Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1811 – Acton, John Francis Edward

Acton [ektn], John Francis Edward, sir, jún 1736 Besançon, Francúzsko – 12. 8. 1811 Palermo, Taliansko — britský politik v službách Neapolského kráľovstva. Ako veliteľ toskánskych námorných síl zreorganizoval neapolské námorníctvo a postupne pôsobil vo funkciách ministra námorníctva, vojny, financií a ministerského predsedu. V zahraničnej politike presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou a s Rakúskom s výrazne protinapoleonskou orientáciou. Dôsledkom jeho vlády bolo 1798 vypuknutie povstania. Od 1806 v exile.

1875 – Agostini, Mezio

Agostini, Mezio, 12. 8. 1875 Fano – 22. 4. 1944 tamže — taliansky skladateľ. Študoval u otca na konzervatóriu v Pesare, 1894 – 1900 divadelný dirigent na rôznych talianskych a zahraničných scénach, 1900 ho P. Mascagni povolal ako profesora harmónie na Liceo Rossini v Pesare, 1909 sa stal nástupcom Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a prvým učiteľom skladby (do 1940) na Liceu Benedetto Marcello (od 1926 Konzervatórium) v Benátkach. Hlavné diela: Symfónia, kantáta Rossini, opery Iovo e Maria (1896), Alcibiade (1902), America (1904), L’Ombra (1907) a i.

1885 – Albrecht, Alexander

Albrecht, Alexander, 12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti hru na klavíri u Istvána Thomána (*1862, †1940) a B. Bartóka a skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). Od 1908 organista v Dóme sv. Martina, učiteľ hry na klavíri a teoretických predmetov v Mestskej hudobnej škole v Bratislave, od 1921 jej riaditeľ a dirigent Dómu, súčasne dirigent Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein), s ktorým predviedol oratóriá J. Haydna, Mozartovo Rekviem, Beethovenovu Missu solemnis, 9. symfóniu a i. Dirigoval aj verejné koncerty rozhlasového orchestra. Na jeho tvorbu poznamenanú intímnou lyrikou vplývali skladatelia J. Brahms, P. Hindemith, R. Strauss, B. Bartók a čiastočne aj francúzski impresionisti. Diela: 2 symfonické básne Šípková Ruženka (1921) a Túžby a spomienky (1935), Variácie pre trúbku a orchester (1946), Humoreska pre orchester (1949), Klavírne kvinteto (1913), Sonatína pre 11 nástrojov (1925), Život Márie pre soprán, zbor a orchester na texty R. M. Rilkeho (1928), Koncertantná suita pre violu a klavír (1952), vokálne a inštrumentálne skladby.

1638 – Althusius, Johannes

Althusius [-túzi-], Johannes, aj Althaus, vlastným menom Althus, asi 1557 – 63 Diedenshausen, dnes súčasť mesta Bad Berleburg – 12. 8. 1638 Emden — nemecký humanista, politický filozof a právnik žijúci v Nizozemsku. Študoval v Kolíne nad Rýnom, Bazileji a Ženeve. Od 1586 pôsobil na kalvínskej akadémii v Herborne, potom na gymnáziu v Steinfurte, 1594 – 99 rektor akadémie v Siegene, od 1604 syndik mesta Emden a od 1617 senior kalvínskej cirkevnej rady. Rozvinul demokratické prvky kalvinizmu v prirodzenoprávnom učení. Usiloval sa presne definovať objekt politiky, ktorým by malo byť hľadanie súhlasu, umenie zjednocovať a spájať ľudí. Svoju štátovedu založil na spoločenskej zmluve chápanej už nie v biblickom, ale vo svetskom význame. Bol stúpencom federalizmu a korporativizmu. Rodina, obec a štát boli podľa neho prirodzené spoločenské celky vybudované na základe zmluvy slobodných individualít. Sympatiami obdarúval zdanlivo nezávislé mestá a generálne stavy. Hlavný spis: Systematický výklad politiky (Politica methodice digesta, 1603).

1996 – Ambarcumjan, Viktor Amazaspovič

Ambarcumjan, Viktor Amazaspovič, 18. 9. 1908 Tbilisi – 12. 8. 1996 Jerevan — arménsky astrofyzik. Profesor Leningradskej štátnej univerzity (1934 – 46; dnes Petrohradská štátna univerzita) a Jerevanskej štátnej univerzity (1947 – 96), prezident Akadémie vied Arménskej Sovietskej socialistickej republiky, resp. Arménskej akadémie vied (1947 – 93). Zakladateľ (1946) a dlhoročný (1946 – 92) riaditeľ Biurakanského astrofyzikálneho observatória v Arménsku. Významné práce z oblasti fyziky planetárnych hmlovín, aktivity jadier galaxií, vzniku a vývoja hviezd a galaxií; objaviteľ hviezdnych asociácií (1947). Bol presvedčeným zástancom teórie, že hviezdne asociácie, ako aj celé galaxie vznikajú zo superhustej primordiálnej (pôvodnej) hmoty.

1932 – Bakytová, Hedviga

Bakytová, Hedviga, 12. 8. 1932 Podhradie, okres Prievidza — slovenská ekonómka. Do 1964 v hospodárskej praxi, od 1964 pôsobila na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, 1990 – 97 dekanka Fakulty hospodárskej informatiky; 1991 profesorka. Členka hlavného výboru Slovenskej štatistickej a demografickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej štatistickej rady. Orientovala sa na teóriu štatistiky, viacrozmernú analýzu, štatistiku obchodu a spotreby. Hlavné diela: Základy štatistiky (1975, 1979), Príklady zo štatistických metód (spoluautorka, 1972), Statistická indukce pro ekonomy (spoluautorka, 1986), Viacrozmerná analýza (1990).

1888 – Blahník, Vojtěch Kristián

Blahník, Vojtěch Kristián, 12. 8. 1888 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 11. 6. 1934 Litoměřice — český teatrológ, divadelný kritik a historik. Spolupracoval s ochotníkmi, presadzoval moderný pohľad na divadelné umenie. Jeho hlavným dielom sú prehľadné Světové dějiny divadla (1928), písal aj knihy z oblasti divadelnej teórie a estetiky (Umění divadelní, 1918; Smysl a podstata divadelního umění, 1923; O režii a režisérech, 1925), autor monografie o J. K. Tylovi (J. K. Tyla Had z ráje, 1926) a i.

1924 – Bródy, Sándor

Bródy, Sándor, 23. 7. 1863 Eger – 12. 8. 1924 Budapešť — maďarský prozaik, dramatik a žurnalista. Novinár v Kluži, od 1890 v Budapešti, kde 1900 – 02 vydával časopis Fehér Könyv (Biela kniha), 1903 – 05 založil a spolu s G. Gárdonyim a Z. Ambrusom viedol časopis Jövendő (Budúcnosť), v ktorom žiadal spoločenské a hospodárske reformy Uhorska.

Priekopník naturalizmu v maďarskej literatúre. V zbierke poviedok Bieda (Nyomor, 1884) a v cykle noviel Pestúnka Alžbeta (Erzsébet dajka, 1902) si všímal život rozličných vrstiev v mestskom prostredí. Autor divadelných hier Dojka (A dada, 1902; slov. 1976; sfilmovaná napr. 1987, réžia Peter Léner) o tragckom osude dievčaťa z dediny, ktoré odišlo pracovať do mesta, Slečna učiteľka (A tanítónő, 1908; sfilmovaná napr. 1945, réžia Márton Keleti) o konflikte dvoch morálnych postojov a rozdielnych hodnotových rebríčkov, keď mladú učiteľku v dôsledku odmietania amorálnych návrhov dedinských boháčov vyhodia zo školy, a Medik (A medikus, 1911; sfilmovaná 1974, réžia Otto Ádám) i spoločenskokritických realistických románov Strieborná koza (Az ezüst kecske, 1898; sfilmovaný 1916, réžia M. Curtiz) a Rytier dňa (A nap lovagja, 1902; sfilmovaný napr. 1987, réžia Levente Málnay) o karieristoch.

1936 – Haacke, Hans

Haacke [háke], Hans, 12. 8. 1936 Kolín nad Rýnom — nemecký konceptuálny umelec pôsobiaci v USA.

Od 1965 žije v New Yorku, kde 1967 – 2002 pôsobil na prestížnej umeleckej škole Cooper Union for the Advancement of Science and Art; 1979 profesor. V raných dielach bol ovplyvnený tašizmom, neskôr sa zameral na skúmanie fyzikálnych procesov a biologických systémov (živé zvieratá a rastliny), uplatňoval súbory priamych fyzikálnych experimentov, pracoval napríklad s rozličnými skupenstvami vody alebo s vetrom (Kondenzačná kocka, 1963 – 65). Známy je konceptuálnymi inštaláciami a objektmi, v ktorých kriticky poukazuje najmä na finančné a politické pozadie súčasnej spoločnosti a výtvarného umenia. Od konca 60. rokov 20. storočia sa venoval politickým, ekologickým a sociálnym témam, v kontroverzných dielach kritizoval napr. obchod s nehnuteľnosťami na Manhattane a rasovú diskrimináciu (Globálny trh, 1986). Vytvára objekty, ktoré hraničia s ready-made, sochy, maľby, inštalácie, fotografie, grafiku, plagáty, pracuje s plánmi, fotografiami a vyhláseniami. R. 2000 boli jeho diela inštalované na nádvorí Ríšskeho snemu (Reichstag) v Berlíne.

1907 – Hajdu, Étienne

Hajdu, Étienne, 12. 8. 1907 Turda, Rumunsko – 24. 3. 1996 Bagneux, departement Hauts-de-Seine — francúzsky sochár a grafik.

Od 1927 žil v Paríži, 1930 študoval sochárstvo u É. A. Bourdella. V jeho dielach sa prejavil vplyv C. Brâncusiho a H. Arpa. Vytváral majstrovsky jemne opracované sochy abstraktno-organických tvarov, ktoré nadväzujú na estetiku kykladskej a krétsko-mykénskej skulptúry a v ktorých sa usiloval predovšetkým o formálnu čistotu. Osobitú pozornosť venoval plynulosti foriem, plastickej hre svetla a tieňa i opracovaniu povrchu materiálu.

1902 – Hatta, Muhammad

Hatta, Muhammad, 12. 8. 1902 Bukittinggi, západná Sumatra – 14. 3. 1980 Jakarta — indonézsky politik, jeden z vodcov hnutia za nezávislosť Indonézie. R. 1922 – 32 študoval v Holandsku. Po návrate sa spolu s neskorším prezidentom A. Sukarnom aktívne zapojil do politiky v rámci Indonézskej národnej strany (Perserikitan Nasional Indonesia, PNI). R. 1934 holandskými úradmi uväznený a 1935 poslaný do vyhnanstva na ostrov Bandanaaira, kde zostal až do japonskej okupácie Indonézie 1942, s Japoncami počas vojny v prvých rokoch spolupracoval. R. 1945 sa dostal spolu so Sukarnom do čela hnutia za vyhlásenie nezávislosti (17. 8. 1945) Indonézie, 1945 – 56 viceprezident, v decembri 1948 po holandskej invázii boli krátkodobo aj so Sukarnom uväznení. Po prepustení viedol indonézsku delegáciu na rokovaniach s Holandskom, ktoré 1949 definitívne uznalo nezávislosť Indonézie. R. 1948 – 51 predseda vlády, 1950 – 51 minister zahraničných vecí. R. 1956 odstúpil z funkcie viceprezidenta pre nezhody so Sukarnom, stiahol sa z politického života a venoval sa akademickej kariére. Po Sukarnovom páde 1967 poradca vlády.

1953 – Hraška, Jozef

Hraška, Jozef, 12. 8. 1953 Lukáčovce, okres Nitra — slovenský stavebný odborník. Od 1978 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2001 prof. Zaoberá sa teóriou a konštrukciou pozemných stavieb, fyzikálnymi determinantmi tvorby stavebného prostredia, najmä jeho energetickými a environmentálnymi aspektmi, ako aj počítačovými simuláciami energií a vnútorného prostredia budov. Autor a spoluautor vyše 150 odborných a vedeckých článkov, spoluautor viacerých knižných publikácií, napr. Slnečné žiarenie a budovy (1990), Denní osvětlení a oslunění budov (2002), 7 vysokoškolských učebných textov a 4 slovenských technických noriem.

1922 – Jakeš, Miloš

Jakeš, Miloš, pôvodne Milouš, 12. 8. 1922 České Chalupy, dnes súčasť obce Nová Ves, okr. Český Krumlov — český a československý komunistický politik. Pôvodne montér a konštruktér v Baťových závodoch v Zlíne. Od júna 1945 člen KSČ. R. 1948 – 52 predseda jednotného národného výboru (súčasne mestského i okresného) v Zlíne, 1952 – 55 tajomník Ústredného výboru (ÚV) Československého zväzu mládeže. R. 1955 – 58 študoval v Moskve, potom pracoval v aparáte komunistickej strany. R. 1966 – 68 námestník ministra vnútra a člen Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. R. 1968 patril ku konzervatívnemu krídlu strany, ktoré podporovalo vojenskú intervenciu štátov Varšavskej zmluvy do Československa alebo sa na nej priamo podieľalo. V období normalizácie riadil ako predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ činnosť previerkových komisií. R. 1977 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, od 1981 Predsedníctva ÚV KSČ. R. 1971 – 89 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR a člen jeho predsedníctva. R. 1987 – 89 generálny tajomník ÚV KSČ. V súvislosti s politikou M. S. Gorbačova v ZSSR presadzoval tzv. prestavbu (→ perestrojka) v československých podmienkach. Vzhľadom na narastajúci odpor obyvateľstva proti komunistickej totalite a čoraz častejšie prejavy nevôle (demonštrácie v Prahe pri príležitosti 20. výročia okupácie vojskami Varšavskej zmluvy, 70. výročie samostatnosti Československa v októbri 1988, Palachov týždeň v januári 1989) začal sľubovať program reforiem, vo väčšine prípadov však ostal iba pri politických proklamáciách. Z funkcie odstúpil 24. novembra 1989 po vypuknutí Nežnej revolúcie, 5. decembra 1989 vylúčený z KSČ. Od 90. rokov 20. stor. žije v ústraní. Trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu viedlo za vlastizradu v súvislosti s činnosťou v čase vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy 1968, bolo zastavené. Autor vlastných memoárov Dva roky generálním tajemníkem (1996).

2008 – Jamnická, Vilma

Jamnická, Vilma, 13. 11. 1906 Barchov, okres Pardubice, ČR – 12. 8. 2008 Bratislava — slovenská herečka, manželka J. Jamnického (1936 – 62). R. 1925 – 26 študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1926 – 29 herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatórium) v Bratislave. R. 1929 – 68 členka Činohry SND, zároveň 1932 – 34 českej Činohry SND. R. 1950 – 52 pedagogicky pôsobila ako asistentka A. Bagara na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Svojím herectvom presnej, úspornej charakteristiky s dôrazom na krásu a poetickú moc slova vynikla v inscenáciách lyrických predlôh ako Silvia (P. de Marivaux: Hra lásky a náhody, 1940), Berta z Brünecku (F. Schiller: Viliam Tell, 1942), Poézia (J. Poničan: Štyria, 1942), Grófka Anna (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943, 1969) a Beatrica (F. Schiller: Messinská nevesta, 1944). Komediálny talent prejavila ako Tonka (Molière: Zdravý nemocný, 1943), neskôr ho rozvíjala aj v postavách zrelých žien, matiek, dám a roztomilých stareniek v divadle, vo filme i v televízii. Po odchode z divadla (1969) vytvorila vo filme mnoho postáv bosoriek, cigánok, stareniek a čudesných fantastických bytostí. Spolupracovala s režisérmi A. Lettrichom (Modlárka, Červené víno I. – III., 1972), V. Horňákom (Stará matka, Zojka a Valéria, 1970), Lászlóom Nemerem (*1928, †2005; Umierajúca starena, Dni pred koncom, 1987, podľa V. G. Rasputina), J. Jakubiskom (Babka Haňa, Postav dom, zasaď strom, 1979; Margita, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992; Richtárova babka, Nejasná správa o konci sveta, 1997). Celý život sa zaoberala aj indickou filozofiou, jogou, astronómiou a astrológiou. Autorka kníh Sny a videnia (1991), Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach? (1993, rozšírená verzia v češtine) a Tranzity (2000, s G. Čeněkom), ako aj autobiografií Letá a zimy s Jánom Jamnickým (1985, s L. Lajchom) a Elixír môjho života (zostavila Marika Studeničová, 2005). Prekladala z francúzštiny a nemčiny.

1762 – Juraj IV.

Juraj IV., plným menom George August Frederick, 12. 8. 1762 Londýn – 26. 6. 1830 Windsor — britský a hannoverský kráľ (od 1820) z hannoverskej dynastie, syn Juraja III. Od 1811 do otcovej smrti vládol ako princ regent. R. 1794 tajne uzatvoril morganatické manželstvo s dvakrát ovdovenou Mariou Fitzherbertovou (*1756, †1837), ktoré však parlament vyhlásil za neplatné, a 1795 bol donútený oženiť sa so sesternicou Karolínou (Caroline von Braunschweig, *1768, †1821), ktorú nenávidel. Po nástupe na trón pokračoval v konzervatívnej politike (podporoval jednostranne toryovcov). Počas jeho vlády bola 1825 postavená prvá verejná železnica s trvalou parnou trakciou (The Stockton and Darlington Railway, S & DR). Patril k veľkorysým mecenášom umenia, pre svoj neusporiadaný, resp. zhýralý súkromný život a aroganciu jeden z najneobľúbenejších britských panovníkov. Jeho jediná dcéra Charlotte Augusta (*1796, †1817) zomrela pri pôrode mŕtveho syna, jeho nástupcom sa stal mladší brat Viliam (IV.).

1881 – Kállay, Jozef

Kállay [-laj], Jozef, 12. 8. 1881 Liptovský Mikuláš – 10. 2. 1939 Bratislava — slovenský právnik a verejný činiteľ. R. 1899 – 1903 študoval právo na univerzite v Kluži a Budapešti. Od 1907 advokát, 1918 – 20 župan v Liptovskom Mikuláši, 1920 – 22 prednosta oddelenia na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, 1922 – 27 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, 1927 – 38 verejný notár v Bratislave. Príslušník slovenského národného hnutia, 1914 – 18 účastník prvého česko-slovenského odboja. Po vzniku Československa (1918) stúpenec politického čechoslovakizmu a pražského centralizmu, člen krajinského výboru Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (1937 – 39 jeho predseda). Pôsobil v oblasti sporiteľníctva, člen správnych rád viacerých bánk, napr. 1927 dočasný riaditeľ Zemskej banky v Prahe a zároveň do 1939 predseda správnej rady jej bratislavskej filiálky. R. 1927 – 31 predseda Zväzu slovenských bánk, kde sa v spolupráci s predstaviteľmi slovenských peňažných ústavov usiloval uzavrieť dohodu o jednotných debetných a kreditných sadzbách. Autor odborných článkov uverejňovaných v Hospodárskych rozhľadoch a v Slovenskom denníku.

1938 – Klement, Václav

Klement, Václav, 16. 10. 1868 Velvary, okres Kladno – 12. 8. 1938 Mladá Boleslav — český podnikateľ, spoluzakladateľ českého automobilového priemyslu. Pôvodne kníhkupec v Mladej Boleslavi, 1895 tam s V. Laurinom založil firmu Laurin a Klement na výrobu bicyklov. R. 1899 absolvoval študijnú cestu do Francúzska, kde sa oboznámil s bicyklom poháňaným spaľovacím motorom (umiestnený nad riadidlami a poháňajúci predné koleso). Na konci 1899 predstavila firma vlastný motocykel Slavia typu A s motorom umiestneným v dolnej časti rámu a s pohonom zadného kolesa (ďalšie typy motocyklov vyrábala firma do 1910), 1906 začala vyrábať automobily (pod obchodnou značkou Laurin & Klement). Od 1907 po zmene firmy na akciovú spoločnosť až do 1925 generálny riaditeľ, po prechode spoločnosti do vlastníctva Škodových závodov Plzeň člen výkonného výboru správnej rady. R. 1928 – 35 člen českého krajinského (zemského) zastupiteľstva.