Výročia

Zobrazené heslá 1 – 11 z celkového počtu 11 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1916 – Abildgaard, Ove

Abildgaard [abilgór], Ove, 17. 9. 1916 Lemvig – 11. 10. 1990 Kodaň — dánsky básnik a prekladateľ, predstaviteľ individualisticky ladenej poézie reflexívneho charakteru. R. 1967 – 86 pôsobil ako programový riaditeľ dánskeho rozhlasu. Autor básnických zbierok Žeravé kamene (Glødende sten, 1952), Letná ozvena (Sommeren ekko, 1954), Pomalá jar (Det langsomme forår, 1957), A Lisina ruka v mojej (Og Lises hånd i min, 1972) a pamätí.

1914 – Baťa, Tomáš Jan

Baťa, Tomáš Jan, aj Bata, Thomas John, 17. 9. 1914 Praha – 1. 9. 2008 Toronto, Kanada — kanadský podnikateľ českého pôvodu, syn T. Baťu. Od 1939 pôsobil v Kanade, kde vybudoval továreň so zázemím pre pracovníkov pod názvom Batawa v meste Quinte West a založil spoločnosť Bata Shoe Organization, ktorú aj riadil (→ Bata).

Nositeľ českého štátneho vyznamenania Rad T. G. Masaryka II. triedy (1991) a slovenského štátneho vyznamenania Rad bieleho dvojkríža II. triedy (1999).

1923 – Brekke, Paal

Brekke, Paal, 17. 9. 1923 Røros – 2. 12. 1993 Oslo — nórsky básnik a prozaik. Priekopník básnického modernizmu ovplyvnený poéziou T. S. Eliota, ktorú prekladal do nórčiny. R. 1940 po okupácii Nórska nacistickým Nemeckom ušiel do Švédska, kde sa zoznámil so švédskou a s fínskou literatúrou, 1945 sa vrátil do Nórska. Debutoval 1942 básnickou zbierkou Sme z našej krajiny (Av din jord er vi till).

Vo svojej poézii zachytil obraz roztriešteného sveta a človeka, striedal odlišné a vzájomne nesúrodé prvky, uplatňoval postupy montáže a koláže. V básnickej zbierke Tieňový šerm (Skyggefektning, 1949) tematizoval dezorientáciu človeka v modernom svete. Kritikou konzumnej spoločnosti a postavením nižších spoločenských vrstiev sa zaoberal aj básnických zbierkach Veslári z Ithaky (Roerne fra Ithaka, 1960), Ružový úškrn (Det skjeve smil i rosa, 1965), Večer je tichý (Aftenen er stille, 1972). V románoch Starnúci Orfeus (Aldrende Orfeus, 1951) a A živý plot ohromne vzrástol (Og hekken vokste kjempehøy, 1953) použil techniky prúdu vedomia. Posmrtne bola vydaná Brekkeho básnická zbierka Ostinato (1994). Prekladal z americkej a zo švédskej literatúry.

1922 – Hadraba, Ján

Hadraba, Ján, 17. 9. 1922 Banská Bystrica – 2. 2. 2000 tamže — slovenský spevák (bas). Študoval na konzervatóriu v Bratislave u A. Flögla, neskôr u J. Konstantina v Prahe, u R. Vaška v Ostrave a u A. Korínskej v Bratislave, 1956 – 58 na salzburských letných kurzoch u Lotty Schöneovej (Schöne, *1893, †1977). Od 1946 pôsobil v operách v Ostrave, Prahe, 1951 – 66 sólista Opery SND v Bratislave, 1967 – 68 vo Wittenbergu, 1968 – 73 riaditeľ, 1973 – 84 sólista Opery DJGT v Banskej Bystrici. Ako dramatický bas vo vyše 2 500 predstaveniach stvárnil okolo 80 postáv slovenského (Svätopluk; Erindo; Štelina, Krútňava), českého (Paloucký, Hubička; Vodník, Rusalka; Revírnik, Líška Bystrouška) i svetového repertoáru (Filip II., Don Carlos; Komtur, Don Juan; Mefisto, Faust a Margaréta; Sarastro, Čarovná flauta; Hermann, Tannhäuser). Interpretoval ľudové piesne, účinkoval koncertne (so Slovenskou filharmóniou), úspešne hosťoval aj v zahraničí (v bývalej NDR, NSR, ZSSR, v Rumunsku, Rakúsku, Taliansku a Belgicku).

1852 – Halaša, Andrej

Halaša, Andrej, 17. 9. 1852 Záskalie, dnes časť Dolného Kubína – 4. 4. 1913 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský prekladateľ, etnograf a divadelný organizátor, otec P. Halašu. Od 1874 pôsobil v Martine, kde vyvíjal mnohostrannú kultúrnu a organizačnú činnosť: pôsobil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, zaslúžil sa o výstavbu Národného domu v Martine (1889) a o založenie múzea a knižnice v jeho priestoroch (1890), so Živenou organizoval augustové slávnosti Slovenského spevokolu, bol pokladníkom Slovenskej národnej strany i Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pre ktorú zbieral a triedil exponáty a katalogizoval jej knižnicu. Hlavný organizátor Slovenského spevokolu a 1874 – 1913 jeho divadelnej zložky (ako režisér nacvičil okolo 300 predstavení, v mnohých aj sám účinkoval). S J. Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a samostatne edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej 1900 – 18 vydal pôvodné práce slovenských autorov (F. Urbánek, J. Hollý, P. Socháň) a vlastné preklady nemeckých zábavných frašiek i romanticko-sentimentálnych obrazov zo života, poľských veselohier A. Fredra a M. Bałuckého, hier českých realistických autorov (G. Preissová, bratia A. a V. Mrštíkovci, Karel Želenský, *1865, †1935; Lothar Suchý, *1873, †1959) a preklady aktoviek Viktora Krylova (*1838, †1908). V rukopise zostali jeho najlepšie preklady divadelných hier (Úklady a láska F. Schillera, Dedičný polesný O. Ludwiga, Novomanželia B. Bjørnsona). Významný zberateľ textov slovenských ľudových piesní, prísloví a porekadiel (vyše 10-tisíc), ktoré vyšli v 2. zväzku Zborníka slovenských národných piesní (1874) a v Slovenských spevoch I, II (1880, 1890).

1918 – Herzog, Chaim

Herzog [-cog], Chaim, 17. 9. 1918 Belfast, Spojené kráľovstvo – 17. 4. 1997 Tel Aviv-Jaffa — izraelský generál, politik a prezident. Pochádzal z rodiny známeho židovského rabína v Severnom Írsku. Študoval právo na Cambridgeskej univerzite a na University College v Londýne. R. 1935 emigroval do Palestíny a vstúpil do polovojenskej organizácie Hagana. Počas 2. svetovej vojny slúžil v britskej armáde v tankovom vojsku. R. 1946 sa vrátil do Palestíny a opäť sa stal príslušníkom Hagany, po vzniku štátu Izrael slúžil od 1948 v izraelskej armáde a dosiahol hodnosť generálmajora (1961). R. 1975 – 78 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve, 1981 – 83 poslanec Knesetu za Stranu práce (Labour Party, hebr. ha-Avodah). R. 1983 – 93 prezident. Autor historických prác a memoárov Arabsko-izraelské vojny: Vojna a mier na Blízkom východe (The Arab-Israeli Wars: War and Peace in the Middle East, 1982), Živá história: Spomienky (Living History: A Memoir, 1996) a i.

1968 – Hodža, Fedor

Hodža, Fedor, 4. 11. 1912 Budapešť – 17. 9. 1968 New York — slovenský právnik a politik, syn Milana Hodžu. Po absolvovaní štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe pôsobil na ministerstve zahraničných vecí v Prahe a na československom veľvyslanectve v Paríži. Od 1938 prakticky v emigrácii, spolu s otcom sa podieľal na založení SNR v Paríži (1939) a na koncipovaní jej politických cieľov. Po kapitulácii Francúzska sa pripojil k londýnskej emigrácii na čele s E. Benešom. R. 1944 bol vymenovaný za člena Štátnej rady v Londýne a politického poradcu vládnej delegácie pre územie oslobodené Červenou armádou. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal generálnym tajomníkom Demokratickej strany (DS) a najbližším spolupracovníkom jej predsedu J. Lettricha. Podieľal sa na výraznom víťazstve DS vo voľbách 1946, čím sa dostal pod zostrenú pozornosť KSČ a KSS. Od 1945 člen SNR, 1945 – 48 poslanec Dočasného, resp. Ústavodarného národného zhromaždenia. Po prevrate vo februári 1948 emigroval do USA, kde sa stal popredným predstaviteľom Rady slobodného Československa a i. organizácií bojujúcich za návrat demokracie vo vlasti. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam).

1961 – Jahnová, Soňa

Jahnová, Soňa, 17. 9. 1961 Bratislava — slovenská harfistka. R. 1975 – 81 študovala na bratislavskom konzervatóriu a 1981 – 85 na AMU v Prahe, 1985 – 86 štipendistka Slovenského hudobného fondu, 1986 – 87 pôsobila v orchestri Opery SND v Bratislave, súčasne 1985 – 87 vyučovala na VŠMU. Spolupracovala s flautistami V. Brunnerom ml. a M. Jurkovičom, sólisticky so Slovenskou filharmóniou a so Štátnou filharmóniou Košice, realizovala nahrávky pre Slovenský rozhlas i Slovenskú televíziu. Od absolvovania majstrovských kurzov na konzervatóriu v Norimbergu (1988) pôsobí v Nemecku ako slobodná umelkyňa a ako sólistka spolupracuje s viacerými nemeckými orchestrami, 1988 – 90 pôsobila v orchestroch Nürnberger Symphoniker, 1992 – 94 Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe a 1995 – 96 v Duisburgu, spolupracovala aj s orchestrami Kölner Rundfunk-Sinfonie-Orchester, Deutsche Kammerakademie a Neues Ensemble Klassik Pro. Jej široký repertoár obsahuje diela pre sólovú harfu, koncerty s orchestrom i skladby s rôznymi komornými zoskupeniami. Súkromne vyučuje hru na harfe. Nositeľka viacerých ocenení.

1945 – Jü Ta-fu

Jü Ta-fu, Yu Dafu, vlastným menom Jü Wen, 7. 12. 1896 Fu-jang, provincia Če-t’iang – 17. 9. 1945 Sumatra — čínsky spisovateľ, esejista a básnik. R. 1913 – 22 študoval v Japonsku. Debutoval zbierkou poviedok Úpadok (Čchen-lun, 1921). R. 1938 ušiel do Singapuru a neskôr na Sumatru. Autor zbierok poviedok Minulosť (Kuo-čchü, 1928) a Neskoré kvety škoricovníka (Čch’ kuej-chua, 1932). Zomrel za nevyjasnených okolností. V slovenčine vyšiel výber jeho poviedok pod názvom Večer opitý jarným vetrom (1960) v preklade Anny Doležalovej.

1979 – Kabeláč, Miloslav

Kabeláč, Miloslav, 1. 8. 1908 Praha – 17. 9. 1979 tamže — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1928 – 31 študoval kompozíciu u K. B. Jiráka, 1930 – 32 dirigovanie u P. Dědečka na pražskom konzervatóriu a 1931 – 34 klavír u V. Kurza na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1932 – 41 pôsobil v Československom rozhlase v Prahe ako jeden z prvých hudobných režisérov v ČSR a 1945 – 54 aj ako šéfdirigent rozhlasového symfonického orchestra, 1958 – 67 profesor kompozície na pražskom konzervatóriu. Súčasne bol činný v Umeleckej besede, vo Zväze československých skladateľov a v Československom rozhlase v Plzni, kde v 2. polovici 60. rokov 20. stor. ako jeden z prvých českých skladateľov propagoval elektroakustickú a konkrétnu hudbu a viedol jej kompozičné kurzy. Spolupracoval aj s Centrom pre elektroakustickú hudbu v Utrechte a inicioval obnovenie kontaktov českých skladateľov s tvorcami západoeurópskej novej hudby.

Jeho hudobné myslenie formovali viacerí českí i európski skladatelia. Inšpiroval sa harmóniou V. Nováka, polyfóniou a tektonikou K. B. Jiráka, ako aj seriálnou hudbou O. Messiaena a A. Schönberga. Umelecká tvorba Kabeláča s vyhraneným kompozičným rukopisom obsiahla s výnimkou opery všetky hudobné žánre a formy. V ranej tvorbe sa sústredil prevažne na komorné (Passacaglia TGM pro klavír, 1937; Dechový sextet, 1940) a orchestrálne (1. symfónia D dur pre sláčiky a bicie nástroje, 1942; 2. symfónia C dur, 1946; Předehra, 1947) skladby. Z vokálno-inštrumentálnych diel patria k najvýznamnejším emotívna kantáta Neustupujte! (1939) na slová ľudovej poézie a husitský chorál Ktož jsú Boží bojovníci proti okupácii Česka nemeckými nacistami. Neskôr komponoval najmä symfónie, v ktorých v netradičnom nástrojovom obsadení majstrovsky spojil českú hudobnosť s prvkami európskej avantgardy i mimoeurópskych kultúr, napr. 3. symfónia F dur (1957) pre organ, plechové dychové nástroje a tympany, 4. symfónia A dur Komorní (1958) pre komorný orchester, 5. symfónia b mol Dramatická (1960) pre vysoký ženský hlas a orchester a 6. symfónia Koncertantní (1961) pre klarinet a orchester. V 7. symfónii (1968) pre recitátora a orchester zhudobnil vlastný text podľa Evanjelia podľa Jána a Zjavenia Jána, v 8. symfónii Antiphony (1970) pre soprán, zmiešaný zbor, bicie nástroje a organ na úryvky z biblických textov monumentalizoval humanistické poslanie človeka. K posledným dielam inšpirovaným českou históriou patria elektroakustická kompozícia v šiestich častiach E fontibus Bohemicis. 6 obrazů z českých letopisů (1965 – 72), v ktorej spracoval zvuk najväčšieho pražského zvona Žigmunda, a skladby pre miešaný zbor Proměny I, II (1978, 1979), v ktorých tematicky čerpal z českého chorálu Hospodine, pomiluj ny. Kabeláč patril aj k uznávaným dirigentom hudby 20. stor. Autor viacerých hudobnoteoretických prác, z ktorých najvýznamnejšia je Skladatel ve zvukové laboratoři (1964).

1864 – Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč, 17. 9. 1864 Vinnycja – 25. 4. 1913 Černihiv — ukrajinský spisovateľ. Pochádzal z úradníckej rodiny, študoval na teologickom seminári v Šarhorode (Šargorod), štúdium však nedokončil, neskôr získal učiteľský diplom. Zblížil sa s tajnou organizáciou Bratstvo Tarasovcov (Bratstvo Tarasivciv, založené 1891) bojujúcou za sociálnu spravodlivosť a politickú slobodu, začo bol väznený a do konca života pod policajným dozorom. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako učiteľ a neskôr ako člen komisie pre boj s fyloxérou viničovou v Besarábii a na Kryme (skúsenosti získané pri práci využil v poviedke Pre obecné blaho, Dľa zahaľnoho dobra, 1895). Vo Ľvove nadviazal kontakty s I. J. Frankom a V. M. Hnaťukom. Neskôr sa usadil v Černihove. Cestoval po západnej Európe a niekoľkokrát sa liečil na Capri, kde sa stretol s M. Gorkým. Od 1910 navštevoval aj kúpeľnú dedinku Kryvorivňa v Huculsku (Huculščyna), kde sa stretával s významnými ukrajinskými literátmi (L. Ukrajinka).

Patrí k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom na prelome 19. a 20. stor. V tvorbe sa zaoberal roľníckou tematikou, neskôr čerpal námety aj z neukrajinského (moldavského, tatárskeho, talianskeho) prostredia. Od etnografického realizmu prešiel k modernizmu (impresionizmu) a neskôr k neoromantizmu. Prózy V diablových putách (V putach šajtana, 1899), Bábika (Ľalečka, 1902) a Jabloňový kvet (Cvit jabluni, 1902) i tzv. exotické etudy Na skale (Na kameni, 1902) a Pod minaretmi (Pid minaretamy, 1904) sú charakteristické znakmi lyrického impresionizmu a hlbokým záujmom o duchovný svet protagonistov. V krátkych prózach On ide! (Vin ide!, 1906), Smiech (Smich, 1906), Persona grata (1907) a Darček k narodeninám (Podarunok na imenyny, 1912) reagujúcich na udalosti (pogromy, národnostný a sociálny útlak) Ruskej revolúcie 1905 – 07, uplatnil metódu psychologického realizmu. Revolučná tematika je výrazná aj v umelecky pôsobivej próze Fata morgana (F. m., 1903 – 10). K jeho najvýznamnejším dielam patria sociálnopsychologická a politická novela Intermezzo (I., 1908), v ktorej sa na báze naturalizmu a impresionizmu zaoberá ozdravujúcou silou prírody, a psychologická próza Tiene zabudnutých predkov (Tini zabutych predkiv, 1911; slov. spolu s ďalšími prózami 1981; sfilmované 1964, réžia S. J. Paradžanov) inšpirovaná pohanskou démonológiou a ľudovými legendami Huculov. Na Slovensku bol vydaný výber z Kociubynského diela Poviedky (1954) a rozprávka O dvoch capkoch (Pro dvoch capkiv, 1890; slov. 1978).