Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1882 – Ábrányi, Emil

Ábrányi [-ni], Emil, 22. 9. 1882 Budapešť – 11. 2. 1970 tamže — maďarský skladateľ a dirigent. Po štúdiách v Lipsku u A. Nikischa od 1907 dvorný dirigent v Hannoveri, od 1919 riaditeľ Národnej opery a od 1921 riaditeľ Štatneho divadla v Budapešti, 1922 založil a viedol Budapeštiansky symfonický orchester. Autor opier Monna Vanna (1907), Paolo und Francesca (1912), Don Quijote (1917) a i.

1923 – Abse, Dannie

Abse [ebsí], Dannie, 22. 9. 1923 Cardiff – 28. 9. 2014 Londýn — waleský spisovateľ píšuci po anglicky, pôvodným povolaním lekár. Písal poéziu, prózu a divadelné hry. Básnické zbierky: Za každou zelenou vecou (After Every Green Thing, 1948), Obyvatelia domu: Básne 1951–1956 (Tenants of the House: Poems 1951 – 1956, 1957), Zobrané básne 1948 – 1976 (Collected Poems 1948 – 1976, 1977). Autor autobiografického románu Básnik v rodine (A Poet in the Family, 1974). V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Dúha na nočnej oblohe (2006).

1566 – Agricola, Johann

Agricola [-ko-], Johann(es), vlastným menom Johann Schnitter alebo Schneider, 20. 4. 1494 Eisleben – 22. 9. 1566 Berlín — nemecký spisovateľ, zberateľ prísloví, kazateľ. Stúpenec reformácie, spočiatku priateľ M. Luthera a F. Melanchtona, s ktorými sa neskôr dostal do sporu. Vytvoril prvý nemecký školský poriadok. Vydal Tristo všeobecných prísloví (Drehundert gemener Sprickwörde, 1528), rozšírených neskôr na Sedemstopäťdesiat nemeckých prísloví (Sybenhundertvnd fünfftzig Teütscher Sprichwörter, 1534), a drámu Tragédia Jana Husa (Tragedia Johannis Huss, 1537).

1970 – Alexy, Janko

Alexy, Janko, 25. 1. 1894 Liptovský Mikuláš – 22. 9. 1970 Bratislava — slovenský maliar, spisovateľ a publicista.

R. 1919 – 25 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. V. Bukovaca, M. Pirnera a M. Švabinského, 1919 absolvoval študijný pobyt v Paríži. R. 1920 zostavil album reprodukcií Obrázky zo Slovenska, 1930 získal ateliér v budove Matice slovenskej, 1930 – 33 spolu s M. A. Bazovským, neskôr i so Z. Palugyayom, vytvorili tradíciu putovných výstav, na ktorých popularizovali a propagovali slovenské výtvarné umenie. R. 1933 – 37 organizoval umeleckú kolóniu v Piešťanoch. Patril k medzivojnovej generácii slovenských umelcov ovplyvnených G. Mallým a M. Benkom, ktorí sa usilovali o súdobú modernú štylizáciu a výraz typicky slovenských motívov (Slovenská madona, 1929, Dievča s krčahom, 1932, Poludnie na holiach, 1938). Autor komorných diel, krajín, zátiší i dekoratívne-monumentálnej tvorby (farebné mozaikové okná v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave, 1952). Zaslúžil sa o rekonštrukciu Bratislavského, neskôr i Trenčianskeho a Spišského hradu (kniha Tam ožila sláva, 1970). Priekopník slovenskej tapisérie. Autor impresionisticky ladených poviedok a románov, zväčša s autobiografickými prvkami. Zhromaždil životopisné údaje o niektorých slovenských výtvarníkoch (Osudy slovenských výtvarníkov, 1948).

1938 – Buzura, Augustin

Buzura, Augustin, 22. 9. 1938 Berinţa – 10. 7. 2017 Bukurešť — rumunský prozaik a publicista, pôvodným povolaním psychiater. V krátkej próze využíval techniku náznaku, metafory a symbolu. Psychologické analytické romány postavil na voľnom toku vedomia postáv. Ich hlavnou témou je objektívna pravda o vývine rumunskej spoločnosti po 2. svetovej vojne, ktorá vyplýva z protikladu morálnych postulátov a konania postáv.

Autor románov Neprítomní (Absenţii, 1970), Podoby mlčania (Feţele tăcerii, 1974), Hrdosti (Orgolii, 1977; sfilmovaný 1982, réžia Manole Marcus), Hlasy noci (Vocile nopţii, 1980), Útočiská (Refugii, 1984), Cesta popola (Drumul cenuşii, 1988), Správa o osamelosti (Raport asupra singurăţătii, 2009).

1924 – Habovštiak, Anton

Habovštiak, Anton, 22. 9. 1924 Krivá, okres Dolný Kubín – 14. 4. 2004 Bratislava — slovenský jazykovedec a spisovateľ, manžel K. Habovštiakovej. R. 1950 – 93 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Pracoval najmä v oblasti slovenskej a slovanskej dialektológie (jazykového zemepisu, nárečovej lexikológie a lexikografie). Autor vedeckých knižných prác Oravské nárečia (1965), Atlas slovenského jazyka 4. Lexika (1984), Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov (1993) a i., spoluautor Atlasu slovenského jazyka 1. Vokalizmus a konsonantizmus (1980), Slovníka slovenských nárečí I (1994) a viacerých zväzkov Slovanského jazykového atlasu. Rozprávania zapísané pri terénnych výskumoch (ľudová slovesnosť) prezentoval v mnohých beletristických prácach, napr. v povestiach a rozprávkach Zakliate ovečky pod Rozsutcom (1966), Viktorine zvony (1974), Jánošíkova studnička (1980), Povesti o Oravskom zámku (1994). Venoval sa aj literatúre faktu (Sestra Zdenka, 2003). Nositeľ Pribinovho kríža I. triedy (2005, in memoriam).

1912 – Han Mac Tu

Han Mac Tu [mak], vlastným menom Nguyen Trong Tri, pseudonymy Phong Tran, Le Thanh, 22. 9. 1912 Le My – 11. 11. 1940 — vietnamský básnik. Vedúci predstaviteľ školy deštruktívnej poézie (tho loan) nazývanej aj poézia súženia (tho dien), významná osobnosť hnutia nová poézia (Tho moi). Básne začal písať ako 16-ročný, niektoré jeho verše vyšli až posmrtne, väčšia časť diela ešte nebola publikovaná. Jeho najznámejšia zbierka Ošiaľ (Tho dien, 1938) je známa aj pod názvom Súženie. Zomrel na malomocenstvo.

1959 – Hauer, Josef Matthias

Hauer, Josef Matthias, 19. 3. 1883 Wiener Neustadt – 22. 9. 1959 Viedeň — rakúsky hudobný teoretik a skladateľ. V hudbe bol samouk. Ako prvý začal uplatňovať princípy dvanásťtónovej kompozičnej techniky (→ dodekafónie). Tradičný durovo-molový systém nahradil súborom 44 trópov, t. j. akordických zostáv, z ktorých sa dali poskladať 12-tónové konštrukcie. Opierajúc sa o absolútnu autonómiu súzvukov, vytvoril nový druh hudobného zápisu, ktorý využíval sústavu 8 notových čiar. Svoj nový kompozičný systém teoreticky sformuloval v prácach O hudobnej podstate (Vom Wesen des Musikalischen, 1920), Význam melosu (Deutung des Melos, 1923), Od melosu k tympanom (Vom Melos zur Pauke, 1925) a Dodekafónia (Zwölftontechnik, 1925). Autor koncertantných a javiskových diel.

1826 – Hebel, Johann Peter

Hebel, Johann Peter, 10. 5. 1760 Bazilej – 22. 9. 1826 Schwetzingen — nemecký spisovateľ. R. 1778 – 80 študoval teológiu na univerzite v Erlangene, od 1780 domáci učiteľ v Hertingene, 1782 ordinovaný, 1783 – 91 domáci učiteľ a vikár v Lörrachu, od 1791 učiteľ a od 1808 riaditeľ gymnázia v Karlsruhe, 1819 biskup evanjelickej luterskej krajinskej cirkvi v Bádensku, 1821 čestný doktor teológie univerzity v Heidelbergu.

Preslávil sa básňami v alemanskom nárečí Alemanské básne (Allemannische Gedichte, 1803), v ktorých ospevuje čaro mladosti a lásky i krásu prírody, a vydávaním ľudového kalendára Der Rheinländische Hausfreund (Porýnsky rodinný priateľ, 1808 – 15 a 1819). Autor ľudových anekdot a krátkych humoristických príbehov s nábožensko-didaktickým charakterom, ktoré zhrnul v zbierke Klenotnica rýnskeho rodinného priateľa (Schatzkästlein des rheinischen Hausfreundes, 1811).

1811 – Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

1408 – Ján VII. Palaiologos

Ján VII. Palaiologos, okolo 1370 – 22. 9. 1408 Solún — byzantský cisár (1390), syn Andronika IV. Palaiologa. Spoluvládca svojho starého otca Jána V. Palaiologa. V apríli 1390 sa mu ho s podporou Janovčanov a Turkov podarilo zvrhnúť a získať byzantský trón, už v septembri toho istého roka sa však trónu musel vzdať v prospech vlastného strýka (neskoršieho cisára Manuela II. Palaiologa). R. 1399 sa po dohode s ním stal Ján v jeho neprítomnosti regentom a úspešne čelil obliehaniu Konštantínopola osmanskými Turkami (1402). Zvyšok života strávil v Tesálii.

1878 – Jošida, Šigeru

Jošida, Šigeru, 22. 9. 1878 Jokosuka, prefektúra Kanagawa – 20. 10. 1967 Tokio — japonský politik a diplomat. Pred 2. svetovou vojnou pôsobil ako diplomat v Anglicku, Taliansku, Číne a Kórei a na rozdiel od vtedajšej japonskej zahraničnopolitickej orientácie na Nemecko sa orientoval na USA a Spojené kráľovstvo. Na protest proti japonskému obsadeniu Mandžuska 1932 odmietol miesto na veľvyslanectve v USA, 1936 – 39 pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve. Po vojne počas americkej okupačnej správy 1945 a 1945 – 46 minister zahraničných vecí. Od 1946 predseda Liberálnej strany, 1946 – 47 a 1948 – 54 predseda vlády. Jeho autoritárska vláda určila základné smerovanie povojnového vývoja Japonska, stál na čele úsilia o jeho povojnovú hospodársku a spoločenskú obnovu. Podporoval reformy japonského hospodárstva navrhnuté okupačnou správou, odmietol sa však zapojiť do zbrojárskeho súperenia USA a Sovietskeho zväzu. R. 1951 podpísal na mierovej konferencii v San Franciscu separátnu zmluvu s USA (podľa nej sa Japonsko vzdalo všetkých územných ziskov, v Japonsku sa skončila americká okupačná správa a získalo nezávislosť), ako aj bilaterálnu bezpečnostnú zmluvu s USA, v ktorej sa Japonsko zaviazalo poskytovať americkým vojenským silám základne na svojom území, čím sa začala jeho úzka spolupráca s USA.

1882 – Keitel, Wilhelm

Keitel [kaj-], Wilhelm (Bodewin Johann Gustav), 22. 9. 1882 Helmscherode, dnes súčasť Bad Gandersheimu, Dolné Sasko – 16. 10. 1946 Norimberg — nemecký poľný maršal. Od 1901 dôstojník z povolania, v 1. svetovej vojne dôstojník generálneho štábu delostrelectva; bol ranený. Po skončení 1. svetovej vojny zostal slúžiť v novovytvorenom Reichswehri, od 1924 pôsobil na ministerstve obrany, 1929 – 34 viedol organizačné oddelenie. R. 1937 generál, 1938 – 45 náčelník štábu Wehrmachtu (Oberkomando der Wehrmacht, OKW), 1940 poľný maršal.

Počas svojej kariéry vykonával len úradnícke funkcie, nikdy nevelil v poli. Stal sa poslušným vykonávateľom rozkazov A. Hitlera, pre svoju servilnosť bol nemeckými dôstojníkmi prezývaný Lakaitel (Lokaj). Počas 2. svetovej vojny podpísal mnohé rozkazy, ktoré odporovali medzinárodnému právu a ženevským konvenciám. Aktívne sa zúčastnil prenasledovania strojcov atentátu na A. Hitlera 1944 a do konca vojny ostal presvedčeným nacistom. Bol signatárom bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. 5. 1945. R. 1946 ho medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu usvedčil z vojnových zločinov a odsúdil na smrť obesením.

1890 – Kiesler, Frederick John

Kiesler [kis-], Frederick John, vlastným menom Friedrich Kiesler, 22. 9. 1890 Černovice, Ukrajina – 27. 12. 1965 New York — americký architekt, scénograf a teoretik architektúry, predstaviteľ medzinárodnej avantgardy 1. pol. 20. stor. Študoval na akadémii vo Viedni. V 20. rokoch 20. stor. navrhoval výstavné expozície výtvarného umenia vo Viedni a v Berlíne. R. 1920 krátko spolupracoval s A. Loosom, od 1923 člen skupiny De Stijl. R. 1924 vytvoril koncepciu otvoreného priestoru na bývanie Nekonečný divadelný dizajn (Endless Theatre Design, nazývaný aj Nekonečný dom), ktorá umožňovala obyvateľovi ľubovoľne modifikovať obytný priestor. R. 1924 začal experimentovať so scénografiou a túto koncepciu aplikoval aj na divadelnú scénu (javisko v podobe dvojitej špirály, jednotlivé časti prepojené rampami). R. 1925 navrhol rakúsky pavilón pre Medzinárodnú výstavu dekoratívnych umení a nového priemyslu v Paríži.

R. 1926 emigroval do USA, kde navrhol niekoľko kín v New Yorku (Eighth Street Playhouse, 1929). Od zač. 30. rokov 20. stor. bol ovplyvnený surrealizmom. Navrhoval inštalácie výstav, napr. pre galériu moderného umenia Peggy Guggenheimovej (*1898, †1979) Art of this Century Gallery v New Yorku, nábytok i objekty z rozličných materiálov. Jeho najvýznamnejšou stavbou je Svätyňa knihy (1959 – 65, s Armandom Philipom Bartosom, *1910, †2005), ktorá je súčasťou Izraelského múzea v Jeruzaleme a sú v nej uschované Zvitky od Mŕtveho mora.

1940 – Kišiday, František Alexander

Kišiday [-daj], František Alexander, 22. 9. 1940 Kalinov, okres Medzilaborce – 24. 8. 1987 Bratislava, pochovaný v Obišovciach, okres Košice-okolie — slovenský rímskokatolícky kňaz, teológ a náboženský publicista. R. 1963 bol vysvätený za kňaza, 1963 – 65 pôsobil ako kaplán v Zborove a 1965 – 66 v Bardejove, 1966 – 73 správca farnosti v Kostoľanoch nad Hornádom, 1973 – 77 vo Fričovciach a od 1977 v Bratislave (v mestskej časti Jarovce). Súčasne od 1977 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednášal fundamentálnu teológiu a teológiu náboženstiev. Priekopník religionistiky na Slovensku, o. i. sa zaoberal otázkami nekatolíckych náboženských tradícií (významné sú najmä jeho komparatistické štúdie) a dialógom s neveriacimi. Autor niekoľkých vysokoškolských skrípt, spoluautor práce Malá koncilová konkordancia (1980). Člen redakčnej rady časopisu Duchovný pastier, do ktorého prispieval aj teologickými štúdiami a článkami.