Výročia

Zobrazené heslá 1 – 23 z celkového počtu 23 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1985 – Abendroth, Wolfgang

Abendroth [á- -rót], Wolfgang, 2. 5. 1906 Elberfeld, dnes súčasť Wuppertalu – 15. 9. 1985 Frankfurt nad Mohanom — nemecký právnik. Študoval na univerzitách v Tübingene, Münsteri a vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1948 profesor v Jene, po odchode do záp. Nemecka od decembra 1948 profesor vo Wilhelmshavene, 1950 – 72 v Marburgu. Zaoberal sa otázkami medzinárodného a štátneho práva a politickou sociológiou z marxistického hľadiska. V 60. rokoch 20. stor. podporoval nemecké sociálne študentské hnutie a získal silný ideový vplyv na mimoparlamentnú opozíciu. Najvýznamnejšie diela: Vznik a kríza nemeckej sociálnej demokracie (Aufstieg und Krise der deutschen Sozialdemokratie, 1964), Dejiny európskeho robotníckeho hnutia (Sozialgeschichte der europäischen Arbeiterbewegung, 1965).

1928 – Adderley, Julian

Adderley [adrli], Julian, pseudonym Cannonball, 15. 9. 1928 Tampa, Florida – 8. 8. 1975 Gary, Indiana — americký černošský džezový altsaxofonista a skladateľ. Na verejnosti koncertoval od 1944, 1955 hral v orchestri Oscara Pettiforda (*1922, †1960), 1956 spolu s bratom, trubkárom Natom Adderleym (*1931, †2000), založil vlastnú skupinu, ktorá sa preslávila v celej Amerike. Vyšiel z hudby Ch. Parkera, neskôr si však vytvoril vlastný štýl a stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov hard bopu (→ bop) i novších džezových tendencií.

1960 – Babjak, Martin

Babjak, Martin, 15. 9. 1960 Banská Bystrica — slovenský spevák (barytón), syn Š. Babjaka. R. 1980 – 85 študoval spev na bratislavskom konzervatóriu u I. Černeckej a na speváckej škole pri La Scale v Miláne. R. 1987 – 89 sólista opery v Banskej Bystrici, 1989 – 2006 Opery SND v Bratislave, od 2006 v slobodnom povolaní. R. 1992 laureát Pavarottiho súťaže vo Philadelphii, 1995 s D. Buranovským získal Cenu kritiky na Stredoeurópskom festivale koncertného umenia v Žiline. K jeho profilujúcim postavám patrí Marcello (Bohéma), Onegin (Eugen Onegin), Escamillo (Carmen), Jago (Othello), Nechľudov (Vzkriesenie) a i. Venuje sa aj koncertnému spevu.

1906 – Becker, Jacques

Becker [bekér], Jacques, 15. 9. 1906 Paríž – 21. 2. 1960 tamže — francúzsky režisér. Popredný predstaviteľ realistického filmu povojnovej francúzskej kinematografie: Tvrdohlavci (Goupi mains rouges, 1943), Nesiahajte na prachy (Touchez pas au grisbi, 1954), Dobrodružstvá Arsèna Lupina (Les Aventures d'Arsène Lupin, 1957), Diera (Le trou, 1960). R. 1945 spracoval konečnú verziu nedokončeného predvojnového filmu J. Renoira Výlet do prírody (Une partie de campagne) a 1958 za zosnulého M. Ophülsa film Milenci z Montparnassu (Montparnasse 19).

1914 – Bioy Casares, Adolfo

Bioy Casares [bioj ka-], Adolfo, 15. 9. 1914 Buenos Aires – 8. 3. 1999 tamže — argentínsky prozaik, esejista a filmový scenárista, manžel S. Ocampovej. Predstaviteľ poetiky tzv. hispanoamerického fantastického realizmu. Vynikol najmä intelektuálne náročnými, dômyselne konštruovanými a parodicky ladenými románmi a poviedkami s nevšedným filozofickým pohľadom na svet, ktorými sa zaraďuje medzi hlavných predstaviteľov svetovej literárnej fantastiky. Romány: Morelov vynález (La invención de Morel, 1940), Plán úniku (Plan de evasión, 1945), Denník z prasacej vojny (Diario de la guerra del cerdo, 1969), Spánok na slnku (Dormir al sol, 1973; slov. 1986) a i.; poviedkové knihy: Ľúbostné príbehy (Historias de amor, 1972), Fantastické príbehy (Historias fantásticas, 1972) a i.

S inými autormi vydal rad antológií o argentínskej literatúre, svetovej literárnej fantastike a gaučovskej poézii, napr. Antológiu fantastickej literatúry (Antologia de la literatura fantastica, 1940; s J. L. Borgesom, S. Ocampovou a V. Ocampovou). S J. L. Borgesom napísal o. i. kriminálnu paródiu Šesť problémov pre dona Isidra Parodiho (Seis problemas para don Isidro Parodi, 1942), zbierku Najlepšie detektívne poviedky (Los mejores cuentos policiales, 1943), antológiu Kniha neba a pekla (Libro del cielo y del infierno, 1960) a i.

1765 – Bocage

Bocage [-káž], plným menom Manuel Maria l’Hedoux de Barbosa du Bocage, 15. 9. 1765 Setúbal – 21. 12. 1805 Lisabon — portugalský neoklasicistický a preromantický básnik. R. 1781 odišiel z domu a vstúpil do armády, neskôr študoval na námornej akadémii v Lisabone, kde si získal obľubu medzi lisabonskou bohémou. R. 1786 odcestoval do porugalskej kolónie Goa (India), 1788 bol preložený do Damanu, odkiaľ ušiel do Macaa. R. 1790 sa vrátil do Lisabonu, kde mu vyšli zbierky básní Rýmy I – VI (Rimas I – VI, 1791). Z jeho metricky pestrej ľúbostnej a satirickej básnickej tvorby (epištoly, ódy, kantáty a i.) vynikajú sonety, ktoré patria k najkrajším v portugalskej literatúre. R. 1797 bol väznený za protikatolícku a protimonarchistickú poéziu. Prekladal diela Voltaira, J.-J. Rousseaua, J. Racina a Ossiana.

1898 – Burroughs, William Seward

Burroughs [berez], William Seward, 28. 1. 1855 Auburn, New York – 15. 9. 1898 Citronelle, Alabama — americký priekopník v oblasti automatizácie výpočtového procesu. R. 1884 navrhol a vyvinul mechanický kalkulátor schopný nielen sčitovať, ale aj tlačiť na pásku zoznam vložených čísel spolu s celkovým súčtom. Založil spoločnosť American Arithmometer Company, v ktorej sa ním navrhnutý stroj úspešne vyrábal a ktorá sa postupne pretransformovala na dnešnú spoločnosť UNISYS.

1873 – Fedčenko, Alexej Pavlovič

Fedčenko, Alexej Pavlovič, 19. 2. 1844 Irkutsk – 15. 9. 1873 Mont Blanc — ruský prírodný bádateľ, cestovateľ po Strednej Ázii. S manželkou, botaničkou Oľgou Alexandrovnou Fedčenkovou (1845 – 1921), uskutočnil v rokoch 1868 – 71 dve cesty do Strednej Ázie do oblasti rieky Syrdarja, ako prvý ruský cestovateľ navštívil Alajskú kotlinu, objavil Zaalajský chrbát. Zbieral materiály týkajúce sa flóry a fauny (zostavil rozsiahle zoologické kolekcie a herbáre), orografie, hydrografie a etnografie skúmaných regiónov, zaoberal sa aj antropológiou. Jeho poznatky prispeli k skúmaniu Pamíra zo severnej strany.

Základné poznatky jeho výskumov boli spracované a publikované až po jeho smrti. Je po ňom nazvaný Fedčenkov ľadovec v Pamíre.

1907 – Gerasimov, Michail Michajlovič

Gerasimov, Michail Michajlovič, 15. 9. 1907 Petrohrad – 21. 7. 1970 Moskva — ruský antropológ. Na základe vedeckého štúdia vzťahu lebky a jej mäkkých častí vypracoval metódu plastickej rekonštrukcie ľudskej tváre. Vyhotovil vyše 250 rekonštrukcií pravekého človeka a početných historických osobností. Medzi najznámejšie patria rekonštrukcie príslušníka poddruhu Homo erectus pekinensis, pôvodne Sinanthropus pekinensis, človeka abaševskej a andronovskej kultúry, Jaroslava Múdreho, Timúra a i. Počas archeologickej výskumnej činnosti objavil mladopaleolitickú lokalitu Maľta pri Irkutsku na Sibíri. Svoje poznatky publikoval v početných štúdiách, autor diela Rekonštrukcia tváre podľa lebky (Vosstanovlenije lica po čerepu, 1955).

1712 – Godolphin, Sidney

Godolphin [-fin], Sidney, gróf, 15. 6. 1645 Godolphin Hall (Cornwall) – 15. 9. 1712 Saint Albans — anglický a britský politik. Dlhoročnú kariéru začal 1662 na dvore kráľa Karola II., kde zastával niekoľko dôležitých finančných a politických úradov. Po Slávnej revolúcii (1688) si ako obratný finančník získal dôveru nového kráľa Viliama III. Oranžského napriek tomu, že udržiaval kontakty s agentmi jakobitov v exile (prívržencov návratu kráľa Jakuba II. na trón). Počas vlády kráľovnej Anny pôsobil 1702 – 10 ako lord strážca pokladu. Zaslúžil sa o stabilizáciu finančných záležitostí krajiny a podieľal sa na tzv. finančnej revolúcii (zavedenie štátneho dlhu 1693, založenie Anglickej banky 1694). Patril k trom popredným ministrom kráľovského dvora a ako predák novovytvorenej strany toryovcov viedol celú britskú politiku. R. 1707 mal významný podiel na prijatí zákona o politickej únii Škótska a Anglicka, na základe ktorého sa začal používať názov Veľká Británia. Zabezpečením finančných prostriedkov umožnil Veľkej Británii účasť na vojne o španielske dedičstvo (1701 – 15), ktorá sa však stávala čoraz nepopulárnejšou. Napriek dlhoročnej priazni ho kráľovná Anna 1710 zo štátnych služieb prepustila.

1973 – Gustáv VI. Adolf

Gustáv VI. Adolf, 11. 11. 1882 Štokholm – 15. 9. 1973 Helsingborg — švédsky kráľ z dynastie Bernadottovcov (od 1950), syn Gustáva V., starý otec Carla XVI. Gustafa. Ako korunný princ sa zaoberal archeológiou, v ktorej sa stal uznávaným odborníkom. Dal podnet na začatie švédskeho archeologického výskumu v Grécku a Taliansku, z jeho iniciatívy bol založený Švédsky archeologický inštitút v Ríme a Aténach. Vysokováženým bol aj ako monarcha a štátnik.

1737 – Hackert, Jacob Philipp

Hackert [-kert], Jacob Philipp, 15. 9. 1737 Prenzlau – 28. 4. 1807 San Pietro di Careggi, dnes súčasť Florencie — nemecký maliar pôsobiaci v Taliansku.

V ranej tvorbe bol ovplyvnený klasickou barokovou holandskou krajinomaľbou, neskôr si doplnil vzdelanie cestami po Nemecku, Švédsku a Francúzsku. Od 1768 žil v Ríme, kde patril k popredným, tam pôsobiacim nemeckým maliarom. Dielami z tohto obdobia nadviazal na N. Poussina a neoklasicistické princípy (→ klasicizmus). R. 1786 sa stal dvorným maliarom Ferdinanda IV. v Neapole, od 1799 žil vo Florencii. Maľoval najmä krajiny s mytologickou alebo s pastierskou štafážou (Krajina s riekou, 1805), v ktorých nadväzoval na štýl C. Lorraina, ale prejavuje sa v nich i vplyv romantizmu. Veľkú časť jeho diela tvoria veduty slávnych talianskych miest (Civita Castellana, 1775), ktoré boli komerčne veľmi úspešné. Spolupracoval so svojím bratom Johannom Gottliebom Hackertom (*1744, †1773). Pre ruskú cárovnú Katarínu II. Veľkú namaľoval viaceré obrazy námorných bitiek. R. 1787 sa spoznal s J. W. Goethem, ktorý 1811 napísal jeho biografiu.

1930 – Haničinec, Petr

Haničinec, Petr, 15. 9. 1930 Pardubice – 7. 11. 2007 Bratronice, okres Kladno — český herec. R. 1949 – 53 študoval herectvo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. R. 1953 – 54 pôsobil vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, 1954 – 56 v D 34, 1956 – 62 v Divadle S. K. Neumanna, 1962 – 99 v Divadle na Vinohradech a 1999 – 2001 v Divadle Na Fidlovačce v Prahe. Dramatizmus jeho herectva sa opieral o citovo zjatrené vnútro s vonkajším vecným prejavom. Z klasického repertoáru hral Trepľova v Čajke (1957) A. P. Čechova, Mefista vo Faustovi J. W. Goetheho (1976) a i. Jeho vyhranený herecký i ľudský typ sa uplatnil v početných filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch (F. L. Věk, 1970; Žena za pultom, 1977; Dobrá Voda, 1982; Synové a dcery Jakuba skláře, 1986). Ako recitátor poézie účinkoval najmä v rozhlase.

1800 – Hánrich, František

Hánrich, František, pôvodne Hainrich, 15. 9. 1800 Poniky, okres Banská Bystrica – 4. 10. 1889 Viedeň — slovenský právnik. R. 1840 – 49 komorský prokurátor v Banskej Štiavnici, 1849 hlavný prokurátor dištriktuálnej súdnej tabuly v Bratislave, neskôr sudca najvyššieho ríšskeho súdu vo Viedni. V marci 1849 bol ako zástupca Slovákov spolu s J. Kollárom a J. Hlaváčom vymenovaný za dôverníka (poradcu) viedenskej vlády v národnostných záležitostiach. Vo vlastnom návrhu vláde o riešení slovenskej otázky v Uhorsku z 28. 3. 1849 žiadal zrušiť zákony presadzujúce supremáciu Maďarov v Uhorsku a na základe ríšskej ústavy zo 4. 3. 1849 (tzv. oktrojovaná ústava) zákonnými opatreniami zabezpečiť rovnoprávnosť Slovákov ohraničením slovenského národného územia, na ktorom by sa uplatnili ich rečové práva ako národného subjektu v správe, súdnictve, školstve, cirkvách a kultúre. Spolu s J. Kollárom a J. Hlaváčom podali 10. 9. 1849 ríšskej vláde pamätný spis Pro memoria s návrhom štátoprávne vyčleniť Slovensko z Uhorska a zabezpečiť preň vlastnú národnú správu ako osobitnej korunnej krajiny ríše.

2002 – Hartog, Jan de

Hartog [-toch], Jan de, 22. 4. 1914 Haarlem – 15. 9. 2002 Houston, Texas — holandský spisovateľ. Pôvodne bol námorníkom, neskôr inšpektor prístavnej polície. Počas 2. svetovej vojny odišiel najskôr do Spojeného kráľovstva, potom do USA, preto písal aj po anglicky. Námety svojich románov a drám čerpal z námorníckeko prostredia, významnú úlohu v jeho dielach zohrávajú spomienky na vojnu. Preslávil sa románom Holandská sláva (Hollands glorie, 1940). Autor románov Thalassa (1952), Kapitán (The captain, 1966; slov. 1973), drámy Posteľ s baldachýnom (Het Hemelbed, 1942) a vtipných detektívnych románov napísaných pod pseudonymom F. R. Eckmar, napr. Hľadá sa ľavá noha (Een linkerbeen gezocht, 1935) a Centurio (1989). Patril k hnutiu kvakerov, publikoval históriu kvakerov v USA pod názvom Mierumilovné kráľovstvo (The peaceable Kingdom, 1972 – 75, 4 časti).

1970 – Havelka, Karol

Havelka, Karol, 13. 1. 1900 Brno – 15. 9. 1970 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1928 – 39 pôsobil na VUT v Brne, 1940 – 70 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 50 rektor SVŠT; 1946 profesor, 1956 DrSc. Súčasne 1953 založil a do 1962 externe viedol Ústav stavebníctva a architektúry SAV. R. 1964 akademik SAV, 1965 člen korešpondent ČSAV. Venoval sa problematike betónových konštrukcií. Zjednodušil výpočet železobetónového prierezu vypracovaním teórie substitučného prierezu, rozvinul metódu fiktívnych momentov na riešenie staticky neurčitých konštrukcií a rozpracoval metódu lineárnej redukcie plošných konštrukcií, ktorá zjednodušila a spresnila výpočty dosák a škrupín. Autor projektu 65 m vysokej vežovej konštrukcie vodojemu v Trnave. Autor, resp. spoluautor viacerých kníh, napr. Betón I. Technológia a dimenzovanie (1953), Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu (1956), Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Rotačné nosné plochy (1961) a i.

1965 – Hornák, Rudolf

Hornák, Rudolf, 3. 6. 1911 Modra, okres Pezinok – 15. 9. 1965 Karlove Vary — slovenský sochár a pedagóg.

R. 1938 – 39 pôsobil na Škole umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave, 1942 – 45 na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, 1945 organizátor a riaditeľ Štátnej umeleckopriemyselnej školy v Bratislave (v súčasnosti Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), neskôr pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1959 – 64 na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1964 – 65 prodekan).

Jeho sochárske dielo ovplyvnilo prostredie Modry s tradičnou keramickou výrobou, vytváral aj polychrómované keramické sochy; raná tvorba sa vyznačuje neoklasickou orientáciou, ovplyvnený bol O. Gutfreundom (Odpočívajúca tanečnica, 1942). Hornákove diela sú charakteristické zjednodušenou modeláciou, plastickou lapidárnosťou a blokovou kompozíciou (Hlava Kolomana Sokola, 1935; Zasnenie, 1941). V 50. rokoch 20. stor. sa venoval portrétu a tvorbe pre architektúru, ťažisko jeho práce sa presunulo k pedagogickej činnosti.

1998 – Johnson, Reynold Benjamin

Johnson [džon-], Reynold Benjamin, 16. 7. 1906 Dassel, Minnesota – 15. 9. 1998 Palo Alto, Kalifornia — americký priekopník v oblasti počítačov a počítačových vzdelávacích systémov. R. 1932 – 33 pôsobil ako učiteľ na strednej škole v Ironwoode (Michigan), 1934 – 71 v spoločnosti IBM (1934 – 51 v New Yorku, potom v San José, Kalifornia). V 30. rokoch 20. stor. vyvinul zariadenie na automatické vyhodnocovanie testov, 1956 vyvinul technológiu výroby magnetického disku a v spolupráci s firmou Sony vyvinul polpalcovú videopásku (→ videokazeta). Autor mnohých vynálezov (viac ako 90 patentovaných), ktoré sa týkali najmä manipulácie, dierovania a čítania údajov z diernych štítkov (napr. Johnsonov kód). Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Národnej medaily za technológiu (National Medal of Technology, 1986) udeľovanej prezidentom USA a ceny IEEE Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award, 1987). Od 1992 udeľuje združenie IEEE každoročne na jeho počesť cenu Reynold B. Johnson Information Storage Systems Award za vynikajúce výsledky v oblasti nosičov informácií s dôrazom na údajové systémy.

1866 – Karakozov, Dmitrij Vladimirovič

Karakozov, Dmitrij Vladimirovič, 4. 11. 1840 Šmakino, Saratovská gubernia – 15. 9. 1866 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár. Pochádzal z rodiny nižšej šľachty. Počas štúdia na univerzite v Moskve (1861 – 64) člen tajnej revolučnej organizácie Išutinovcov (pôsobili 1863 – 66). Na jar 1866 odišiel do Petrohradu, kde rozširoval vlastnoručne napísaný manifest Priateľom-robotníkom (Druziam-rabočim), v ktorom vyzýval k revolúcii, a 4. 4. 1866 spáchal neúspešný atentát na cára Alexandra II. Nikolajeviča.

1907 – Karpenko-Karyj, Ivan

Karpenko-Karyj, Ivan, vlastným menom Ivan Karpovyč Tobilevyč, 29. 9. 1845 Arsenivka, Kirovohradská oblasť – 15. 9. 1907 Berlín, pochovaný v rodinnej usadlosti Nadija, Kirovohradská oblasť — ukrajinský spisovateľ, dramatik a herec. Pôsobil ako úradník, 1865 sa presťahoval do Jelizavetgradu (dnes Kirovohrad), kde pôsobil v amatérskej divadelnej skupine a publikoval literárnokritické články. R. 1883 vstúpil do divadelného súboru M. Staryckého, 1884 bol pre spoluprácu s členmi ukrajinského národného hnutia poslaný do vyhnanstva v Novočerkassku. Od 1888 pôsobil ako herec a režisér v divadelných súboroch svojich bratov Mykolu Sadovského (vlastným menom Mykola Karpovyč Tobilevyč, *1856, †1933) a Panasa Saksahanského (vlastným menom Panas Karpovyč Tobilevyč, *1859, †1940), 1900 založil vlastnú divadelnú spoločnosť.

Karpenko-Karyj bol všestrannou umeleckou osobnosťou, je považovaný za zakladateľskú osobnosť moderného ukrajinského divadla. V divadelných hrách upustil od dobového sentimentálno-etnografického a melodramatického prístupu zobrazenia skutočnosti a sústredil sa na psychologické portréty postáv a vývin ich charakterov, sociálnych vzťahov a konfliktov, zachytil aj vplyv ruskej koloniálnej politiky na ukrajinskú spoločnosť. Autor komédií Panskí prisluhovači (Pidpanky, 1883), Pastier (Čaban, 1883; neskôr známa pod názvom Nádenník, Burlaka, 1883), Múdry a hlupák (Rozumnyj i dureň, 1885), Martin Boruľa (Martyn Boruľa, 1886; slov. 1956), Stotisíc (Sto tysiač, 1890; slov. 1955), Povozníci (Čumaky, 1897) a Gazda (Chaziajin, 1900), drám Nádenníčka (Najmyčka, 1885), Nešťastná (Beztalanna, 1886; slov. 1958) a Zhon (Sujeta, 1903, aj názov Márnosť) a historických hier Debnárova dcéra (Bondarivna, 1884) a Sava Čalyj (1899).

Viaceré jeho hry (napr. Stotisíc, Nešťastná, Martin Boruľa a Márnosť) boli uvedené aj na Slovensku, najmä v Činohre Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča) v Prešove. Podľa Karpenka-Karého je nazvaná Kyjevská národná univerzita divadla, filmu a televízie I. Karpenka-Karého (bývalý Kyjevský štátny inštitút divadelného umenia Karpenka-Karého).

1859 – Klicpera, Václav Kliment

Klicpera, Václav Kliment, 23. 11. 1792 Chlumec nad Cidlinou, okres Hradec Králové – 15. 9. 1859 Praha — český dramatik, prozaik a básnik. Od 1813 študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil) a súčasne bol členom ochotníckej skupiny, ktorá vystupovala v českých predstaveniach v Stavovskom divadle. Roku 1819 – 46 pôsobil na gymnáziu v Hradci Králové (neskôr sa stal riaditeľom tamojšieho ochotníckeho divadla), od 1846 na akademickom gymnáziu v Prahe (od 1852 nakrátko riaditeľ), 1853 penzionovaný.

Jeden zo zakladateľov českej novodobej drámy. Napísal okolo 53 divadelných hier, ktoré vynikali aktuálnosťou myšlienok, pôvabom jazyka a živosťou deja. K jeho najúspešnejším dielam patria veselohry (nazývaný aj tvorca českej veselohry) Divotvorný klobouk (1820), Hadrián z Římsů (1822) a Každý něco pro vlast (1829), v ktorých uplatnil originálne zápletky a komiku založenú na psychologických črtách postáv a na ich pitoresknosti. Autor komédií Lhář a jeho rod (1820), Rohovín Čtverrohý (1825), Ženský boj (1827), Veselohra na mostě (1828; na jej motívy napísal B. Martinů rovnomennú operu, premiéra 1935) a Zlý jelen (1849), tragédie Libušin soud (1820), historické hry Eliška Přemyslovna (okolo 1855), rozprávok Blaník (1813) a Jan za chrta dán (1829), próz s historickými i so zbojníckymi námetmi, románov a vlasteneckých poviedok Pindar a Korina (pred 1823), První mlýn v Praze (1827), Točník (1827) a Příchod Karla IV. do Čech (1855) i žartovných básní (Deklamovánky, 1841). Svojou tvorbou významne ovplyvnil ďalších českých dramatikov (J. K. Tyl).

Jeho hry vychádzali v Čechách v súborných vydaniach (J. H. Pospíšil: Divadlo Klicperovo, 1820 – 22, 4 zväzky; Almanach dramatických her od V. Klicpery, 1825 – 30, 6 zväzkov; J. A. Gabriel: Dramatické spisy V. K. Klicpery, 1847 – 50, 11 zväzkov) a boli ľahko prístupné českým i slovenským ochotníkom. Roku 1832 – 43 uviedol časť klicperovského repertoáru (popri hrách J. Chalupku) prvý slovenský ochotnícky divadelný súbor (založený 1830 G. Fejérpatakym-Belopotockým) v Liptovskom Mikuláši a pred revolučným rokom 1848 sa Klicperove hry uvádzali v českom origináli aj v ďalších slovenských mestách (Zvolen, Levoča, Martin, Partizánska Ľupča, Myjava, Banská Štiavnica, Modra), v 60. rokoch 19. storočia sa zásluhou J. Palárika hrali už v slovenských prekladoch (Divotvorný klobúk, Luhár a jeho rod, Rohovín Štvorrohý, Kytka a aktovka Dobré ráno).

1805 – Klöckner, Karol

Klöckner [klök-], Karol, aj Klökner, aj Karl, 15. 9. 1805 Bratislava – 14. 3. 1873 tamže — slovenský organár, výrobca klávesových hudobných nástrojov a stolár, syn Juraja Klöcknera. Za organára a výrobcu klavírov sa vyučil u otca. R. 1825 – 26 bol na vandrovke vo Viedni. Neskôr pracoval v spoločnej dielni s otcom, 1830 – 40 spolu udržiavali organ v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1840 – 63 spravoval organ sám (1842 – 43 sa zaslúžil o jeho obnovu). Jeho práca pri stavbe organov vynikala presnosťou a spoľahlivosťou, výtvarné riešenie diel je klasicistické. V Bratislave 1854 postavil organ v starom Blumentálskom kostole (bol odstránený pri stavbe terajšieho kostola) a 1868 chórový organ v Dóme sv. Martina, na Slovensku ďalej postavil organy v Bernolákove (1830), v evanjelickom kostole v Pezinku (1833 spolu s otcom; 1952 bol prenesený do Nových Zámkov), Pohraniciach (1838), Pastuchove (asi 1840, od 1946 v Dolnom Trhovišti), Šarovciach (1841), Hájskom (1842), Devíne (1846), Rohovciach (1847), Dolnom Piali (1851), Seliciach (1855), Šúrovciach (1858), Senci a Rohožníku (1860) a v Rovinke (1867 – 68). Postavil aj 24-registrový organ v katedrále v Satu Mare (1836) v dnešnom Rumunsku i viacero ďalších organov v tejto oblasti, ako aj organy vo Váli (1851), Tate (1853), Győri (1854, dvojmanuálový, 18-registrový) a Hegyeshalome (1852) v dnešnom Maďarsku.

1936 – Koch, Jurij

Koch, Jurij, 15. 9. 1936 Horka, dnes súčasť obce Crostwitz neďaleko mesta Kamenz, Sasko — lužickosrbský spisovateľ a novinár. R. 1956 – 65 študoval žurnalistiku a divadelnú vedu na univerzite v Lipsku, 1960 – 76 pôsobil ako kultúrny redaktor lužickosrbského rozhlasu v Cottbuse a prispieval do viacerých nemeckých novín, od 1976 sa venuje literárnej tvorbe.

Jeden z najvýznamnejších lužickosrbských spisovateľov píšucich v horno- i v dolnolužickosrbskom jazyku a v nemčine (viaceré diela vydal dvojjazyčne). Venuje sa próze, poézii, dráme, písaniu scenárov a publicistike. V prozaickej tvorbe sa pôvodne zaoberal rozdelením Lužice na slovanskú a nemeckú kultúrnu oblasť, ako aj komplikovaným spolužitím obidvoch etník. Postupne prešiel od metódy socialistického realizmu k modernému stvárneniu problémov inteligencie v posledných rokoch existencie NDR, ako aj života Lužice ako jazykového a kultúrneho priestoru dvoch národov.

Hlavnými motívmi jeho tvorby sú ľudové symboly (strom) alebo rozprávkové postavy (vodník), ale i konflikt tradičného spôsobu života spätého s prírodou a technokratického prístupu k životnému prostrediu, napr. v poviedke Kotjatkova podivná láska (Kotjatkowa dźiwna lubosć, 1976; nem. ako dráma Landvermesser, 1977; sfilmovaná 1983, réžia Konrad Herrmann) o zániku lužiskosrbských obcí v dôsledku povrchovej ťažby hnedého uhlia. K jeho najvýznamnejším dielam patrí novela Návrat snov (Landung der Träume, 1982; Nawrót sonow, 1983), v ktorej na pozadí dezilúzie odhaľujúcej stav súdobej spoločnosti a ťažkú pozíciu lužickosrbskej menšiny zobrazuje reálnu (životnú) a fiktívnu (smerom k vlastnej identite) cestu hlavných protagonistov. Ústredným motívom novely Operácia očí (Augenoperation, 1988; aj pod názvom Siluety, Schattenrisse, 1989; sfilmovaná 1991, réžia Jürgen Brauer) je metafora slepoty ako trestu za revoltu proti ustrnutej spoločnosti.

Autor noviel Židovka Hana (Židowka Hana, 1963), Višňa (Wišnina, 1984; sfilmovaná 1990, réžia Jürgen Brauer) a Na konci dňa (Na kóncu dnja, 2008; nem. Am Ende des Tages, 2009), básnických zbierok Pouličný koncert (Nadróžny koncert, 1965) a Daj mi, Jurko, jedno vajce (Daj mě, Jurko, jadnu stucku, 1994), románov Medzi siedmimi mostami (Mjez sydom mostami, 1968), Róžamarja alebo Lúčenie (Róžamarja abo Rozžohnowanje we nas, 1975; nem. Rosamarja, 1975) a Mačacie striebro. Veselý dobrodružný román pre mládež (Kočě slěbro. Wjesoły dyrdomdejski roman za młodych ludźi, 2000), zbierok próz a poviedok Náš týždeň. Trinásť dedinských obrazov (Wotydźenja doma. Třinaće wjesnych wobrazow, 1976), Osamelý Nepomuk. Ľúbostné poviedky (Wosamoćeny Nepomuk. Lubosćinske powědančka, 1978; sfilmovaná 1981, réžia Helge Trimpertová, Trimpert), zbierky esejí Letela modrá vrana (Ha lěćała je módra wróna, 1991), divadelnej hry Posledná skúška (Poslednje pruwowanje, 1972), scenárov, ako aj mnohých prekladov literárnych diel zo slovanských jazykov. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.