Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1920 – Andersson, Dan

Andersson, Dan, 6. 4. 1888 Skattlosberg – 16. 9. 1920 Štokholm — švédsky proletársky básnik a prozaik. Jeho rodičia boli fínskeho pôvodu. Prešiel viacerými zamestnaniami, neskôr z tohto obdobia čerpal námety svojich diel. Debutoval novelami Uhliarske príbehy (Kolarhistorier, 1914), problémami uhliarov sa zaoberal aj v knihe Uhliarove piesne (Kolvaktarens visor, 1915) obsahujúcej básne i prózu. Sociálne námety stvárnil v zbierke Čierne balady (Svarta ballader, 1917) a v autobiografickom románe Traja bezdomovci (De tre hemlosa, 1918).

1912 – Bálent, Boris

Bálent, Boris, 16. 9. 1912 Gorna Mitropolija, Bulharsko – 17. 7. 1994 Bratislava — slovenský literárny historik, knihovedec. Venoval sa výskumu staršej slovenskej literatúry, najmä dejín kníhtlačiarstva a knihovedy, znalec historických knižných fondov. Autor práce Prvý pokus o spisovnú slovenčinu (1944), súpisov Banskobystrické púťové tlače (1947), Prvotlače v banskobystrických knižniciach (1948). Pripravil faksimilové vydanie Piesní Jána Silvána (1957) a tzv. bardejovských katechizmov z 1581 a 1612 (1947).

1910 – Hanuš, Václav

Hanuš, Václav, 16. 9. 1910 Běloves, okres Náchod – 17. 3. 1991 Praha — český kameraman. Vo filme začal pracovať ako asistent kameramana Václava Vícha (*1898, †1966), koncom 30. rokov 20. stor. nakrútil samostatne niekoľko komerčných filmov. Počas 2. svetovej vojny spolupracoval s M. Fričom a O. Vávrom na filmoch pre nemecké spoločnosti. Po vojne nakrútil s režisérom O. Vávrom film Nástup (1952) a slávnu husitskú trilógiu Jan Hus (1955), Jan Žižka (1956) a Proti všem (1957). Vrcholné diela Vlčí jáma (1957) a Romeo, Julie a tma (1960) nakrútil s režisérom J. Weissom. V 70. rokoch 20. stor. spolupracoval s J. Sequensom na niekoľkých filmoch a televíznom seriáli 30 případů majora Zemana (1975 – 79). Pôsobil aj ako pedagóg na FAMU, od 1951 profesor.

1870 – Harms, Hermann August Theodor

Harms, Hermann August Theodor, 16. 9. 1870 Berlín – 27. 11. 1942 tamže — nemecký botanik. R. 1888 – 1893 študoval na univerzite v Berlíne, od 1896 pôsobil v Botanickom múzeu v Dahleme pri Berlíne; 1906 profesor. Zaoberal sa najmä systematikou, spracoval mnohé čeľade do diela Fylogenetický systém rastlín (Die natürlichen Pflanzenfamilien) Gustava Heinricha Adolfa Englera a Karla Antona Eugena Prantla (*1849, †1893). S rakúskym botanikom K. W. Dallom Torrem spolupracoval na diele Rody cievnatých rastlín (Genera siphonogamarum, 1900 – 08) a pripravil podklady tzv. Viedenských pravidiel Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry, ktoré prijal 1905 Medzinárodný botanický kongres vo Viedni.

1925 – Haughey, Charles James

Haughey [hóhi], Charles James, 16. 9. 1925 Castlebar – 13. 6. 2006 Dublin — írsky právnik a politik. Člen Fianna Fáil, od 1957 poslanec parlamentu (Dáil). V 60. rokoch 20. storočia zastával viackrát post ministra (o. i. spravodlivosti a financií). Od 1977 vodca strany Fianna Fáil. R. 1979 – 81, marec – december 1982 a 1987 – 92 ministerský predseda. Prioritou jeho vlády bolo úsilie o vyriešenie problému Severného Írska a o zlepšenie anglo-írskych vzťahov. Hospodársku krízu krajiny riešil zahraničnými pôžičkami, čím prudko vzrástla zadlženosť štátu. V poslednom funkčnom období sa usiloval zaviesť úsporné opatrenia a prísnu daňovú politiku.

1387 – Henrich V.

Henrich V., asi 16. 9. 1387 Monmouth, Wales – 31. 8. 1422 Vincennes, Francúzsko — anglický kráľ (od 1413) z dynastie Lancasterovcov, syn Henricha IV., otec Henricha VI. Od 1400 bol ako princ z Walesu formálne zodpovedný za jeho správu, po vypuknutí povstania na čele s Owenom Glendowerom (1400 – 10) viedol vojenské operácie proti povstalcom. Po nástupe na trón obnovil boje proti Francúzsku (→ storočná vojna). R. 1415 zvíťazil v bitke pri Azincourte, ovládol severné Francúzsko a začal ťaženie na Paríž, ktorý 1418 dobyl. R. 1420 mierom z Troyes obnovil svoje dedičské nároky na francúzsku korunu, čo mal zabezpečiť aj jeho sobáš s Katarínou z Valois, dcérou francúzskeho kráľa Karola VI. Milovaného.

1874 – Hine, Lewis Wickes

Hine [hajn], Lewis Wickes, 16. 9. 1874 Oshkosh, Wisconsin – 3. 11. 1940 Hastings-on-Hudson, New York — americký fotograf.

R. 1912 si založil vlastné fotografické štúdio v New Yorku, neskôr takmer 10 rokov pracoval pre Národnú komisiu za zrušenie detskej práce (NCLC) a vydával časopis The Survey (Prieskum) orientovaný na sociálne reformy. Zameriaval sa najmä na sociálnu fotografiu. R. 1904 fotografoval prisťahovalcov na Ellis Islande v New Yorku, 1908 fotograficky dokumentoval oceliarsky región Pittsburghu (významná sociologická štúdia oblasti), v 20. – 30. rokoch 20. stor. vytvoril sériu tzv. robotníckych portrétov (najznámejšie sú zábery z budovania mrakodrapu Empire State Building). Počas 1. svetovej vojny zaznamenával prácu Amerického Červeného kríža v Európe, spolupracoval s ním aj počas Veľkej hospodárskej krízy a zachytával jeho úsilie o zmiernenie situácie na juhu USA. Po 1920 sa začal venovať aj umeleckej fotografii. Zbierka jeho fotografií (takmer 2 000) sa nachádza v Národnom archíve v New Yorku.

1946 – Jeans, James Hopwood

Jeans [džíns], James Hopwood, 11. 9. 1877 Ormskirk, Lancashire – 16. 9. 1946 Dorking, Surrey — anglický matematik, fyzik a astronóm. Vyštudoval matematiku na Cambridgeskej univerzite (1896 – 1900), kde sa súčasne venoval aj štúdiu fyziky, a 1904 – 05 a 1910 – 12 tam aj pôsobil, 1905 – 09 profesor aplikovanej matematiky na univerzite v Princetone (USA). Od 1912 nemal stále zamestnanie, venoval sa vedeckému výskumu, pričom od 1919 žil vo svojom dome Cleveland Lodge v Dorkingu. R. 1923 – 44 pôsobil v Mount Wilson Observatory v Pasadene. R. 1906 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1919 jej sekretár), 1925 – 27 prezident Kráľovskej astronomickej spoločnosti, 1928 povýšený do šľachtického stavu. R. 1902 sformuloval podmienky vzniku hviezdy z plynovo-prachového oblaku (→ Jeansovo kritérium). Zaoberal sa kinetickou teóriou plynov, osobitne jej klasickou ekvipartičnou teorémou, jeho kniha Dynamická teória plynov (Dynamical Theory of Gases, 1904) vyšla v piatich vydaniach. R. 1905 zrevidoval zákon spektrálneho rozdelenia energie absolútne čierneho telesa, ktorý sformuloval J. W. S. Rayleigh (→ Rayleigho-Jeansov zákon žiarenia). Neskôr sa zaoberal najmä astrofyzikou (skúmal energiu hviezd, vznik dvojhviezd) a kozmogóniou. Pokúsil sa vysvetliť vznik planét slapovým pôsobením hviezdy pri jej tesnom priblížení sa k Slnku (→ Jeansova-Jeffreysova hypotéza). Dielami Vesmír okolo nás (The Universe Around Us, 1929), Tajomný vesmír (The Mysterious Universe, 1930), Priestor a čas (Through Space and Time, 1934) a Fyzika a filozofia (Physics and Philosophy, 1942, 1943) sa stal významným popularizátorom vedy.

1993 – Jílek, František

Jílek, František, 22. 5. 1913 Brno – 16. 9. 1993 tamže — český dirigent a pedagóg. Študoval na brnianskom konzervatóriu dirigovanie o. i. u Z. Chalabalu i kompozíciu u J. Kvapila a na majstrovskej škole pražského konzervatória u V. Nováka. R. 1939 – 48 dirigent operného divadla v Ostrave, 1958 – 78 šéf opery Štátneho divadla v Brne, 1978 – 83 šéfdirigent Štátnej filharmónie Brno (dnes Filharmónia Brno), v ktorej do 1992 pôsobil ako čestný dirigent. Popri umeleckej práci sa venoval aj pedagogickej činnosti (JAMU). Zmysel pre pôsobivú dramatickú výstavbu uplatnil najmä v naštudovaní kompletných cyklov opier B. Smetanu a L. Janáčka, ako aj koncertných diel českej vokálno-inštrumentálnej tvorby A. Dvořáka, Z. Fibicha, J. Suka, V. Nováka, L. Janáčka a B. Martinů. Okrem svetovej opernej tvorby vrátane ruských a sovietskych skladateľov, napr. P. I. Čajkovského, N. Rimského-Korsakova, A. P. Borodina, M. P. Musorgského a D. Šostakoviča, jeho široký repertoár obsahoval aj symfonickú tvorbu L. van Beethovena, J. Brahmsa, H. Berlioza, D. Šostakoviča, ako aj C. Debussyho, M. Ravela, O. Respighiho a A. Honeggera. Uviedol množstvo premiér z novej tvorby českých skladateľov 20. stor., z ktorých mnohé nahral na hudobné nosiče. Často hosťoval ako dirigent Symfonického orchestra Československého (dnes Slovenského) rozhlasu v Bratislave. Autor komornej, symfonickej a scénickej hudby. Národný umelec (1978), za nahrávku opery Jenůfa od L. Janáčka získal 1980 cenu Zlatý Orfeus (Orphée d’or de l’Academie national du disque lyrique v Paríži; známa aj ako Prix Arturo Toscanini – Paul Vergnes).

1859 – Jüan Š’-kchaj

Jüan Š’–kchaj, Yuan Shi-kai, 16. 9. 1859 Siang-čcheng, provincia Che-nan – 6. 6. 1916 Peking — čínsky politik a generál. R. 1880 vstúpil do armády, 1885 – 94 cisársky rezident v Kórei. Po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne o Kóreu (1894 – 95) sa stal hlavným veliteľom čínskej armády, ktorú zreformoval a zmodernizoval podľa západného vzoru. Chránenec cisárovnej Cch’–si, ktorá ho za pomoc pri potlačení hnutia Sto dní reforiem vymenovala 1898 za guvernéra provincie Šan-tung, od 1901 generálny guvernér provincie Č’–li (v súčasnosti Che-pej), po smrti Cch’–si (1908) musel odísť do výslužby. Po vypuknutí sinchajskej revolúcie (1911) bol povolaný späť na cisársky dvor, stal sa veliteľom cisárskych vojsk v sev. Číne a posledným predsedom cisárskej vlády (1911 – 12). Dohodol abdikáciu posledného cisára Pchu-iho a bol oficiálne splnomocnený sformovať prvú republikánsku vládu, popri funkcii ministerského predsedu vykonával aj funkciu hlavného veliteľa armády. Po abdikácii dočasného prezidenta Sunjatsena (1912) sa stal prezidentom Čínskej republiky (vo funkcii bol formálne potvrdený až v októbri 1913). R. 1914 postavil Sunjatsena a stranu Kuomintang mimo zákon, zaviedol vojenskú diktatúru, 11. decembra 1915 sa vyhlásil za cisára a oficiálny názov krajiny zmenil na Čínske cisárstvo. Po protestoch a povstaní v juž. Číne však 1916 republikánske zriadenie v Číne obnovil.

1953 – Junger, Ján

Junger, Ján, 16. 9. 1953 Rožňava — slovenský športový vedec a pedagóg. R. 1997 – 2004 vedúci Katedry telesnej výchovy a športu na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity (PU), zakladateľ a prvý dekan Fakulty športu PU (od 2004); 2001 profesor. R. 1997 – 2001 prezident Slovenskej asociácie univerzitného športu, spoluzakladateľ Vedeckej spoločnosti pre telesnú výchovu a šport na Slovensku, má osobný podiel na vzniku systému vied o športe s troma vednými odbormi. Zaoberá sa problematikou pohybovej aktivity detí predškolského veku, športu pre všetkých a životného štýlu, filozofiou a sociológiou športu, metodológiou vied o športe ap. Autor viacerých monografií a mnohých odborných knižných prác z oblasti športu, napr. Didaktika športu pre všetkých (1991), Telesná výchova a šport (1995), Tréner a cvičiteľ rekreačnej telesnej výchovy a športu (1995), Úvod do športovej kinantropológie (1996), Pohybové programy pre všetkých alebo Ty, Ja a všetci spolu (1998), Telesný a pohybový rozvoj detí predškolského veku (2000) a Turistika a športy v prírode (2002).

1380 – Karol V. Múdry

Karol V. Múdry, 21. 1. 1338 Vincennes – 16. 9. 1380 Nogent-sur-Marne (pri Paríži) — francúzsky kráľ (od 1364) z dynastie Valoisovcov, syn Jána II. Dobrého, starší brat Filipa II. Smelého, otec Karola VI. Milovaného. Počas väznenia svojho otca Angličanmi vládol ako regent (Charles; od 1356), v tom čase potlačil povstanie É. Marcela v Paríži a sedliacke povstanie jacquerie. R. 1360 uzatvoril s Anglickom mierovú zmluvu z Brétigny, podľa ktorej bol Ján II. Dobrý prepustený za cenu územných strát (Akvitánia, juhozápadné Gaskonsko). Po vypuknutí nových bojov s Angličanmi v rámci storočnej vojny sa mu vďaka vojenským a organizačným schopnostiam vojvodcu Bertranda Du Guesclin (*okolo 1320, †1380) podarilo dobyť väčšinu Angličanmi obsadeného francúzskeho územia. Na obranu Paríža dal ako súčasť opevnenia vybudovať pevnosť Bastila. Rozsiahlymi reformami (financie, správa, vojenstvo) položil základy fungovania ranonovovekej francúzskej monarchie. Bol veľmi vzdelaný, obklopoval sa učencami a odborníkmi. Zhromažďovaním kníh (jeho knižnica obsahovala vyše tis. zväzkov) položil základ všetkých neskorších kráľovských knižníc, z ktorých neskôr vznikla dnešná Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France) v Paríži.

1925 – King, B. B.

King, B. B., vlastným menom Riley B. King, 16. 9. 1925 neďaleko Itta Beny, Mississippi – 14. 5. 2015 Las Vegas, Nevada, pochovaný v Indianole, Mississippi — americký spevák, skladateľ a gitarista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov bluesovej hudby. V hre na gitare bol samouk. Popri práci na farme spieval v chráme, na uliciach i v baroch. R. 1949 začal profesionálnu kariéru a nahral prvú platňu Miss Martha King, 1950 – 53 spevák, gitarista a diskdžokej v miestnom rozhlase v Memphise (tam dostal prezývku Beale Street Blues Boy, Bluesový chlapec z Beale Street, neskôr Blues Boy, B. B.). Prvý úspech ako bluesový hudobník dosiahol nahrávkou piesne Three O’Clock Blues (1950), na medzinárodnej bluesovej scéne sa však etabloval až v 60. rokoch 20. stor. a ďalšími nahrávkami, napr. albumom Live At The Regal (1964), získal značnú popularitu. Svojsky syntetizoval prvky džezu, swingu, gospelu a štýlu rhythm and blues.

Pri speváckom prejave často striedal typicky drsný tenor a falzet, pričom plynulo prechádzal aj do hovorenej reči. V interpretácii boli charakteristické gitarové vsuvky po každej spievanej fráze (King hral o. i. na gitare typu Lucille, ktorú pre neho vyvinula firma Gibson Guitar Corporation Ltd.). Ovplyvnil viacerých významných hudobníkov, s niektorými aj spolupracoval (E. Clapton, hudobné skupiny The Rolling Stones, U2 a i.). Okrem aktívnej umeleckej činnosti pôsobil aj ako lektor bluesovej hudby. R. 1971 dostal cenu Grammy za interpretáciu piesne The Thrill Is Gone, ktorou sa presadil v hitparádach rhythm and bluesu a populárnej hudby, a 1971 – 2009 bol viacnásobným nositeľom tejto ceny, napr. 1987 za celoživotné dielo.

Ďalšie významné albumy: Blues In My Heart (1962), Confessin’ the Blues (1966), There Must Be a Better World Somewhere (1981; cena Grammy, 1982), Blues Summit (1993; cena Grammy, 1994), Riding with the King (2000, s E. Claptonom; cena Grammy, 2001), B. B. King & Friends: 80 (2005; cena Grammy, 2006), One Kind Favor (2008; cena Grammy, 2009). R. 2008 bolo v Indianole otvorené Múzeum B. B. Kinga.

1394 – Klement VII.

Klement VII., vlastným menom Robert zo Ženevy, 1342 Ženeva – 16. 9. 1394 Avignon, Francúzsko — protipápež (1378 – 94) švajčiarskeho pôvodu. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, po štúdiách na Sorbone pôsobil ako kanonik v Paríži. R. 1361 sa stal biskupom v Thérouanne (dnes v departemente Pas-de-Calais), 1368 arcibiskupom v Cambrai (dnes v departemente Nord) a 1371 kardinálom. R. 1377 stál na čele vojsk, ktoré zasahovali počas rebélie proti Cirkevnému štátu v talianskej Cesene, kde bolo zabitých viac ako 2-tis. ľudí. Sklamaný z pontifikátu pápeža Urbana VI. (v úrade bol od marca 1378), sa v septembri 1378 v talianskom Fondi (dnes provincia Latina) dal skupinou francúzskych kardinálov zvoliť za protipápeža. Po následnej exkomunikácii Klementa VII. a jeho prívržencov Urbanom VI. sa začala veľká schizma (aj pápežská alebo záp. schizma, 1378 – 1417). Po neúspešných pokusoch usídliť sa v Ríme sa Klement VII. 1379 usadil v pápežskom paláci v Avignone (prvý avignonský protipápež), čím sa stal závislým od francúzskeho kráľa. Okrem Francúzska ho podporovali aj Sicílske kráľovstvo, Aragónsko, Kastília, Portugalsko, Škótsko, Nórsko, Dánsko a Uhorské kráľovstvo. Po voľbe nového pápeža Bonifáca IX., ktorý získal podporu Sicílskeho kráľovstva a Francúzska (od 1390), bol Klement VII. vyzvaný, aby dobrovoľne odstúpil, čo však nespravil.

1753 – Knobelsdorff, Georg Wenzeslaus von

Knobelsdorff, (Hans) Georg Wenzeslaus von, 17. 2. 1699 Kuckädel, Prusko, dnes Kukadło, Lubuské vojvodstvo, Poľsko – 16. 9. 1753 Berlín — nemecký architekt, maliar a návrhár.

Spočiatku pôsobil ako maliar, od 1732 v službách Fridricha II. Veľkého. V pol. 30. rokov 18. stor. začal navrhovať architektonické diela (Apolónov chrám v záhrade Tempelgarten v Neuruppine, 1734). R. 1736 – 37 cestoval do Talianska, kde vytváral skice pitoreskných krajín. Po návrate do Pruska sa venoval najmä architektúre (prestavba zámku a obnova mesta Rheinsberg, 1737 – 40).

K jeho najvýznamnejším dielam patria v Berlíne budova opery Unter den Linden (dnes Štátna opera Berlín, 1741 – 43, pôvodne súčasť nerealizovaného monumentálneho návrhu kráľovského paláca, prestavaná po 2. svetovej vojne), prestavba zámku Charlottenburg na sídlo Fridricha II. Veľkého (1740 – 47, jeho súčasťou je jeden z najvýznamnejších priestorov európskeho rokoka Zlatá galéria dokončená 1746), návrh na park Tiergarten (od 1740, jeden z prvých verejných parkov v Európe, čiastočne zachovaný podľa jeho návrhu), v Postupime zámok Sanssouci (1745 – 47, navrhol aj interiéry s parkom), a mestský zámok Stadtschloss (1745 – 51) s parkom. Navrhoval aj drobné záhradné pavilóny (Neptúnova jaskyňa, Neptungrotte, v parku zámku Sanssouci, 1751), záhrady, parky a obytné i hospodárske stavby, ale aj nábytok, koče, divadelné dekorácie, medaily a slávnostné ohňostroje.

V jeho architektonickej tvorbe sa prejavuje viacero vplyvov, pri verejných budovách vplyv klasicizujúceho palladianizmu a súdobej francúzskej rokokovej a neoklasicistickej architektúry, niektoré jeho diela sa pokladajú za jedny z najvýznamnejších príkladov tzv. pruského rokoka.

Významná je aj jeho maliarska tvorba, maľoval najmä portréty a krajiny (Pohľad na Rheinsberg, 1737).