Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1908 – Ambarcumjan, Viktor Amazaspovič

Ambarcumjan, Viktor Amazaspovič, 18. 9. 1908 Tbilisi – 12. 8. 1996 Jerevan — arménsky astrofyzik. Profesor Leningradskej štátnej univerzity (1934 – 46; dnes Petrohradská štátna univerzita) a Jerevanskej štátnej univerzity (1947 – 96), prezident Akadémie vied Arménskej Sovietskej socialistickej republiky, resp. Arménskej akadémie vied (1947 – 93). Zakladateľ (1946) a dlhoročný (1946 – 92) riaditeľ Biurakanského astrofyzikálneho observatória v Arménsku. Významné práce z oblasti fyziky planetárnych hmlovín, aktivity jadier galaxií, vzniku a vývoja hviezd a galaxií; objaviteľ hviezdnych asociácií (1947). Bol presvedčeným zástancom teórie, že hviezdne asociácie, ako aj celé galaxie vznikajú zo superhustej primordiálnej (pôvodnej) hmoty.

1807 – Amerling, Karel Slavoj

Amerling, Karel Slavoj, 18. 9. 1807 Klatovy – 2. 11. 1884 Praha — český lekár, prírodovedec, filozof a pedagóg. R. 1839 založil v Prahe všeobecnovzdelávací ústav Budeč na vzdelávanie učiteľov, umelcov, remeselníkov a matiek. Pokračoval v tradícii romanticky chápanej vzdelanosti a názorov J. A. Komenského. Riaditeľ ústavu pre vývinovo oneskorené deti a autor návrhu na reformu školstva z 1848.

1998 – Hager, Kurt

Hager, Kurt, 24. 7. 1912 Bietigheim, dnes Bietigheim-Bissingen – 18. 9. 1998 Berlín — východonemecký politik. R. 1930 vstúpil do Komunistickej strany Nemecka (KPD) a väčšiu časť obdobia nacionálneho socializmu strávil v emigrácii. Po 2. svetovej vojne člen Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), od 1949 jeden z vedúcich straníckych funkcionárov NDR: 1955 tajomník ÚV SED (zodpovedný za vedu a kultúru), 1963 člen politbyra ÚV SED a predseda ideologickej komisie ÚV SED, od 1976 aj člen Štátnej rady NDR. Patril k vedúcim ideológom režimu NDR a k jeho ortodoxnému jadru. Straníckych funkcií bol zbavený 2. 11. 1989 tesne pred pádom Berlínskeho múru.

1961 – Hammarskjöld, Dag

Hammarskjöld [-šöld], Dag (Hjalmar Agne Carl), 29. 7. 1905 Jönköping – 18. 9. 1961 pri Ndole, Severná Rodézia, dnes Zambia, pochovaný v Uppsale — švédsky ekonóm a politik, syn Hjalmara Hammarskjölda. R. 1930 – 34 tajomník komisie pre nezamestnaných, 1936 – 46 štátny tajomník na ministerstve financií, 1941 – 42 zároveň prezident Švédskej banky. Od 1947 pôsobil na ministerstve zahraničných vecí, 1952 – 53 predsedal švédskej delegácii na Generálnom zhromaždení OSN. Od apríla 1953 generálny tajomník OSN (1957 znovuzvolený). V období vážnych medzinárodných konfliktov (Suezská kríza, maďarské povstanie, nepokoje v Libanone a Kongu) hľadal spôsob, ako posilniť postavenie OSN ako sprostredkovateľky mieru. Zahynul počas sprostredkovateľskej akcie v Kongu pri nevyjasnenom leteckom nešťastí (spolu s ním zahynul aj slovenský diplomat Vladimír Fábry, ktorý bol v jeho sprievode). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1961, in memoriam).

1931 – Harman, Rudolf

Harman, Rudolf, 18. 9. 1931 Hybe, okres Liptovský Mikuláš – 16. 10. 1999 Bratislava — slovenský elektronik. Od 1954 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, od 1970 vedúci Katedry rádiotechnológie (od 1974 Katedra mikroelektroniky), 1965 – 69 prorektor SVŠT; 1978 profesor. R. 1963 – 65 vedúci Katedry mikroelektroniky na Vysokej škole technickej v Káhire. Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o rozvoj mikroelektroniky na Slovensku. Zameriaval sa na vákuovú technológiu, výskum povrchov tuhých látok a mikroelektroniku. Autor a spoluautor vyše 45 odborných príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, autor troch patentov a dvoch vysokoškolských učebných textov.

1830 – Hazlitt, William

Hazlitt [hejzlit], William, 10. 4. 1778 Maidstone – 18. 9. 1830 Londýn — anglický literárny kritik a esejista, publicista a novinár. Spriatelil sa so skupinou spisovateľov s radikálnymi politickými názormi (S. T. Coleridge, Ch. Lamb, W. Wordsworth). Od 1812 pracoval ako parlamentný spravodajca The Morning Chronicle, prispieval do radikálneho časopisu The Examiner, ako aj do ďalších periodík (The Times, The Edinburgh Review, The Liberal, The London Magazine, The New Monthly Magazine). Patril k prvým anglickým novinárskym kritikom, ktorí sa recenzentskou prácou viac-menej živili. Kriticky vystupoval proti všetkým politickým stranám, konzervativizmus literárnych súčasníkov považoval za osobnú zradu.

Autor vynikajúcich esejí o umení, divadle, literatúre a politike vydávaných pôvodne časopisecky, napr. klasického diela anglickej divadelnej kritiky Pohľad na anglickú divadelnú scénu (A View of the English Stage, 1818) o významných divadelných osobnostiach (napr. o S. Siddonsovej, E. Keanovi a i.), zbierok esejí Okrúhly stôl (The Round Table, 1817), Rozhovory pri stole (Table-Talk, 2 zv., 1821 – 22) a Otvorené prejavy (The Plain Speaker, 1826), literárnokritických prác Postavy Shakespearových hier (Characters of Shakespear’s Plays, 1817), Prednášky o anglických básnikoch (Lectures on the English Poets, 1818), Prednášky o anglických humoristoch (Lectures on the English Comic Writers, 1819) a zbierky portrétov jeho súčasníkov Duch doby alebo Portréty súčasníkov (The Spirit of the Age; or, Contemporary Portraits, 1825). Stúpenec Francúzskej revolúcie a Napoleona I. Bonaparta, o ktorom napísal 4-zväzkový Život Napoleona Bonaparta (The Life of Napoleon Buonaparte, 1828 – 30).

1968 – Hostiňák, Bohdan

Hostiňák, Bohdan, 18. 9. 1968 Svidník — slovenský maliar a kresliar.

R. 1991 – 97 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u R. Sikoru. Venuje sa maľbe. Patrí k maliarskej generácii, ktorá v 90. rokoch 20. stor. priniesla do súdobej maľby problematiku klasickej realistickej maľby. Jeho diela odkazujú najmä na akademickú tradíciu európskeho maliarstva. Obraz vychádzajúci z týchto princípov je v Hostiňákovom podaní predovšetkým ikonografickou prehliadkou tém a symbolov inšpirovaných historickým, umenovedným a prírodovedným prostredím. Podstatnou koncepčnou črtou jeho tvorby je práca v uzavretých cykloch voľne sa viažucich na jednu tému. Spoločnou črtou jednotlivých cyklov je viditeľné zaujatie a kombinovanie sveta prírody a sveta kultúrnej pamäti (Larva, 1994; Jestvuje posmrtný život?, 1996; Štúdium filozofie, 2004).

2008 – Kagel, Mauricio

Kagel [-chel], Mauricio (Raúl), 24. 12. 1931 Buenos Aires – 18. 9. 2008 Kolín nad Rýnom — argentínsky skladateľ a dirigent. Hudbu študoval súkromne (hra na klavíri, organe a violončele, spev, dirigovanie, hudobná teória) a na univerzite v Buenos Aires popri štúdiu dejín literatúry a filozofie. V kompozícii bol samoukom. R. 1957 sa usadil v Nemecku v Kolíne nad Rýnom, kde začal spolupracovať s elektroakustickým hudobným štúdiom a dirigoval komorný súbor Kölner Ensemble für Neue Musik. Od 1958 sa aktívne zúčastňoval Letných kompozičných kurzov novej hudby v Darmstadte, ktoré viedol 1960 – 66 a 1972 – 76. R. 1964 – 65 prednášal na univerzite v Buffale (New York), 1969 pôsobil v rámci hudobnej univerzity v Kolíne nad Rýnom ako riaditeľ Inštitútu pre novú hudbu a 1974 – 97 v hudobnom divadle. Každoročne usporadúval Kurzy novej hudby; podnikol koncertné turné v Str. a vých. Ázii, Juž. Amerike, USA a Kanade. V tvorbe využíval prostriedky elektroakustickej a konkrétnej hudby. Preslávil sa novým hudobným žánrom, tzv. inštrumentálnym divadlom, v ktorom účinkujúci inštrumentalisti vystupujú aj ako herci. Autor scénickej, filmovej a televíznej, ako aj orchestrálnej, komornej a vokálnej hudby, napr. Anagrama (1957 – 58) pre štyri sólové hlasy, recitujúci zbor a komorný súbor a Hétérophonie (1959 – 61) pre veľký symfonický orchester, štyroch sláčikových kvartet (1965, 1967, 1986, 1993), scénických a multimediálnych kompozícií Staatstheater (1967 – 70) a Kantrimiusik (1975) i hudobných filmov Hallelujah (1968) a Ludwig van (1969). Svoje kompozičné princípy vysvetlil vo viacerých teoretických prácach, napr. Tamtam... (T., 1975) a Slová o hudbe... (Worte über Musik..., 1991).

2014 – Kalinová, Agneša

Kalinová, Agneša, 15. 7. 1924 Košice – 18. 9. 2014 Mníchov, od 2015 pochovaná na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenská novinárka a prekladateľka, manželka J. L. Kalinu. Počas 2. svetovej vojny rasovo prenasledovaná (pred deportáciou sa jej na jar 1942 podarilo utiecť do Maďarska), po jej skončení študovala filozofiu a anglický i francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium nedokončila. Zaoberala sa prekladaním odbornej literatúry z oblasti filmu a teórie umenia, ako aj francúzskej, nemeckej a maďarskej beletrie (J. Anouilh, G. Lukács, E. Patalas). R. 1946 – 48 pôsobila ako prekladateľka a tlmočníčka na Francúzskom generálnom konzuláte v Prahe, neskôr vo Francúzskom ústave v Bratislave, súčasne uverejňovala filmové kritiky a redigovala filmovú rubriku v denníku Pravda, 1948 – 52 pôsobila ako redaktorka kultúrneho oddelenia v týždenníku Nové slovo, uverejňovala však aj filmové kritiky v iných časopisoch (Film a divadlo, Film a doba, Kino, Náš film), denníkoch a týždenníkoch (Literární noviny), čím významne prispela k formovaniu slovenskej filmovej kritiky a publicistiky. R. 1952 – 68 pôsobila v týždenníku Kultúrny život (od 1956 členka redakčnej rady a vedúca rubriky divadla, filmu a hudby; aktívne sa podieľala na formovaní jeho línie), ktorého vydávanie bolo v septembri 1968 zakázané. Následne pôsobila ako slovenská redaktorka českého dvojtýždenníka Filmové a televizní noviny v Prahe, ktorého činnosť bola 1970 tiež zastavená. Súčasne bola vylúčená z KSČ, nesmela publikovať ani pracovať v žiadnom odbore súvisiacom s kultúrou, neskôr (1972) bola z politických príčin tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z poburovania (prepustená pre nedostatok dôkazov). R. 1972 – 74 pracovala ako pomocná technička v Geologickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK (dnes Ústav laboratórneho výskumu geomateriálov Prírodovedeckej fakulty UK), 1974 – 78 pôsobila ako prekladateľka v podniku výpočtovej techniky Datasystém. R. 1978 jej bolo režimom umožnené po predchádzajúcom prenasledovaní sa s rodinou legálne vysťahovať do NSR. Usadila sa v Mníchove, kde do 1995 pôsobila ako politická komentátorka Českého a slovenského vysielania Rádia Slobodná Európa, po presťahovaní rádia do Prahy (1995) bola až do 2002 jeho prispievateľkou a dopisovateľkou. Životný príbeh Kalinovej zachytáva kniha rozhovorov Jany Juráňovej Mojich 7 životov (2012).

1899 – Kamińská, Ida

Kamińská (Kamińska), Ida, 18. 9. 1899 Odesa, Ukrajina – 21. 5. 1980 New York — poľská divadelná a filmová herečka a režisérka, jedna z najvýznamnejších herečiek poľského židovského divadla. Pochádzala z rodiny divadelníkov, jej matka Ester Rachel Kamińská (*1870, †1925) bola uznávaná herečka (nazývaná aj matka židovského divadla), ktorá účinkovala v hrách napísaných v jidiš, jej otec Abraham Icchok Kamiński (*1867, †1918) bol herec, režisér, scenárista a zakladateľ prvého stáleho židovského divadla vo Varšave.

Kamińská začala hrať v divadle už ako dieťa a 1912 vytvorila svoju prvú filmovú rolu vo filme Mirele Efros (réžia Andrzej Marek), kde hrala s matkou a so sestrou. R. 1924 – 28 viedla so svojím prvým manželom Zygmuntom Turkowom (*1896, †1970) Varšavské židovské umelecké divadlo. Po vypuknutí 2. svet. vojny opustila 1939 Poľsko a odišla do Ľvova, kde viedla Štátne židovské divadlo. R. 1946 sa vrátila do Poľska a 1949 – 53 viedla Židovské divadlo v Lodži, 1953 – 55 Dolnosliezske židovské divadlo vo Vroclave a 1955 – 68 Židovské divadlo vo Varšave, ktoré vzniklo ich spojením (dnes pod názvom Židovské divadlo Ester Rachel a Idy Kamińských). Režírovala tam viacero inscenácií a vytvorila okolo 150 rolí, napr. v hrách Matka Guráž B. Brechta, Stromy zomierajú postojačky A. Casonu, Mirele Efros Jakova Michajloviča Gordina (*1853, †1909) a Baruch z Amsterdamu Chaima (Henriho) Slovesa (*1905, †1988). Vytvorila štyri filmové roly, za hlavnú postavu v československom filme Obchod na korze (1965, réžia J. Kadár a E. Klos) bola 1966 nominovaná na Oscara. V auguste 1968 emigrovala v dôsledku antisemitských nepokojov najprv do Viedne, potom do Izraela a napokon sa usadila v New Yorku, kde sa neúspešne usilovala založiť židovské divadlo.

1872 – Karol XV.

Karol XV., 3. 5. 1826 Štokholm – 18. 9. 1872 Malmö, pochovaný v Štokholme — švédsky (od 1859) a nórsky kráľ (od 1859, ako Karol IV.) z dynastie Bernadottovcov, syn Oskara I., starší brat Oskara II. Študoval filozofiu, históriu a výtvarné umenie na univerzite v Uppsale a v Osle. Pred nástupom na trón zastával rad čestných akademických úradov, 1856 – 57 vicekráľ Nórska. Po otcovej smrti (1859) krátko regent, za švédskeho kráľa korunovaný 3. 5. 1860 (5. 8. 1860 aj za nórskeho kráľa). Inicioval reformy vo viacerých oblastiach politického, spoločenského a hospodárskeho života, ktorých cieľom bola modernizácia a liberalizácia krajiny. Realizátorom reforiem a určujúcou postavou švédskej politiky bol jeho premiér Louis De Geer (*1818, †1896). Ústavnou reformou (1865 – 66) bol zrušený tradičný stavovský systém v prospech konštitučnej monarchie a starý ríšsky snem (Riksdag) prebudovaný na moderný dvojkomorový parlament. Nepodarilo sa mu presadiť reformu armády (zníženie početného stavu, intenzifikácia bojovej prípravy). V rozpore s osobným presvedčením prívrženca severskej spolupatričnosti (→ škandinavizmus) bol počas dánsko-prusko-rakúskej vojny (1864) parlamentom donútený zachovať neutralitu. Popri panovníckych povinnostiach sa venoval maliarstvu a literatúre.

1959 – Kasáčová, Bronislava

Kasáčová, Bronislava, 18. 9. 1959 Ban. Bystrica — slovenská pedagogička. R. 1982 – 89 pôsobila v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Banskej Bystrici, od 1989 pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici (2005 – 08 vedúca Katedry elementárnej a predškolskej pedagogiky, od 2008 prodekanka fakulty); 2010 profesorka.

Zaoberá sa pedagogickou vedou, výskumom a teóriou učiteľskej profesie, všeobecne pedeutológiou, osobitne vzdelávaním učiteľov, profesiografiou učiteľského povolania, ako aj dejinami pedagogických i čiastkových pedagogických javov a diagnostikou v pedagogickej teórii i v učiteľskej praxi.

Autorka a spoluautorka kníh Učiteľ. Profesia a príprava (2002), Učiteľská profesia v trendoch teórie a praxe (2004), Reflexívna výučba a reflexia v príprave učiteľa (2005), Učiteľ preprimárnej a primárnej edukácie. Profesiografia v slovensko-česko-poľskom výskume (2011) a Učitelia preprimárneho a primárneho vzdelávania v teórii a profesiografii (Pre-primary and primary teachers in theory and job-analysis, 2011), viacerých učebných textov, ako aj vyše 175 vedeckých a odborných štúdií, článkov a príspevkov v odborných monografiách. Začiatkom 90. rokov 20. stor. sa zaoberala aj umeleckou tvorbou (rozhlasové populárno-náučné pásma Päť prikázaní L. N. Tolstého, Slnečný štát, O mladosti a detstve Sigmunda Freuda, 1992).

1949 – Kerekrétiová, Aurélia

Kerekrétiová, Aurélia, 18. 9. 1949 Vucova, judeţ Timiş, Rumunsko — slovenská logopedička. R. 1972 – 85 pôsobila na Lekárskej fakulte UK a 1986 – 91 na Foniatrickom oddelení Fakutnej nemocnice v Bratislave (dnes Univerzitná nemocnica Bratislava). Od 1991 pôsobí na Pedagogickej fakulte UK (2006 – 13 vedúca Katedry logopédie) a na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave; 2008 profesorka. Zaoberá sa teóriou, prevenciou, diagnostikou a terapiou porúch hlasu, velofaryngálnej dysfunkcie a palatolálie i poradenstvom v logopédii.

Autorka monografií Palatolália (1997), Orofaciálny rázštep v klinicko-logopedickej praxi (2000), Velofaryngální dysfunkce a palatolalie: klinicko-logopedický aspekt (2008) a okolo sto vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných zborníkoch a odborných časopisoch, spoluautorka kníh Diagnostika narušenej komunikačnej schopnosti (1995; čes. a nem. 2003), Terapia narušenej komunikačnej schopnosti (2002), Základy logopédie (2009) a Diagnostika narušené komunikační schopnosti u dospělých (2013). Členka viacerých odborných komisií, od 2012 redakčnej rady časopisu Špeciálny pedagóg.

2010 – Klepsch, Egon

Klepsch [klepš], Egon (Alfred), 30. 1. 1930 Podmokly, dnes súčasť Děčína, ČR – 18. 9. 2010 Koblenz, Porýnie-Falcko — nemecký politik. R. 1963 – 69 vedúci spolkový predstaviteľ Únie mladých (Junge Union). R. 1965 pred parlamentnými voľbami krátko pracoval ako vedúci volebnej kampane kancelára L. Erharda, 1965 – 80 poslanec Bundestagu (za Kresťanskodemokratickú úniu, CDU). Od 1964 aktívne vystupoval aj v európskej politike, od 1973 člen Európskeho parlamentu. Po prvých priamych voľbách do Európskeho parlamentu (1979) sa stal predsedom parlamentnej skupiny Európskej ľudovej strany (EPP). R. 1982 neúspešne kandidoval za predsedu Európskeho parlamentu, do tejto funkcie bol zvolený až 1992 s podporou parlamentných skupín európskych ľudovcov (EPP) a európskych socialistov (Strany európskych socialistov, PES). R. 1994 z Európskeho parlamentu odišiel. R. 1989 – 97 predseda nemeckej sekcie (Europa-Union Deutschland) Únie európskych federalistov (UEF).

1630 – Klesl, Melchior

Klesl, Melchior, aj Khlesl, 19. 2. 1552 Viedeň – 18. 9. 1630 Wiener Neustadt — rakúsky rímskokatolícky cirkevný hodnostár a politik. Pochádzal z protestantskej rodiny, počas štúdia filozofie na Viedenskej univerzite konvertoval na katolicizmus. R. 1579 sa stal prepoštom viedenskej katedrálnej kapituly, 1580 kancelárom biskupa v Passau, 1588 administrátorom diecézy Wiener Neustadt. Ako cisársky generálny reformátor pre Rakúsko (od 1590) a rektor univerzity vo Viedni (od 1591) bol rozhodujúcim podporovateľom protireformácie a propagátorom rekatolizácie. R. 1598 vymenovaný za viedenského biskupa, 1615 za kardinála.

R. 1590 – 1601 pôsobil na pražskom dvore cisára Rudolfa II., od 1599 bol však hlavným poradcom jeho brata, arcivojvodu Matthiasa (neskorší cisár Matej II.), a v tejto pozícii určoval a podnecoval jeho protiuhorskú politiku, ako aj plány smerujúce k Rudolfovmu odstráneniu. Po nástupe Mateja II. na trón (1612) bol jeho hlavným ministrom, ako vedúci štátnik monarchie sa usiloval o posilnenie vplyvu Habsburgovcov v európskej politike a súčasne hľadal spojencov na spoločnú obranu proti Turkom. Jeho ústretová politika voči rímsko-nemeckým protestantským kniežatám sa stala zámienkou pre neskoršieho cisára Ferdinanda II., ktorý ho dal po vypuknutí českého stavovského povstania uväzniť (20. 7. 1618). Na žiadosť pápeža Gregora XV. bol 1622 odvezený do Ríma a do 1623 zadržiavaný na Anjelskom hrade (→ Castel Sant’Angelo). Po prepustení na podnet nového pápeža Urbana VIII. zostal žiť v Ríme, do Rakúska sa vrátil 1627, do politiky však už nezasahoval.

1817 – Kogălniceanu, Mihăil

Kogălniceanu [-gelniča-], Mihăil, aj Cogălniceanu, Mihăil, 18. 9. 1817 Iaşi, Moldavské kniežatstvo, dnes Rumunsko – 1. 7. 1891 Paríž, pochovaný v Iaşi — rumunský politik, historik a publicista. Študoval na univerzitách v Nemecku a vo Francúzsku. Od 1840 redigoval časopisy Dacia literară (Literárna Dácia) a Arhiva românească (Rumunský archív) a zaoberal sa moldavskou históriou. Za svoje kritické postoje bol nútený nakrátko odísť do Bukoviny, ktorá bola pod správou Rakúska. R. 1848 sa zapojil do revolučného hnutia v Moldavsku a vo Valašsku, ktoré malo za cieľ vytvoriť z obidvoch kniežatstiev nezávislý spoločný štátny útvar. Po porážke revolúcie sa venoval vydávaniu vlastenecky orientovaných novín a časopisov (Steaua Dunării, Hviezda Dunaja) a historických prameňov. Po zvolení A. I. Cuzu za knieža Moldavska (17. 1. 1859) a Valašska (5. 2. 1859) sa spolupodieľal na unifikačnom procese dunajských kniežatstiev, o. i. aj vo funkcii predsedu vlády Moldavska (júl 1860-január 1861), a na ich medzinárodnom uznaní ako Rumunského kniežatstva (1861; oficiálny názov Spojené rumunské kniežatstvá; → Rumunsko, dejiny). R. 1863 – 65 ministerský predseda a minister vnútra Rumunského kniežatstva. Zaslúžil sa o presadenie agrárnej a školskej reformy a o sekularizáciu cirkevného majetku, čo vyvolalo odpor konzervatívnej opozície. Po nástupe kniežaťa Karola I. (1866, od 1881 kráľ) vykonával funkciu ministra vnútra (1868 – 70 a 1879 – 80) a ministra zahraničných vecí (1876 a 1877 – 78), počas jeho pôsobenia bola oficiálne vyhlásená nezávislosť Rumunska (9. 5. 1877). Od 1880 pôsobil ako rumunský veľvyslanec v Paríži. Nositeľ radu veľkodôstojník Čestnej légie.

1949 – Kominarec, Igor

Kominarec, Igor, 18. 9. 1949 Mládzovo, okres Poltár — slovenský pedagóg. R. 1975 – 97 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, od 1997 na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove; 2006 profesor. R. 2008 – 13 zároveň hosťujúci prof. na Wyższej Szkołe Lingwistycznej v Čenstochovej a od 2009 na Państwowej Wyższej Szkołe Techniczno-Ekonomicznej Bronisława Markiewicza v Jarosławe.

Zaoberá sa teóriou a dejinami pedagogiky, pedagogikou voľného času a multikultúrnou výchovou. Autor a spoluautor kníh a vysokoškolských učebníc Pedagogika voľného času (2003) a Všeobecná pedagogika, Základné otázky (Pedagogika ogólna, Podstawowe zagadnienia, 2009), Multikulturalita a edukácia (2005), Základy multikultúrnej výchovy (Podstawy edukacji wielokulturowej, 2008), Multikulturalita a komunikácia (2009), Multikulturalita, komunikácia, rod: komunikatívne dimenzie multikulturality (2012), Komunikačné dimenzie multikulturality (Komunikacyjne wymiary wielokulturowości, 2013), Voľný čas a výchova k zdraviu (2014) a Základy multikultúrnej komunikácie (2015). Predseda a člen viacerých odborných komisií a vedeckých rád vysokých škôl, člen redakčných rád odborných časopisov.