Výročia

Zobrazené heslá 1 – 16 z celkového počtu 16 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1892 – Adams, John Couch

Adams [edms], John Couch, 5. 6. 1819 Laneast (Cornwall) – 21. 1. 1892 Cambridge — anglický astronóm a matematik, profesor astronómie a geometrie na univerzite v Cambridgei (1859), od 1861 riaditeľ observatória v Cambridgei. R. 1845 nezávisle od U. Le Verriera predpovedal existenciu neznámej planéty (Neptún) na základe porúch v obehu planéty Urán.

1994 – Ambruš, Ján

Ambruš, Ján, 19. 5. 1899 Gorna Mitropolja, Bulharsko – 21. 1. 1994 Chicago, Illinois, pochovaný v Bratislave — slovenský generál. Začiatkom augusta 1939 krátko veliteľ letectva Slovenskej armády, po emigrácii 1939 – 40 operačný pilot československých zahraničných jednotiek vo Francúzsku, 1940 – 41 veliteľ 312. stíhacej perute RAF v Spojenom kráľovstve, 1941 – 43 člen československej vojenskej misie v Kanade. Organizoval nábor slovenských a českých dobrovoľníkov a riadil ich letecký výcvik. R. 1943 – 45 československý vojenský atašé v Kanade, po vojne veliteľ letectva 4. vojenskej oblasti a poslanec SNR za Demokratickú stranu (DS). R. 1948 emigroval do USA, od 1956 americký občan. Po zmene politickej situácie v Československu 1991 povýšený do hodnosti generálplukovník vo výslužbe. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Československého vojnového kríža 1939 (1940) a Radu M. R. Štefánika III. triedy (1992).

1831 – Arnim, Ludwig Achim von

Arnim, Ludwig Achim von, plným menom Carl Joachim Friedrich Ludwig von Arnim, 26. 1. 1781 Berlín – 21. 1. 1831 Wiepersdorf — nemecký romantický básnik, manžel Bettiny von Arnim. Spolu s C. Brentanom vydali zbierku nemeckých ľudových piesní Chlapcov zázračný roh (Des Knaben Wunderhorn, 3 zv., 1806 – 08), ktoré prepracovali v romantickom duchu. Striedajú sa v nej pochmúrne balady a žartovné paródie, vznešenosť sa prelína s banalitou, významné historické udalosti sú opisované z hľadiska všedného života. Na týchto kontrastoch vyniká rozmanitosť nemeckého folklóru, ktorým osvietenský racionalizmus opovrhoval. Vytvoril novú básnickú formu historických románov, v ktorých sa usiloval oživiť nemecký národný duch: Bieda, bohatstvo, vina a pokánie grófky Dolores (Armut, Reichtum, Schuld und Buße der Gräfin Dolores, 2 zv., 1810), Strážcovia koruny (Die Kronenwächter, 1817). Zbierka noviel Zimná záhrada (Der Wintergarten, 2 zv., 1809) predstavuje prozaickú obdobu Chlapcovho zázračného rohu. Významná je aj novela Knieža boh a spevák poloboh (Fürst Ganzgott und Sänger Halbgott, 1818).

1907 – Ascoli, Graziadio Isaia

Ascoli [asko-], Graziadio Isaia, 16. 7. 1829 Gorizia – 21. 1. 1907 Miláno — taliansky jazykovedec, indoeuropeista, indológ, romanista, zakladateľ substrátovej teórie, kritik mladogramatikov. V práci Porovnávanie fonológie sanskritu, gréčtiny a latinčiny (Fonologia comparata del sanscrito, del greco e del latino, 1870) objavil tri rady palatalizovaných velár (k’, g’, h’) v praindoeurópčine. Vydával periodikum Archivio glottologico italiano a Studii Critici. Významná je jeho práca o rómskom jazyku Cigánsky jazyk (Zigeunerisches, 1865). Fakty z rómskeho jazyka využíval vo všetkých svojich historicko-porovnávacích prácach.

1992 – Bagin, Anton

Bagin, Anton, 10. 9. 1923 Ilava – 21. 1. 1992 Bratislava — slovenský historik, rímskokatolícky teológ. Od 1967 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave; 1972 profesor. Autor monografických prác z cirkevných dejín, umenia a literatúry, a regionálnej histórie. Dielo: Dubnica nad Váhom (1967, zostavovateľ a spoluautor), Cirkevné dejiny I. – II. (1969), Dedičstvo otcov. K 1100. výročiu smrti sv. Cyrila a k 100. výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha (1970, zostavovateľ a spoluautor), Apoštolé Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava (1982), Cyrilometodské kostoly a kaplnky na Slovensku (1985), Apoštoli Slovanov Cyril a Metod a Veľká Morava (1987), Dóm sv. Martina v Bratislave (1990, spoluautor), Sv. Vojtech (1991, spoluautor), Spolupatróni Európy; Co-Patrons of Europe (1992), Život Gorazda (1992), Cyrilometodská tradícia u Slovákov (1993), Ilava (zostavovateľ a spoluautor, 1991) a i.

1928 – Goethals, George Washington

Goethals [gétels], George Washington, 29. 6. 1858 Brooklyn, dnes súčasť New Yorku – 21. 1. 1928 New York — americký dôstojník a inžinier. Od 1880 inštruktor vojenskej akadémie vo West Pointe. Ako dôstojník Zboru inžinierov armády USA získal cenné skúsenosti pri výstavbe kanálov a pevností. R. 1907 bol prezidentom T. Rooseveltom vymenovaný za šéfa a hlavného inžiniera Komisie Panamského prieplavu, po otvorení prieplavu (15. 8. 1914) prezidentom W. Wilsonom za prvého guvernéra Panamského prieplavového pásma (do 1917).

1980 – Hidalgo, Elvira de

Hidalgo [idal-], Elvira de, 27. 12. 1892 Valderrobres, Aragónsko – 21. 1. 1980 Miláno, Taliansko — španielska operná speváčka (soprán). Po štúdiách v Barcelone a Miláne debutovala 1908 v Neapole ako Rosina (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Dve nasledujúce desaťročia slávila úspechy po celom svete, účinkovala v La Scale v Miláne, v Covent Garden v Londýne, v Metropolitnej opere v New Yorku a i. Vynikala ako interpretka lyrických postáv talianskej (G. Rossini, G. Donizetti, V. Bellini, G. Verdi – Gilda, Rigoletto) a francúzskej romantickej opery (L. Delibes, A. Thomas, Ch. Gounod), stvárnila aj Kráľovnú noci (W. A. Mozart: Čarovná flauta) a Violettu (G. Verdi: La Traviata). Ako hlasová pedagogička pôsobila v Aténach (učiteľka M. Callasovej), Ankare a Miláne.

1824 – Jackson, Thomas Jonathan

Jackson [džek-], Thomas Jonathan, 21. 1. 1824 Clarksburg, West Virginia – 10. 5. 1863 Guiney’s Station, pochovaný v Lexingtone, Virginia — americký generál. Absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe (1846), vyznamenal sa počas mexickej vojny (1846 – 48). Po odchode z armády učil na virgínskej vojenskej akadémii (1851 – 61). Počas občianskej vojny v USA bol vymenovaný za brigádneho generála (druhý najvýznamnejší generál Konfederácie po R. E. Leem). Zaslúžil sa o víťazstvo v bitke pri riečke Bull Run v júli 1861 (odvtedy nazývaný generál Stonewall, Kamenná stena) i v druhej bitke v auguste 1862. Zvíťazil v bitke pri Fredericksburgu (Virginia) v decembri 1862. Rozhodujúcim útokom prelomil línie armády Únie pri Chancellorsville (Va.) v apríli 1863. Zomrel na následky zranenia po streľbe jednej z vlastných stráží.

1918 – Janigro, Antonio

Janigro, Antonio, 21. 1. 1918 Miláno – 1. 5. 1989 tamže — chorvátsky violončelista a dirigent talianskeho pôvodu. Študoval v Miláne a od 1929 v Paríži. V mladosti získal viacero národných i medzinárodných cien na parížskom konzervatóriu, od 1937 koncertoval ako sólista. R. 1939 – 54 viedol majstrovskú triedu konzervatória v Záhrebe. Po 2. svetovej vojne sa začal venovať aj dirigovaniu (debutoval 1948), 1953 – 64 viedol komorný orchester záhrebského rozhlasu, súčasne 1954 založil a do 1967 dirigoval súbor Záhrebskí sólisti, ktorý patrí k svetovým komorným sláčikovým orchestrom a interpretuje najmä staršiu komornú tvorbu. R. 1965 – 67 bol šéfdirigentom orchestra Angelicum v Miláne. R. 1965 – 74 viedol majstrovskú triedu hry na violončele na Vysokej hudobnej škole v Düsseldorfe a od 1975 v Stuttgarte. Od 1968 spolupracoval ako sólista a dirigent so Stuttgartským komorným orchestrom. R. 1971 profesor Mozartea v Salzburgu. Janigro patril k významným svetovým interpretom. Spolupracoval s D. Lipattim a s C. Zecchim. Na jeho počesť sa v Záhrebe od 1996 usporadúva Medzinárodná súťaž violončelistov (International Cello Competition ’Antonio Janigro’).

1933 – Jeřábek, Bedřich

Jeřábek, Bedřich, 16. 1. 1883 Vrbová Lhota, okres Nymburk – 21. 1. 1933 Praha — český herec, režisér a divadelný riaditeľ, prvý riaditeľ SND v Bratislave. Od 1909 viedol v Čechách viaceré divadelné spoločnosti. Ako riaditeľ Východočeského divadla podnikol v lete 1919 s ansámblom zájazd na Slovensko, na jeseň 1919 ich angažovalo Družstvo SND a 1. 3. 1920 začali pôsobiť v Bratislave pod názvom Slovenské národné divadlo. Jeřábek kládol dôraz skôr na podnikateľské a organizačné aspekty, než na kreovanie umeleckého profilu divadla. V apríli 1922 bol pre finančné problémy odvolaný a vrátil sa do českých divadiel (Plzeň, Praha, České Budějovice).

1931 – Jurkovičová, Anna

Jurkovičová, Anna, 17. 6. 1861 Turá Lúka, dnes mestská časť Myjavy – 21. 1. 1931 Skalica — slovenská osvetová pracovníčka, zberateľka výšiviek a i. ľudovoumeleckých výrobkov, vnučka S. Jurkoviča, sestra D. S. Jurkoviča. Žila v Brezovej pod Bradlom, neskôr v Skalici. R. 1910 spoluzakladateľka Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, 1911 – 30 jeho tajomníčka. Cestovala po Slovensku, venovala sa výskumu a zberu ľudovoumeleckých výrobkov (výšiviek, krojov, čipiek, výrobkov z dreva, hračiek, košíkov, keramiky, obrázkov maľovaných na skle). Organizovala ľudovoumeleckú výrobu, udržiavala kontakty s výrobcami, najmä s výšivkárkami, archivovala vzory ľudových výšiviek s ohľadom na regionálne špecifiká, organizovala výstavky výšiviek a i. výrobkov družstva, zostavila výstavné kolekcie družstva na Dunajské veľtrhy v Bratislave. Kresbová dokumentácia vzorov a výšiviek bola zaradená do viazaných vzorníkov družstva, ktoré sa po jeho zániku (1952) stali súčasťou zbierok múzea v Skalici (dnes Záhorské múzeum v Skalici).

1338 – Karol V. Múdry

Karol V. Múdry, 21. 1. 1338 Vincennes – 16. 9. 1380 Nogent-sur-Marne (pri Paríži) — francúzsky kráľ (od 1364) z dynastie Valoisovcov, syn Jána II. Dobrého, starší brat Filipa II. Smelého, otec Karola VI. Milovaného. Počas väznenia svojho otca Angličanmi vládol ako regent (Charles; od 1356), v tom čase potlačil povstanie É. Marcela v Paríži a sedliacke povstanie jacquerie. R. 1360 uzatvoril s Anglickom mierovú zmluvu z Brétigny, podľa ktorej bol Ján II. Dobrý prepustený za cenu územných strát (Akvitánia, juhozápadné Gaskonsko). Po vypuknutí nových bojov s Angličanmi v rámci storočnej vojny sa mu vďaka vojenským a organizačným schopnostiam vojvodcu Bertranda Du Guesclin (*okolo 1320, †1380) podarilo dobyť väčšinu Angličanmi obsadeného francúzskeho územia. Na obranu Paríža dal ako súčasť opevnenia vybudovať pevnosť Bastila. Rozsiahlymi reformami (financie, správa, vojenstvo) položil základy fungovania ranonovovekej francúzskej monarchie. Bol veľmi vzdelaný, obklopoval sa učencami a odborníkmi. Zhromažďovaním kníh (jeho knižnica obsahovala vyše tis. zväzkov) položil základ všetkých neskorších kráľovských knižníc, z ktorých neskôr vznikla dnešná Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France) v Paríži.

1934 – Kazvíní, Abdulkásim Árif

Kazvíní, Abdulkásim Árif, 1882 Kazvín – 21. 1. 1934 Hamadán — iránsky (perzský) básnik, hudobník a kaligraf. Študoval perzskú a arabskú literatúru, po smrti otca však musel štúdium zanechať. R. 1898 odišiel do Teheránu, kde krátko pôsobil na kádžárovskom dvore. Počas revolúcie (1905 – 06) sa postavil proti vládnucej kádžárovskej dynastii, začo bol uväznený. Na začiatku 1. svetovej vojny emigroval do Istanbulu, 1919 sa vrátil do Teheránu, vo svojich piesňach oslavoval bojovníkov proti Kádžárovcom. Po páde Kádžárovcov sa preslávil koncertmi v Teheráne. Pre svoj búrlivý život a nemravné správanie bol exkomunikovaný z moslimskej obce (umma) a odišiel do ústrania v Hamadáne, kde v chudobe zomrel. Vo svojich kasídach a tasnífach (lyrických piesňach) ospevoval slobodu a pravdivosť. Autor mnohých zľudovených piesní o Iráne, napr. Z krvi vlasteneckej mládeže (Az chún-e džavánán-e vatan). Jeho úplná zbierka piesní Díván (Díwán, 1978) bola vydaná posmrtne.

2003 – Kchin Hnin Ju

Kchin Hnin Ju, vlastným menom Kchin Su, 7. 9. 1925 Wakchema, Iravadi – 21. 1. 2003 Rangún — barmská (mjanmarská) spisovateľka. Vo svojich dielach zobrazovala dramatické príbehy žien poznamenané osudovou láskou či nenávisťou, ako aj spoločenskú situáciu v krajine po 2. svetovej vojne. Autorka okolo 50 románov, napr. autobiografického románu Vôňa (Hmwei, 1959), a viacerých zbierok poviedok, napr. V odraze zrkadla (Ťeimoun yeip thwin, 1960). Niektoré jej diela boli sfilmované. Nositeľka Mjanmarskej národnej literárnej ceny (1961, 1995).

1919 – Kodžong

Kodžong, 8. 9. 1852 Soul, palác Unhjon – 21. 1. 1919 tamže, palác Toksu — kórejský kráľ (od 1863) a prvý kórejský cisár (od 1897) z dynastie I (Ri). Na trón nastúpil neplnoletý, do 1873 vládol za neho jeho otec, princ Täwongun (*1820, †1898, regent 1863 – 73). Na rozdiel od otca sa Kodžong usiloval aktívne pôsobiť v zahraničnej politike. V snahe vyrovnať sa Japonsku a Číne (obidva štáty boli v tom období cisárstvami) vyhlásil Kórejské cisárstvo (1897; ako cisár prijal meno Kwangmu), 1882 zriadil úrad pre zahraničné záležitosti Öamun. Jeho zámer zachovať jednotný Kórejský polostrov a zbaviť sa ruskej, japonskej a čínskej kontroly, v záujme čoho podpísal viacero nevýhodných zmlúv a reforiem, sa skončil neúspešne. R. 1876 podpísal s Japonskom nevýhodnú Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam a o voľnom obchode, 1894 (počas prvej japonsko-čínskej vojny; 1894 – 95) bola Kórea obsadená Japoncami, 1905 bol donútený podpísať s Japonskom zmluvu o protektoráte a 1910 Japonsko oficiálne anektovalo Kórejský polostrov. Vo vnútornej politike sa usiloval o modernizáciu krajiny, 1883 podporil vydávanie prvých národných novín Hansong Sunbo (Soulský desaťdenník) v kórejskom jazyku, 1884 dal zriadiť poštový systém podľa japonského a čínskeho vzoru, usiloval sa o reformy zamerané na rozvoj infraštruktúry, priemyslu, vzdelávania a zdravotníctva, o zrušenie kastového systému spoločnosti ap. Jeho reformy sú však v súčasnosti často kritizované pre nedostatočnú podporu intenzívneho rozvoja národnej obrany, ktorá by zabránila japonskej anexii Kórey.

1887 – Köhler, Wolfgang

Köhler [kő-], Wolfgang, 21. 1. 1887 Reval, dnes Tallinn, Estónsko – 11. 6. 1967 Enfield, New Hampshire — nemecký psychológ. R. 1905 – 06 študoval na univerzite v Tübingene, 1906 – 07 v Bonne a 1907 – 09 v Berlíne. Patrí k významným osobnostiam celostnej psychológie (gestaltpsychológia) rozpracovanej na základe experimentov, ktoré uskutočnil 1910 – 13 s Kurtom Koffkom (*1886, †1941) a M. Wertheimerom počas pôsobenia v Psychologickom inštitúte vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1913 – 20 riaditeľ antropoidnej výskumnej stanice Pruskej akadémie vied na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy), 1921 – 35 riaditeľ Psychologického inštitútu Berlínskej univerzity (od 1922 profesor). R. 1935 emigroval pred nacizmom do USA, kde pôsobil na Swarthmore College (Pensylvánia) a od 1956 na Dartmouth College v Hanoveri (New Hampshire). Na ostrove Tenerife uskutočnil sériu experimentov so šimpanzmi (riešenie problémov) s cieľom objasniť ich schopnosť používať jednoduché nástroje, vytvoriť si jednoduchú štruktúru (obraz o realite) a následne zovšeobecniť a opakovane použiť rovnaké riešenia aj na iné situácie. Výsledky experimentov zhrnul v monografii Inteligenčná skúška ľudoopov (Intelligenzprüfung an Menschenaffen, 1917; angl. The Mentality of Apes, 1925), ktorá mala veľký ohlas. Autor diela Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1929).