Výročia

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1983 – Abramov, Fiodor Alexandrovič

Abramov, Fiodor (Alexandrovič), 29. 2. 1920 Verkola, Archangeľská oblasť – 14. 5. 1983 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský spisovateľ a literárny vedec. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. V roku 1941 vstúpil ako dobrovoľník do domobrany (bol ťažko ranený), 1948 ukončil štúdium na Leningradskej štátnej univerzite (dnes Petrohradská štátna univerzita), 1951 – 60 tam pôsobil ako vedúci Katedry sovietskej literatúry.

Predstaviteľ dedinskej prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom strohých realistických prostriedkov zobrazil hornatú oblasť ruského severu v okolí rieky Pinega. Jeho postavy si ctia patriarchálne tradície a základné ľudské hodnoty prameniace z tvrdého života naplneného prácou, zvádzajú boj o existenciu a lepšiu budúcnosť. V debute Bratia a sestry (Bratia i siostry, 1958), ktorý sa stal prvou časťou románovej tetralógie Priaslinovci (Priasliny, 1958 – 1974; slov. 1979), zachytil dramatické a tragické osudy ruského severského vidieka vo vojnových a v povojnových rokoch. Ďalšie časti vydal pod názvami Dve zimy a tri letá (Dve zimy i tri leta, 1968; slov. 1979), Cesty a rázcestia (Puti-pereputia, 1973; slov. 1979) a Dom (Dom, 1978; slov. 1982). V poviedkach Pelageja (1969) a Aľka (1972) sa zameral na tému vynúteného odchodu obyvateľov dediny do mesta, v poviedkach Bez otca (Bezotcovščina, 1961; slov. 1962) a Drevené kone (Dereviannyje koni, 1970) na vykreslenie spôsobu života severského ruského vidieka.

Autor drámy Jeden boh pre všetkých (Odin bog dľa vsech, 1962), zbierky poviedok Posledná poľovačka (Posledňaja ochota, 1973), zbierky noviel, kratších poviedok a úvah Babileum (Babilej, 1981) a i. Posmrtne vyšli knihy Výlet do minulosti (Poezdka v prošloje, 1989), Kto je on? (Kto on?, 1993), Biely kôň (Belaja lošaď, 1995) a prvé kapitoly románu Čistá kniha (1998 – 2000), ktorý bol plánovaný ako trilógia zobrazujúca historickú skúsenosť sociálnych otrasov v Rusku.

1710 – Adolf Frederik

Adolf Frederik, 14. 5. 1710 zámok Gottorp – 12. 2. 1771 Štokholm — holštajnsko-gottorpský vojvoda, švédsky kráľ (od 1751). Podobne ako jeho predchodca Frederik I. Hesenský bol slabým panovníkom, pokus o štátny prevrat 1756 posilnil moc šľachty. Jeho manželka Luise Ulrike bola sestrou pruského kráľa Fridricha II. Veľkého.

1907 – Ajjúb Chán, Muhammad

Ajjúb Chán, Muhammad, 14. 5. 1907 Rehana, severozápadná India, dnes v provincii Chajbar Paštúnchwá, Pakistan – 19. 4. 1974 pri Islamabade — pakistanský politik, 1958 – 69 prezident. Pôvodne dôstojník indickej armády, po vytvorení nezávislého pakistanského štátu (1947) 1951 – 66 hlavný veliteľ pakistanskej armády, 1954 – 55 minister obrany, 1958 vojenský správca krajiny, zakrátko nekrvavým prevratom prevzal moc a vyhlásil sa za prezidenta (voľbami 1960 a 1965 potvrdený v úrade). Zreorganizoval administratívu, reformami v poľnohospodárstve a podporou priemyslu a zahraničných investícií sa usiloval o oživenie ekonomiky. R. 1960 zaviedol systém tzv. základných demokracií, 1965 viedol s Indiou neúspešný boj o Kašmír, 1969 odstúpil z funkcie.

1983 – Alemán Valdés, Miguel

Alemán Valdés, Miguel, 29. 9. 1902 Sayula – 14. 5. 1983 Mexiko — mexický právnik a politik, prezident (1946 – 52). R. 1936 guvernér štátu Veracruz, 1940 minister vnútra, 1946 ako kandidát Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI) zvíťazil v prezidentských voľbách. Počas jeho vlády došlo k výraznému rozvoju priemyslu.

1840 – Altenstein, Karl

Altenstein [-štajn], Karl, Freiherr von Stein zum Altenstein, 1. 10. 1770 Schalkhausen pri Ansbachu – 14. 5. 1840 Berlín — pruský politik. Spočiatku pôsobil v správe Ansbachu, od 1799 člen generálneho direktória v Berlíne. Ako minister financií (1808 – 10), a najmä kultúry a výučby (1817 – 38) výrazne zasiahol do vývoja pruského štátu. Zaviedol povinnú školskú dochádzku (1825), podporoval rozvoj gymnázií, založil univerzitu v Bonne a pozvaním G. W. F. Hegla, L. Rankeho, J. Liebiga a i. premenil univerzitu v Berlíne na centrum vedeckého života. Odstúpil pre spory o cirkevných otázkach.

1995 – Anfinsen, Christian Boehmer

Anfinsen, Christian Boehmer, 26. 3. 1916 Monessen, Pensylvánia – 14. 5. 1995 Randallstown, Maryland — americký chemik a biochemik. R. 1943 – 50 pôsobil na Harvard Medical School, 1952 – 80 pracoval v Národnom inštitúte zdravia v Bethesde, medzitým 1962 – 63 ako profesor na Harvardovej univerzite. Od 1982 profesor biológie na Johns Hopkins University. Študoval tvorbu a stabilizáciu proteínovej štruktúry, 1961 ako prvý uskutočnil úplnú denaturáciu a renaturáciu bielkoviny (enzýmu ribonukleáza). Za štúdium vzťahu medzi štruktúrou a funkciou bielkovín, osobitne za objavenie vzťahu medzi aminokyselinovou sekvenciou a biologicky aktívnou konformáciou ribonukleázy, dostal 1972 Nobelovu cenu za chémiu.

1930 – Baláž, Gerhard

Baláž, Gerhard, 14. 5. 1930 Panoší Újezd, okres Rakovník, Česko — slovenský jazykovedec, rusista. R. 1953 – 95 pôsobil na Katedre ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1992 – 95 vedúci katedry). Zaoberal sa najmä morfológiou a syntaxou ruského jazyka a teóriou vyučovania ruského jazyka. Autor vysokoškolských učebníc a príručiek z fonetiky a fonológie ruského jazyka, ako aj Krátkej gramatiky ruského jazyka (1967).

1906 – Banda, Hastings Kamuzu

Banda, Hastings Kamuzu, 14. 5. 1906 pri Kasungu – 25. 11. 1997 Johannesburg — malawijský politik, prezident. Pochádzal z etnickej skupiny Čevov (Chewa). Pôvodným povolaním bol lekár, pôsobil v Anglicku a od 1953 v Ghane (Zlaté pobrežie). Protestoval proti vzniku Federácie Rodézie a Ňaska (1953), čím si vyslúžil povesť nacionalistického vodcu v exile. Od 1958 v Ňasku predsedal Africkému kongresu Ňaska (NAC), za politickú činnosť bol väznený. Od 1960 stál na čele Kongresovej strany Malawi (MCP), ktorá priviedla Ňasko k nezávislosti, od 1964 bol predsedom vlády, po vyhlásení Malawijskej republiky od 1966 prezidentom (od 1971 doživotným). Jeho autokratickú 30-ročnú vládu (systém jednej politickej strany, zneužívanie moci, korupcia, nedodržiavanie ľudských práv) ukončili v roku 1994 prvé demokratické parlamentné a prezidentské voľby za účasti viacerých politických strán. V januári 1995 bol zatknutý a uväznený za vraždy členov parlamentu a vlády začiatkom 80. rokov 20. stor.

1959 – Bechet, Sidney

Bechet [bíčt], Sidney, 14. 5. 1897 New Orleans – 14. 5. 1959 Garches — americký černošský klarinetista, od 1921 jeden z najlepších hráčov na sopránovom saxofóne. Spoluúčinkoval s poprednými skupinami a orchestrami (Kinga Olivera, Duka Ellingtona a i.). Jeho hra sa vyznačovala charakteristickým vibratom a nevšednou melodickou invenciou. Uplatnil sa aj ako skladateľ, jeho skladba Petite fleur (1952) si získala veľkú popularitu.

1935 – Dalton, Roque

Dalton, Roque, vlastným menom Roque Antonio García, 14. 5. 1935 San Salvador – 10. 5. 1975 Quezaltepeque — salvadorský básnik, advokát a antropológ. V rokoch 1954 – 1959 študoval na Salvádorskej univerzite, kde v roku 1956 založil Univerzitný literárny krúžok. Zapojil sa do partizánskeho protidiktátorského odboja (guerillero). Pre politické názory bol väznený, ako exulant žil v Guatemale, Mexiku, Československu a na Kube.

Vo svojich veršoch rebelským spôsobom pristupoval k sociálnym témam, pričom ich spracovával raz s nehou, inokedy so silnou dávkou irónie a sarkazmu. Je autorom básnických zbierok Okno v tvári (La ventana en el rostro, 1961), Krčma a iné miesta (Taberna y otros lugares, 1969), Služba dotknutého (El turno del ofendido, 1962) poznačených iróniou a románu Aký som to bol chudáčik básnik... (Pobrecito poeta que era yo..., posmrtne 1976) z prostredia salvádorskej buržoázie. Bol nositeľom ceny Casa de las Américas (1969) a Stredoamerickej ceny za poéziu (1956, 1958 – 59, 1964).

1852 – Hancock, Walter

Hancock [henkok], Walter, 16. 6. 1799 Marlborough – 14. 5. 1852 Londýn — anglický vynálezca, tvorca nového dizajnu parných vozidiel. R. 1827 – 38 postavil deväť parných omnibusov, piatym omnibusom Enterprise otvoril 1832 pravidelnú osobnú dopravu medzi Londýnom a Paddingtonom. Jeho omnibusy boli veľmi bezpečné, elegantného tvaru a v mnohom už pripomínali dnešné autobusy.

1912 – Hegedüs, Géza

Hegedüs [-düš], Géza, 14. 5. 1912 Budapešť – 9. 4. 1999 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1939 – 46 redaktor vydavateľstva Anonymus, 1945 – 73 prednášal na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Autor úspešných historických, biografických a spoločenských románov, napr. Buriči opojenia (A mámor zendülői, 1937), Milétsky námorník (A milétoszi hajós, 1957; slov. 1964), Starí bohovia (Régi istenek, 1959), monografie Byron (1961), kultúrnohistorických štúdií a esejí, literárnych portrétov maďarských spisovateľov Galéria maďarskej literatúry (A magyar irodalom arcképcsarnoka, 1976), spomienok Súmrak včerajška (A tegnap alkonya, 1987), dejín filozofie Tisícročie európskeho myslenia (Az európai gondolkodás évezredei, 1994), kroniky Metropola na brehu rieky Körös. Veľkovaradínske legendárium (Körösparti metropolis. Nagyváradi legendárium, 1999) a i.

1911 – Holdoš, Ladislav

Holdoš, Ladislav, 14. 5. 1911 Ružomberok – 9. 9. 1988 Bratislava — slovenský politik. Pôvodne bankový úradník. Od 1935 člen KSČ, 1936 – 39 pôsobil v tzv. interbrigádach v španielskej občianskej vojne na strane republikánov. R. 1939 – 40 príslušník československého vojska vo Francúzsku, 1940 – 43 účastník protifašistického francúzskeho odboja. Začiatkom 1943 zatknutý, vyšetrovaný a prevezený do koncentračného tábora Buchenwald, kde zostal až do oslobodenia. Po návrate bol pražským vedením KSČ poverený, aby na Slovensku ako tzv. internacionalista posilnil pozície V. Širokého na čele KSS proti tzv. nacionalistom G. Husákovi a L. Novomeskému. Ako aktívny účastník štátneho prevratu vo februári 1948 sa stal generálnym tajomníkom Národného frontu a patril k rozhodujúcim gestorom pofebruárových čistiek. R. 1945 – 51 člen Predsedníctva a sekretariátu ÚV KSS, 1945 – 51 poslanec Národného zhromaždenia, 1945 – 48 poslanec SNR, 1945 – 46 jej podpredseda. R. 1950 – 51 povereník – predseda Slovenského úradu pre veci cirkevné. Začiatkom 1951 bol zatknutý a brutálne vyšetrovaný. Pôvodne mal byť súdený ako tzv. demoralizovaný interbrigadista, nakoniec bol však zaradený do procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami a v apríli 1954 odsúdený na 13 rokov väzenia. R. 1957 prepustený a 1963 rehabilitovaný. R. 1957 – 63 pracovník Novinárskeho študijného ústavu v Bratislave, 1963 – 69 Historického ústavu SAV. R. 1969 – 70 československý veľvyslanec na Kube, 1970 bol za svoje politické postoje v 1968 vylúčený z KSČ. Po vynútenom návrate domov dožil v ústraní.

1894 – Honzl, Jindřich

Honzl, Jindřich, 14. 5. 1894 Humpolec, okres Pelhřimov – 20. 4. 1953 Praha — český divadelný režisér a teoretik. R. 1914 – 27 učiteľ v Prahe, 1920 – 22 viedol súbor zborovej recitácie socialistickej poézie, 1925 založil spolu s J. Frejkom a E. F. Burianom avantgardné Osvobozené divadlo, kde pôsobil 1926 – 29 a 1931 – 38 ako režisér. R. 1929 – 31 dramaturg Zemského divadla v Brne (dnes Národní divadlo Brno), 1931 – 38 externý režisér Národného divadla v Prahe i Městského divadla v Plzni, 1945 – 48 režisér Národného divadla v Prahe. Ako teoretik prijal vplyvy sovietskeho ruského divadla (V. E. Mejerchoľd, A. J. Tairov, N. P. Ochlopkov). Režíroval hry Hadrián z Římsů (V. K. Klicpera, 1930), Jan Hus (J. K. Tyl, 1936), Julietta (B. Martinů, 1938), Ze života hmyzu (K. a J. Čapkovci, 1946), Faidra (J. Racine, 1947), Maryša (A. a V. Mrštíkovci, 1948) a i., ako aj pásmo Národní hrdina Julius Fučík (1946).

1980 – Jereová, Hilda

Jereová [že-] (Jerea), Hilda, 17. 3. 1916 Iaşi – 14. 5. 1980 Bukurešť — rumunská skladateľka a klaviristka. R. 1929 – 35 študovala na konzervatóriu v Bukurešti kompozíciu u M. Joru a klavír u Florice Musicescuovej (*1887, †1969), neskôr v Paríži a Budapešti. R. 1936 začala koncertovať, 1942 – 44 pôsobila na umeleckej škole a 1948 – 49 na Hudobnej akadémii v Bukurešti. R. 1949 – 52 tajomníčka Zväzu rumunských skladateľov. R. 1965 založila komorný orchester Musica Nova pre avantgardnú hudbu v Bukurešti a stala sa jeho dirigentkou. Autorka klavírnych, komorných a iných skladieb, napr. Sonáta pre klavír (1934), Suita în stil românesc (1939), Dansuri româneşti pre husle a klavír (1946) a Koncert pre klavír a orchester (1946), ako aj baletov Haiducii (1956) a Casa Bernardei Alba (1966). Jej najvýznamnejším dielom je oratórium Sub soarele păcii (1951).

1316 – Karol IV.

Karol IV., 14. 5. 1316 Praha – 29. 11. 1378 tamže — rímsky a český kráľ (od 1346) a rímsky cisár (od 1355) z dynastie Luxemburgovcov, syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny, otec Václava IV. a Žigmunda Luxemburského. Pôvodným menom Václav, meno Karol prijal pri birmovke na počesť francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného, na ktorého kráľovskom dvore bol od 1323 vychovávaný a kde sa 1329 zosobášil so svojou prvou manželkou Blankou z Valois (*1316, †1348). Tam získal aj obsiahle vzdelanie, jeho učiteľom a priateľom bol Pierre Roger (neskorší pápež Klement VI.). R. 1331 ho otec poslal do Itálie, aby spravoval dŕžavy Luxemburgovcov. Po návrate do Čiech dostal 1334 titul moravského markgrófa, 1341 sa stal otcovým spoluvládcom v Čechách. Po nástupe pápeža Klementa VI. (1342) spolu s otcom dosiahli povýšenie Pražského biskupstva na arcibiskupstvo (1344; prvým arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubíc). Ako protikráľ Ľudovíta IV. Bavorského bol piatimi kurfirstmi a s podporou pápeža 14. júla 1346 v Rhense zvolený za rímskeho kráľa, korunovaný 26. decembra v Bonne. Po bitke pri Kreščaku (26. augusta 1346; → Crécy-en-Ponthieu), v ktorej Ján Luxemburský zahynul (Karol bol ľahko ranený), sa stal českým kráľom (korunovaný 2. septembra 1347 v Prahe svätováclavskou korunou, ktorú dal vyhotoviť pri príležitosti nástupu na trón). Po náhlej smrti svojho rivala Ľudovíta IV. Bavorského (1347) bol po určitých prieťahoch 17. júla 1349 vo Frankfurte nad Mohanom znovuzvolený a 25. júla 1349 v Aachene korunovaný za kráľa Svätej rímskej ríše, 6. januára 1355 v Miláne korunovaný za kráľa Itálie a 5. apríla 1355 v Ríme za rímskeho cisára.

Najvýznamnejší panovník vtedajšej Európy so širokým politickým a kultúrnym rozhľadom (intelektuálne vysoko prevyšoval susedných vládcov). R. 1356 vydal ústavný dokument celoríšskeho významu (→ Zlatá bula Karola IV.), ktorej cieľom bolo stanoviť pravidlá vnútorného fungovania Sv. rímskej ríše (politická organizácia federálneho typu, jej hlavou je rímsky cisár, pričom sa zdôrazňuje výnimočné postavenie českého kráľa). Z Českých zemí (→ Zeme Českej koruny), o ktorých zveľadenie sa výrazne zaslúžil, vytvoril mocenskú základňu dynastie, jeho zásluhou sa stala Praha jej sídelným mestom. Počas jeho vlády dosiahol český štát najväčší územný rozsah, väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami a sobášmi. Po smrti prvej manželky Blanky z Valois (1348) sa 1349 oženil s Annou Falckou (*1329, †1353), dcérou jedného zo svojich rivalov. Po jej smrti sa ešte v tom istom roku oženil tretíkrát, a to s Annou Svídnickou (*1339, †1362), čím získal Hornú a Dolnú Lužicu; z manželstva sa narodil následník trónu Václav IV. Jeho štvrtou manželkou bola od 1363 Alžbeta Pomoranská (*1347, †1393), s ktorou mal 6 detí, z nich najvýznamnejšie boli Anna Luxemburská (*1366, †1394), anglická kráľovná, manželka Richarda II., a Žigmund Luxemburský. Jeho mocenská expanzia v 60. rokoch 14. stor. viedla k zisku Brandenburska (1373) a ďalších zahraničných území, čím teritoriálne České kráľovstvo značne rozšíril. Po korunovácii za burgundského kráľa (1365 v Arles) sa usiloval aj ako priateľ francúzskeho kráľa o politickú rovnováhu a rozdelenie sfér vplyvu (pred smrťou zanechal tento ríšsky vikariát francúzskemu následníkovi trónu, 1378).

Svojou zakladateľskou a stavebnou činnosťou sa výrazne zaslúžil o povznesenie Prahy i českého kráľovstva. R. 1344 inicioval výstavbu Katedrály sv. Víta, 1347 založil kláštory Emauzy a Karlov, založil Nové Město pražské a dal začať stavať hrad Karlštejn (dokončený 1357), ktorý mal slúžiť najmä na uloženie korunovačných klenotov, 1357 položil základný kameň nového kamenného mosta v Prahe (od 1870 Karlov most). Obklopil sa schopnými spolupracovníkmi (napr. jeho dôverníkom a kancelárom bol významný humanista Ján zo Středy), podporoval vedu a umenie, 1348 vydal zakladajúcu listinu Karlovej univerzity, viedol korešpondenciu s F. Petrarcom, ktorý 1356 navštívil Prahu, do Čiech pozval P. Parléřa, ktorý pokračoval v stavbe Katedrály sv. Víta. Sám bol literárne činný, k najznámejším patrí jeho autobiografia Vita Caroli. Počas jeho vlády České kráľovstvo prežívalo hospodársky a kultúrny rozkvet, ktorý sa už nezopakoval. Po smrti (už počas pohrebnej slávnosti) bol nazvaný Otec vlasti.

2015 – King, B. B.

King, B. B., vlastným menom Riley B. King, 16. 9. 1925 neďaleko Itta Beny, Mississippi – 14. 5. 2015 Las Vegas, Nevada, pochovaný v Indianole, Mississippi — americký spevák, skladateľ a gitarista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov bluesovej hudby. V hre na gitare bol samouk. Popri práci na farme spieval v chráme, na uliciach i v baroch. R. 1949 začal profesionálnu kariéru a nahral prvú platňu Miss Martha King, 1950 – 53 spevák, gitarista a diskdžokej v miestnom rozhlase v Memphise (tam dostal prezývku Beale Street Blues Boy, Bluesový chlapec z Beale Street, neskôr Blues Boy, B. B.). Prvý úspech ako bluesový hudobník dosiahol nahrávkou piesne Three O’Clock Blues (1950), na medzinárodnej bluesovej scéne sa však etabloval až v 60. rokoch 20. stor. a ďalšími nahrávkami, napr. albumom Live At The Regal (1964), získal značnú popularitu. Svojsky syntetizoval prvky džezu, swingu, gospelu a štýlu rhythm and blues.

Pri speváckom prejave často striedal typicky drsný tenor a falzet, pričom plynulo prechádzal aj do hovorenej reči. V interpretácii boli charakteristické gitarové vsuvky po každej spievanej fráze (King hral o. i. na gitare typu Lucille, ktorú pre neho vyvinula firma Gibson Guitar Corporation Ltd.). Ovplyvnil viacerých významných hudobníkov, s niektorými aj spolupracoval (E. Clapton, hudobné skupiny The Rolling Stones, U2 a i.). Okrem aktívnej umeleckej činnosti pôsobil aj ako lektor bluesovej hudby. R. 1971 dostal cenu Grammy za interpretáciu piesne The Thrill Is Gone, ktorou sa presadil v hitparádach rhythm and bluesu a populárnej hudby, a 1971 – 2009 bol viacnásobným nositeľom tejto ceny, napr. 1987 za celoživotné dielo.

Ďalšie významné albumy: Blues In My Heart (1962), Confessin’ the Blues (1966), There Must Be a Better World Somewhere (1981; cena Grammy, 1982), Blues Summit (1993; cena Grammy, 1994), Riding with the King (2000, s E. Claptonom; cena Grammy, 2001), B. B. King & Friends: 80 (2005; cena Grammy, 2006), One Kind Favor (2008; cena Grammy, 2009). R. 2008 bolo v Indianole otvorené Múzeum B. B. Kinga.

1978 – Kipnis, Alexander

Kipnis, Alexander, 13. 2. 1891 Žytomyr, Ukrajina – 14. 5. 1978 Westport, Connecticut — americký operný spevák (bas) ukrajinského pôvodu. R. 1912 ukončil štúdium dirigovania na konzervatóriu vo Varšave. R. 1915 debutoval ako operný spevák v Hamburskej štátnej opere. R. 1919 – 30 pôsobil v Nemeckej opere v Berlíne a súčasne od 1922 v opere v Chicagu, 1932 – 34 v Štátnej opere v Berlíne, 1935 – 38 vo Viedenskej štátnej opere. Vystupoval aj 1924 – 33 na festivaloch Bayreuther Festspiele v úlohách Gurnemanza (Parsifal) a kráľa Markeho (Tristan a Izolda) a 1937 v Salzburgu v úlohe Sarastra (Čarovná flauta; pod taktovkou A. Toscaniniho).

R. 1938 sa natrvalo usadil v USA, 1940 – 52 pôsobil v Metropolitnej opere v New Yorku. Interpretoval najmä klasický nemecký repertoár, napr. hlavné postavy opier R. Wagnera, W. A. Mozarta (Figaro, Figarova svadba; Leporello, Don Giovanni; Sarastro) a R. Straussa (barón Ochs, Gavalier s ružou). Výrazne sa uplatnil v ruskom klasickom repertoári v úlohách Borisa Godunova, Galického (Knieža Igor) a Gremina (Eugen Onegin). Z talianskeho romantického repertoáru vynikol najmä v úlohe Filipa (Don Carlos).