Výročia

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1941 – Ábel, Jozef

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

1397 – Albrecht II. Habsburský

Albrecht II. Habsburský, 16. 8. 1397 – 27. 10. 1439 Neszmély — rímsko-nemecký kráľ (od 1438), uhorský a český (od 1437) a rakúsky (od 1404) vojvoda. Manžel jedinej dcéry Žigmunda Luxemburského Alžbety Luxemburskej (od 1421), otec Ladislava V. Pohrobka. Angažoval sa v boji proti husitom a pre početné zahraničné výpravy príliš nezasahoval do nemeckých záležitostí. Po rozpustení protitureckej výpravy v Uhorsku zomrel na červienku, ktorá vypukla medzi vojakmi.

1118 – Alexios I. Komnénos

Alexios I. Komnénos, 1048 Konštantínopol, dnes Istanbul – 15. alebo 16. 8. 1118 tamže — byzantský cisár od 1081, zakladateľ dynastie Komnénovcov (1081 – 1185). Na začiatku vlády musel bojovať so seldžuckými Turkami, s Normanmi (1081 – 85) a s bulharskými povstalcami (1082). R. 1091 porazil Pečenehov, ktorí obkľúčili Konštantínopol. Stála hrozba zo strany tureckých susedov ho prinútila žiadať o pomoc v záp. Európe (→ križiacke výpravy). Počas svojej vlády posilnil cisársku autoritu a zreorganizoval vnútornú správu krajiny, ktorej hranice siahali od Jadranu až po Sýriu.

1696 – d’ Argenson, Marc Pierre

d’Argenson [-žan-], Marc Pierre, gróf, 16. 8. 1696 – 22. 8. 1764 Paríž — francúzsky politik, generálporučík polície (1720 – 24), člen Štátnej rady (1724), hlavný správca Paríža (1740), štátny sekretár pre vojnu (1743). Zreformoval armádu a založil vojenskú školu v Paríži (1751). Na podnet markízy de Pompadour bol zo služieb prepustený (1757). Priatelil sa s Voltairom; patrón encyklopedistov.

2020 – Gubenko, Nikolaj Nikolajevič

Gubenko, Nikolaj Nikolajevič, 17. 8. 1941 Odesa, Ukrajina – 16. 8. 2020 Moskva — ruský herec a režisér.

Po ukončení štúdia herectva v 1964 pôsobil v cirkuse a vo viacerých divadlách v Odese a Moskve. Bol dlhoročným členom, neskôr umeleckým riaditeľom Moskovského divadla drámy a komédie na Taganke. Debutoval vo filme režiséra Marlena Chucijeva (*1925, †2019) Mám dvadsať rokov (Mne dvadcať let – Zastava Iľjiča, 1964). V 60. – 70. rokoch 20. stor. stvárnil vo filme množstvo postáv svojich rovesníkov. V roku 1971 debutoval ako režisér filmom Prišiel vojak z frontu (Prišol soldat s fronta). S autobiografickým filmom Poranené vtáčatá (Podranki, 1976), v ktorom aj hral, sa v 1977 zúčastnil na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes.

Ďalšie filmy: Prosím o slovo (Prošu slova, 1975), Bojovali za vlasť (Oni sražalis za rodinu, 1975), Zakázaná zóna (Zapretnaja zona, 1988) a i.

Od roku 1995 bol členom ÚV Komunistickej strany Ruskej federácie, od 1997 členom jej prezídia, od 1995 poslancom Štátnej dumy.

1789 – Haffenecker, Anton

Haffenecker [-neker], Anton (Antonín), 3. 6. 1720 Berg – 16. 8. 1789 Praha — tirolský staviteľ a architekt pôsobiaci v Čechách. Predstaviteľ tvorby obdobia prechodu neskorého baroka ku klasicizmu.

Do Prahy prišiel asi 1752, 1769 sa stal dvorným architektom. V 2. pol. 18. stor. realizoval zásadnú prestavbu Pražského hradu podľa projektu Nikolausa Franza Pacassiho (*1716, †1790). Pre rodinu Nosticovcov upravoval priečelie ich paláca v Prahe a postavil rokokový zámok v Měšiciach (1767). Navrhol budovu Stavovského divadla (1781 – 83) považovanú za prvý prejav klasicizmu v Prahe.

1641 – Heywood, Thomas

Heywood [hejvud], Thomas, asi 1574 asi Lincolnshire – pochovaný 16. 8. 1641 Londýn — anglický renesančný dramatik a herec. Námety svojich hier (asi 220, zachovalo sa 24) čerpal z kroník, antiky, mytológie a dobrodružných stredovekých románov. Písal tzv. rodinné drámy (domestic drama), z ktorých najvýznamnejšia je rodinná tragédia Žena zabitá dobrotou (A Woman Kilde with Kindnesse, uvedená 1603, vydaná 1607), k ďalším významným hrám patria Pekná slúžka zo západu (The Fair Maid Of the West, uvedená asi 1630, vydaná 1631) a Anglický cestujúci (The English Traveller, uvedená asi 1627, vydaná 1633), historické hry Kráľ Eduard IV. (The First and Second Partes of King Edward the Fourth, uvedená pred 1599, vydaná 1599), Ak nepoznáte mňa, nepoznáte nikoho alebo Ťažkosti kráľovnej Alžbety (If you know not me, You know no bodie: Or, The troubles of Queene Elizabeth, 2 časti, uvedená asi 1605, vydaná 1605 – 06) a i. Jeho rozprava Obrana hercov (An Apology For Actors, 1612) bola namierená proti puritánskym útokom na divadlo.

1951 – Jouvet, Louis

Jouvet [žuve], Louis, 24. 12. 1887 Crozon, departement Finistère – 16. 8. 1951 Paríž — francúzsky herec, režisér, divadelný architekt, scénograf a organizátor. Pôvodne stúpenec a žiak J. Copeaua, s ktorým sa zhodoval v názore na divadelnú poetiku a etiku, 1913 – 14 a 1917 – 22 pôsobil v jeho divadle Théâtre du Vieux-Colombier v Paríži. R. 1922 prešiel do Comédie des Champs-Élysées, od 1934 pôsobil v parížskom konzervatóriu a 1934 – 51 (s prestávkou počas 2. svet. vojny) ako režisér a riaditeľ parížskeho divadla Athénée. Patril k modernizačnému zoskupeniu francúzskych režisérov Cartel. Inscenoval najmä hry francúzskych dramatikov, napr. J. Giraudouxa (Siegfried, 1928; Amfitryon 38, 1929; Trójska vojna nebude, 1935; Elektra, 1937; Ondine, 1939; Bláznivá zo Chaillot, 1945; a i.), Molièra (Lekárom proti svojej vôli, 1931; Škola žien, 1936; Don Juan, 1947; Tartuffe, 1950; a i.), P. Claudela (Zvestovanie Márii, 1942), J. Geneta (Slúžky, 1947) a J.-P. Sartra (Diabol a Pán Boh, 1951). Stvárnil desiatky úloh, preslávil sa v titulnej role vlastnej inscenácie hry Knock alebo Víťazstvo medicíny (1923) J. Romainsa i v úlohe Valfina v hre Profesor angličtiny (1930) Régisa Gignouxa (*1816, †1882). Hral aj vo filmoch (Hôtel du Nord, réžia M. Carné, 1938). Počas okupácie Francúzska 1941 – 45 absolvoval so súborom Athénée turné v latinskoamerických štátoch na podporu francúzskej kultúry. Autor teoretických prác Úvahy o hercovi (Réflexions du comédien, 1936) a Počúvaj, priateľ môj (Écoute, mon ami, 1951).

1957 – Kalný, Igor

Kalný, Igor, 16. 8. 1957 Trenčín – 26. 11. 1987 Bratislava — slovenský kresliar, grafik, intermediálny umelec a básnik, syn Slava (Jaroslava) Kalného. Autodidakt, 1976 absolvoval Strednú priemyselnú školu grafickú v Bratislave. Jeho život i umelecký program boli späté so situáciou v slovenskom umení počas totalitného režimu, jeho dielo má autobiografický charakter. Kalného ovplyvnilo stretnutie s výtvarníkmi Skupiny A-R (predovšetkým s M. Bočkayom, D. Tóthom a O. Laubertom) a J. Valochom.

Jeho práce na papieri patria k najdôležitejším dielam komornej ateliérovej tvorby s výraznými znakmi estetiky 80. rokov 20. stor., jeho analytická kresba a grafika presahujú do konceptuálneho umenia. Pre jeho tvorbu je typický významový posun, ako aj používanie minimalistických výrazových prostriedkov – pasteliek, ceruzy, tušu a farebných pečiatok so zvieracími motívmi (Pečiatková kresba, 1983; Kresba pečiatkovaná I-III, 1982). V kresbe v špecifickom variante denníkovej tvorby (Roztrhnutá, 1982) budoval a rozrúšal štruktúry jemných ťahov. Jeho pozícia na neoficiálnej výtvarnej scéne bola solitérna, tvoril v klauzúre svojho ateliéru, čo sa odrazilo v jeho nezvyčajne silnej umeleckej výpovedi; dospel až k existenciálnym témam v prázdnych obrysoch a obrazcoch obsesne násobených línií získaných obkresľovaním predmetov a vlastného tela (Skrčenec, 1986; Kráčajúci, 1986; Telovka, 1987). Okrem výtvarného umenia sa venoval aj hudbe, divadlu (zoskupenie CUCU s Jozefom Schottlom) a poézii. Svoj život ukončil dobrovoľne vo veku 30 rokov. R. 2008 vyšla monografia Igor Kalný J. Valocha a Daniely Čarnej (*1977). Na prehliadke diel českých a slovenských umelcov Zlínsky salón mladých, ktorá sa koná v Zlíne v Českej republike, býva od 2006 najvýraznejšiemu exponátu alebo súboru diel v slovenskej časti prehliadky udeľovaná Cena Igora Kalného.

1943 – Kartous, Peter

Kartous, Peter, 16. 8. 1943 Bratislava — slovenský historik a archivár. R. 1965 – 68 pracovník Archívu hlavného mesta SR Bratislavy, 1969 Vojenského historického ústavu v Bratislave, 1969 – 2010 Archívnej správy – odboru archívov Ministerstva vnútra SR. Ako riaditeľ odboru archívov (1978 – 2008) zodpovedal za výkon štátnej správy na úseku archívov a registratúr, za vypracúvanie koncepcií rozvoja archívnictva a správy registratúr, za tvorbu príslušnej legislatívy a správu kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky na úseku archívnych dokumentov. R. 1981 – 2008 funkcionár Medzinárodnej rady archívov v Paríži (1981 – 84 člen rady pre organizovanie svetových konferencií Za okrúhlym stolom archívov, 1983 organizoval konferenciu v Bratislave; 1988 – 92 námestník generálneho tajomníka; 2004 – 08 člen výboru regionálneho združenia pre Európu, fr. Branche régionale européenne, Conseil international des archives, angl. European Regional Branch, International Council on Archives, EURBICA), 2005 – 08 zástupca Slovenska v Európskej komisii pre archívnictvo v Bruseli. R. 1995 – 2008 podpredseda Zmiešanej komisie slovenských a rumunských historikov. Popri odbornej činnosti pedagogicky pôsobil na Strednej knihovníckej škole a na Katedre archívnictva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ako aj na Fakulte humanistiky Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 1990 – 2000 prednášal v rámci Medzinárodných archívnych stáží v Paríži.

V odbornej a vedeckej oblasti sa zaoberá staršími slovenskými dejinami a pomocnými historickými vedami, osobitne heraldikou a genealógiou. R. 1975 – 2010 predseda Heraldickej komisie Ministerstva vnútra SR. Spoluautor publikácií Dejiny Žiaru nad Hronom (1978), Erby a vlajky miest v SR (1991), Heraldický register SR (2000 – 10, 8 zväzkov) a Heraldický almanach (2008 – 14, 4 zväzky), zostavovateľ a spoluautor základných metodických príručiek pre prácu s archívnymi dokumentmi a s registratúrnymi záznamami, napr. Ochrana, sprístupňovanie a využívanie archívnych dokumentov (1988) a Správa registratúry a archívu podnikateľských a iných subjektov (1998, 5 upravených vydaní). Autor množstva populárnych článkov z oblasti starších dejín Slovenska a heraldiky (mestské, obecné a rodové erby).

R. 1980 – 2009 hlavný redaktor časopisu Slovenská archivistika, od 2010 člen redakčnej rady. Nositeľ Radu Ľudovíta Štúra III. triedy (2008), francúzskeho Radu umenia a literatúry (Ordre des Arts et des Lettres) v hodnosti chevalier (1984) a v najvyššej hodnosti commandeur (2008) a Rakúskeho čestného kríža pre vedu a umenie 1. triedy (Österreichisches Ehrenzeichen für Wissenschaft und Kunst, 2010).

2001 – Kirschbaum, Jozef

Kirschbaum [kirš-], Jozef (Marian), pseudonymy Jozef Kirschbaum-Čerešňa, J. Višňovan, J. Višňovský, J. K. Čerešňa, M. Čerešňa a i., 25. 3. 1913 Dolné Vestenice, okres Prievidza – 16. 8. 2001 Willowdale, časť Toronta, Kanada — slovenský politik, diplomat, slavista a slovakista, otec Stanislava Kirschbauma.

Študoval právo na UK v Bratislave (1933 – 38) a na univerzite vo Varšave a v Krakove (1934 – 35). Už počas štúdia na gymnáziu publikoval pod pseudonymom Marian Čerešňa články, v ktorom polemizoval s ideami čechoslovakizmu a hlásil sa k autonomizmu. R. 1938 šéfredaktor radikálne pronárodne orientovaného dvojtýždenníka Nástup, 1939 – 40 generálny tajomník HSĽS. Po Salzburských rokovaniach v lete 1940 bol na príkaz A. Hitlera odstránený z vedúcich politických pozícií a odišiel do diplomacie; 1941 – 42 legačný radca v Ríme, kde zároveň študoval politické vedy, 1942 – 45 vyslanec v Berne, kde po 1945 zostal v emigrácii. R. 1945 – 48 pôsobil vo výbore Medzinárodnej organizácie pre utečencov v Ženeve ako delegát Slovenskej ligy v Amerike.

Po nástupe komunistickej moci v Československu (február 1948) bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia. V novembri 1949 sa vysťahoval do Kanady, kde študoval a 1951 – 62 prednášal slavistiku na univerzite v Montreale, potom v Toronte a Ottawe, kde 1990 založil na univerzite ako uznávaný slavista Katedru slovenskej histórie a kultúry. Od 1971 podpredseda Svetového kongresu Slovákov, pri príležitosti jeho piateho generálneho zhromaždenia 1981 zostavil knihu Desať rokov činnosti Svetového kongresu Slovákov (1981).

Autor viacerých politologických a historických prác a mnohých odborných článkov z oblasti histórie a slavistiky, napr. knihy dokumentov Krvácajúca hranica (1940), spisov Náš boj o samostatnosť Slovenska (1958), Slováci v Kanade (Slovaks in Canada, 1967), Slovenský jazyk a literatúra (Slovak Language and Literature, 1975), Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Československa v roku 1947 (1998) a i. Časopisecky publikoval aj básne, črty, poviedky, literárne kritiky, recenzie a úvahy.

1982 – Konček, Mikuláš

Konček, Mikuláš, 12. 4. 1900 Petrohrad, Rusko – 16. 8. 1982 Bratislava — slovenský meteorológ a klimatológ. V rokoch 1917 – 19 študoval na univerzite v Petrohrade, 1921 – 25 na Karlovej univerzite v Prahe. V rokoch 1926 – 39 pôsobil v Štátnom meteorologickom ústave (1938 – 39 vedúci prognóznej služby) v Prahe. Od roku 1939 pôsobil na Slovensku, v roku 1939 bol spoluzakladateľom a do roku 1950 riaditeľom Štátneho hydrologického a meteorologického ústavu (dnes SHMÚ), zároveň v rokoch 1939 – 41 prednášal meteorológiu a klimatológiu na SVŠT (dnes STU) a od roku 1940 aj na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V roku 1946 bol zakladateľom a v rokoch 1946 – 52 a 1967 – 70 riaditeľom Ústavu meteorológie a klimatológie (1957 – 67 Oddelenia meteorológie a klimatológie), zároveň v rokoch 1952 – 70 vedúcim Katedry astronómie, geofyziky a meteorológie Prírodovedeckej fakulty UK (1948 – 50 dekan, 1951 – 54 prodekan fakulty). V rokoch 1947 – 50 pôsobil ako externý riaditeľ Štátneho meteorologického a geofyzikálneho observatória v Hurbanove, 1954 – 62 ako riaditeľ Geografického ústavu SAV, 1964 – 66 Ústavu meteorológie a klimatológie SAV; 1946 profesor, 1953 člen korešpondent SAV, 1956 DrSc., 1968 člen korešpondent ČSAV.

Zaslúžil sa o vedecký a inštitucionálny rozvoj meteorológie a klimatológie na Slovensku. Bol organizátorom meteorologickej služby na Slovensku. V roku 1958 navrhol index zavlaženia (→ Končekov vlahový index) ako nástroj metódy na vyjadrenie stupňa zavlaženia pôdy, ktorý sa stal základom na vymedzenie klimatických oblastí Slovenska (takto bol použitý aj v susedných štátoch). Bol spoluzakladateľom slovenskej školy dynamickej a synoptickej klimatológie, s českým meteorológom Františkom Reinom (*1929, †1981) navrhol (1959 – 62) osobitnú klasifikáciu dynamicko-klimatických typov. V spolupráci s rakúskymi odborníkmi štatisticky spracoval sekulárne zmeny 200-ročného teplotného radu Bratislavy, získané výsledky možno použiť pri dlhodobej prognóze počasia. Navrhol konštrukciu geligrafu (Končekov geligraf; československý patent, 1953). Založil tradíciu Medzinárodných konferencií karpatskej meteorológie (prvá 1959 v Smoleniciach).

Bol autorom a spoluautorom vyše 70 odborných a vedeckých článkov, vyše 150 vedecko-popularizačných článkov, odborných kníh, napr. Úvod do lekárskej klimatológie (1944), Teplotné pomery Bratislavy (1956), Sneh a snehová pokrývka na Slovensku (1964), Klíma Tatier (1974), Klíma a bioklíma Bratislavy (1979), štúdií, napr. Meteorologické podmienky katastrofálnej víchrice na Slovensku v jeseni roku 1941 (1944), ako aj kartografických diel Atlas podnebia ČSR (1958), Atlas ČSSR (1966) a Atlas Slovenskej socialistickej republiky (1980). Aktualizoval učebnicu synoptickej meteorológie Sergeja Petroviča Chromova (*1904, †1977) Vvedenie v sinoptičeskij analiz (1934) a preložil ju do češtiny (Úvod do synoptického rozboru počasí, 1937) a do nemčiny (1940), do slovenčiny preložil dielo Michaila Sergejeviča Averkijeva (*1884, †1974) Meteorologija (Meteorológia, 1954).

V rokoch 1959 – 70 pôsobil ako predseda a v roku 1975 ako čestný predseda Československej meteorologickej spoločnosti pri ČSAV, v rokoch 1961 – 74 ako predseda a od roku 1974 ako čestný predseda Slovenskej meteorologickej spoločnosti pri SAV, v rokoch 1960 – 67 ako člen výkonného výboru Medzinárodnej asociácie meteorológie a fyziky atmosféry (dnes Medzinárodná asociácia meteorológie a atmosférických vied). Bol spoluzakladateľom (1947) a dlhoročným členom redakčnej rady časopisu Meteorologické zprávy, ako aj členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností a nositeľom viacerých vyznamenaní. Je podľa neho nazvaný asteroid č. 3003 (Konček).