Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1946 – Adamčiak, Milan

Adamčiak, Milan, 16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Banská Belá, okres Banská Štiavnica — slovenský muzikológ, skladateľ, performer a výtvarník. R. 1962 – 68 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Žiline, 1968 – 73 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1972 – 91 pracovník SAV, 1977 – 89 prednášal hudbu 20. stor. na VŠMU v Bratislave a na Filozofickej fakulte UK. Venoval sa komponovaniu priestorových a grafických skladieb (priestorová projekcia Dislokácia II, 1970), vizuálnej poézii, akčnému umeniu a performancii. V 2. pol. 60. rokov 20. stor. sa venoval hudobno-priestorovým projektom, ktoré boli ovplyvnené umeleckým hnutím Fluxus, predovšetkým tvorbou J. Cagea (realizácia Symfonickej básne G. Ligetiho pre 6 hráčov a 100 metronómov, 1969; Grafikon, priestorová akcia v Hodoníne so 4 hudobníkmi a 4 magnetofónmi v 8 miestnostiach galérie). Jeho grafické partitúry, napr. grafické listy z cyklu Partitúry, postupne nadobudli charakter autonómneho výtvarného diela. Adamčiakova tvorba sa vyznačuje schopnosťou prepájať a usúvzťažňovať zdanlivo nesúrodé javy a objekty do nekonvenčných foriem a konštelácií. R. 1989 sa stal spoluzakladateľom a vedúcim neoavantgardného súboru Transmusic comp., 1990 založil Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), v rámci ktorej 1991 a 1992 zorganizoval Festival intermediálnej tvorby (FIT) v Bratislave. R. 1992 ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku usporiadal výstavu partitúr J. Cagea.

1902 – Alberti, Rafael

Alberti, Rafael, 16. 12. 1902 El Puerto de Santa María, provincia Cádiz – 28. 10. 1999 tamže — španielsky básnik a dramatik. Príslušník Generácie 27. V začiatkoch tvorby vychádzal z ľudovej tradície Andalúzie, ovplyvnený klasickou poéziou, napr. v zbierkach Námorník na zemi (Marinero en tierra, 1925), Milenka (La amante, 1926) a Fialka za úsvitu (El alba de alhelí, 1927). V zbierke Vápno a kameň (Cal y canto, 1929) prešiel k barokovej poetike a tradičným spôsobom s ironickým podtónom zachytil všedné stránky moderného života. Neskôr sa priklonil k surrealizmu, o čom svedčí zbierka O anjeloch (Sobre los ángeles, 1929), v ktorej vyjadruje úzkosť zo smrti, samoty a z apokalyptickej vízie zničenia sveta, ako aj zbierka Kázne a príbytky (Sermones y moradas, 1930). V 30. rokoch 20. stor. písal spoločensky a politicky angažovanú poéziu: zbierky Heslá (Consignas, 1933), 13 pruhov a 48 hviezd. Báseň o Karibskom mori (13 bandas y 48 estrellas. Poema del mar Caribe, 1936), Na prelome (De un momento a otro, 1937).

Po nástupe fašizmu žil od 1940 v Argentíne, 1963 sa presťahoval do Ríma, 1977 sa vrátil do Španielska. V jeho tvorbe sa postupne prejavil subjektívno-nostalgický a lyrický tón veršov. Vynikal majstrovskou technikou a hlboko individuálnym výrazom. Autor zbierok Medzi klinčekom a mečom (Entre el clavel y la espada, 1941), Príliv (Pleamar, 1944), Na maliarstvo (A la pintura, 1948), Balady a básne od Parany (Baladas y canciones del Paraná, 1954), Otvorené v ktorúkoľvek hodinu (Abierto a todas horas, 1964), Básne o láske (Poemas de amor, 1967), Rím, nebezpečenstvo pre pútnikov (Roma, peligro para caminantes, 1968) a i., ako aj lyrických drám Rozkvitnutá ďatelina (El trébol florido, napísaná 1940, vydaná 1950, uvedená 1957), Pôvabná (La Gallarda, napísaná 1945, vydaná 1950, uvedená 1992) a Vojnová noc v múzeu Prado (Noche de guerra en el Museo del Prado, napísaná a vydaná 1956, uvedená 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Premeny býka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1983).

1983 – Alexandrov, Grigorij Vasilievič

Alexandrov, Grigorij Vasilievič, vlastným menom Grigorij V. Mormonenko, 23. 1. 1903 Jekaterinburg – 16. 12. 1983 Moskva — ruský filmový a divadelný režisér a herec. Spolupracoval so S. Ejzenštejnom na filmoch Krížnik Potemkin (1925), Desať dní, ktoré otriasli svetom (1927) a Generálna línia (1929), na základe jeho poznámok a kresieb dokončil film Nech žije Mexiko! (1979). Ako režisér sa preslávil sériou hudobných veselohier Celý svet sa smeje (1934), Cirkus (1935) a Volga, Volga (1938) s Ľ. Orlovovou v hlavnej úlohe.

1871 – Alexis, Willibald

Alexis, Willibald, vlastným menom Georg Wilhelm Heinrich Häring, nazývaný brandenburský Scott, 29. 6. 1798 Vroclav – 16. 12. 1871 Arnstadt — nemecký spisovateľ. V realistických, epicky široko koncipovaných kultúrno-historických románoch Berlínsky Roland (Der Roland von Berlin, 3 zv., 1840), Nohavice pána von Bredowa (Die Hosen des Herrn von Bredow, 2 časti, 1846 – 48; sfilmovaný 1973, réžia Konrad Petzold) a Pokoj je prvou povinnosťou občana (Ruhe ist die erste Bürgerpflicht, 5 zv., 1852) pútavo zachytil najmä prusko-brandenburské prostredie.

1874 – Allix, Edgard

Allix [aliks], Edgard, 16. 12. 1874, Versailles – 22. 6. 1938, Paríž — francúzsky právnik. Pôsobil ako profesor na Právnickej fakulte v Dijone (1901), 1902 – 12 v Caen, potom v Paríži (1933 dekan fakulty). Od 1936 člen Akadémie etických a politických vied, 1937 jeden z iniciátorov založenia Medzinárodného inštitútu verejných financií (International Institute of Public Finance, IIPF). Autor množstva významných prác z odboru finančného práva, napr. Daň z príjmov (L'impôt sur le revenu, 1928), Nepriame príspevky (Les contributions indirects, 1929) a Clá (Les droits de douane, 1932).

1857 – Barnard, Edward Emerson

Barnard [bánad], Edward Emerson, 16. 12. 1857 Nashville, Tennessie – 6. 2. 1923 Williams Bay, Wisconsin — americký astronóm. Od 1887 pôsobil v Lick Observatory na vrchu Mount Hamilton (Kalifornia), od 1895 profesor na univerzite v Chicagu, svoje astronomické pozorovania uskutočňoval v Yerkes Observatory vo Williams Bay. Priekopník astrofotografie, objaviteľ mnohých hmlovín, premenných hviezd, dvojhviezd a komét. Objavil tretí mesiac Jupitera Amalteu (1892) a hviezdu s najväčším vlastným pohybom (1916), ktorá je podľa neho aj nazvaná (→ Barnardova hviezda).

1836 – Bergmann, Ernst Gustav Benjamin von

Bergmann, Ernst Gustav Benjamin von, 16. 12. 1836 Riga – 25. 3. 1907 Wiesbaden — nemecký chirurg. R. 1871 – 78 profesor chirurgie v Derpte (dnes Tartu v Estónsku), od 1878 vo Würzburgu a od 1882 na univerzite v Berlíne.

Študoval pôvod a patogenézu chorôb spojených s bojovými zraneniami, zdokonalil množstvo chirurgických postupov, uskutočnil prvú úspešnú operáciu pažeráka. Vypracoval prvý všeobecne použiteľný systém asepsy; 1886 zaviedol sterilizáciu chirurgických nástrojov horúcou parou, 1891 aseptické metódy do chirurgickej praxe (nové aseptické techniky čistenia operačnej sály, chirurga i pacienta). Spoluzakladateľ chirurgie mozgu. Autor diela Chirurgická liečba chorôb mozgu (Die chirurgische Behandlung der Hirnkrankheiten, 1888).

2009 – Gajdar, Jegor

Gajdar, Jegor, 19. 3. 1956 Moskva – 16. 12. 2009 Odincovo — ruský ekonóm a politik. Vnuk A. P. Gajdara. Vyštudoval ekonómiu na Moskovskej štátnej univerzite, kde po ukončení štúdia pracoval od 1981 ako vedecký pracovník. R. 1986 bol zvolený za vodcu neformálneho hnutia Ekonómovia za reformy. R. 1987 – 90 pôsobil ako redaktor novín Kommunist a Pravda, publikoval niekoľko monografií s ekonomickou tematikou. R. 1990 – 91 riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky Akadémie hospodárskych vied ZSSR. Po zmene režimu mal na starosti hospodársku politiku vlády B. Jeľcina a stal sa jedným z autorov hospodárskych reforiem v Rusku. R. 1991 vicepremiér a minister hospodárstva a financií, jún-december 1992 úradujúci predseda vlády Ruskej federácie, 1993 poradca prezidenta B. Jeľcina pre ekonomiku, po neúspechu bloku Ruská voľba v parlamentných voľbách však v januári 1994 odstúpil z funkcií vo vláde. V tom istom roku bol zvolený za lídra strany Ruská demokratická voľba. R. 1999 vstúpil do pravého krídla koalície Pravé dielo (Jednota pravicových síl). R. 1993 – 95 a od 1999 poslanec Štátnej dumy. R. 1992 – 93 a od 1994 riaditeľ Inštitútu pre transformujúce sa ekonomiky, predseda Rady medzinárodného centra pre výskum ekonomických reforiem.

1859 – Grimm, Wilhelm

Grimm, Wilhelm (Carl), 24. 2. 1786 Hanau – 16. 12. 1859 Berlín — nemecký jazykovedec, s bratom J. Grimmom zakladateľ germanistiky. Jeho životný osud i osud vedca bol úzko spojený s bratovým. R. 1803 – 06 vyštudoval právo v Marburgu, od 1831 mimoriadny, od 1835 riadny profesor filozofie na univerzite v Göttingene, 1837 spolu s ďalšími liberálnymi vedcami prepustený. R. 1807 na podnet priateľov začal so svojím bratom zbierať rozprávky. Základom boli rozprávky z okolia Kasselu a z Vestfálska, ktoré rôznym spôsobom upravovali. Konečné znenie z 1857 obsahuje 210 rozprávok.

Autor spisov Nemecká hrdinská povesť (Die Deutsche Heldensage, 1829) a O dejinách rýmu (Zur Geschichte des Reims, 1852). S bratom spolupracoval na vydávaní Nemeckého slovníka (Deutsches Wörterbuch, 3 zv., 1854 – 62 a časť 4. zv., 1878).

2007 – Hanes, Dalibor

Hanes, Dalibor, 2. 10. 1914 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 16. 12. 2007 Bratislava — slovenský právnik a politik. R. 1944 legislatívny poradca Predsedníctva Slovenskej národnej rady v SNP, neskôr člen SNR. Od 1944 člen Komunistickej strany Slovenska. R. 1950 – 69 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde prednášal hospodárske právo; 1962 profesor, 1965 DrSc. R. 1968 poslanec a člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady. R. 1969 – 90 poslanec Federálneho zhromaždenia Československa, 1969 a 1971 – 87 predseda Snemovne národov, 1969 – 71 predseda Federálneho zhromaždenia. R. 1969 – 1987 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal hospodárskym právom a obchodným právom. Autor a spoluautor monografií, vedeckých štúdií, odborných článkov a vysokoškolských učebných textov. Hlavné diela: Právo ochranných známok (1963), Základy československého práva (1965), celoštátna československá Učebnica hospodárskeho a pracovného práva pre vysoké školy ekonomické (2 zväzky, 1965, 1967), Právo akciových spoločností (1991, spoluautor), Spoločnosť s ručením obmedzeným (1994), Spoločnosť s ručením obmedzeným v novej právnej úprave (2002).

1930 – Harkarvy, Benjamin

Harkarvy, Benjamin, 16. 12. 1930 New York – 30. 3. 2002 tamže — americký tanečník, choreograf a baletný majster. Kariéru začal v Lyrickom divadle opery v New Yorku-Brooklyne, 1951 – 55 pôsobil v Baletnej škole M. M. Fokina a od 1955 vo vlastnej Baletnej škole v New Yorku. R. 1957 – 58 riaditeľ, choreograf a baletný majster Kráľovského baletu vo Winnipegu, 1958 baletný majster Holandského baletu, 1959 – 69 umelecký spoluriaditeľ novozaloženého Holandského divadla tanca, 1969 – 70 umelecký riaditeľ Harkness Ballet v New Yorku, 1970 – 71 Holandského národného baletu a 1972 – 82 Pennsylvania Ballet vo Philadelphii, 1992 – 2002 umelecký riaditeľ tanečného oddelenia Juilliard School v New Yorku. Najvýznamnejšie choreografie: Septet (C. Saint-Saëns, 1959), Grand pas espagnol (M. Moszkowski, 1962), Madrigalesco (A. Vivaldi, 1963), Recital for Cello and Eight Dancers (J. S. Bach, 1964), La Favorite (G. Donizetti, 1969), Time Passed Summer (P. I. Čajkovskij, 1975), Cinque madrigali (1991), Three Debussy Duets (1992) a i.

1783 – Hasse, Johann Adolf

Hasse, Johann Adolf, pokrstený 25. 3. 1699 Bergedorf, dnes súčasť Hamburgu – 16. 12. 1783 Benátky — nemecký skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ neskorej talianskej opery seria, manžel F. Hasseovej-Bordoniovej, žiak N. Porporu a A. Scarlattiho v Neapole. Vrcholné tvorivé obdobie prežil (spolu s manželkou, opernou primadonou) na dvore saského kurfirsta Fridricha Augusta II. (Augusta III.) v Drážďanoch (od 1731 s prestávkami do 1763), kde premiéroval svoje najvýznamnejšie diela, napr. Cleofide (1731), Senocrita (1737), La clemenza di Tito (1738), Demetrio (1740), Didone abbandonata (1742), Arminio (1745), Demofoonte (1748), Adriano in Siria (1752), Il Re pastore (1755) a i., prevažne na libretá P. Metastasia s antickými a orientálnymi námetmi. Po smrti kurfirsta (1763) sa 1764 usídlil vo Viedni, od 1773 žil v Benátkach. Jeho opery boli známe nielen na saskom dvore, ale v celej Európe, uvádzali sa v Londýne, Paríži, Mníchove, vo Varšave, Viedni, ale najmä v talianskych mestách (Neapol, Benátky). R. 1771 bola v Miláne uvedená jeho posledná opera Ruggiero (kde bola v rovnakom čase uvedená aj opera Ascanio in Alba vtedy 15-ročného W. A. Mozarta). Hasse ako vrcholný predstaviteľ nemeckého operného baroka v štýle neapolskej opery serie svojím prepracovaním recitatívu signalizoval cestu k opernej reforme Ch. W. Glucka. Jeho rozsiahle dielo zahŕňa 56 opier, 13 intermezz v buffóznom štýle, 11 oratórií, omše, psalmy a motetá; invenčnou motivickou prácou sa vyznačuje jeho bohatá inštrumentálna hudba, napr. koncerty pre flautu, husle a lesný roh, sólové a triové sonáty.

2001 – Heym, Stefan

Heym [hajm], Stefan, vlastným menom Helmut Flieg, 10. 4. 1913 Chemnitz – 16. 12. 2001 Ein Bokek, Izrael, pochovaný v Berlíne — nemecký spisovateľ píšuci aj po anglicky. R. 1933 ako Žid a komunista emigroval do Československa, neskôr do USA, 1944 sa s americkou armádou zúčastnil na invázii v Normandii, 1945 založil v Mníchove časopis Die Neue Zeitung. Pre svoj kritický postoj k povojnovej americkej politike musel opustiť armádu, 1953 sa presťahoval do NDR, kde mal spočiatku privilegované postavenie, no po konfliktoch s vedením NDR a za uverejňovanie svojich kníh v NSR bol 1979 vylúčený zo Zväzu spisovateľov NDR a nesmel publikovať; odvtedy mu vychádzali diela iba na Západe. V 80. rokoch 20. stor. podporoval zjednotenie Nemecka, neskôr kritizoval sociálno-politický proces začleňovania spolkových krajín bývalej NDR. R. 1989 znova prijatý do Zväzu spisovateľov (neskôr jeho čestný predseda), 1990 právne rehabilitovaný. Úspech získal románmi Prípad Glasenapp (angl. Hostages, 1942; nem. Der Fall Glasenapp, 1958; slov. 1961; sfilmovaný 1943, réžia Frank Tuttle) o českom protifašistickom odboji, Križiaci (angl. The Crusaders, 1948; nem. Kreuzfahrer von heute, 1950; slov. 1951), v ktorom na pozadí vojnových udalostí opísal zákulisie americkej politiky na západnom fronte, a Goldsborough (1953; slov. 1956) o štrajku baníkov 1950 v Pensylvánii. Román Deň X (Der Tag X) o ľudovom povstaní 17. 6. 1953 v NDR vyšiel až 1974 v NSR pod názvom Päť dní v júni (5 Tage im Juni). Autor historických románov Papiere Andreasa Lenza (Die Papiere des Andreas Lenz, 2 zväzky, 1963), Lassalle (1969), Správa kráľa Dávida (Der König David Bericht, 1972), Ahasver (1981), románu Collin (1979; sfilmovaný 1981, réžia Peter Schulze-Rohr), zbierok poviedok Kanibali a iné poviedky (Die Kannibalen und andere Erzählungen, 1953; slov. 1959), Tiene a svetlo (Schatten und Licht, 1960; slov. 1963), reportáže Kozmický vek (Das kosmische Zeitalter, 1959), autobiografie Nekrológ (Nachruf, 1988) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho rozprávok Cymbelinka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1993). Od 2008 udeľuje mesto Chemnitz Medzinárodnú cenu Stefana Heyma (Internationaler Stefan-Heym-Preis) spisovateľom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj morálnych hodnôt (napr. Ch. Hein).

1876 – Hlavatý, Štefan

Hlavatý, Štefan, 16. 12. 1876 Sološnica, okres Malacky – 20. 6. 1923 Bratislava — slovenský jazykovedec. Po skončení teologického štúdia v Ostrihome pôsobil ako kaplán na viacerých miestach, 1907 – 19 duchovný správca Nemocnice sv. Štefana v Budapešti, súčasne 1915 – 19 študoval slavistiku a klasickú filológiu na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti. R. 1919 – 23 stredoškolský profesor slovenčiny v Bratislave. Autor knižných prác z oblasti historickej gramatiky Vývoj skloňovania slovenských podstatných mien vzhľadom na vzájomnú súvislosť paradigiem (A tót főnévi ragozás fejlődése tekintettel a paradigmák egymásba olvadására, 1919) a prvej vedeckej, po slovensky písanej historickej gramatiky slovenčiny Vývoj skloňovania podstatných a prídavných mien slovenských (1922), v ktorej podal výklad vývinu tvaroslovia od staroslovienskeho jazyka po súdobú slovenčinu.

1934 – Kafka, Jozef

Kafka, Jozef, 16. 12. 1934 Kalnište, okres Svidník — slovenský lekár, psychiater. Od 1959 pôsobil na Psychiatrickej klinike Lekárskej fakulty UPJŠ (1987 – 2004 prednosta kliniky, 1982 – 90 prvý prodekan Lekárskej fakulty UPJŠ), od 2004 vo Vysokošpecializovanom odbornom ústave geriatrickom sv. Lukáša a od 2006 v Dennom centre duševného zdravia v Košiciach, od 2006 externý pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku; 1984 DrSc., 1985 profesor.

Zaoberal sa otázkami psychopatológie (poruchami osobnosti a rozvinutým vedomím), ako aj problematikou indivídua a násilia. Zaslúžil sa o budovanie a rozvoj liečebno-preventívnej starostlivosti v oblasti psychiatrie najmä na východnom Slovensku. R. 1985 – 86 spolupredseda Československej psychiatrickej spoločnosti J. E. Purkyňu, 1980 – 90 hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre psychiatriu. Člen viacerých domácich a zahraničných odborných spoločností, redakčných rád zahraničných odborných časopisov, 1993 – 2009 redakčnej rady časopisu Psychiatria. Autor okolo 180 vedeckých a odborných prác publikovaných doma i v zahraničí, 5 monografií, napr. Hypochondrický syndróm (1976), K štúdiu neuróz (1989) a Psychopatia. Špecifické a zmiešané poruchy osobnosti (1995), autor a spoluautor vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Psychiatria (1993), Psychiatrické diagnostické zošity 1, 2 (1990), Súdna psychiatria pre právnikov (2002), Mentálne zdravie, psychiatria a ošetrovateľstvo (2004). Nositeľ viacerých ocenení.

1485 – Katarína Aragónska

Katarína Aragónska, pôvodným menom Catalina de Aragón y Castilla, 16. 12. 1485 Alcalá de Henares – 7. 1. 1536 Kimbolton, Huntingdonshire, pochovaná v Peterboroughu — anglická kráľovná, prvá manželka anglického kráľa Henricha VIII. (od 1509), dcéra Ferdinanda II. Katolíckeho a Izabely I. Katolíckej, sestra Jany I. Šialenej, teta španielskeho kráľa a rímsko-nemeckého cisára Karola V., matka Márie I. Krvavej. Ako španielska infantka z významnej trastámarskej dynastie (prostredníctvom matky mala väčší nárok na anglický trón) bola od 1501 vydatá za následníka anglického trónu Arthura, princa z Walesu (†1502). Po Arthurovej smrti (epidémia alebo mor) sa vydala za jeho mladšieho brata Henricha VIII. Porodila 6 detí, z ktorých však prežila len Mária (I. Krvavá). Bola veľmi vzdelaná a silno nábožensky založená, starala sa o vzdelanie žien a venovala veľké finančné dary mnohým univerzitám. Jej rozvod s Henrichom VIII., ktorý potreboval mužského potomka a tajne sa už zosobášil s Annou Boleynovou (napriek nesúhlasu pápeža Klementa VII. a európskych kráľovských rodov), mal za následok odtrhnutie sa Anglicka od katolicizmu a sformovanie anglikánskej cirkvi. Do smrti ju však oslovovali titulom anglická kráľovná.

1941 – Kaván, František

Kaván, František, 10. 9. 1866 Víchovská Lhota, dnes súčasť obce Víchová nad Jizerou, okres Semily – 16. 12. 1941 Libuň, okres Jičín — český maliar krajinár. R. 1889 – 95 študoval v krajinárskom ateliéri J. Mařáka na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Jeho tvorba bola spočiatku ovplyvnená štýlom J. Mařáka (Kaván je považovaný za jedného z jeho najvýznamnejších žiakov) a A. Chittusiho. Maľoval krajiny v realistickom štýle v impresívne ladenom duchu a v kultivovane tlmenej farebnosti (Na vzduchu domova, 1895). Koncom 19. stor. sa krátko odklonil od realizmu a bol ovplyvnený symbolizmom (svoje diela dopĺňal vlastnými básňami), začiatkom 20. stor. sa opäť priklonil k realizmu (Kôpky sena pri Hlinsku, 1919).