Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1886 – Adams, Charles Francis

Adams [edms], Charles Francis, 18. 8. 1807 Boston – 21. 11. 1886 tamže — americký diplomat. Syn J. Q. Adamsa, vnuk J. Adamsa. Ako veľvyslanec USA v Spojenom kráľovstve (1861 – 68) dosiahol jeho neutrálny postoj počas občianskej vojny v USA (zabránil diplomatickému uznaniu Konfederácie). Na medzinárodnej konferencii v Ženeve (1871 – 72) presadil arbitrážne riešenie sporu o britskú loď Alabama, ktorá ničila americké obchodné lode.

1555 – Agricola, Juraj

Agricola [-ko-], Juraj (Georgius), vlastným menom Georg Bauer, 24. 3. 1494 Glauchau, Sasko – 21. 11. 1555 Chemnitz, pochovaný v Zeitzi — nemecký humanistický lekár a prírodovedec. Pôsobil v Zwickau, Jáchymove a Chemnitzi. Zaoberal sa štúdiom baníctva, geológie, hutníctva a mineralógie, považovaný za jej zakladateľa. Napísal prvú príručku mineralógie O prirodzenosti minerálov (De natura fossilium, 1546) a dielo Dvanásť kníh o baníctve (De re metallica libri XII, 1556) obsahujúce dôležité údaje aj o baníctve v stredoslovenskej banskej oblasti, ktoré mu poskytol J. Dernschwam.

2007 – Ajvazjan, Aghasi

Ajvazjan, Aghasi, 7. 9. 1925 Abastumani, Gruzínsko – 21. 11. 2007 Jerevan — arménsky prozaik, dramatik, scenárista a režisér. Autor poviedok a noviel často sa pohybujúcich na hranici fantázie a skutočnosti s dôrazom na filozofiu dobra, napr. Dobrodružstvá signora Martirosa (Sinjor Martirosi arkacner, 1977). V slovenčine vyšiel výber jeho noviel pod názvom Zaľúbený, zmätený turista (1988).

1841 – d’Albertis, Luigi Maria

d’Albertis, Luigi Maria, 21. 11. 1841 Voltri – 2. 9. 1901 Sassari (Sardínia) — taliansky cestovateľ a geograf. R. 1871 – 72 podnikol cestu do oblasti Indonézie a Novej Guiney. Vystúpil na niekoľko tropických vrcholov, splavil rieku Fly a jej pramennú oblasť nazval Pohorie Viktora Emmanuela. Zhromaždil na svoju dobu unikátne poznatky o Novej Guinei (najmä orografické a hydrografické).

1907 – Amendola, Giorgio

Amendola, Giorgio, 21. 11. 1907 Rím – 5. 6. 1980 tamže — taliansky komunistický politik, syn Giovanniho Amendolu. R. 1931 – 36 väznený, 1936 – 43 v emigrácii. Od 1943 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Talianska, 1966 – 75 člen politbyra, od 1973 predseda komunistických poslancov Európskeho parlamentu.

1932 – Bainbridgeová, Beryl

Bainbridgeová [bejnbridžo-] (Bainbridge), Beryl, 21. 11. 1932 Liverpool – 2. 7. 2010 Londýn — anglická spisovateľka. Umeleckú kariéru začala ako herečka. Vo svojich dielach písaných ako čierne komédie sa zaoberala postavami a udalosťami excentrického charakteru na pozadí všednej každodennosti. Postavy a ich príbehy sú banálne a zároveň bizarné. Hlavné diela: romány Krajčír (The Dressmaker, 1973; sfilmovaný 1988, réžia Jim O’Brien), Podnikový výlet (The Bottle Factory Outing, 1974; slov. 1983), V predĺženom čase (Injury Time, 1977), Zimná záhrada (Winter Garden, 1980), Watsonova obhajoba (Watson’s Apology, 1984), Úžasne veľké dobrodružstvo (An Awfully Big Adventure, 1989; sfilmovaný 1995, réžia Mike Newell), Zachráň sa, kto môžeš (Every Man for Himself, 1996), Pán Georgie (Master Georgie, 1998), Dievča v bodkovaných šatách (The Girl in the Polka-dot Dress, 2011).

1937 – Balančivadze, Meliton Antonovič

Balančivadze, Meliton Antonovič, 5. 1. 1863 Banodža pri Kutaisi – 21. 11. 1937 Kutaisi — gruzínsky skladateľ a folklorista, otec A. M. Balančivadzeho a G. Balanchina. Vyštudoval v Petrohrade u N. Rimského-Korsakova. Tvorca národných gruzínskych romancí a národnej opery Tamara. Zberateľ ľudových piesní, 1918 založil konzervatórium v Kutaisi. Autor vokálnych, inštrumentálnych a kantátových skladieb.

1934 – Barysz, Igor

Barysz [-ris], Igor, 21. 11. 1934 Kaloša, okres Rimavská Sobota – 23. 6. 2005 Vysoké Tatry, pochovaný v Žiline — slovenský strojársky odborník. R. 1957 – 58 pôsobil v Navike, n. p., Praha, 1959 – 63 na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, od 1964 na Strojníckej fakulte Žilinskej univerzity v Žiline, od 2001 až do smrti na Fakulte špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne; 1997 profesor. Autor a spoluautor monografií Klzné uloženie – konštrukčné a teoretické riešenia (1995), Základy konštruovania (1998) a i., ako aj pôvodných vedeckých prác, viacerých projektov a skrípt.

2009 – Baštín, Štefan

Baštín, Štefan, 20. 3. 1947 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 21. 11. 2009 tamže — slovenský amerikanista. R. 1981 – 89 vedúci Katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského; 1983 a 1990 – 92 hosťujúci profesor na katedre slavistiky univerzity v Pittsburghu. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc, spoluautor diel Encyklopédia spisovateľov sveta (1987), Encyklopédia literárnych diel (1989) a Dejiny anglickej a americkej literatúry (1993).

1972 – Hába, Karel

Hába, Karel, 21. 5. 1900 Vizovice, okres Zlín – 21. 11. 1972 Praha — český skladateľ, violista a pedagóg, brat Aloisa Hábu. Študoval na pražskom konzervatóriu skladbu u J. Křičku a J. B. Foerstera a hru na husliach u J. Mařáka, na majstrovskej škole pražského konzervatória absolvoval štúdium kompozície u V. Nováka (1921) i hru na husliach u K. Hoffmanna (1928). R. 1934 – 35 navštevoval i oddelenie štvrťtónového systému na pražskom konzervatóriu u brata Aloisa. Pôsobil ako učiteľ (1922 – 27), violista rozhlasového orchestra (1929 – 38), hudobný referent denníka Československá republika (1927 – 32) i Československého rozhlasu (vysielanie pre školy, 1929 – 51), 1945 založil Detský spevácky rozhlasový zbor. R. 1952 – 60 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Prahe, neskôr na Pedagogickom inštitúte. Zostavil niekoľko spevníkov, napísal detské zbory i piesne a rozhlasovú operu Smolíček (1950). V kompozičnom myslení spájal viaceré štýlové prúdy – atematický sloh, štvťtónovú kompozičnú metódu a východomoravský folklór. Obľuboval zbojnícku tematiku, čo vyústilo do napísania opery Jánošík (uvedená 1934 v pražskom Národnom divadle). Jeho opusy zneli aj na medzinárodných festivaloch súčasnej hudby. Bol činný aj ako sólista v štvrťtónových skladbách pre husle a violu i ako komorný hráč. Autor metodických príručiek Moderní houslová technika (2 zväzky 1927, 1928) a Metodika hudební výchovy (1953, 1957).

1904 – Hawkins, Coleman

Hawkins [hókins], Coleman, 21. 11. 1904 Saint Joseph, Missouri, USA – 19. 5. 1969 New York — americký džezový tenorsaxofonista. Začínal v skupine Jazz Hounds a v orchestri Fletchera Hendersona (*1897, †1952), 1934 – 39 pôsobil v Európe, po návrate hrával v príležitostných zoskupeniach v harlemských kluboch, v ktorých prijal aj bopové vplyvy. Jeho prejav bol charakteristický prierazným tónom, brilantnou technikou a romantizujúcou rapsodickosťou, čo vyniklo najmä pri interpretácii balád (najznámejšia z nich je nahrávka evergreenu Body and Soul, 1939). Ako prvý uplatnil tenorsaxofón ako džezový nástroj. Najväčší vplyv mal v období swingu.

1945 – Hawnová, Goldie

Hawnová [hóno-] (Hawn), Goldie, 21. 11. 1945, Washington — americká herečka. Debutovala ako 16-ročná v úlohe Júlie v tragédii Romeo a Júlia W. Shakespeara v zájazdovom súbore Virginia State Company. Veľkú popularitu získala v televíznych seriáloch Dobré ráno, svet (Good Morning World, 1967 – 68), a najmä Smejte sa s nami (Laugh-In, 1968 – 69). Vo filme debutovala 1968, hneď vo svojom druhom filme Kaktusový kvet (Cactus Flower, 1969) získala Oscara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Komédiou z vojnového prostredia Vojačka Benjaminová (Private Benjamin, 1980) potvrdila svoj herecký talent. Jedna z najpopulárnejších komediálnych osobností amerického filmu.

Účinkovala vo filmoch Mám v polievke slečnu (There’s a Girl in My Soup, 1970), Sugarlandský expres (The Sugarland Express, 1974), Šampón (Shampoo, 1975), Vták na drôte (Bird on a Wire, 1990), Smrť jej pristane (Death Becomes Her, 1992), Klub odložených žien (The First Wives Club, 1996), Sedliaci v meste (The Out of Towners, 1999), Úspešní, bohatí a neverní (Town and Country, 2001), Rockerky (The Banger Sisters, 2002) a i.

2017 – Kachaňák, Štefan

Kachaňák, Štefan, 20. 8. 1927 Vysoká nad Kysucou, okres Čadca – 21. 11. 2017 Bratislava — slovenský chemik. R. 1952 – 92 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU) v Bratislave (1962 – 66 prodekan fakulty, 1969 – 72 prorektor SVŠT, 1970 – 81 vedúci Katedry anorganickej technológie); 1969 DrSc., 1971 profesor. Zaoberal sa kinetikou adsorpčných a katalytických procesov, technológiou čistenia odpadových vôd a vývojom sorbentov a katalyzátorov na minimalizáciu produkcie exhalátov. Spoluautor viac ako 60 vedeckých prác.

1830 – Kisfaludy, Károly

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

2009 – Klačanský, Ivan

Klačanský, Ivan, 21. 11. 1923 Čadca – 21. 11. 2009 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, otec Juraja Klačanského. R. 1948 – 90 pôsobil na otorinolaryngologickom oddelení Katedry pediatrie II. lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave (od 1986 Detská otorinolaryngologická klinika Lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou), zakladateľ a 1986 – 90 prednosta kliniky; 1979 DrSc., 1990 profesor.

Zaoberal sa otorinolaryngológiou detského veku, najmä endoskopiou (zostrojil novorodenecký bronchoskop a zaviedol do praxe endoskopiu bronchov u novorodencov), meraním impedancie blanky bubienka, objektívnou audiometriou, papilomatózou hrtana (ako prvý zaviedol v Československu liečbu bradavičnatosti hrtana u detí) a rekonštrukčnými operačnými výkonmi pri vrodených chybách ucha u detí.

Spoluautor viacerých vedeckých monografií, napr. Chirurgia stredného ucha (1954), Príhody a nebezpečenstvá v otorinolaryngológii (1959), Bronchoskopia u novorodenca a dojčaťa (1967), Otorinolaryngológia pre poslucháčov pediatrickej vetvy (1976) a Choroby dýchacích orgánov u detí (1981), vysokoškolských učebníc, napr. Detská otorinolaryngológia (1992), a okolo 115 odborných a vedeckopopulárnych článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní, napr. Radu Ľ. Štúra II. triedy (2006).

1811 – Kleist, Heinrich von

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

1990 – Kočiš, Jaroslav

Kočiš, Jaroslav, 30. 6. 1933 Veselí nad Moravou, okr. Hodonín, Česko – 21. 11. 1990 Bratislava — slovenský sochár českého pôvodu. R. 1956 – 61 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u J. Kostku. V 60. rokoch 20. stor. patril k zakladateľom a ústredným protagonistom bratislavského združenia umelcov Konfrontácie. Spočiatku sa venoval kresbe, maľbe a grafike, v ktorých skúmal nefiguratívne prístupy (Červená ikona, 1964), po 1964 najmä sochárstvu, vytváral reliéfne obrazy a sochy pripomínajúce totemy s existenciálnym podtextom, ktorých povrchové štruktúry dotváral gestickými vrypmi, vypaľovaním a kombináciou rozličných materiálov (Schránka, 1965).