Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1925 – Alberty, Július

Alberty, Július, 19. 8. 1925 Vyšná Pokoradz, dnes súčasť Rimavskej Soboty — slovenský historik a pedagóg. Profesor a prvý dekan Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici (1964 – 73), jeden zo spoluzakladateľov modernej regionálnej historickej vedy na Slovensku. Autor, spoluautor a zostavovateľ viacerých regionálnych monografií a prác (Pohorelské železiarne, 1982; Očová, história a súčasnosť, 1999; Gemer – Malohont a Rimavská Sobota 1848 – 1918, 2008), historickej práce Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, 3. zv. (spolu s P. Uhorskaiom, 2002), ako aj prác z didaktiky dejepisu (Metodika dějepisu jako učebního předmětu, 1964; Didaktika dejepisu, 1992) a i.

1596 – Alžbeta Falcká

Alžbeta Falcká, Alžbeta Stuartová, 19. 8. 1596 Falkland Castle (pri Perthe) – 13. 2. 1662 Londýn — falcká kurfirstka (od 1614), česká kráľovná (od 1619). Najstaršia dcéra anglického kráľa Jakuba I., manželka falckého kurfirsta Fridricha V. Falckého, ktorého české stavy 1619 zvolili za kráľa. Po porážke na Bielej hore (1620) ušla aj s rodinou do Nizozemska. Pre rozpory so synom, falckým kurfirstom Karolom Ľudovítom, ostala žiť v Haagu aj po Vestfálskom mieri. Podporovala českých pobielohorských emigrantov vrátane J. A. Komenského. Po reštaurácii Stuartovcov sa 1661 presídlila do Anglicka.

1891 – Aman, Theodor

Aman, Theodor, 20. 3. 1831 Câmpulung – 19. 8. 1891 Bukurešť — rumunský maliar a grafik, priekopník rumunského národného maliarstva. Prvý riaditeľ (od 1864) Akadémie výtvarných umení (dnes Národná univerzita umení) v Bukurešti, o ktorej založenie sa zaslúžil. Autor historických obrazov (Bitka pod Călugăreni, 1872), portrétov, meštianskych i vidieckych scén (Dedinský tanec, 1890). Reprezentant realistického prúdu ovplyvnený tradíciami romantizmu a impresionizmom.

1457 – Andrea del Castagno

Andrea del Castagno [kastaňo], aj Andrea di Bartolommeo, Andreino, 1423 Castagno (pri Florencii) – 19. 8. 1457 Florencia — taliansky maliar činný vo Florencii. Tvoril najmä pod vplyvom Masaccia a Donatella. Jeho fresky, napr. jazdecký portrét kondotiéra Niccola da Tolentino (1456) v dóme, sa vyznačujú pevnou až sochárskou modeláciou telesného tvaru a výraznou expresívnou kresbovou kontúrou. Významné sú aj pašiové freskové diela v refektári kláštora Sant’ Apollonia (1444 – 50), kde sú prenesené aj freskové podobizne slávnych osobností, o. i. Danteho, Petrarcu a Boccaccia.

1934 – Bell, Gordon C.

Bell, Gordon C., 19. 8. 1934, Kirksville, Missouri — americký návrhár a konštruktér počítačov. V rokoch 1960 – 1966 v spoločnosti Digital Equipment Corporation navrhol viaceré počítače radu PDP a neskôr ako technický riaditeľ spoločnosti zodpovedal za vývoj radu VAX. Na opis štruktúry číslicových systémov navrhol grafický zápis PMS (angl. Processor-Memory-Switch – procesor-pamäť-prepínač) umožňujúci opis konštrukcie počítačov z elementárnych jednotiek, ktoré možno zaradiť do niekoľkých kategórií: procesory, pamäte, prepínače, prepojenia ap.

2009 – Chuchro, Josef

Chuchro, Josef, 3. 7. 1931 Praha – 19. 8. 2009 tamže — český violončelista a pedagóg.

V rokoch 1946 – 50 študoval na pražskom konzervatóriu, 1950 – 53 na Akadémii múzických umení v Prahe u Karla Pravoslava Sádla. V období rokov 1961 – 90 bol sólistom Českej filharmónie, od 1952 členom Sukovho tria, 1965 – 92 pedagógom na pražskom konzervatóriu, od 1967 zároveň pôsobil na Hudobnej fakulte AMU, kde bol od 1990 profesorom, 1990 – 97 dekanom, 2000 – 03 vedúcim katedry strunových nástrojov. Do roku 1980 umelecky spolupracoval s českým klaviristom Janom Panenkom (o. i. súborne naštudoval a vydal sonáty pre violončelo a klavír Ludwiga van Beethovena, ako aj súborné dielo Bohuslava Martinů).

Vynikal virtuóznou technikou a sýtym spevným tónom, bol interpretom violončelových koncertov a sonát viacerých štýlových období a zanieteným propagátorom českej hudby. Koncertoval na mnohých významných svetových scénach pod taktovkou významných svetových dirigentov, napr. Deana Dixona, Wolfganga Sawallischa, Lovra von Matačića, Gennadija Roždestvenského a Andrého Previna. Je nositeľom prestížnych ocenení, o. i. 1. ceny na medzinárodnej súťaži Pabla Casalsa v Mexiku (1959).

1923 – Codd, Edgar F.

Codd [kod], Edgar F., 19. 8. 1923 Fortuneswell, Spojené kráľovstvo – 18. 4. 2003 Aventura, Florida — americký vedec v oblasti databázových systémov. Autor návrhu relačného modelu databáz (1970). R. 1981 ocenený Turingovou cenou.

1929 – Ďagilev, Sergej Pavlovič

Ďagilev, Sergej Pavlovič, aj Diaghilev, Serge, 31. 3. 1872 Selišči, Rusko – 19. 8. 1929 Benátky — ruský baletný riaditeľ a impresário, mecenáš a propagátor ruskej kultúry.

Študoval právo, súčasne spev a kompozíciu v Petrohrade. Zaoberal sa výtvarným umením a históriou umenia. Spolu s Levom Samojlovičom Bakstom a Alexandrom Nikolajevičom Benoisom založil 1899 časopis Mir Iskusstva (Svet umenia). Od roku 1898 organizoval výstavy ruských a zahraničných výtvarníkov v Petrohrade, 1906 – 07 aj výstavy ruských výtvarníkov v Paríži, Berlíne, Monte Carle a i. Od roku 1907 usporadúval v Paríži Ruské umelecké sezóny, v rámci ktorých uvádzal ruské opery (1908 Boris Godunov s Fiodorom Ivanovičom Šaľapinom a i.), 1909 vytvoril s vybranými tanečníkmi moskovského a petrohradského baletu jeden z najvýznamnejších európskych baletných súborov 1. polovice 20. stor. Ballets Russes. Do súboru postupne získal najpoprednejších svetových tanečníkov a choreografov a spolupracovali s ním významní hudobní skladatelia a výtvarníci. Ballets Russes počas takmer 20-ročnej existencie významne ovplyvnil balet 20. stor. a dal impulz na vznik moderného baletného umenia.

1881 – Enescu, George

Enescu [-ku], George, 19. 8. 1881 Liveni (pri Dorohoi, dnes George Enescu), Rumunsko – 4. 5. 1955 Paríž — významný rumunský skladateľ, huslista, klavirista, dirigent a pedagóg.

Od siedmich rokov (1888 – 93) študoval na konzervatóriu vo Viedni, 1894 – 99 hru na violončele, klavíri a organe na konzervatóriu v Paríži (u Julesa Masseneta a Gabriela Fauré). Koncertoval v Európe i v USA, bol učiteľom mnohých známych huslistov (Yehudi Menuhin, Christian Ferras, Dinu Lipatti), interpretoval diela Johanna Sebastiana Bacha. Jeho tvorba bola ovplyvnená dielom Johannesa Brahmsa a Maurica Ravela, bol inšpirovaný aj rumunským folklórom.

Dielo: Rumunská poéma pre orchester (Poema romănă, 1897), osem symfónií (1895 – 1941), sláčikové okteto (1900), dve sláčikové kvartetá (1916 – 20, 1930 – 32), tri husľové sonáty (1897, 1899, 1926), tri orchestrálne suity (1903, 1915, 1938), opera Oidipus (Oedipe, 1910 – 31), symfonická báseň Hlas mora (Vox maris, 1950), a i.

1955 – Háberl, Ľubomír

Háberl, Ľubomír, 19. 8. 1955 Borský Svätý Jur, okres Senica — slovenský generál. R. 1979 ukončil Vysokú vojenskú školu tylového a technického zabezpečenia v Žiline, 1979 – 83 náčelník zásobovania pohonnými hmotami (PHM) motostreleckého pluku, 1983 – 87 zástupca náčelníka okruhovej základne PHM, 1987 – 90 postgraduálne študoval na Vojenskej akadémii tyla a dopravy v Leningrade, 1990 – 92 náčelník organizačnej a plánovacej skupiny a zástupca náčelníka tyla 4. armády Západného vojenského okruhu, 1992 – 94 náčelník tyla veliteľstva tankovej divízie, 1994 – 96 zástupca veliteľa pre logistiku 1. armádneho zboru, 1996 – 97 absolvoval kurz štábneho dôstojníka logistiky v Nemecku, 1997 – 2001 náčelník správy vecných zdrojov a financovania a zástupca náčelníka štábu logistiky Generálneho štábu Armády SR, 2001 – 2002 študoval na Veliteľskej akadémii Generálneho štábu v Hamburgu, od 2002 náčelník štábu logistiky Generálneho štábu Ozbrojených síl SR. R. 2003 brigádny generál.

1974 – Janta-Połczyński, Aleksander

Janta-Połczyński [poučiň-], Aleksander (Stanisław), pseudonymy Hipolit Zatwardziały, Jacek Lis, Jacek Miły, Stanisław Bończa, Wojciech Budzik, 11. 12. 1908 Poznaň – 19. 8. 1974 New York, pochovaný vo Varšave — poľský spisovateľ, publicista a prekladateľ. R. 1929 – 31 študoval v Paríži, ako reportér cestoval po Európe a zámorí, spolupracoval s periodikami Wiadomości Literackie (Literárne správy), Gazeta Polska (Poľské noviny), Kurier Warszawski (Varšavský kuriér), Dziennik Poznański (Poznaňský denník) a i., člen Poľského PEN Clubu. R. 1938 – 39 impresário hindského tanečníka R. Gopala. Počas 2. svetovej vojny bol vojnovým spravodajcom v Paríži, 1941 padol do nemeckého zajatia, 1942 sa mu podarilo utiecť (pamäti Klamal som, aby som žil. Spomienky na rok v zajatí, Kłamałem, aby żyć. Pamiętnik roku niewoli, 1945), 1942 – 44 sa zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, 1944 – 45 bojoval v Belgicku a Holandsku, po vojne sa usadil v USA, od 1949 žil v Buffale, 1954 sa presťahoval do New Yorku, kde viedol antikvariát a bol literárne činný. Pozornosť vzbudil najmä reportážami zo ZSSR (Do ZSSR, W głąb ZSRR, časopisecky 1932 pod názvom Krížom-krážom po ZSSR, Wzdłuż i wszerz przez ZSRR, knižne 1933; Dívam sa na Moskvu, Patrzę na Moskwę, 1933), z Japonska (Made in Japan, časopisecky 1934, knižne 1935), z USA (Objavenie Ameriky, Odkrycie Ameryki, 1936; Hlavné mesto striebornej mágie, Stolica srebrnej magii, 1936, o ceste do Hollywoodu), z Ázie (Zem je okrúhla, Ziemia jest okrągła, 1936; Na samom konci Ázie, Na kresach Azji, 1939; Indické spomienky, Pamiętnik indyjski, 1970), z Poľska (Vraciam sa z Poľska 1948, Wracam z Polski 1948, 1949) i z Latinskej Ameriky (Kniha ciest, dobrodružstiev a pripomienok, Księga podróży, przygód i przypomnień, 1967), v ktorých sa prejavil ako vynikajúci pozorovateľ spoločensko-politických pomerov a výborný rozprávač. V elegických poémach Žalmy (Psalmy, 1943) a Bájka o tieni (Bajka o cieniu, 1954) a básnických zbierkach Stena mlčania (Ściana milczenia, 1944), Vidina viery (Widzenie wiary, 1946), Výstraha pre vnukov (Przestroga dla wnuków, 1971) a Na dno jestvovania (Po samo dno istnienia, 1972) sa vyrovnával s depresívnymi náladami exulanta. Autor politickej poézie Náhodné spisy (Pisma przygodne, 3 zväzky, 1950 – 52), spomienkových próz Nespokojný duch (Duch niespokojny, 1957), Nové objavenie Ameriky (Nowe odkrycie Ameryki, 1973) a biografických skíc a esejí Príjemne známi (Przyjemnie zapoznać, 1972). Prekladal z japonskej (S. Ihara: Dve novoročné poviedky, Dwa opowiadania noworoczne, 1939; antológia Hodina divokej kačky, Godzina dzikiej kaczki, 1966) a americkej (antológia Robert Frost a iní americkí básnici, Robert Frost i inni amerykańscy poeci, 1970) literatúry.

1674 – Kaňka, František Maximilián

Kaňka, František Maximilián, aj Franz Maximilian, Ganka, Kanka, Khanka, pokrstený 19. 8. 1674 Praha – 14. 7. 1766 tamže — český barokový architekt, predstaviteľ vrcholného baroka. Vyučil sa v Prahe, vo Viedni a v Taliansku. Spočiatku spolupracoval s G. Santinim (Aichlom) a Giovannim Battistom Alliprandim (*asi 1665, †1720), po ich smrti sa podieľal na dokončení niektorých ich stavieb. Ako architekt bol mimoriadne činný a úspešný, navrhol množstvo profánnych i sakrálnych stavieb pre významné šľachtické rody (Valdštejnovci, Černínovci z Chudeníc, Mansfeldovci a i.) i pre rehoľné rády (najmä pre jezuitov). Prispel k udomácneniu baroka v Čechách, niektoré jeho diela predznamenávajú rokoko.

V tvorbe sa priklonil ku klasicizujúcemu smeru barokovej architektúry, výnimočne uplatňoval i prvky barokovej gotiky. Navrhoval aj zámocké záhrady, oltáre, náhrobky a sochy. R. 1709 sa s M. W. Halbaxom a so sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) spolupodieľal na pokuse o založenie prvej Akadémie výtvarných umení v Čechách. K jeho najvýznamnejším dielam patria lovecký zámoček vo Vinoři v Prahe (1718 – 21), bývalý augustiniánsky konvent v Prahe (1716 – 19), dostavba Klementina v Prahe (1719 – 26, Astronomická veža a Zrkadlová kaplnka), úprava Karolina v Prahe (1715 – 18), dostavba zámku Karlova koruna v Chlumci nad Cidlinou (1721 – 23, podľa projektu G. Santiniho), Kostol sv. Jána Nepomuckého v Kutnej Hore (od 1734), viaceré paláce a obytné nájomné domy na Hradčanoch a na Malej Strane v Prahe a i.

1295 – Karol Martel z Anjou

Karol Martel z Anjou, 8. 9. 1271 – 12. alebo 19. 8. 1295 Neapol — salernský princ a titulárny uhorský kráľ (od 1290). Syn neapolského kráľa Karola II. z Anjou a Márie Uhorskej (*asi 1257, †1323 alebo 1324, dcéra uhorského kráľa Štefana V.), otec Karola I. Róberta. Jeho manželkou bola Klementína Habsburská (*1262, †1295), dcéra nemeckého cisára Rudolfa I. Habsburského. Ako príslušník dynastie Arpádovcov (po matke) sa po zavraždení uhorského kráľa Ladislava IV. (1290) uchádzal o uhorský trón, jeho nároky podporila aj časť uhorskej šľachty. Do Uhorska sa však pre problematickú domácu situáciu nikdy nedostal, nebol korunovaný (uhorským kráľom sa stal Ondrej III.) a až do smrti bol len titulárnym uhorským kráľom.