Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1896 – Alessandri Rodríguez, Jorge

Alessandri Rodríguez [-gez], Jorge, 19. 5. 1896 Santiago – 31. 8. 1986 tamže — čilský obchodník, bankár a politik, prezident (1958 – 64), syn A. Alessandriho Palmu. Od 1926 člen Poslaneckej snemovne, 1947 – 50 minister financií, 1957 – 58 senátor; neúspešný kandidát v prezidentských voľbách 1970, keď vyhral reprezentant Ľudového frontu S. Allende Gossens.

1899 – Ambruš, Ján

Ambruš, Ján, 19. 5. 1899 Gorna Mitropolja, Bulharsko – 21. 1. 1994 Chicago, Illinois, pochovaný v Bratislave — slovenský generál. Začiatkom augusta 1939 krátko veliteľ letectva Slovenskej armády, po emigrácii 1939 – 40 operačný pilot československých zahraničných jednotiek vo Francúzsku, 1940 – 41 veliteľ 312. stíhacej perute RAF v Spojenom kráľovstve, 1941 – 43 člen československej vojenskej misie v Kanade. Organizoval nábor slovenských a českých dobrovoľníkov a riadil ich letecký výcvik. R. 1943 – 45 československý vojenský atašé v Kanade, po vojne veliteľ letectva 4. vojenskej oblasti a poslanec SNR za Demokratickú stranu (DS). R. 1948 emigroval do USA, od 1956 americký občan. Po zmene politickej situácie v Československu 1991 povýšený do hodnosti generálplukovník vo výslužbe. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Československého vojnového kríža 1939 (1940) a Radu M. R. Štefánika III. triedy (1992).

1970 – Breza, Tadeusz

Breza, Tadeusz, 31. 12. 1905 Siekierzyńce, Lublinské vojvodstvo – 19. 5. 1970 Varšava — poľský spisovateľ. R. 1929 – 32 diplomat v Londýne, 1955 – 59 v Ríme a 1961 – 65 v Paríži. V jeho prozaickej tvorbe dominuje problematika vyššej spoločnosti, ktorú zobrazil postupmi psychoanalytickej prózy: romány Adam Grywałd (1936) a Závisť (Zawiść, napísaný 1939, vydaný 1973; slov. 1982). Svojimi povojnovými prózami sa pričinil o kritickú revíziu vzťahu k národným dejinám: v psychologických románoch Múry Jericha (Mury Jerycha, 1946) a Nebo a zem (Niebo i ziemia, 2 zv., 1949 – 50) opísal obmedzovanie občianskych práv v predvojnovom a vojnovom Poľsku, román Baltazárova hostina (Uczta Baltazara, časopisecky 1951 – 52, knižne 1952; slov. 1956; sfilmovaný 1954, réžia Jerzy Zarzycki) zobrazuje zložitú politickú a hospodársku situáciu povojnového Poľska. Intelektuálne hodnotenie skutočnosti ho priviedlo k literatúre faktu s náboženskou a svetskou tematikou: reportážno-memoárová esej Bronzová brána (Spiżowa brama, 1960; slov. 1962) riešiaca na pozadí sklonku života pápeža Pia XII. otázku, ako si môže starodávna inštitúcia uchovať opodstatnenie v modernom svete bez straty vlastnej identity, román Úrad (Urząd, 1960; slov. 1969; sfilmovaný napr. 1969, réžia Janusz Majewski) a zbierka reportáží Havanské listy (Listy hawańskie, 1961).

1958 – Hajdúchová, Iveta

Hajdúchová, Iveta, 19. 5. 1958 Zvolen — slovenská ekonómka. R. 1978 – 79 pôsobila v Ústave systémového inžinierstva priemyslu, 1982 – 86 v Okresnom priemyselnom podniku vo Zvolene, od 1993 na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene (2005 – 2016 vedúca Katedry ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva) a zároveň 1998 – 2001 na Fakulte financií Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; 2006 profesorka. Zaoberá sa najmä manažmentom a financovaním lesných podnikov. Hlavné diela: Účtovná hodnota lesného podniku (2001), Finančné plánovanie firmy a prognózovanie (2002, spoluautorka), Majetková a kapitálová štruktúra lesných podnikov (2003), Komparácia daňového zaťaženia lesných podnikov SR a ČR (2005, spoluautorka), Finančná výkonnosť lesných podnikov (2017, spoluautorka).

1930 – Haladej, Štefan

Haladej, Štefan, 19. 5. 1930 Plevník-Drieňové, okres Považská Bystrica – 2. 1. 1993 tamže — slovenský veterinárny lekár. R.1955 – 60 veterinárny lekár v okrese Trebišov a súčasne 1957 – 60 vo Veterinárnej nemocnici v Spišskej Novej Vsi, 1960 – 63 pôsobil na Ministerstve poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Prahe, 1963 – 70 riaditeľ Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Prahe, 1970 – 90 ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej správy SSR a hlavný veterinárny lekár SSR, súčasne 1973 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1975 – 86 vedúci Katedry organizácie a riadenia veterinárnej starostlivosti; 1986 profesor. Spočiatku sa zaoberal vnútornými chorobami a gynekologicko-pôrodníckou problematikou, neskôr problematikou tuberkulózy zvierat a nákazlivými a parazitárnymi chorobami hydiny. Podieľal sa na príprave predpisov a zákonov o veterinárnej starostlivosti v chovoch zvierat, o zdolávaní nákaz, o hospodárení s liečivami a veterinárskymi zdravotníckymi potrebami. Autor a spoluautor vyše 95 vedeckých publikácií a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch, spoluautor vysokoškolskej učebnice Vírusové, rickettsiové a chlamýdiové choroby (3. vydanie, 1986), vedúci autorských kolektívov knižných publikácií Ochrana veľkochovov hospodárskych zvierat pred slintačkou a krívačkou (1975) a 25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku (1976).

1969 – Hawkins, Coleman

Hawkins [hókins], Coleman, 21. 11. 1904 Saint Joseph, Missouri, USA – 19. 5. 1969 New York — americký džezový tenorsaxofonista. Začínal v skupine Jazz Hounds a v orchestri Fletchera Hendersona (*1897, †1952), 1934 – 39 pôsobil v Európe, po návrate hrával v príležitostných zoskupeniach v harlemských kluboch, v ktorých prijal aj bopové vplyvy. Jeho prejav bol charakteristický prierazným tónom, brilantnou technikou a romantizujúcou rapsodickosťou, čo vyniklo najmä pri interpretácii balád (najznámejšia z nich je nahrávka evergreenu Body and Soul, 1939). Ako prvý uplatnil tenorsaxofón ako džezový nástroj. Najväčší vplyv mal v období swingu.

1864 – Hawthorne, Nathaniel

Hawthorne [hótorn], Nathaniel, vlastným menom Nathaniel Hathorne, 4. 7. 1804 Salem, Massachusetts – 19. 5. 1864 Plymouth, New Hampshire — americký spisovateľ, predchodca modernej psychologickej prózy. Pochádzal zo starej puritánskej rodiny z Nového Anglicka. Jeden z jeho predkov bol sudcom v známom salemskom procese proti bosorkám, čo hlboko poznačilo Hawthornovu umeleckú tvorbu. R. 1821 – 25 študoval na Bowdoin College, jeho spolužiakom bol budúci prezident USA F. Pierce (Hawthorne napísal jeho životopis Život Franklina Piercea, Life of Franklin Pierce, 1852), po ktorého zvolení za prezidenta sa Hawthorne stal americkým konzulom v Liverpoole (1853 – 57), potom žil dva roky v Taliansku, 1860 sa usadil v Concorde.

Námetom väčšiny jeho próz je problematika puritánskej minulosti Nového Anglicka, kritizoval puritánsku neznášanlivosť a pokrytectvo, zobrazoval univerzálne existenciálne i hodnotové problémy, najmä zodpovednosť, vinu a trest. Úspech získal symbolicko-alegorickým románom Šarlátové písmeno (The Scarlet Letter, 1850; slov. 1968; viackrát sfilmovaný) odohrávajúcim sa v novoanglickej puritánskej kolónii v pol. 17. stor. Jeho témou nie je len citový vzťah Hester a mladého kňaza, ale predovšetkým hlavný symbol – šarlátové písmeno A (angl. adulteress) a možnosti jeho výkladu. Román je umeleckým zavŕšením alegoricko-symbolistických poviedok zo zbierok Prerozprávané príbehy (Twice-Told Tales, 2 zv., 1837 – 42; sfilmovaná 1963, réžia Sidney Salkow) a Machy z Old Mansu (Mosses from an Old Manse, 1846) i prvej prózy Fanshawe (1828). Autor románov Dom so siedmimi štítmi (The House of the Seven Gables, 1851; slov. 1989; viackrát sfilmovaný) o kliatbe, Blithedalská romanca (The Blithedale Romance, 1852), v ktorej zachytáva svoje zážitky zo sedemmesačného pobytu v experimentálnej osade transcendentalistov Brook Farm, a Mramorový faun (The Marble Faun, 1860; sfilmovaný 1920, réžia Mario Bonnard), v ktorom sa inšpiroval svojimi cestami po Taliansku.

1890 – Ho Či Min

Ho Či Min, Ho Chi Ming, vietnamsky Ho Chi Minh, vlastným menom Nguyen Sinh Cung, 19. 5. 1890 Kim Lien, provincia Nghe An – 2. 9. 1969 Hanoj — vietnamský politik. Pochádzal z rodiny konfuciánskeho učenca (podľa konfuciánskej tradície mu rodičia po dosiahnutí školského veku dali meno Nguyen Tat Thanh). Po skončení gymnázia v Hue učil na základnej škole. R. 1911 odišiel do Európy (pravdepodobne ako kuchár na lodi). Biografické údaje o jeho pôsobení v nasledujúcom období sú nejednotné, pretože používal množstvo mien a literárnych pseudonymov. Istý čas žil v USA, Londýne a Paríži (tam používal pseudonym Nguyen Ai Quoc). Od 1919 (podľa niektorých údajov už od 1917) žil opäť vo Francúzsku, kde sa oboznámil s myšlienkami komunizmu, pripojil sa k Socialistickej strane a po jej rozštiepení sa stal spoluzakladateľom Francúzskej komunistickej strany (1920). V snahe dosiahnuť nezávislosť Vietnamu sa prostredníctvom petície vypracovanej ním založeným Združením annamských vlastencov (Association des patriotes annamites) pokúsil predložiť na mierových rokovaniach vo Versailles návrh nového politického usporiadania Indočíny. Podieľal sa na vydávaní novín Le Paria (Vydedenec) a i. aktivitách, neskôr boli pod jeho vedením vydané prvé noviny vo vietnamčine Thanh nien (Mládež). R. 1923 bol z Francúzska vypovedaný, žil v Moskve, kde si zvolil pseudonym Ho Či Min (doslovne ten, ktorý učí, osvecuje), od 1925 na rôznych miestach v Číne, Thajsku a v Európe, dvakrát bol väznený (1931 – 33 Hongkong, 1942 Kanton). R. 1925 sa stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Indočíny. Od 1934 žil opäť v Moskve. R. 1940 sa vrátil do Vietnamu, kde 1941 spoluzaložil politickú a vojenskú organizáciu Viet Minh (Liga nezávislosti Vietnamu), ktorej cieľom bolo bojovať proti japonskej okupácii a prostredníctvom ktorej viedol augustovú revolúciu (1945). Zostavil text Vyhlásenia nezávislosti Vietnamu (1945) a v marci 1946 bol zvolený za predsedu vlády Vietnamskej demokratickej republiky (vo funkcii do 1955). Po vylodení francúzskych vojsk (v septembri 1945) bol v marci 1946 nútený súhlasiť s návratom Francúzov do Vietnamu výmenou za odvolanie Čankajškovej armády, ktorá obsadila sev. Vietnam. R. 1951 sa stal predsedom a generálnym tajomníkom Vietnamskej strany pracujúcich (komunistickej strany), ktorá nadviazala na prácu svojej predchodkyne, Komunistickej strany Indočíny. Počas prvej indočínskej vojny (1946 – 54) viedol spolu s Vo Nguyen Giapom partizánsku vojnu proti Francúzom až do víťazstva pri Điên Biên Phu (Dien Bien Phu) v máji 1954. Po Ženevskej konferencii o Kórei a Indočíne (26. 4. – 21. 7. 1954), ktorej výsledkom bolo rozdelenie Vietnamu na sev. a juž. časť, bol 1955 zvolený za prezidenta sev. Vietnamu (Vietnamskej demokratickej republiky, vo funkcii bol do svojej smrti 1969). V nasledujúcich rokoch so širokou pomocou Zväzu sovietskych socialistických republiík a krajín východného bloku presadzoval plánované hospodárstvo podľa vzoru tzv. ľudových demokracií (radikálne znárodňovanie, pozemkové reformy, industrializácia). Ako vedúca osobnosť národnooslobodzovacieho hnutia proti Francúzsku a Japonsku pokračoval aj v 60. rokoch 20. stor. a počas vietnamskej vojny v boji za zjednotenie Vietnamu pod komunistickou vládou. Venoval sa aj poézii, písal básne v klasickej čínštine, autor neskôr vydanej zbierky Denník z väzenia (Nhat ky trong tu, 1964). Pochovaný je vo vlastnom mauzóleu v Hanoji na námestí Ba Dinh. Hoci sám vyznával jednoduchý životný štýl, skromnosť a askézu, stal sa už počas života predmetom uctievania (v mnohých chrámoch a svätyniach sa Vietnamci dodnes klaňajú jeho duchu ako hlavnému štátnemu duchovi-ochrancovi). Stal sa symbolom boja proti USA a Američanmi podporovanému režimu v juž. Vietname. Podľa neho bola nazvaná sieť ciest a chodníkov, ktorými boli počas vietnamskej vojny zásobované severovietnamské vojenské jednotky bojujúce v juž. Vietname (tzv. Hočiminov chodník). Po zjednotení krajiny 1976 bolo býv. hlavné mesto juž. Vietnamu Saigon premenované na Hočiminovo Mesto.

1918 – Hodler, Ferdinand

Hodler, Ferdinand, 14. 3. 1853 Bern – 19. 5. 1918 Ženeva — švajčiarsky maliar, popredný predstaviteľ symbolizmu a švajčiarskeho maliarstva na prelome 19. a 20. stor.

V ranej tvorbe maľoval žánrové idealizované obrazy remeselníkov, realistické krajiny zaliate svetlom a portréty. Od začiatku 90. rokov 19. stor. vyvinul osobitý maliarsky štýl vyznačujúci sa architektonickou prísnosťou, rytmickou artikuláciou tvarov a svetlou farebnosťou. Sústredil sa najmä na maľbu figurálnych kompozícií s alegoricko-symbolickým významom, v ktorých sa snažil zobraziť elementárne psychické stavy a energiu prírody podané v idealizovanom duchu súdobého náboženského mysticizmu (Noc, 1890; Deň, 1900; Jar, 1901). Symetriu a rytmus vnímal ako konštrukčné prvky ľudskej spoločnosti i prírody, aplikoval ich vo svojom kompozičnom systéme, ktorý nazval paralelizmus. Ten programovo rozvíjal aj v krajinomaľbe (Ženevské jazero, okolo 1911), v historických maľbách, ktoré mu zabezpečili popularitu, v množstve významných verejných objednávok, najmä monumentálnych nástenných malieb (Odchod jenských študentov do napoleonskej vojny, 1813, 1907 – 08), a v portrétoch (namaľoval viac ako 50 autoportrétov). Jeho diela sa vyznačujú napätou atmosférou, expresivitou a monumentalitou, sú založené na plochách jasných farieb a na pevných rytmických líniách.

1934 – Jelšina, Milan

Jelšina, Milan, 19. 5. 1934 Žilina – 6. 12. 2006 Košice — slovenský informatik. R. 1964 – 2006 pôsobil na Vysokej škole technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach, 1971 – 85 vedúci Katedry automatizácie a regulácie, 1985 – 90 dekan Elektrotechnickej fakulty, 1991 – 2001 vedúci Katedry počítačov a informatiky; 1982 profesor. Priekopník v oblasti počítačového inžinierstva a informatiky na Slovensku, venoval sa najmä problematike riadiacich a robotických systémov, ako aj architektúre počítačových systémov. Autor viacerých vysokoškolských učebných textov a učebníc, napr. Architektúra počítačov (1992), Architektúra počítačových systémov (2000) a Architektonické riešenie počítačového systému (2004). Nositeľ viacerých ocenení.

1926 – Kaula, William Mason

Kaula, William Mason, 19. 5. 1926 Sydney, Austrália – 1. 4. 2000 Los Angeles — americký geofyzik a geodet. Študoval na Vojenskej akadémii vo West Pointe a na Ohio State University v Columbuse. R. 1957 – 60 pôsobil v Army Map Service v Bethesde (Maryland), 1960 – 63 v Goddardovom stredisku kozmických letov NASA v Greenbelte (Maryland). R. 1963 – 92 profesor geofyziky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), zároveň 1984 – 87 riaditeľ geodetického oddelenia v Národnom oceánskom a atmosférickom úrade (National Oceanic and Atmospheric Administration, NOAA) v Rockville (Maryland). R. 1971 a 1972 vedúci tímu NASA pre laserové výškomery lunárnych misií Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17, 1989 sa podieľal na príprave misie sondy Magellan zameranej na prieskum Venuše.

Zaoberal sa najmä gravitačným poľom Zeme, akréciou a vnútornou stavbou terestrických planét, ich dynamikou a tepelným vývojom, ako aj teóriou slapov Zeme, vznikom a vývojom slnečnej sústavy, vznikom Mesiaca a i. Zakladateľ kozmickej geodézie a systému GPS satelitov. Autor vyše 250 vedeckých prác. Hlavné diela: Teória družicovej geodézie: aplikácia družíc v geodézii (Theory of Satellite Geodesy: Application of Satellites to Geodesy, 1966), Úvod do planetárnej fyziky (An Introduction to Planetary Physics, 1968). Nositeľ viacerých ocenení. Je podľa neho nazvaný asteroid číslo 5485 (Kaula).

1969 – Keylwerth, Rudolf

Keylwerth [kejlvert], Rudolf, 26. 10. 1911 Most, Česko – 19. 5. 1969 Viedeň — nemecký drevársky odborník. R. 1938 – 45 pôsobil v Ríšskom ústave pre výskum dreva v Eberswalde (1943 – 45 ako hlavný inžinier), súčasne od 1940 prednášal na tamojšej vysokej lesníckej škole mechanickú technológiu dreva a technickú mechaniku, od 1946 pôsobil v Spolkovom ústave pre výskum lesného hospodárstva a drevárstva v Reinbeku, 1956 riaditeľ novozaloženého Ústavu fyziky dreva a mechanickej technológie dreva pri Spolkovom ústave pre výskum lesného hospodárstva a drevárstva, súčasne profesor na univerzite v Hamburgu. Zaoberal sa fyzikou dreva, najmä jeho pružnostnými vlastnosťami, rozmerovou stabilitou a sušením, ako aj využitím matematickej štatistiky vo výskume dreva a drevárskych materiálov i uplatňovaním vedeckého výskumu v praxi. Autor vyše 100 vedeckých a odborných publikácií.

1931 – Kmeťová, Dagmar

Kmeťová, Dagmar, 19. 5. 1931 Přerov, ČR – 3. 7. 2012 Košice — slovenská hutnícka odborníčka, manželka Stanislava Kmeťa, matka Stanislava Kmeťa. Od 1954 pôsobila na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach (dnes Technická univerzita), 1970 – 87 vedúca Katedry kovohutníctva (resp. Katedry neželezných kovov a spracovania odpadov, dnes Ústav recyklačných technológií); 1981 profesorka. Zaoberala sa hutníctvom ušľachtilých a vzácnych kovov a hydrometalurgiou, špeciálne segregačným pražením niklových rúd, spracovaním hlbokomorských konkrécií a základným výskumom hydrometalurgických pochodov. Spoluautorka učebníc Obecné hutnictví (1958), Hutníctvo drahých a vzácnych kovov (1967) a vysokoškolských učebných textov. Nositeľka niekoľkých ocenení.