Výročia

Zobrazené heslá 1 – 21 z celkového počtu 21 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1981 – Abdassabbúr, Saláh

Abdassabbúr, Saláh, 3. 5. 1931 Zagazig – 14. 8. 1981 Káhira — egyptský básnik, dramatik a literárny kritik. Do poézie vstúpil v 50. rokoch 20. stor. svojráznym pohľadom na egyptskú spoločnosť prelomových rokov po egyptskej revolúcii 1952. Súborné vydanie jeho poézie Díván Saláh Abdassabbúr (2 zv.; 1977, 1983) obsahuje zbierky Ľudia v mojej krajine (an-Nás fí biládí, 1957), Hovorím vám (Akúlu lakum, 1961), Sny starodávneho rytiera (Ahlám al-fáris al-kadím, 1964) a i. Jeden z tvorcov arabskej veršovanej drámy. Prvou a najznámejšou je Martýrium al-Halládž (Ma’sát al-Halládž, 1964) o arabskom mystikovi 9. stor. umučenom v Bagdade, z ďalších Nočný cestujúci (Musáfir al-lajl, 1969) a reminiscencia na staroarabskú mileneckú dvojicu Lajlá a Madžnún (Lajlá va Madžnún, 1970). Jeho poézia predstavujúca úplne nový prvok vo vývoji egyptskej a arabskej poézie výrazne ovplyvnila poetickú tvorbu v tejto kultúrnej oblasti. Prekladal diela H. Ibsena, D. H. Lawrencea a i.

1819 – Acharius, Erick

Acharius, Erick, 10. 10. 1757 Gefle, dnes Gävle – 14. 8. 1819 Vadstena — švédsky lekár a botanik, zakladateľ lichenológie. Žiak C. Linného, profesor botaniky. Lichenizované huby (lišajníky) vytriedil ako samostatnú skupinu rastlín, podrobne študoval ich vonkajšiu stavbu, vypracoval ich morfologickú terminológiu, kde zaviedol pojmy thallus, podécium, apotécium, peritécium, sorédium a cyfela, opísal veľa nových druhov, najmä európskych. Jeho práce Opis lišajníkov (Lichenographiae, 1798), Všeobecný opis lišajníkov (Lichenographia universalis, 1810) a Synopsis methodica Lichenum (1814) sa stali základom vedeckého výskumu lichenizovaných húb.

1993 – Adamíra, Jiří

Adamíra, Jiří, 2. 4. 1926 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 14. 8. 1993 Praha — český herec. Od 1945 účinkoval v divadlách v Prahe, Zlíne a Ostrave, 1962 – 90 v Realistickom divadle Z. Nejedlého (dnes Švandovo divadlo na Smíchově), 1990 – 93 v Národnom divadle v Prahe. Jeho herectvo sa vyznačovalo psychologickým prienikom, úspornosťou výrazu a pôsobivou dramatickosťou v postavách klasického (Richard III., W. Shakespeare, 1962; Hamlet, W. Shakespeare, 1975) i moderného (John Buchanan, T. Williams: Léto a dým, 1965; Chance Wayne, T. Williams: Sladké ptáče mládí, 1970) repertoáru. Šarm a nadhľad uplatnil v komédiách (Higgins, G. B. Shaw: Pygmalión, 1974), v Národnom divadle vynikol najmä ako charakterový herec (Serebriakov, A. P. Čechov: Strýček Váňa, 1990; Šaman, J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991; Továrník Werle, H. Ibsen: Divoká kachna, 1993). Uplatnil sa aj vo filme (Příběh lásky a cti, 1977; Božská Ema, 1979; Kadeř královny Bereniké, 1993) a v televíznych seriáloch (Byl jednou jeden dům, 1974; Panoptikum města pražského, 1987).

1876 – Aleramová, Sibilla

Aleramová (Aleramo), Sibilla, vlastným menom Rina Facciová (Faccio), 14. 8. 1876 Alessandria – 13. 1. 1960 Rím — talianska spisovateľka. V dielach vychádzajúcich z lyrizmu a poetizmu spracúvala autobiografické prvky (od svojho nepokojného ľúbostného života až po sociálnu zaangažovanosť komunistickej aktivistky na programe kultúrneho povznesenia nižších vrstiev). Autorka feministického románu Žena (Una donna, 1906; slov. 1981); aj ďalšie diela sa vyznačujú napätým lyrizmom pochádzajúcim z protirečenia medzi sociálnou zaangažovanosťou a individualistickým a autobiografickým momentom: Prechod (Il passaggio, 1919), Milujem, teda som (Amo, dunque sono, 1927), Príležitostné radosti (Gioie d’occasione, 1930), Korbáčik (Il frustino, 1932), Malá medvedica (Orsa minore, 1938), Z môjho denníka 1940 – 1944 (Dal mio diario 1940 – 1944, 1945), Svet dospieva (Il mondo è adolescente, 1949).

1742 – Allardová, Marie

Allardová [alár-] (Allard), Marie, 14. 8. 1742 Marseille – 14. 1. 1802 Paríž — francúzska tanečnica, sólistka parížskej Opery. Debutovala 1761 v opere Zaïs J.-P. Rameaua, o. i. účinkovala v balete Les petit riens (1778, na hudbu W. A. Mozarta). Matka Augusta Vestrisa.

1907 – Ananiev, Boris Gerasimovič

Ananiev, Boris Gerasimovič, 14. 8. 1907 Vladikavkaz – 18. 5. 1972 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský psychológ, zakladateľ leningradskej psychologickej školy, z ktorej vyšli viacerí poprední ruskí psychológovia, napr. B. F. Lomov, Alexej Alexandrovič Bodaľov (*1923, †2014), Jekaterina Vasilievna Šorochovová (Šorochova, *1922, †2002). Empiricky a experimentálne skúmal psychológiu pociťovania, individuálne rozdiely a psychológiu dospelých. Prispel k chápaniu psychológie ako vedy o človeku.

1971 – Battaglia, Salvatore

Battaglia [-lia], Salvatore, 4. 6. 1904 Catania – 14. 8. 1971 Neapol — taliansky literárny kritik a filológ, univerzitný profesor. Zostavovateľ kritického vydania diela G. Boccaccia (Filocolo, Teseida). Dielo: Lyrické schémy v Boccacciovom umení (Schemi lirici nell'arte del Boccaccio, 1935), Stredoveké literárne vedomie (La coscienza letteraria del medioevo, 1965), Mýtografia postavy (Mitografia del personaggio, 1968).

1876 – Belić, Aleksandar

Belić [-lič], Aleksandar, 14. 8. 1876 Belehrad – 26. 2. 1960 tamže — srbský lingvista, univerzitný profesor. Počas 1. svetovej vojny pracoval v Petrohrade na projekte zjednotenia Juhoslávie. Od 1919 pôsobil ako profesor na Belehradskej univerzite. Člen Srbskej akadémie vied a umení (od 1937 až do smrti jej predseda). R. 1947 založil a až do smrti viedol Ústav pre srbochorvátsky jazyk.

Dielo: Dialekty východného a južného Srbska (Dijalekti Istočne i južne Srbije, 1905), Pravopis srbochorvátskeho spisovného jazyka (Pravopis srpskohrvatskog književnog jezika, 1923), O jazykovej povahe a jazykovom vývine (O jezičnoj prirodi i jezičkoj razvitku, 1941), Podiel sv. Savu na zrode nášho pravopisu (Učešće sv. Save u stvaranju naše ortografije, 1936), Vuk a Daničić (Vuk i Daničić, 1947), Vukov zápas (Vukova borba, 1948).

Čestný člen viacerých akadémií vied slovanských národov (o. i. aj slovenskej), ako aj dánskej akadémie; Dr. h. c. Karlovej univerzity aj univerzít v Glasgowe a Moskve.

1998 – Halmoš, Juraj

Halmoš, Juraj, 29. 11. 1913 Budapešť – 14. 8. 1998 Bratislava — slovenský lekár, stomatochirurg. R. 1937 – 44 lekár v Bratislave, Trebišove a Ružomberku, 1945 – 47 vedúci oddelenia na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave, 1948 – 50 lekár chirurgického oddelenia I. stomatologickej kliniky Lekárskej fakulty KU v Prahe, 1950 – 52 lekár I. chirurgickej kliniky a Kliniky plastickej a rekonštrukčnej chirurgie, 1952 – 59 primár oddelenia pre ústnu a čeľustnú chirurgiu Fakultnej nemocnice, od 1959 pedagóg Lekárskej fakulty UK, 1966 – 82 vedúci Katedry chirurgickej stomatológie, zakladateľ a 1967 – 82 prednosta II. stomatologickej kliniky v Bratislave, od 1983 na dôchodku; 1968 DrSc., 1969 profesor. Účastník SNP, lekár v povstaleckej nemocnici v Korytnici a v partizánskej jednotke. Zakladateľ maxilofaciálnej chirurgie na Slovensku, depistáže a liečby nádorov, aplikoval moderné metódy liečenia čeľustných anomálií a traumatológie čeľustí. Autor a spoluautor viac ako 80 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc a učebných textov, diel Traumatológia maxilofaciálnej kostry (1956), Dentoalveolárna chirurgia (1965), Stomatochirurgia (1976), Traumatológia čeľustí a tváre (1983), autor 8 vedecko-didaktických filmov. Predseda stomatochirurgickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti. Nositeľ viacerých ocenení, 1948 a 1964 vyznamenaný Radom SNP.

1926 – Hanáková, Oľga

Hanáková, Oľga, 14. 8. 1926 Bánovce nad Bebravou – 29. 5. 1990 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán). Spev študovala na konzervatóriu v Bratislave u A. Flögla a A. Korínskej (absolvovala 1947). R. 1947 – 87 sólistka Opery SND v Bratislave. Stvárnila úlohy európskych (vrátane slovenských a českých) autorov od baroka po modernu, v ktorých skĺbila umeleckú intuíciu, výnimočný spevácky prejav (aj v sopránových úlohách) a herecké majstrovstvo. Vynikajúca predstaviteľka postáv opier E. Suchoňa (Zimoňka, Krútňava; Blagota, Svätopluk), L. Holoubka (Božena, Rodina), B. Urbanca (Telva, Pani úsvitu; Rozália, Tanec nad plačom) a J. Cikkera (Pepita, Rozsudok). Ako koncertná speváčka účinkovala so Slovenskou filharmóniou i s rozhlasovým orchestrom (L. van Beethoven: 9. symfónia, Missa solemnis; A. Dvořák i W. A. Mozart: Rekviem a i.).

1914 – Hartling, Poul

Hartling, Poul, 14. 8. 1914 Kodaň – 30. 4. 2000 tamže — dánsky diplomat a politik. Pôvodne teológ. R. 1957 – 60 a 1964 – 77 poslanec Folketingu, od 1965 predseda Liberálnej strany (Venstre). R. 1968 – 71 minister zahraničných vecí, 1973 – 75 predseda vlády. R. 1978 – 85 vysoký komisár OSN pre utečencov.

1951 – Hearst, William Randolph

Hearst [hérst], William Randolph, 29. 4. 1863 San Francisco – 14. 8. 1951 Beverly Hills, Kalifornia, USA — americký magnát, zakladateľ žltej tlače. R. 1895 kúpil denník The New York Morning Journal (1882 – 1901), ktorý nevyberavo súťažil s novinami New York World vydávanými J. Pulitzerom. Hearst v novinárskej práci využíval senzácie, vymyslené udalosti, veľké titulky štylizované ako výkriky, množstvo obrázkov a kreslených seriálov; noviny zneužíval na osobné politické ambície. Ultrapravicovú politiku, v ktorej nechýbali sympatie k nemeckému fašizmu, zahmlieval heslami o boji proti spoločenskej nespravodlivosti. R. 1935 vlastnil 26 denníkov, ktoré vychádzali v náklade asi 5 mil. kusov (13,6 % z celkového nákladu denníkov v USA), pričom nedeľné vydania mali náklad takmer 7 mil. kusov. Zakladateľ mediálneho impéria Hearst Corporation (dnes Hearst Communication Inc., skrátene Hearst).

1841 – Herbart, Johann Friedrich

Herbart, Johann Friedrich, 4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen — nemecký filozof a pedagóg. R. 1797 – 1800 súkromný vychovávateľ v Berne, kde sa zoznámil s J. H. Pestalozzim, ktorý ovplyvnil jeho pedagogické myslenie. Od 1805 profesor filozofie na univerzite v Göttingene, od 1809 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1833 sa vrátil do Göttingenu. Počas pôsobenia v Königsbergu založil pedagogický seminár s pokusnou školou a internátom, kde žil so svojimi chovancami a v praxi overoval svoje pedagogické teórie. Nadviazal na Kantovu filozofiu a psychológiu a systém pedagogiky ako vedy založil na základoch týchto vied. Zastával názor, že duša a jej predstavy patria do sveta tzv. reálov, tie neustále menia svoje vzájomné vzťahy, ktoré je možné skúmať. Svoje pedagogické názory budoval na psychologickom (→ asocianizmus) a etickom základe. Z etiky odvodil najvyšší cieľ výchovy – cnosť, ku ktorej sa človek približuje osvojením si mravných (praktických) ideí: idey vnútornej slobody, dokonalosti, žičlivosti (lásky), práva a spravodlivosti (odplaty). Z psychológie čerpal pri formulácii vyučovacích metód, ktoré rozdelil do troch kategórií: vláda (Regierung; kým sa dieťa vychováva, treba ho aj ovládať, t. j. musí byť podriadené určitému vonkajšiemu nátlaku), vyučovanie (Unterricht; prostriedok mravnej výchovy) a výchova (Zucht; cieľ výchovy). Za hlavné prostriedky vlády považoval autoritu a lásku, ktoré sa v určitých situáciách musia prejavovať aj prísnosťou, vyučovanie sa má zameriavať na budúcnosť a aby sa dosiahli primerané výsledky, musí byť výchovné. Podľa Herbarta má proces vyučovania štyri formálne stupne: jasnosť (Klarheit) – pokojné vhĺbenie sa, keď dochádza k jasnému chápaniu jednotlivostí; asociácia (Assoziation) pokročilé vhĺbenie sa, spájanie nových predstáv s predstavami získanými skôr; systém (System) – pokojné ujasnenie, jednotlivý objekt sa včlení do celku, kde dostáva určité miesto a hodnotu; metóda (Methode) – pokročilé ujasnenie, od systematického prehľadu sa pristúpi k precvičovaniu a aplikácii. Tieto formálne stupne prepracovali Herbartovi nasledovníci a stali sa záväznou schémou pri vyučovaní všetkých predmetov, pričom sa mechanicky uplatňovali na každej hodine (→ herbartizmus). Autor prác Všeobecná pedagogika odvodená z cieľov výchovy (Allgemeine Pädagogik aus dem Zweck der Erziehung abgeleitet, 1806) a Psychológia ako veda (Psychologie als Wissenschaft, 1824 – 25).

2016 – Hermélyová, Gabriela

Hermélyová, Gabriela, 10. 6. 1932 Košice – 14. 8. 2016 Bratislava — slovenská speváčka. Od 1951 nahrávala v košickom rozhlase so skupinou Gejzu Toperczera, od 1954 žila v Bratislave, od 1958 členka Tatra revue, od 1959 vystupovala v niekoľkých štátoch Európy. Mala prirodzene zastretý zamatový hlas a výrazné swingové i džezové rytmické cítenie. Úspešné hity: Môj manžel, Skryl sa mesiac za obláčik, Ty nie si môj typ, V neskorých hodinách. V 80. rokoch 20. stor. pripravila pre Československý rozhlas (dnes RTVS) v Bratislave viacdielny hudobno-slovný seriál O hudbe svojich rovesníkov a od 2000 spomienkový rozhlasový cyklus Kronika populárnej hudby.

1975 – Hirner, Teodor

Hirner, Teodor, 20. 4. 1910 Smolenice, okres Trnava – 14. 8. 1975 Bratislava — slovenský pedagóg, dirigent a skladateľ. R. 1932 – 38 študoval hru na organe na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave u Antonína Ledvinu (*1880, †1947), 1939 absolvoval Pedagogickú akadémiu, 1945 – 48 študoval hudobnú vedu na Karlovej univerzite v Prahe a paralelne kompozíciu na konzervatóriu u J. Řídkeho. R. 1932 – 39 pôsobil ako učiteľ a dirigent zboru v Pezinku, 1939 – 49 ako vojenský kapelník, 1949 – 54 vedúci oddelenia ľudovej hudby v rozhlase v Košiciach, potom v Bratislave, 1955 – 60 tajomník Zväzu skladateľov v Bratislave, od 1961 riaditeľ konzervatória v Košiciach. Uplatnil sa ako zberateľ a upravovateľ (aj montáže) najmä východoslovenských ľudových piesní (spevníky Vojaci spievajú a Slovenské ľudové pochodové piesne), autor politicky angažovaných piesní a kantát. Tvoril aj inštrumentálnu hudbu (Duklianska poéma — spracovaná aj scénicky ako súčasť pôvodného slovenského baletu Pieseň o živote, ŠDK, 1975; Malokarpatská predohra, Serenáda pre sláčikový orchester, suity pre rôzne obsadenia, dychové kvinteto, dve sláčikové kvartetá a i.). Autor informatívnych a kritických článkov o hudbe. Trvalejší dosah má jeho pedagogické pôsobenie.

1889 – Jeremiáš, Jaroslav

Jeremiáš, Jaroslav, 14. 8. 1889 Písek – 16. 1. 1919 České Budějovice — český skladateľ a klavirista, brat O. Jeremiáša. R. 1906 – 10 študoval hru na klavíri a kompozíciu na pražskom konzervatóriu, 1909 – 10 absolvoval majstrovský kurz kompozície u V. Nováka. Vo svojich skladbách vychádzal z tvorby B. Smetanu, v harmónii a inštrumentácii ho ovplyvnil R. Wagner. Autor opery Starý král (1912), komorných a vokálnych skladieb, najvýznamnejšie je oratórium Mistr Jan Hus (1915).

1959 – Johnson, Earvin

Johnson [džon-], Earvin, prezývaný Magic Johnson, 14. 8. 1959 Lansing, Michigan — americký basketbalista. R. 1979 – 91 a 1996 hráč klubu Los Angeles Lakers, s ktorým získal 5 majstrovských titulov Národnej basketbalovej asociácie (NBA; 1980, 1982, 1985, 1987, 1988). R. 1992 člen amerického basketbalového tímu, ktorý získal na letných olympijských hrách v Barcelone zlatú medailu.

1927 – Kákoš, Ján

Kákoš, Ján, 14. 8. 1927 Nitra – 11. 9. 1996 Bratislava — slovenský dramatik a režisér, otec Martina Kákoša. R. 1948 – 49 pôsobil ako asistent réžie v bratislavskej pobočke Československého štátneho filmu, 1949 – 50 režisér v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, 1952 – 54 dramaturg a umelecký šéf Mládežníckeho súboru Národného divadla (1953 – 54 pod názvom Nová scéna mladého diváka, dnes Nová scéna), 1954 – 70 riaditeľ Novej scény (1954 – 60 pod názvom Nová scéna, činohra pre mládež) v Bratislave. R. 1970 – 87 riaditeľ SND, 1987 – 96 kustód historických fondov Národného divadelného centra (dnes Divadelný ústav) v Bratislave; 1978 – 90 predseda Zväzu československých dramatických umelcov. Spočiatku režíroval inscenácie pre deti a mládež, nedostatok vhodných textov ho motivoval k vlastnej autorskej tvorbe (Za šťastím do sveta, 1949; Včielka Bzučalka, 1953; a i.), ako aj k dramatizáciám prozaických diel, napr. románu M. Kukučína Mladé letá (1955) i rozprávok J. C. Hronského Budkáčik a Dubkáčik (bábková hra, 1966; uvedená i ako televízny seriál, 1968; spoluautor) a O troch krásach sveta (bábková hra, 1967).

Autor viacerých rozhlasových hier pre dospelých a pre mládež, často poznačených schematizujúcim prístupom ku skutočnosti, napr. Chlapec z Gori o mladosti J. V. Stalina (1949) a Buď pripravený (1952), úspešných rozhlasových hier pre dospelých Clown (1960; predloha filmu Trio Angelos, 1963, réžia S. Barabáš), Mohérový pléd (1966; uvedená aj ako divadelná hra, 1967), Pavučina (1972) a i., ako aj divadelných hier, napr. Na každej ceste križovatka (1963) a Dom pre najmladšieho syna (1974), ktorý sa stal predlohou úspešného televízneho filmu Demeterovci (1976, réžia K. Spišák), a televíznych scenárov.

1874 – Kámil, Mustafá

Kámil, Mustafá, aj Mustafá Kámil Paša, 14. 8. 1874 Káhira – 12. 2. 1908 tamže — egyptský právnik, novinár a národný aktivista. Študoval na francúzskej právnej škole v Káhire a na univerzite v Toulouse. Po návrate do Káhiry sa stal zakladajúcim členom skupiny odporcov britského koloniálneho režimu v Egypte a Sudáne. R. 1900 založil noviny Al-Livá (Znamenie, resp. Vlajka), do ktorých aj pravidelne prispieval. V článkoch, ktorými o. i. prispel k rozvoju moderného spisovného arabského jazyka, sa prejavoval ako silný vlastenec, vystupoval proti britskej okupácii, žiadal zavedenie ústavy a vznik parlamentu a zasadzoval sa za otvorenie egyptskej univerzity. V úsilí dosiahnuť autonómiu Egypta podporoval egyptského vicekráľa (chedíva) Abbása II. Hilmího (*1874, †1944, vládol 1892 – 1914), zároveň sa v boji proti britskej nadvláde usiloval získať pomoc Francúzska a Osmanskej ríše. Po tzv. Denšavajskom incidente (1906; britskí dôstojníci zabili počas poľovačky ženu z dediny Denšavaj, čo vyvolalo zrážky medzi egyptským obyvateľstvom a britskými vojakmi; dôsledkom bola poprava 4 dedinčanov) sa stal jednou z vedúcich osobností protikoloniálnej opozície v Egypte. Krátko pred smrťou založil Národnú stranu (Hizb al-Vataní, 1907) a stal sa jej prvým predsedom.

Jeden z Kámilových prejavov inšpiroval egyptského básnika Muhammada Júnísa al-Kádího (*1888, †1969) na napísanie národne ladenej piesne Moja vlasť (Biládí), ktorá sa po zhudobnení Sajjidom Darvíšom (*1892, †1923) stala 1979 egyptskou národnou hymnou.

2016 – Kant, Hermann

Kant, Hermann, 14. 6. 1926 Hamburg – 14. 8. 2016 Neustrelitz — nemecký spisovateľ. Počas 2. svet. vojny sa ako vojak dostal do poľského zajatia, 1952 maturoval na robotníckej prípravke v Greifswalde, 1952 – 56 študoval germanistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne, od 1959 pracoval ako redaktor v časopise Neue Deutsche Literatur, 1978 – 89 prezident Združenia autorov NDR, od 1964 člen PEN klubu (1967 – 82 člen predsedníctva), 1986 – 89 člen ÚV Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED). V dielach zobrazil vojnový a povojnový život v NDR, pričom spojil vlastné skúsenosti s historickými udalosťami, využíval formu prelínania časových rovín, humor, iróniu a autobiografické skúsenosti. Debutoval zbierkou poviedok Kúsok južného mora (Ein bißchen Südsee, 1962). Úspech získal románmi Aula (Die Aula, 1965; zdramatizovaný 1967; slov. 1975) o študentoch robotníckej prípravky v povojnovej NDR, Tiráž (Das Impressum, 1972; slov. 1979) a Pobyt (Der Aufenthalt, 1977; slov. 1982; sfilmovaný 1983, réžia Frank Beyer) o nemeckom vojakovi v poľskom zajatí. Autor románov Kormorán (Kormoran, 1994), Okarína (Okarina, 2002), Kino (Kino, 2005) a Identifikačná známka (Kennung, 2010) i publicistických prác Medzi dokumentmi. Publicistika 1957 – 80 (Zu den Unterlagen. Publizistik 1957 – 80, 1981) a Vec a veci (Die Sache und die Sachen, 2007).

1929 – Kodoň, Milan

Kodoň, Milan, 14. 8. 1929 Trenčín – 5. 11. 2001 Bratislava — slovenský architekt, urbanista. Od 1952 pôsobil na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT (dnes Fakulta architektúry STU) v Bratislave, kde sa venoval predovšetkým problematike tvorby krajinného prostredia. Priekopník rozvoja teórie a techniky krajinárskej kresby. Autor početných krajinárskych štúdií i realizovaných projektov, známa je najmä rekonštrukcia areálu Pamätníka SNP na Jankovom vŕšku (1974) v Strážovských vrchoch v katastri obce Uhrovec. Spoluautor vysokoškolských učebníc Tvorba krajiny (1981) a Parkové a sadové úpravy (1984). R. 1974 prvý predseda Československej asociácie Medzinárodnej federácie krajinných architektov (IFLA).