Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1932 – Aksionov, Vasilij

Aksionov, Vasilij, 20. 8. 1932 Kazaň, Tatársko – 6. 7. 2009 Moskva — ruský prozaik a dramatik. R. 1979 bol zakladateľom a autorom nezávislého almanachu Metropol, v ktorom vydal kontroverznú divadelnú hru Štyri temperamenty (Četyre temperamenta), 1980 musel opustiť Rusko, bol zbavený občianstva (do 1990); do 2004 žil v USA, neskôr striedavo vo Francúzsku a v Moskve. V 60. rokoch 20. stor. v novele Kolegovia (Kollegi, 1960, slovensky 1962; aj rovnomenná divadelná hra, sfilmovaná 1962), v románoch Hviezdny lístok, Zviozdnyj bilet, 1961, slovensky 1965; sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat, Moj mladšij brat, 1962) a Je čas, priateľ môj (Pora, moj drug, pora, 1964) zobrazil prostredníctvom mládežníckeho žargónu a slangu kritické postoje svojej generácie. Neskôr vo svojich dielach využíval prelínanie reálnych a ireálnych prvkov, grotesknosť, absurdnosť a paródiu (novela Pomaranče z Maroka, Apeľsiny iz Marokko, 1963, slovensky 1965; divadelná hra Vždy na predaj, Vsegda v prodaže, 1965; novela Sudy osudu, Zatovarennaja bočkotara, 1968; kniha pre deti Môj dedko – pomník, Moj deduška – pamiatnik, 1972). V USA vydal v ruštine autobiografický román Spálenina (Ožog, 1976) a utopický román Ostrov Krym (O. K., 1979). V 90. rokoch 20. stor. využíval postmodernistickú poetiku (trilógia Moskovská sága, Moskovskaja saga, 1989 – 93, sfilmovaná 2004; Nový sladký štýl, Novyj sladostnyj stiľ, 1996). Autor románu Voltairovci a voltairiánky (Voľteriancy i voľterianki, 2004), za ktorý získal Ruskú Bookerovu cenu, knihy spomienok Zrenička oka (Zenica oka, 2005), románov Moskva-kva-kva (M.-kva-kva, 2006; slovensky 2008), Vzácne krajiny (Redkije zemli, 2007), Tajomná vášeň. Román o šesťdesiatnikoch (Tainstvennaja strasť. Roman o šestidesiatnikach, 2009) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

1975 – Bahmut, Ivan Adrianovič

Bahmut, Ivan Adrianovyč, 7. 6. 1903 Babajkivka – 20. 8. 1975 Charkov — ukrajinský spisovateľ. Autor cestopisných čŕt Cesta do Nebeských hôr (Podorož do Nebesnych hir, 1930), Cez prérie a džungle Birobidžanu (Prerijamy i džungľamy Birobidžanu, 1931), Karélia (1933), Vrcholy zasnežených hôr (Verchivci zasniženych hir, 1935).

R. 1935 bol odsúdený za údajnú protisovietsku činnosť na 6 rokov väzenia v koncentračnom tábore v Komijsku. Po 2. svetovej vojne vydal zbierky vojnových poviedok a poviedok pre deti Zápisky vojaka (Zapysky soldata, 1947) a Kus piroha (Šmatok pyroha, 1957) i prózy Bieda (Zlydni, 1958) a Životopis poslušného chlapca (Žytťepys sluchňanoho chlopcja, 1968), v ktorých sa väčšinou venoval osudu povojnových sirôt. R. 1957 bol rehabilitovaný.

1517 – Granvelle, Antoine Perrenot de

Granvelle [-vel], Antoine Perrenot de, 20. 8. 1517 Besançon – 21. 9. 1586 Madrid — diplomat a politik v španielskych službách, kardinál (od 1561), syn Nicolasa Perrenota de Granvelle. Po štúdiu práva v Padove a teológie v Leuvene od 1540 biskup v Arrase. Od mladosti spolupracoval so svojím otcom a osvedčil sa najmä v diplomatických službách. Od 1544 vyslanec Karola V. v meste Crépy, po bitke pri Mühlbergu (1547) viedol rokovania medzi kurfirstom Móricom Saským a landgrófom Filipom Hesenským. R. 1550 sa stal ako štátny tajomník Karola V. nástupcom svojho otca, 1559 – 64 poradca nizozemskej miestodržiteľky Margaréty Parmskej. Od 1560 arcibiskup v Mechelene a prímas Nizozemska, od 1561 kardinál. Pre potláčanie náboženských a politických slobôd bol v krajine nenávidený a 1564 na nátlak šľachtickej opozície v predvečer Nizozemskej revolúcie odvolaný. V službách španielskeho kráľa Filipa II. pôsobil v Ríme, 1571 – 75 španielsky vicekráľ v Neapole, 1575 – 79 znovu pôsobil v Ríme, od 1579 prezident Rady pre Taliansko a prvý minister Filipa II. Granvelle podporoval španielsku intervenciu vo Francúzsku (proti hugenotom) a dobytie Portugalska. Počas portugalského ťaženia 1580/81 vládol v Španielsku ako regent. Podporovateľ vedy a umenia, od 1584 arcibiskup v Besançone, kde zanechal veľkú knižnicu.

1931 – Hanakovič, Štefan

Hanakovič, Štefan, 20. 8. 1931 Košolná, okres Trnava – 10. 6. 2020 Martin — slovenský bibliograf. V rokoch 1956 – 92 pôsobil v Matici slovenskej, 1990 – 91 jej tajomník, 1991 – 92 správca, 1992 – 2002 riaditeľ Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 2003 – 05 riaditeľ Diecéznej historickej knižnice biskupa Dr. Štefana Moysesa v Kláštore pod Znievom. Zaoberal sa teóriou knihovníctva a bibliografie, dejinami knižníc, Matice slovenskej i osobnosťami slovenského národného a duchovného života. Autor publikácií Katalógy a ich budovanie v ľudových knižniciach (1963), Systematický katalóg (1964), Muzeálna slovenská spoločnosť (1969), Odborné bibliografické potreby na Slovensku (1975), Metódy bibliografie (1976), Podmienky výstavby bibliografického systému na Slovensku a jeho ideový projekt (1980), Dejiny Spolku svätého Vojtecha (2005).

1909 – Hansen, Martin Alfred

Hansen, Martin Alfred, 20. 8. 1909 Strøby — 17. 6. 1955 Kodaň — dánsky prozaik. Debutoval sociálnorealistickými románmi z vidieckeho prostredia. Počas 2. svet. vojny sa aktívne zapojil do hnutia odporu, jeho pikoreskné romány Jonatanova cesta (Jonatans rejse, 1941) s ľudovými prvkami zobrazujúci alegóriu dobra a zla a Šťastný Krištof (Lykkelyhe Kristoffer, 1945) napísané počas vojny mali byť v období okupácie povzbudením pre dánsky národ. V zbierkach poviedok Tŕnistý ker (Tornebusken, 1946) a Jarabica (Agerhønen, 1947) sa zaoberal problematikou ľudského utrpenia. Po vojne sa stal vplyvným autorom skupiny okolo časopisu Heretica, zdôrazňoval potrebu nového protinaturalistického smeru v povojnovej kríze hodnôt. Jeho najpopulárnejším dielom je pôvodný rozhlasový román Klamár (Løgneren, 1950) zaoberajúci sa vnútorným prerodom človeka. Autor esejí Myšlienky v komíne (Tanker i en skorsten, 1948), dokumentárnej historickoetnografickej štúdie Drak a býk (Orm og tyr, 1952) a i.

1833 – Harrison, Benjamin

Harrison [heri-], Benjamin, 20. 8. 1833 North Bend, Ohio – 13. 3. 1901 Indianopolis, Indiana, USA — americký právnik a politik, 23. prezident USA, vnuk Williama Henryho Harrisona. Pôsobil ako advokát, počas občianskej vojny v USA sa stal brigádnym generálom na strane Únie. R. 1881 – 87 republikánsky senátor za Indianu, presadzoval vyššie penzie veteránom a reformu štátnej služby. R. 1889 – 93 prezident USA. Podporoval výstavbu lodí a ochrannú colnú politiku, podpísal McKinleyho sadzobník a Shermanov zákon o nákupe striebra (1890), liberalizoval penzijné zákony. Začal expanzívnu americkú zahraničnú politiku v Tichomorí (Samoa, Havaj) a v Latinskej Amerike (Čile, Haiti). Po porážke v prezidentských voľbách 1892 proti G. Clevelandovi sa venoval opäť advokátskej praxi.

1938 – Heller, Ivo

Heller, Ivo, vlastným menom Ivan Grajciar, 20. 8. 1938 Lučenec — slovenský populárny spevák, brat Ž. Grajciarovej. Študoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave. Pôsobil v odbore, súčasne vystupoval s amatérskymi zábavnými skupinami. Od 1964 spevák profesionálnej kapely Vlada Hronca, s ktorou absolvoval takmer 3-ročný zájazd v NSR, vo Švajčiarsku i vo Švédsku. R. 1969 – 74 pôsobil v Tatra revue, od 1974 člen a sólista spevohry Novej scény v Bratislave. R. 1972 získal bronzovú Bratislavskú lýru s piesňou V mene človeka. Nahrával aj s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu (TOČR) v Bratislave. Jeho najväčšími hitmi z tohto obdobia sú Eleonóra, Mátoha parohatá, Píš vôňou lúk, Tatiana a i. V postavách klasických operiet dokázal tvorivo skĺbiť spevácky i herecký prejav. Vystupoval v operetách Krásna Helena, Gróf Luxemburský, Cigánsky barón, v muzikáloch Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand hotel, Jozef a jeho zázračný plášť, Hamlet, Klietka bláznov a i.

1648 – Herbert zo Cherbury, Edward

Herbert zo Cherbury [šerberi], Edward, barón, 3. 3. 1583 Eyton-on-Severn, Shropshire – 5. 8. 1648 Londýn — anglický filozof, predstaviteľ deizmu. Jeho myslenie bolo výrazne ovplyvnené osvietenskými názormi, čo prezentoval svojím chápaním náboženstva. Deizmus v jeho chápaní nepotrebuje ani zjavenie, ani zázraky, celé chápanie náboženstva a jeho realizovanie sa deje výlučne v hraniciach rozumu. Uctievanie Boha a jeho prozreteľnosti, ktorá sa zrkadlí v celej prírode, sa nedeje na základe bohoslužby a formálnych úkonov, ale životom stojacim na pravidlách prirodzeného rozumu. Pomocou rozumu človek objavuje nielen poriadok a jeho zákony, ale aj morálne normy. V takomto svete už Boh nepôsobí, a nie je preto potrebné vykonávať činnosti spojené s náboženským kultom (úkony pokánia, bohoslužby ap.). Jeho zdôrazňovanie úlohy prirodzeného rozumu predstavuje osvietenský model, ktorý sa výrazne etabloval najmä v koncepciách etiky. Diela: O pravde, tak ako sa líši od zjavenia, od pravdepodobného, možného a bludného (De veritate, prout distinguitur a revelatione, a verisimili, a possibili, et a falso, 1624), Výprava vojvodu z Buckinghamu (Expeditio Buckinghami ducis, 1656), Život a panovanie kráľa Henricha VIII. (The Life and Raigne of King Henry VIII, 1649), Dialóg medzi domácim učiteľom a dieťaťom (A Dialogue between a Tutor and a Pupil, 1768).

1792 – Hittorff, Jacques Ignace

Hittorff [itorf], Jacques Ignace, aj Jacob Ignaz, 20. 8. 1792 Kolín nad Rýnom – 25. 3. 1867 Paríž — francúzsky architekt, historik architektúry a urbanista nemeckého pôvodu, popredný predstaviteľ neoklasicistickej architektúry vo Francúzsku.

Priekopník racionálnej architektúry. R. 1810 prišiel do Paríža, od 1811 študoval na École des beaux arts v ateliéri Ch. Perciera. R. 1811 asistoval pri stavbe haly obilného trhu v Paríži (halle aux blé, 1808 – 13, prvý významný kovový skelet vo Francúzsku). Od 1814 navrhoval dekorácie na kráľovské slávnosti (napr. na korunovácie). Podnikol viaceré študijné cesty, o. i. 1821 do Berlína, kde sa stretol s K. F. Schinkelom, a 1822 – 24 na Sicíliu, kde sa venoval archeológii a štúdiu starovekej architektúry. Na základe svojich výskumov dokázal, že grécka antická architektúra bola polychrómovaná, čo sa nezhodovalo so súdobým neoklasicistickým estetickým ideálom a vyvolalo dlhotrvajúcu diskusiu medzi historikmi.

Jeho najvýznamnejšou stavbou je kostol Saint-Vincent-de-Paul v Paríži (1832 – 44, so Jeanom-Baptistom Lepèrom, *1761, †1844), ktorý sa stal vzorom pre európsku cirkevnú architektúru 19. stor. Eklekticky v ňom skombinoval prvky odvodené z antickej architektúry i výdobytky súdobého európskeho staviteľstva s bohatým polychrómovaným dekorom (maliarsku výzdobu vytvoril aj H. J. Flandrin). Ako urbanista sa podieľal na výstavbe Place de la Concorde (1829 – 54) a Champs-Élysées, kde navrhol dve významné verejné budovy (Cirque national, 1839 – 41; Rotonde des Panoramas, 1838 – 39, deštruovaná). Navrhol množstvo verejných budov v Paríži (napr. Cirque d’Hiver, 1830 – 44, známy ako Cirque Napoléon; viaceré divadlá i mestské domy). Jednou z jeho posledných prác bola železničná stanica Gare du Nord (1861 – 64, v spolupráci s viacerými architektmi), na ktorej fasáde skombinoval prvky z dórskeho kánonu a široké arkády.

1896 – Hoang Ngoc Phach

Hoang Ngoc Phach [ngok fať], pseudonym Song An, 20. 8. 1896 Dong Thai, provincia Ha Tinh – 24. 11. 1973 Hanoj — vietnamský spisovateľ a literárny vedec, jeden zo zakladateľov romantického prúdu vo vietnamskej literatúre. R. 1922 napísal jediný román Čisté srdce (To Tam, 1925), ktorý znamenal prevrat vo vývoji naratívneho umenia vo vietnamskej literatúre, a hoci vyšiel neskôr než niekoľko románov od juhovietnamských spisovateľov napísaných v latinizovanej vietnamčine (quoc ngu), je pokladaný za prvý moderný román vietnamskej literatúry.

1877 – Holzwarth, Hans

Holzwarth [holcvart], Hans, 20. 8. 1877 Dornhan – 21. 8. 1953 Oberhausen — nemecký technik. Venoval sa konštrukcii spaľovacích motorov. R. 1905 začal experimentovať so stavbou plynovej turbíny, 1913 skonštruoval prvú upotrebiteľnú plynovú turbínu založenú na výbušnom princípe, ktorá je po ňom nazvaná.

2019 – Jablonický, Viliam

Jablonický, Viliam, 13. 5. 1948 Jaslovské Bohunice, okres Trnava – 20. 8. 2019 Bratislava — slovenský novinár, publicista, kritik a historik kultúry a umenia. R. 1982 – 85 študoval estetiku, umenovedu a dejiny kultúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1973 – 79 pôsobil ako redaktor denníka Hlas ľudu, 1979 časopisu Revue svetovej literatúry, 1979 – 91 časopisu Film a divadlo, 1991 Slovenského denníka, 1997 – 2000 redaktor štvrťročníka Most (založený v Clevelande 1954), 2002 – 04 časopisu Verejná správa, 2009 – 11 tajomník Slovenského PEN centra. Autor monografie Filmár Viktor Kubal (1993), podieľal sa na tvorbe dokumentárnych filmov Ľudia z Hauerlandu (1994, réžia R. Urc), Papierové hlavy (1995, réžia D. Hanák), Prežili sme gulag (2008, réžia Ondrej Krajňák) a Drotár za kamerou (2010, réžia Tomáš Straka).

1868 – Jast, Louis Stanley

Jast [džást], Louis Stanley, 20. 8. 1868 Halifax, grófstvo West Yorkshire – 25. 12. 1944 Twickenham, dnes časť Londýna — britský knihovník. R. 1898 sa stal knihovníkom v Croydone (dnes časť Londýna), kde zaviedol nový systém práce na skvalitnenie knižničných služieb (lístkový katalóg, informačný servis, prednášky, čítanie, výstavy a i.). Neskôr pôsobil v Manchestri ako tajomník a vedúci knižnice, zároveň člen a funkcionár viacerých združení knihovníkov. V publikácii Plánovanie veľkej knižnice (The Planning of a Great Library, 1927) sformuloval hlavné zásady plánovania veľkých knižníc. R. 1931 zaviedol putovnú knižnicu (tzv. bibliobus).

1927 – Kachaňák, Štefan

Kachaňák, Štefan, 20. 8. 1927 Vysoká nad Kysucou, okres Čadca – 21. 11. 2017 Bratislava — slovenský chemik. R. 1952 – 92 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU) v Bratislave (1962 – 66 prodekan fakulty, 1969 – 72 prorektor SVŠT, 1970 – 81 vedúci Katedry anorganickej technológie); 1969 DrSc., 1971 profesor. Zaoberal sa kinetikou adsorpčných a katalytických procesov, technológiou čistenia odpadových vôd a vývojom sorbentov a katalyzátorov na minimalizáciu produkcie exhalátov. Spoluautor viac ako 60 vedeckých prác.

2010 – Kaiser, Jaroslav

Kaiser [-zer], Jaroslav, 18. 12. 1930 Senec – 20. 8. 2010 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1954 – 2000 pôsobil na Katedre stavebnej mechaniky Stavebnej fakulty SVŠT, resp. STU, 1991 – 94 jej vedúci; 1986 DrSc., 1988 profesor. Zaoberal sa stavebnou mechanikou, najmä teóriou viacvrstvových škrupín a ich kategorizáciou, ako aj riešením nelineárnych úloh súvisiacich s vplyvom teplotných zmien na nadpätosť a deformáciu škrupín. Riešil mnoho výskumných úloh pre prax, napr. projekty pyritovej pece Niklovej huty v Seredi, veľkokapacitného sila cementárne v Prachaticiach (ČR) a veľkorozponových zastrešení kruhových stavieb na báze dreva pre Výskumný ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu vo Zvolene. Spoluautor celoštátnej učebnice Pružnosť a plasticita (1990), viacerých vysokoškolských učebných textov (napr. Pružnosť a pevnosť, 1963; viacnásobne vydané po prepracovaní) a 22 vedeckých článkov. R. 1969 – 85 riaditeľ vysokoškolského umeleckého súboru Technik pri SVŠT.

1889 – Kakabadze, David

Kakabadze, David, 20. 8. 1889 Kuchi, v blízkosti Kutaisi – 10. 5. 1952 Tbilisi — gruzínsky maliar, scénický výtvarník a filmár, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov moderného umenia v Gruzínsku. Študoval prírodné vedy a 1910 – 15 súkromne maliarstvo v Petrohrade, kde sa zoznámil s ruským avantgardným maliarom, básnikom a teoretikom moderného umenia P. N. Filonovom, ktorý ho významne ovplyvnil. V ranej tvorbe sa inšpiroval secesiou (Autoportrét, 1913; Imereti – Moja matka, 1918; Imeretské zátišie, 1918). R. 1919/20 – 27 žil v Paríži, kde vytvoril najmä žánrové kresby, abstraktné maľby a minimalisticky poňaté koláže a asambláže, v ktorých uplatnil zrkadlá. Po návrate do Gruzínska maľoval krajiny s figurálnou štafážou, ako aj monumentálne dekoratívne a industriálne krajiny (Vodná elektráreň Rioni, 1934) ovplyvnené súdobým socialistickým realizmom. Celá jeho tvorba bola silno ovplyvnená gruzínskym stredovekým i ľudovým umením, vedecky sa zaoberal stredovekou gruzínskou ornamentikou i toreutikou. Po 1928 vytvoril aj viacero scénických návrhov pre divadlá v Tbilisi, 1934 režíroval film o gruzínskych pamiatkach (Starobylé pamiatky Gruzínska).

1967 – Keret, Etgar

Keret, Etgar, 20. 8. 1967 Ramat Gan, dištrikt Tel Aviv — izraelský spisovateľ. Od 1995 prednáša na Telavivskej univerzite v Tel Avive a na negevskej Univerzite Bena Guriona v Beerševe. Debutoval zbierkou krátkych poviedok Potrubie (Cinorot, 1992), úspech však získal až zbierkou krátkych poviedok Smútok za Kissingerom (Ga’agu’ej le-Kissinger, 1994). Jeho tvorba je zameraná na každodenný život a problémy obyčajných ľudí, hrdinovia jeho diel bojujú s osudom a s vlastnými slabosťami. Často zobrazuje aj tabuizované témy. Používa hovorový jazyk, slang a dialekt, jeho diela sú charakteristické absurdným humorom hraničiacim s čiernym humorom.

Autor zbierok krátkych poviedok Ja som on (Anihu, 2002), Zrazu ktosi klope na dvere (Pit’om defika be-delet, 2010; slov. 2012) a Sedem dobrých rokov (The Seven Good Years, a memoir, 2015; slov. 2014, preklad z anglického rukopisu), autor a spoluautor literatúry pre mládež Otec uteká za cirkusom (Aba boreach im ha-kirkas, 2000), Noc bez mesiaca (Lajla bli jareach, 2006) a Dlhosrstý mačací chlapec (Gur chatul-adam aroch sear, 2013), komiksov Neprišli sme si užívať (Lo banu lehanot, 1996), Uličky hnevu (Simta’ot ha-za’am, 1997) a Pizzeria Kamikadze (Picerja Kamikaze, 2004), filmových scenárov, poézie a divadelných hier. Na motívy jeho poviedok bolo nakrútených vyše 40 krátkych filmov, niektroré jeho básne boli zhudobnené.

Keret patrí k najprekladanejším spisovateľom píšucim po hebrejsky, jeho knihy boli preložené do vyše 30 jazykov, 2017 vyšiel v slovenčine výber jeho poviedok Osem percent ničoho v preklade Silvie Singer. Nositeľ viacerých domácich i zahraničných literárnych ocenení.

1914 – Klaučo, Adam

Klaučo, Adam, 20. 8. 1914 Pribylina, okres Liptovský Mikuláš – 11. 5. 1964 Bratislava — slovenský staviteľ a architekt. R. 1945 – 50 študoval staviteľstvo na SVŠT v Bratislave. R. 1933 – 37 stavbyvedúci a projektant na železničných tratiach Červená Skala – Margecany a Púchov – Horní Lideč (dnes v ČR), potom stavebný dozorca a projektant na železničných stavbách na Považí. Po 1945 pôsobil vo viacerých vedúcich funkciách na Povereníctve dopravy (1952 – 60 vedúci stavebného odboru a náčelník technického odboru) a na Oblastnom riaditeľstve Československej automobilovej dopravy (ČSAD; 1959 – 62 prednosta stavebného oddelenia). R. 1960 – 63 náčelník expertízy na Ministerstve dopravy a spojov v Prahe, 1963 – 64 zastupujúci profesor na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave.

Po 2. svetovej vojne viedol rekonštrukciu 16 vodární, neskôr výstavbu cesty zo Štrbského Plesa cez Podbanské do Pribyliny a Liptovského Hrádku. Iniciátor typizovania projekcie závodov ČSAD. Vypracoval projektovú dokumentáciu množstva inžinierskych stavieb (najmä mostov a cestných úsekov), projekt stanice v Čiernej nad Tisou, ústrednej budovy pošty v Prahe a i. a závodné smernice na projektovanie veľkých dopravných stavieb. Publikoval viaceré odborné články o výstavbe a technickom rozvoji.

1937 – Končalovskij, Andrej

Končalovskij, Andrej, aj Konchalovsky, Andrei, plným menom Andrej Sergejevič Michalkov-Končalovskij, 20. 8. 1937 Moskva — ruský režisér a scenárista, brat Nikitu Michalkova.

Pochádzal z umeleckej rodiny, jeho starý otec Piotr Končalovskij (*1876, †1956) bol maliar, otec Sergej Michalkov (*1913, †2009) básnik a scenárista. V rokoch 1957 – 59 študoval hru na klavíri na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského, potom réžiu na VGIK-u v triede Michaila Romma. Počas štúdií spolupracoval s Andrejom Tarkovským na scenároch k jeho filmom Valec a husle (1961) a Andrej Rubľov (1966). Debutoval ako študent stredometrážnym detským filmom Chlapec a holub (Maľčik i golub, 1961), oceneným na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Benátkach v kategórii filmov pre deti a mládež. V roku 1965 nakrútil adaptáciu rovnomennej poviedky Čingiza Ajtmatova Prvý učiteľ (Pervyj učiteľ) o začiatkoch sovietskej vlády v Kirgizsku. V roku 1967 vytvoril nekonvenčnú drámu tehotnej kolchozníčky Príbeh Asie Kľačinovej, ktorá ľúbila, ale sa nevydala (Istorija Asi Kľačinoj, kotoraja ľubila, da ne vyšla zamuž), ktorá bola v podmienkach sovietskej kinematografie odvážnym experimentom v štýle cinéma-vérité (účinkujú v nej iba traja profesionálni herci, ostatné roly sú obsadené miestnymi ľuďmi), do kín sa však dostala až po dvadsiatich rokoch. Nasledovali úspešné filmové prepisy ruských klasických diel, a to novely Ivana Sergejeviča Turgeneva Šľachtické hniezdo (Dvorianskoje gnezdo, 1969) a divadelnej hry Antona Pavloviča Čechova Ujo Váňa (Ďaďa Vaňa, 1970). Poetický príbeh prvej lásky, muzikál Romanca o zaľúbených (Romans o vľubľonnych, 1974), získal Veľkú cenu Krištáľový glóbus na MFF v Karlových Varoch (1974), lyrickoepická historická epopeja Sibiriáda (1979) Zvláštnu veľkú cenu poroty na MFF v Cannes (1979).

V roku 1980 odišiel na pozvanie amerického herca Jona Voighta do Hollywoodu, kde po krátkom hranom filme Prasknutá čerešňa (Split Cherry Tree, 1982, nominácia na Oscara) realizoval ďalšie filmy, napr. Máriini milenci (Maria’s Lovers, 1984), Splašený vlak (Runaway Train, 1985), Duo pre jedného (Duet for One, 1986), Ľudia z močiarov (Shy People, 1987), Tango a Cash (Tango & Cash, 1989), Homer a Eddie (Homer and Eddie, 1989). Začiatkom 90. rokov 20. stor. sa rozčarovaný z pomerov v Hollywoode vrátil do Ruska, kde nakrútil niekoľko ďalších filmov, napr. Kruh moci (The Inner Circle, 1992, o Stalinovom osobnom premietačovi), Rjaba, sliepočka jarabá (Kuročka Riaba, 1994), Lumière & spol. (Liumer i kompanija, 1995), Dom bláznov (Dom durakov, 2002, Veľká cena poroty na MFF v Benátkach), Biele noci poštára Alexeja Triapicyna (Belyje noči počtaľona Alexeja Triapicyna, 2014, Strieborný lev za réžiu na MFF v Benátkach), Raj (2016, Strieborný lev za réžiu na MFF v Benátkach); natáčal aj pre americkú televíziu (Lev v zime, The Lion in Winter, 2003). Ako scenárista sa okrem vlastnej tvorby podieľal aj na niekoľkých filmoch najmä sovietskych a ruských režisérov. Je autorom knihy o práci režiséra Parabola konceptu (Parabola zamysla, 1977).