Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1629 – Abbás I. Veľký

Abbás I. Veľký, 27. 1. 1571 – 19. 1. 1629 provincia Mázandarán — perzský šáh (1587 – 1629) z dynastie Safíjovcov. Presadil centralizáciu ríše obmedzením moci tureckých chánov, podporoval perzskú byrokraciu, 1597 – 98 preniesol sídlo safíjovskej ríše do Isfahánu. R. 1598 získal naspäť Herát, 1618 zvíťazil nad Osmanmi pri Sufiane, 1601 – 02 dobyl Bahrajn, 1621 Kandahár, 1623 Irak. Jeho vláda bola obdobím najväčšieho politického rozmachu i rozkvetu perzského umenia a architektúry. Podporoval obchod, nadviazal hospodárske a polit. styky s európskymi krajinami.

1883 – Abendroth, Hermann

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

1911 – Apih, Josip

Apih [-ich], Josip, 16. 3. 1853 Zapuže, Radovljica – 19. 1. 1911 Klagenfurt — slovinský dejepisec, jeden zo zakladateľov profesionálnej novodobej slovinskej historiografie, jeden z prvých, ktorí začali využívať archívne pramene. Zameriaval sa na výskum kultúrnych a politických slovinských dejín 18. – 19. stor. a dejín národného školstva. Hlavné dielo: Slovinci a rok 1848 (Slovenci in leto 1848, 1888).

1947 – Balcerowicz, Leszek

Balcerowicz [-vič], Leszek, 19. 1. 1947 Lipno, Kujavsko-prímorské vojvodstvo, Poľsko — poľský ekonóm a politik. Absolvent (1970) Ústrednej školy pre plánovanie a štatistiku vo Varšave (dnes Varšavská ekonomická škola) a St. John’s University v New Yorku. R. 1970 – 80 pôsobil v Inštitúte medzinárodných ekonomických vzťahov. Od 1992 profesor na Varšavskej ekonomickej škole. R. 1989 -91 a 1997 – 2000 súčasne podpredseda vlády a minister financií, 2001 – 07 prezident Národnej banky Poľska. R. 1995 – 2000 predseda liberálnej politickej strany Únia slobody (Unia Wolności).

Vypracoval program stabilizácie a transformácie poľského hospodárstva po páde komunizmu (1989 program šokovej reformy, tzv. Balcerowiczov plán). Autor prác z oblasti medzinárodných ekonomických vzťahov a ekonomických systémov, ktoré boli významné aj pre ostatné bývalé socialistické krajiny. R. 2016 bol ukrajinským prezidentom P. O. Porošenkom pozvaný uskutočniť reformu na Ukrajine, vo funkcii jedného zo zástupcov prezidenta sa stal ekonomickým poradcom ukrajinskej vlády.

1946 – Barnes, Julian

Barnes [báns], Julian, 19. 1. 1946 Leicester — anglický spisovateľ. V jeho románoch dominuje forma nad obsahom, svet skúma najmä z pohľadu ďalšieho vývinu kultúry. Autor románov Metroland (1980; sfilmovaný 1997, réžia Philip Saville), Keď ma ešte nepoznala (Before She Met Me, 1982; slov. 2002), Flaubertov papagáj (Flaubert’s Parrot, 1984), Dívať sa do slnka (Staring at the Sun, 1986), História sveta v 10 a 1/2 kapitolách (A History of the World in 10½ Chapters, 1989; slov. 1994), Ako to vlastne bolo? (Talking It Over, 1991; sfilmovaný 1996, réžia Marion Vernouxová), Dikobraz (The Porcupine, 1992), Anglicko, Anglicko (England, England, 1998), Láska atď. (Love, etc, 2000), Arthur & George (2005; slov. 2010), Pocit konca (The Sense of an Ending, 2011; slov. 2012; sfilmovaný 2017, réžia Ritesh Batra), Šum času (The Noise of Time, 2016; slov. 2016). Pod pseudonymom Dan Kavanagh vydáva detektívne romány.

Autor zbierky poviedok Stolík s citrónmi (The Lemon Table, 2004) a pamätí Žiadny dôvod k obavám (Nothing to Be Frightened Of, 2008) a Roviny života (Levels of Life, 2013; slov. 2014). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2004) a Man Bookerovej ceny za román Pocit konca (2011).

1924 – Čierny, Gustáv

Čierny, Gustáv, 19. 1. 1924 Bodorová, okres Turčianske Teplice – 15. 12. 2011 Bratislava — slovenský lekár, anatóm. Od 1952 pôsobil v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1962 – 86 jeho prednosta), 1961 – 63 prodekan Lekárskej fakulty UK; 1973 profesor, 1983 DrSc. Zaoberal sa neuroanatómiou, najmä lokalizáciou motoneurónov v predných rohoch miechy pre svaly končatín a trupu. Predseda Slovenskej anatomickej spoločnosti a Československej anatomickej spoločnosti J. E. Purkyňu, dlhoročný člen Prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti, čestný člen viacerých zahraničných anatomických spoločností. Autor a spoluautor diel Návody na pitevné cvičenia hlavy a krku (1978), Sústavná anatómia človeka I (1979), Klinická urológia (1990). Nositeľ viacerých ocenení.

1851 – Echeverría, Esteban

Echeverría [ečeverríja], Esteban, plným menom José Esteban Antonio Echeverría Espinosa, 2. 9. 1805 Buenos Aires – 19. 1. 1851 Montevideo — argentínsky spisovateľ, vedúca osobnosť prvej generácie hispanoamerických romantikov. R. 1825 – 30 študoval v Paríži, po návrate bol 1838 spoluzakladateľom najvýznamnejšieho združenia argentínskych romantikov Asociación de Mayo (Májové spoločenstvo), autor jeho manifestu Krédo (Credo), ktorý vydal 1839 v exile v Montevideu.

V básnickej poéme Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira ó la novia del Plata, 1832) ako prvý po španielsky píšuci autor uplatnil formálne i tematické zásady romantizmu prenesené z Francúzska. V lyrickoepickej básni Zajatkyňa (La cautiva) zo zbierky Verše (Rimas, 1837), v tragickom príbehu lásky ohrozenej Indiánmi a divokým prostredím, uviedol do argentínskej literatúry motív pampy. Autor novely Bitúnok (El Matadero, posmrtne časopisecky 1871, knižne 1874 v 5. zv. Súborného diela dona Estebana Echeverríu, Obras completas de d. Esteban Echeverria), ktorá je metaforou Argentíny za vlády diktátora J. M. de Rosasa a pôsobivým obrazom súdobej spoločenskej morálky a politických problémov. V opisoch drsného prostredia bitúnku s krutými obrazmi zábavy mäsiarov sú už badateľné zárodky realizmu a naturalizmu.

1890 – Hála, Jan

Hála, Jan, 19. 1. 1890 Blatná, dnes súčasť Frymburku, okres Český Krumlov, ČR – 17. 5. 1959 Važec, okres Liptovský Mikuláš — český maliar a ilustrátor pôsobiaci na Slovensku.

R. 1910 – 15 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V ranom období tvorby sa venoval krajinomaľbe (Stará škola, 1915) a expresívne podaným sociálnym motívom z prostredia baníkov. R. 1923 sa usadil vo Važci, kde spočiatku maľoval figurálne štúdie národopisného charakteru (Pri okienku, 1923), od zač. 30. rokov 20. stor. vytváral maľby v duchu idealizovanej ľudovožánrovej maľby vo výraznom secesno-dekoratívnom štýle. Sústredil sa najmä na motívy zo života liptovského ľudu, ktoré často umiestňoval na pozadie scenérie Vysokých Tatier. V jeho dielach dominujú motívy pracujúcich žien (Priadky, 1934), ľudovej zábavy (Tanec vo Važci, 1931), a najmä nevesty (Važecká mladucha s jablkom, 1944) a matky s dieťaťom (Važtianska madona, 1928).

Významná je aj jeho ilustrátorská činnosť, vytváral najmä ilustrácie pre deti a mládež. Iniciátor výtvarného života v regióne. R. 1976 bola vo Važci zriadená Galéria Jana Hálu ako vysunutá expozícia Galérie P. M. Bohúňa.

1917 – Hegyi, Eugen

Hegyi [-ďi], Eugen, 19. 1. 1917 Levoča – 2. 4. 2011 Bratislava — slovenský lekár, dermatológ, alergiológ a klinický imunológ, brat Ladislava Hegyiho. R. 1942 – 44 pôsobil v Trebišove, 1944 v Bardejove, 1945 – 88 na Dermatovenerologickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, zakladateľ a poverený vedúci Dermatovenerologickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Martine (1962 – 72), zakladateľ a prvý riaditeľ Ústavu lekárskej kozmetiky v Bratislave (1968 – 81), vedúci Dermatovenerologickej katedry Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a zdravotníckych pracovníkov v Bratislave (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU), 1988 – 2000 konzultant na Katedre dermatovenerológie SZU; 1965 DrSc., 1967 profesor. Zaoberal sa najmä alergiológiou, klinickou imunológiou a kožnými chorobami z povolania. Podieľal sa na zostavení ochranných mastí (Indulona). Autor a spoluautor 18 knižných prác, napr. Diagnostika profesionálneho ekzému (1960), Prevencia a odškodňovanie kožných chorôb z povolania (1966), Pracovné a ochranné masti a pasty (1966), Diagnostika a terapia v dermatovenerologickej praxi (1972), Praktická terapia kožných a pohlavných chorôb (1979), Dermatovenerológia v praxi (1987), Dermatovenerologický atlas – Atlas of Dermatology (1990), Moderná terapia dermatovenerologických chorôb v lekárskej praxi (1993), Ošetrovanie a liečenie kožných a pohlavných chorôb (1994), Dermatologická propedeutika (1997), Aktuálne kapitoly klinickej dermatológie a venerológie (2003), autor vyše 300 vedeckých štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch. Zakladateľ a prvý predseda Slovenskej spoločnosti pre alergológiu a klinickú imunológiu, zakladateľ Slovenskej dermatovenerologickej spoločnosti, čestný člen Československej spoločnosti J. E. Purkyňu (1977), Československej dermatologickej spoločnosti (1977), Československej spoločnosti pre alergiológiu a klinickú imunológiu, dermatologických vedeckých spoločností vo Fínsku, v Maďarsku, Nemecku a Poľsku, čestný člen Maďarskej alergiologickej spoločnosti i Spoločnosti pre alergiológiu a experimentálnu imunológiu v bývalej NDR, nositeľ mnohých ocenení.

1833 – Hérold, Louis Joseph Ferdinand

Hérold [erold], Louis Joseph Ferdinand, 28. 1. 1791 Paríž – 19. 1. 1833 tamže — francúzsky skladateľ. Pôsobil v operných divadlách v Paríži ako korepetítor. Autor baletov a opier, pri ktorých sa inšpiroval G. Rossinim a francúzskou tradíciou. Prvý úspech zaznamenal operou Ružičky (Les rosières, 1817), nasledovali opery Zvonček (La clochette, 1817) a Marie (1826). V posledných operách Zampa (1831) a Pisárska lúka (Le pré-aux-clercs, 1832) sa priblížil žánru veľkej francúzskej opery. V repertoári svetových baletných súborov je dodnes balet La Fille mal gardée (slovensky aj názov Márna opatrnosť) s Héroldovým hudobným spracovaním (1827).

1479 – Ján II.

Ján II., 29. 6. 1397 Medina del Campo, provincia Valladolid – 19. 1. 1479 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1458), syn Ferdinanda I. Aragónskeho (†1416), otec Ferdinanda II. Katolíckeho. Prostredníctvom sobáša s dedičkou Navarry Blankou (†1441) sa stal navarrským kráľom ako jej spoluvládca (od 1425). Na aragónsky trón nastúpil po smrti staršieho brata Alfonza V. Veľkodušného (→ Alfonz I.), neapolsko-sicílsku korunu však nezískal. Pokúšal sa upevniť kráľovskú moc, proti čomu sa bránila odbojná šľachta. R. 1462 – 72 musel čeliť povstaniu v Katalánsku. Na rozdiel od svojich predchodcov zmenil zahraničnopolitický kurz voči Francúzsku, s ktorým udržiaval výborné vzťahy.

1943 – Joplinová, Janis

Joplinová [džop-] (Joplin), Janis, 19. 1. 1943 Port Arthur, Texas – 4. 10. 1970 Los Angeles, Kalifornia — americká rocková a bluesová speváčka, jedna z najvýznamnejších belošských bluesových a rockových interpretiek, jeden z idolov hnutia hippies. Spievať začala v 60. rokoch 20. stor. v kluboch v Austine a Houstone popri štúdiu na Texaskej univerzite, kde sa zaujímala o umenie a literatúru, najmä o diela bítnikov (J. Kerouac, A. Ginsberg). R. 1963 odišla do San Francisca, kde spievala v kluboch, od 1966 sólistka miestnej garážovej skupiny Big Brother and The Holding Company. Jej drsný, expresívny hlas vniesol do bluesovo-psychedelického zvuku kapely potrebnú emotívnosť a 1966 vyšla ich prvá spoločná dlhohrajúca gramofónová platňa. Zásadný prelom v kariére dosiahla 1967 vystúpením na Pop Festivale v Monterey, vrchol popularity získala svojou verziou piesne Ball And Chain. Následne 1968 vyšiel úspešný album Cheap Thrills s hitom Piece of My Heart. R. 1969 začala spievať sólovo. Pod vplyvom kráľa soulu O. Reddinga sa inšpirovala memphiským štýlom rhythm and blues a začala vystupovať so skupinou Kozmic Blues Band. R. 1969 vyšiel ich spoločný, soulovo ladený album I Got Dem Ol’ Kozmic Blues Again Mama!, ktorý sa umiestnil na 5. mieste americkej hitparády. R. 1970 absolvovala veľké turné so skupinou Full-Tilt Boogie Band a zúčastnila sa na protivojnovom rockovom festivale (pri príležitosti 25. výročia zhodenia prvej atómovej bomby na Hirošimu) na newyorskom štadióne Shea Stadium. Zároveň pracovala na novom albume Pearl (vyšiel 1971, 9 týždňov na 1. mieste v americkej hitparáde), ktorý však nedokončila. Zomrela na predávkovanie sa heroínom deň pred plánovanou štúdiovou nahrávkou piesne Buried Alive In The Blues. Joplinová menila výraz svojich piesní od „drzého“ v Move Over cez soulový v Trust Me a A Woman Left Lonely po country-bluesový v skladbe K. Kristoffersona Me And Bobby McGee, zmysel pre humor uplatnila v interpretácii piesne Mercedes Benz. Jej tragický koniec predznamenala gospelová pieseň Get It While You Can. Svoj intelekt uplatňovala nielen v hudbe, ale aj v revolte voči establishmentu.

1972 – Kaliská, Elena

Kaliská, Elena, 19. 1. 1972 Zvolen — slovenská vodná slalomárka (kajakárka). Olympijská víťazka v kajaku žien (K1) na letných olympijských hrách 2004 (Atény) a 2008 (Peking). Majsterka sveta v kajaku žien (K1) 2005 (Penrith, Austrália) a v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2011 (Bratislava-Čunovo), majsterka Európy v kajaku žien (K1) 1998 (Roudnice nad Labem, ČR), 2002 (Bratislava-Čunovo), 2004 (Skopje, Macedónsko), 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko) a 2009 Nottingham (Spojené kráľovstvo). Majsterka Európy v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2000 (Mezzana, Taliansko), 2005 (Tacen, Slovinsko) a 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko). Viacnásobná majsterka Slovenska, 2005 celková víťazka Svetového pohára v kajaku žien (K1). R. 2004 víťazka novinárskej ankety Športovec roka na Slovensku, 2007 – 09 získala v ankete Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode ocenenie Kajakárka roka. Rad Ľ. Štúra I. triedy (2011).

1922 – Kawalerowicz, Jerzy

Kawalerowicz [-vič], Jerzy, 19. 1. 1922 Gwoździec, dnes Gvizdec, Ivanofrankivská oblasť, Ukrajina – 27. 12. 2007 Varšava — poľský režisér a scenárista. Pôvodne študoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Krakove, čo pozitívne ovplyvnilo výtvarnú stránku celej jeho filmovej tvorby. Začínal ako asistent W. Jakubowskej (1949). Patril k spoločensky aktívnym filmárom a k tvorcom poľskej filmovej školy, od 1955 viedol produkčné filmové štúdio Kadr. R. 1985 – 89 poslanec Sejmu.

Režijne debutoval filmom Zázrak pri mlyne (Gromada, 1951), popularitu si získal filmom Hľadal som pravdu (Celuloza, 1953) a jeho pokračovaním Pod frýgickou hviezdou (Pod gwiazdą frygijską, 1954) z prostredia robotníckych štrajkov podľa literárnej predlohy I. Newerlyho, ako aj obrazovo inovatívnou psychologickou štúdiou Vlak (Pociąg, 1959). Svoj osobitý poetický štýl, ako aj zmysel pre výtvarnú stránku filmu majstrovsky vyjadril v adaptácii rovnomenného historického románu J. Iwaszkiewicza Matka Johana od Anjelov (Matka Joanna od Aniołów, 1946; sfilmované 1960; 1961 hlavná cena na MMF v Cannes), v ktorej prostredníctvom viacvýznamového podobenstva s nádychom mysticizmu vykreslil príbeh o mníškach posadnutých diablom. Film Faraón (Faraon, 1966) nakrútený podľa literárnej predlohy B. Prusa bol 1967 nominovaný na Oscara v kategórii najlepší zahraničný film. Kawalerowicz bol spoluautorom (alebo autorom) scenárov všetkých svojich filmov (stal sa prezidentom Asociácie poľských scenáristov). Režisér filmov Kto zrádza (Cień, 1956), Pravdivý koniec veľkej vojny (Prawdziwy koniec wielkiej wojny, 1957), Hra (Gra, 1968), Magdaléna (Maddalena, 1970), Smrť prezidenta (Śmierć prezydenta, 1977), Hostinec (Austeria, 1982, podľa rovnomennej literárnej predlohy J. Stryjkowského), Väzeň Európy (Jeniec Europy, 1989), Quo Vadis (2001, na motívy románu H. Sienkewicza) a i. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1921 – Keïta Fodéba

Keïta Fodéba [kej-], aj Fodéba Keïta, 19. 1. 1921 Siguiri – 27. 5. 1969 Konakry — guinejský choreograf, hudobník, básnik, dramatik a politik. Od 1947 študoval právo v Paríži, kde 1948 založil tanečný súbor Théâtre Africain, 1952 premenovaný na Les Ballets Africains (→ Africký balet), ktorý propagoval tradičnú guinejskú kultúru, hudbu a tanec; so súborom podnikol úspešné turné. Po návrate do Guiney spolupracoval 1956 – 57 s A. S. Tourém (od 1958 prezident Guiney) v politickej strane Africké demokratické zhromaždenie (Rassemblement démocratique africain, RDA). R. 1961 sa stal ministrom obrany a bezpečnosti, 1965 z politických príčin internovaný v koncentračnom tábore Camp Boiro (na predmestí Konakry) zriadenom pre odporcov diktátorského prezidenta A. S. Tourého, 1969 zastrelený bez súdu. Autor básnických zbierok Africké básne (Poèmes africains, 1950) a Africké zore (Aube africaine, 1957) i divadelných hier Učiteľ (Le Maître d’école, 1952) a Polnoc (Minuit, 1952).

1897 – Kerényi, Károly

Kerényi [-ňi], Károly, aj Karl, Carl, 19. 1. 1897 Temešvár, Rumunsko – 14. 4. 1973 Kilchberg (pri Zürichu), pochovaný v Ascone, Švajčiarsko — maďarský klasický filológ a religionista. Po ukončení štúdia klasickej filológie na univerzite v Budapešti (1919) cestoval po Európe, navštívil Grécko i Taliansko a absolvoval viacero študijných pobytov na nemeckých univerzitách (v Greifswalde, Heidelbergu a Berlíne). Od 1934 pôsobil ako profesor na univerzite v Pécsi, súčasne ako súkromný docent na univerzite v Budapešti. R. 1943 odišiel pred rasovým prenasledovaním do Švajčiarska. R. 1941 nadviazal spoluprácu s C. G. Jungom, 1948 sa podieľal na založení jeho ústavu v Küsnachte (pri Zürichu), 1948 – 62 vedúci výskumu. Pravidelne prednášal na viacerých európskych univerzitách, napr. v Bonne (1955 – 56), Ríme (1960), Zürichu (1961) a Janove (1964). Dlhoročne udržiaval korešpondenciu s T. Mannom (stal sa jeho konzultantom pri tvorbe románu Jozef a jeho bratia, 1933 – 43) a s H. Hessem.

Vo svojich filozofických názoroch bol ovplyvnený A. Schopenhauerom a F. Nietzschem, po 1945 bol predstaviteľmi marxistickej filozofie obvinený zo sklonov k nacizmu. Jeden zo zakladateľov modernej teórie mýtu. S C. G. Jungom napísal prácu Úvod do podstaty mytológie (Einführung in das Wesen der Mythologie, 1942) inšpirovanú teóriou archetypov. V prácach, v ktorých sa prevažne zaoberal gréckou mytológiou (Náboženstvo Grékov a Rimanov, Die Religion der Griechen und Römer, 1963; Mytológia Grékov, Die Mythologie der Griechen, 1966), vysvetľoval význam mýtu ako autentického vyjadrenia ľudskej existencie. Od 1961 člen Nórskej akadémie vied, 1989 (posmrtne) mu bolo vrátené členstvo v Maďarskej akadémii vied (odobraté v 50. rokoch 20. stor.). Nositeľ viacerých vyznamenaní, ako aj posmrtne udeleného maďarského štátneho vyznamenania Széchényiho ceny (1990).

1788 – Kiseľov, Pavel Dmitrijevič

Kiseľov, Pavel Dmitrijevič, gróf (1839), 19. 1. 1788 Moskva – 26. 11. 1872 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský politik, vojenský činiteľ a generál, reformátor a diplomat. Zúčastnil sa Vlasteneckej vojny 1812 proti Napoleonovi I. Bonapartovi. Od 1814 pobočník cára Alexandra I. Pavloviča, ktorého sa pokúsil presvedčiť o potrebe postupného zrušenia nevoľníctva. R. 1819 – 29 náčelník štábu 2. armády pôsobiacej na Ukrajine, kde sa zblížil s členmi Južného spolku (najmä s P. I. Pesteľom). V armáde obmedzil používanie telesných trestov, založil viacero vojenských nemocníc, vystupoval za skrátenie vojenskej služby. Počas rusko-tureckej vojny (1828 – 29) ako náčelník štábu 2. armády velil všetkým vojenským operáciám na ľavom brehu Dunaja. R. 1829 – 34 veliteľ ruských vojsk a hlava ruskej administrácie (vládny komisár s plnou mocou) v kniežatstvách Moldavsko a Valašsko, kde zaviedol rad pokrokových reforiem najmä v prospech roľníkov, položil základy na zriadenie stálej armády a polície i na sformovanie systému zdravotníctva, podporoval zveľaďovanie miest ap. Od 1834 člen Štátnej rady, od 1835 člen Tajného výboru na posúdenie projektu roľníckej reformy, 1836 – 55 náčelník 5. oddelenia cárovej kancelárie, ktorá mala na starosti správu agendy štátnych roľníkov, 1838 – 56 prvý minister financií. Pripravil a 1837 – 41 uskutočnil čiastočnú roľnícku reformu, ktorú chápal ako prvý krok k širokej roľníckej reforme. Navrhol plán na štátnu reguláciu prídelov a povinností poddaných roľníkov, ktorý zahŕňal aj ich právo na vlastnenie hnuteľného majetku a pridelenie normou pevne stanovenej pôdy, i plán na obmedzenie práva statkárov trestať nevoľníkov, ktorým radil obracať sa na súd ako rovným so slobodnými roľníkmi, čo však vyvolalo odpor statkárov. Z jeho iniciatívy sa začali na dedinách štátnych roľníkov zakladať farské školy (od 1842 mužské, od 1847 ženské). R. 1856 – 62 veľvyslanec v Paríži, v posledných rokoch života sa politicky neangažoval.

1922 – Klimová, Tamara

Klimová, Tamara, 19. 1. 1922 Ostrava, Česko – 28. 1. 2004 Bratislava — slovenská maliarka a grafička, predstaviteľka geometrickej abstrakcie, manželka Alojza Klima. R. 1945 – 51 študovala na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe u J. Baucha a E. Fillu. R. 1959 – 66/67 členka ženskej umeleckej Skupiny 4, ktorú 1959 vytvorili 4 názorovo príbuzne zamerané autorky (T. Klimová, O. Bartošíková, V. Kraicová, J. Čihánková), 1967 – 72 Klubu konkretistov. Od geometrizujúcich zobrazení zátiší a krajín prešla k abstraktnej geometrickej tvorbe (séria kryštálových útvarov, zač. 60. rokov 20. stor.). V grafickej a maliarskej tvorbe s dominujúcou témou mnohouholníkov a rytmických kompozícií geometrických tvarov pracovala s racionálnou konštruktívnou výstavbou obrazu, zaoberala sa priestorovými vzťahmi tvarov, línií a farieb a ich variáciami, ktoré realizovala na princípe hry. Pri reliéfoch a objektoch, ktoré v jej tvorbe dominovali od záveru 60. rokov 20. stor., využívala nové materiály, napr. plexisklo, plasty či kovovú fóliu. Pre jej diela je charakteristická vyváženosť racionálneho a subjektívneho. Vystavovala na mnohých výstavách doma i v zahraničí.

1974 – Klimo, Zoltán

Klimo, Zoltán, 23. 12. 1905 Banská Bystrica – 19. 1. 1974 Košice — slovenský lekár, psychiater, otec Vladimíra Klima. R. 1930 – 36 pôsobil na Psychiatrickej klinike Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (asistent Zdeňka Myslivečka), 1936 – 38 na Neuropsychiatrickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1938 a 1946 – 48 prednosta neuropsychiatrického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach a 1938 – 45 Štátnej nemocnice v Martine, 1948 – 72 prednosta Psychiatrickej kliniky a vedúci Katedry psychiatrie Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach (1954 – 59 prodekan fakulty); 1961 mimoriadny, 1967 riadny profesor. Účastník Slovenského národného povstania. Zaoberal sa diagnostikou a liečbou nervových chorôb, najmä epilepsie a schizofrénie, ako aj protialkoholickou liečbou, do klinickej praxe zaviedol nové laboratórne a liečebné metódy. Autor a spoluautor odborných monografií Schizofrénia (1949), Niektoré psychiatrické problémy vo výchove mládeže (1952), Psychotický proces a postpsychotický defekt (1963), Otázka vedomia a podvedomia (1965) a Úvod do medicínskej psychológie a všeobecnej psychológie (1970), ako aj vyše 50 štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Predseda slovenskej pobočky psychiatrickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti Jana Evangelistu Purkyňu. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Radu SNP II. triedy (1945) a Medaily J. E. Purkyňu (1965).