Výročia

Zobrazené heslá 1 – 9 z celkového počtu 9 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1904 – Addinsell, Richard

Addinsell [adinsl], Richard, 13. 1. 1904 Londýn – 15. 11. 1977 tamže — anglický skladateľ. Študoval právo, neskôr hudbu v Londýne, Berlíne a vo Viedni. Venoval sa prevažne scénickej, od 1937 filmovej hudbe. Od 1933 žil a pracoval v Hollywoode. Jeden z najvyhľadávanejších skladateľov filmovej hudby. Jeho najznámejšou skladbou je Varšavský koncert pre klavír a orchester (1940) z filmu Nebezpečný mesačný svit (Dangerous Moonlight, 1941).

1960 – Aleramová, Sibilla

Aleramová (Aleramo), Sibilla, vlastným menom Rina Facciová (Faccio), 14. 8. 1876 Alessandria – 13. 1. 1960 Rím — talianska spisovateľka. V dielach vychádzajúcich z lyrizmu a poetizmu spracúvala autobiografické prvky (od svojho nepokojného ľúbostného života až po sociálnu zaangažovanosť komunistickej aktivistky na programe kultúrneho povznesenia nižších vrstiev). Autorka feministického románu Žena (Una donna, 1906; slov. 1981); aj ďalšie diela sa vyznačujú napätým lyrizmom pochádzajúcim z protirečenia medzi sociálnou zaangažovanosťou a individualistickým a autobiografickým momentom: Prechod (Il passaggio, 1919), Milujem, teda som (Amo, dunque sono, 1927), Príležitostné radosti (Gioie d’occasione, 1930), Korbáčik (Il frustino, 1932), Malá medvedica (Orsa minore, 1938), Z môjho denníka 1940 – 1944 (Dal mio diario 1940 – 1944, 1945), Svet dospieva (Il mondo è adolescente, 1949).

1935 – Baricová, Ľuba

Baricová, Ľuba, 13. 1. 1935 Vrútky, okres Martin — slovenská speváčka (mezzosoprán). R. 1958 absolvovala štúdium spevu na VŠMU v Bratislave u prof. A. Korínskej, 1959 – 60 postgraduálne štúdium na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského. Od 1958 sólistka Opery SND v Bratislave, 1969 – 72 Krajinského divadla v Linzi. Významná predstaviteľka slovenského vokálneho umenia 60. a 70. rokov 20. stor. Jej operné úlohy sa na rozdiel od spevákov staršej generácie vyznačovali realistickejším herectvom. Vytvorila bohatú škálu rozmanitých operných postáv od Orfea (Ch. W. Gluck: Orfeus a Eurydika) cez taliansky a slovenský operný repertoár až po diela súčasnosti. K jej hlavným úlohám patrí Carmen, Grófka (Piková dáma), Concepción (Španielska hodinka), Azucena (Trubadúr) a i.

1913 – Futák, Ján

Futák, Ján, 13. 1. 1913 Turová, okres Zvolen – 7. 7. 1980 Bratislava, pochovaný v Turovej — slovenský botanik. R. 1933 – 37 študoval na Teologickej a súčasne na Prírodovedeckej fakulte Štátnej univerzity v Štrasburgu, 1940 – 42 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Od 1937 rímskokatolícky kaplán v Krupine, 1937 – 40 duchovný slovenských vysťahovalcov vo Francúzsku, v Belgicku a vo Švajčiarsku, 1940 – 49 pôsobil v Botanickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, 1949 – 53 expert Povereníctva zdravotníctva a Povereníctva stavebného priemyslu v Bratislave (vedúci vegetačného mapovania), 1953 – 55 prednosta oddelenia ochrany prírody v Slovenskom pamiatkovom ústave v Bratislave, 1955 – 80 pôsobil v Botanickom ústave (dnes Centrum biológie rastlín a biodiverzity) SAV v Bratislave. Od 1965 externe prednášal na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1967 hosťujúci pedagóg na Štátnej univerzite v Štrasburgu. Zaoberal sa najmä taxonómiou vyšších rastlín, floristikou, fytocenológiou, fytogeografiou a ochranou prírody. Hlavný koordinátor prvého geobotanického mapovania Slovenska (od 1963 úlohy Fytogeografické pomery Karpát, od 1965 úlohy Mapovanie rozšírenia rastlín v Európe). Popularizátor spracúvania a vydávania botanickej bibliografie a historik botaniky. Člen redakčných rád viacerých časopisov (napr. Botanika, Preslia), člen a predseda mnohých odborných komisií. Spoluzakladateľ Slovenskej botanickej spoločnosti (SBS) pri Slovenskej akadémii vied (SAV), ktorej bol 1959 – 69 predsedom. Prispel k zriadeniu Tatranského národného parku. Jeho herbáre z domácich a zahraničných exkurzií sú uložené v Centre biológie rastlín a biodiverzity SAV, na Prírodovedeckej fakulte UK a v Slovenskom národnom múzeu (SNM) v Bratislave, jeho knižnicu spravuje Centrum biológie rastlín a biodiverzity SAV v Bratislave ako Knižnicu Jána Futáka.

Je podľa neho nazvaných päť taxónov: hrachor trávolistý Futákov (Lathyrus nissolia subspecies futakii), kruštík Futákov (Epipactis futakii), ľadenec rožkatý slovenský Futákov (Lotus corniculatus subspecies slovacus futakii), starček Futákov (Senecio x futakii) a jarabina Futákova (Sorbus futakiana). Autor a spoluautor viacerých vedeckých publikácií, vyše 50 štúdií z botaniky v domácich aj v zahraničných časopisoch a zborníkoch, autor hesiel s botanickou problematikou v Encyklopédii Slovenska (1977 – 80). Hlavné diela: Flóra Slovenska (I. a II. zväzok, 1966, III. zväzok 1982, editor, spoluautor), Atlas Florae Europae (1972 – 77, spoluautor). R. 1984 mu bola in memoriam udelená prvá Holubyho pamätná medaila SBS. Na jeho počesť bol 1997 v Botanickom ústave SAV založený Spolok botanikov Jána Futáka.

1949 – Händler-Lazarovová, Elena

Händler-Lazarovová, Elena, 13. 1. 1949 Bratislava — slovenská klaviristka, manželka J. M. Händlera. R. 1964 – 70 študovala hru na klavíri na konzervatóriu v Bratislave, 1970 – 75 na VŠMU u I. Paloviča, 1982 – 86 ako ašpirantka u M. Starostu. Od 1975 pôsobí na Katedre klávesových nástrojov a od 1986 na Katedre komornej hry a klavírnej spolupráce VŠMU, od 2002 aj v Európskej hudobnej akadémii v Bratislave a Schengene (Luxembursko). R. 1994 – 98 spolupracovala s inštrumentalistami na majstrovských kurzoch IFYP/TIJI pri UNESCO v Mitterfelse (Nemecko). Na domácich i zahraničných pódiách vystupuje ako umelecká partnerka viacerých domácich (P. Michalica, A. Šestáková, E. Blahová, V. Brunner ml.) a zahraničných sólistov. Koncertuje aj ako sólistka. Realizovala mnohé nahrávky na hudobné nosiče.

1900 – Havelka, Karol

Havelka, Karol, 13. 1. 1900 Brno – 15. 9. 1970 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1928 – 39 pôsobil na VUT v Brne, 1940 – 70 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 50 rektor SVŠT; 1946 profesor, 1956 DrSc. Súčasne 1953 založil a do 1962 externe viedol Ústav stavebníctva a architektúry SAV. R. 1964 akademik SAV, 1965 člen korešpondent ČSAV. Venoval sa problematike betónových konštrukcií. Zjednodušil výpočet železobetónového prierezu vypracovaním teórie substitučného prierezu, rozvinul metódu fiktívnych momentov na riešenie staticky neurčitých konštrukcií a rozpracoval metódu lineárnej redukcie plošných konštrukcií, ktorá zjednodušila a spresnila výpočty dosák a škrupín. Autor projektu 65 m vysokej vežovej konštrukcie vodojemu v Trnave. Autor, resp. spoluautor viacerých kníh, napr. Betón I. Technológia a dimenzovanie (1953), Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu (1956), Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Rotačné nosné plochy (1961) a i.

1177 – Henrich II. Jasomirgott

Henrich II. Jasomirgott, okolo 1108 – 13. 1. 1177 Viedeň — rakúsky markgróf (od 1141), rakúsky vojvoda (od 1156) a bavorský vojvoda (1143 – 56) z rodu Babenbergovcov, syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. Titul rakúskeho markgrófa získal až po mladšom bratovi a bavorským vojvodom sa stal po sobáši (1142) s Gertrúdou, vdovou po bavorskom vojvodovi Henrichovi X. Pyšnom. Po nástupe cisára Fridricha I. Barbarossu na trón sa musel Bavorska vzdať v prospech Henricha Leva, začo bolo rakúske markgrófstvo povýšené na vojvodstvo s viacerými osobitnými právami v rámci Rímsko-nemeckej ríše (1156 privilegium minus).

1931 – Kandó, Kálmán

Kandó, Kálmán, 10. 7. 1869 Pešť (dnes súčasť Budapešti) – 13. 1. 1931 Budapešť — maďarský strojár a vynálezca. Ako jeden z prvých sa zaoberal elektrifikáciou železníc, 1902 elektrifikoval svojím novým trojfázovým systémom železničnú trať okolo Comského jazera; tento systém elektrifikácie sa v severnom Taliansku udržal v prevádzke až do 1976. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začal pracovať na využití striedavého elektrického prúdu na elektrifikáciu, pretože striedavý prúd s frekvenciou 50 Hz bolo možné odoberať z celoštátnej elektrickej siete. R. 1923 vybudoval v Maďarsku skúšobnú trať využívajúcu striedavý elektrický prúd a 1929 bola pod jeho dozorom elektrifikovaná jedna z hlavných železničných tratí (192 km) z Budapešti do Hegyeshalomu (pohraničná stanica pri maďarsko-rakúskej hranici na trase Budapešť – Viedeň). R. 1907 skonštruoval nákladnú lokomotívu E 550, z ktorej (i z jej odvodených typov) sa do 1930 vyrobilo 369 kusov.

1997 – Kaser, Max

Kaser [-zer], Max, 21. 4. 1906 Viedeň – 13. 1. 1997 Ainring, Bavorsko, Nemecko — rakúsky právnik, romanista. R. 1932 – 59 pôsobil na univerzite v Münsteri, 1959 – 71 v Hamburgu, 1971 – 97 v Salzburgu; 1933 profesor.

Najväčší teoretik rímskeho práva 20. stor. v nemecky hovoriacich krajinách. Autor deviatich monografií, napr. Vlastníctvo a držba v staršom rímskom práve (Eigentum und Besitz im älteren römischen Recht, 1943), dvoch učebníc Rímske dejiny práva (Römische Rechtsgeschichte, 1950) a Rímske súkromné právo (Römisches Privatrecht, 1960; vyšla v 19 vydaniach, preložená do viacerých jazykov) a viacerých vedeckých príspevkov. V rámci monumentálnej viaczväzkovej edície Príručka starovekej vedy (Handbuch der Altertumswissenschaft) bolo vydané Kaserovo dvojdielne syntetické dielo Rímske súkromné právo I, II (Das römische Privatrecht I, II; 1971, 1975) a Rímske súkromné procesné právo (Das römische Zivilprozessrecht, 1966; 2., posmrtné vydanie 1997, prepracované s Karlom Hacklom, *1933). Kaser recenzoval takmer 200 odborných publikácií, spoluredaktor (1954 – 72) vedeckého časopisu Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte, Romanistische Abteilung. Člen viacerých vedeckých akadémií, Dr. h. c. viacerých univerzít.