Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1907 – Ādamsons, Eriks

Ādamsons, Eriks, 22. 6. 1907 Riga – 28. 2. 1946 tamže — lotyšský básnik, prozaik a prekladateľ. Jeho poézia tematicky i výrazovo nadväzuje na anglických jazerných básnikov a preraffaelistov, súčasne je však organicky spätá s lotyšskými ľudovými piesňami. Autor básnických zbierok Striebro v ohni (Sudrabs ugunī, 1932), Erby (Ģerboņi, 1937), Slnečné hodiny (Saules pulkstenis, 1941), Fajka snov (Sapņu pīpe, 1951) a i., zbierok noviel Jemné neduhy (Smalkās kaites, 1937) a Veľký tvrdohlavec (Lielais spītnieks, 1942). Román Ten, kto kráča svojou cestou (Sava ceļa gājējs, vyšiel časopisecky 1943 – 44 pod pseudonymom Eriks Rīga) je prvou časťou nedokončenej trilógie.

1938 – Allix, Edgard

Allix [aliks], Edgard, 16. 12. 1874, Versailles – 22. 6. 1938, Paríž — francúzsky právnik. Pôsobil ako profesor na Právnickej fakulte v Dijone (1901), 1902 – 12 v Caen, potom v Paríži (1933 dekan fakulty). Od 1936 člen Akadémie etických a politických vied, 1937 jeden z iniciátorov založenia Medzinárodného inštitútu verejných financií (International Institute of Public Finance, IIPF). Autor množstva významných prác z odboru finančného práva, napr. Daň z príjmov (L'impôt sur le revenu, 1928), Nepriame príspevky (Les contributions indirects, 1929) a Clá (Les droits de douane, 1932).

1987 – Astaire, Fred

Astaire [estér], Fred, vlastným menom Frederick Austerlitz, 10. 5. 1899 Omaha, Nebraska – 22. 6. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americký filmový herec, tanečník a choreograf. Spolu s G. Rogersovou najväčšie hviezdy amerického filmu 30. rokov 20. stor.: Veselý rozvod (The Gay Divorcee, 1934), Páni v cylindroch (Top Hat, 1935), Svet valčíkov (Swing Time, 1936), Smiem prosiť? (Shall We Dance?, 1937), Život v tanci (The Story of Vernon and Irene Castle, 1939). V 40. rokoch 20. stor. vystriedal v tanečných filmoch a muzikáloch niekoľko tanečných partneriek (R. Hayworthová, J. Garlandová): Nikdy nezbohatneš (You’ll Never Get Rich, 1941), Krajšia ako sen (You Were Never Lovelier, 1942), Veľkonočná paráda (Easter Parade, 1948). R. 1949 získal Oscara za zásluhy na rozvoji amerického muzikálu. V 70. rokoch 20. stor. sa k muzikálu vrátil ako sprievodca po jeho histórii v strihových filmoch To je zábava I. – II. (That’s Entertainment I. – II., 1974, 1976).

2003 – Bykav, Vasil Uladzimiravič

Bykav, Vasiľ Uladzimiravič, 19. 6. 1924 Byčki – 22. 6. 2003 Borovľany pri Minsku, pochovaný v Minsku — bieloruský spisovateľ a politik. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými bojiskami, zúčastnil sa na oslobodzovaní Rumunska. Od 1978 žil v Minsku, 1978 – 89 bol poslancom Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, 1988 jeden z hlavných zakladateľov a organizátorov Bieloruského helsinského výboru. Koncom 1997 odišiel ako oponent režimu prezidenta A. Lukašenka do emigrácie v zahraničí. Žil vo Fínsku, neskôr v Nemecku i v Česku.

V románoch Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961) a Mŕtvych to nebolí (Miortvym ne balic, 1965), prózach Obelisk (Abelisk, 1971), Svorka vlkov (Vovčaja zhraja, 1974; slov. 1976), Dočkať sa rána (Dažyc da svitanňa, 1974), Kruhľanský most (1969), Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1976), Ísť a nevrátiť sa (Isci i ne viarnucca, 1978) a v novele V hmle (V tumane, 1988) spracoval problematiku 2. svetovej vojny. Príbehy sa odohrávajú na malom priestore, v krátkych časových úsekoch, počet hrdinov je obmedzený na minimum. Bykav kládol hlavný dôraz na drámu odohrávajúcu sa v krajných situáciách vnútri človeka. V próze Prenasledovanie (Ablava, 1988) porušil dovtedajšiu monotematickosť diela, i keď nová téma (príbeh prenasledovaného utečenca z gulagu) nesie so sebou rovnakú tragiku. Autor knihy spomienok Dlhá cesta domov (Dovgaja dacroga dadomu, 2003). Na Slovensku boli vydané preklady Bykavových románov Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961; slov. 1964) a Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1975, slov. 1979).

2001 – Hejný, Slavomil

Hejný, Slavomil, 21. 6. 1924 Lidmaň, okres Pelhřimov – 22. 6. 2001 Praha — český botanik. R. 1953 – 56 pôsobil vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Prahe a 1956 – 61 v Geobotanickom laboratóriu Československej akadémie vied (ČSAV). R. 1962 – 90 riaditeľ Botanického ústavu ČSAV v Průhoniciach pri Prahe. Zaoberal sa hydrobotanikou, botanikou synantropných spoločenstiev, geobotanikou, ekológiou, ochranou prírody a históriou botaniky. Člen viacerých výskumných expedícií zameraných na floristiku a štúdium ekosystémov (Albánsko 1957; Juhoslávia, Bulharsko, Egypt 1960 – 69; Egypt 1973 – 83; Venezuela 1970; India 1987). Hlavné diela: Ekologická charakteristika vodných a močiarnych rastlín slovenských nížin – územie Dunaja a Tisy (Ökologische Charakteristik der Wässer- und Sumpfpflanzen in den slowakischen Tiefebenen – Donau- und Theissgebiet, 1960), Karanténní plevele Československa (1973, spoluautor), Květena ČSR (1988, spoluautor). Člen redakčných rád viacerých domácich a zahraničných časopisov (napr. Preslia), dlhoročný vedúci redaktor časopisov Folia Geobotanica et Phytotaxonomica a Živa. R. 1976 – 90 predseda Československej botanickej spoločnosti pri ČSAV. Nositeľ Holubyho pamätnej medaily Slovenskej botanickej spoločnosti pri SAV (1996).

1928 – Hermannsson, Steingrímur

Hermannsson, Steingrímur, 22. 6. 1928 Reykjavík – 1. 2. 2010 tamže — islandský politik. R. 1971 – 94 člen parlamentu, 1979 – 94 predseda Progresívnej strany. Počas svojej politickej kariéry pôsobil na rozličných ministerských postoch (minister zahraničných vecí, spravodlivosti, poľnohospodárstva, rybárstva, komunikácií). R. 1983 – 87 a 1988 – 91 predseda vlády.

1903 – Jamamoto, Šúgoró

Jamamoto, Šúgoró, vlastným menom Satomu Šimizu, 22. 6. 1903 Hacukari, prefektúra Jamanaši – 14. 2. 1967 Jokohama — japonský spisovateľ. Jeho literárnou prvotinou bola poviedka Okolie chrámu Suma (Sumadera fukin, 1926). Od 30. rokov 20. stor. písal poviedky pre deti a od 40. rokov prózy so samurajskou tematikou. Autor historických románov Jedľové stromy zostali (Momi no ki wa nokotta, 1954 – 58) a Príbehy doktora Červenofúza (Akahige šinrjótan, 1958; sfilmovaný pod názvom Červenofúz, Akahige, 1965, réžia A. Kurosawa), historického príbehu Sabu (Sabu, 1963) a príbehu s autobiografickými prvkami Príbeh modrej pramice (Ao beka monogatari, 1960). Vďaka citlivému prístupu k ľudským osudom patrí dodnes k čitateľsky obľúbeným autorom.

1992 – Jernek, Karel

Jernek, Karel, 31. 3. 1910 Praha – 22. 6. 1992 tamže — český operný režisér. V medzivojnovom období študoval dejiny hudby a výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. R. 1939 – 59 operný a činoherný režisér divadiel v Brne, Prahe, Bratislave, Liberci, Olomouci, Plzni a Pardubiciach, od 1960 v Národnom divadle v Prahe (o. i. režíroval opery Figarova svadba a Elektra, obidve 1961). R. 1952 – 54 pôsobil ako externý pedagóg na VŠMU v Bratislave, 1960 – 67 na AMU v Prahe. Výrazne sa pričinil o rozvoj slovenského operného umenia, bol prvým režisérom slovenských opier Krútňava (SND 1949) a Vzkriesenie (ND Praha 1962) i režisérom československej premiéry opery Mister Scrooge (SND 1963). Od 1948 pohostinsky režíroval v slovenských operných divadlách: v SND naštudoval opery Traviata (1948), Faust a Margaréta (1948, 1956), Čarovná flauta (1949), Eugen Onegin (1949), Don Juan (1956, 1961), Hubička (1980) a i., v DJGT v Banskej Bystrici operu Don Giovanni (1971), v Štátnom divadle Košice operu Don Juan (1956). Úspech získal i na svetových operných scénach (Miláno, Viedeň, Buenos Aires, Barcelona, Antverpy), kde inscenoval predovšetkým českú (Rusalka, Věc Makropulos, Káťa Kabanová) a slovenskú (Krútňava) opernú tvorbu.

1972 – John, Jiří

John [jón], Jiří, 6. 11. 1923 Třešť, okres Jihlava – 22. 6. 1972 Praha — český maliar, grafik a ilustrátor, manžel A. Šimotovej. Študoval na Štátnej grafickej škole a na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe (1946 – 51). Od roku 1963 pôsobil na Akadémii výtvarných umení (AVU) v Prahe.

V rokoch 1955 – 59 s V. Boštíkom vytvoril na stene Pinkasovej synagógy v Prahe Pamätník obetí šoa z českých krajín (ručne napísaný abecedný zoznam vyše 77-tisíc obetí holokaustu, 1992 – 96 reštaurované). Hlavným námetom jeho diel bola príroda, a to najmä nepretržitý kolobeh jej obnovovania, premeny hmoty, organickej a anorganickej štruktúry, svetlo a tma, ako aj zem a v nej prebiehajúce procesy. Kompozície budoval na spôsob zátišia, kombinoval maľbu s kresbou. V polovici 60. rokov 20. stor. sa charakter jeho prác zmenil, diela začali byť konfliktnejšie a kontrastnejšie, pravdepodobne vyjadrovali jeho utrpenie z ťažkej choroby. Venoval sa aj grafike a tvorbe ilustrácií, bol medzinárodne uznávaným rytcom.

1727 – Juraj I.

Juraj I., 7. 6. 1660 Hannover – 22. 6. 1727 Osnabrück — britský kráľ (od 1714) z hannoverskej dynastie, otec Juraja II. Pôvodne hannoverský kurfirst Georg Ludwig (od 1698), pre kurfirstvo získal kniežatstvo Lüneburg (1705) a vojvodstvá Verden (1715) a Brémy (1720). R. 1682 sa oženil s brunšvicko-lüneburskou princeznou Sophiou Dorotheou (*1666, †1726), s ktorou sa však dal za preukázanú neveru rozviesť (1694) a dal ju doživotne internovať. Na britský trón bol zvolený po smrti britskej kráľovnej Anny Stuartovej (1714), pretože jeho matka Sofia Falcká (aj Hannoverská; *1630, †1714) bola vnučkou škótskeho a anglického kráľa Jakuba I. (na britskej politickej scéne však v skutočnosti išlo o vyrovnanie sporov medzi → toryovcami a → whigovcami). Jeho zvolenie narazilo na odpor veľkej časti šľachty, ktorá presadzovala kandidatúru Jakuba Eduarda Stuarta (*1688, †1766), syna Jakuba II. (→ jakobitské povstania, 1715 – 19). Juraj I. do politiky nezasahoval (nikdy sa nenaučil po anglicky), nebol príliš duchaplný a mal početné milenky. Vládu riadil prvý minister R. Walpole. Z ignorancie Juraja I. tak vznikla moderná forma britskej demokratickej správy — vláda zodpovedná Dolnej snemovni. Na svoj dvor povolal nemeckého hudobného skladateľa G. F. Händla.

1899 – Kałecki, Michal

Kałecki, Michal, 22. 6. 1899 Lodž – 18. 4. 1970 Varšava — poľský ekonóm. R. 1936 – 38 pôsobil v London School of Economics and Political Science, 1938 – 39 na Cambridgeskej a 1939 – 45 na Oxfordskej univerzite, 1946 – 54 na ekonomickom odbore Sekretariátu OSN v New Yorku. Po návrate do Poľska 1955 – 57 ekonomický poradca v poľskej štátnej plánovacej komisii, 1957 – 60 viedol hlavnú komisiu perspektívneho plánu, pri zostavovaní ktorého uplatnil svoje názory na ekonomickú dynamiku a rast v socialistickej ekonomike, plán bol však odmietnutý. R. 1930 sformuloval teóriu úspor, investícií a zamestnanosti (podobnú teórii J. M. Keynesa, ktorú však vytvoril nezávisle od neho). Zaviedol pojem stupeň monopolu (degree of monopoly) definovaný ako podiel zisku a ceny, ktorý je indikátorom neexistencie cenovej konkurencie a pomocou ktorého sa vysvetľujú neklesajúce ceny počas depresie (krízy) i podiel miezd a zisku v národnom príjme (HDP).

Hlavné diela: Eseje o teórii ekonomických fluktuácií (Essays in the Theory of Economic Fluctuations, 1939), Teória ekonomickej dynamiky (The Theory of Economic Dynamics, 1954), Úvod do teórie rastu v socialistickom hospodárstve (Introduction to the Theory of Growth in a Socialist Economy, 1969). Člen viacerých odborných komisií a spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

1997 – Kempný, Ján

Kempný, Ján, 19. 10. 1912 Žilina – 22. 6. 1997 Rajecké Teplice — slovenský politik a právnik. R. 1930 – 31 a 1935 – 36 študoval právo na UK v Bratislave, 1931 – 32 na univerzite v Dijone a 1933 – 34 vo Viedni. R. 1938 – 39 pôsobil vo Zväze drevárskeho hospodárstva, 1939 – 45 tajomník Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave. Už počas štúdia pracoval v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, po 2. svet. vojne patril k predstaviteľom slovenského katolicizmu, pripravoval založenie ľudovej republikánskej strany, resp. kresťanskodemokratickej strany, tento typ strany však na Slovensku nebol povolený. Signatár aprílovej dohody (1946), 1946 – 47 jeden z dvoch generálnych tajomníkov Demokratickej strany. Po víťazstve Demokratickej strany vo voľbách (máj 1946) poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia. V nasledujúcich mesiacoch bol prenasledovaný komunistami. V októbri 1947 bol zatknutý (sám sa vydal prokuratúre do vyšetrovacej väzby), spolu s M. Bugárom obvinený zo zapojenia sa do protištátneho sprisahania a v máji 1948 vo vykonštruovanom politickom procese v Bratislave odsúdený na 6 rokov väzenia. Po prepustení 1953 pracoval ako robotník v Rajeckých Tepliciach a 1967 – 85 ako technický pracovník v podniku Drevoindustria v Žiline; 1991 rehabilitovaný. Nositeľ Radu Ľ. Štúra I. triedy (1996).

1925 – Klein, Felix

Klein [klajn], Felix (Christian), 25. 4. 1849 Düsseldorf – 22. 6. 1925 Göttingen — nemecký matematik. Matematiku a fyziku vyštudoval na univerzite v Bonne, 1872 – 75 pôsobil ako profesor na univerzite v Erlangene, 1875 – 80 na technickej vysokej škole v Mníchove, 1880 – 86 na univerzite v Lipsku a 1886 – 1913 na univerzite v Göttingene. Zaoberal sa vyššou geometriou, teóriou algebrických rovníc a teóriou funkcií (najmä v komplexnej oblasti), k rozvoju ktorých významne prispel. Na základe prác z neeuklidovskej geometrie (→ Beltramiho-Kleinov model hyperbolickej geometrie) vytvoril koncepciu geometrie ako priestoru s príslušnou grupou transformácií (→ Erlangenský program, 1872). Rozvíjal teóriu diferenciálnych rovníc a Riemannovu koncepciu funkcií komplexnej premennej, ktorú obohatil výsledkami z teórie automorfných funkcií a špeciálnych modulárnych funkcií (Kleinove grupy). Podľa neho sú nazvané viaceré objekty spojené najmä s geometriou, ako aj matematické štruktúry (Kleinova fľaša, Kleinov priestor, Kleinova grupa). Pripravil do tlače a vydal druhý zväzok monografie J. Plückera o priamkovej geometrii Nová geometria priestoru založená na pozorovaní priamky ako základného prvku priestoru (Neue Geometrie des Raumes gegründet auf die Betrachtung der geraden Linie als Raumelement, 1869). Počas svojej editorskej činnosti 1877 – 1924 výrazne pozdvihol úroveň vedeckého časopisu Mathematische Annalen. Na prelome 19. a 20. stor. sa začal intenzívne venovať reformám obsahu matematického vzdelávania na str. školách. Na základe jeho aktivít bol 1905 prijatý Meranský program, ktorým sa do školského programu vyučovania matematiky na str. školách zavádzali elementy vysokoškolského matematického programu. Venoval sa aj popularizácii vyššej matematiky, histórii matematiky a príprave Encyklopédie matematických vied a ich aplikácii (Encyklopädie der Mathematischen Wissenschaften mit Einschluß ihrer Anwendungen, 1898 – 1935). Nositeľ mnohých vedeckých ocenení. Európska matematická spoločnosť (European Mathematics Society) udeľuje Kleinovu medailu za významný prínos mladých vedcov (do 38 rokov) k rozvoju didaktiky matematiky.

1949 – Klimeková, Anna

Klimeková, Anna, 22. 6. 1949 Mojmírovce, okres Nitra — slovenská filozofka. R. 1973 absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1973 – 78 pôsobila na Filozofickej fakulte a 1978 – 97 na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, 1997 – 2010 na Fakulte humanitných a prírodných vied a 2010 – 13 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove, od 2013 na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici; 2006 profesorka.

Zaoberá sa filozofickou antropológiou, etikou a etickou výchovou. Autorka prác Filozofická antropológia. Náčrt problematiky autenticity človeka (1999), Filozoficko-etické problémy človeka a spoločnosti. Historicko-filozofický náčrt problematiky človeka, spoločnosti a humanity (2000), Od filozofickej antropológie k autenticite človeka a sveta. K náčrtu dejinno-filozofických problémov (2003), Súčasné etické teórie. Genealógia modelov (2006), Filozofická antropológia. Človek a svet. Filozoficko-historická analýza problému (2007), Postmoderne o etike, etickej výchove, humanizme a tolerancii. Historicko-filozofická genealógia problémov človeka a spoločnosti (2013).

1940 – Klimo, Vladimír

Klimo, Vladimír, 22. 6. 1940 Turčiansky Svätý Martin, dnes Martin — slovenský strojár, syn Zoltána Klima. Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil 1962 – 64 v Hutnom projekte Košice, 1964 – 2005 (s prerušením) na Strojníckej fakulte Technickej univerzity (1985 – 89 prodekan, 1990 – 94 dekan fakulty, 1989 prorektor univerzity) v Košiciach. R. 1994 – 98 mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v ČĽR, KĽDR a Mongolsku. Od 2007 riaditeľ Ústavu humanitných a technologických vied na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach; 1991 profesor. Zaoberá sa konštrukciami strojov, najmä ich prevodových a pohonných celkov. Autor a spoluautor 54 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a 7 patentov.

1665 – Klös, Jakub ml.

Klös, Jakub, ml., aj Kles, Klez, Kloes, Kloez, Klöss, 19. 6. 1601 Bardejov – 22. 6. 1665 tamže — kníhtlačiar v Bardejove, syn Jakuba Klösa st., vnuk D. Gutgesela. R. 1622 prevzal kníhtlačiareň po svojom otcovi (1618 – 22 ju viedol faktor Martin Wolfgang), v máji 1625 získal mestské právo na tlačiarenskú činnosť, 1650 – 65 bol niekoľkokrát zvolený za richtára mesta Bardejov. R. 1638 obnovil vybavenie tlačiarne a pozdvihol ju na vysokú úroveň.

Na objednávku vydával rozsiahle teologické a právnické diela, napr. Jánom Okoličánim zveršovaný výťah z uhorského zvykového práva Š. Verbőciho Tripartiti operis iurium consuetudinariorum regni Hungariae compendium. Rythmis vulgaribus editum (1536), príručku Petra Hrabovského z Hrabového Manuale latino-hungarico-slavonicum (1657), historické spisy a diela predstaviteľov prešovskej filozofickej školy (J. Bayer, E. Ladiver ml.), divadelné školské hry, preklady evanjelií, učebnice J. Lipsia, F. Melanchtona a J. A. Komenského, básnické a vedecké diela Martina Wagnera ml. (*1547, †1590), veršovaný spis Andreasa Teutovillana, básne V. Balašu a J. Rimaia, spis D. Frölicha Medulla geographiae practicae (1639) i jeho kalendáre. Vlastným nákladom Klös vydával kalendáre, modlitebné knihy a učebnice. Počas jeho pôsobenia vyšlo vyše 70 titulov.

R. 1665 ťažko ochorel a tlačiareň testamentárne odkázal mestu Bardejov. Po 1665 pokračovala už ako mestská tlačiareň, pričom ju spravovali bývalí Klösovi faktori (1668 – 69 Juraj Sambuch, *zač. 17. stor., †1673, a 1669 – 1715 Tomáš Scholtz, †okolo 1715). R. 1715 ju odkúpili jezuiti a previezli do Košíc. Tlačiareň Klösa a jeho otca v Bardejove v priebehu takmer 70 rokov pôsobenia vydala 130 kníh, niektoré dokonca aj v rozsahu 1 000 strán. Jej produkcia výrazne ovplyvnila nielen bardejovské, ale aj širšie kultúrne a vzdelanostné prostredie.

1980 – Komlós, Aladár

Komlós [-lóš], Aladár, vlastným menom Aladár Kredens, pseudonym Álmos Koral, 10. 12. 1892 Dolná Strehová, okres Veľký Krtíš – 22. 6. 1980 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik a kritik. Študoval na univerzite v Budapešti, po 1. svetovej vojne pôsobil ako učiteľ v Košiciach, od 1922 ako novinár vo Viedni. V roku 1925 sa presťahoval do Budapešti, kde pôsobil ako literárny kritik, svoje články uverejňoval najmä v časopise Nyugat (Západ).

Zaoberal sa literatúrou 19. a 20. stor. Jeho prvá štúdia Nová maďarská lyrika (Az új magyar líra, 1928) je v modernej maďarskej poézii pokladaná za autoritatívne dielo. K jeho najvýznamnejším prácam patrí literárnohistorické dielo Maďarská poézia od Petőfiho po Adyho (A magyar költészet Petőfitől Adyig, 1959), ktoré podáva prehľad dejín maďarskej literatúry. Je autorom zbierky básní Tvár nemého blázna (A néma őrült arca, 1931), románu Nero a VII. A (Néro és a VII. A, 1935) a i.