Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1842 – Abdülhamid II.

Abdülhamid II., 21. 9. 1842 Istanbul – 10. 2. 1918 tamže — osmanský sultán (1876 – 1909), syn Abdülmecida I. Na začiatku svojej vlády sa usiloval o demokratické reformy v Osmanskej ríši (vyhlásil prvú osmanskú ústavu a konštitučnú monarchiu; 1876). Po porážke vo vojne s Ruskom 1877 (→ rusko-turecké vojny) však 1878 parlament rozpustil a ústavu zrušil. Jeho spojencom bolo Nemecko (udelil mu licenciu na stavbu Bagdadskej železnice). Krvavo potlačil revoltu Arménov vo vých. Anatólii a grécke nepokoje na Kréte, čo viedlo k turecko-gréckej vojne (1897). Bol stúpencom panturkizmu, kládol dôraz na svoje postavenie ako hlavy všetkých moslimov, kalifa. Podporoval rozvoj školstva, železníc a telegrafnej siete. Po víťazstve mladoturkov prinútený 1908 obnoviť ústavu, 1909 zosadený, do 1912 vo vyhnanstve v Solúne; abdikoval v prospech brata Mehmeda V. Reşata.

2013 – Awoonor, Kofi

Awoonor, Kofi, do októbra 1968 George Awoonor-Williams, 13. 3. 1936 Wheta – 21. 9. 2013 Nairobi — ghanský básnik a spisovateľ píšuci po anglicky a ewesky, literárny kritik, propagátor africkej kultúry. Zážitkami z detstva a ústnou ľudovou poéziou sa inšpiroval v zbierkach Znovuobjavenie a iné básne (Rediscovery and Other Poems, 1964) a Noc mojej krvi (Night of My Blood, 1971), pobytom v Amerike a v ghanskom väzení v zbierkach Zvez ma, pamäť (Ride Me, Memory, 1973) a Dom pri mori (The House by the Sea, 1978). Román Táto zem, môj brat (This Earth, My Brother, 1971) je kritikou devalvácie tradičných duchovných hodnôt. Román Nakoniec prichádza cestovateľ (Comes the Voyager at Last, 1992) je príbehom Afroameričana, ktorý cestuje do Ghany, aby unikol rasizmu v USA a hľadal miesto, ktoré by mohol nazvať domovom. Autor esejí Prsia zeme (The Breast of the Earth, 1975) o afrických dejinách, literatúrach a kultúre. Zahynul pri teroristickom útoku.

1586 – Granvelle, Antoine Perrenot de

Granvelle [-vel], Antoine Perrenot de, 20. 8. 1517 Besançon – 21. 9. 1586 Madrid — diplomat a politik v španielskych službách, kardinál (od 1561), syn Nicolasa Perrenota de Granvelle. Po štúdiu práva v Padove a teológie v Leuvene od 1540 biskup v Arrase. Od mladosti spolupracoval so svojím otcom a osvedčil sa najmä v diplomatických službách. Od 1544 vyslanec Karola V. v meste Crépy, po bitke pri Mühlbergu (1547) viedol rokovania medzi kurfirstom Móricom Saským a landgrófom Filipom Hesenským. R. 1550 sa stal ako štátny tajomník Karola V. nástupcom svojho otca, 1559 – 64 poradca nizozemskej miestodržiteľky Margaréty Parmskej. Od 1560 arcibiskup v Mechelene a prímas Nizozemska, od 1561 kardinál. Pre potláčanie náboženských a politických slobôd bol v krajine nenávidený a 1564 na nátlak šľachtickej opozície v predvečer Nizozemskej revolúcie odvolaný. V službách španielskeho kráľa Filipa II. pôsobil v Ríme, 1571 – 75 španielsky vicekráľ v Neapole, 1575 – 79 znovu pôsobil v Ríme, od 1579 prezident Rady pre Taliansko a prvý minister Filipa II. Granvelle podporoval španielsku intervenciu vo Francúzsku (proti hugenotom) a dobytie Portugalska. Počas portugalského ťaženia 1580/81 vládol v Španielsku ako regent. Podporovateľ vedy a umenia, od 1584 arcibiskup v Besançone, kde zanechal veľkú knižnicu.

1935 – Halászová, Marilena

Halászová [-láso-], Marilena, aj Tóthová, 21. 9. 1935 Bukurešť — slovenská choreografka a pedagogička rumunského pôvodu, manželka Andreja Halásza. R. 1950 – 53 žiačka Hudobnej a tanečnej školy v Bukurešti, 1958 absolvovala štúdium choreografie a pedagogiky na GITIS-e (u L. M. Lavrovského) v Moskve, kde 1958 – 60 pôsobila ako asistentka. R. 1961 – 68 choreografka Baletu SND v Bratislave, 1961 – 69 pedagogička VŠMU, 1969 – 81 umelecká šéfka Štátneho divadla v Košiciach. Spoluzakladateľka a 1974 – 81 pedagogička tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach, 1981 – 84 na Music and Ballet School v Bagdade, od 1985 pôsobila v Pražskom komornom balete a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe. Významné choreografie: Doktor Jajbolí (I. V. Morozov, 1962, 1973), Paganini (S. V. Rachmaninov, 1962, 1970), Valpurgina noc (Ch. Gounod, 1963, 1970), Labutie jazero (P. I. Čajkovskij, 1964, 1972), Skrinka hračiek (C. Debussy, 1965), Dievča a chuligán, Tanečná suita, Leningradská symfónia (D. Šostakovič, 1967), Spiaca krásavica (P. I. Čajkovskij, 1970), Kamenný kvietok, S. Prokofiev, 1971), spoločne s A. Halászom Pieseň o živote (A. Očenáš: Román o ruži, I. Parík: Premeny, T. Hirner: Duklianska poéma, 1975), Zle strážené dievča (L. J. F. Hérold, 1976, 2004), balet pre deti Čipollino (K. Chačaturjan, 1979) a i., v Bagdade pôvodne iracký balet Agnes Bashirovej Sindibád (1983, svetová premiéra).

1904 – Hartung, Hans Heinrich Ernst

Hartung, Hans Heinrich Ernst, 21. 9. 1904 Lipsko – 7. 12. 1989 Antibes — francúzsky maliar, kresliar, grafik a fotograf nemeckého pôvodu.

R. 1935 sa usadil v Paríži. Študoval filozofiu a dejiny umenia na univerzite v Lipsku a maľbu na akadémii v Lipsku a Drážďanoch. V raných dielach bol ovplyvnený nemeckým expresionizmom, najmä E. Noldem a V. V. Kandinským. Už 1922 vytvoril prvú sériu úplne abstraktných diel, na ktorú 1923 – 24 nadviazal sériou abstraktných kresieb. Od konca 20. rokov 20. stor. študoval moderné francúzske umenie, vytváral aj kópie starých majstrov, neskôr krajiny ovplyvnené kubizmom, v ktorých sa sústredil na skúmanie zlatého rezu a harmonických princípov kompozície, farby a pohybu. Kubistickú estetiku postupne opustil a rozvíjal inštinktívny štýl založený na starších abstraktných dielach, typický uvoľnenými grafickými formami a zhlukmi čiernych línií, ktorými dosiahol spontánny výraz (T. 1935 – 1, 1935). Tento štýl rozvíjal aj v dielach z obdobia po 2. svetovej vojne, ich výraz je však agresívnejší (T. 1951 – 12, 1951). Od zač. 60. rokov 20. stor. vytváral diela s rytmickými líniami vyškrabávanými do nezaschnutého povrchu maľby charakteristické expanzívnym dynamizmom a temnou farebnosťou.

1916 – Hubka, Michal

Hubka, Michal, 21. 9. 1916 Liptovský Mikuláš – 15. 6. 1984 Bratislava — slovenský lekár, kardiochirurg. R. 1946 – 48 pôsobil v štátnej nemocnici v Košiciach, 1948 – 50 na Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1950 v nemocnici v Zlatých Moravciach, 1951 – 55 na I. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK, 1955 – 71 v Ústave experimentálnej chirurgie SAV, 1971 – 74 vo Výskumnom ústave lekárskej bioniky, od 1974 – 84 na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave; 1965 DrSc. Zaoberal sa experimentálnou srdcovou chirurgiou, predoperačnou praxou, pooperačným doliečovaním, laboratórnymi metodikami a operačnou technikou, rozpracoval metodiku operácií srdcových chýb a mimotelového obehu krvi, pomocou ktorého sa 1958 začali v Bratislave prvé operácie srdca. Získal svetové prvenstvo za vedecké objavy v technike a metodike srdcových operácií (1963 nahradenie mitrálnej a trikuspidálnej chlopne mitrálnym alotransplantátom v experimente, 1965 nahradenie mitrálnej chlopne aortálnym chlopňovým alotransplantátom umiestneným v ľavej predsieni), ktoré úspešne aplikoval v klinickej praxi doma i v USA. Vypracoval metodiku transplantácie srdca, prípravy aortálnych chlopňových alotransplantátov (bioprotéz) na nahradenie srdcových chlopní. Zaoberal sa aj liečbou zhubných nádorov mozgu s využitím metodiky mimotelového obehu na cielené podávanie cytostatík. Autor monografie Význam asystólie vyvolanej káliumcitrátom pre intrakardiálnu chirurgiu pri mimotelovom obehu (1961), ako aj vyše 160 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Ocenený Medailou J. E. Purkyňu (1976).

1801 – Jacobi, Moritz Hermann von

Jacobi [-ko-], Moritz Hermann von (od 1842), 21. 9. 1801 Postupim – 10. 3. 1874 Petrohrad — nemecký fyzik pôsobiaci v Rusku, brat Carla Gustava Jacoba Jacobiho. R. 1829 – 34 pracoval ako architekt, od 1837 po príchode do Petrohradu sa začal zaoberať fyzikou, najmä praktickým využitím elektrickej energie. Zostrojil elektromotor s galvanickými článkami ako zdrojom energie, ktorý 13. 9. 1838 úspešne vyskúšal na pohon člna na rieke Neva. Vynašiel galvanoplastiku, o ktorej referoval 5. 10. 1838 na zasadnutí Petrohradskej akadémie vied. Zostrojil 10 typov telegrafných prístrojov, 1841 – 43 viedol kladenie prvého podzemného telegrafného kábla medzi Petrohradom a Cárskym Selom. R. 1838 člen korešpondent, 1847 akademik Petrohradskej akadémie vied.

1972 – Jehlička, Jaroslav

Jehlička, Jaroslav, 7. 8. 1927 Chrudim – 21. 9. 1972 pri obci Gălăbnik (juž. od Sofie), Bulharsko (autonehoda) — český parašutista. R. 1954 – 72 reprezentant ČSSR, vytvoril 19 svetových a 25 česko-slovenských rekordov v zoskoku s padákom v individuálnych aj v skupinových disciplínach, majster sveta 1965. Jeden z najodvážnejších parašutistov 60. rokov 20. stor. Prvý človek na svete, ktorý prekonal hranicu 5 000 zoskokov s padákom (1969), spolu absolvoval 6 045 zoskokov. R. 1967 získal najvyššie ocenenie Medzinárodnej leteckej federácie (FAI).

1853 – Kamerlingh Onnes, Heike

Kamerlingh Onnes [-ling ones], Heike, 21. 9. 1853 Groningen – 21. 2. 1926 Leiden — holandský fyzik. Počas štúdia na univerzite v Groningene (1870 – 76) absolvoval 1871 – 73 študijný pobyt na univerzite v Heidelbergu u G. R. Kirchhoffa a R. W. Bunsena. R. 1878 – 82 pôsobil na Technickej univerzite v Delfte, 1882 – 1923 profesor na univerzite v Leidene.

Zaoberal sa výskumom vlastností látky pri nízkych teplotách. R. 1894 založil na univerzite v Leidene kryogénne laboratórium (dnes nazvané podľa neho). R. 1892 – 94 skonštruoval vysokovýkonný kaskádový skvapalňovač a postupne v ňom skvapalnil kyslík, dusík a vzduch, 1906 aj vodík. Vyvinul metódu na skvapalnenie hélia (na chladenie použil kvapalný vodík, ďalšie ochladenie dosiahol využitím Joulovho-Thomsonovho javu), po získaní kvapalného hélia (1908) odmeral jeho teplotu a iné parametre, napr. jeho kritický bod a viskozitu (1911). Ako prvý dosiahol veľmi nízke hodnoty teploty (až 0,9 K, t. j. -273,06 °C). R. 1911 objavil supravodivosť ortuti, neskôr olova, tália a iných prvkov pri teplotách blízkych absolútnej nule. Skúmal vlastnosti supravodivých materiálov pri nízkych teplotách a 1913 zistil, že účinkom silných magnetických polí supravodivosť zaniká. Navrhol, aby sa supravodivé vinutie využilo na budenie veľmi silného magnetického poľa. Jeho objavy otvorili novú oblasť fyziky spojenú s existenciou makroskopických kvantových javov, ktorá sa ďalej intenzívne rozvíjala a prispela k novým fundamentálnym objavom s mimoriadnym významom z hľadiska technickej praxe (napr. supratekuté fázy hélia, Josephsonove javy, vysokoteplotná supravodivosť). Nobelova cena za fyziku (1913) za výskum vlastností látok pri nízkych teplotách, ktoré okrem iného viedli k výrobe kvapalného hélia. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci (Kamerlingh Onnes).

1708 – Kantemir, Antioch Dmitrijevič

Kantemir, Antioch Dmitrijevič, aj Antioh Cantemir, 21. 9. 1708 Konštantínopol (dnes Istanbul) — 11. 4. 1744 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský spisovateľ a diplomat moldavského pôvodu. Pochádzal z aristokratickej rodiny (otec Dimitrie Cantemir bol moldavské knieža, významný humanistický spisovateľ a vedec; → Cantemirovci), mal vynikajúce domáce vzdelanie, ovládal západné i klasické jazyky. R. 1731 – 37 pôsobil ako diplomat v Londýne a 1738 – 44 v Paríži, kde sa stretával s francúzskymi filozofmi (Ch. de Montesquieu, Voltaire) a spisovateľmi. Jeden zo zakladateľov ruského klasicizmu a satirickej poézie. Literárnu činnosť začal prekladmi z latinčiny (Horácius), gréčtiny (Anakreón) a francúzštiny (Rozhovory o mnohosti svetov B. de Fontenella, Perzské listy Ch. de Montesquieho, štyri satiry N. Boileaua-Despréauxa). Napísal deväť satír, z ktorých najvýznamnejšia je Na hanobiteľov vzdelania. Môjmu rozumu (Na chuľaščich učenije. K umu svojemu, 1729), kde kritizoval cirkev a duchovenstvo. Autor epigramov, bájok, lyrických piesní a ód.

2005 – Kärim, Mostaj

Kärim, Mostaj, aj Mustaj Karim, rus. Mustafa Safič Karimov, 20. 10. 1919 Keläš, Šišmäjský rajón – 21. 9. 2005 Ufa — baškirský spisovateľ a politik. R. 1941 ukončil štúdium jazykov na pedagogickom inštitúte v Ufe. Účastník Veľkej vlasteneckej vojny, po skončení 2. svetovej vojny pôsobil vo Zväze spisovateľov Baškirska (1951 – 62 predseda), 1962 – 84 tajomník Zväzu spisovateľov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), od 1955 poslanec Najvyššieho sovietu Baškirskej ASSR a RSFSR.

Je považovaný za baškirského národného básnika, prozaika a dramatika, písal v baškirskom i v ruskom jazyku. Publikovať začal už počas štúdia, jeho prvé básne vyšli v zbierke Oddiel sa pohol (Otriad kuzgaldy; rus. Otriad tronulsia, 1938; spoluautor). V tvorbe zobrazil tematiku vojny, hrdinstva i života ľudí v období kolektivizácie baškirského vidieka. Autor viac ako 100 literárnych diel, napr. básnickej zbierky Jarné hlasy (Jazgy tauyštar; rus. Vesennije golosa, 1941), próz Radosť nášho domu (Bezzen ejzen jeme; rus. Radosť našego doma, 1951), Taganok (Es tagan; rus. T., 1962), Omilostenie (Jarlykau; rus. Pomilovanije, 1986; slov. 1988), Dlhé, predlhé detstvo (Ozon-ozak bala sak; rus. Dolgoje-dolgoje detstvo, 1976; slov. 1981), Vidiecki advokáti (rus. Derevenskije advokaty, 1987) a Večerná hostina (rus. Večerňaja trapeza, 1994), divadelných hier Nedospievaná pieseň (rus. Nespetaja pesňa, 1951), Únos nevesty (Kyz urlau; rus. Pochiščenije devuški, 1958), Pri zatmení mesiaca (Aj totolgan tende; rus. V noč lunnogo zatmenija, 1963), Krajina Ajguľ (Ajgel ile; rus. Strana Ajguľ, 1967), Salavat. Sedem snov cez skutočnosť (Salauat. En aralaš ete teš; rus. Salavat. Sem snovidenij skvoz jav, 1971), Neodhadzuj oheň, Prometeus! (Tašlama utty, Prometej!; rus. Ne brosaj ogoň, Prometej!, 1975), Koňa pre diktátora! Fraška vo dvoch častiach s prológom (Koňa Diktatoru!, 1980; slov. 1982) a Pešiak Mahmut (Jejeule Mechmut; rus. Pešij Machmut, 1981) i knihy spomienok Okamihy života (rus. Mgnovenija žizni, 1991 – 98). Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.

1558 – Karol V.

Karol V., 24. 2. 1500 Gent – 21. 9. 1558 kláštor San Jerónimo, Cuacos de Yuste, provincia Cáceres, autonómna oblasť Estremadura — rímsko-nemecký cisár (1530 – 56) a španielsky (1516 – 56, ako Karol I.) a rímsko-nemecký kráľ (1519 – 30) z dynastie Habsburgovcov, syn Filipa I. Pekného a Jany I. Šialenej, vnuk Ferdinanda II. Katolíckeho a Maximiliána I., brat Ferdinanda I., otec Filipa II. Detstvo strávil v Nizozemsku, po otcovej smrti (1506) sa stal kastílskym kráľom, po smrti starého otca Ferdinanda II. Katolíckeho (1516) nastúpil na trón zjednoteného Španielska, ktoré bolo v tom období najmocnejšou ríšou sveta. Počas jeho vlády dobyli Španieli v Strednej a Južnej Amerike ríše Aztékov (1519 – 21), Inkov (1532 – 34) a Mayov, a Španielsko sa tak stalo najväčšou koloniálnou mocnosťou a vďaka príjmom z dobytých území (najmä zlato a striebro) aj najbohatšou krajinou. Po smrti Maximiliána I. (1519) bol zvolený za rímsko-nemeckého kráľa (ako Karol V.) a 1530 v Bologni pápežom Klementom VII. korunovaný za cisára. R. 1521 však odovzdal vládu nad rakúskymi a švábskymi územiami svojmu bratovi Ferdinandovi (vymenoval ho aj za svojho zástupcu v ríši), čím sa rod Habsburgovcov rozdelil na španielsku a rakúsku vetvu.

Usiloval sa o posilnenie absolutizmu, proti jeho náročným finančným požiadavkám vypuklo 1520 – 21 tzv. povstanie komunérov, ktoré bolo 1521 v bitke pri Villalare (dnes Villalar de los Comuneros, provincia Valladolid) porazené a jeho vodcovia popravení. S podporou pápeža Pavla III., Benátok, Švajčiarov a i. viedol so striedavým úspechom štyri vojny proti francúzskemu kráľovi Františkovi I. (1521 – 44; → talianske vojny) o ovládnutie Itálie, Burgundska a Flámska (1525 sa mu podarilo zajať Františka I., jeho dvaja synovia boli rukojemníci). R. 1532 pomohol zastaviť turecký postup do záp. Európy (rokovania so sultánom Sülejmanom I. Kanunim). Jeho sen o univerzálnej svetovej monarchii stroskotal na náboženskej a politickej rozdielnosti vtedajšej Európy. Spočiatku bojoval proti reformácii, 1521 vydal Wormský edikt, v ktorom vyslovil ríšsku kliatbu nad M. Lutherom, neskôr sa však usiloval dosiahnuť medzi protestantmi a katolíkmi zmierenie. R. 1545 prinútil pápeža zvolať tridentský koncil, ktorého výsledky však zmierenie nepriniesli. Neúčasť protestantských stavov na koncile sa rozhodol potrestať silou (→ šmalkaldská vojna) a 1547 porazil nemeckých protestantov v bitke pri Mühlbergu. Jeho prevaha vo Sv. rímskej ríši nemeckého národa však trvala už len krátko, 1555 na ríšskom sneme v Augsburgu si protestantské kniežatá vymohli proti jeho vôli uzatvorenie Augsburského náboženského mieru (25. septembra). R. 1556 sa vzdal trónu v prospech syna Filipa (II.) a sklamaný z neúspechu svojej politiky voči protestantom sa utiahol do kláštora, kde aj zomrel.

1902 – Kázemí, Sajjed Mortazá Mošfeq

Kázemí, Sajjed Mortazá Mošfeq, arab. Murtazá Mušfík Kázemí, 21. 9. 1902 Teherán – 17. 8. 1978 Paríž — iránsky (perzský) spisovateľ a diplomat. Študoval v Teheráne, od 1924 v Berlíne a Paríži, kde prispieval do prozápadne orientovaných časopisov vydávaných iránskymi intelektuálmi žijúcimi v zahraničí, napr. Írán Šahr (Irán mesto) a Namá-je Farangistán (Farangistánske listy, resp. Európske listy; perzsky Farangistán = Európa). Po návrate do vlasti (1926) pracoval v redakcii časopisu Írán-e Džavánán (Mladý Irán) v Teheráne, po zákaze jeho vydávania od 1927 na ministerstve spravodlivosti a od 1934 na ministerstve zahraničia (pôsobil ako veľvyslanec v Sýrii, Egypte a vo Francúzsku).

Jeden zo zakladateľov modernej perzskej prózy, jeho román Príšerný Teherán (Tehrán-e Machúf, pôvodne vydávaný časopisecky, knižne 1922) s voľným pokračovaním Spomienky jednej noci (Jádgár-e jek šáb, nem. 1924, rus. 1934 – 36) je prvým pokusom o sociálny román v modernej perzskej literatúre. Opisuje v nich osud úradníka Farroka, ktorý po perzskej revolúcii (1905 – 11) stratil svoje postavenie. Na pozadí ľúbostného príbehu s tragickým koncom zobrazil osudy najnižších vrstiev obyvateľstva Teheránu (prostitútky a zlodejov) i korupciu a nepotizmus politických a ekonomických elít v období pred revolúciou i po nej. Autor románov Zoschnutá kvetina (Gol-e pažmordá, 1929) i Drahá závisť (Rašg-e porbahá, 1930) a pamätí Osudy a spomienky (Ruzgár va Andiše-há, 1971). Zomrel pri autonehode.

1931 – Kiki, Albert Maori

Kiki, Albert Maori, sir (1975), 21. 9. 1931 Orokolo, provincia Gulf – 13. 3. 1993 Port Moresby — papuánsky politik a publicista. R. 1967 založil s M. T. Somarem a Barrym Blythom Hollowayom (*1934, †2013) politickú stranu Pangu Pati (Papua na Niugini Union Pati, angl. Pangu Party), ktorá zohrala významnú úlohu v boji za nezávislosť Papuy-Novej Guiney (v tom čase pod správou Austrálie). R. 1972 – 75 minister pôdohospodárstva a životného prostredia vo vláde M. T. Somareho a 1975 – 77 po získaní nezávislosti Papuy-Novej Guiney (1975) podpredseda vlády. Napísal autobiografiu Kiki: Desaťtisíc rokov za jeden život (Kiki: Ten Thousand Years in a Lifetime, 1968).

1868 – Klofáč, Václav Jaroslav

Klofáč, Václav Jaroslav, 21. 9. 1868 Německý Brod, dnes Havlíčkův Brod – 10. 7. 1942 Dobříkov, okr. Ústí nad Orlicí, pochovaný v Prahe — český a československý politik a novinár. Počas štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity sa v 90. rokoch 19. stor. stal stúpencom ideí radikálneho krídla mladočechov a pokrokárskeho hnutia. R. 1890 – 99 redaktor novín Národní listy. R. 1897 spoluzakladateľ a 1898 – 1914 a 1918 – 38 predseda Českej strany národněsocialistické (1926 premenovaná na Československú stranu národněsocialistickú). R. 1901 – 18 poslanec rakúskej ríšskej rady, zároveň 1908 – 13 poslanec českého zemského snemu.

Patril k popredným propagátorom antimilitarizmu a všeslovanskej vzájomnosti, budúcnosť videl v priklonení sa k Rusku. Po vypuknutí 1. svet. vojny bol 1914 zatknutý a v máji 1917 obvinený z vlastizrady, prepustený v júli 1917 na základe amnestie. Aktívne sa zapojil do domáceho odboja, od júla 1918 podpredseda Národného výboru československého. Po vzniku ČSR 1918 – 20 minister národnej obrany a zároveň poslanec Dočasného národného zhromaždenia (aj Revolučného národného zhromaždenie), 1920 – 38 senátor a podpredseda senátu (február-november 1926 predseda).

1868 – Knipperová-Čechovová, Oľga Leonardovna

Knipperová-Čechovová (Knipper-Čechova), Oľga Leonardovna, 21. 9. 1868 Glazov, Udmurtsko – 22. 3. 1959 Moskva — ruská divadelná herečka, manželka (1901 – 04) A. P. Čechova. Pochádzala z rodiny nemeckých prisťahovalcov z vyššej strednej vrstvy. R. 1898 absolvovala Hudobnodramatickú školu Moskovskej filharmonickej spoločnosti (trieda V. I. Nemiroviča-Dančenka). Členka Moskovského umeleckého divadla (MCHT, neskorší MCHAT, dnes znova MCHT) od jeho založenia (1898).

Debutovala 1898 ako Irina v Cárovi Fiodorovi A. K. Tolstého. Preslávila sa ako predstaviteľka postáv hier A. P. Čechova (Arkadinová, Čajka, 1898; Jelena Andrejevna, Ujo Váňa, 1899; Anna Petrovna, Ivanov, 1901). A. P. Čechov pre ňu vytvoril postavu Máše (Tri sestry, 1901) i Ranevskej (Višňový sad, 1904). Stvárnila množstvo veľkých postáv v hrách ďalších ruských dramatikov, napr. M. Gorkého (Jelena, Meštiaci, a Nasťa, Na dne, obidve 1902; Melánia, Deti slnka, 1905; Polina, Nepriatelia, 1935), A. S. Gribojedova (Grófka-vnučka, Útrapy z rozumu, 1906), N. V. Gogoľa (Anna Andrejevna, Revízor, 1908), I. S. Turgeneva (Natália Petrovna, Mesiac na dedine, 1909), ale aj v hrách W. Shakespeara (Viola, Večer trojkráľový, 1899; Kráľovná Gertrúda, Hamlet, 1911, réžia G. Craig), H. Ibsena, G. Hauptmanna a Molièra. V inscenáciách hier A. P. Čechova, M. Gorkého a I. S. Turgeneva bola často hereckou partnerkou K. S. Stanislavského. Národná umelkyňa ZSSR (1937).