Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2014 – Albaneseová, Licia

Albaneseová [-ze-] (Albanese), Licia, 22. 7. 1909 (podľa iných prameňov 22. 7. 1913) Bari – 15. 8. 2014 New York — americká speváčka (soprán) talianskeho pôvodu. Študovala v Bari u Giuseppiny Baldassareovej-Tedeschiovej (Baldassarre-Tedeschi, *1881, †1961), kde 1934 debutovala ako Madame Butterfly, 1934 spievala v La Scale v Miláne, od 1940 pôsobila 25 rokov v Metropolitnej opere v New Yorku, kde vytvorila rad vynikajúcich operných postáv: Mimi (Bohéma), Micaela (Carmen), Liu (Turandot), Violetta (La traviata), Adriana Lecouvreur, Tosca, Desdemona (Othello), Grófka (Figarova svadba) a i. Obľúbená speváčka dirigenta A. Toscaniniho.

1862 – Archipov, Abram Jefimovič

Archipov, Abram Jefimovič, 15. 8. 1862 Jegorovo – 25. 9. 1930 Moskva — ruský maliar, 1877 – 88 študoval na umeleckej akadémii v Petrohrade, 1894 – 1924 pôsobil v Moskve. Autor krajinomalieb, ako aj žánrovej a portrétnej maľby.

1901 – Arias Madrid, Arnulfo

Arias Madrid [ari- -rid], Arnulfo, 15. 8. 1901 Penonomé – 10. 8. 1988 Maiami, Florida — panamský politik a prezident (1940 – 41, 1949 – 51, 1968), mladší brat prezidenta A. Harmodia (1932 – 36). R. 1930 minister poľnohospodárstva a verejných prác, v období 2. svetovej vojny sympatizoval s fašistickým Talianskom, odporca amerických základní v Paname. R. 1968 zosadený vojenským prevratom 11 dní po nástupe do úradu.

1891 – Bergeron, Tor Harold Percival

Bergeron [beržron], Tor Harold Percival, 15. 8. 1891 Godstone, Surrey — 13. 6. 1977 Uppsala — švédsky meteorológ, jeden zo zakladateľov modernej synoptickej meteorológie a jeden z predstaviteľov nórskej meteorologickej školy. R. 1947 – 61 profesor a vedúci oddelenia synoptickej meteorológie na univerzite v Uppsale. Objaviteľ oklúzneho atmosférického frontu. Definoval arktickú vzduchovú hmotu. Zaoberal sa trojrozmernou synoptickou analýzou ešte pred objavením prvej rádiosondy a otázkami fyziky oblakov, prispel k vysvetleniu vzniku atmosférických zrážok.

1954 – Bettes, István

Bettes [-teš], István, 15. 8. 1954 Rimavská Sobota — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. R. 1981 absolvoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1981 – 84 pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Rimavskej Sobote, 1984 – 89 archivár Csemadoku a maďarskej redakcie Československého rozhlasu, od 1991 v slobodnom povolaní.

Publikovať začal už v 70. rokoch 20. stor., v básnických zbierkach Prijímanie klaunov (Bohócok áldozása, 1981), Medzi dvoma kotrmelcami (Két bukfenc között, 1985), V čase rozšklbanej piesne (Szétcincált ének idején, 1990), Lyrický alarm (Lírai vészjel, 1999) a i. ironickým až groteskným spôsobom zobrazuje anomálie života, pričom využíva rôzne jazykové hry a polohy. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1990).

2019 – Bizmayer, Ignác

Bizmayer, Ignác, 20. 4. 1922 Košolná, okres Trnava – 15. 8. 2019 Modra, mestská časť Harmónia — slovenský keramikár. V rokoch 1936 – 39 študoval na keramickom oddelení učňovskej školy pri Slovenskej keramike v Modre. V období 1939 – 52 pôsobil ako maliar fajansových výrobkov (→ fajansa) v Slovenskej keramike v Modre, 1952 – 57 vedúci (majster) maliarskej dielne vo výrobni ľudového umeleckého družstva Slovenská ľudová majolika v Modre. V roku 1954 ho Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) klasifikovalo ako majstra ľudovej umeleckej výroby a ľudového umelca. V roku 1957 sa osamostatnil a ako profesionálny keramikár figuralista si založil vlastnú dielňu v Modre-Harmónii.

Vo svojej tvorbe vyšiel z prostredia tradičnej ľudovej keramiky, pričom sa takmer výlučne venoval ručne modelovanej (tzv. keramika modelovaná z voľnej ruky) figurálnej plastike (za jeho predchodcu je možné považovať F. Kostku). Vo svojich dielach rešpektoval zaužívané postupy fajansovej výroby, ovplyvnila ho aj habánska fajansa a spolupráca s H. Landsfeldom. Charakteristický výrazový repertoár ľudovej keramiky uplatnil a rozvíjal vo figurálnej plastike so žánrovo folklórnymi námetmi, akými boli jánošíkovské tradície, vinohradnícke a remeselné motívy, ženy a muži v tradičných ľudových krojoch, alebo sakrálne témy. Námety čerpal z vidieckeho prostredia, jeho tradičných zvykov a kultúry (napr. cyklus Vinohradnícky rok, 1954 – 58, ktorý patrí k jeho najznámejším dielam). Vytváral aj keramické reliéfy (Adam a Eva, 1950), reliéfne taniere a dekoratívne doplnky architektonického interiéru. Od 50. rokov 20. stor. boli jeho diela súčasťou výstav slovenského úžitkového umenia a umeleckej výroby, ako aj slovenského ľudového umenia doma i v zahraničí (Belgicko, Švédsko, Fínsko, Holandsko, Francúzsko, Mexiko, Peru a i.). Bol nositeľom viacerých ocenení (1982 národný umelec; Pribinov kríž I. triedy, 2003). V roku 1994 vznikla Galéria Ignáca Bizmayera v Modre.

1845 – Crane, Walter

Crane [krejn], Walter, 15. 8. 1845 Liverpool – 14. 3. 1915 Horsham — anglický maliar, kresliar, grafik, návrhár a spisovateľ. V tvorbe ovplyvnený preraffaelistami, J. Flaxmanom, W. Blakom a japonským drevorezom. Ilustroval detské knihy, navrhoval tapety, okenné sklá a vitráže. Zaslúžil sa o reformu knižného umenia. Vynikol aj ako návrhár ornamentov a dekoratívnych vzorov. Stál na ideovej platforme W. Morrisa a J. Ruskina i hnutia Arts and Crafts Movement, 1888 sa podieľal na založení Arts and Crafts Exhibition Society, jej prvý prezident. Jeho teoretické state nadväzujúce na myšlienky J. Ruskina ovplyvnili vývoj moderného dizajnu. Pôsobil na viacerých umeleckých školách. Teoretické diela: Dekoratívna ilustrácia kníh (Of the Decorative Illustration of Books 1896), Línia a tvar (Line and Form, 1900) a i.

1794 – Fries, Elias

Fries [frís], Elias (Magnus), 15. 8. 1794 Femsjö – 8. 2. 1878 Uppsala — švédsky botanik, zakladateľ vedeckej mykológie. Profesor a riaditeľ botanickej záhrady a múzea na univerzite v Uppsale, člen Švédskej akadémie vied. Zaoberal sa najmä hubami, ako prvý vytvoril ich systematickú klasifikáciu. Hlavné dielo: Systém húb I, II, III (Systema mycologicum, I, II, III, 1821 – 32).

1858 – Hainisch, Michael

Hainisch [-niš], Michael, 15. 8. 1858 Aue, dnes súčasť obce Gloggnitz – 26. 2. 1940 Viedeň — rakúsky politik. V prvom období života sa ako liberálny vedec zaoberal na svojom statku poľnohospodárstvom, ekonómiou a sociálnou politikou. Aktívne vystupoval za zavedenie všeobecného volebného práva a volebného práva žien. Po 1. svetovej vojne bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemecku. V decembri 1920 ho zvolili za prvého prezidenta Rakúskej republiky (do 1928) a po odslúžení dvoch funkčných období pôsobil krátko ako minister obchodu (1929 – 30). R. 1938 privítal anšlus Rakúska Nemeckou ríšou.

1890 – Ibert, Jacques

Ibert [ibér], Jacques, 15. 8. 1890 Paríž – 5. 2. 1962 tamže — francúzsky hudobný skladateľ.

V rokoch 1910 – 14 študoval na parížskom konzervatóriu (o. i. u Gabriela Faurého), kde sa spriatelil s Arthurom Honeggerom a Dariom Milhaudom. V roku 1919 získal Rímsku cenu za kantátu Básnik a víla (Le poète et la fée, 1919). Preslávil sa symfonickou suitou Prístavy (Escales, 1922), stal sa významným predstaviteľom mladej generácie francúzskych skladateľov v období medzi dvoma svetovými vojnami. V rokoch 1937 – 40 a 1946 – 60 bol riaditeľom Académie de France v Ríme. Bol slobodným umelcom, hrával na klavíri v kinách hudbu k nemým filmom. Kompozičný rukopis Iberta sa vyvíjal nezávisle, nepatril do žiadnej estetickej alebo názorovej skupiny. Jeho rozsiahla tvorba originálnej poetiky obsahuje diela takmer všetkých žánrov.

Je autorom opier, napr. Perseus a Andromeda (Persée et Andromède, 1921), opery buffa Angelika (Angélique, 1926), hudobnej drámy Orlíča (L’aiglon, 1936), ktorá vznikla v spolupráci s Arthurom Honeggerom, baletov Diana z Poitiers (Diane de Poitiers, 1934), Blúdiaci rytier (Le chevalier errant, 1935 – 36), Jednorožec (La licorne, 1954), symfonických suít, napr. Paríž (Paris, 1930), komorných (Divertimento, Divertissement, 1929 – 30), vokálnych, scénických a koncertantných diel, o. i. Koncertu pre flautu a orchester (1932 – 33, od svojej premiéry 1935 na festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu v Barcelone patrí k najobľúbenejším skladbám 20. stor. pre flautu) a hudby k mnohým filmom.

1907 – Joachim, Joseph

Joachim, Joseph, 28. 6. 1831 Kittsee, Burgenland – 15. 8. 1907 Berlín — rakúsky husľový virtuóz, dirigent, skladateľ a hudobný pedagóg. Od 1839 študoval vo Viedni a od 1843 na konzervatóriu v Lipsku. Už v tom období úspešne koncertoval v lipskom Gewandhause. R. 1844 uviedol v Londýne husľový koncert L. van Beethovena (dirigentom bol F. Mendelssohn-Bartholdy), následne koncertoval vo Viedni a v Prahe, 1847 podnikol koncertné turné v Anglicku, súčasne bol koncertným majstrom Gewandhausorchestra v Lipsku. Od 1849 pôsobil vo Weimare, kde sa zoznámil s F. Lisztom a H. von Bülowom, 1852 – 54 koncertný majster, sólista a dirigent v Hannoveri. Presadzoval ideály nemeckej novoromantickej školy reprezentovanej F. Lisztom a R. Wagnerom. V tom období často spolupracoval aj s J. Brahmsom a zanietene propagoval jeho tvorbu. Od 1866 pôsobil v Berlíne a stal sa jedným zo zakladateľov novej vysokej hudobnej školy (Hochschule für ausübende Tonkunst), na ktorej pôsobil ako riaditeľ a pedagóg (vychoval takmer 400 žiakov). R. 1869 založil sláčikové Joachimovo kvarteto, v ktorom účinkoval ako primárius do konca života. Teleso čoskoro získalo medzinárodné uznanie (najmä uvádzaním diel L. van Beethovena). Historicky cenné sú jeho nahrávky realizované 1903 v Berlíne pre gramofónovú spoločnosť Gramophone & Typewriter (G &T) Ltd, predstavujúce jeden z prvých zvukových dokumentov husľovej virtuozity z obdobia romantizmu. Autor symfonických, koncertantných a komorných diel, ako aj kadencií k husľovým koncertom (napr. L. van Beethovena a J. Brahmsa), zrevidoval a aranžoval mnohé skladby pre husle, o. i. partity a sonáty J. S. Bacha, ktoré sa tým opäť vrátili do hudobnej praxe. Svoje diela mu venovali viacerí skladatelia, napr. M. Bruch, A. Dvořák, F. Liszt a R. Schumann.

1924 – Kasáč, Zdenko

Kasáč, Zdenko, 15. 8. 1924 Poltár – 29. 3. 2017 Banská Bystrica — slovenský literárny historik a kritik. R. 1943 – 44 študoval na Právnickej fakulte a 1945 – 49 slovenčinu, filozofiu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1948 – 50 tlačový referent, neskôr prednosta kabinetu Povereníctva zdravotníctva v Bratislave, 1950 – 52 pedagogicky pôsobil na Vyššej hospodárskej škole v Banskej Bystrici, 1953 – 55 riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Žarnovici, 1955 – 58 krajský školský inšpektor, 1958 – 80 a 1983 – 90 prednášal slovenskú literatúru 20. stor. na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (dnes Univerzita Mateja Bela; 1960 – 68 prodekan), súčasne 1980 – 83 lektor slovenského jazyka v Inštitúte slovanských štúdií na univerzite v Štrasburgu; 1980 profesor.

Autor literárnovedných prác Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 45 (1974), Svetová literatúra 20. stor. – krátky prehľad (1998, 2., doplnené vydanie 2001) a Povstalecká literárna tradícia (2000), recenzií, literárnych kritík, prehľadov a študijných textov (Slovenská literárna avantgarda, 1996), ako aj učebníc literatúry pre rôzne typy stredných škôl a metodických príručiek pre stredoškolských učiteľov slovenčiny, spoluautor historických a literárnovedných prác Dejiny slovenskej literatúry 5. Literatúra v rokoch 1918 – 1945 (1984), Z kultúrnych dejín Slovenska (1998) a Dotvárame obraz národnej literatúry (1991, o slovenských disidentských a exilových spisovateľoch) a vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia slovenská literatúra 1918 – 1945 (1986, s Albínom Baginom). Zostavil zborník Anton Prídavok (1974), viacero antológií (Slnovraty, 1974; Antológia slovenskej literatúry 20. stor., 1985) a výberov z básnickej tvorby Š. A. Brezányho, T. H. Florina, M. Krna, J. Raka a i. R. 2004 Dr. h. c. Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

1907 – Kerr, John

Kerr, John, 17. 12. 1824 Ardrossan, správna oblasť North Ayrshire, Škótsko – 15. 8. 1907 Glasgow — škótsky fyzik. Študoval na Glasgowskej univerzite. Jeden z prvých študentov W. Kelvina. Podieľal sa na vytvorení prvého fyzikálneho laboratória pre študentov na univerzite, čo podnietilo jeho záujem o fyzikálne experimenty. R. 1857 – 1901 vyučoval matematiku a fyziku v Glasgowe na Free Church Training College, v inštitúcii zameranej na vzdelávanie učiteľov. Zároveň vo voľnom čase študoval vzájomný vzťah optických a elektromagnetických vlastností látok. R. 1875 demonštroval vznik dvojlomu v skle (neskôr aj v kvapaline) za prítomnosti silného elektrického poľa (Kerrov elektrooptický jav; → Kerrov jav). O rok neskôr zistil, že svetlo po odraze od zmagnetizovaného materiálu mení svoju polarizáciu (Kerrov magnetooptický jav). Jeden z prvých propagátorov používania metrickej sústavy v Spojenom kráľovstve. R. 1890 zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne, 1898 vyznamenaný zlatou medailou (Royal Medal) spoločnosti.

1382 – Kęstutis

Kęstutis [käs-], bielorus. Kejstut, poľ. Kiejstut, okolo 1300 – 15. 8. 1382 Krevský hrad, dnes Kreva, Hrodnianska oblasť, Bielorusko — posledné pohanské litovské veľkoknieža (od 1381), syn Gediminasa; otec Vitolda. Po dosiahnutí dospelosti mu otec zveril kniežatstvá Hrodna a Podlesie, od 1337 Žemaitsko (Žemaitija) a Trakai. R. 1345 pomohol svojmu bratovi Algirdasovi (*asi 1296, †1377) zmocniť sa vlády v Litve vyhnaním nevlastného brata Jaunutisa (*okolo 1300, †1366) z Vilniusu; pre úzku spoluprácu s Algirdasom je Kęstutis v období 1345 – 77 niektorými historikmi považovaný za tzv. submonarchu, spoluvládcu veľkokniežaťa. Svojho brata Lubarta (*okolo 1313, †po 1383), ktorý bol kniežaťom Volyne, podporoval v jeho vojnách proti Poľsku.

Kęstutis sa ako knieža najzápadnejšej časti etnickej Litvy hraničiacej s územím Rádu nemeckých rytierov v Prusku a Livónsku najviac podieľal na vojne s križiakmi, proti ktorým sa úspešne bránil (križiaci prevyšovali Litovčanov počtom nájazdov i dobytých hradov, nepodarilo sa im však rozšíriť svoje teritórium na úkor Litvy). V bojoch sa vyznačoval vynikajúcou taktikou a využívaním modernej vojenskej techniky. Pod jeho velením si litovské vojská osvojili umenie úspešného dobývania hradov, od 1382 pri dobytí hradu Jurbarkas (nem. Georgenburg, juhozápadná Litva) začali používať artilériu. V križiackych kronikách mal Kęstutis povesť ľstivého nepriateľa, ale aj cteného rytiera. Dvakrát rokoval so stredoeurópskymi monarchami o svojom pokrstení. R. 1349 – 51 mu poľský kráľ Kazimír III. Veľký a uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký počas ťažení proti Litve sľubovali kráľovskú korunu výmenou za krst a pripojenie Litvy ku gnieznianskemu arcibiskupstvu. R. 1351 Kęstutis odcestoval s Ľudovítom do Budína a prisahal mu, že sa dá spolu s bratmi pokrstiť, začo žiadal prepustenie brata Lubarta zo zajatia, zabezpečenie kráľovskej koruny pápežom a pomoc pri znovudobytí území zabraných Rádom nemeckých rytierov, cestou však ušiel. Neúspešné bolo aj rokovanie s Karolom IV. (1358) o Algirdasovom krste. Dôvodom odmietania krstu bola pravdepodobne veľká sebadôvera obidvoch bratov, ktorým sa v tom čase darilo vo vojne s križiackym štátom, ako aj ich obavy z pohanskej opozície v Žemaitsku a z pravoslávneho Ruska, s ktorým tiež rokovali o krste. Po Algirdasovej smrti (1377) sa veľkokniežacej vlády ujal jeho syn Jogaila (Vladislav II. Jagiełło), ktorý sa v úsilí zbaviť vplyvného strýka 1381 spojil s Rádom nemeckých rytierov. Kęstutisovi sa podarilo Jogailu zvrhnúť a ujať sa vlády vo Vilniuse, v auguste 1382 však padol do jeho zajatia a neskôr bol zaškrtený na Krevskom hrade. Bol pochovaný pohanským (žiarovým) spôsobom vo Vilniuse.

1966 – Kiepura, Jan

Kiepura, Jan, 16. 5. 1902 Sosnowiec, Sliezske vojvodstvo, Poľsko – 15. 8. 1966 Harrison, New York, pochovaný vo Varšave — poľský operný spevák (tenor). Študoval vo Varšave a v Miláne. R. 1924 debutoval vo Ľvove v úlohe Fausta (Faust a Margaréta). Spočiatku účinkoval vo Varšave a v Poznani, 1926 sa predstavil vo Viedenskej štátnej opere ako Cavaradossi v opere Tosca (v ktorej s ním účinkovala aj M. Jeritza), čím sa začala jeho medzinárodná kariéra. Nasledovali vystúpenia v Londýne (1927), Paríži (1928), Buenos Aires (1929), v La Scale v Miláne (1929, Cavaradossi), v Lyric Opere v Chicagu (1931) a v Metropolitnej opere v New Yorku (1938), kde sa predstavil v úlohe Rudolfa (Bohéma). K jeho významným úlohám patrili aj VojvodaMantovy (Rigoletto), Manrico (Trubadúr), Des Grieux (Manon od J. Masseneta), Don José (Carmen) a Kalaf (Turandot). R. 1937 emigroval do USA. Nakrútil viacero hudobných filmov, po 2. svetovej vojne sa venoval najmä koncertnej činnosti.

1910 – Klaus, Josef

Klaus, Josef, 15. 8. 1910 Kötschach-Mauthen, Korutánsko – 25. 7. 2001 Viedeň — rakúsky právnik a politik. Pochádzal z prísnej katolíckej rodiny, po absolvovaní katolíckeho seminára v Klagenfurte (dnes Klagenfurt am Wörthersee) študoval právo na univerzite vo Viedni, kde bol aktívnym členom katolíckeho študentského spolku Cartellverband. R. 1934 – 38 pôsobil ako tajomník Robotníckej komory vo Viedni a bol činný v odborovom hnutí. Počas 2. svet. vojny slúžil v štábe generála H. W. Guderiana, po jej skončení si otvoril advokátsku prax v Halleine a vstúpil do Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP), čím sa začala jeho politická kariéra.

R. 1949 – 61 krajinský hajtman Salzburska, 1952 – 64 predseda krajinskej ÖVP. Ako predstaviteľ reformného kurzu strany bol 1961 vymenovaný za ministra financií spolkovej vlády, pre názorové rozpory so spolkovým kancelárom A. Gorbachom sa 1963 funkcie vzdal. R. 1963 – 70 predseda ÖVP, 1964 – 70 spolkový kancelár. Vytvoril koalíciu ÖVP so Socialistickou stranou Rakúska (Sozialistische Partei Österreich, SPÖ), po väčšinovom volebnom víťazstve 1966 stál na čele samostatnej vlády ÖVP. Presadzoval tzv. politiku vecnosti a objektivity, urobil prvé kroky k vstupu Rakúska do EHS, zaslúžil sa o vyriešenie problému s Talianskom v otázke Južného Tirolska dohodou (Südtirolpaket, 1969). R. 1970 odišiel z politického života.

1955 – Kofroň, Petr

Kofroň, Petr, 15. 8. 1955 Praha — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1974 – 79 študoval skladbu u A. Piňosa na JAMU v Brne, súčasne 1971 – 79 bol žiakom M. Kopelenta. R. 1980 – 89 pôsobil na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1996 – 2004 umelecký šéf opery Divadla J. K. Tyla v Plzni (od 2000 aj dirigent), neskôr skladateľ, dirigent a spisovateľ v slobodnom povolaní, od 2011 šéf orchestra opery Divadla J. K. Tyla v Plzni a súčasne od 2013 umelecký riaditeľ Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe. R. 1983 spoluzakladateľ súboru súčasnej hudby Agon Orchestra, ktorý sa pod jeho vedením venoval prevažne českej novej hudbe a dielam amerických minimalistov. Ako dirigent ďalších českých hudobných telies sa okrem súčasnej českej hudby špecializoval na americkú hudbu 20. stor. Jeho skladateľská tvorba bola spočiatku charakteristická konceptuálnymi dielami, v ktorých o. i. skúmal možnosti pohybu zvuku v priestore, 1975 sa vrátil k aplikovaniu diatonickej harmónie, zaoberal sa dielom I. Dunajevského (In memoriam I. O. Dunajevskij pre recitátora a dychové kvinteto, 1975; Růžový pokoj pre dva klavíry, 1978). Od 1983 je jeho tvorba ovplyvnená hermetickou filozofiou Aleistera Crowleyho (*1875, †1947). Nepracuje s hudobnými parametrami, ale iba s energiou zvuku (Liber LXXII pre orchester, 1987). Po 1993 realizoval grafické partitúry viacerých českých a slovenských autorov. Autor opier Fantom čili Krvavá opera (2005) a Mai 68 (2007), množstva scénickej hudby, ako aj esejí o súčasnej českej hudbe (Třináct analýz, 1994), publikácie Grafické partitury a koncepty (1996) a kritík i článkov v odborných časopisoch (Hudební rozhledy, Opus musicum, Tvorba). Zakladajúci člen Spoločnosti pre novú hudbu (1991), 1990 – 96 editor časopisu pre hudbu a výtvarné umenie Konserva/Na Hudbu.