Výročia

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2003 – Beňačka, Stanislav

Beňačka, Stanislav, 12. 4. 1930 Rybany, okres Bánovce nad Bebravou – 14. 7. 2003 tamtiež — slovenský spevák (bas). R. 1957 absolvoval spev na VŠMU v Bratislave u A. Korínskej. R. 1950 – 57 člen zboru v SĽUK-u, 1957 – 91 sólista Opery SND v Bratislave. Vytvoril rad charakterových basových postáv v domácom a svetovom repertoári ako Paloucký (Hubička), Masetto (Don Giovanni), Faraón (Aida), Tomasso (Nížina), Zuniga (Carmen) a i., ale aj postavy s komickým nádychom ako Benoit (Bohéma), Talpa (Plášť) a i.

1302 – Cimabue

Cimabue [či-], vlastným menom Cenni (Bencivienne) di Pepo, okolo 1240 Florencia – pred 14. 7. 1302 Pisa — taliansky maliar a mozaikár. Maľoval fresky, oltárne obrazy a závesné krucifixy, vytváral aj mozaiky. Nezachovalo sa ani jedno ním signované dielo (väčšina diel mu je pripísaná).

Jeho najvýznamnejším dielom sú fresky v Bazilike sv. Františka z Assisi v Assisi. Freskové cykly vo svätyni a v transepte horného kostola sa zachovali v zlom stave. Vznikli pravdepodobne v období 1277 – 80 (podľa iných názorov 1288 – 92), keď bol Cimabue jedným z hlavných pápežských umelcov (spolu s P. Cavallinim). Fresky vo svätyni zobrazujú výjavy zo života Panny Márie (kompozície, ktoré sa týmto spôsobom zachovali, prevzal Duccio di Buoninsegna v retábule Maestà, ktoré namaľoval 1311 pre dóm v Siene; je pravdepodobné, že Duccio di Buoninsegna s Cimabuem okolo 1280 spolupracoval). Fresky v transepte predstavujú portréty evanjelistov so zobrazeniami krajín (Ázia, Judea, Grécko, Itália), apokalypsu, ukrižovanie a výjavy zo života apoštolov. Okrem iného sa tam na obraze sv. Marka nachádza zobrazenie Ríma. V dolnom kostole namaľoval fresku Panna Mária s Ježiškom a sv. Františkom (premaľovaná v 15. a 19. stor.). V týchto dielach štýlovo vyšiel zo súdobého byzantského dvorského umenia obdobia palaiologovskej renesancie (charakteristické je obnovou neskoroantických maliarskych techník), ktoré preniesol do gotickej architektúry francúzskeho pôvodu, nadviazal aj na umenie N. Pisana (napr. frontálna perspektíva) a rímske antické umenie. Invenčne v nich uplatnil aj iluzionistické motívy (→ iluzionizmus), ktoré boli často kopírované v umení 14. stor. (napr. plasticky do priestoru vystupujúca rímsa). V rokoch 1301 – 02 je jeho pôsobenie doložené v Pise, kde v apside katedrály vytvoril mozaiku sv. Jána. Koncom 13. stor. sa pravdepodobne podieľal aj na mozaikách v baptistériu vo Florencii.

K jeho najvýznamnejším zachovaným tabuľovým maľbám (oltárne obrazy a krucifixy) patrí monumentálny Krucifix z kostola Santa Croce vo Florencii (okolo 1285; telo Ježiša Krista je skonštruované na základe antických princípov schémy tzv. homo quadratus, ktorý definoval Vitruvius) a Tróniaca Madona s dieťaťom (Maestà), ktorú namaľoval pre kostol Santa Trinita vo Florencii okolo 1260 – 80 (dnes Galleria degli Uffizi). Jeho Krucifix v kostole Santa Croce sa stal kánonickým typom krucifixu, bol často napodobňovaný v Toskánsku počas 14. stor.

V jeho tvorbe sa prejavilo a spojilo viacero vplyvov. Prevláda v nej znalosť byzantského umenia palaiologovskej renesancie. Od väčšiny súdobých maliarov ho však odlišuje záujem o zachytenie priestoru (vplyv tvorby N. Pisana) a perspektívy, snaha o realistické zachytenie postáv, charakteristické je i štúdium antických rímskych spôsobov stvárnenia drapérie. Významným spôsobom ovplyvnil Duccia di Buoninsegnu aj Giotta (podľa legendy, ktorú zaznamenal L. Ghiberti, bol jeho žiakom) i súdobé maliarstvo vo Florencii, v Toskánsku a pravdepodobne aj v Ríme.

1958 – Fajsal II.

Fajsal II., ibn Ghází al-Hášimí, 2. 5. 1935 Bagdad – 14. 7. 1958 tamže — posledný iracký kráľ. Od 1939 ho zastupoval regent princ Abd al-Iláh. Oficiálne nastúpil na trón 1953, zvrhnutý pučom generála Abdalkaríma Kásima v júli 1958 a popravený.

1657 – Gembicki, Piotr

Gembicki, Piotr, 10. 10. 1585 – 14. 7. 1657 Krakov — poľský politik. R. 1638 – 43 kancelár poľského kráľovstva, 1642 – 57 krakovský biskup. Reprezentant prorakúskeho krídla, v súperení s J. Ossolińským bol donútený vzdať sa hodnosti kancelára. R. 1651 potlačil povstanie A. L. Kostku-Napierskeho. Podporovateľ umenia.

2011 – Ioseliani, Otia

Ioseliani [jo-], Otia, 16. 6. 1930 Gvištibi, západné Gruzínsko – 14. 7. 2011 Cchaltubo — gruzínsky spisovateľ a scenárista. V prvom diele, v zbierke poviedok Susedia (Karis mezoblebi, 1957), sa zameral na medziľudské vzťahy a morálne hodnoty. Autor románov Padanie hviezd (Varskvlavthcvena, 1962) a Čierna a biela rieka (Šavi da thethri mdinare, 1975) s vojnovou a Bola raz jedna žena (Lqo erthi khali, 1970) s morálno-etickou tematikou, divadelných hier, ktoré mali úspech aj za hranicami Gruzínska, Človek sa rodí jedenkrát (Adamiani erthchel ibadeba) a Skôr než sa rebrinák prevráti (Sanam uremi gadabrundeba), zbierok pre deti Za deviatimi horami (Cchra mtas ikhith, 1969) a Dačiho rozprávky (Dačis zghaprebi, 1973), ako aj filmových scenárov Rýchlik (Čkhari matarebeli, 1960) a Skoro príde jar (Male gazaphchuli mova, 1967). Niektoré jeho poviedky a divadelné hry boli preložené do viacerých jazykov.

1298 – Jakub z Voragine

Jakub z Voragine, sv., aj Iacobus de Voragine, Giacomo da Varazze, medzi 1226 – 30 Varago, dnes Varazze, provincia Savona – 13. alebo 14. 7. 1298 Janov — stredoveký latinský spisovateľ. Asi 1244 vstúpil do dominikánskeho rádu, 1267 – 77 a 1281 – 86 provinciál v Lombardii, od 1292 arcibiskup v Janove. Počas konfliktu medzi guelfmi a ghibellinmi sa vyznamenal ako zmierovateľ znepriatelených janovských rodov Marscaratovcov (ghibellini) a Rampinovcov (guelfovia). V latinčine napísal okolo 700 kázní, ktoré sú obsiahnuté v zbierkach K evanjeliám (Super evangelia; aj názov Kázne k evanjeliám, Sermones super evangelia) a Mariánska zbierka (Mariale; aj názov Mariánske kázne, Liber Marialis), niekoľko hymnov, ako aj Kroniku mesta Janov (Chronica de civitate Ianuense; aj názov Janovská kronika, Chronicon Januense) opisujúcu históriu Janova od jeho založenia po 1297. Jeho najvýznamnejším dielom je zbierka takmer 200 legiend, resp. príbehov o svätcoch a sviatkoch Legenda aurea (1260 – 67). R. 1816 blahorečený.

2012 – Jernberg, Sixten

Jernberg, (Edy) Sixten, 6. 2. 1929 Lima, dnes súčasť obce Malung-Sälen, provincia Dalarna – 14. 7. 2012 Mora, provincia Dalarna — švédsky bežec na lyžiach. Olympijský víťaz zo zimných olympijských hier 1956 v behu na 50 km, 1960 (30 km) a 1964 (50 km a štafeta 4 x 10 km). Majster sveta 1958 a 1962 (50 km a štafeta 4 x 10 km).

1894 – Kámen, František

Kámen, František, 14. 7. 1894 Mladotice, okres Plzeň-sever – 9. 11. 1971 Praha — český strojársky odborník. R. 1920 ukončil štúdium na Strojníckej fakulte ČVUT v Prahe, od 1923 pracoval v spoločnosti ČKD, 1946 – 48 riaditeľ ČKD v Prahe-Libni, 1948 – 50 vedúci sektora výstavby strojárskych závodov na Slovensku, Oblasť riaditeľstva pre strojárstvo, 1950 – 52 oblastný riaditeľ Kovprojektu. Zároveň 1938 – 60 absolvoval študijné cesty a pracovné pobyty v zahraničí (Rakúsko a Švajčiarsko). R. 1952 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU) v Bratislave, 1952 – 57 na Vysokej škole technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1952 – 55 jej prvý rektor, zároveň 1952 – 54 vedúci Katedry všeobecného strojárstva na Fakulte ťažkého strojárstva). R. 1957 – 65 pôsobil na Vysokej škole strojníckej a textilnej v Liberci (1960 – 63 prodekan); 1953 prof. Zaoberal sa výskumom parných kotlov a spaľovacích zariadení, propagátor výstavby prvých teplární v Československu. Podieľal sa na výstavbe strojárskych závodov (ťažké strojárstvo) na Slovensku, kde sa zaslúžil o zavádzanie progresívnych technológií a strojov. Autor vysokoškolských učebníc Všeobecné strojníctvo (1953), Parné generátory (1954) a Potrubia (1955) i jedného patentovaného vynálezu.

1766 – Kaňka, František Maximilián

Kaňka, František Maximilián, aj Franz Maximilian, Ganka, Kanka, Khanka, pokrstený 19. 8. 1674 Praha – 14. 7. 1766 tamže — český barokový architekt, predstaviteľ vrcholného baroka. Vyučil sa v Prahe, vo Viedni a v Taliansku. Spočiatku spolupracoval s G. Santinim (Aichlom) a Giovannim Battistom Alliprandim (*asi 1665, †1720), po ich smrti sa podieľal na dokončení niektorých ich stavieb. Ako architekt bol mimoriadne činný a úspešný, navrhol množstvo profánnych i sakrálnych stavieb pre významné šľachtické rody (Valdštejnovci, Černínovci z Chudeníc, Mansfeldovci a i.) i pre rehoľné rády (najmä pre jezuitov). Prispel k udomácneniu baroka v Čechách, niektoré jeho diela predznamenávajú rokoko.

V tvorbe sa priklonil ku klasicizujúcemu smeru barokovej architektúry, výnimočne uplatňoval i prvky barokovej gotiky. Navrhoval aj zámocké záhrady, oltáre, náhrobky a sochy. R. 1709 sa s M. W. Halbaxom a so sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) spolupodieľal na pokuse o založenie prvej Akadémie výtvarných umení v Čechách. K jeho najvýznamnejším dielam patria lovecký zámoček vo Vinoři v Prahe (1718 – 21), bývalý augustiniánsky konvent v Prahe (1716 – 19), dostavba Klementina v Prahe (1719 – 26, Astronomická veža a Zrkadlová kaplnka), úprava Karolina v Prahe (1715 – 18), dostavba zámku Karlova koruna v Chlumci nad Cidlinou (1721 – 23, podľa projektu G. Santiniho), Kostol sv. Jána Nepomuckého v Kutnej Hore (od 1734), viaceré paláce a obytné nájomné domy na Hradčanoch a na Malej Strane v Prahe a i.

1862 – Klimt, Gustav

Klimt, Gustav, 14. 7. 1862 Baumgarten, dnes súčasť Viedne – 6. 2. 1918 Viedeň — rakúsky maliar a kresliar. Jeden z najvýznamnejších maliarov 20. stor.

R. 1873 – 83 študoval na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni. V ranej tvorbe spolu s bratom, maliarom Ernestom Klimtom (*1864, †1892), a maliarom Franzom von Matsch (*1861, †1942) vytvoril množstvo dekoratívnych malieb vo významných verejných budovách (napr. v Národnom divadle v Bukurešti, 1885; v divadle v Karlových Varoch, 1886; v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni, 1891). Tieto diela, ktoré vychádzali zo súdobého akademizmu, boli veľmi dobre prijaté verejnosťou a získali mu značnú popularitu.

R. 1894 bol spolu s F. von Matschom poverený maliarskou výzdobou auly Viedenskej univerzity, na ktorej pracoval nasledujúcich 10 rokov (Filozofia, 1899 – 1907; Medicína, 1900 – 01; Právo, 1903 – 07; všetky zničené 1944). V tomto období sa oboznámil so súdobým európskym avantgardným umením, najmä so symbolizmom a secesiou, čo prinieslo radikálnu zmenu jeho štýlu. Ovplyvnili ho F. Khnopff, A. Beardsley a J. Toorop, byzantské a mykénske umenie, impresionizmus i symbolizmus, v neskoršej tvorbe aj japonské a orientálne umenie.

Jeden z hlavných predstaviteľov secesie, 1897 spoluzakladateľ a prvý prezident hnutia Viedenská secesia. Jeho diela pre Viedenskú univerzitu (v novom, secesnom dekoratívnom štýle) vzbudili veľký odpor verejnosti i umeleckej kritiky (pre obscénnosť a pornografiu) a nikdy neboli osadené. K významným Klimtovým monumentálnym dekoratívnym dielam patria Beethovenov vlys (1902) určený pre 14. výstavu Viedenskej secesie, koncipovaný ako pocta M. Klingerovi a mozaika kombinovaná s maľbou v sídle Palais Stoclet v Bruseli, ktorý navrhol J. Hoffmann (1905 – 11). Vytvoril aj množstvo portrétov príslušníkov bohatej viedenskej buržoázie (Margaret Stonborough-Wittgenstein, 1905; Adele Bloch-Bauer, 1907; Mäda Gertrude Primavesi, 1912).

Hlavnými témami jeho diel boli osudová žena (femme fatale) a ženská sexualita, ktoré zobrazoval v naratívne alegorických dielach s uplatnením bohatstva geometrických dekoratívnych motívov kombinovaných s naturalisticky poňatými ľudskými postavami (Vodné hady, 1904 – 07; Bozk, 1907 – 08; Život a smrť, 1908 – 1915; Panna, 1912 – 13). Vo svojich dielach často využíval zlato. V neskoršej tvorbe maľoval najmä portréty a krajiny (Aleja v parku zámku Kammer, 1912). Bol aj vynikajúcim kresliarom, jeho kresby sa vyznačujú intenzitou a rafinovanosťou línií. Navrhoval aj šperky a textílie, niektoré z nich boli realizované vo Wiener Werkstätte.