Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1905 – Abbe, Ernst Karl

Abbe, Ernst Karl, 23. 1. 1840 Eisenach – 14. 1. 1905 Jena — nemecký fyzik. R. 1870 – 96 profesor fyziky na univerzite v Jene a riaditeľ observatória, od 1866 pracovník závodu Carl Zeiss, od 1888 jeho majiteľ. Zaoberal sa optikou. Zaviedol mieru závislosti indexu lomu od vlnovej dĺžky svetla (Abbeho číslo), skonštruoval optické prístroje, vyriešil osvetlenie preparátov v mikroskopoch.

1802 – Allardová, Marie

Allardová [alár-] (Allard), Marie, 14. 8. 1742 Marseille – 14. 1. 1802 Paríž — francúzska tanečnica, sólistka parížskej Opery. Debutovala 1761 v opere Zaïs J.-P. Rameaua, o. i. účinkovala v balete Les petit riens (1778, na hudbu W. A. Mozarta). Matka Augusta Vestrisa.

1887 – Amerling, Friedrich von

Amerling, Friedrich von, 14. 4. 1803 Viedeň – 14. 1. 1887 tamže — rakúsky maliar. R. 1816 – 24 študoval na viedenskej akadémii, predstaviteľ viedenského biedermeiera. Portrétny maliar viedenského cisárskeho dvora (Cisár František I. v korunovačnom rúchu, 1832).

1916 – Ammon, Otto

Ammon, Otto, 7. 12. 1842 Karlsruhe – 14. 1. 1916 tamže — nemecký sociológ a antropológ; pôvodne inžinier a novinár. Jeden zo zakladateľov sociálneho darvinizmu, v ktorom bola evolučná teória zneužívaná na rasistické účely. Uskutočnil rozsiahly výskum brancov z Bádenska a iných nemeckých oblastí. Svoje názory publikoval najmä v spisoch Prirodzený výber u človeka (Die natürliche Auslese beim Menschen, 1893) a Spoločenské zriadenie a jeho prirodzené základy (Die Gesellschaftsordnung und ihre natürlichen Grundlagen, 1895).

1780 – Baldwin, Henry

Baldwin [bólduin], Henry, 14. 1. 1780 New Haven, Connecticut – 21. 4. 1844 Philadelphia, Pensylvánia — americký právnik. Právnickú prax získal v Pittsburghu. Člen Snemovne reprezentantov (1817 – 22), 1830 vymenovaný za sudcu Najvyššieho súdu (1830 – 44).

1995 – Ballauff, Theodor

Ballauff, Theodor, 14. 1. 1913 Magdeburg – 14. 1. 1995 Mainz — nemecký pedagóg. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, systematickou pedagogikou, pedagogickou antropológiou a filozofiou výchovy, pri ktorej vychádzal z názorov a myšlienkového konceptu M. Heideggera. Podľa Ballauffa je vo výchove dôležitá otvorenosť, úprimnosť bytia (človeka) k svetu a iným ľuďom. Táto otvorenosť však nie je samozrejmá, automatická, je možné osvojiť si ju práve výchovou. Medzi učiteľom a žiakom sa má v racionálnej interaktívnej komunikácii vybudovať neautoritársky (bez vopred určených rolí) symetrický vzťah.

Autor monografií Pedagogika. Dejiny vzdelávania a výchovy I – III (Pädagogik. Eine Geschichte der Bildung und Erziehung I – III, 1969 – 72) a Pedagogika ako náuka o vzdelávaní (Pädagogik als Bildungslehre, 1986).

1880 – Beach, Joseph Warren

Beach [bíč], Joseph Warren, 14. 1. 1880 Gloversville, New York – 13. 8. 1957 Minneapolis, Minnesota — americký literárny vedec a básnik. Venoval sa výskumu anglickej a americkej literatúry 19. a 20. stor. Teoretické diela: Komický duch v Georgeovi Meredithovi (The Comic Spirit in George Meredith, 1911), Technika Thomasa Hardyho (The Technique of Thomas Hardy, 1922), Dejiny anglickej literatúry (A History of English Literature, 1950) a i.

1912 – Hagelstange, Rudolf

Hagelstange [-štan-], Rudolf, 14. 1. 1912 Nordhausen – 5. 8. 1984 Hanau — nemecký spisovateľ a prekladateľ. Vo svojej básnickej tvorbe spájal klasickú tvorbu a kresťanskú humanistickú tradíciu (cyklus sonetov Benátske krédo, Venezianisches Credo, 1945; básnická skladba Balada o zasypanom živote, Ballade vom verschütteten Leben, 1952; básnické zbierky Plynutie času, Strom der Zeit, 1948; Hosť živlov, Gast der Elemente, 1972). Autor esejí a románov, napr. Hra bohov (Spielball der Götter, 1959), Generál a dieťa (Der General und das Kind, 1974), prekladal diela A. Poliziana, G. Boccaccia, P. Nerudu a i.

1934 – Hłasko, Marek

Hłasko [chuas-], Marek, 14. 1. 1934 Varšava – 14. 6. 1969 Wiesbaden, Nemecko, pochovaný vo Varšave — poľský prozaik, predstaviteľ tzv. čiernej literatúry. R. 1958 odišiel na študijnú cestu do západnej Európy, z ktorej sa nevrátil, žil vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Taliansku, Izraeli, NSR a v USA. Do poľskej literatúry 50. rokov 20. stor. vniesol rebelantstvo a skepsu i spontánny protest proti pokrytectvu a politickému dogmatizmu. Pri konfrontácii ideálov dospel k brutálnym obrazom dezilúzie, jeho hrdinovia sú väčšinou ľudia na okraji spoločnosti búriaci sa proti celému svetu. Autor zbierok poviedok Prvý krok v mrakoch (Pierwszy krok w chmurach, 1956), Ďalší do raja (Następny do raju, časopisecky 1957 pod názvom Hlupáci veria v ráno, Głupcy wierzą w poranek, knižne 1958 s románom Cintoríny), Poviedky (Opowiadania, 1963), poviedok Ôsmy deň týždňa (Ósmy dzień tygodnia, časopisecky 1956, knižne cudzojazyčne 1958, poľsky 1980; sfilmovaná napr. 1958, réžia Aleksander Ford), Všetci sa odvrátili (Wszyscy byli odwróceni, 1964 s románom Špinavé činy), Porozprávam vám o Ester (Opowiem wam o Esther, 1966 s románom Obrátený v Jaffe), románov Cintoríny (Cmentarze, 1958 so zbierkou poviedok Ďalší do raja), Špinavé činy (Brudne czyny, 1964 s poviedkou Všetci sa odvrátili), Druhé zabitie psa (Drugie zabicie psa, časopisecky 1965, knižne cudzojazyčne 1969, poľsky 1981; sfilmovaný 1996, réžia Tomasz Wiszniewski), Obrátený v Jaffe (Nawrócony w Jaffie, 1966 s poviedkou Porozprávam vám o Ester), Sova, pekárova dcéra (Sowa, córka piekarza, 1968), Páľte ryžu každý deň (Palcie ryż każdego dnia, časopisecky 1981 – 82, knižne 1983), Marymoncká sonáta (Sonata marymoncka, 1982; sfilmovaný 1988, réžia Jerzy Ridan), Vlk (Wilk, 2015) i autobiografického rozprávania Pekní dvadsaťroční (Piękni dwudziestoletni, 1966; sfilmované 1994, réžia Andrzej Czerny).

1937 – Hosokawa, Morihiro

Hosokawa, Morihiro, 14. 1. 1937 Tokio — japonský politik. R. 1961 – 71 pôsobil ako novinár, od 1971 poslanec parlamentu za Liberálnodemokratickú stranu (Džijú Minšu-tó; LDP). R. 1983 – 91 guvernér prefektúry Kumamoto. R. 1992 pre korupčné škandály súvisiace s LDP zo strany vystúpil a spoluzaložil Novú japonskú stranu (Nippon Šin-tó). R. 1993 – 94 premiér, jeho koaličná vláda sa stala prvou japonskou vládou od 1955, ktorá bola zostavená bez LDP a zamerala sa na reformu japonského volebného systému. Od 1998 člen Demokratickej strany Japonska (Minšu-tó) a špeciálny konzultant anglicky písaných novín The Japan Times.

1967 – Kállay, Miklós

Kállay [-laj], Miklós, 23. 1. 1887 Nyíregyháza – 14. 1. 1967 New York — maďarský politik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. R. 1910 získal doktorát z práva na univerzite v Budapešti. Zastával viaceré funkcie na župnej úrovni spočiatku ako hlavný slúžny, 1922 – 29 hlavný župan Szabolcsskej župy. Počas svetovej hospodárskej krízy sa z pozície štátneho tajomníka ministra obchodu usiloval zúročiť svoje skúsenosti a kontakty predovšetkým v oblasti posilňovania maďarsko-francúzskych hospodárskych vzťahov. R. 1931 sa stal poslancom parlamentu za vládnu Zjednotenú stranu, resp. Národnú zjednotenú stranu. R. 1932 – 35 minister poľnohospodárstva vo vláde G. Gömbösa. Pre rozpory a nesúhlas s radikálnou pravicovou orientáciou predsedu vlády sa vzdal ministerského postu a spolu s I. Bethlenom vystúpil z vládnej Národnej zjednotenej strany. V ďalšom volebnom období opäť získal poslanecký mandát (1936). Po vypuknutí 2. svet. vojny sa usiloval oslabiť pronemeckú orientáciu maďarskej politiky a posilniť snahy o rokovanie a spoluprácu so Spojencami. Vo funkcii predsedu vlády (10. 3. 1942 – 22. 3. 1944) a ministra zahraničia nadviazal tajne prostredníctvom maďarských zastupiteľských úradov v neutrálnych štátoch kontakty so Spojencami v otázke prípadných podmienok uzavretia dohody o spoločnom postupe. Na uskutočnenie cieľov jeho koncepcie, ktorá zahŕňala obranu národných záujmov, zachovanie územných ziskov po 1939 a obranu Karpát ako prírodnej prekážky, bolo potrebné stiahnuť maďarské vojská z východného frontu, čo však bolo možné realizovať len so súhlasom nemeckej strany. To vylučovalo možnosť vypovedať spojenectvo s nacistickým Nemeckom, na druhej strane mu však išlo o zabránenie reálnej hrozby postupu sovietskych vojsk do Maďarska. Rozkolísanosť a nejednoznačnosť zahraničnopolitickej orientácie Maďarska nakoniec viedla k obsadeniu krajiny Wehrmachtom (19. 3. 1944) a nástupu radikálnej pravice k moci. Po okupácii sa Kállay spočiatku uchýlil na turecké vyslanectvo v Budapešti, v novembri 1944 bol však zatknutý a prevezený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr v Dachau. Po skončení vojny žil od 1953 v USA.

1866 – Kamieński, Henryk Michał

Kamieński, Henryk Michał, pseudonym Filaret Prawdowski, XYZ, 24. 2. 1813 Varšava – 14. 1. 1866 Alžír — poľský ekonóm a filozof. Pochádzal zo zámožnej statkárskej rodiny. Zúčastnil sa bojov počas novembrového povstania 1830 – 31 (jeho otec Henryk Ignacy Kamieński, *1777, †1831, bol povstalecký generál). Za politickú činnosť bol 1845 uväznený a poslaný do vyhnanstva v Rusku, po návrate odišiel 1852 do exilu do Švajčiarska.

Zastával radikálne názory, hlásal nevyhnutnosť zrušenia feudálneho poriadku a zavedenia ekonomickej reformy, ako aj potrebu ľudového revolučného hnutia, pričom za nástroj oslobodenia poľského národa nepovažoval šľachtu a inteligenciu, ale sedliakov. Za najzávažnejšiu spoločenskú výzvu preto pokladal emancipáciu tohto stavu. Položil základy poľskej ekonomickej filozofie, pričom sa opieral o učenie G. W. F. Hegla a žiakov Saint-Simona. V slavianofilskom duchu písal aj o potrebe poľsko-ruského zblíženia. Autor prác Filozofia materiálnej ekonómie ľudskej spoločnosti (Filozofia ekonomii materialnej ludzkiego społeczeństwa, 1843 – 45), O životných pravdách poľského národa (O prawdach żywotnych narodu polskiego, 1844) a i.

2009 – Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

1952 – Kapp, Artur

Kapp, Artur, 28. 2. 1878 Suure-Jaani, kraj Viljandimaa – 14. 1. 1952 tamže — estónsky hudobný skladateľ, jeden zo zakladateľov estónskej národnej hudby, otec E. Kappa. Študoval hru na organe a kompozíciu na konzervatóriu v Petrohrade u N. Rimského-Korsakova. Od 1898 organista v Petrohrade, Moskve a i., 1904 – 20 pôsobil v Astracháne, kde vyučoval na hudobnej škole a viedol pobočku Ruskej hudobnej spoločnosti (organizátor a dirigent symfonických a komorných koncertov), 1920 – 24 dirigent v divadle Estonia, od 1925 vyučoval na konzervatóriu v Tallinne. Autor symfonických komorných, vokálno-inštrumentálnych, koncertantných a iných diel, napr. symfonickej básne Don Carlos (1900), sláčikového kvinteta (1918), piatich symfónií (1924 – 49), oratória Jób (Hiiob, 1929), štyroch kantát, piatich inštrumentálnych koncertov pre rozličné nástroje a sláčikového sexteta (1951).

1949 – Kasdan, Lawrence

Kasdan [kezden], Lawrence, 14. 1. 1949 Miami, Florida — americký režisér, scenárista a producent. Študoval pedagogiku a anglickú literatúru na Michiganskej univerzite v Ann Arbor (Michigan). Začínal ako reklamný textár, neskôr sa venoval literárnej tvorbe. Napísal scenáre viacerých úspešných filmov, napr. Hviezdne vojny V: Impérium vracia úder (Star Wars: Episode V – The Empire Strikes Back, 1980), Dobyvatelia stratenej archy (Raiders of the Lost Ark, 1981), Priepastný rozdiel (Continental Divide, 1981), Hviezdne vojny VI: Návrat Jediho (Star Wars: Episode VI – Return of the Jedi, 1983), Osobný strážca (The Bodyguard, 1992).

Ako úspešný režisér sa uviedol trilerom Žiar tela (Body Heat, 1981; aj autor scenára), 1983 režíroval a produkoval úsmevný príbeh Veľké rozčarovanie (The Big Chill, 1983; nominovaný na Oscara za réžiu; aj autor scenára) o siedmich priateľoch, ktorí prehodnocujú svoju minulosť po spoločnom stretnutí na pohrebe bývalého spolužiaka. K jeho ďalším úspešným filmom patria napríklad smutná komédia o autorovi príručiek pre cestujúcich obchodníkov Náhodný turista (The Accidental Tourist, 1988; scenár, réžia, produkcia), čierna komédia o jednom búrlivom manželstve Milujem ťa až za hrob (I Love You to Death, 1990; réžia), smutná komédia z prostredia Los Angeles Grand Canyon (1991; scenár, réžia, produkcia; Zlatý medveď na MFF v Berlíne), Silverado (1985; scenár, réžia, produkcia), Wyatt Earp (1994; réžia, produkcia, spoluautor scenára), Francúzsky bozk (French Kiss, 1995; réžia), Úspešný Mumford (Mumford, 1999; scenár, réžia, produkcia), Pavučina snov (Dreamcatcher, 2003; réžia, produkcia, spoluautor scenára).

1962 – Kestenberg, Leo

Kestenberg, Leo, 27. 11. 1882 Ružomberok – 14. 1. 1962 Tel Aviv-Jaffa — nemecký a izraelský klavirista, hudobný pedagóg a kultúrny politik. Základy hry na klavíri získal u svojho otca v Ružomberku, od 1900 navštevoval majstrovské kurzy F. Busoniho v Berlíne, kde sa 1904 presťahoval a začal vyučovať na Sternovom a neskôr na Klindworthovom-Scharwenkovom konzervatóriu, súčasne pôsobil ako koncertný klavirista. Už ako študent vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Nemecka a angažoval sa v kultúrnej politike. R. 1918 sa stal poradcom pruského ministra vedy, kultúry a vzdelávania, 1922 riaditeľom hudobného oddelenia Centrálneho inštitútu pre vzdelávanie a vyučovanie. Inicioval rozsiahlu reformu v oblasti hudobnej výchovy a vzdelávania, presadzoval nové myšlienky o úlohe hudby v pedagogickom procese, pričom ich sám uvádzal do praxe (tzv. Kestenbergove reformy). R. 1934 ušiel pred nacizmom do Prahy, kde založil a viedol Medzinárodnú spoločnosť pre hudobnú výchovu. R. 1938 po nemeckej okupácii Sudet odišiel cez Paríž do Tel Avivu (dnes Tel Aviv-Jaffa), kde sa stal riaditeľom Palestínskeho orchestra (dnes Izraelský filharmonický orchester). Od 1945 sa venoval hudobnému vzdelávaniu (v Tel Avive založil hudobný učiteľský ústav). Autor spisu Hudobná výchova a pestovanie hudby (Musikerziehung und Musikpflege, 1921).

2003 – Knepler, Georg

Knepler, Georg, 21. 12. 1906 Viedeň – 14. 1. 2003 Berlín — rakúsky muzikológ. R. 1932 – 33 spolupracoval s J. (H.) Eislerom a B. Brechtom. Od 1949 pôsobil vo východnom Berlíne. R. 1950 – 59 rektor Vysokej hudobnej školy, 1959 – 70 viedol Hudobnovedný ústav Humboldtovej univerzity; 1950 profesor. R. 1959 – 82 šéfredaktor časopisu Vierteljahrsschrift für Musikwissenschaft. V tvorbe uplatnil metódu dialektického materializmu. Autor prác Dejiny hudby 19. stor. (Musikgeschichte des 19. Jahrhunderts, 1961) a Dejiny ako cesta k pochopeniu hudby (Geschichte als Weg zum Musikverständnis, 1977; 2., rozšírené vydanie 1982), Karl Kraus číta Offenbacha (Karl Kraus liest Offenbach, 1984), Wolfgang Amadé Mozart (1991).