Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2005 – Aki, Keiiti

Aki, Keiiti, 3. 3. 1930 Jokohama – 17. 5. 2005 Réunion — americký seizmológ japonského pôvodu. Profesor na Massachusettskom technologickom inštitúte, neskôr na univerzite v Los Angeles. Navrhol univerzálnu veličinu charakterizujúcu ohnisko zemetrasenia – seizmický moment, objasnil rozptyl a s ním spojený útlm seizmických vĺn v litosfére, zaviedol nové metódy výskumu laterálnych nehomogenít v Zemi, prispel k poznaniu vulkanickej činnosti. Množstvom a dôležitosťou svojich príspevkov ovplyvnil celú modernú seizmológiu. Spoluautor učebnice seizmológie Kvantitatívna seizmológia (Quantitative Seismology, 1980).

1490 – Albrecht Hohenzollernský

Albrecht Hohenzollernský [-co-], 17. 5. 1490 Ansbach – 20. 3. 1568 Tapiau, dnes Gvardejsk, Kaliningradská oblasť, Rusko — posledný veľmajster Rádu nemeckých rytierov (od 1510), prvý pruský vojvoda, syn markgrófa Fridricha z Brandenburgu-Ansbachu a matky pochádzajúcej z poľského rodu Jagelovcov. Za jeho pôsobenia sa rád dostal do konfliktu s Poľskom, z ktorého vyšiel oslabený. Pod vplyvom myšlienok M. Luthera, s ktorým bol od 1523 v osobnom kontakte, sa rozhodol premeniť rádový štát na svetské panstvo. R. 1525 prevzal od poľského kráľa pruské vojvodstvo ako dedičné léno (8. 4., Krakovská zmluva) a konvertoval na evanjelické vierovyznanie. R. 1544 založil v Königsbergu (dnes Kaliningrad) univerzitu a udržiaval písomný styk so známymi európskymi učencami a umelcami.

1949 – Balázs, Béla

Balázs [-láž], Béla, vlastným menom Herbert Bauer, 4. 8. 1884 Szeged – 17. 5. 1949 Budapešť — maďarský filmový teoretik a kritik, filozof, estetik, básnik, dramatik, divadelný a filmový režisér. V začiatkoch literárnej tvorby bol ovplyvnený symbolizmom a novoromantizmom, vo filozofii idealizmom a relativizmom: Estetika smrti (1908), Komparatistická metafyzika (1919). Účastník spoločenského diania v období Maďarskej republiky rád, počas emigrácie v Rakúsku spoluzakladateľ proletárskej organizácie filmových divákov Volksfilmverband. Scenárista nemeckých filmov Narkóza (Narkose, 1929), Trojgrošová opera (Die Dreigroschenoper, 1931) a Modré svetlo (Das blaue Licht, 1932). Po nástupe fašizmu odišiel do ZSSR, po 1945 sa vrátil do Maďarska. Na Slovensku spolupracoval na scenári filmu Drak sa vracia (1967, réžia E. Grečner).

Priekopník systematickej filmovej teórie, vo svojej teoretickej práci Viditeľný človek alebo Kultúra filmu (Der sichtbare Mensch oder die Kultur des Films, 1924) dokazuje, že film je autonómna umelecká forma, a odhaľuje jeho podstatu i jeho špecifikum – vizuálnosť. Ako prvý formuloval princípy filmovej estetiky.

Ďalšie diela: Duch filmu (Der Geist des Films, 1930), Film – vývoj a podstata nového umenia (Der Film – Werden und Wesen einer neuen Kunst, 1948).

1970 – Balchin, Nigel Marlin

Balchin [bolčin], Nigel Marlin, 3. 12. 1908 Potterne, Wiltshire – 17. 5. 1970 Londýn — anglický spisovateľ. V románe Malá tajná miestnosť (The Small Back Room, 1943; sfilmovaný 1949, réžia Michael Powell a Emeric Pressburger) zobrazil správanie pracovníkov tajnej služby, román Sám sebe katom (My Own Executioner, 1945; slov. 1946; niekoľkokrát sfilmovaný, napr. 1947, réžia Anthony Kimmins) je štúdiou psychiatra, ktorý si nevie vyliečiť vlastnú neurózu a román Pád vrabca (The Fall of the Sparrow, 1955) štúdiou duševných stavov psychopata.

1935 – Dukas, Paul

Dukas [düka], Paul, 1. 10. 1865 Paríž – 17. 5. 1935 tamže — francúzsky skladateľ, hudobný kritik a pedagóg.

Študoval kompozíciu na konzervatóriu v Paríži, kde sa zoznámil s Claudom Debussym a od 1910 tam pôsobil ako pedagóg. V roku 1888 získal Rímsku cenu za kantátu Velléda, čo mu otvorilo cestu na významné koncertné pódiá. V inštrumentácii a harmónii nadviazal vo svojich dielach na Richarda Wagnera, Clauda Debussyho, Césara Francka, Gabriela Faurého, Vincenta D’Indyho a i. V roku 1892 upútal pozornosť predohrou Polyeucte (1891) k tragédii Pierra Corneilla, svetovú slávu si získal symfonickým scherzom Čarodejníkov učeň (L’Apprenti sorcier, 1897, podľa rovnomennej Goetheho básne) i operou Ariana a Modrofúz (Ariane et Barbe-Bleue, 1906, podľa poémy Maurica Maeterlincka) napísanou pod vplyvom Debussyho Pelléa a Mélisandy. Jeho tvorbu uzatvára balet La Péri (1912, podľa orientálnej legendy).

Revidoval a vydal diela Jeana Philippa Rameaua, Françoisa Couperina a Domenica Scarlattiho. Krátko pred smrťou prevažnú časť svojej tvorby zničil. Ako kritik a publicista písal do La Revue Hebdomadaire (1892 – 1901) a Chronique des beaux-arts (1894 – 1902), posmrtne vyšlo súborné vydanie jeho kritík (Écrits musicaux de Paul Dukas, 1948).

1959 – Hála, Jan

Hála, Jan, 19. 1. 1890 Blatná, dnes súčasť Frymburku, okres Český Krumlov, ČR – 17. 5. 1959 Važec, okres Liptovský Mikuláš — český maliar a ilustrátor pôsobiaci na Slovensku.

R. 1910 – 15 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V ranom období tvorby sa venoval krajinomaľbe (Stará škola, 1915) a expresívne podaným sociálnym motívom z prostredia baníkov. R. 1923 sa usadil vo Važci, kde spočiatku maľoval figurálne štúdie národopisného charakteru (Pri okienku, 1923), od zač. 30. rokov 20. stor. vytváral maľby v duchu idealizovanej ľudovožánrovej maľby vo výraznom secesno-dekoratívnom štýle. Sústredil sa najmä na motívy zo života liptovského ľudu, ktoré často umiestňoval na pozadie scenérie Vysokých Tatier. V jeho dielach dominujú motívy pracujúcich žien (Priadky, 1934), ľudovej zábavy (Tanec vo Važci, 1931), a najmä nevesty (Važecká mladucha s jablkom, 1944) a matky s dieťaťom (Važtianska madona, 1928).

Významná je aj jeho ilustrátorská činnosť, vytváral najmä ilustrácie pre deti a mládež. Iniciátor výtvarného života v regióne. R. 1976 bola vo Važci zriadená Galéria Jana Hálu ako vysunutá expozícia Galérie P. M. Bohúňa.

1958 – Häring, Hugo

Häring [hé-], Hugo, 22. 5. 1882 Biberach an der Riss – 17. 5. 1958 Göppingen — nemecký architekt a teoretik, predstaviteľ organickej architektúry.

Od 1921 pôsobil v Berlíne, v 20. – 30. rokoch 20. stor. patril spolu s L. Miesom van der Rohe k lídrom teoretických diskusií o funkcionalizme v architektúre. Člen viacerých spolkov a združení, napr. Der Ring a Novembergruppe, predchodcov Medzinárodného kongresu modernej architektúry (CIAM), ktorého zakladajúci manifest podpísali v La Sarraz (1928). Jeho teoretické dielo a architektonické návrhy sa vyznačujú nekonvenčnosťou a dôslednou aplikáciou názoru, že architektonický tvar (forma) musí vychádzať z dôkladnej analýzy budúcej funkcie a štruktúry objektu a nikdy nie je vopred určený. Zdôrazňoval súlad architektonického diela a prírody, ako aj potrebu navrhovať architektúru podľa špecifických podmienok konkrétnej lokality, nepoužíval pravidelný pravouhlý pôdorys. Tieto princípy uplatnil pri návrhu svojho najvýznamnejšieho diela, poľnohospodárskej farmy v Garkau pri Lübecku (1924 – 25). Ďalšie diela: obytné domy v mestských štvrtiach Zehlendorf (1926) a Siemenstadt (1929 – 31) v Berlíne.

1880 – Hedenvind-Eriksson, Gustav

Hedenvind-Eriksson, Gustav, 17. 5. 1880 Gubbhögen – 17. 4. 1967 Štokholm — švédsky prozaik, predstaviteľ prvej generácie švédskej robotníckej literatúry. Pôvodne lesný robotník, neskôr pracoval na stavbe železníc, potom pri námorníctve. Debutoval sociálnym románom Z vyrúbaného lesa (Ur en fallen skog, 1910) o ničivej moci peňazí a hrabivosti podnikateľov. V trilógii Dedičstvo roztratených (De förskingrades arv, 1926), Okrídlené koleso (Det bevingade hjulet, 1928) a Na vykúpenej zemi (På friköpt jord, 1930) čerpal námety z prostredia robotníkov pracujúcich na stavbe železnice. V 30. rokoch 20. stor. sa postupne priklonil k modernizmu, najmä k expresionizmu a symbolizmu, napr. vo fantastických rozprávkach Jämtländské rozprávky (Jämtländska sagor, 1941), Rozprávkový ľud, ktorý sa stratil (Sagofolket som kom bort, 1946), Rozprávka o Jormovi (Jorms saga, 1949) a Rozprávka o lovcovi Gismusovi (Gismus jägares saga, 1959) inšpirovaných ľudovými rozprávkami a príhodami. Napísal autobiografický román S vagónikom k básňam (Med rallarkärra mot dikten, 1944) a spomienkovú knihu Spor Boží a proletársky básnik (Gudaträtan och proletärdiktaren, 1960).

1926 – Hovorka, Juraj

Hovorka, Juraj, 17. 5. 1926 Vikýřovice, okr. Šumperk, ČR – 8. 10. 2018 Bratislava — slovenský sochár.

R. 1951 – 56 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u J. Kostku. Vytváral figurálne diela, komorné plastiky i monumentálno-dekoratívne práce určené pre architektúru. Uplatňoval tvarovú štylizáciu, ktorou zdôrazňoval objem, štruktúru, metaforu a lyrickú symboliku (Polyhymnia, 1986).

1749 – Jenner, Edward

Jenner [džener], Edward, 17. 5. 1749 Berkeley, Gloucestershire – 26. 1. 1823 tamže — britský lekár. Vyštudoval chirurgiu, 1770 – 73 pôsobil v Londýne u J. Huntera, od 1773 praktický lekár v Berkeley. Objaviteľ očkovania proti pravým kiahňam pomocou vakcíny získanej z kravských kiahní. K tomuto objavu dospel po tom, ako si všimol, že ľudia (najmä ošetrovateľky a dojičky kráv), ktoré často prichádzali do styku s dobytkom a nakazili sa kravskými kiahňami, takmer nikdy nedostali pravé kiahne. Na základe týchto poznatkov vpichol 14. 5. 1796 tekutinu z pľuzgiera dojičky chorej na kravské kiahne zdravému osemročnému chlapcovi, u ktorého sa následne prejavili vo veľmi miernej forme kravské kiahne. O niekoľko týždňov neskôr vpichol chlapcovi tekutinu z pľuzgiera človeka postihnutého pravými kiahňami. Ako predpokladal, ochorenie nevypuklo a chlapec ostal zdravý. Svoj objav publikoval 1798 v spise Rozprava o príčinách a následkoch očkovania proti variole (An inquiry into the Causes and Effects of the Variolae Vaccinae), v ktorom svoju metódu nazval vakcinácia (z lat. vacca – krava; pre pôvodcu nákazy zaviedol termín vírus). Táto metóda je považovaná za prvé preventívne očkovanie proti vírusom. Jenner neskôr začal vo svojej záhrade masovo očkovať chudobných ľudí, 1803 založil očkovací ústav pre chudobných.

1911 – Kálmán, Július

Kálmán, Július, 17. 5. 1911 Bratislava – 17. 8. 1991 tamže — slovenský historik umenia, múzejník a publicista. R. 1938 – 40 pôsobil v oddelení štátnej pamiatkovej ochrany Ministerstva školstva a národnej osvety, neskôr vo Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok na Slovensku, 1945 – 51 riaditeľ a 1965 – 69 pracovník Mestského múzea, 1954 – 55 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu a súčasne na Pedagogickej fakulte UK a na VŠVU, 1969 – 73 v Encyklopedickom ústave SAV v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami moderného i staršieho výtvarného umenia na Slovensku, v oblasti múzejníctva výskumom umeleckých remesiel. Ako riaditeľ Mestského múzea v Bratislave sa zaslúžil o vybudovanie jeho historickej expozície a o zavedenie nových metód reinštalácie zbierok; významný propagátor historických pamiatok Bratislavy. Autor monografií Renesančná plastika na Slovensku (1944), Galanda (1944), Jozef Božetech Klemens (1978), publikácií o bratislavských pamiatkach Primaciálny palác (1948 a 1981), Bratislavský hrad (1954), Dóm (1971), vysokoškolskej učebnice Múzejníctvo (1955) a viacerých štúdií.

1727 – Katarína I.

Katarína I., rus. Jekaterina I. Alexejevna, vlastným menom Marta Helena Skawrońská, 15. 4. 1684 Krustpils, dnes súčasť mesta Jēkabpils, Lotyšsko – 17. 5. 1727 Petrohrad — ruská cárovná (od 1725), druhá manželka Petra I. Veľkého (od 1712), matka Anny Petrovny (*1708, †1728) a Alžbety I. Petrovny.

Pochádzala zo sedliackej rodiny v Livónsku, po smrti rodičov opatrovateľka detí a slúžka v Marienburgu (dnes Alūksne v Lotyšsku), odkiaľ bola počas severnej vojny 1702 odvedená do Ruska. Najskôr bola milenkou kniežaťa A. D. Menšikova, od 1703 konkubínou cára Petra I. Veľkého, ktorý sa s ňou 1712 oženil. Katarína I. ho sprevádzala na všetkých vojenských výpravách. Po cárovej smrti (1725) bola gardou dosadená na cársky trón, oficiálne však vládu vykonávala Najvyššia tajná rada a faktickú moc mal v rukách Menšikov. Katarína bola negramotná, do štátnych záležitostí nezasahovala. Prostredníctvom svojej dcéry Anny Petrovny vydatej za šlezvicko-holštajnského vojvodu Karla Friedricha (1725) sa stala spoluzakladateľkou rodovej línie Romanovovcov-Holsteinovcov-Gottorpovcov.

1587 – Kettler, Gotthard

Kettler, Gotthard, aj Ketteler, 1517 zámok Eggeringhausen, dnes súčasť obce Anröchte (časť Mellrich), Severné Porýnie-Vestfálsko – 17. 5. 1587 Mitava, Kurónsko, dnes Jelgava, Lotyšsko — posledný veľmajster Livónskeho rádu, prvý dedičný kurónsky vojvoda (od 1561). Pochádzal z vestfálskeho šľachtického rodu. R. 1538 vstúpil do rádu, od 1554 komtúr v Dünaburgu (dnes Daugavpils, Lotyšsko), od 1557 vo Felline (Estónsko). R. 1558 po vpáde ruských vojsk do Livónska (livónske vojny, 1558 – 83) bol vymenovaný za koadjútora (zástupca a následník) veľmajstra Johanna Wilhelma von Fürstenberg (*1500, †1568), s ktorým však mali odlišné názory na otázku spojenectva počas vojny. Kým Fürstenberg presadzoval spojenectvo s Dánskom a so Švédskom, Kettler v tom istom čase úspešne rokoval v Krakove s poľským kráľom Žigmundom II. Augustom o spojenectve s Poľskom, čím si v ráde získal podporu a 1559 bol zvolený za veľmajstra. R. 1561 sekularizoval rádové územie a 28. 11. v tom istom roku zmluvou z Vilniusu (hist. Vilno; → vilniuska únia) uznal zvrchovanosť poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa Žigmunda II. Augusta nad Livónskom, začo dostal titul vojvodu a do léna Kurónsko. Do 1566 bol aj miestodržiteľom poľskej koruny pre územia severne od Západnej Dviny (Lotyšsko). R. 1562 prestúpil na luteránstvo a zo svojho vojvodstva (s centrom v Mitave) urobil protestantské teritórium. Jeho potomkovia tam vládli do vymretia rodu 1737.

1892 – Klapka, György

Klapka, György, 7. 4. 1820 Temešvár, Rumunsko – 17. 5. 1892 Budapešť — generál maďarských revolučných domobraneckých vojsk (→ honvéd). R. 1838 ukončil štúdium na delostreleckej vojenskej škole vo Viedni, od 1842 člen uhorskej gardy vo Viedni, kde sa zoznámil s neskorším hlavným veliteľom maďarských revolučných domobraneckých vojsk A. Görgeyom. Začiatkom 1848 vystúpil z armády a po vypuknutí revolúcie v Uhorsku (→ revolúcie 1848 – 49) vstúpil do služieb maďarskej revolučnej vlády. Od decembra 1848 náčelník sekcie generálneho štábu na uhorskom ministerstve honvédstva. V januári 1849 po porážke honvédskych vojsk pod vedením generála Lázára Mészárosa (*1796, †1858) pri Košiciach prevzal velenie nad hornouhorskou armádou a dosiahol viaceré úspechy v bojoch proti cisárskej armáde vedenej generálom Franzom Schlickom (*1789, †1862). V apríli 1849 vymenovaný za generála. Spolu s Görgeyom a generálom Jánosom Damjanichom (aj Damjanics, vlastným menom Jovan Damjanić, *1804, †1849) sa zúčastnil víťazných bitiek pri Vacove (Váci), Tekovských Lužanoch a Komárne. V júli 1849 sa stal veliteľom pevnosti v Komárne a napádal nepriateľské vojská na obidvoch brehoch Dunaja. V posledných fázach bojov bránil Komárno, kapituloval (na konci septembra 1849) až niekoľko týždňov po Görgeyovej kapitulácii pri Világosi (dnes Şiria, Rumunsko) po prísľube slobodného odchodu obrancov. Emigroval do Londýna, neskôr žil v Taliansku a vo Švajčiarsku. Počas prusko-rakúskej vojny 1866 organizoval na popud O. von Bismarcka v Hornom Sliezsku dobrovoľnícku légiu, s ktorou vpadol do Trenčianskej župy, jeho akcia však bola neúspešná. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a stal sa poslancom uhorského snemu za ilavský volebný obvod. Čoskoro sa stiahol z politického života a žil prevažne v Ženeve. Autor memoárov a vojenskohistorických kníh.

1821 – Kneipp, Sebastian

Kneipp [knajp], Sebastian, 17. 5. 1821 Stephansried (v blízkosti Ottobeurenu), Bavorsko – 17. 6. 1897 Bad Wörishofen, Bavorsko — nemecký rímskokatolícky kňaz a prírodný liečiteľ. Študoval teológiu v Dilingene a Mníchove, potom pôsobil ako kaplán v niekoľkých nemeckých farnostiach, od 1855 v kláštore a od 1880 ako farár v Bad Wörishofene.

Pod vplyvom poznatkov priekopníka prírodného liečiteľstva a hydroterapie v Nemecku Johanna Siegmunda Hahna (*1696, †1773) a na základe vlastných skúseností (ako 28-ročný trpel pravdepodobne tuberkulózou a každodennými kúpeľmi v studenej vode Dunaja a polievaním sa vodou z fontány sa údajne vyliečil) začal používať liečbu vodou – najskôr studené, neskôr striedavé teplé a studené sprchy s mechanickým dráždením, so strekmi a zábalmi, ako aj kúpele s prísadami. Rozvíjal základy hydroterapie a spracoval ich do komplexnej formy, čím podnietil vznik mnohých (tzv. Kneippových) kúpeľov najmä v Nemecku; Bad Wörishofen, kde pôsobil, sa stal kúpeľným centrom. Súčasťami jeho terapie boli aj kinezioterapia (pohyb), fytoterapia (rastlinné prísady), dietoterapia a psychohygiena.

Podľa Kneippa majú všetky choroby pôvod v krvi a voda je jedinečná látka, ktorá má schopnosť podstatu choroby rozpustiť a vypudiť z tela (pôsobí jednak lokálne na oblasť, na ktorú sa aplikuje, jednak na nervové zakončenia v danej oblasti, a tým aj na vnútorné orgány; zrýchľuje sa metabolizmus buniek vrátane eliminácie toxínov z tela, zlepšujú sa obranné procesy organizmu). Vypracoval a zlepšil celý rad liečebných procedúr (rôzne formy polievania vodou, studené kúpele a ponáranie, striedanie teplej a studenej vody, teplé a parné kúpele). Svoje poznatky opísal v knihe Moja liečba vodou (Meine Wasserkur, 1886). V súčasnosti sa niektoré procedúry (nazvané podľa neho knajpovanie, kneippovanie) využívajú v balneoterapii pri stavoch vyčerpanosti a reumatizme. Fytofarmaká (tzv. Kneippove soli) sa používajú ako pomocný liek pri ochoreniach močových ciest, zápaloch horných dýchacích ciest, pri srdcovej nedostatočnosti, ischemickej chorobe srdca, ako aj pri ľahkých formách arytmií a bradykardií.