 1969 v náklade 25 000 kusov a rýchlo sa vypredala), keďže obsahovala aj politické vtipy, bola následne zakázaná. Po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený z KSČ a nesmel publikovať. R. 1972 bol v politickom procese odsúdený na 2 roky väzenia za poburovanie. Vzhľadom na veľký ohlas jeho procesu v zahraničí mu bolo 1978 povolené vysťahovať sa s rodinou do NSR. Autor kníh Lúče z východu (1954) o dejinách sovietskeho filmu, Svet kabaretu (1966), v ktorej spracoval dejiny a stav kabaretného umenia v zahraničí a vo vtedajšom Československu, humoristickej knihy Nič na smiech (Nichts zu lachen, 1980) vydanej v NSR a posmrtne vydaných kníh spomienok Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000) a Usmievavé Slovensko (2003) s doslovom historika Viléma Prečana (*1933) a knihy o skúsenostiach z väzenia Odpočúvaj v pokoji. Basa story (2004).

1851 – Kim Ok-kjun

Kim Ok-kjun, 23. 2. 1851 Kongdžu, provincia Čchungčchong-namdo, Kórejská republika – 28. 3. 1894 Šanghaj, Čína — kórejský politik a reformátor. R. 1872 zložil úradnícke skúšky, potom zastával rôzne nižšie vládne funkcie. R. 1881 ho cisár Kodžong vyslal do Japonska. Bol ovplyvnený japonským mysliteľom Jukičim Fukuzawom (*1835, †1901), stal sa jedným z vodcov proreformnej Strany nezávislosti (Tongniptang). Patril do skupiny tzv. pokrokových, ktorí požadovali reformy a rýchle zmeny v štáte podľa vzoru tzv. osvietenej vlády (→ Meidži) v Japonsku, ako aj dosiahnutie úplnej nezávislosti Kórey, a to najmä od Číny, a tvorili časť kórejského hnutia kähwa sasang (v literatúre niekedy označované ako kórejské osvietenstvo). R. 1884 stál na čele pokusu o štátny prevrat (kapsin čongbjon), ktorý bol podporovaný Japonskom a ktorého cieľom po prevzatí moci v krajine mala byť realizácia radikálnych reforiem (o. i. obmedzenie privilégií jangbanov, vymenúvanie úradníkov podľa zásluh, zavedenie centrálnej rozpočtovej politiky, centrálne riadenie vojenskej správy, sústredenie výkonnej moci do rúk Štátnej rady a ukončenie tribútnych vzťahov s Čínou) a vytvorenie nezávislého, moderného, výkonného štátu, ktorý by bol založený na princípe rovnosti a nahradil by oligarchickú sociálno-politickú štruktúru vládnucej dynastie I (Ri) postavenú na jangbanoch. Po stroskotaní prevratu Kim Ok-kjun ušiel do Japonska. Neskôr ho zavraždil agent kórejskej vlády, jeho násilná smrť (rozsekané telo bolo po kusoch poslané do všetkých 8 kórejských provincií) slúžila ako výstraha pred ďalšími pokusmi o prevrat a vlastizradu. R. 1910 bol rehabilitovaný.

1910 – Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).