Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1993 – Abe, Kóbó

Abe, Kóbó, vlasným menom Abe Kimifusa, 7. 3. 1924 Tokio – 22. 1. 1993 tamže — japonský prozaik, esejista a dramatik 2. pol. 20. stor. (povojnová škola sengoha). Vyrastal v Mandžusku. Uprednostňoval zvláštne zápletky i postavy, jeho tvorba je poznačená odcudzením, stratou identity, ako aj prvkami vedeckej fantastiky a ovplyvnená dielom F. Kafku. Diela: Zločin S. Karumu (Kabe – S. Karuma ši no hanzai, 1951, Akutagawova cena), Tvár iného (Tanin no kao, 1966), Žena z dún (Suna no onna, 1962; slov. 1981; sfilmované 1964 pod názvom Piesočná žena, réžia Hiroši Tešigahara), Aj ty máš vinu (Omae ni mo cumi ga aru, 1965).

1794 – Albeli, Anton Ferdinand

Albeli, Anton Ferdinand, aj Albely, 22. 1. 1794 Varaždín, Chorvátsko – 1. 2. 1875 Bratislava — uhorský právnik a pedagóg. Pôsobil na právnických akadémiách v Záhrebe (1815 – 29), Rábe (dnes Győr, 1829 – 34) a Bratislave (1835 – 47). Odborník v oblasti uhorského verejného práva. Hlavné diela: Encyclopaedia in iuridico politicum studium introductio (1830), Philosophiae iuris praecognita (1831).

2001 – Anhava, Tuomas

Anhava, Tuomas, 5. 6. 1927 Helsinki – 22. 1. 2001 tamže — fínsky básnik, literárny kritik, esejista a prekladateľ. R. 1966 – 79 bol šéfredaktorom časopisu Parnasso. Patril ku skupine tzv. novej kritiky, ktorá odsudzovala vlasteneckú prózu a poéziu vojnových rokov. Debutoval zbierkou elegických veršov Básne (Runoja, 1955). Autor básnických zbierok 36 básní (36 runoa, 1958), ktorá je ovplyvnená čínskou meditatívnou poéziou a umením japonského tanca, a Šiesta kniha (Kuudes kirja, 1966). Významné sú i jeho preklady anglo-americkej (S. Beckett, J. Thurber, J. E. Steinbeck, E. L. Pound) a čínskej i japonskej poézie (Počúvam, cudzinec, Kuuntelen, vieras, 1960; Rozmarný vietor, Oikukas tuuli, 1970; Tu ďaleko, Täällä kaukana, 1975).

1901 – Apostel, Hans Erich

Apostel, Hans Erich, 22. 1. 1901 Karlsruhe, Nemecko – 30. 11. 1972 Viedeň — rakúsky skladateľ. Študoval vo Viedni u A. Schönberga a A. Berga. Pôsobil ako profesor kompozície na konzervatóriu vo Viedni. V Apostelovej tvorbe sa odrážal vplyv jeho učiteľov, neskôr prešiel k tradícii reprezentovanej J. Brahmsom a M. Regerom; v posledných skladbách sa hlásil k A. Webernovi. K jeho hlavným skladbám patria Rekviem, Sláčikové kvarteto s variáciami na tému z Wozzecka od A. Berga, Variácie na Haydnovu tému, Kubiniana pre klavír a početné piesne.

1930 – Arbasino, Alberto

Arbasino [-zi-], Alberto, 22. 1. 1930 Voghera — taliansky spisovateľ, novinár a umelecký kritik. Člen neoavantgardnej skupiny Gruppo 63. Jeho prózy Malé prázdniny (Le piccole vacanze, 1957), Lombardský anonym (L’Anonimo Lombardo, 1959), Talianski bratia (Fratelli d’Italia, 1963), Super-Heliogabalus (Super-Eliogabalo, 1969), Kráska z Lodi (La bella di Lodi, 1972; sfilmovaná 1973, réžia Mario Missiroli) a Zrkadlo mojich túžob (Specchio delle mie brame, 1974) sa vyznačujú nemilosrdnou analýzou súčasnej spoločnosti a jej kultúry. Autor esejí Drahý Paríž (Parigi o cara, 1960), Isté romány (Certi romanzi, 1964), Krajina bez (Un paese senza, 1980), Aj tak krásny (Il meraviglioso, anzi, 1985) a Mekong (1994), divadelnej hry Milujte brehy: talianska komédia (Amate sponde: commedia italiana, 1974, s Mariom Missirolim, *1934, †2014) a básnickej zbierky Matiné. Básnický koncert (Matinée. Un concerto di poesia, 1983).

1921 – Babadžaňan, Arno Aruťunovič

Babadžaňan, Arno Aruťunovič, 22. 1. 1921 Jerevan – 11. 11. 1983 Moskva — arménsky skladateľ a klavirista. Študoval v Jerevane a Moskve u V. Šebalina a K. N. Igumnova. Od 1950 pôsobil na konzervatóriu v Jerevane. Autor svojho času populárnych skladieb Hrdinská balada pre klavír a orchester, klavírneho, husľového a violončelového koncertu, filmovej hudby a početných piesní.

1921 – Baczyński, Krzysztof Kamil

Baczyński [-čiň-], Krzysztof Kamil, 22. 1. 1921 Varšava – 4. 8. 1944 tamže — poľský básnik. Jeho zbierky V zajatí echa (Zamknięty echem, 1940), Dve lásky (Dwie miłości, 1940), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1942) a Poetický arch č. 1 (Arkusz poetycki Nr 1, 1944) vznikli pod priamym tlakom politických a morálnych skutočností v období hitlerovskej okupácie Poľska. Zobrazil v nich konfrontáciu kultúry s vojnou, vyjadril tragický životný pocit a zamýšľal sa nad základnými mravnými a filozofickými otázkami svojej doby. Zdesenie z katastrofy sveta prekonával vierou v kultúrnu tradíciu, religiozitou a ideou boja za vlasť. Padol vo varšavskom povstaní. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Biela mágia (1978).

1929 – Eben, Petr

Eben, Petr, 22. 1. 1929 Žamberk, okres Ústí nad Orlicí – 24. 10. 2007 Praha — český skladateľ, klavirista a organista.

Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe hru na klavíri u Františka Raucha a skladbu u Pavla Bořkovca. V rokoch 1955 – 90 bol pedagógom na Katedre dejín hudby Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (okrem 1977 – 78, keď vyučoval skladbu na Royal Northern College of Music v Manchestri v Spojenom kráľovstve; 1992 profesor h. c.), od 1990 pôsobil ako pedagóg v odbore skladby na Akadémii múzických umení v Prahe. Od roku 1991 bol profesorom, od 1994 Dr. h. c. na Karlovej univerzite. Pôsobil aj ako sprevádzač, komorný hráč a improvizátor na klavíri a organe (cykly celovečerných organových improvizácií), koncertoval v Európe, USA a Austrálii. Patrí k najhranejším českým skladateľom 2. polovice 20. stor. V skladateľskej tvorbe čerpal inšpiráciu v antike, stredoveku, a najmä v kresťanskej tradícii (gregoriánsky chorál).

Je autorom piesňových cyklov: Šestero písní milostných (1951), Písně nejtajnější (1952), Písně nelaskavé (1963), Arie Ruth (1970), De nomine Caeciliae (1994); zborových cyklov: Láska a smrt (1959), Ubi caritas et amor (1964), Řecký slovník (1974); oratórií: Apologia Sokratus (1967), Posvátná znamení (1992 – 93); kantát: Hořká hlína (1959 – 60), Pragensia (1973), Pocta Karlu IV. (1978), Pozdrav Marsyovi (1980); duchovnej tvorby: štyri omše (1951 – 52, 1966, 1968 – 69, 1981 – 82), Vesperae (1968), Pražské Te Deum 1989 (1989 – 90); orchestrálnych skladieb: Vox clamantis (1969), Noční hodiny (1974), Pražské nokturno (Hommage à W. A. Mozart, 1983), Improperia (1995); dvoch organových koncertov (1954, 1982); klavírneho koncertu (1960 – 61); komorných skladieb: Dechový kvintet (1965), Okna pre trúbku a organ (1976), Krajiny patmoské pre organ a bicie nástroje (1984); skladieb pre sólové nástroje, najmä pre organ, i cyklických organových skladieb: Nedělní hudba (1959), Laudes (1964), Faust (1980), Mutationes (1980), Job (1987); scénickej hudby, baletu Kletby a dobrořečení (Maledictiones et benedictiones, 1983), opery Jeremias (1996 – 97, na vlastné libreto podľa románu Stefana Zweiga), inštruktívnych a i. skladieb a českého spracovania Orffovej Školy (Schulwerk, I-III, 1966, 1969, s Iljom Hurníkom). Je spoluautorom učebnice Čtení a hra partitur (1960, s Jarmilom Burghauserom).

1939 – Haberernová-Trančíková, Mira

Haberernová-Trančíková, Mira, 22. 1. 1939 Bratislava — slovenská maliarka, dcéra E. Bellušovej.

R. 1952 – 57 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, 1957 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení monumentálneho maliarstva u P. Matejku a na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Na zač. 60. rokov 20. stor. sa pripojila k výstavným aktivitám skupiny Konfrontácie. Vo svojich maľbách používala štrukturálne výrazné materiály, prechádzala až k reliéfnym objektom s uplatnením ready-madu. Venovala sa fantazijnej figurácii vychádzajúcej zo surrealizmu a estetiky škaredosti (Sen mŕtvych očí, 1965). Koncom 60. rokov 20. stor. ju zaujali pop-art a nová figurácia, vytvárala šité figurálne objekty (Postavy, 1969), ktoré inštalovala ako environment (od obrazu ako objektu smerovala k environmentu). Vytvorila i niekoľko diel pre architektúru.

1900 – Hájek, Karel

Hájek, Karel, 22. 1. 1900 Lásenice, okres Jindřichův Hradec – 31. 3. 1978 Praha — český fotograf.

Od 1928 člen Českého klubu fotografov. R. 1932 – 45 pracoval ako novinár a fotoreportér (Melantrich, Pestrý týden, Svět v obrazech). Tvoril najmä v oblasti reportážnej a novinárskej fotografie, je pokladaný za zakladateľa reportážnej fotografie v Čechách. Vytváral reportážne zábery z politických, kultúrnych a spoločenských akcií (športové i politické mítingy, vojenské prehliadky, divadelné premiéry i kurzy plávania), žánrové snímky (zvieratá v prírode), dokumentoval významné udalosti (pohreb T. G. Masaryka, norimberský proces, februárový prevrat 1948). Spolupracoval aj so svetoznámymi časopismi ako Life (USA), Illustration (Paríž) a Sketch (Londýn). Od 1950 vedúci sekcie fotoreportérov vo Zväze českých fotografov. Zúčastnil sa na výstavách po celom svete, držiteľ mnohých ocenení. Publikácie: Mírov (1946), Norimberk – zločin a soud (1946), Terezín (1947), Krásy myslivosti (1953), Lovu zdar (1957).

1932 – Hanes, Jozef

Hanes, Jozef, 22. 1. 1932 Hriňová, okres Zvolen — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1958 – 60 pôsobil v Štátnom oblastnom ústave pre vývoj a typizáciu poľnohospodárskych a lesných stavieb, 1960 – 2000 na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, 1989 – 95 vedúci Katedry pedológie a geológie; 1996 profesor. Zaoberal sa pôdoznalectvom, najmä identifikáciou a kvantifikáciou parametrov úrodnosti pôdy v závislosti od aplikácie rôznych organických a minerálnych komponentov. V rámci tejto činnosti venoval hlavnú pozornosť štúdiu chemických a fyzikálno-chemických vlastností pôd a vodorozpustných látok, ktorých poznanie je dôležité pri správnom hnojení, obrábaní a ochrane pôd, ako aj problematike úpravy a regulovania pôdnych vlastností a režimov. Autor a spoluautor diel Antropogénne vplyvy na vlastnosti poľnohospodárskych pôd (1995), Analýza sorpčných vlastností pôd (1999), Morfogenetický klasifikačný systém pôd Slovenska (2000), Koloidná chémia pôdy (2002), Pôdna reakcia a jej úprava (2003), 10 učebných textov, autor viac ako 90 pôvodných vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, nositeľ viacerých ocenení.

1953 – Jarmusch, Jim

Jarmusch [džarmaš], Jim, 22. 1. 1953 Akron, Ohio — americký režisér. Vyštudoval literatúru na Kolumbijskej univerzite, neskôr študoval filmovú tvorbu na Newyorskej univerzite (New York University, NYU) v triede N. Raya a stal sa jeho pedagogickým asistentom. Ako svoj absolventský film nakrútil drámu mladíka túlajúceho sa po New Yorku Trvalé prázdniny (Permanent Vacation, 1980). Presadil sa svojím druhým dlhometrážnym filmom Cudzejší ako raj (Stranger than Paradise, 1984), za ktorý získal Zlatú kameru na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Cannes v kategórii najlepší hraný debut a Zlatého leoparda na MFF v Locarne. V súčasnosti patrí k najznámejším nezávislým americkým filmárom. Jeho nezvyčajné, minimalistické filmy skúmajú americký sen prostredníctvom vydedencov spoločnosti. Svojimi filmami zároveň dokazuje, že nízkorozpočtové filmy sú schopné presadiť sa popri nákladných filmoch Hollywoodu. Sporadicky účinkuje aj ako herec vo filmoch iných režisérov. Režisér filmov Mimo zákona (Down by Law, 1986), Tajomný vlak (Mystery Train, 1989), Noc na Zemi (Night on Earth, 1991), Mŕtvy muž (Dead Man, 1995), Rok koňa (Year of the Horse, 1997), Ghost Dog: Cesta samuraja (G. D.: The Way of the Samurai, 1999), Káva a cigarety (Coffee and Cigarettes, 2003), Zlomené kvety (Broken Flowers, 2005, Veľká cena poroty na MFF v Cannes), Hranice ovládania (The Limits of Control, 2009), Paterson (P., 2016) a i.

1941 – Kaplinski, Jaan

Kaplinski, Jaan, 22. 1. 1941 Tartu, Estónsko — estónsky básnik, esejista, prekladateľ a filozof. R. 1964 ukončil štúdium francúzskej filológie a lingvistiky na univerzite v Tartu. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako prekladateľ, editor, sociológ a ekológ, 1983 – 88 vedúci kabinetu umeleckého prekladu na univerzite v Tartu. R. 1986 – 91 pôsobil ako novinár doma i v zahraničí a aktívne sa podieľal na obnove nezávislosti Estónska, 1992 – 95 poslanec estónskeho parlamentu (Riigikogu).

Debutoval zbierkou básní Stopy v prameni (Jäljed allikal, 1965). V básnických zbierkach Z prachu a farieb (Tolmust ja värvidest, 1967), Biela čiara nad Võrumaa (Valge joon Võrumaa kohale, 1972), Pozrel som do okna slnku (Ma vaatasin päikese aknasse, 1976), Rast nových kameňov (Uute kivide kasvamine, 1977), Je ťažké stať sa ľahkým (Raske on kergeks saada, 1982), Večer prináša všetko späť (Õhtu toob tagasi kõik, 1985), Návrat duše (Hinge tagasitulek, 1990) a Nočné vtáky. Nočné úvahy (Öölinnud. Öömõtted, 1998) vystupuje na obranu životného prostredia, vystríha pred zhoršujúcim sa vzťahom človeka k prírode a usiluje sa o harmóniu ľudí s prírodou. Výraznou črtou jeho básnického naturelu je filozofickosť, v tvorbe sa odráža aj úsilie zachytiť duchovné skúsenosti celého ľudstva a túžba po kozmickej všeobsiahlosti. Štúdium filozofických systémov Číny a Indie (najmä taoizmu a buddhizmu) ho priviedlo ku kritike a až k odmietavému vzťahu k západnej civilizácii.

Autor drámy Deň štyroch kráľov (Neljakuningapäev, 1977), sci-fi prózy Oko. Hektor (Silm. Hektor, 2000) a autobiografického románu Tá istá rieka (Seesama jõgi, 2007). Prekladá z anglickej, čínskej, francúzskej, španielskej a švédskej literatúry.

1947 – Khai Hung

Khai Hung [chaj], vlastným menom Tran Khanh Giu, pseudonym Ban Than, 1896 Co Am, okr. Vinh Bao, provincia Hai Duong – 22. 1. 1947 — vietnamský prozaik. Po štúdiách vyučoval v súkromnej škole v Hanoji a venoval sa novinárskej a literárnej činnosti. Zomrel po zajatí Ligou nezávislosti Vietnamu (Viet Minh) na neznámom mieste.

Popredný predstaviteľ romantickej literárnej skupiny Vlastnými silami (Tu luc van doan), od 1932 prispieval do týždenníkov Phong hoa (Zvyky) a Ngay nay (Dnes). Jeho prvý román Duša motýľa sníva o vílach (Hon buom mo tien, 1933) vykresľujúci idealistický príbeh o nadpozemskej láske, bol zároveň prvým publikovaným románom tejto literárnej skupiny. V románe Uprostred jari (Nua chung xuan, 1934) opisujúcom rozporuplný príbeh založený na kontrastoch starých (tradičných) a nových (moderných) životných zásad vietnamskej spoločnosti ostro kritizoval zastaraný feudálny režim a prostredníctvom tzv. novej hrdinky vyzdvihol osobnosť, ktorá bojuje za vlastné šťastie a slobodnú lásku v tradičnej vietnamskej spoločnosti. Neduhy jednotlivých sociálnych vrstiev vietnamskej spoločnosti zobrazil aj v románoch Rodina (Gia dinh, 1936), Únik (Thoat ly, 1938) a Úzkosť (Ban khoan, 1943). Autor románov Muž a žena (Trong mai, 1935) o trpkej nešťastnej láske a Krása (Dep, 1940), v ktorom opísal svojrázny spôsob života súčasného umelca, historického románu Chrabrý bojovník Tieu Son (Tieu Son trang si, 1934) o aristokratickej mládeži dynastie Neskorá Le (1428 – 1789), ktorá vystúpila proti režimu dynastie Tay Son (1778 – 1802), a divadelných hier Svetské muky (Tuc luy, 1937), Rumenec (Coc tia, 1940) a Spolutrpiteľ (Dong benh, 1942), spoluautor románu Búrlivý život (Doi mua gio, 1934, s Nhatom Linhom) majstrovsky vykresľujúceho vzťah medzi mužom a ženou. Viaceré jeho poviedky, napr. Zurčanie potoka (Tieng suoi reo, 1935), Po cestách-necestách (Doc duong gio bui, 1936), Očakávanie (Doi cho, 1938), Šťastie (Hanh, 1938), Hlinený čajník (Cai am dat, 1940), Klobúk nabok (Doi mu lech, 1941), Jazva (Cai ve, 1944) a Musíš žiť (Anh phai song, 1934, s Nhatom Linhom), sú zamerané impresionisticky, často nemajú sujet a kladú dôraz na zobrazenie vnútorného sveta osobnosti, na detailný opis najjemnejších odtieňov okamihov života.

1891 – Kisling, Moïse

Kisling, Moïse, 22. 1. 1891 Krakov – 29. 4. 1953 Sanary-sur-Mer, región Provence-Alpes-Côte d’Azur, departement Var — francúzsky maliar, predstaviteľ parížskej školy. Po štúdiách na umeleckej škole v Krakove odišiel 1910 do Paríža, kde sa zblížil s maliarmi parížskej školy. V ranej tvorbe bol ovplyvnený P. Cézannom a A. Derainom, maľoval figurálne kompozície, krajiny a zátišia v tmavých farbách. Postupne zjednodušoval formy, rozvíjal blokovú štylizáciu a využitie kontrastných plôch. Začiatkom 20. rokov 20. stor. vytvoril vlastný maliarsky štýl, ktorý kombinuje precíznu kresbu a žiarivú farebnosť. Maľoval figurálne diela, najmä portréty, ženské akty, kvetiny i krajiny charakteristické zjednodušenými formami a žiarivou farebnosťou (Mladá poľská žena, 1928).

1926 – Koděra, Miroslav

Koděra, Miroslav, 22. 1. 1926 Kamhajek, dnes miestna časť obce Křečhoř, okres Kolín – 20. 3. 1993 Bratislava — slovenský geológ a mineralóg. R. 1951 – 93 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974 – 81 vedúci Katedry mineralógie a kryštalografie, 1958 – 60 prodekan fakulty); 1977 profesor.

Zaoberal sa najmä mineralogicko-paragenetickým a geochemickým výskumom rudných ložísk v oblasti stredoslovenských neovulkanitov (študoval štádiá rudnej mineralizácie a riešil problémy vertikálnej a horizontálnej zonálnosti v banskoštiavnicko-hodrušskom rudnom revíre), ako aj mikrochemizmom sulfidov a ich genetickou interpretáciou. R. 1965 objavil metasomatický typ zrudnenia v banskoštiavnickom rudnom poli a 1967 minerál hodrušit. Najvýznamnejšie diela: Mineralogie Československa (1981, spoluautor), Topografická mineralógia Slovenska (1986 – 90, 3 zväzky, zostavovateľ). Člen viacerých odborných asociácií a združení (ako predseda Komisie pre nomenklatúru a terminológiu v mineralógii pri Slovenskej geologickej spoločnosti sa napr. zaslúžil o uzákonenie slovenských názvov minerálov), nositeľ viacerých ocenení.