Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1910 – Aaltonen, Erkki

Aaltonen [ál-], Erkki, 17. 8. 1910 Hämeenlinna – 8. 3. 1990 Helsinki — fínsky skladateľ a pedagóg, jeden z predstaviteľov fínskej národnej hudby. Študoval na konzervatóriu v Helsinkách u Väinöho Raitia a Selima Palgrema. Medzinárodný ohlas získal komornou tvorbou, 4 symfóniami, 2 klavírnymi koncertmi, piesňami a úpravami ľudových tancov.

1987 – Andrade, Carlos Drummond de

Andrade, Carlos Drummond de, 31. 10. 1902 Itabira – 17. 8. 1987 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ a novinár. Vyštudoval farmáciu, pracoval ako štátny úradník. Patrí k básnikom brazílskeho modernizmu. R. 1925 založil (s Emíliom Guimarãesom Mourom, *1902, †1971) modernistický časopis A Revista, publikoval aj v ďalších periodikách. Jeho poézia sa vyznačuje slovným majstrovstvom a invenciou. Autor básnických zbierok Akási poézia (Alguma poesia, 1930), Močiare duše (Brejo da Alma, 1934), Jasná záhada (Claro Enigma, 1951), Ľúbiť sa učíme, keď ľúbime (Amar se aprende amando, 1985), próz Minaské vyznania (Confissões de Minas, 1944), Prechádzky po ostrove (Passeios na ilha, 1952), Ústa z mesačného svitu (Boca de luar, 1984) a vtipných fejtónov.

1941 – Babangida, Ibrahim Badamisi

Babangida, Ibrahim Badamisi, 17. 8. 1941 Minna — nigérijský generál, prezident. R. 1967 – 70 sa zúčastnil na potlačení separatistického hnutia v Biafre, 1983 jeden z vodcov vojenského prevratu proti civilnej vláde Nigérie, 1985 proti generálovi Muhammaduovi Buharimu (*1942), od 1985 prezident, predseda vlády a Národnej rady štátu (vojenských guvernérov), 1991 – 92 aj predseda Organizácie africkej jednoty (dnes Africká únia). Po neúspechu vo voľbách 1993 odišiel z politického života.

1899 – Bartels, Julius

Bartels, Julius, 17. 8. 1899 Magdeburg – 6. 3. 1964 Göttingen — nemecký geofyzik a štatistik. V rokoch 1941 – 45 pôsobil ako profesor geofyziky na univerzite v Berlíne, od roku 1945 v Göttingene. V rokoch 1954 – 57 bol prezidentom Medzinárodnej organizácie magnetizmu a aeronómie (IAGA).

Zaslúžil sa o rozvoj geomagnetizmu a aeronómie, patrí medzi zakladateľov fyziky vzťahov Slnko – Zem. Pôvod porúch v geomagnetickom poli spájal so stavom slnečnej atmosféry. Zaviedol hypotetické M-oblasti na Slnku ako zdroje 27-dňovej rekurencie (opakovania výskytu) porúch, čo bolo neskôr aj potvrdené pomocou družicových pozorovaní Slnka (→ koronálne diery). Zdokonalil štatistické metódy na spracovanie údajov zo svetovej siete geomagnetických observatórií. Zaviedol index planetárnej geomagnetickej aktivity \(K_p\) (→ indexy geomagnetickej aktivity). Bol editorom Príručky fyziky (Handbuch der Physik, zväzky XLII, XLIII).

1834 – Gradaščević, Husejn

Gradaščević [-vič], Husejn-kapetan, nazývaný Zmaj od Bosne (Drak z Bosny), 1802 Gradačac – 17. 8. 1834 Istanbul — bosniansky moslimský šľachtic (beg) a národný hrdina. Pochádzal z významného rodu hraničiarov s fakticky nezávislým postavením, ktorí vlastnili majetky na hraniciach pašalíka, a tým bránili aj hranice Osmanskej ríše. Gradaščević sa stal vodcom autonómneho hnutia bosnianskych moslimov, ktorí požadovali od sultána posilnenie samosprávnych vojensko-politických inštitúcií a odmietali sa podriadiť vládnym nariadeniam z Istanbulu. R. 1831 bol radou kapetanov na sneme v Tuzle zvolený do funkcie sultánovho zástupcu v Bosne. Po odmietnutí návrhu na rokovanie zo strany ústrednej tureckej vlády zorganizoval rozsiahlu vzburu a v júli 1831 sa na čele 25-tis. ozbrojencov postavil proti sultánovi Mahmudovi II., aby si vynútil splnenie požiadaviek silou. Jeho vojsko niekoľkokrát zvíťazilo nad osmanskou armádou v oblasti Kosova, nakoniec však bolo vinou nejednotnosti a zrady porazené v krvavej bitke pri Sarajeve. Gradaščević utiekol cez Sávu do Rakúska; po doručení sultánovho návrhu na uzmierenie odišiel do Istanbulu, kde bol však zatknutý a otrávený.

1946 – Greschik, Viktor

Greschik [-šik], Viktor, 29. 3. 1862 Levoča – 17. 8. 1946 tamže — slovenský botanik a historik. R. 1882 pôsobil ako učiteľ v Kežmarku, 1887 – 1914 v Levoči. Zaoberal sa flórou Spiša a Tatier (najmä machorastov, lichenizovaných húb a húb). Autor viacerých odborných článkov v domácich i v zahraničných časopisoch, jeho súborná práca Flóra Levoče (Flora von Leutschau, 1932) zostala v rukopise (uložená na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave). Je podľa neho nazvaných viacero druhov húb a poddruh machu Andreaea nivalis varietas greschikii. Zostavil herbár obsahujúci okolo 25-tis. rastlinných položiek, z ktorých sa zachovala len časť. Hlavné dielo: Mycotheca-Bryotheca und Lichenotheca Carpatica (1894), Jedovaté huby tatranskej flóry (1910), Dendrologický prídavok z Tatier (1911), Liečivé čarodejné rastliny Slovenska na základe rádioaktivity (1922).

1941 – Gubenko, Nikolaj Nikolajevič

Gubenko, Nikolaj Nikolajevič, 17. 8. 1941 Odesa, Ukrajina – 16. 8. 2020 Moskva — ruský herec a režisér.

Po ukončení štúdia herectva v 1964 pôsobil v cirkuse a vo viacerých divadlách v Odese a Moskve. Bol dlhoročným členom, neskôr umeleckým riaditeľom Moskovského divadla drámy a komédie na Taganke. Debutoval vo filme režiséra Marlena Chucijeva (*1925, †2019) Mám dvadsať rokov (Mne dvadcať let – Zastava Iľjiča, 1964). V 60. – 70. rokoch 20. stor. stvárnil vo filme množstvo postáv svojich rovesníkov. V roku 1971 debutoval ako režisér filmom Prišiel vojak z frontu (Prišol soldat s fronta). S autobiografickým filmom Poranené vtáčatá (Podranki, 1976), v ktorom aj hral, sa v 1977 zúčastnil na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes.

Ďalšie filmy: Prosím o slovo (Prošu slova, 1975), Bojovali za vlasť (Oni sražalis za rodinu, 1975), Zakázaná zóna (Zapretnaja zona, 1988) a i.

Od roku 1995 bol členom ÚV Komunistickej strany Ruskej federácie, od 1997 členom jej prezídia, od 1995 poslancom Štátnej dumy.

1856 – Hauriou, Maurice Jean Claude Eugène

Hauriou [orju], Maurice Jean Claude Eugène, 17. 8. 1856 Ladiville – 12. 3. 1929 Toulouse — francúzsky právnik, sociológ a politológ. R. 1883 – 1929 pôsobil na univerzite v Toulouse. Predstaviteľ teórie syndikalistického a korporatívneho štátu. Tvrdil, že pri zachovaní existujúceho sociálneho a hospodárskeho systému sa na riadení spoločenských procesov môžu oveľa lepšie ako v demokracii podieľať všetky triedy a vrstvy prostredníctvom odborových združení (syndikátov) vytvorených na základe dohody medzi podnikateľom a zamestnancom. Na tieto syndikáty a ich vedúce orgány (korporácie) treba preniesť niektoré funkcie štátu, a vybudovať tak most medzi štátom a spoločnosťou. Korporatívnu teóriu sčasti prevzal a realizoval taliansky fašizmus. Ťažisko Hauriouovho učenia spočíva v teórii inštitúcií ako prostriedkov na vytvorenie právneho spoločenstva, v ktorom majú korporácie osobitnú autonómiu. Obhajoval súkromné podnikanie, súkromné vlastníctvo a prispel k zakotveniu prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom zo strany administratívnych úradov. Jeho teoretické práce z oblasti verejného práva významne prispeli k rozvoju francúzskeho administratívneho (správneho) práva a ústavného práva. Hlavné diela: Prehľad správneho a všeobecného verejného práva (Précis de droit administratif et de droit public général, 1900 – 01), Základy verejného práva (Principes de droit public, 1910), Prehľad ústavného práva (Précis de droit constitutionnel, 1923) a i.

1925 – Hawkes, John

Hawkes [hóks], John (Clendennin Talbot Burne), 17. 8. 1925 Stamford, Connecticut – 15. 5. 1998 Providence, Rhode Island — americký spisovateľ a literárny kritik. Experimentálny autor fantastických krutých románov, ktoré chápal ako adekvátny obraz 20. stor. V jeho tvorbe sa často spájajú fantastické obrazy hrôz a násilností s čiernym humorom, reálne miesta sa premieňajú na subjektívne vidiny.

Autor krátkych románov Ľudožrút (The Cannibal, 1949), Noha chrobáka (The Beetle Leg, 1951), Sova (The Owl, 1954), Lipová vetvička (The Lime Twig, 1961), Druhá koža (Second Skin, 1964), Krvavé pomaranče (The Blood Oranges, 1971; sfilmovaný 1997, réžia Philip Haas), Travestia (Travesty, 1976) a Írske oko (An Irish Eye, 1997), súboru poviedok Mesačné krajiny (Lunar Landscapes, 1969), divadelnej hry Nevinná strana (The Innocent Party, 1966) a i.

1923 – Herényi, Milan

Herényi [-ňi], Milan, 17. 8. 1923 Gbely, okr. Skalica – 1. 12. 1997 Bratislava — slovenský tanečný pedagóg, manžel A. Herényiovej. Žiak M. Vasilevy a Ľ. P. Pančeva. Od 1948 člen, 1949 – 64 sólista, 1957 – 60 umelecký šéf Baletu SND. Od 1964 pôsobil v oblasti osvety. Popri tanečnej technike uplatnil v titulných, hlavných a sólových postavách i herecký talent ako Milan (Morská panna, 1948), ThybaldMerkucio (Romeo a Júlia, 1949, 1954), Franz (Coppélia, 1950), Abderam (Raymonda, 1950), Princ (Popoluška, 1951), Filip Jérome (Plamene Paríža, 1952), Nurali (Bachčisarajská fontána, 1953), Rotbart (Labutie jazero, 1953), Hilarion (Giselle, 1956), v baletoch pre deti ako Krajčír Ihlička (Z rozprávky do rozprávky, 1956), Doktor Jajbolí (1962) a i.

1987 – Hess, Rudolf

Hess, Rudolf, 26. 4. 1894 Alexandria, Egypt – 17. 8. 1987 Berlín — nemecký nacistický politik, jeden z najbližších spolupracovníkov A. Hitlera. Od 1920 člen NSDAP, 1923 sa podieľal na mníchovskom puči, začo bol odsúdený do väzenia. Od 1933 zástupca A. Hitlera v NSDAP a od 1939 po H. Göringovi druhý nástupca Hitlera v prípade jeho smrti. V máji 1941 tajne odletel (údajne z vlastnej iniciatívy) do Spojeného kráľovstva, kde chcel rokovať o separátnom mieri. Bol však odhalený, zatknutý a do konca vojny internovaný. R. 1946 ho Briti odovzdali Norimberskému vojenskému tribunálu, ktorý ho odsúdil na doživotné väzenie. V berlínskej väznici Spandau spáchal ako 93-ročný za nevyjasnených okolností samovraždu.

1890 – Hopkins, Harry Lloyd

Hopkins, Harry Lloyd, 17. 8. 1890 Sioux City, Iowa – 29. 1. 1946 New York — americký politik, jeden z najbližších spolupracovníkov prezidenta F. D. Roosevelta. Dlhé roky pôsobil v oblasti sociálnej práce ako poradca v otázkach sociálnej pomoci a v programe New Deal hlavný stratég pre boj so svetovou hospodárskou krízou v USA, najmä prostredníctvom organizovania rozsiahleho systému verejnoprospešných prác. Od 1935 riaditeľ Správy pre podporu zamestnanosti, 1938 – 40 minister obchodu. Počas 2. svetovej vojny osobitný Rooseveltov poradca v zahraničných záležitostiach. Zaslúžil sa o dosiahnutie kompromisu s J. V. Stalinom v otázke veta (7. 6. 1945), čo pripravilo podmienky na schválenie organizačného štatútu OSN.

1991 – Kálmán, Július

Kálmán, Július, 17. 5. 1911 Bratislava – 17. 8. 1991 tamže — slovenský historik umenia, múzejník a publicista. R. 1938 – 40 pôsobil v oddelení štátnej pamiatkovej ochrany Ministerstva školstva a národnej osvety, neskôr vo Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok na Slovensku, 1945 – 51 riaditeľ a 1965 – 69 pracovník Mestského múzea, 1954 – 55 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu a súčasne na Pedagogickej fakulte UK a na VŠVU, 1969 – 73 v Encyklopedickom ústave SAV v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami moderného i staršieho výtvarného umenia na Slovensku, v oblasti múzejníctva výskumom umeleckých remesiel. Ako riaditeľ Mestského múzea v Bratislave sa zaslúžil o vybudovanie jeho historickej expozície a o zavedenie nových metód reinštalácie zbierok; významný propagátor historických pamiatok Bratislavy. Autor monografií Renesančná plastika na Slovensku (1944), Galanda (1944), Jozef Božetech Klemens (1978), publikácií o bratislavských pamiatkach Primaciálny palác (1948 a 1981), Bratislavský hrad (1954), Dóm (1971), vysokoškolskej učebnice Múzejníctvo (1955) a viacerých štúdií.

1887 – Karol I.

Karol I., 17. 8. 1887 zámok Persenbeug, Dolné Rakúsko – 1. 4. 1922 Funchal, ostrov Madeira — rakúsky cisár (1916 – 18) a český (1916 – 18, ako Karol III.), uhorský a chorvátsky kráľ (1916 – 18, ako Karol IV.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, posledný panovník rakúsko-uhorskej monarchie, vnuk arcivojvodu Karla Ludwiga (*1833, †1906), brata cisára Františka Jozefa I. R. 1903 vstúpil do armády a počas prerušenia vojenskej služby 1906 – 08 absolvoval v Prahe univerzitné štúdium práva a politických vied. Ako dôstojník slúžil prevažne v Čechách. Spočiatku sa nezaoberal vysokou politikou, čo sa čiastočne zmenilo po vypuknutí 1. svet. vojny, keď bol prevelený do hlavného štábu armády v Tešíne, kde sa oboznamoval aj so štátnymi záležitosťami. Po povýšení na poľného podmaršala sa zúčastnil ofenzívy na talianskom a potom aj na východnom fronte.

Po smrti korunného princa Franza Ferdinanda d’Este (1914 podľahol v Sarajeve atentátu) sa stal následníkom trónu a po smrti Františka Jozefa I. (21. 11. 1916) rakúskym cisárom a uhorským (korunovaný 30. 12. 1916 v Budapešti ako Karol IV.), českým a chorvátskym kráľom. Na rozdiel od svojho prastrýka Františka Jozefa I., ktorý rozhodoval sám, vládol prostredníctvom rady ministrov. V čase jeho nástupu na trón sa Rakúsko-Uhorsko nachádzalo v zložitej situácii. Vnútorné problémy chcel riešiť čiastkovými sociálnymi a zdravotnými reformami (1917), vojenskú situáciu, ktorá sa pre Ústredné mocnosti nevyvíjala priaznivo, zasa neúspešnými pokusmi o podpísanie separátneho mieru s Dohodou (1917). Nedokázal čeliť snahám národov oslobodiť sa spod nadvlády Rakúsko-Uhorska a vytvoriť si vlastné štáty, čo pre budúcnosť monarchie predstavovalo najväčšiu hrozbu. Až 16. 10. 1918 vydal Manifest k národom monarchie, ktorým chcel ríšu zachrániť prebudovaním na federáciu. V priebehu októbra 1918 sa však monarchia rozpadla na samostatné štáty. Túto skutočnosť Karol reflektoval v proklamácii z 11. 11. 1918, v ktorej uviedol, že sa vzdáva akéhokoľvek výkonu štátnej moci. Nepripustil však abdikáciu (až do konca života totiž dúfal, že sa podarí monarchiu v nejakej podobe obnoviť), odmietol sa vzdať uhorského trónu, a preto bol poslaný do exilu. Usadil sa vo Švajčiarsku, odkiaľ sa 1921 dvakrát (v marci a októbri) neúspešne pokúsil získať maďarský trón. Po stroskotaní druhého pokusu bol dohodovými mocnosťami vyvezený na ostrov Madeira do núteného exilu. S manželkou, princeznou Zitou (*1892, †1989) z bourbonsko-parmskej dynastie, mali osem detí, najstarší syn O. von Habsburg-Lothringen sa 1961 zriekol habsburských dynastických nárokov. R. 2004 bol Karol I. vyhlásený za blahoslaveného.

1811 – Katona, Štefan

Katona, Štefan, 13. 12. 1732 Boľkovce, okr. Lučenec – 17. 8. 1811 Kalocsa, Maďarsko — uhorský historik a teológ. R. 1750 vstúpil do jezuitskej rehole, 1754 – 55 študoval filozofiu na univerzite v Košiciach a 1759 – 62 teológiu v Trnave. R. 1753 vyučoval gramatiku na gymnáziu v Gyöngyösi, 1756 gramatiku a rétoriku v Oradei a 1758 v Komárne, 1765 – 73 profesor rétoriky na univerzite v Trnave, 1777 – 84 vedúci katedry dejín na filozofickej fakulte univerzity v Budíne (1782 – 83 dekan fakulty). Od 1784 pôsobil v Ostrihome, od 1790 knihovník arcibiskupskej knižnice a kazateľ v Kalocsi, od 1794 kanonik a od 1799 titulárny opát.

Jeden z najvýznamnejších uhorských historikov, autor 42-zväzkovej zbierky prameňov k uhorským dejinám Historia critica regnum Hungariae 1 – 42 (1779 – 1817), písal aj náboženskú literatúru polemického charakteru.

1978 – Kázemí, Sajjed Mortazá Mošfeq

Kázemí, Sajjed Mortazá Mošfeq, arab. Murtazá Mušfík Kázemí, 21. 9. 1902 Teherán – 17. 8. 1978 Paríž — iránsky (perzský) spisovateľ a diplomat. Študoval v Teheráne, od 1924 v Berlíne a Paríži, kde prispieval do prozápadne orientovaných časopisov vydávaných iránskymi intelektuálmi žijúcimi v zahraničí, napr. Írán Šahr (Irán mesto) a Namá-je Farangistán (Farangistánske listy, resp. Európske listy; perzsky Farangistán = Európa). Po návrate do vlasti (1926) pracoval v redakcii časopisu Írán-e Džavánán (Mladý Irán) v Teheráne, po zákaze jeho vydávania od 1927 na ministerstve spravodlivosti a od 1934 na ministerstve zahraničia (pôsobil ako veľvyslanec v Sýrii, Egypte a vo Francúzsku).

Jeden zo zakladateľov modernej perzskej prózy, jeho román Príšerný Teherán (Tehrán-e Machúf, pôvodne vydávaný časopisecky, knižne 1922) s voľným pokračovaním Spomienky jednej noci (Jádgár-e jek šáb, nem. 1924, rus. 1934 – 36) je prvým pokusom o sociálny román v modernej perzskej literatúre. Opisuje v nich osud úradníka Farroka, ktorý po perzskej revolúcii (1905 – 11) stratil svoje postavenie. Na pozadí ľúbostného príbehu s tragickým koncom zobrazil osudy najnižších vrstiev obyvateľstva Teheránu (prostitútky a zlodejov) i korupciu a nepotizmus politických a ekonomických elít v období pred revolúciou i po nej. Autor románov Zoschnutá kvetina (Gol-e pažmordá, 1929) i Drahá závisť (Rašg-e porbahá, 1930) a pamätí Osudy a spomienky (Ruzgár va Andiše-há, 1971). Zomrel pri autonehode.

1970 – Kivirähk, Andrus

Kivirähk, Andrus, 17. 8. 1970 Tallinn — estónsky prozaik, dramatik a fejtonista. Debutoval prózou Pamäti Ivana Oravu alebo Minulosť ako modrasté hory (Ivan Orava mälestused ehk Minevik kui helesinised mäed, 1995). Jeho špecifický humor je základom úspešného poviedkového románu Dráb (Rehepapp, 2000), v ktorom využíva folklórne prvky (rozprávkové postavy, povery) na groteskné vykreslenie sveta estónskej dediny v období nevoľníctva. V románe Muž, ktorý rozumel hadej reči (Mees, kes teadis ussisõnu, 2007), v ktorom sa fantastické prvky striedajú so skutočnými historickými udalosťami, sa zaoberá zánikom starého spôsobu života spätého s prírodou, tradíciami a pohanským náboženstvom.

Autor novely Umelec Jakub (Kunstlik Jaagup, 1997), komédie Precházka po dúhe (Jalutuskäik vikerkaarel, 1997) obsahujúcej prvky absurdity, románu Motýlik (Liblikas, 1999), v ktorom na pozadí tallinnského divadla Estonia zobrazil osud tanečnice, literatúry pre deti (Siim, Sirli a tajomstvo, Siim, Sirli ja saladused, 1999; Lotka z osady vynálezcov, Laiutajateküla Lotte, 2006), fejtónov, paródií a humoresiek.

1911 – Klokoč, Ondrej

Klokoč, Ondrej, 17. 8. 1911 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 26. 3. 1975 Bratislava — slovenský komunistický politik a funkcionár. R. 1929 – 34 učiteľ v Hrušove, Ostranoch a Liptovskej Kokave, 1934 – 44 v Striežovciach. Po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenskej republiky (1939) sa zapojil do druhého československého odboja (do siete ilegálnej KSS), 1940 – 41 bol dvakrát väznený v Ilave, potom pod policajným dohľadom. Jeden z hlavných organizátorov príprav SNP v Gemeri, počas neho člen povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR), neskôr predstaviteľ SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote.

Po 2. svetovej vojne zastával významné štátnické a politické funkcie a podieľal sa na upevnení komunistickej moci. R. 1945 – 46 poslanec Dočasného národného zhromaždenia, 1946 – 48 Ústavodarného národného zhromaždenia, 1948 – 54 Národného zhromaždenia, 1969 – 75 Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, 1945 – 46 a 1954 – 75 SNR; od júna 1968 predseda SNR. Zároveň 1949 – 50 predseda Krajského národného výboru v Banskej Bystrici, 1951 – 53 povereník informácií a osvety, 1953 – 56 povereník kultúry a 1956 – 58 vedúci oddelenia škôl, vedy a kultúry ÚV KSS. R. 1968 – 75 člen ÚV KSČ, 1945 – 75 ÚV KSS (od 1968 člen predsedníctva). R. 1958 – 68 šéfredaktor denníka Pravda. Po okupácii Československa v auguste 1968 presadzoval politiku normalizácie.

1936 – Kodnár, Rudolf

Kodnár, Rudolf, 17. 8. 1936 Čeklís, dnes Bernolákovo — slovenský matematik. R. 1960 – 69 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1970 – 80 na Prírodovedeckej fakulte UK, 1980 – 94 na novovzniknutej Matematicko-fyzikálnej fakulte UK (dnes Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK) v Bratislave; 1990 DrSc., 1997 profesor. Zaoberal sa matematickými problémami teórie modelov mechaniky konštrukcií a ich praktickými aplikáciami. Autor a spoluautor vyše 60 publikácií v domácich aj zahraničných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebných textov a monografií Riešenie nelineárnych úloh teórie štíhlych stien variačnými metódami (1965), Samočinné počítače pri výpočte konštrukcií (1965) a Medzné stavy doskových prvkov oceľových konštrukcií (Limit state of the plate elements of steel structures, 1984).