Výročia

Zobrazené heslá 1 – 20 z celkového počtu 20 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1860 – Aberdeen, George Hamilton Gordon

Aberdeen [ebedín], George Hamilton Gordon, gróf, 28. 1. 1784 Edinburgh – 14. 12. 1860 Londýn — britský konzervatívny politik. R. 1813 ako mimoriadny vyslanec vo Viedni získal rakúskeho cisára do aliancie proti Napoleonovi I. Bonapartovi. V armáde spojencov sa zúčastnil bitky pri Drážďanoch a Lipsku. R. 1828 – 30 a 1841 – 46 minister zahraničných vecí, 1828 – 30 minister vojny a kolónií, 1852 – 55 predseda koaličnej vlády. Presadzoval priateľské vzťahy s Francúzskom a USA, podporoval Metternichovu zahraničnú politiku. Počas krymskej vojny bol nútený podať demisiu.

1939 – Abrhám, Josef

Abrhám, Josef, 14. 12. 1939 Zlín — český filmový, divadelný a televízny herec. R. 1965 – 92 člen Činoherného klubu, od 1992 Národného divadla v Prahe. Debutoval 1961 vo filme Kde alibi nestačí, popularitu získal ako primár Blažej v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města a ako Dalibor Vrána vo filme Vrchní, prchni (1980). Z ďalších filmov: Křik (1963), Každý den odvahu (1964), Morgiana (1972), Holka na zabití (1975), Marečku, podejte mi pero! (1975), Jára Cimrman, ležící, spící (1983), Konec starých časů (1989), Žebrácká opera (1991), Všichni moji blízcí (1999), Konečná stanice (2004), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Odcházení (2011) a i. Účinkoval aj vo viacerých televíznych filmoch a seriáloch.

1873 – Agassiz, Jean Louis Rodolphe

Agassiz, Jean Louis Rodolphe, 28. 5. 1807 Môtier, Švajčiarsko – 14. 12. 1873 Cambridge, Massachusetts — švajčiarsky prírodovedec, glaciológ, zoológ a paleontológ. Od 1832 profesor na univerzite v Neuchâteli, od 1846 pôsobil v USA, od 1848 profesor zoológie na Harvardovej univerzite Zaoberal sa štúdiom fosílnych rýb, vývoja povrchu Álp, pričom v nezaľadnených častiach pohoria našiel zvyšky morén a stopy po obrusovaní povrchu ľadovcami. Podľa Agassiza bolo zaľadnenie Álp v minulosti rozsiahlejšie. Zistil aj zaľadnenie Britských ostrovov. Autor významných prác o fosílnych rybách a o pohybe ľadovcov Výskumy fosílnych rýb (Recherches sur les poissons fossiles, 1833 – 44) a Ľadovcový systém (Système glaciaire, 1847), ktorými položil základy glaciológie. Odporca darvinizmu, zástanca otrokárstva. Mal rasistické názory, vystupoval proti kríženiu populácií (rás).

1861 – Albert

Albert, 26. 8. 1819 zámok Rosenau pri Coburgu, Nemecko – 14. 12. 1861 Windsor — britský princ zo sasko-kobursko-gothskej dynastie. Manžel kráľovnej Viktórie, jej vplyvný poradca a minister, 1857 získal titul Prince Consort (princ manžel). Venoval sa verejnej práci, rozvoju britského priemyslu a obchodu, podporoval umenie (1843 prezident Kráľovskej spoločnosti umení), najmä dizajn. S Henrym Colom (Cole, *1808, †1882) projektoval sériu národných výstav dizajnu, iniciátor 1. svet. výstavy v Londýne 1851. Dozeral na rozvoj londýnskej School of Design a umeleckopriemyselného múzea v South Kensingtone (založeného 1852), dnešného Viktóriinho a Albertovho múzea v Londýne.

1984 – Aleixandre, Vicente

Aleixandre [alechan-], Vicente, plným menom Vicente Pío Marcelino Cirilo Aleixandre y Merlo, 26. 4. 1898 Sevilla – 14. 12. 1984 Madrid — španielsky básnik. Príslušník Generácie 27. R. 1909 sa s rodinou presťahoval do Madridu, kde vyštudoval právo. R. 1919 – 22 vyučoval obchodné právo na obchodnej škole v Madride, 1922 sa spoznal s R. Albertim, 1923 navštívil Paríž a Londýn, 1925 pre zhoršený zdravotný stav opustil miesto v manažmente železničnej spoločnosti a začal literárne tvoriť.

Ústredné postavenie v jeho tvorbe zaujímalo vizionárske chápanie poslania básnika, s čím súvisel jeho záujem o inštinktívnu podstatu ľudského vnútra. Toto romantické zameranie sa často spájalo s avantgardnými postupmi čerpajúcimi najmä zo surrealizmu, ktorého podnety v Španielsku rozvíjal azda najvýraznejšie (napr. voľný tok asociácií, erotický náboj). Nešlo mu výlučne o slovnú alchýmiu a hravosť, ale o celistvé zapojenie básnického subjektu. Psychický automatizmus korigoval básnikovým vedomím a umeleckým zámerom. Tematické jadro jeho lyriky tvorila láska a smrť, pričom kládol dôraz na deštruktívnu úlohu ľúbostného citu.

Autor zbierok Ambit (Ámbito, 1928), Meče ako pery (Espadas como labios, 1932), Vášeň k zemi (Pasión de la tierra, 1935), Zničenie alebo láska (La destrucción o el amor, 1935), Tieň raja (Sombra del paraíso, 1944), Svet osamote (Mundo a solas, 1950), Rajské básne (Poemas paradisíacos, 1952), Dejiny srdca (Historia del corazón, 1954), Na rozsiahlom panstve (En un vasto dominio, 1962), Portréty s menom (Retratos con nombre, 1965), Básne dovŕšenia (Poemas de la consumación, 1968), Dialógy poznania (Diálogos del conocimiento, 1974) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Zničenie alebo láska (1992). Nobelova cena za literatúru (1977).

1916 – Alexy, Jakob Eduard

Alexy, Jakob Eduard, 14. 12. 1916 Červený Kláštor, okres Kežmarok – 23. 7. 1987 Kulmbach, Bavorsko — nemecký spisovateľ, editor a učiteľ. Študoval v Kežmarku a v Bratislave, pôsobil ako učiteľ v Dolných Držkovciach (dnes súčasť Veľkých Držkoviec) a v Topoľčanoch. Od 1947 žil v Nemecku. Autor štúdií o ľudových zvykoch na Spiši, hier Sedliak, tvorca počasia (Der Bauer als Wettermacher, 1952), V našom meste (In unserer Stadt, 1952), U nás v maštali (Bei uns im Stall, 1970). Spoluautor diela Nemecká ľudová hra v Čechách, na Morave a na Slovensku (Das deutsche Volksschauspiel in Böhmen, Mähren und der Slowakei, 3 zväzky, 1984 – 86).

1939 – Cook, Stephen A.

Cook [kuk], Stephen A., 14. 12. 1939 Buffalo, New York — americký vedec v oblasti výpočtovej zložitosti. Významne prispel do teórie tzv. NP-úplných problémov. Za svoje výsledky získal 1983 Turingovu cenu.

1921 – Graus, František

Graus, František, 14. 12. 1921 Brno – 1. 5. 1989 Bazilej — český historik. Počas nacistickej okupácie bol z rasových príčin väznený v koncentračných táboroch. Po skončení 2. svetovej vojny vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1948 – 51 pôsobil v Štátnom historickom ústave, 1953 – 69 v Historickom ústave ČSAV. Od 1951 docent, od 1965 vedúci Katedry československých dejín a od 1967 profesor na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Po auguste 1968 odišiel do emigrácie, od 1969 profesor na univerzitách v Giesene a Bazileji. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa spočiatku zameriaval na hospodársku a sociálnu tematiku českého stredoveku, neskôr sa sústredil na širšiu tému najstaršieho feudalizmu v západnej Európe a krízové javy 14. stor., najmä na problematiku sociálnych hnutí a duchovných prúdov tohto obdobia. Hlavné diela: Dějiny venkovského lidu v Čechách v době předhusitské (2 zväzky, 1953, 1957), Ľud, panstvo a svätí v ríši Merovejovcov (Volk, Herrscher und Heiliger im Reich der Merowinger, 1965), Neskorý stredovek ako krízové obdobie (Das Spätmittelalter als Krisenzeit, 1969).

1974 – Hahn, Kurt

Hahn [hán], Kurt, 5. 6. 1886 Berlín – 14. 12. 1974 Salem — nemecký pedagóg. Od 1917 dôverník a politický poradca princa Maxa Bádenského, 1920 – 33 viedol krajinské učebné centrum na zámku Salem. R. 1933 emigroval, 1934 založil v Gordonstoune pri Elgine v Škótsku britskú salemskú školu (Gordonstoun School), ktorú viedol do 1959. R. 1941 založil v duchu zážitkovej pedagogiky v Aberdovey (Wales) školu Outward Bound Sea School, v rámci ktorej organizoval viactýždňové výcvikové kurzy pre približne 100 mladistvých založené na výchove k sebadôvere, k vlastnej zodpovednosti za spoločenstvo a k efektívnej tímovej spolupráci prostredníctvom telesných cvičení (ľahká atletika, plachtenie, kanoistika, turistika a i.), služby blížnemu (námorné záchranárstvo), projektov (ťažké, ale zvládnuteľné, samostatne naplánované a zrealizované úlohy v remeselno-technickej, resp. umeleckej oblasti) a expedícií (väčšinou viacdňové turistické túry, pri ktorých sa popri športovej aktivite získavajú aj praktické skúsenosti). Podľa tohto modelu vzniklo 1946 medzinárodné hnutie Outward Bound International. R. 1956 založil spolu s manželom britskej kráľovnej Alžbety II., princom Philipom, vojvodom z Edinburghu cenu Duke of Edinburgh Award Scheme, ktorá sa odovzdáva každý rok za sociálne a športové výsledky a má široký medzinárodný ohlas. Autor práce Výchova k zodpovednosti (Erziehung zur Verantwortung, 1958).

1791 – Heiberg, Johan Ludvig

Heiberg [haj-], Johan Ludvig, 14. 12. 1791 Kodaň – 25. 8. 1860 Bonderup — dánsky dramatik a literárny kritik. R. 1822 – 25 pôsobil ako lektor dánskeho jazyka v Kiele. R. 1839 – 49 dramaturg, 1849 – 56 riaditeľ Kráľovského divadla v Kodani. Vydával noviny Kjøbenhavns flyvende Post (1827 – 30), v ktorých presadzoval vlastné estetické názory inšpirované G. W. F. Heglom. Písal vaudevilly, napr. Aprílové žarty (Aprilsnarrene, 1826), Recenzent a zviera (Recensenten og dyret, 1827), Nerozluční (De uadskillige, 1827), v ktorých sa vysmieva z neduhov spoločenského života. Autor tzv. národnej spevohry Návršie elfov (Elverhøi, 1828). Jeho najvýznamnejším básnickým dielom je zbierka Nové básne (Nye digte, 1841), do ktorej bola okrem lyrických básní začlenená aj satirická apokaliptická komédia Duša po smrti (En sjæl efter Døden, 1840).

1852 – Heyrovský, Leopold

Heyrovský, Leopold, 14. 12. 1852 České Budějovice – 17. 2. 1924 Praha — český právnik, zakladateľ českej vedy o rímskom práve, otec J. Heyrovského. Po promócii na Karlovej-Ferdinandovej univerzite v Prahe 1876 študoval v Nemecku u vynikajúcich právnych romanistov Karla Georga Brunsa (*1816, †1880) a T. Mommsena. R. 1878 sa monografiou O právnych základoch leges contractus pri právnych úkonoch medzi rímskym štátom a súkromníkmi (Über die rechtliche Grundlagen der leges contractus bei Rechtsgeschäften zwischen dem römischen Staat und die Privaten, 1881) habilitoval na súkromného docenta v odbore rímske právo. V akademickom roku 1882 – 83 prešiel na českú časť pražskej univerzity ako jej mimoriadny profesor, od 1890 riadny profesor; 1895 – 96 a 1903 – 04 dekan právnickej fakulty, 1908 – 09 rektor univerzity. Zameral sa na učebnice z rímskeho práva, ktorými kodifikoval vznikajúcu českú právnickú terminológiu. Najprv napísal dogmatickou metódou Instituce práva římského (1888), potom historicko-dogmatickou metódou Dějiny a systém soukromého práva římského (1902 – 03), dnes klasické dielo, ktoré vyšlo v 7 vydaniach (naposledy v Bratislave 1929, upravili O. Sommer a J. Vážný). Po jeho smrti vyšiel Římský civilní proces (1925) v úprave O. Sommera. Publikoval viaceré heslá v Ottovom slovníku naučnom zo všetkých oblastí rímskeho súkromného práva hmotného a procesného, uverejňoval kritické recenzie k prácam domácich a zahraničných autorov. Jeho žiakmi boli neskorší významní právni romanisti Josef Vančura (*1870, †1930) a O. Sommer.

1967 – Hierowski, Zdzisław

Hierowski [chie-], Zdzisław, pseudonymy Bakałarz, J.P. Plewiarz, Tadeusz Boronowski, Zastępca, Zetha, 7. 7. 1911 Stubienko – 14. 12. 1967 Katovice — poľský literárny kritik a historik, prekladateľ a publicista. Spoluzakladateľ a vedúci pracovník Sliezskeho inštitútu v Katoviciach, zaslúžil sa o rozvoj literárneho a kultúrneho života v Sliezsku, popularizoval českú a slovenskú literatúru v Poľsku (preložil diela L. Aškenazyho, E. Bassa, K. J. Beneša, K. Čapka, J. Drdu, A. Hoffmeistra, P. Jilemnického, A. Jiráska, P. Karvaša, V. K. Klicperu, M. V. Kratochvíla, Š. Králika, A. Lustiga, J. Mareka, J. Muchu, I. Olbrachta, K. Poláčka, K. Světlej, D. Tatarku, J. Váha, E. Valentu a V. Vančuru).

Autor populárno-vedeckých prác Kultúrna prestavba obnoveného Sliezska (Odbudowa kulturalna odzyskanego Śląska, 1946), 25 rokov literatúry v Sliezsku: 1920 – 1945 (25 lat literatury na Śląsku: 1920 1945, 1947), Česká poézia po r. 1918 (Poezja czeska po r. 1918, 1947), Jazyk a literatúra v Sliezsku (Język i piśmiennictwo na Śląsku, 1948), O diele Jana Wiktora (O twórczości Jana Wiktora, 1952), Jozef Lompa. Jeho činnosť a zásluhy za Sliezsko (Józef Lompa. Jego działalność i zasługi dla Śląska, 1957), Štyri skice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńská (Cztery szkice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńska, 1957), Česká a slovenská dramatika na poľských scénach v rokoch 1945 – 1964 (Dramaturgia czeska i słowacka na scenach polskich w latach 1945 – 1964, 1965), Česká a slovenská literatúra v ľudovom Poľsku: 1945 – 1964 (Literatura czeska i słowacka w Polsce Ludowej: 1945 – 1964, 1966), Literárny život v Sliezsku v rokoch 1922 – 1939 (Życie literackie na Śląsku w latach 1922 – 1939, 1969), Kritické skice (Szkice krytyczne, 1975).

1890 – Hoel, Sigurd

Hoel [húl], Sigurd, 14. 12. 1890 Nord-Odal – 14. 10. 1960 Oslo — nórsky spisovateľ, literárny kritik a významný vydavateľ. V medzivojnovom období ako príslušník skupiny Mot dag patril k najvplyvnejším nórskym radikálnym intelektuálom ideologicky inšpirovaným marxizmom a freudizmom. Do literatúry vstúpil novelou Idiot (Idioten, 1918). R. 1924 vydal absurdne ladený román o povojnovej Európe Plejády (Syvstjernen). Úspech získal románom Hriešnici na letnom slnku (Syndere i sommersol, 1927; viackrát sfilmovaný, napr. 1934, réžia Einar Sissener) o životných pocitoch mladej generácie. Jeho doménou boli psychologické romány, v ktorých prostredníctvom spätnej projekcie súkromného života postáv odkrýval ich životné zlyhania (vplyv psychoanalýzy), napr. v románe Štrnásť dní pred mrazivými nocami (Fjorten dager før frostnettene, 1935; sfilmovaný 1966, réžia Arnljot Berg). Podobným spôsobom poukázal vo svojom najlepšom románe Stretnutie pri míľniku (Møte ved milepelen, 1947) korene nórskej kolaborácie počas nemeckej okupácie. Autor románov Cesta na koniec sveta (Veien til verdens ende, 1933), Dedičná oceľ (Arvestålet, 1941), Na úpätí Babylonskej veže (Ved foten av Babels tårn, 1956), Začarovaný kruh (Trollringen, 1958), básnickej zbierky Princezná na sklenom vrchu (Prinsessen på glassberget, 1939) a zbierok esejí Myšlienky o nórskom básnictve (Tanker om norsk diktning, 1955).vydával najlepšie diela modernej nórskej a svetovej literatúry)

1924 – Hromec, Arnošt

Hromec, Arnošt, 14. 12. 1924 Hodonín – 29. 5. 2013 Bratislava — slovenský lekár, internista a hematológ. R. 1949 – 53 pôsobil v Štátnej oblastnej nemocnici v Bratislave, 1953 – 94 na I. internej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1994 – 97 vo Fakultnej nemocnici v Bratislave; 1981 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa vnútornými chorobami, špeciálne chorobami krvotvorného systému a sleziny. Autor a spoluautor diel Praktikum propedeutiky vnútorného lekárstva (1957), Vnútorné choroby 1, 3 (1963, 1964), Vademecum medici (1972), Špeciálna patologická fyziológia (1980), Propedeutika vnútorného lekárstva pre stomatológov (1981), Vnitřní lékařství pro stomatology (1985), Vnitřní lékařství (1985), Interná medicína (1990), Interná propedeutika (1991), Interná medicína pre stomatológov (1992), Propedeutika vnútorného lekárstva (1992), Slezina (1992) a Princípy internej medicíny 1 – 3 (2001), autor 74 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen domácich i zahraničných vedeckých spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

2017 – Jü Kuang-čung

Jü Kuang-čung, Yu Guangzhong, 21. 10. 1928 Nanking – 14. 12. 2017 Kao-siung, Taiwan — taiwanský básnik. V jeho poézii prevláda téma nostalgie po domovine – kontinentálnej Číne (na Taiwane žil od 1950). Autor okolo 17 básnických zbierok, napr. Modré pierko (Lan-se te jü-mao, 1954), Roky studenej vojny (Caj leng-čan te nien-taj, 1969) a Lotosová bohyňa (Ou-šen, 2008). Zaoberal sa aj literárnou kritikou a prekladmi najmä z anglickej literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

1895 – Juraj VI.

Juraj VI., plným menom Albert Frederick Arthur George, 14. 12. 1895 Sandringham House, Norfolk – 6. 2. 1952 tamže — britský kráľ (od 1936) a indický cisár (do 1948) z windsorskej dynastie, syn Juraja V., brat Eduarda VIII., otec Alžbety II. Počas 1. svetovej vojny sa ako námorný dôstojník zúčastnil námornej bitky pri Skagerraku (1916). Od 1920 mal titul vojvoda z Yorku. R. 1923 sa oženil s lady Elisabeth Bowesovou-Lyonovou (Bowes-Lyon, *1900, †2002; nazývaná kráľovná Alžbeta alebo kráľovná matka, angl. Queen Mother, Queen Mom). Na trón nastúpil po abdikácii staršieho brata Eduarda VIII. (vzdal sa trónu pre vzťah s rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou), namiesto pôvodného mena Albert prijal otcovo meno Juraj a spolu s manželkou bol 12. 5. 1937 korunovaný. V tom istom roku vyhlásilo Írsko nezávislosť, zostalo však spojené s Veľkou Britániou v rámci Commonwealthu (→ Spoločenstvo národov). Počas 2. svetovej vojny, najmä počas bitky o Anglicko, prejavoval veľkú osobnú statočnosť a spolu s manželkou boli vzorom pre svojich občanov. Po vyhlásení nezávislosti Indie (1947) sa 1948 oficiálne vzdal titulu indický cisár (začiatok rozpadu britskej koloniálnej ríše). R. 1949 sa Írsko vyhlásilo za republiku (Republic of Ireland Act) a prestalo byť považované za domínium. Juraj VI. sa svojím súkromným životom a obetavosťou zaslúžil o spopularizovanie britskej kráľovskej rodiny a dvora medzi ľudom.

1883 – Kalomiris, Manolis

Kalomiris, Manolis, 14. 12. 1883 Smyrna, dnes İzmir – 3. 4. 1962 Atény — grécky hudobný skladateľ, jeden zo zakladateľov gréckej národnej hudby. R. 1894 – 99 študoval hru na klavíri v Aténach a 1899 – 1900 v Istanbule, 1901 – 06 kompozíciu a hudobnú teóriu vo Viedni. R. 1910 sa natrvalo usadil v Grécku, 1911 – 19 pôsobil na Aténskom konzervatóriu, 1919 založil a do 1926 viedol Helénske konzervatórium, spoluzakladateľ (1926) a prvý riaditeľ (do 1948) Národného konzervatória v Aténach, súčasne 1944 – 45 riaditeľ Gréckej národnej opery v Aténach, 1950 – 52 predseda jej správnej rady. Od 1936 člen Spolku gréckych skladateľov (1936 – 45 a 1947 – 57 predseda, od 1958 čestný predseda), od 1945 člen Aténskej akadémie.

Autor opier Hlavný majster (O Protomastoras, 1915), Matkin prsteň (To dachtylidi tis manas, 1917), Úsvit (Anatoli, 1945) a Konštantín Palaiologos (Konstantinos Paleologos, 1961), troch symfónií (1920, 1930, 1955), klavírneho (1935) a husľového (1955) koncertu, zborových diel, komornej a scénickej hudby, ako aj viacerých teoretických prác a úprav gréckych ľudových piesní.

1924 – Kápúr, Rádž

Kápúr, Rádž, 14. 12. 1924 Péšávar – 2. 6. 1988 Bombaj — indický režisér. Prostredie divadla a filmu mu bolo veľmi blízke, jeho otcom bol Prithvírádž Kápúr (*1906, †1972), divadelný a filmový herec a majiteľ putovného divadla (Prithvího divadlo, 1944 – 60), kde Kápúr začínal ako herec. Neskôr sa stal nezávislým režisérom, producentom (1948 si v Bombaji založil vlastné filmové štúdio) a hercom (spočiatku predovšetkým v úlohách milovníkov). Nakrútil aj niekoľko tragikomických filmov, pri ktorých sa inšpiroval tvorbou Ch. Chaplina a v ktorých hral postavy tulákov. Ako filmový herec a režisér debutoval filmom Oheň (Ág, 1948) v hlavnej úlohe s populárnou herečkou Nargis (*1929, †1981), ktorá účinkovala vo väčšine jeho filmov. R. 1956 stvárnil hlavnú rolu vo svojom filme Pod rúškom noci (Džagté rahó), za ktorú získal 1957 na MFF v Karlových Varoch Veľkú cenu. Ďalej režíroval filmy Obdobie dažďov (Barsát, 1948), Tulák (Avárá, 1951), Sangam (S., 1963), Smutný klaun (Mera nam joker, 1966) a i.

1788 – Karol III.

Karol III., 20. 1. 1716 Madrid – 14. 12. 1788 tamže — španielsky (od 1759) a neapolsko-sicílsky kráľ (1735 – 59, ako Karol VII.) z dynastie Bourbonovcov, syn Filipa V., nevlastný brat Ferdinanda VI., otec Karola IV. a Ferdinanda I. (kráľa Kráľovstva oboch Sicílií). R. 1731 dostal vojvodstvá Parma a Piacenza. Po smrti Ferdinanda VI. (1759) bol povolaný do Španielska a korunovaný za španielskeho kráľa. V období jeho vlády sa Španielsko bez výraznejších úspechov zúčastnilo sedemročnej vojny (1756 – 63). Ako odchovanec francúzskych osvietencov sa obklopil erudovanými radcami, jeho prvým ministrom bol gróf Aranda. Pre vládu Karola III. bola charakteristická expanzívna politika (napr. získal späť Menorcu, na severoamerickom kontinente ubránil územie Floridy). Úspešne reorganizoval vojsko a štátnu správu, nastolil vládu osvietenského absolutizmu a pokúsil sa ozdraviť španielske hospodárstvo. Jeho dekréty o slobodnom obchode s Novým svetom priniesli rozmach obchodu, prekvitali najmä Cádiz a Barcelona, v Katalánsku sa prostredníctvom rozvoja bavlnárstva začala priemyselná revolúcia. R. 1767 vypovedal z krajiny jezuitov a usiloval sa obmedziť vplyv cirkvi.

1966 – Kelemen, Miroslav

Kelemen, Miroslav, 14. 12. 1966 Lučenec — slovenský generál. R. 1989 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (dnes Letecká fakulta Technickej Univerzity v Košiciach), 1989 – 2008 pôsobil ako vojenský pilot (do 1992 Federálneho ministerstva obrany v Prahe, 1993 – 2008 Ozbrojených síl Slovenskej republiky: 1993 – 94 v Košiciach, 1994 – 98 vo Zvolene, 1998 – 2000 zástupca veliteľa leteckého krídla v Prešove, 2003 – 2005 veliteľ Leteckej základne Prešov), od 2008 brigádny generál letectva. Súčasne od 1993 pôsobil na viacerých vysokých školách, 2000 – 02 na Vojenskej leteckej akadémii generála M. R. Štefánika v Košiciach (2001 – 02 zástupca rektora), na Národnej akadémii obrany maršala A. Hadíka v Liptovskom Mikuláši (2006 – 07 veliteľ Kurzu národnej bezpečnosti) a po jej integrovaní do Akadémie ozbrojených síl generála M. R. Štefánika 2008 – 2011 rektor akadémie, ďalej externe na Technickej Univerzite v Košiciach a na Žilinskej univerzite, od 2011 pôsobí na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach (2011 – 14 prorektor, od 2014 rektor); 2013 profesor, 2015 DrSc. R. 2007 – 08 vojenský poradca ministra obrany SR. Prednáša na univerzitách vo Varšave a v Londýne.

Odborník v bezpečnostných vedách. Zaoberá sa problematikou ochrany osôb a majetku, bezpečnostnými technológiami, bezpečnosťou letov a krízovými situáciami v leteckej doprave. Autor a spoluautor viacerých odborných a vedeckých článkov, niekoľkých vysokoškolských učebníc, napr. Ergatické systémy a bezpečnosť v letectve: edukácia a inteligencia zručností v leteckej prevádzke (2009), Nové využitie simulačných technológií v bezpečnostnej edukácii pre krízové stavy (2012), a monografií, napr. Vybrané problémy ochrany osôb, majetku a ďalších chránených záujmov v sektoroch bezpečnosti (2014). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a odborných spoločností a redakčných rád vedeckých a odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení. R. 1996 – 98 pilot-navigátor leteckej akrobatickej skupiny Biele albatrosy.