Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1599 – Adam z Veleslavína, Daniel

Adam z Veleslavína, Daniel, 31. 8. 1546 Praha – 18. 10. 1599 tamže — český humanistický historik, prekladateľ a vydavateľ, jeden z organizátorov českého literárneho a vedeckého života. Po ukončení štúdia na Karlovej univerzite v Prahe získal titul majstra slobodných umení (1569). Spočiatku pôsobil na univerzite (1569 – 75, od 1572 profesor histórie). R. 1576 sa oženil s Annou, dcérou Jiřího Melantricha z Aventina a začal pracovať v jeho tlačiarni, po jeho smrti a smrti jeho syna prevzal 1589 tlačiareň. R. 1578 dostal šľachtický erb. Prispel k rozvoju českého jazyka, tzv. veleslavínska čeština sa stala základom českého spisovného jazyka.

Podieľal sa na jazykovej úprave diel od cudzích autorov, do mnohých prispel predhovormi. Podľa inojazyčných slovníkových predlôh (od Basiliusa Fabera, Hadriana Junia, Helfricha Emmela) spracoval a vydal latinsko-český slovník Dictionarum linguae latinae (1579), latinsko-česko-nemecký Nomenclator tribus linguis (1586) a dva štvorjazyčné česko-latinsko-grécko-nemecké slovníky Nomenclator quadrilinguis (1598) a Sylva quadrilinguis (1598), a vydal aj ďalšie slovníky pre študujúcu mládež. V spolupráci s českými literátmi vydával pôvodné aj prekladové diela z oblasti filozofie, vierouky, histórie, lekárstva a zdravotníckej osvety (napr. diela P. A. Mattioliho), hospodárstva, morálky a náboženstva (napr. dielo Providentia Dei. O řízení a opatrování božském, 1592, od Jeana de L’Espine). Zostavil Kalendář historický (1578, 1590) obsahujúci informácie o českých a európskych dejinách, opravil a vydal cudzie preklady kroník, napr. Kroniku světa o znamenitějších věcech a proměnách (1584) od Johannesa Cariona a Kroniky dvě o založení Země české (1585; spojil dielo Historie česká, Historia Bohemica od E. S. Piccolominiho – neskoršieho pápeža Pia II., a Kroniku... od M. Kuthena zo Šprinsberku). Zaslúžil sa o aj vydanie protestantského prekladu Biblie do češtiny – Kralickej Biblie (v 6 zv., 1579 – 94), ktorej jazyk sa stal vzorovým jazykom tzv. bibličtiny na Slovensku. Obdobie pôsobenia D. Adama z Veleslavína sa zvykne nazývať aj veleslavínske obdobie.

1925 – Alia, Ramiz

Alia, Ramiz, 18. 10. 1925 Skutari – 7. 10. 2011 Tirana — albánsky komunistický politik. V 80. rokoch 20. stor. predseda parlamentu, od 1985 nástupca E. Hodžu vo vedení komunistickej Albánskej strany práce a vlády, ktorej myšlienky vyhlásil za základ svojej politiky (nútené zmeny až od 1989), 1991 – 92 prezident Albánska. R. 1994 odsúdený za zločiny proti ľudskosti a za genocídu (1982 – 86 masové deportácie a popravy v pracovných táboroch, 1991 streľba do demonštrantov) na 8 rokov väzenia, 1995 prepustený, 1996 znova uväznený, počas ozbrojených nepokojov v krajine v januári 1997 ušiel z väzenia (proces nebol ukončený) do Spojených arabských emirátov. Ešte v tom istom roku ho nová vláda F. Nana oslobodila od súdneho stíhania.

1854 – Andrée, Salomon August

Andrée, Salomon August, 18. 10. 1854 Gränna – október 1897 ostrov Kvitøya, Špicbergy, Nórsko — švédsky vedec a polárny bádateľ. Ako prvý sa pokúsil dosiahnuť severný pól vzdušnou cestou. Dňa 11. 7. 1897 vyštartoval s balónom Örnen spolu s Nilsom Strindbergom (*1872, †1897) a Knutom Fraenkelom (*1870, †1897) z ostrova Danskøya v súostroví Špicbergy smerom na sever. Po troch dňoch však balón v dôsledku hrubej námrazy musel pristáť na morskom ľade (asi 300 km severne od najvýchodnejšie ležiaceho ostrova Špicbergov Kvitøya), zničil sa a polárnici sa vydali späť pešo. Zahynuli na ostrove Kvitøya, na ktorom boli 1930 nájdené ich pozostatky.

1985 – Askenase, Stefan

Askenase, Stefan, 10. 7. 1896 Ľvov – 18. 10. 1985 Bonn — belgický klavirista poľského pôvodu. Študoval u E. Sauera vo Viedni, 1922 – 25 vyučoval na konzervatóriu v Káhire, potom sa usadil v Belgicku, kde 1951 prijal štátne občianstvo. Od 1954 profesor na Kráľovskom konzervatóriu v Bruseli. Podnikal rozsiahle koncertné turné, realizoval početné gramofónové nahrávky. Uznávaný interpret hudby F. Chopina, revidoval vydanie jeho klavírnych koncertov.

1911 – Haviar, Vladimír

Haviar, Vladimír, 18. 10. 1911 Púchov – 4. 3. 1996 Bratislava — slovenský lekár, kardiológ, spoluzakladateľ slovenskej kardiológie a kardiochirurgie. R 1934 – 87 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1948 – 79 prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty UK, súčasne externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1987 na dôchodku; 1956 mimoriadny, 1965 univerzitný profesor. R. 1944 účastník SNP, 1945 – 46 poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu, 1968 – 70 Slovenskej národnej rady. Zaoberal sa predovšetkým novými vyšetrovacími metódami v kardiológii i problematikou pohybového režimu a rehabilitácie po akútnom infarkte myokardu. Autor a spoluautor mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, napr. Hyperthyreodizmus a angina pectoris (1939), Embolické príznaky pri paroxymálnej tachykardii (1941), Srdce ťa varuje (1962), Hypertenzívní choroba (1954), Arterioskleróza (1957), Dlhodobé sledovanie liečby infarktu myokardu pohybovým režimom (1970) a Arrhythmie (1974), autor vyše 150 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, ako aj populárno-náučných a a zdravotno-výchovných článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve. R. 1955 – 66 hlavný internista Slovenska, 1954 – 60 predseda Československej kardiologickej spoločnosti, 1969 zakladajúci člen a prvý predseda Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1969 – 73 predseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, člen Medzinárodnej kardiologickej spoločnosti, 1966 expert Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve pre kardiovaskulárne choroby a rehabilitáciu v kardiológii. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 I. stupňa (1945) za účasť v protifašistickom odboji a SNP, Medaily J. E. Purkyňu (1969) a Pribinovho kríža I. triedy (2007, in memoriam).

1933 – Hořejš, Jiří

Hořejš, Jiří, 18. 10. 1933 Praha – 28. 9. 2001 Brno — český informatik, priekopník výpočtovej techniky v Česku. R. 1959 – 87 pôsobil na Prírodovedeckej fakulty Univerzity J. E. Purkyňu v Brne (dnes Masarykova univerzita), kde 1965 založil Katedru matematických strojov a 1979 Ústav výpočtovej techniky (jeho prvý riaditeľ), 1987 – 96 pôsobil na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a 1996 – 97 na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne. Venoval sa najmä matematickej informatike, teórii automatov, teórii zložitosti, štruktúrovanému programovaniu, problematike správnosti programov a neurónovým počítačom. Autor a spoluautor viac než 100 vedeckých prác, viacerých vysokoškolských učebných textov, napr. Matematické stroje (s M. Fendrychom, 1965), ktoré sú pokladané za priekopnícke dielo v tejto oblasti, ako aj monografie Struktura počítačů a jejich programového vybavení (1980, s J. Brodským a J. Staudekom). Vynikajúci prednášateľ a propagátor informatiky. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. medzinárodného ocenenia Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) udeľovaného IEEE Computer Society (1996).

1975 – Jakobson, Leonid Veniaminovič

Jakobson, Leonid Veniaminovič, 15. 1. 1904 Petrohrad – 17. alebo 18. 10. 1975 Moskva, pochovaný v Petrohrade — ruský tanečník a choreograf. Pokračovateľ reformátorských tendencií M. M. Fokina a F. V. Lopuchova. Absolvoval Leningradské akademické choreografické učilište (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej), 1926 – 33 tanečník GATOB-u (dnes Mariinské divadlo) v Petrohrade, 1933 – 42 Veľkého divadla v Moskve (aj choreograf), 1942 – 50 a 1955 – 75 baletný majster leningradského Kirovovho (dnes Mariinské) divadla, 1969 – 75 umelecký vedúci a choreograf leningradského súboru Choreografické miniatúry. R. 1948 tvoril choreografie pre školu moderného tanca vedenú I. Duncanovou v Moskve. Zo začiatku odsudzoval klasický tanec, postupne sa však stal iniciátorom návratu tanečnej plastiky, rozvíjal vyjadrovacie možnosti tanca, pripúšťal žánrovú rôznorodosť, hľadal nové formy a využíval vyjadrovacie prostriedky aj iných druhov umenia, akrobatiku ap. V jeho choreografickej tvorbe dominujú miniatúry. Pre Leningradské choreografické učilište, Mariinské divadlo a i. vytvoril choreografie Till Eulenspiegel (R. Strauss, 1933), Romeo a Júlia (P. I. Čajkovskij, 1944), Španielske capriccio (N. A. Rimskij-Korsakov, 1944), Stratené ilúzie (B. Asafiev, 1944), Kamenný hosť (Ch. W. Gluck, 1946), Spartakus (A. Chačaturjan, 1956), Choreografické miniatúry (1959), Ploštica (D. Šostakovič, 1962), Dvanásť cyklov (B. Tiščenko, podľa A. A. Bloka, 1964) a i. Pre súbor Choreografické miniatúry vytvoril napr. cykly Klasicizmus – romantizmus, Ruské miniatúry a Mozartiana, ďalej Triptych na tému Rodin (C. Debussy), miniatúry Cvičenie (Exercice) 20. stor. (J. S. Bach), Pas de trois (G. Rossini) a Pas de quatre (G. Bellini), jednoaktové balety Jagavé divertissement (M. I. Glinka), Pytačky (D. D. Šostakovič), Symfónia nesmrteľnosti (B. Tiščenko), Túlavý cirkus, Kontrast, Černošský koncert (všetky tri I. Stravinskij), Mesto (A. Webern) a i.

1876 – Jefremov, Serhij Oleksandrovyč

Jefremov, Serhij Oleksandrovyč, vlastným menom Ochrimenko, 18. 10. 1876 Paľčyk, Čerkaská oblasť – 31. 3. 1939 Jaroslavľ, Rusko — ukrajinský politický dejateľ, ideológ národného hnutia, publicista, esejista, literárny kritik, historik a spisovateľ. Od 1917 podpredseda Ukrajinskej centrálnej rady a po vzniku prvej ukrajinskej vlády (Generálneho sekretariátu, 1917) generálny sekretár pre národnostné vzťahy. Pre svoje politické aktivity bol často väznený, po nastolení sovietskej moci (v novembri 1917) sa musel ukrývať. R. 1929 bol v zinscenovanom procese obvinený z vedenia Spolku oslobodenia Ukrajiny (Spilka vyzvoleňňa Ukrajiny) a uväznený v Jaroslavli, kde aj zomrel, 1989 rehabilitovaný. Autor monografií Marko Vovčok (1907), Taras Ševčenko (1914), Mychajlo Kocjubynskyj (1922), Ivan Nečuj-Levyckyj (1925), Ivan Karpenko-Karyj (1924), Panas Myrnyj (1928) а і. Poznatky o ukrajinskej literatúre detailne spracoval v dvojzväzkovej práci Dejiny ukrajinského písomníctva (Istorija ukrajinskoho pysmenstva, 1911). Od 1919 člen Ukrajinskej akadémie vied, od 1923 Vedeckej spoločnosti T. Ševčenka.

1678 – Jordaens, Jacob st.

Jordaens [-dáns], Jacob, st. , 19. 5. 1593 Antverpy – 18. 10. 1678 tamže — flámsky barokový maliar, návrhár tapisérií a kresliar, spolu s P. P. Rubensom a A. van Dyckom patrí k najvýznamnejším flámskym umelcom.

Žiak Adama van Noorta (*asi 1561, †1641), svojho neskoršieho tesťa. R. 1615 sa ako autor akvarelom maľovaných plátenných a papierových tapiet stal členom antverpskej Gildy sv. Lukáša, 1621 jej dekan. Spočiatku maľoval akvarely, neskôr aj olejomaľby. V 30. a 40. rokoch 17. stor. už patril k vyhľadávaným umelcom (prijímal cirkevné objednávky, pracoval pre európske kráľovské dvory, vytváral predlohy na tapisérie) a po Rubensovej smrti sa dopyt po jeho prácach ešte zvýšil. Na niektorých zákazkách spolupracoval s Rubensom, ktorého tvorbu veľmi obdivoval (napr. maľby pre poľovnícky zámoček Torre de la Parada pri Madride, 1637 – 38). K významným prácam pre kráľovské dvory patrí napr. cyklus malieb Príbeh o Psyche (1639 – 40) pre Karola I., séria 35 malieb pre zámok v Uppsale, ktoré si objednal švédsky kráľovský dvor. K tapisériám, ktoré boli utkané podľa jeho predlôh, patria napr. cykly Príbeh o Odyseovi (1630 – 35) a Výjavy z dedinského života (asi 1635). Asi 1656 prestúpil z rímskokatolíckej do reformovanej cirkvi, aj naďalej však prijímal objednávky na výzdobu rímskokatolíckych kostolov. Okrem Rubensa ho ovplyvnil aj Caravaggio, od ktorého prevzal drsný realizmus pri zobrazovaní ľudských typov a používanie silnejších kontrastov svetla a tieňa. Jordaensovo umelecké dielo sa vyznačuje všestrannosťou. Maľoval mytologické a náboženské obrazy (Utrpenie sv. Apolónie pre augustiniánsky konvent v Antverpách, 1628), príbehy z histórie a legendy, alegórie, portréty a ilustrácie flámskych prísloví. Jeho obrazy sú plné postáv a emócií, charakterizuje ich vitalita a energia (napr. Ježiš vyháňa kupcov z chrámu, 1645 – 50). Namaľoval aj množstvo žánrových obrazov s pitkami, hodovaním a zábavou, ktoré sa vyznačujú zemitým humorom. Vytvoril množstvo prípravných kresieb, ktoré skicoval rôzne kombinovanými technikami.

1854 – Kautsky, Karl

Kautsky, Karl, 18. 10. 1854 Praha – 17. 10. 1938 Amsterdam — nemecký filozof, národohospodár, sociálnodemokratický politik a novinár. R. 1863 sa s rodičmi presťahoval do Viedne, kde od 1874 študoval históriu a filozofiu. R. 1875 vstúpil do rakúskej sociálnodemokratickej strany, 1883 založil a až do 1917 viedol a vydával jej orgán, mesačník (od 1890 týždenník) Die Neue Zeit (Nový čas). Od 1880 žil v Zürichu, kde sa zoznámil s E. Bernsteinom a pod jeho vplyvom sa priklonil k marxizmu. R. 1881 navštívil v Londýne, kde 1885 – 90 (s prestávkami) žil, K. Marxa a F. Engelsa a stal sa ich blízkym spolupracovníkom, a najmä pod vplyvom F. Engelsa jedným z vedúcich marxistických teoretikov. R. 1890 sa vrátil do Nemecka a až do 1897 žil v Stuttgarte. R. 1891 spolu s A. Bebelom a E. Bernsteinom vypracovali tzv. Erfurtský program, ktorý programovo posunul Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD) k tzv. ortodoxnému marxizmu.

Kautsky sa stal jednou z vedúcich osobností Druhej internacionály. Koncom 90. rokov 19. stor. vystupoval proti revizionizmu E. Bernsteina a ostatných socialistov, ktorí sa stavali proti Marxovej doktríne i proti revolučnému radikalizmu (napr. R. Luxemburgová). Po vypuknutí 1. svetovej vojny (1914) sa zriekol marxizmu a postavil sa proti SPD, ktorá podporovala angažovanosť Nemecka vo vojne, neskôr odmietol aj Leninovu interpretáciu marxizmu (ruskú Októbrovú revolúciu 1917 označil ako nedemokratickú a protimarxistickú, otvorene vystupoval proti sovietskej moci a komunizmu). R. 1917 z SPD vystúpil a pomohol založiť Nezávislú sociálnodemokratickú stranu Nemecka (Unabhängige Sozialdemokratische Partei Deutschlands, USPD), ktorá združovala revolučných socialistov. R. 1920 po rozdelení USPD sa opäť stal členom SPD a usadil sa vo Viedni, po anexii Rakúska Nemeckom v marci 1938 sa presťahoval do Amsterdamu. Autor teoretických prác Ekonomické učenie K. Marxa (Karl Marx’ ökonomische Lehren, 1887), F. Engels (F. E., 1895), Sociálna revolúcia (Die Soziale Revolution, 1903), Diktatúra proletariátu (Die Diktatur des Proletariats, 1918), Terorizmus a komunizmus (Terrorismus und Kommunismus, 1919) a i.

1889 – Kello, Jozef

Kello, Jozef, 18. 10. 1889 Bobrovec, okr. Liptovský Mikuláš – 17. 3. 1951 Bratislava — slovenský herec. V mladosti vystupoval medzi ochotníkmi v rodnej obci i v Liptovskom Mikuláši. R. 1907 – 14 bol murárskym učňom a tovarišom v Budapešti, kde pôsobil v slovenských divadelných spolkoch. Po vzniku Československej republiky (1918) pôsobil ako knihovník, 1919 spoluzakladateľ Slovenského divadelného spolku v Košiciach. Patril k zakladajúcim členom SND, 1921 – 22 pôsobil ako profesionálny herec spolu s Gašparom Arbétom (*1898, †1987), A. Bagarom, J. Borodáčom a O. Borodáčovou v zájazdovom súbore Marška (Vidiecka činoherná spol. SND, aj Propagačný súbor SND), s ktorým putovali po slovenskom vidieku. Kello tam (v 28 premiérach) úspešne stvárnil menšie úlohy, o. i. Špitzera (J. Palárik: Inkognito) a Ževakina (N. V. Gogoľ: Ženba). R. 1923 – 51 účinkoval v Činohre SND v Bratislave.

Obľúbený komik, interpret ľudových postáv, najmä múdrych a mudrlantských mužov (starcov), napr. Jana Ľavka (J. G. Tajovský: Statky-zmätky, 1924), Pána z Chudobíc (J. Chalupka: Kocúrkovo, 1925), Baltazára Slivku (I. Stodola: Čaj u pána senátora, 1929), Pauča (I. Stodola: Kráľ Svätopluk, 1931) a Bartoša (Š. Králik: Hra bez lásky, 1946). Počas 30-ročnej profesionálnej kariéry stvárnil 297 postáv, kľúčovými boli Jano Malecký (J. G. Tajovský: Ženský zákon, 1929) a Jožko Púčik (I. Stodola: Jožko Púčik a jeho kariéra, 1931), uplatnil sa však aj v postavách Vrátnika (W. Shakespeare: Macbeth, 1933), Inšpektora Rozpľuvaja (A. V. Suchovo-Kobylin: Smrť Tanierika, 1941), Gustáva Tonkoviča (G. R. Senečić: Neobyč. človek, 1941), Trúbeľku (I. Teren: Rok na dedine, 1948) a i. V úlohách starcov sa predstavil aj vo viacerých rozhlasových hrách a vo filme Varuj...! (1946, réžia M. Frič). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ormisovej ceny mesta Bratislavy (1942), Štátnej ceny (1943) a i.

1926 – Kinski, Klaus

Kinski, Klaus, vlastným menom Klaus Günther Karl Nakszynski, 18. 10. 1926 Sopot, Poľsko – 23. 11. 1991 Lagunitas (pri San Franciscu), Kalifornia — nemecký herec a režisér, otec N. Kinskej. Od piatich rokov žil v Nemecku. Počas 2. svetovej vojny musel prerušiť stredoškolské štúdium a narukovať do armády. Po nástupe na front bol väznený za pokus o dezerciu, 1944 padol do britského zajatia a zvyšok vojny strávil v britských zajateckých táboroch, kde sa začal zaujímať o herectvo. Divadelný debut absolvoval v Baden-Badene, od 1946 hral na scénach v Berlíne. V 50. rokoch 20. stor. hrával na rôznych divadelných scénach v Nemecku a Rakúsku, pozornosť vzbudzoval svojimi niekoľkohodinovými recitáciami básní A. Rimbauda, F. Schillera a F. Villona. R. 1948 debutoval v role holandského väzňa vo filme Morituri, dlho sa však objavoval iba v epizódnych úlohách. Často stelesňoval zločincov a šialencov v komerčných filmoch, v 60. rokoch 20. stor. hral v kriminálnych filmoch, talianskych westernoch a španielskych hororoch. Veľké herecké príležitosti dostal až vo filmoch režiséra W. Herzoga Aguirre, hnev Boží (Aguirre, der Zorn Gottes, 1972), Upír Nosferatu (Nosferatu, Phantom der Nacht, 1979), Woyzeck (1979) a Fitzcarraldo (1982).

Hral takmer v 140 filmoch, napr. Rozhodnutie pred úsvitom (Decision Before Dawn, 1951), Hanussen (H., 1955), Mŕtve oči Londýna (Die toten Augen von London, 1961), Hostinec pri Temži (Das Gasthaus an der Themse, 1962), Vinnetou – červený gentleman (Winnetou II, 1964), Doktor Živago (Doctor Zhivago, 1965), Veľké ticho (Il grande silenzio, 1968), Oko pavúka (L’occhio del ragno, 1971), Stopy (Le orme, 1975), Smrť darebáka (Mort d’un pourri, 1977), Jed (Venom, 1981), Malá bubeníčka (The Little Drummer Girl, 1984), Zelená kobra (Cobra Verde, 1987) a Veľkí lovci (Grandi cacciatori, 1988). R. 1989 režíroval životopisný film Paganini (P., 1988), v ktorom stvárnil aj hlavnú úlohu.

1938 – Kniewald

Kniewald [kní-], Dušan 18. 10. 1938 Košice — slovenský strojár. Od 1960 pôsobil na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach; 1977 profesor. Zaoberal sa strojárskymi technológiami, najmä technológiami predúpravy povrchov, technológiami tvárnenia, zlievarenstva, zvárania a spracovania nových materiálov, ako aj teóriou a metodikou povrchových úprav. Autor a spoluautor viac ako 10 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 4 vysokoškolských učebných textov a publikácií Technológia prístrojovej techniky (1985, 2. vydanie 1990) a Náuka o plastoch (2007), spoluautor 4 patentov.