Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1600 – Acosta, José de

Acosta [akos-], José de, asi 1539 Medina del Campo – 15. 12. 1600 Salamanca — španielsky historik a prírodovedec, jezuita. R. 1570 – 83 pôsobil ako misionár v miestokráľovstve Peru (na území dnešného Peru, Ekvádoru a Bolívie), 1576 – 81 provinciál. R. 1582 napísal vo viacerých domorodých dialektoch Katechizmus, prvú tlačou vydanú knihu v Peru. R. 1583 – 87 pôsobil v Mexiku. Po návrate do Španielska sa stal rektorom v Salamance, bol významným podporovateľom jezuitských snáh. Dielom Prírodné a mravné dejiny indiánskych krajín (Historia natural y moral de las Indias, 1590), v 16. stor. považovaným za úplný opis fauny a flóry Ameriky, sa pričinil o hlbšie poznanie kontinentu vychádzajúce z priamej, racionálnej skúsenosti; vyzdvihoval vysokú civilizovanosť domáceho obyvateľstva.

1934 – Aidíd, Muhammad Farah

Aidíd, Muhammad Farah, 15. 12. 1934 Beledweyne – 1. 8. 1996 Mogadišo (zastrelený pri vojenskej zrážke) — somálsky politik, generál, dočasný (interim) somálsky prezident (jún 1995), prezident politickej strany Zjednotený somálsky kongres – Somálska národná aliancia (United Somali Congress – Somali National Alliance, UNC), vodca hlavnej ozbrojenej frakcie. V 50. rokoch 20. stor. šéf koloniálnej polície v Mogadiše, v 60. rokoch veliteľ štábu, začiatkom 70. rokov vo väzení, neskôr vojenský poradca prezidenta – diktátora M. Siada Barrého. Pripojil sa k opozícii, 1991 sa podieľal na zvrhnutí režimu Siada Barrého, po ktorom vypukla občianska vojna. Po rozkole v UNC v januári 1991 obsadil Mogadišo, 1992 – 95 viedol boje proti mierovej operácii OSN Obnovená nádej (modré prilby). V júni 1995 prívržencami zvolený za dočasného prezidenta celého Somálska (za prezidenta sa dal vyhlásiť aj vodca hlavnej opozičnej ozbrojenej frakcie Alí Mahdí Muhammad).

1447 – Albrecht IV. Múdry

Albrecht IV. Múdry (der Weise), 15. 12. 1447 Mníchov – 18. 3. 1508 tamže — bavorsko-mníchovský vojvoda (od 1460). Vo vojne proti falckému kurfirstovi Ruprechtovi (1504 – 05) sa mu podarilo opäť zjednotiť Horné a Dolné Bavorsko a 1506 právne zakotvil jeho nedeliteľnosť. Podporoval renesančné umenie a vedu.

1072 – Alp Arslan

Alp Arslan (Levie srdce), perzsky Álp Arsalán, vlastným menom Muhammad ibn Dá’úd, 20. 1. 1029 – 15. 12. 1072 — druhý seldžucký sultán (1063 – 72). Syn vládcu Chorásánu, 1064 dobyl Gruzínsko a Arménsko, 1067 Sýriu, Palestínu, Kilikiu a Kapadóciu a 1071 v bitke pri Mantzikerte porazil a zajal byzantského cisára Romana IV. Diogena, na čo sa Seldžukovci zmocnili Malej Ázie; vládou nad teritóriom poveril vezíra Nizáma al-Mulka.

1968 – Bazovský, Miloš Alexander

Bazovský, Miloš Alexander, 11. 1. 1899 Turany, okr. Martin – 15. 12. 1968 Trenčín — slovenský maliar a grafik.

Od 1918 študoval v Budapešti u prof. Istvána Rétiho (*1872, †1945), 1919 – 24 na Akadémii výtvarných umení v Prahe u Josefa Loukotu (*1879, †1967), V. Bukovaca, M. Pirnera, Jakuba Obrovského (*1882, †1949) a M. Švabinského, súčasne krátko navštevoval súkromnú školu Aloisa Kalvodu (*1875, †1934). R. 1921 bol na študijnom pobyte vo Viedni, 1921 – 30 člen Spolku slovenských umelcov. R. 1929 uskutočnil s maliarom Z. Palugyayom študijnú cestu do zahraničia (Paríž, Švajčiarsko, Nemecko), od 1930 podnikal spoločné cesty po Slovensku s J. Alexym. V tomto období maľoval najmä pastely s vidieckou tematikou. R. 1936 sa zúčastnil na medzinárodnej výstave Bienále v Benátkach, 1964 národný umelec. Najvýznamnejšia maliarska osobnosť generácie 20. rokov 20. stor., pokračovateľ G. Mallého a M. Benku v hľadaní národného slohu.

Súčasťou Bazovského monumentalizácie je používanie nových výrazových prostriedkov (veľký detail, fragmentárny princíp kompozície ap.). V tvorbe sa zameriaval na krajinu, figurálny žáner, zátišie, prevládali vidiecke motívy z oblasti Turca, Oravy, Detvy a Pohronia. Dospel k novej subjektívno-lyrickej a baladickej interpretácii slovenskej prírody a života vidieckych ľudí (Detvianska melódia, 1930). Vrcholným obdobím je tvorba okolo 1938 charakterizovaná snahou po syntéze (Oranžový kôň, 1938, Požehnaná jeseň, 1939 – 40, Život, 1940). Diela z posledného obdobia vynikajú novou farebnosťou (Madonka s oslom, 1941, Tragédia, 1942, Ovocie, 1946, Zátišie, 1947, Ahasver, 1950 a i.). Z grafických techník využíval najmä linorez (Zemiaky, 1940, Horehronie, 1941). Ťažisko jeho výtvarnej pozostalosti uchováva Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne so stálou expozíciou jeho tvorby.

2011 – Čierny, Gustáv

Čierny, Gustáv, 19. 1. 1924 Bodorová, okres Turčianske Teplice – 15. 12. 2011 Bratislava — slovenský lekár, anatóm. Od 1952 pôsobil v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1962 – 86 jeho prednosta), 1961 – 63 prodekan Lekárskej fakulty UK; 1973 profesor, 1983 DrSc. Zaoberal sa neuroanatómiou, najmä lokalizáciou motoneurónov v predných rohoch miechy pre svaly končatín a trupu. Predseda Slovenskej anatomickej spoločnosti a Československej anatomickej spoločnosti J. E. Purkyňu, dlhoročný člen Prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti, čestný člen viacerých zahraničných anatomických spoločností. Autor a spoluautor diel Návody na pitevné cvičenia hlavy a krku (1978), Sústavná anatómia človeka I (1979), Klinická urológia (1990). Nositeľ viacerých ocenení.

1938 – Hänsch, Klaus

Hänsch [henš], Klaus, 15. 12. 1938 Sprottau, dnes Szprotawa, Poľsko — nemecký politik. R. 1976 – 94 pôsobil na univerzite v Duisburgu, 1984 honorárny (čestný) profesor. Od 1979 poslanec Európskeho parlamentu (za Sociálnodemokratickú stranu Nemecka, SPD), 1989 – 94 a 1997 – 2002 podpredseda skupiny Strany európskych socialistov (pôvodne frakcia Sociálnodemokratickej strán Európy) v Európskom parlamente, 1994 – 1997 predseda Európskeho parlamentu. R. 2002 – 2003 člen prezídia Konventu o budúcnosti Európy.

1846 – Hubert, Jozef

Hubert, Jozef, 15. 12. 1846 Bratislava – 24. 2. 1916 Budapešť — uhorský architekt.

R. 1866 – 69 študoval architektúru v Zürichu u G. Sempera, ktorým bol spočiatku ovplyvnený. Od 80. rokov 19. stor. pôsobil v Budapešti, kde navrhoval najmä bankové budovy v eklektickom štýle. Od konca 19. stor. navrhol v celej monarchii (o. i. 1879 v Košiciach, 1900 v Nitre, 1901 v Bratislave) budovy 32 pobočiek Rakúsko-uhorskej banky. Projektoval stavby po celom Uhorsku (Dreherov palác v Budapešti, Námorný úrad v Rijeke, sporiteľňa v Arade).

Najvýznamnejšie stavby na Slovensku: palác lekárnika Pisztoryho (1889 – 91) a budova bývalej Obchodnej a priemyselnej komory (1903 – 04, nadstavba M. M. Harminc) v Bratislave, železničná stanica (1869, neskôr deštruovaná) a budova Správy Košickej dráhy (1913 – 15) v Košiciach. Venoval sa aj adaptáciám historických objektov, k najvýznamnejším patria romantická prestavba Bojnického zámku (1889 – 1910, na koncepcii sa výrazne podieľal objednávateľ stavby, gróf Ján Pálfi), prestavba kláštora paulínov na šľachtické sídlo v Horných Lefantovciach (1894) a neogotická prestavba Smolenického zámku (okolo 1911, s Ignácom Alpárom). Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou uplatňovaných štýlov (neogotika, neobarok, eklekticizmus).

1934 – Kabaivanská, Rajna

Kabaivanská (Kabaivanska), Rajna, 15. 12. 1934 Burgas — bulharská operná speváčka (soprán). Študovala hru na klavíri a spev v Sofii, kde 1957 debutovala ako Tatiana (Eugen Onegin P. I. Čajkovského), od 1958 študovala u talianskej sopranistky Zity Fumagalliovej-Rivovej (Fumagalli-Riva, *1893, †1994) v Miláne a Novellare. R. 1959 vyhrala medzinárodnú spevácku súťaž vo Vercelli, čo jej umožnilo účinkovať vo veľkých talianskych divadlách vrátane La Scaly v Miláne a v 60. rokoch 20. stor. aj v Metropolitnej opere v New Yorku, v Covent Garden v Londýne, vo Viedenskej štátnej opere a i., ako aj na festivale v Salzburgu (→ Salzburger Festspiele).

Jej široký repertoár siahal od Giulie v predromantickej opere Vestálka G. Spontiniho cez hlavné verdiovské postavy, napr. Desdemonu (Otello) a Alice Fordovú (Falstaff), až po Elinu Makropulos (Věc Makropulos L. Janáčka). Preslávila sa v dramatických úlohách diel operného verizmu, napr. ako Manon (Manon Lescaut), Mimi (Bohéma), Tosca a Butterfly (Madame Butterfly) v operách G. Pucciniho, ako aj v hlavných postavách opier La Gioconda A. Ponchielliho, Komedianti R. Leoncavalla, La Wally Alfreda Catalaniho (*1854, †1893), Adriana Lecouvreur F. Cileu a Francesca da Rimini R. Zandonaia. V Taliansku je považovaná za nástupkyňu veristickej primadony (primadonna verista) M. Oliverovej.

1930 – Kagan, Henri

Kagan, Henri (Boris), 15. 12. 1930 Boulogne-Billancourt, departement Hauts-de-Seine — francúzsky chemik. R. 1962 – 67 pôsobil na Collège de France v Paríži, od 1967 na Université Paris-Sud v Orsay pri Paríži; 1973 profesor, 1999 emeritný profesor.

Priekopník asymetrickej katalýzy v organickej syntéze. Ako prvý opísal využitie kruhovo polarizovaného svetla pri syntéze helicénov (1971) a pri kinetickom delení racemických zmesí na enantioméry (1974), pripravil enantiomérne čisté organické difosfány (→ fosfány) a ako bidentátne ligandy ich použil na prípravu komplexov ródia, ktoré úspešne využil ako katalyzátory asymetrických hydrogenácií. Uskutočnil syntézu difosfánov s axiálnou chiralitou a navrhol nové metódy syntézy planárne chirálnych derivátov ferocénu. Za jeho najväčší prínos sa považuje objavenie a vysvetlenie nelineárnych efektov v asymetrickej katalýze (1986), keď experimentálne potvrdil, že je možné dosiahnuť aj vyššiu enantiomérnu čistotu produktu, ako je enantiomérna čistota chirálneho ligandu použitého na prípravu katalyzátora. Priekopník využitia zlúčenín lantanoidov v organickej syntéze; opísal jednoduchú syntézu jodidu samárnatého SmI2 a jodidu yterbnatého YbI2 a ich využitie ako špecifických redukčných činidiel (1980). Autor vyše 350 prác a učebnice Organická stereochémia (La stéréochimie organique, 1975), ktorá bola preložená do piatich jazykov vrátane čínštiny. Člen viacerých svetových akadémií, nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

1924 – Kalandadzeová, Ana

Kalandadzeová (Kalandadze), Ana, 15. 12. 1924 Chidistavi, oblasť Guria, záp. Gruzínsko – 11. 3. 2008 Tbilisi — gruzínska poetka. Študovala kaukazské jazyky na Tbiliskej štátnej univerzite Ivane Džavachišviliho, od 1952 pôsobila v Jazykovednom ústave Arnolda Stepanoviča Čikobavu Gruzínskej akadémie vied v Tbilisi. Jej poetický štýl sa vyznačuje jednoduchosťou a harmonickou formou, do gruzínskej poézie 20. stor. vniesla nehu a krehkosť. Popularitu si získala básnickou zbierkou Básne (Leksebi, 1953). Autorka básnických zbierok Ty hlboké gruzínske nebo (Šen ise ghrma char, kharthulo cao, 1945), v ktorom stvárnila témy národných dejín, Gruzínsko krásne (Sakharthvelo lamazo, 1952) a Tomu alaverdskému slávnemu chrámu (Mas alaverdis didebul tadzars, 1959) s nádychom patriotizmu, Dakedy zamilované vetry (Šeqvarebuli odes kharebi, 1954) s témou lásky ako smutného romantického citu a Opäť otvor moje srdce (Isev gachseni guli čemi, 1961), v ktorom obraňuje morálne hodnoty človeka. Niektoré básne boli zhudobnené. Kalandadzeovej básne boli preložené do viacerých jazykov, v slovenčine vyšiel výber jej básní Spievam slnku (1983) v preklade Juraja Andričíka (*1937, †2017). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

1858 – Karácsonyi, János

Karácsonyi [-čoňi], János, 15. 12. 1858 Gyula, župa Békés – 1. 1. 1929 Oradea, Rumunsko — maďarský historik. Po štúdiu teológie na univerzite v Budapešti bol 1882 vysvätený za kňaza. Pôsobil na biskupskom lýceu v Oradei, kde prednášal cirkevné dejiny a právo, 1904 – 05 profesor na teologickej fakulte v Budapešti; od 1905 kanonik, od 1923 titulárny biskup v Oradei. Aktívny dopisovateľ (korešpondent) Maďarskej akadémie vied, od 1904 jej riadny člen. Autor viacerých historických prác, najmä z oblasti cirkevných dejín stredoveku, napr. Dejiny františkánskeho rádu v Maďarsku do 1711, I – II (Szent Ferenc rendjének története Magyarországon 1711-ig, I – II, 1923, 1924).

1921 – Karpowicz, Tymoteusz

Karpowicz [-vič], Tymoteusz, 15. 12. 1921 Zielona, dnes Žalioji, Litva – 26. 6. 2005 Oak Park, Illinois, pochovaný vo Vroclave — poľský básnik a dramatik. R. 1945 – 49 pôsobil ako rozhlasový redaktor v Štetíne, 1949 – 54 študoval polonistiku vo Vroclave, pôsobil ako redaktor časopisov Nowe sygnaly, Odra a Poezja, 1973 získal štipendium na univerzite v USA, od 1978 profesor na Illinoiskej univerzite v Chicagu. Predstaviteľ lingvistickej poézie, v básnickej tvorbe nadviazal na princípy Krakovskej avantgardy, najmä na tvorbu J. Przybośa, experimentoval s mnohovýznamovosťou slov a obrazov. R. 1948 uverejnil zbierku próz Pomoranské legendy (Legendy pomorskie) a básnickú zbierku Živé dimenzie (Żywe wymiary). V básnických zbierkach Kamenná hudba (Kamienna muzyka, 1958) a Znaky rovnosti (Znaki równania, 1960) zobrazil relatívny svet ľudského myslenia a existencie, čo v básnickej zbierke V mene významu (W imię znaczenia, 1962) premietol do obrazného sveta prírodných a vecných reálií; slov. všetky tri zbierky spolu s básnickou zbierkou Ťažký les (Trudny las, 1964) vyšli 1969 v rovnomennom výbere v preklade Vlastimila Kovalčíka.

Autor básnických zbierok Riešenie priestoru. Polymorfná poéma (Rozwiązywanie przestrzeni: poemat polimorficzny, 1989), Zalesnené vrstvy (Słoje zadrzewne, 1999), skice Malé tiene veľkých černokňažníkov. Zaregistrované v pásme čísel od 797 do 7777 (Małe cienie wielkich czarnoksiężników. Zarejestrowane w paśmie cyfr od 797 do 7777, posmrtne 2007), divadelných hier Zelené rukavice (Zielone rękawice, 1960), Čudný pasažier (Dziwny pasażer, 1964) a literárnovedeckej práce Nemožná poézia. Modely leśmianovskej obrazotvornosti (Poezja niemożliwa. Modele Leśmianowskiej wyobraźni, 1975). Prekladal anglickú, francúzsku, nemeckú a slovenskú poéziu a divadelné hry z nemčiny.

1976 – Kayibanda, Grégoire

Kayibanda [-ji-], Grégoire, 1. 5. 1926 Tare – 15. 12. 1976 Gitarama (neďaleko Kigali) — rwandský politik a prezident. Pochádzal z väčšinového etnika Hutuov, viedol národnooslobodzovací boj proti belgickej nadvláde a za prevzatie moci Hutuov (resp. odobratie moci Tutsiom). R. 1957 založil stranu Hutuské sociálne hnutie (Mouvement social Hutu, MSH; 1957 – 59 predseda strany) a 1959 na jej základe Ľudové demokratické hnutie – Stranu hnutia za emancipáciu Hutuov (Mouvement démocratique populaire – Parti du mouvement de l’emancipation Hutu, MDP – PARMEHUTU, od 1960 Ľudové republikánske hnutie – Strana hnutia za emancipáciu Hutuov, Mouvement démocratique républicain – Parti du mouvement de l’émancipation Hutu, MDR – PARMEHUTU; 1959 – 73 predseda strany), ktoré sa čoskoro zmenilo na polovojenskú organizáciu. Prenasledovanie Tutsiov viedlo 1959 k vzniku ozbrojených konfliktov a k úteku tisícov Tutsiov do susedných štátov. Po voľbách 1960 sa k moci dostali Hutuovia a Kayibanda sa stal predsedom dočasnej vlády (1960 – 61), po vyhlásení republiky 1961 predsedom vlády (1961 – 73) a po vyhlásení nezávislosti (1962) prvým zvoleným prezidentom Rwandy (1962 – 73). Zvrhnutý vojenským prevratom uskutočneným 5. 7. 1973 jeho bratancom, generálom J. Habyarimanom, ktorý sa stal prezidentom.

1911 – Kenton, Stan

Kenton [-tn], Stan, vlastným menom Stanley Newcomb Kenton, 15. 12. 1911 Wichita, Kansas – 25. 8. 1979 Los Angeles, Kalifornia — americký džezový klavirista, skladateľ, aranžér a kapelník. R. 1930 absolvoval štúdium na Bell High School v meste Bell (Kalifornia). Ako klaviristu ho ovplyvnil Earl Hines (*1905, †1983). R. 1941 Kenton sformoval prvý džezový orchester neskôr nazvaný Artistry in Rhythm (podľa Kentonovej populárnej skladby – zvučky orchestra), ktorý sa vyznačoval bohatým prierazným zvukom a precíznou inštrumentálnou hrou a v 40. rokoch 20. stor. sa stal jedným z najznámejších big bandov amerického západného pobrežia (west coast jazz). R. 1946 sa k orchestru pripojil aranžér a trubkár Pete Rugolo (*1915, †2011), ktorý zmenil jeho celkovú koncepciu.

Kenton vo svojich aranžmánoch pre orchester využíval aj prvky európskeho hudobného romantizmu a latinskoamerickej hudby, čím inicioval vznik tzv. progresívneho džezu (progressive jazz). R. 1949 vytvoril nový, 40-členný orchester (Innovations in Modern Music Orchestra), do ktorého začlenil aj sláčikové a drevené dychové nástroje a lesné rohy. Skladatelia a aranžéri zoskupení okolo tohto telesa vnášali do veľkoorchestrálneho džezu kompozičné postupy klasikov hudby 20. stor. (B. Bartók, A. Honegger, D. Milhaud). R. 1956 sa Kenton vrátil k tradičnému swingovému štýlu. Ďalší Kentonov orchester, so sekciou melofónov (hudobných nástrojov skonštruovaných špeciálne pre Kentona), pôsobil 1960 – 63 a albumy (LP platne) Kentonova West Side Story (Kenton’s West Side Story, 1961) a Dobrodružstvá v džeze (Adventures in Jazz, 1962), ktoré s ním nahral, získali 1962, resp. 1963 cenu Grammy. R. 1959 – 63 viedol letné kurzy pre mladých džezmenov a pre študentské orchestre na amerických univerzitách pod názvom Stan Kenton Clinics.

V jeho orchestroch, s ktorými vydal desiatky štúdiových albumov i záznamov z koncertov, začínalo mnoho vynikajúcich džezových sólistov (G. Mulligan, S. Rogers a i.). Je považovaný za najvýznamnejšieho inovátora veľkoorchestrálneho džezu. Hoci jeho experimenty so spájaním černošského džezu a európskej hudobnej tradície nenašli vždy u odbornej kritiky pochopenie, znamenali významný krok k moderným výbojom postswingovej éry v džezovej hudbe.

1634 – Kingo, Thomas

Kingo, Thomas (Hansen), 15. 12. 1634 Slangerup, región Hovedstaden – 14. 10. 1703 Odense — dánsky barokový básnik a biskup. Po ukončení štúdia teológie (1654) v Kodani pôsobil ako učiteľ, od 1661 ako kňaz, 1677 vymenovaný za biskupa na ostrove Fyn. Jeho tvorba patrí k vrcholným dielam dánskej barokovej poézie. Debutoval v pol. 60. rokov 17. stor., z raného obdobia pochádza séria básní zobrazujúcich humorné výjavy z vidieckeho života a pastorálna poéma Chrysillis, zlato môjho srdca (Chrysillis, mit Hjeertes Guld, 1671) venovaná prvej manželke, ktorá zomrela rok po sobáši. Po vymenovaní za biskupa písal príležitostné poetické útvary na počesť kráľovskej rodiny, vlastenecké básne, ľúbostné verše a najmä duchovné piesne a náboženské hymny, z ktorých vyše sto sa nachádza v súčasných liturgických spevníkoch dánskej i nórskej evanjelickej cirkvi. Viaceré Kingove duchovné piesne boli neskôr súborne vydané v dvojzväzkovej zbierke Chór duchovných spevov (Aandelige Sjunge-Kor, 1674 a 1684). Okolo 85 jeho piesní vyšlo v zbierke Nariadený nový cirkevný spevník (Dend Forordnede Ny Kirke-Psalme-Bog, 1699; vyšla v početných reedíciách), známej ako Kingov spevník (Kingos salmebog), ktorá obsahovala 300 duchovných piesní a dlho sa používala v evanjelických kostoloch v Dánsku, Nórsku a na Faerských ostrovoch. Viaceré Kingove ranné a večerné piesne zľudoveli.

1888 – Klint, Kaare

Klint, Kaare (Jensen), 15. 12. 1888 Frederiksberg – 28. 3. 1954 Kodaň — dánsky dizajnér a architekt, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov moderného nábytkového dizajnu 20. stor., syn P. V. Jensena-Klinta.

Dokončil viaceré stavby svojho otca, ktorý bol jeho prvým učiteľom. Nemal žiadne akademické vzdelanie, stal sa však významným teoretikom a pedagógom, ktorý ovplyvnil viaceré generácie dizajnérov. Založil odbor nábytkového dizajnu a priestorového inventára na umeleckej akadémii v Kodani, kde 1924 – 44 vyučoval, 1944 – 54 profesor architektúry. Kládol dôraz na ergonomický prístup a funkčnosť, jeho diela sa vyznačujú logickou konštrukciou, dôrazom na kvalitu materiálu a jeho opracovanie. Často obsahujú reminiscencie na staršie štýly a dávne kultúry. Autor nábytku a inventára viacerých kostolov a múzeí (múzeum vo Fåborgu, 1914; Umeleckopriemyslové múzeum Kodaň, 1927; kodanské kostoly Betlehemskirken, 1936, a Grundtvigskirken, 1930 – 40). Viaceré ním navrhnuté modely sedacieho nábytku a stolov sa vyrábajú do súčasnosti. Venoval sa aj dizajnu textilu, lámp, náhrobkov a pomníkov i reštaurátorstvu.