Výročia

Zobrazené heslá 1 – 20 z celkového počtu 20 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1913 – Albaneseová, Licia

Albaneseová [-ze-] (Albanese), Licia, 22. 7. 1909 (podľa iných prameňov 22. 7. 1913) Bari – 15. 8. 2014 New York — americká speváčka (soprán) talianskeho pôvodu. Študovala v Bari u Giuseppiny Baldassareovej-Tedeschiovej (Baldassarre-Tedeschi, *1881, †1961), kde 1934 debutovala ako Madame Butterfly, 1934 spievala v La Scale v Miláne, od 1940 pôsobila 25 rokov v Metropolitnej opere v New Yorku, kde vytvorila rad vynikajúcich operných postáv: Mimi (Bohéma), Micaela (Carmen), Liu (Turandot), Violetta (La Traviata), Adriana Lecouvreur, Tosca, Desdemona (Othello), Grófka (Figarova svadba) a i. Obľúbená speváčka dirigenta A. Toscaniniho.

1634 – Aldringen, Johann

Aldringen, Johann, gróf, 10. 12. 1588 Luxemburg – 22. 7. 1634 Landshut — rakúsky cisársky generál lotrinského pôvodu, poľný maršal (od 1632), jeden z veliteľov v tridsaťročnej vojne. Od 1625 bol dôverníkom Albrechta z Valdštejna, rozišiel sa s ním pred jeho zavraždením. Bojoval pri Dessau (1626), zúčastnil sa mierových rokovaní v Lübecku (1629). R. 1630 dobyl Mantovu, viedol cisárske vojsko na pomoc Maximiliánovi Bavorskému. Po smrti J. T. Tillyho (1632) mu bolo zverené velenie nad armádami Katolíckej ligy. Padol v bitke so Švédmi.

1929 – Alexy, Tibor

Alexy, Tibor, 22. 7. 1929 Padarovce, okres Rimavská Sobota — slovenský urbanista. Od 1955 pôsobil na Fakulte architektúry SVŠT (dnes STU) v Bratislave; 1986 DrSc., 1987 profesor. Získal viaceré ocenenia v urbanistických súťažiach: historické jadro Bratislavy (1966, s kolektívom, 1. cena), Bratislava-Petržalka (1967, s kolektívom, 1. cena), Viedeň-Juh (1971, s kolektívom, 2. cena) a i. Autor teoretickej práce Rekonštrukcia sídel (1983).

2009 – Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

1822 – Arditi, Luigi

Arditi, Luigi, 22. 7. 1822 Crescentino – 1. 5. 1903 Hove (pri Brightone), Spojené kráľovstvo — taliansky huslista a dirigent. Pôsobil v Miláne, Vercelli, Turíne, neskôr v Havane, New Yorku, 1858 – 69 dirigent v Her Majesty's Theatre, 1869 – 70 v Covent Garden v Londýne. Potom pôsobil v Petrohrade ako interpret talianskej opery a pedagóg, dirigent vo Viedni a i. Autor 3 opier a klavírnych a husľových skladieb. Dodnes sa hrá jeho populárny valčík Il Bacio.

1972 – Aub, Max

Aub, Max, plným menom Max Aub Mohrenwitz, 2. 6. 1903 Paríž – 22. 7. 1972 Mexiko — španielsky spisovateľ a literárny kritik. Príslušník Generácie 27. Pôvodne ovplyvnený experimentálnymi výdobytkami avantgardy, po páde republiky sa usadil v Mexiku, kde sa preorientoval na realisticky a sociálne koncipovanú literatúru.

Autor divadelných hier Narcis (Narciso, 1928) a Svätý Ján (San Juan, 1943), románu Luis Álvarez Petreña (1934), románového cyklu z občianskej vojny, ktorý vyšiel v exile pod názvom Magický labyrint (El laberinto mágico) a skladal sa z častí Uzavreté pole (Campo Cerrado, 1943), Krvavé pole (Campo de Sangre, 1945), Otvorené pole (Campo Abierto, 1951), Maurovo pole (Campo del Moro, 1963), Francúzske pole (Campo Francés, 1965) a Mandľovníkové pole (Campo de los Almendros, 1968). Aub v ňom použil brilantnú rozprávačskú techniku, precízne vystaval psychiku postáv a prelínal historickú realitu s románovou fikciou. V románe Dobré úmysly (Las buenas intenciones, 1954) na pozadí občianskej vojny realisticky vykreslil tragický ľúbostný príbeh. Autor literárnokritickej práce Rozprava o súčasnom španielskom románe (Discurso de la novela española contemporánea, 1945), románov Jusep Torres Campalans (1958), Valverdská ulica (La calle de Valverde, 1961) a zbierok poviedok Mexické poviedky (Cuentos mexicanos, 1959) a Pravdivá história smrti Francisca Franca a i. poviedky (La verdadera historia de la muerte de Francisco Franco y otros cuentos, 1960).

1972 – Bořkovec, Pavel

Bořkovec, Pavel, 10. 6. 1894 Praha – 22. 7. 1972 tamže — český skladateľ.

Po súkromnom štúdiu u Josefa Bohuslava Foerstra a Jaroslava Křičku absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória u Josefa Suka st. Po počiatočnej romantickej orientácii sa koncom 20. rokov prihlásil symfonickým allegrom Start (1929) k európskej avantgarde, najmä k Arthurovi Honeggerovi, potom ako člen skupiny Mánes nastúpil cestu k osobitému vyjadrovaniu, ktoré postavil na syntéze neoklasicizmu a motorického konštruktivizmu s originálnou lyrikou. V rokoch 1946 – 67 pôsobil ako profesor skladby na AMU v Prahe, jeho žiakmi boli o. i. Pavel Blatný, Jiří Pauer, Vladimír Sommer, Petr Eben, Jan Klusák.

Dielo: opery Satyr (1937 – 38), Paleček (1945 – 47), balet Krysař (1939), orchestrálne, inštrumentálne, komorné a zborové skladby: 3 symfónie (1926 – 27, 1955, 1959), Silentium turbatum pre alt a orchester (1964 – 65), Nonet (1940), Concerto grosso (1941 – 42), Te Deum pre sóla, zbor a orchester (1969) a i.

1893 – Chlubna, Osvald

Chlubna, Osvald, 22. 7. 1893 Brno – 30. 10. 1971 tamže — český hudobný skladateľ a pedagóg.

Bol žiakom Leoša Janáčka na konzervatóriu v Brne. V rokoch 1919 – 35 pracoval ako úradník, súčasne 1919 – 35 a 1953 – 59 ako pedagóg na brnianskom konzervatóriu, 1956 – 58 aj na JAMU. Vo svojej tvorbe, ktorá je úzko spätá s jeho rodným krajom, prešiel od romantického subjektivizmu cez impresionizmus k modernému konštruktivizmu, až napokon k syntéze všetkých troch smerov v obsahovo a formálne vyvážených kompozíciách.

Je autorom siedmich opier, napr. Pomsta Catullova (1917), Jiří z Poděbrad a z Kunštátu (1942) a Freje pána z Heslova (1949), symfonickej trilógie Příroda a člověk (1949 – 53), cyklu symfonických básní To je má zem (1956 – 62), kantát, inštrumentálnych koncertov, komorných diel, zborov a piesní.

1805 – Feistmantel, Rudolf von

Feistmantel [fajst-], Rudolf von, 22. 7. 1805 Viedeň-Ottakringen – 7. 2. 1871 Viedeň — rakúsko-uhorský lesnícky odborník. Od 1827 lesník, neskôr polesný, 1835 – 47 vedúci Lesníckeho ústavu a profesor lesníctva na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1847 vedúci lesný hospodár Dvorskej komory mincovníctva a baníctva, po 1848 minister pôdohospodárstva a baníctva, 1853 minister financií vo Viedni. Významne ovplyvnil lesné hospodárstvo v monarchii (pripravil návrh rakúskeho lesného zákona z 1852, ktorý do 1945 platil aj na území Československa), predkladal návrhy na zlepšenie hospodárenia, pričom zdôrazňoval všestranný význam lesa pre spoločnosť, pričinil sa o aplikáciu teoretických poznatkov z prírodných vied v lesníckej praxi. Autor 4-zväzkovej encyklopédie Lesníctvo ako celok (Die Forstwissenschaft nach ihrem ganzen Umfange, 1835 – 37).

1938 – Feráková, Viera

Feráková, Viera, 22. 7. 1938 Hlohovec — slovenská botanička. R. 1961 – 2004 pôsobila na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, od 2005 externe spolupracuje s Centrom biológie rastlín a biodiverzity SAV. Zaoberá sa najmä taxonómiou cievnatých rastlín. Zaslúžila sa osobitne o výskum flóry Bratislavy (najmä Devínskej Kobyly), angažovala sa v príprave vedeckých podkladov pre ochranu prírody. Autorka, spoluautorka alebo vedecká redaktorka mnohých monografií a publikácií, napr. diel Červená kniha ohrozených a vzácnych druhov rastlín a živočíchov SR a ČR, Vyššie rastliny (1999), Červený zoznam papraďorastov a semenných rastlín Slovenska (2001, 2015), Ohrozená flóra Bratislavy (1994), Flóra, geológia a paleontológia Devínskej Kobyly (1997) a viacerých zväzkov Flóry Slovenska, napr. Flóra Slovenska V/4 (2002). Autorka okolo 120 vedeckých a odborných prác a 50 odborných expertíz, mnohých populárno-náučných botanických publikácií, prekladateľka odbornej literatúry. Členka viacerých domácich a zahraničných spoločností, komisií a redakčných rád. Nositeľka viacerých ocenení.

1778 – Harnisch, Johann Baptist

Harnisch [-niš], Johann Baptist, 22. 7. 1778 Viedeň – 24. 4. 1826 tamže — rakúsky rytec a medailér.

Pracoval v mincovniach v Prahe, po 1800 vo Viedni, od 1811 riaditeľ ryteckej akadémie vo Viedni. Špecializoval sa na portrétne medaily, medaily s historickou tematikou i na pamätné mince. Známe sú jeho medaily Za chrabrosť (1805), mince kráľov Bavorska, Pruska, Dánska a i. Pri príležitosti korunovácie štvrtej manželky Františka I. Karolíny Augusty v Bratislave 1825 vytvoril tri známe typy medailí zo zlata, striebra a z olova v štýle klasicizmu. Svoje práce signoval celým menom.

1858 – Heck, Philipp Nicolai von

Heck [hek], Philipp Nicolai von, 22. 7. 1858 Petrohrad – 28. 6. 1943 Tübingen — nemecký právnik. Pôsobil na univerzite v Berlíne, Greifswalde a Halle, 1901 – 28 profesor občianskeho, obchodného a zmenkového práva na univerzite v Tübingene (1904 – 05, 1915 – 16, 1919 – 20 a 1927 – 28 dekan právnickej fakulty, 1911 – 12 rektor univerzity).

Predstaviteľ jednej z teórií výkladu práva, záujmovej jurisprudencie spájajúcej prvky právneho pozitivizmu so sociologickým prístupom, vyzdvihujúcej účel a záujem v práve. Zaoberal sa aj dejinami práva. Hlavné diela: Prehľad záväzkového práva (Grundriss des Schuldrechts, 1929), Prehľad vecného práva (Grundriss des Sachenrechts, 1930), Vznik pojmu a záujmová jurisprudencia (Begriffsbildung und Interessenjurisprudenz, 1932).

1932 – Kamenický, Štefan

Kamenický, Štefan, 22. 7. 1932 Pác, dnes miestna časť Cífera, okr. Trnava – 28. 1. 2009 Bratislava — slovenský režisér. Dlhoročný pracovník Spravodajského filmu v Bratislave. Popredný tvorca slovenského sociálneho dokumentárneho filmu. K jeho najznámejším filmom patria Medzevskí kováči (1962) a Zakliata dolina (1966; ocenený Striebornou plaketou sv. Marka na filmovom festivale v Benátkach, 1967), ktorý zachytáva ťažkú situáciu obyvateľov Ublianskej doliny na východnom Slovensku, kde muži odchádzajú za prácou do baní na Morave a ženy zostávajú doma v biede. Dokument Ideály (1968) otvorene konfrontuje vysnívané predstavy o socializme s nelákavou skutočnosťou. V auguste 1968 bol v tíme autorov najvýznamnejšieho dokumentu tých čias o okupácii Československa Čierne dni. Filmom Zasľúbená zem (1968) sa angažoval v zápase o skutočnú rovnoprávnosť Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Do jeho filmografie patria aj týždenníky (režisér filmového žurnálu Týždeň vo filme), reportáže i dokumenty, napr. Posledný list (1990) o tragickom závere života V. Clementisa, ako aj televízne filmy, napr. Čas nádejí (obdobie rokov 1963 – 1967) (1998), a filmy z dokumentárnych cyklov Ľudia a dejiny a Historická panoráma.

1461 – Karol VII. Víťazný

Karol VII. Víťazný, 22. 2. 1403 Paríž – 22. 7. 1461 Mehun-sur-Yèvre (pri Bourges) — francúzsky kráľ (od 1422) z dynastie Valoisovcov, syn Karola VI. Milovaného, otec Ľudovíta XI. V roku 1418 bol po dobytí Paríža burgundským vojvodom Jánom I. Nebojácnym vyhnaný do Bourges (opovržlivo nazývaný aj "kráľ z Bourges"). Po otcovej smrti (1422) sa síce stal jeho nástupcom, bol však bez peňazí aj bez vojska a zostalo mu len malé územie južne od rieky Loiry, ktoré sa iba s problémami bránilo pred Angličanmi. V roku 1429 uveril poslaniu Jany z Arcu (nazývala ho dauphin), ktorá svojou charizmou a bojovými úspechmi dosiahla, že 14. 7. 1429 bol v Remeši korunovaný. V roku 1435 uzavrel spojenectvo s Burgundskom, čo prispelo k ukončeniu dlhoročného anglicko-francúzskeho konfliktu (1453; → storočná vojna) víťazstvom Francúzov (Angličania s výnimkou Calais stratili všetky dŕžavy na francúzskom území). Vo svojej zdevastovanej krajine sa mu podarilo upevniť vnútorné pomery, zreorganizoval štátnu správu a vojsko (vytvoril stálu armádu). Pragmatickou sankciou (1438 v Bourges) si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov. Po potlačení povstania vysokej šľachty na čele s jeho synom (→ praguerie) žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

1967 – Kassák, Lajos

Kassák [-šák], Lajos, 21. 3. 1887 Nové Zámky – 22. 7. 1967 Budapešť — maďarský spisovateľ a výtvarník. Od 1904 žil v Budapešti, kde pracoval ako kovorobotník, zapojil sa do robotníckeho hnutia a organizoval štrajky. Bol samouk. R. 1909 – 10 cestoval po západnej Európe, začas žil v Paríži, kde sa zoznámil s G. Apollinairom, P. Picassom a i. umelcami a oboznámil sa so súdobými umeleckými trendmi. Publikovať začal 1908, prvé kresby vytvoril 1916 pod vplyvom B. Uitza. V 20. – 30. rokoch 20. stor. teoretik, organizátor a kľúčový predstaviteľ maďarského avantgardného hnutia. R. 1915 – 16 vydával časopis A Tett (Čin; pre antimilitaristický postoj zakázaný), ktorý združoval členov avantgardného hnutia, tzv. aktivistov, presadzujúcich radikálne moderné umelecké názory, a od 1916 časopis MA (Dnešok), okolo ktorého sa sformovala rovnomenná skupina maďarských avantgardných umelcov (patril do nej napr. aj L. Moholy-Nagy). Za aktívnu politickú činnosť počas Maďarskej republiky rád (na oslavu revolúcie napísal epos Hranice spievajú, Máglyák énekelnek, 1920) však po jej potlačení musel opustiť Maďarsko. Od 1920 žil vo Viedni, kde do 1926 pokračoval vo vydávaní časopisu MA (1919 v Maďarsku zakázaný), vystupoval aj politicky a kriticky sa vyjadroval k politickej situácii v Maďarsku, udržiaval kontakty s viacerými európskymi avantgardnými výtvarnými umeleckými skupinami i jednotlivcami, cestoval a vystavoval v Európe. R. 1926 sa vrátil do Maďarska. Významná je najmä jeho organizačná činnosť, vydával časopisy Dokumentum (Dokument, 1926 – 28), ktorý sa stal platformou surrealizmu, a Munka (Práca, 1928 – 38), okolo ktorého sa sformovala skupina ľavicovo orientovaných mladých robotníkov, intelektuálov, spisovateľov, maliarov i fotografov; prispieval i do ďalších ľavicovo orientovaných časopisov. Od 1945 spolupredseda maďarského PEN centra, od 1948 člen maďarského parlamentu a Maďarskej robotníckej strany, z ktorej bol 1953 pre kritický postoj ku kultúrnej politike strany vylúčený a nemohol publikovať, zaoberal sa najmä maľbou, kresbou a grafikou. Od 1956 bol opäť umelecky činný.

Jeho raná tvorba je plná pátosu a nadšenia z robotníckej revolúcie. V literatúre predstavil nový životný ideál a nového človeka (sám seba označil za sociálneho človeka). Propagoval myšlienku jednoty technickej civilizácie a umenia, pohyb považoval za rozhodujúci životný prejav. Vytvoril originálny voľný verš, jeho básne sú strohé a majú prísnu konštrukciu, k najvýznamnejším avantgardným básnickým zbierkam patria Epos vo Wagnerovej maske (Éposz Wagner maszkjában, 1915), Svet, mať moja (Világanyám, 1921), Kniha čistoty (Tisztaság könyve, 1926) obsahujúca aj prozaické texty a preklady a 35 básní (35 vers, 1931). V emigrácii napísal autobiografickú poému Kôň zomrie, vtáci sa rozletia (A ló meghal, a madarak kirepülnek, 1924; slovensky 1971). Autor básnických zbierok Zem moja, kvet môj (Földem, virágom, 1935), Dar žene (Ajándék az asszonynak, 1937), Láska, láska (Szerelem, szerelem, 1962) a Pozdrav majstrov (Mesterek köszöntése, 1965), autobiografického románového cyklu Život človeka (Egy ember élete, 8 zväzkov, 1927 – 37) zachytávajúceho cestu do Paríža, románov Koniec cesty (Az út vége, 1946) a Za ním stojí anjel (Mögötte áll az angyal, 1948), ako aj románov zobrazujúcich život ľudí z periférie veľkomesta Angyalföld (1929; sfilmovaný 1962, režia György Révész), Marika, spievaj! (Marika énekelj!, 1930) a Nezamestnaní (Munkanélküliek, 1933). Na Slovensku vyšli niektoré jeho básne vo výbere maďarskej poézie Rezsőa Szalatnaia Na brehu čiernych vôd (1943) a v antológii E. B. Lukáča Spoveď Dunaja (1976).

Ako výtvarník experimentoval s plastickými formami, vo výtvarných i v teoretických dielach sa zblížil s myšlienkami hnutia De Stijl i Bauhausu. Vytváral návrhy konštruktivistickej architektúry i koláže a fotomontáže ovplyvnené dadaizmom (Obesenec, Akasztott Ember, 1920; od 1922 Kassák vydával rovnomenný časopis). R. 1921 vydal vo Viedni pamflet Obrazová architektúra (Bildarchitektur), v ktorom sa priklonil ku konštruktivizmu (štýl jeho výtvarných diel bol ovplyvnený ruským i európskym konštruktivizmom, a jeho tvorba tak predstavovala spojenie obidvoch vplyvov, napr. grafická séria Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1922). R. 1922 vydal s L. Moholyom-Nagyom Knihu nových umelcov (Buch neuer Künstler, maďarsky Új művészek könyve), v ktorej uverejnil diela moderného umenia spolu s fotografiami áut a strojov. V období po návrate z Viedne vytváral figuratívne kompozície, v ktorých nadviazal na svoje staršie konštruktivistické diela (napr. séria olejomalieb Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1958).

Nositeľ viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1965). R. 1976 bolo v Budapešti založené Kassákovo múzeum (Kassák Múzeum, súčasť Petőfiho literárneho múzea, Petőfi Irodalmi Múzeum). V Nových Zámkoch sa nachádzajú Kassákova pamätná tabuľa a bronzová socha (2006, Tibor Szilágyi), v Galérii umenia Ernesta Zmetáka bola 2004 sprístupnená Stála expozícia Lajosa Kassáka (pôvodne od 1986 Pamätná izba).

1907 – Kerpely, Anton

Kerpely [-pej], Anton, 5. 2. 1837 Kürtös, dnes Curtici, judeţ Arad, Rumunsko – 22. 7. 1907 Banská Štiavnica — uhorský hutnícky odborník, vynálezca. V útlom detstve osirel. R. 1858 – 62 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (na štúdium získal štipendium od Rakúskej spoločnosti štátnych železníc, kde pracoval). Vynikajúci odborník a vedec európskeho významu, považovaný za zakladateľa moderného železiarskeho priemyslu v Uhorsku.

Uskutočnil niekoľko študijných ciest do najvýznamnejších európskych železiarskych oblastí. (1866 Nemecko, 1869 Nemecko, Belgicko a Francúzsko, 1872 Spojené kráľovstvo a Švédsko, 1881 Kruppove závody v Nemecku), z ktorých poznatky využil vo vedeckej práci a vo funkciách, ktoré zastával. R. 1862 – 64 pôsobil v štátnej železiarskej spoločnosti v Anine, 1864 vedúci chemického laboratória v Oraviţi, 1865 – 67 vedúci výstavby vysokopecného závodu (ktorý aj naprojektoval) v Rusce Montane v dnešnom Rumunsku. R. 1867 – 68 pôsobil na území dnešného Slovenska v hrončianskom železiarskom komplexe ako zástupca vedúceho železiarne a vedúci prevádzky vysokých pecí v Hronci, pre ktoré navrhol viacero konštrukčných zdokonalení (kychtový záver s pohyblivým kužeľovým rozdeľovačom vsádzky a ústredným odvodom kychtového plynu, elektrické signalizačné zariadenie na zamedzenie výbuchov parných kotlov vykurovaných týmto plynom), ako aj univerzálnu valcovaciu stolicu pre závod v Piesku (dnes súčasť Valaskej). R. 1868 – 81 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici spočiatku ako mimoriadny, od 1872 ako riadny profesor a vedúci novozriadenej Katedry železohutníctva, ktorú budoval s uplatnením najnovších vedeckých a technických poznatkov (dobre vybavené moderné laboratóriá vrátane demonštračného zariadenia na výrobu ocele s Bessemerovým konvertorom, organizovanie odborných exkurzií do rakúskych a nemeckých vzorových závodov ap.), čím vytvoril podmienky na výchovu nových odborníkov pre rozvíjajúci sa uhorský železiarsky priemysel.

R. 1870 uskutočnil cestu po železiarňach a baniach Uhorska (skúmal ich prevádzkové pomery a technickú úroveň), z ktorej poznatky (kritickú analýzu, konštatovanie stavu a návrh riešení; viaceré z jeho návrhov boli v ďalších rokoch prijaté) zhrnul v diele Železiarske huty v Uhorsku, ich stav a budúcnosť (Das Eisenhüttenwesen in Ungarn, sein Zustand und seine Zukunft, 1872). R. 1872 napísal 2-zväzkovú učebnicu o železiarstve Príručka o praktických a teoretických aspektoch hutníctva železa (A vaskohászat gyakorlati és elméleti kézikönyve, 1873 – 74; prvá v Uhorsku), ktorá obsahovala teoretické poznatky a technologické postupy týkajúce sa železiarstva a konštrukcie hutníckych zariadení. R. 1877 publikoval priekopnícku vedeckú prácu Železné rudy a železné produkty Uhorska (Magyarország vaskövei és vasterményei) pozostávajúcu z 8 čiastkových prác, na ktorej pracoval od 1872 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti. Podal v nej prehľad fyzikálnych a chemických vlastností železa, jeho najdôležitejších zlúčenín a zliatin s osobitným zreteľom na suroviny v najdôležitejších železiarskych oblastiach Uhorska (aparatúry na potrebné chemické analýzy navrhol sám). Zaoberal sa aj riešením problematiky rýchleho opotrebovania koľajníc, vyvinul vlastnú metodiku skúmania tvrdosti ocelí, zaviedol nové metódy na skúmanie makro- a mikroštruktúry železných materiálov (1876 – 77 zhotovoval mikrofotografie lomových plôch pomocou mikroskopu s 1 500-násobným zväčšením).

R. 1881 sa stal riaditeľom novozriadeného centrálneho riaditeľstva uhorských štátnych železiarní (so sídlom v Budapešti) vo funkcii ministerského radcu. Zaslúžil sa o modernizáciu zastaraného uhorského železiarstva: zreorganizoval administratívnu správu a centralizoval výrobu vo väčších závodoch, pričom za centrá technického rozvoja ustanovil Podbrezovú a Hunedoaru (Rumunsko). V Podbrezovej o. i. zaviedol výrobu rúr z kujného železa (prvá v Uhorsku) a výrobu pružinovej ocele, vybudoval Siemensove-Martinove pece a zmodernizoval skujňovací závod, v Hronci zaviedol výrobu smaltovaných liatych i lisovaných nádob, zmodernizoval aj výrobu v Tisovci. V Hunedoare vybudoval novú železiareň. R. 1866 – 86 vydával v Lipsku ročenky obsahujúce nové poznatky z oblasti hutníckej vedy a techniky Správa o pokroku železiarskej techniky (Bericht über die Fortschritte der Eisenhüttentechnik), 1873 – 81 správy zo svojich študijných ciest Zakladanie a zariadenie železiarní (Die Anlage und Einrichtung der Eisenhütten) doplnené 114 výkresmi. Od 1895 na dôchodku.

Autor prác o svetových výstavách (z pohľadu rozvoja železiarstva) vo Viedni (1873) a v Paríži (1878, 1900). Autor niekoľkých patentov, napr. na spôsob odstránenia síry, fosforu a medi zo surového železa (1864), na výrobu tvárniteľnej hmoty obsahujúcej vápenec a dolomit, slúžiacej na výrobu žiaruvzdorných tehál na výmurovku vysokých pecí i žiaruvzdorných tvaroviek (1880). R. 1871 – 81 hlavný redaktor časopisu Banícke a hutnícke listy (Bányászati és Kohászati Lapok). R. 1893 zakladajúci člen Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Od 1877 člen korešpondent Uhorskej akadémie vied, 1889 čestný predseda baníckeho kongresu na Svetovej výstave v Paríži. R. 1875 povýšený do šľachtického stavu s predikátom Krassai. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1914 – Kešokov, Alim Pšemachovič

Kešokov, Alim Pšemachovič, 22. 7. 1914 Šaluška, Čegemský okr., Kabardsko-Balkarsko – 29. 1. 2001 Moskva — kabardský spisovateľ. Spočiatku učiteľ kabardského jazyka a literatúry a ruštiny, 1938 – 39 riaditeľ Výskumného ústavu ľudovej kultúry Kabardsko-Balkarska v Naľčiku. Počas 2. svetovej vojny korešpondent vojenských novín Syn otečestva (Syn vlasti), po vojne pôsobil v štátnych a straníckych orgánoch, 1970 – 80 predseda Literárneho fondu ZSSR.

Zakladateľ modernej kabardskej poézie. Autor poémy Na úpätí hôr (Bgy l’apechem dež, 1934), historických poém Krajina mladosti (Ščalet’ue ščlynal’e, 1947) a Tis (Tisej, 1955) o boji Adygejcov a Kabarďanov proti cárskej kolonizácii, básnickej zbierky Cesta jazdca (Šum i g’uegu, 1946), poviedky Líščia harmónia (Baže pšynz, 1948), historických románov Zázračný okamih (Ch’uapceg’ue nur, 1958), Hory nespia (Bgyščch’echer žejrk’ym, 1970, sfilmovaný 1987, réžia Rafaeľ Gasparianc) a Meč pre emira (Emirym i sešchue, 1984), autobiografického románu Zlomená podkova (Nal k’uta, 1973; slov. 1983) s vojnovou tematikou, románu Farba hrušky (Kchzž’yfe, 1985), v ktorom zobrazil zmeny kabardskej dediny od obdobia cárizmu až po socializmus, cestopisného románu Východ mesiaca (Maze k’yšč’e k’yg’ue, 1977) o svojich zážitkoch z ciest po Blízkom východe, zbierky noviel Správy (Ch’ybarher, 1999), divadelných hier Alcho (Al’ch’o, 1950) a Posledná míľa (G’ue-guane, 1968) a literatúry pre mládež. Do kabardčiny preložil diela ruských klasikov. R. 1977 bola v Česku vydaná Kešokova básnická zbierka Na koni tryskem v preklade Zdenky Bergrovej.

1950 – King, William Lyon

King, William Lyon, aj W. L. Mackenzie King, 17. 12. 1874 Berlin, dnes Kitchener, Ontário – 22. 7. 1950 Kingsmere (pri Ottawe) — kanadský politik. Študoval politické vedy na univerzite v Toronte a v USA na univerzite v Chicagu i na Harvardovej univerzite v Cambridgei (Massachusetts). Politickú kariéru začal 1900 ako viceminister novozriadeného kanadského Ministerstva práce, 1909 – 11 minister práce. Ako vodca Liberálnej strany (1919 – 48) bol vo funkcii ministerského predsedu na čele troch kanadských vlád (1921 – 26, 1926 – 30, 1935 – 48). Počas jeho prvej a čiastočne aj druhej vlády prežívala krajina hospodársky rozmach a obdobie prosperity, ktoré bolo prerušené hospodárskou krízou (1929 – 30), obdobie tretej vlády (1935 – 48) bolo poznačené zložitou medzinárodnou situáciou. King bol od začiatku politickej činnosti neúnavným bojovníkom za dosiahnutie autonómie Kanady. Aj jeho aktivity prispeli 1926 k zvolaniu imperiálnej konferencie Commonwealthu, na ktorej Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Kingovým cieľom bolo odpútanie sa od britského vplyvu, na druhej strane to však viedlo k upevňovaniu kontaktov s USA. Bezprostredne pred 2. svetovou vojnou Kingova vláda najskôr podľa britského vzoru podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí vojny však King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny Nemecku po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Po skončení vojny sa zameral na sociálne reformy (vedúce napr. k zavedeniu zdravotného poistenia; poistenie v nezamestnanosti zaviedol už 1940), stal sa otcom špecifickej kanadskej verzie sociálneho štátu. R. 1945 sa Kanada pod jeho vedením stala zakladajúcim členom OSN. Vyvrcholením jeho autonomizačných snáh bolo 1946 prijatie Zákona o kanadskom občianstve (Canadian Citizenship Act). King patril v 1. polovici 20. stor. k najvýznamnejším politikom krajiny (32 rokov aktívne na politickej scéne, 22 rokov ministerský predseda), jeho hlavnou zásluhou sa Kanada pretransformovala z polokoloniálneho domínia Spojeného kráľovstva na autonómny štát v rámci Commonwealthu.

1948 – Kocianová, Elena

Kocianová, Elena, 22. 7. 1948 Brezová pod Bradlom, okres Myjava — slovenská parazitologička, manželka Ľ. Kociana. R. 1971 – 80 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, 1980 – 2015 vo Virologickom ústave SAV v Bratislave; 2009 DrSc. Spočiatku sa zaoberala ektoparazitickými roztočmi z drobných cicavcov najmä v Západných Tatrách, neskôr ekológiou rickettsií a iných kliešťami prenášaných patogénov a ich vektormi, špeciálne kliešťami a rezervoármi nákazy v prírodných a laboratórnych podmienkach. Spolupracovala pri odhaľovaní prírodných ohnísk rickettsióz, lymskej boreliózy, Q-horúčky (okrem Slovenska aj v Česku, Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Rusku a Uzbekistane). Spoluautorka vysokoškolskej učebnice Špeciálna epidemiológia (2007) a knihy pre mládež Haló, tu je príroda (1978), autorka vyše 100 vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch s bohatým citačným ohlasom. Členka Slovenskej parazitologickej spoločnosti, nositeľka viacerých ocenení.

1992 – Kocková-Kratochvílová, Anna

Kocková-Kratochvílová, Anna, 2. 3. 1915 Tuzla, Bosna a Hercegovina – 22. 7. 1992 Malacky, pochovaná v Plzni — slovenská mikrobiologička. R. 1941 – 45 pôsobila vo Výskumnom ústave pre vitamínovú a hormonálnu chémiu, 1946 – 53 vedúca mikrobiologického oddelenia vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe, 1953 – 58 na Chemickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1958 – 59 na Prírodovedeckej fakulte Vysokej školy pedagogickej, 1959 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, súčasne 1970 – 71 prednášala mikrobiológiu na univerzite v Greifswalde, 1974 – 75 a 1981 expertka na priemyselnú mikrobiológiu v cukrovarníckom ústave v Havane, 1986 v Pchjongjangu; 1968 DrSc.

Zaoberala sa najmä taxonómiou kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (zaviedla metódu numerickej taxonómie), morfologickými a fyziologickými vlastnosťami produkčných a klinicky významných druhov kvasiniek, príbuzenskými vzťahmi jednotlivých skupín a objasňovaním ich fylogenézy, ako aj ich biochémiou, fyziológiou a ekológiou. Vypracovala metódu na identifikáciu patogénnych kvasiniek a budovala zbierky baktérií, húb a kvasiniek. Prispela k rozvoju pivovarníckeho, vinárskeho a pekárenského priemyslu, v poľnohospodárstve sa ňou objavené kvasinky a riasy uplatnili ako kŕmna biomasa. R. 1946 založila vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe Zbierku kultúr kvasiniek (od 1972 evidovaná vo Svetovom katalógu zbierok mikroorganizmov; od 1963 umiestnená v Chemickom ústave SAV) ako unikátnu špeciálnu zbierku asi 4 000 (2016 obsahuje asi 3 300) autentických druhov a kmeňov kvasiniek (vrátane nových druhov z rodov Candida, Cryptococcus a Sporobolomyces, ktoré objavila). Je podľa nej nazvaný rod kvasiniek Kockovaella a druh kvasinky Rhodosporidium kratochvilovae.

Autorka a spoluautorka viacerých odborných monografií a príručiek, napr. Kvasinky (1957), Katalóg kultúr kvasiniek (1977) a Taxonómia kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (1990), viac ako 300 pôvodných vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, 27 patentov a 5 objavov. R. 1964 zakladateľka a 1964 – 84 predsedníčka komisie pre kvasinky Československej spoločnosti mikrobiologickej pri ČSAV, 1966 zakladateľka a 1966 – 69 podpredsedníčka Medzinárodnej rady komisie pre kvasinky pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností, od 1974 členka výboru Svetovej federácie zbierok kultúr mikroorganizmov, od 1977 Medzinárodnej sekcie pre mykológiu. Nositeľka mnohých ocenení.