Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1962 – Achterberg, Gerrit

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

1751 – Albinoni, Tomaso

Albinoni, Tomaso, 8. 6. 1671 Benátky – 17. 1. 1751 tamže — taliansky skladateľ. Žil v Benátkach, vo Florencii a v Mníchove, kde sa 1722 preslávil operou Praví priatelia (I veri amici). Autor 55 opier, ktoré boli 1694 – 1740 uvedené v Benátkach; z nich najväčší úspech dosiahla Opustená Dido (Didone abbandonata) na text P. Metastasia. Písal aj inštrumentálne sonáty, symfónie a komorné kantáty, je jedným z tvorcov husľového koncertu. Jeho témy použil J. S. Bach vo fúgach b mol pre klavír, A dur a f mol pre organ.

1942 – Ali, Muhammad

Ali, Muhammad, vlastným menom Cassius Clay, 17. 1. 1942 Lousville, Kentucky – 3. 6. 2016 Scottsdale, Arizona — americký boxer. R. 1960 olympijský víťaz (do 81 kg), 1964 – 65, 1967, 1974 – 78 a 1978 – 79 profesionálny majster sveta bez rozdielu hmotnosti. R. 1965 sa pod menom Muhammad Ali prihlásil k islamu.

1969 – Bacewiczová, Grażyna

Bacewiczová [-vičo-], Grażyna, 5. 2. 1909 Lodž – 17. 1. 1969 Varšava — poľská skladateľka a huslistka. Študovala vo Varšave u K. Sikorského, v Paríži u N. Boulangerovej, husle u A. Tourreta a C. Flescha. Od 1954 sa venovala výlučne komponovaniu. Spočiatku sa orientovala na neoklasické konvencie, neskôr si osvojila štylistické prvky európskej avantgardy a novodobej poľskej skladateľskej školy. Jej skladateľský štýl charakterizuje vybrúsená koncertantná virtuozita. Diela: Symfonické variácie, Hudba pre sláčiky, trúbky a bicie nástroje, Koncert pre sláčikový orchester, Musica sinfonica, 7 husľových koncertov, 7 sláčikových kvartet a i. Úspešný bol jej balet Zo sedliaka kráľ (Z chłopa król, 1954).

1871 – Baláš, Pavol

Baláš, Pavol, 25. 1. 1811 Zvolen – 17. 1. 1871 Hodruša-Hámre, okres Žiar nad Hronom — slovenský banský inžinier, projektant. R. 1833 – 37 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1837 pôsobil ako banský inžinier – merač. Meračsky zdokumentoval takmer všetky erárne bane v Banskej Štiavnici a v okolí (Vyhne, Banská Hodruša, Nová Baňa). Zabezpečoval meračské práce pri razení voznickej dedičnej štôlne a na podzemné prepojenie šácht v Banskej Hodruši a pri Banskej Štiavnici. Autor projektu a vedúci výstavby úzkokoľajnej železnice Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava a tunela v Budapešti (Budíne). Zberateľ minerálov.

2010 – Bartsch, Kurt

Bartsch [barč], Kurt, 10. 7. 1937 Berlín – 17. 1. 2010 tamže — nemecký básnik, dramatik. Vyšiel z brechtovských tradícií, jeho dielo je satirou na kolegov i na kultúru a jej tradície v obidvoch bývalých nemeckých štátoch. Diela: Stroj na smiech (Die Lachmaschine, 1971), Hölderovská línia: nemecko-nemecké paródie (Die Hölderlinlinie: deutschdeutsche Parodien, 1983), Idú Vianoce a Wotan cvála (Weihnacht ist und Wotan reitet, 1985), Fanny Holzbeinová (Fanny Holzbein, 2004) a i.

1923 – Böhm, Corrado

Böhm [bőm], Corrado, 17. 1. 1923 Miláno – 23. 10. 2017 Rím — taliansky informatik. R. 1970 profesor počítačových vied na univerzite v Turíne (ako prvý v Taliansku). Vo vedeckej práci sa venoval matematike, významné výsledky dosiahol v oblasti teoretických i aplikovaných výpočtových techník. R. 1966 Böhm s G. Jacopinim dokázali, že na opis riadenia výpočtového procesu stačia 3 riadiace konštrukcie: postupnosť príkazov, vetvenie (binárne) a opakovanie príkazov. Týmto dôkazom podporili oponentov príkazu skoku a prispeli k formovaniu štruktúrovaného programovania.

1501 – Fuchs, Leonhart

Fuchs, Leonhart, 17. 1. 1501 Wemding – 10. 5. 1566 Tübingen — nemecký botanik a lekár. Autor klasického botanického diela De historia stirpium (1542), v ktorom abecedne zoradené rastliny opísal najmä z farmaceutického hľadiska (liečebné účinky, čas zberu ap.) a doplnil ho celostránkovými ilustráciami dovtedy neznámych rastlín a opisom miest ich výskytu. Inšpiroval sa niektorými dielami gréckych a latinských klasikov, najmä Dioskurida Pedania.

1901 – Hankar, Paul

Hankar [an-], Paul (Jean-Joseph), 11. 12. 1859 Frameries – 17. 1. 1901 Brusel — belgický architekt a dizajnér nábytku.

Pôvodne študoval aj sochárstvo a kovotepectvo. Pôsobiť začal 1888, od 1894 spolupracoval s architektonickým časopisom L’Émulation. Inšpirovaný dielami francúzskeho architekta E. E. Viollet-le-Duca a anglickým hnutím Arts and Crafts Movement, bol popri V. Hortovi a H. C. van de Velde najvýznamnejším secesným architektom v Bruseli a Belgicku.

V architektúre využíval kontrast materiálov, štruktúr a farieb i rôzne techniky, na odhmotnenie priečelí budov ohýbané železo a zahnuté krivky okenných rámov. Jeho (realizované) návrhy na zariadenie interiérov patria medzi vrcholné diela secesného dizajnu nielen v Belgicku, ale aj vo svete. Rozvinul koncepciu architektúry pre slabšie sociálne vrstvy. Bol zástancom syntézy umení vrátane avantgardnej dekorácie a ornamentov (nové geometrické detaily). Na konci života vypracoval utopistický (nerealizovaný) projekt mesta umelcov, ktorý prispel k vzniku darmstadtskej umeleckej kolónie a inšpiroval umelcov viedenskej secesie.

Hlavné diela: vlastný dom v Bruseli (1893), ktorý je spolu s Hôtel Tassel od V. Hortu (1892 – 93) jednou z prvých secesných budov v Bruseli, obytné domy Zegers-Regnard (1895), Peeters (1896), Renkin (1897, zbúraný) a Ciamberlani (1897), dom maliara Reného Janssenssa (1898), obytný dom Kleyer (1898), dom a dielňa Bartholomé (1898, zbúraný), obchod Niguet (1899) a i.

1925 – Hanson, Duane

Hanson [hen-], Duane, 17. 1. 1925 Alexandria, Minnesota, USA – 6. 1. 1996 Boca Raton, Florida, USA — americký sochár, popredný predstaviteľ hyperrealizmu.

R. 1943 – 51 študoval na umeleckých školách v Minnesote a Bloomfield Hills, 1953 cestoval po Európe, kde vyučoval na amerických vojenských školách v Mníchove a Brémach, 1960 sa vrátil do USA. Od 1967 vytváral v životnej veľkosti realistické sochy ľudských postáv zo syntetických materiálov alebo z polychrómovaného bronzu, ktoré odlieval na základe živých modelov a následne dopĺňal (napr. vlasmi, odevmi, šperkmi). Preslávil sa precízne stvárnenými veristickými portrétmi priemerných Američanov (napr. žien v domácnosti, robotníkov, upratovačiek), v ktorých uplatnil aj satirický akcent, sociálnu, a najmä spoločenskú kritiku (Žena z blšieho trhu, 1990 – 91).

1885 – Henningsová-Ballová, Emmy

Henningsová-Ballová (Hennings-Ball), Emmy, 17. 1. 1885 Flensburg – 10. 8. 1948 Soregno, kantón Ticino, Švajčiarsko — nemecká spisovateľka, poetka, herečka a tanečnica, od 1920 manželka nemeckého herca, dramaturga, filozofa a spisovateľa Huga Balla (*1886, †1927), s ktorým 1916 emigrovala do Švajčiarska. Spoluzakladateľka Cabaret Voltaire v Zürichu. Patrila k aktívnym organizátorkám a aktérkam umeleckých stretnutí (participovala na performanciách a akciách). Autorka poézie, napr. Jasná noc (Helle Nacht, 1920) a Veniec (Der Kranz, 1939), i prózy, napr. Väzenie (Gefängnis, 1919), Vypálené znamenie (Das Brandmal, 1920) a Kvet a plameň (Blume und Flamme, 1938).

1799 – Istominová, Avdotia Iľjinična

Istominová (Istomina), Avdotia (Jevdokia) Iľjinična, 17. 1. 1799 Petrohrad – 8. 7. 1848 tamže — ruská tanečnica. R. 1815 absolvovala Divadelnú školu (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej) v Petrohrade, k jej tanečným pedagógom patrili Ch. L. Didelot a J. I. Kolosovová. Javiskovo, herecky a technicky mimoriadne disponovaná tanečnica. Členka, neskôr prvá sólistka baletu Mariinského (neskoršieho Kirovovho) divadla, brilantná interpretka baletov v choreografii Ch. L. Didelota. Debutovala 1816 ako Galatea (Acis a Galatea), prvá interpretka titulných postáv baletu Kaukazský zajatec (1823, Čerkeska) a tanečných scén v scénickom uvedení poémy A. S. Puškina Ruslan a Ľudmila (1825, Ľudmila), úspešná aj ako Flora (Zefír a Flora) a Líza (Márna opatrnosť, La Fille mal gardée). Od 1830 pre zranenie nôh interpretovala už iba pantomimické postavy, 1836 prestala v divadle účinkovať. Zomrela na choleru. Jej tanečné umenie ospieval A. S. Puškin v diele Eugen Onegin.

1981 – Ivaška, Samuel

Ivaška, Samuel, 30. 4. 1888 Jahodníky, dnes súčasť Martina – 17. 1. 1981 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský chovateľ hlavátok v rybničných (teda pre ne netypických) podmienkach. Od 1935 vo vlastných rybníkoch v Martine úspešne riešil problémy s prechovávaním generačných rýb v zajatí, s ich umelým výterom, inkubáciou ikier a odchovom násad, vypracoval princíp chovu hlavátky v uzavretom cykle (v ich umelom chove pokračoval aj po 1945). R. 1946 – 53 predseda Slovenského rybárskeho zväzu. Chov hlavátok zdokumentoval vo filme Hlavátky (1943, réžia Paľo Bielik). Hlavné dielo: monografia Hlavátka, jej lov a umelý chov (1951).

1920 – Kayová, Nora

Kayová [kejo-] (Kaye), Nora, vlastným menom Nora Koreff, 17. 1. 1920 New York – 28. 2. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americká tanečnica a primabalerína. Pochádzala z rodiny ruských emigrantov. Od 1928 študovala v baletnej škole Metropolitnej opery a neskôr v School of American Ballet v New Yorku pod vedením M. Fokina a G. Balanchina. R. 1936 sa stala členkou tanečného súboru American Ballet a 1939 spoluzakladateľkou Ballet Theatre (od 1957 → American Ballet Theatre). Ako primabalerína sa predstavila 1942 v úlohe Hagar v balete Pillar of Fire (hudba A. Schönberg) choreografa A. Tudora, ako aj v ďalších choreografiách A. Tudora, G. Balanchina a B. Nižinskej, v ktorých zaujala spojením tanečnej kreácie s neobvyklým dramatickým nábojom a charakterovým herectvom, čím si vyslúžila prezývku Duse of Dance (podľa talianskej herečky E. Duseovej). R. 1951 – 54 tancovala v súbore New York City Ballet (NYCB), kde účinkovala v choreografiách J. Robbinsa (The Cage, I. Stravinskij; Age of Anxiety, L. Bernstein) a A. Tudora (La Gloire, L. van Beethoven). Po návrate do American Ballet Theater účinkovala o. i. v baletných predstaveniach svojho neskoršieho manžela, amerického choreografa a producenta Herberta Rossa (*1927, †2001), s ktorým 1960 založila súbor Ballet of Two Worlds. R. 1961 ukončila kariéru primabaleríny a o. i. bola producentkou Rossových filmov (Bod zvratu, The Turning Point, 1977; Tanečníci, Dancers, 1987).

1940 – Keino, Kipčoge

Keino, Kipčoge, 17. 1. 1940 Kipsamo, okr. Nandi, záp. Keňa — kenský atlét, bežec na stredné trate a vytrvalec. Olympijský víťaz 1968 v behu na 1 500 m (3:34,9 min.) a 1972 v behu na 3 000 m cez prekážky (8:23,3 min.). Druhý na letných olympijských hrách 1968 v behu na 5 000 m (14:05,2 min.) a 1972 v behu na 1 500 m (3:36,8 min.). R. 1965 vytvoril dva svetové rekordy – v behu na 3 000 m (7:39,6 min.) a v behu na 5 000 m (13:24,2 min.). Od 1999 predseda Kenského olympijského výboru, 2012 uvedený do novozriadenej siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií.

2001 – Kilburn, Tom

Kilburn [-bern], Tom, 11. 8. 1921 Dewsbury, Yorkshire – 17. 1. 2001 Manchester — anglický inžinier a vynálezca. R. 1942 – 46 pôsobil v spoločnosti Telecommunications Research Establishment v Malverne, kde sa podieľal na vývoji radaru, a 1946 – 81 na univerzite v Manchestri (od 1960 profesor), kde 1964 založil oddelenie informatiky (prvé v Spojenom kráľovstve). R. 1947 vyvinul s Fredericom Callandom Williamsom (*1911, †1977) zariadenie na ukladanie binárnych dát založené na katódovej trubici (→ vákuová trubica), 1949 spolu ukončili vývoj počítača Manchester Mark I, ktorý slúžil ako prototyp prvého komerčne vyrábaného elektronického počítača Ferranti Mark I. Nasledujúce tri desaťročia viedol inovačný výskum a vývoj počítačov radu Manchester Mark, ako aj počítačov Atlas (1959, založený na multiprogramovaní) a MU5 (1974, s novou architektúrou zameranou na použitie programovacích jazykov vyšších úrovní). Autor viac ako 40 odborných článkov a vyše 100 patentov, nositeľ mnohých ocenení, napr. ceny Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award, 1982) udeľovanej organizáciou IEEE (Institute of Electrical and Electronics Engineers).

1883 – Klemens, Jozef Božetech

Klemens, Jozef Božetech, aj Clemens, 8. 3. 1817 Liptovský Mikuláš – 17. 1. 1883 Viedeň — slovenský maliar, fotograf (dagerotypista), prírodovedec, projektant a vynálezca.

Po absolvovaní dvoch tried ľudovej školy pracoval ako pomocník v knihárskej dielni G. Fejérpatakyho-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Na základe jeho odporučenia a odporučenia K. S. Amerlinga bol prijatý na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval 1838 – 43 u F. X. Tkadlíka. Popri štúdiu vyučoval od 1839 maľbu a kresbu v Amerlingovom všeobecnom vzdelávacom ústave Budeč v Prahe a poskytoval súkromné hodiny kreslenia. Počas pobytu v Prahe sa zoznámil s viacerými osobnosťami českého kultúrneho a politického života, ktoré aj portrétoval; člen a podporovateľ viacerých českých národne orientovaných spolkov a inštitúcií (Matica česká, zakladajúci člen).

Od 1843 pracoval ako portrétista zemianských rodín na Orave a v Šariši a ako poradca pre podnikanie a geologický prieskum. R. 1847 – 49 študoval na pražskom polytechnickom inštitúte prírodné a technické vedy, na vyššej reálke v Prahe získal 1856 aprobáciu učiteľa prírodných vied; pravdepodobne získal aj diplom zo staviteľstva. R. 1848 – 53 žil v Liptovskom Mikuláši, kde si 1849 otvoril výrobňu zinkovej bieloby (1851 ju zatvoril pre nedostatočný odbyt), 1853 – 55 v Bobrovci pri Liptovskom Mikuláši (pre Kostol sv. Juraja tam vytvoril cyklus nástropných malieb, oltárny obraz sv. Juraja a obraz sv. Jána Nepomuckého). R. 1855 pôsobil ako učiteľ kreslenia a maľby na lýceu v Belehrade, 1856 – 63 technický učiteľ na nižšej reálke v Žiline (vytvoril pre mesto viacero technických projektov, napr. projekt studne a rekonštrukcie poškodeného farského Kostola Najsv. Trojice, pre ktorý o. i. namaľoval obraz hlavného Oltára Najsv. Trojice), 1863 – 75 učiteľ prírodovedných predmetov, matematiky a kreslenia na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, od 1878 na dôchodku. Aktívny účastník slovenského národného hnutia, zakladajúci člen Matice slovenskej, pre ktorú 1863 vytvoril návrhy ozdobného obalu stanov i triumfálnej brány pre prvé valné zhromaždenie, od 1869 člen prírodopisno-geologického a matematického odboru Matice slovenskej, člen spolku Tatrín.

Najznámejšou oblasťou jeho aktivít je maliarska tvorba. Spolu s P. M. Bohúňom reprezentoval výtvarné umenie obdobia slovenského národného obrodenia (tzv. národnej školy). Jeho raná tvorba bola ovplyvnená prostredím pražskej akadémie, tvorbou F. X. Tkadlíka a okruhom spolužiakov, najmä J. Mánesom. Venoval sa viacerým žánrom, ťažiskovým bol portrét. Maľoval portréty mešťanov, zemanov, národne orientovanej inteligencie a ich rodinných príslušníkov. Vytvoril typ reprezentačného portrétu, v ktorom sa pokúsil maliarskymi prostriedkami vyjadriť ideály a etické princípy národnoobrodenského procesu. Pre jeho portréty je charakteristická dramatická štylizácia pozadia, záujem o psychiku portrétovaného v kontraste s uzatvorenou kompozíciou, pevným tvarom, ako aj intenzívnym, ale redukovaným koloritom.

K jeho najvýznamnejším dielam patria portréty vedúcich predstaviteľov národného hnutia (Portrét M. M. Hodžu, 1846; Portrét Š. Moyzesa, 1871; Portrét Ľ. Štúra, 1873), predstaviteľov slovenskej národnej kultúry (Portrét G. Fejérpatakyho-Belopotockého, 40. roky 19. stor.; Portrét P. Jozeffyho, 1844; Portrét A. Sládkoviča, 1872) a popredných osobností českého spoločenského života (Portrét pražského primátora Františka Dittricha, 1841). Početnú skupinu jeho diel tvoria portréty žien a detí z okruhu portrétovaných (Portrét Marie Pospíšilovej, 1840; Portrét Antonie Reisovej / alias Bohuslavy Rajskej pri laboratórnych pokusoch, 1840 – 41).

Venoval sa aj sakrálnej tvorbe, v ktorej pretrval vplyv tvorby F. X. Tkadlíka inšpirovanej dielami rímskych nazarénov. Od konca 50. rokov 19. stor. maľoval oltárne obrazy a okrem tradičných biblických výjavov a obrazov svätcov (Kristus na kríži, 1870 – 80) vytvoril niekoľko oltárnych obrazov sv. Cyrila a sv. Metoda (napr. pre kostoly v Mojtíne, 1862, a v Dohňanoch, 1863).

Vytvoril aj skupinu krajinomalieb, ktoré sú komponované ako tzv. krajinárske zátišia a vyznačujú sa uvoľneným rukopisom (Vykorenený strom, 1860 – 70).

Od pobytu v Prahe sa zaujímal o dagerotypiu, 1842 – 43 s K. S. Amerlingom viedol v Prahe fotoateliér Swětloobrazárna. Z tohto obdobia pochádzajú dagerotypie (napr. Rodinný portrét, 1841 – 43) považované za najstaršie Klemensove diela.

Výnimočne sa venoval sochárskej tvorbe (busta Karadjordjeho, pol. 50. rokov 19. stor.).

V Klemensových dielach sa prelínajú štýlové východiská klasicizmu a romantizmu (romantickou štylizáciou a pátosom sa vyznačujú najmä portréty) s prvkami stredoeurópskeho realizmu obdobia biedermeiera. Od 60. rokov 19. stor. vplývala na jeho portrétnu tvorbu dagerotypia (Portrét Ľudmily Jesenskej, 1865; Portrét súrodencov, 1882) a často maľoval podľa predlohy.

Zaoberal sa aj bádateľskou činnosťou v oblasti prírodných vied (od 1858 člen Cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, od 1862 Uhorskej prírodovednej spoločnosti v Pešti). Ako člen viedenského geologického ústavu spolupracoval s D. Štúrom pri tvorbe geologických máp Liptovskej a Trenčianskej stolice. Skúmal minerálne pramene na Liptove a ložiská minerálov v okolí Banskej Bystrice (1854 objavil ložisko kamenného uhlia a mramoru). Vlastnil rozsiahlu mineralogickú a botanickú zbierku. Realizoval archeologický výskum zameraný na odkrytie artefaktov kultúry starých Slovanov (Hrádok pri dnešných Horných Pršanoch), analyzoval nápisy na skalách Kremnických vrchov s cieľom odhaliť pozostatky tzv. runoslovanských nápisov na slovenskom území, vytvoril súbor nákresov nájdených predmetov a skúmaných lokalít. Od 60. rokov 19. stor. sa venoval technickým vynálezom, vytvoril návrh tzv. hrajetisku a samotlače – tlačiarenského stroja, ktorého nákresy poslal 1862 na Svetovú výstavu do Londýna. Koncom 70. rokov 19. stor. navrhol žiaroruch – motor založený na princípe pohonu teplým vzduchom, nepodarilo sa mu však postaviť jeho prototyp (nezískal podporu podnikateľov ani patent uhorského patentového úradu). Autor viacerých populárnonáučných článkov i odborných štúdií a recenzií z oblasti prírodných vied a umenia.