Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1743 – Abildgaard, Nicolai Abraham

Abildgaard [abilgór], Nicolai Abraham, krstený 11. 9. 1743 Kodaň – 4. 6. 1809 Frederiksdal (pri Kodani) — dánsky klasicistický maliar. R. 1772 – 77 žil v Taliansku, po návrate od 1778 profesor, 1789 – 91 a 1801 – 09 riaditeľ maliarskej akadémie v Kodani (dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení). Zakladateľ dánskej maliarskej školy, učiteľ B. Thorvaldsena. Vytvoril cyklus obrazov na motívy Apuleiových Premien (Metamorphoses). Autor nástenných malieb s námetmi z dánskej histórie a antickej mytológie (o. i. výzdoba zámku Christianborg pri Kodani, 1794).

1861 – Aho, Juhani

Aho, Juhani, vl. m. Johannes Brofeldt, 11. 9. 1861 Lapinlahti, Sev. Savo – 8. 8. 1921 Helsinki — fínsky spisovateľ, predstaviteľ modernej fínskej literatúry začiatku 20. stor. Prispieval do časopisu Päivälehti a almanachov literárnej spoločnosti Mladé Fínsko (Nuori Suomi). Autor románov, noviel a drám, ktoré sa vyznačovali príklonom k realizmu a naturalizmu. V ranej tvorbe sa zaoberal problémami technického pokroku a industrializácie (prózy Keď otec kúpil lampu, Siihen aikaan, kun isä lampun osti, 1883; Železnica, Rautatie, 1884). V románe Pastorova dcéra (Papin tytär, 1885) sa venoval problémom postavenia žien vo fínskej spoločnosti. K posledným dielam Ahovho realistického obdobia patria poviedka Prebudienie (Heränneitä, 1894) a román Jar a návrat zimy (Kevät ja takatalvi, 1906). V prózach Hobliny (Lastuja, 1891) a Nové hobliny (Uusia lastuja, 1892) a v románe Panu (1897) patriacich do novoromantického obdobia, ktoré sú charakteristické ornamentálnym štýlom a lyrickosťou, poukázal na napätú politickú situáciu a konflikty medzi pohanstvom predkov a kresťanstvom. Ahova zbierka esejí a poviedok Môj ľud z jalovca (Katajinen kansani, 1901) sa vyznačuje patriotizmom a román Juha (1911), ktorý opisuje príbeh lásky a nevery, spojením realistických a novoromantických postupov.

1522 – Aldrovandi, Ulisse

Aldrovandi, Ulisse, 11. 9. 1522 Bologna – 4. 5. 1605 tamže — taliansky prírodovedec a lekár. Profesor na univerzite v Bologni, kde 1568 založil botanickú záhradu, zaoberal sa botanikou i zoológiou. Je podľa neho nazvaný rastlinný rod aldrovandka.

1973 – Allende Gossens, Salvador

Allende Gossens [aľen-], Salvador, 26. 6. 1908 Valparaíso – 11. 9. 1973 Santiago — čilský lekár, politik a prezident, 1970 – 73. R. 1931 väznený za činnosť proti diktatúre, 1935 vo vyhnanstve za činnosť proti vláde A. Alessandriho Palmu, 1936 predseda Národného frontu vo Valparaíse, 1937 poslanec, 1939 – 42 minister zdravotného a sociálneho zabezpečenia, 1943 generálny tajomník Socialistickej strany Čile, 1945 senátor, 1966 – 69 predseda Senátu. R. 1970 zvíťazil ako kandidát Ľudového frontu v prezidentských voľbách (jeho 4. kandidatúra). Ako prezident presadzoval sociálnu politiku, uskutočnil reformu zdravotníctva a školstva. R. 1971 boli znárodnené zahraničné monopoly na ťažbu medi, 1972 zavedená agrárna reforma a znárodnené banky. Krajina sa postupne v dôsledku tejto politiky i v dôsledku ekonomického bojkotu zo strany USA a vyspelých záp. európskych krajín dostala do vážnych hospodárskych ťažkostí, vzrastala nespokojnosť s jeho vládou, vypukli rozsiahle nepokoje. Zahynul pri vojenskom prevrate, ktorým sa dostala k moci vojenská chunta generála A. Pinocheta Ugarteho.

1926 – Balog-Malešić, Ivan

Balog-Malešić, Ivan, 11. 9. 1926 Osijek – 9. 12. 2000 tamže — chorvátsky režisér a organizátor bábkarstva. R. 1965 absolvoval štúdium divadelnej a filmovej vedy v Belehrade; 1974 – 75 študoval na VŠMU v Bratislave. Spoluzakladateľ medzinárodného detského festivalu v Šibeniku a Bábkarských stretnutí v Osijeku. Od 1961 až do odchodu na dôchodok bol riaditeľom Detského divadla v Osijeku. R. 1964 nadviazal kontakty so Štátnym bábkovým divadlom (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Výmenou predstavení medzi divadlami, uvádzaním hier, hosťovaním režisérov, výtvarníkov, hudobných skladateľov a prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie sa zaslúžil o propagáciu slovenského bábkarstva v bývalej Juhoslávii.

1845 – Baudot, Jean Maurice Émile

Baudot [bodo], Jean Maurice Émile, 11. 9. 1845 Magneux – 28. 3. 1903 Sceaux (pri Paríži) — francúzsky vynálezca. Zaoberal sa telegrafiou. R. 1874 získal patent na telegrafný kód (→ Baudotov kód) i na telegrafný prístroj na viacnásobné tlačenie prenášaných správ s praktickým výkonom 1 000 – 1 400 slov za hodinu. Je podľa neho nazvaná jednotka modulačnej rýchlosti baud.

1959 – Bölöni, György

Bölöni, György (Sámuel), 30. 10. 1882 Szilágysomlyó (rum. Şimleu Sălajului), dnes Şimleu Silvaniei, Rumunsko – 11. 9. 1959 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik, publicista a prekladateľ. Po skončení štúdií práva novinár v Paríži, kde sa zoznámil s E. Adym. Účastník revolúcie 1918 – 19. Po 1. svetovej vojne v diplomatických službách v Holandsku, po návrate predseda Maďarského PEN clubu, šéfredaktor časopisu Élet és irodalom (Život a literatúra). Účastník antifašistického hnutia.

Autor základných monografií o E. Adym Skutočný Ady (Az igazi Ady, 1934) a Novinár Ady (Ady az újságíró, 1956). Nositeľ Baumgartenovej ceny (1948) a Kossuthovej ceny (1955).

2017 – Hall, Peter

Hall [hól], Peter, 22. 11. 1930 Bury Saint Edmunds, Suffolk – 11. 9. 2017 Londýn — britský divadelný a filmový režisér. Spočiatku pôsobil v londýnskom Art Theatre, kde uvádzal moderných európskych autorov (E. Ionesco: Lekcia, 1955; S. Beckett: Čakanie na Godota, 1955). R. 1960 – 68 bol umeleckým vedúcim súboru Shakespeare Memorial Theatre (od 1961 Royal Shakespeare Company) v Stratford-on-Avon a urobil z neho jedno z najvýznamnejších britských činoherných divadiel. Vybudoval stabilný herecký súbor a počas zimných sezón s ním hrával v londýnskom Aldwych Theatre. Najväčší úspech mal cyklus inscenácií W. Shakespeara pod spoločným názvom Vojna ruží (so shakespearovským bádateľom Johnom Bartonom) založený na troch hrách o Henrichovi VI. a na hre Richard III. (1963), v ktorom zobrazil negatíva a krutosti svojej doby. O mechanizme moci a jej zneužitia vypovedali aj jeho veľkovýpravné inscenácie Sen noci svätojánskej (1959, obnovená 1962), Hamlet (1965) a Búrka (1973). R. 1973 – 88 bol umeleckým riaditeľom Národného divadla (National Theatre) v Londýne, ktoré 1976 začalo hrať v novostavbe s troma sálami. Z komplexu Národného divadla urobil celodenné centrum umenia (koncerty, výstavy, filmové predstavenia, diskusie). Uvádzal klasické hry aj modernú anglickú i svetovú dramatiku, vyčlenil priestor na experimenty, pozýval najvýznamnejších režisérov. Vo svetových premiérach režíroval takmer všetky hry H. Pintera, uvádzal hry J. Anouilha, T. Williamsa, E. Albeeho, P. Shaffera, J. Mortimera, A. Ayckbourna a i. Vo významných operných divadlách v New Yorku, Chicagu, Los Angeles, Houstone, Bayreuthe a Ženeve režíroval okolo 40 opier (W. A. Mozart: Čarovná flauta, 1966; R. Wagner: Tristan a Izolda, 1971; P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, 1971, a i.). R. 1984 – 90 pôsobil aj ako umelecký riaditeľ Glyndebourne Festival. Často nakrúcal filmy podľa predlôh divadelných hier: Work Is a 4-letter Word (1968), Sen noci svätojánskej (A Midsummer Night’s Dream, 1968), Never Talk to Strangers (1995) a i. R. 1988 založil vlastné divadlo Peter Hall Company, v ktorom pôsobil, najmä vo vzťahu k dnešnému divákovi, ako režisér s hlbokým analytickým prienikom do inscenovaného textu. Od 2003 viedol aj divadlo Rose of Kingston v Kingston upon Thames.

1825 – Hanslick, Eduard

Hanslick [-lik], Eduard, 11. 9. 1825 Praha, ČR – 6. 8. 1904 Baden — nemecký hudobný kritik, estetik a muzikológ považovaný za zakladateľa modernej hudobnej kritiky. Od 1856 prednášal na univerzite vo Viedni, 1870 profesor dejín hudby a estetiky. Ako hudobný kritik písal pre noviny Wiener Zeitung, Die Presse a Neue Freie Presse. Vo svojej najznámejšej knihe O hudobnom krásne (Vom Musikalisch Schönen, 1854) obhajoval autonómnosť hudby a jej nezávislosť od mimohudobných ideí. Klasické ideály jednoty a prehľadnosti formy, ktoré Hanslick obdivoval v diele W. A. Mozarta a L. van Beethovena, ho postavili na stranu F. Mendelssohna-Bartholdyho, R. Schumanna a J. Brahmsa proti táboru novoromantikov (R. Wagner, F. Liszt a i.). Vycibrený literárny štýl a brilantné analytické postrehy priniesli Hanslickovi veľký rešpekt i uznanie súčasníkov a dodnes predstavujú mimoriadne cenný zdroj informácií o hudobnom živote v epoche romantizmu. Ďalšie diela: Dejiny koncertného života vo Viedni (Geschichte des Konzertwesens in Wien, 2 zväzky, 1869 – 70), Moderná opera (Die moderne Oper, 3 zväzky, 1875 – 1901), autobiografia Z môjho života (Aus meinem Leben, 1894), Zobrané spisy (Sämtliche Schriften, historisch-kritische Ausgabe, od 1993).

1677 – Harrington, James

Harrington [herink-], James, aj Harington, 3. 1. 1611 Upton, Northamptonshire – 11. 9. 1677 Londýn — anglický politik, filozof a spisovateľ. Radca Karola I., neskôr republikán, 1661 uväznený pravdepodobne v súvislosti s Derwentwaterským sprisahaním. Vo väzení v Plymouthe sa fyzicky i psychicky zrútil a po prepustení žil až do smrti v ústraní. Inšpiroval sa klasickými dejinami a spismi N. Machiavelliho, vo svojom najvýznamnejšom spise Republika Oceána (The Common-Wealth of Oceana, 1656) predložil projekt oligarchickej republiky benátskeho modelu (utopický plán existencie aristokratickej republiky s obmedzenou, ale vyváženou právomocou majetných reprezentantov, ktorí by sa pri moci striedali). V spisoch Súhrn právomocí ľudovej vlády (The Prerogative of Popular Government, 2 zväzky, 1657), Umenie prijímania zákonov (The Art of Law-Giving, 3 zväzky, 1659) a Systém politiky (A System of Politics, posmrtne 1700 v súbornom diele Oceána Jamesa Harringtona a jeho ďalšie práce, The Oceana of James Harrington, and His Other Works) prezentoval svoje názory na majetok ako základ politickej moci, na voľby tajným hlasovaním, na striedanie jednotlivých členov vlády pri moci tak, aby nedošlo k jej sústredeniu v rukách jedného človeka alebo skupiny i na oddelenie zákonodarnej moci od moci výkonnej a súdnej.

1765 – Haugwitz, Friedrich Wilhelm

Haugwitz [-vic], Friedrich Wilhelm, gróf von, 11. 12. 1702 – 11. 9. 1765 zámok Náměšť nad Oslavou, okres Třebíč — rakúsky politik. Spočiatku pracoval v sliezskej krajinskej správe, po obsadení Sliezska Pruskom sa na zvyšku sliezskeho územia patriaceho Rakúsku stal 1742 jeho prezidentom. R. 1743 prvýkrát predložil panovníčke Márii Terézii svoju predstavu reformy štátnej správy, realizovať ju začal 1747 a pokračoval v nej ako prezident novozaloženého Direktória pre verejné a kamerálne záležitosti (1749 – 61). Podstatou jeho reforiem bola centralizácia, byrokratizácia, a tým zefektívnenie štátnej správy. Nástupom profesionálnych úradníkov sa znížil vplyv šľachtických stavov. Boli zrušené aj najvyššie české úrady a vytvorené spoločné úrady s rakúskymi dedičnými krajinami, čím sa dovŕšilo splynutie českého štátu s habsburskou monarchiou.

1935 – Havaš, Peter

Havaš, Peter, 11. 9. 1935 Spišská Nová Ves – 5. 7. 2015 Bratislava — slovenský architekt.

R. 1960 – 63 pôsobil v Hutnom projekte, od 1963 na Katedre konštrukcií pozemného staviteľstva Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU), od 1971 na Katedre architektonickej tvorby, od 1990 na Katedre interiéru a výstavníctva, od 2006 na Ústave architektúry obytných budov Fakulty architektúry STU v Bratislave (1990 – 94 a 1996 – 2002 prodekan fakulty); 1998 profesor. Zaoberal sa obytnými a občianskymi budovami, ako aj interiérom a dizajnom v architektúre. Autor početných štúdií, 71 projektov a 38 realizácií, napr. kobercovej zástavby rodinných domov vo Fulde a v Raibachu (dnes súčasť Gross-Umstadtu, okres Darmstadt) v Nemecku (1968), rekonštrukcie kaviarne Park (1972) a interiéru kaviarne U zlatého slnka (1978) v Bratislave, spoluautor návrhu na celoštátnu verejnú telefónnu hovorňu (1984), ako aj viacerých projektov ocenených na medzinárodných architektonických súťažiach.

Spoluautor publikácií Kozuby a kachľové pece (1990), Krby a kachľové pece (1996), Interiér (2003). Spoluriešiteľ vedeckovýskumných úloh a expertíz, napr. Humánnosť tvorby uličného priestoru. Absolvoval študijné pobyty vo Švédsku a v Maďarsku. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Medaily Emila Belluša (2001) udeľovanej Fakultou architektúry STU.

1681 – Heineccius, Johannes Gottlieb

Heineccius [hajnekcius], Johannes Gottlieb, aj Heinecke, Johann Gottlieb, 11. 9. 1681 Eisenberg, Durínsko – 31. 8. 1741 Halle — nemecký teológ, filológ, historik a právnik. Prednášal právnu vedu a filozofiu v Halle. Na sústavu právnych doktrín nazeral ako na svojbytný filozoficky racionálne usporiadaný systém. Vychádzal z tézy prispôsobovania a symbiózy rímskeho práva obsiahnutého v ius commune a domáceho práva, ako aj z tvorby nových právnych zásad a inštitúcií na základe rímskeho práva (→ usus modernus pandectarum). Autor obľúbených učebníc práva, ktoré vyšli v mnohých vydaniach a v ktorých rozvíjal svoju axiomatickú metódu. Diela: Základy civilného práva vychádzajúce z Inštitúcií (Elementa Iuris Civilis secundum ordinem Institutionum, 1725), Základy racionálnej a morálnej filozofie (Elementa Philosophiae rationalis et moralis, 1728), Dejiny rímskeho a nemeckého civilného práva (Historia Iuris Civilis Romani ac Germanici, 1733), Základy prirodzeného práva a práva národov (Elementa Iuris Naturae et Gentium, 1738), a i.

2014 – Ivan, Tomáš

Ivan, Tomáš, 10. 3. 1935 Nižná Myšľa, okres Košice-okolie – 11. 9. 2014 Bratislava — slovenský tanečník. Žiak R. Macharovského. Od 1951 člen, 1953 – 60 sólista baletu Štátneho divadla Košice (ŠDK), 1960 – 67 Baletu SND v Bratislave, 1967 – 72 baletu Národného divadla v Mannheime; od 1972 v dôchodku. V ŠDK stvárnil Václava (Bachčisarajská fontána), Jana (Hlúpy Jano), Maa-Li-Čena (Červený mak), Romea (Romeo a Júlia), Jožka (Šatôčka), Radúza (Radúz a Mahuliena), Geňu (Karpatská rapsódia), Lukáša (Trojrohý klobúk), Otroka (Šeherezáda) a Rytiera Jána (Rytierska balada), v SND Lannyho Swartza (Púť v búrke), Dafnisa (Dafnis a Chloe), Truffaldina (Sluha dvoch pánov), Básnika (Straussiáda), Paganiniho (Paganini), Paola (Francesca da Rimini), Harlekýna (Karneval), Pana (Valpurgina noc), Ferháda (Legenda o láske), Princa Siegfrieda (Labutie jazero), Bojovníka Lolliho (Skýtska suita), Carmela (Čarodejná láska) a i.

1924 – Jacz, Ľudovít

Jacz [jac], Ľudovít, 11. 9. 1924 Čierny Balog, okres Banská Bystrica – 27. 9. 2015 Bratislava — slovenský novinár. R. 1948 absolvoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, 1954 – 69 pôsobil ako redaktor v Pravde, 1969 – 73 riaditeľ Československej tlačovej kancelárie (ČSTK) na Slovensku. R. 1952 – 68 člen Predsedníctva Zväzu československých novinárov a Zväzu slovenských novinárov, od 1977 opäť člen Predsedníctva Zväzu slovenských novinárov. Od 1970 externe prednášal v Kabinete teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, kde od 1973 pôsobil ako interný pracovník, 1975 – 90 viedol Oddelenie pre teóriu a prax žurnalistiky Kabinetu teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty UK; 1985 profesor. Neskôr pôsobil ako emeritný profesor Sekcie periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Významne sa zapísal do histórie slovenského agentúrneho spravodajstva. Zostavovateľ a spoluautor prvého slovenského slovníka základných novinárskych pojmov Malá encyklopédia žurnalistiky (1982), spoluautor práce Agentúrna žurnalistika (1996).

1877 – Jeans, James Hopwood

Jeans [džíns], James Hopwood, 11. 9. 1877 Ormskirk, Lancashire – 16. 9. 1946 Dorking, Surrey — anglický matematik, fyzik a astronóm. Vyštudoval matematiku na Cambridgeskej univerzite (1896 – 1900), kde sa súčasne venoval aj štúdiu fyziky, a 1904 – 05 a 1910 – 12 tam aj pôsobil, 1905 – 09 profesor aplikovanej matematiky na univerzite v Princetone (USA). Od 1912 nemal stále zamestnanie, venoval sa vedeckému výskumu, pričom od 1919 žil vo svojom dome Cleveland Lodge v Dorkingu. R. 1923 – 44 pôsobil v Mount Wilson Observatory v Pasadene. R. 1906 bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1919 jej sekretár), 1925 – 27 prezident Kráľovskej astronomickej spoločnosti, 1928 povýšený do šľachtického stavu. R. 1902 sformuloval podmienky vzniku hviezdy z plynovo-prachového oblaku (→ Jeansovo kritérium). Zaoberal sa kinetickou teóriou plynov, osobitne jej klasickou ekvipartičnou teorémou, jeho kniha Dynamická teória plynov (Dynamical Theory of Gases, 1904) vyšla v piatich vydaniach. R. 1905 zrevidoval zákon spektrálneho rozdelenia energie absolútne čierneho telesa, ktorý sformuloval J. W. S. Rayleigh (→ Rayleigho-Jeansov zákon žiarenia). Neskôr sa zaoberal najmä astrofyzikou (skúmal energiu hviezd, vznik dvojhviezd) a kozmogóniou. Pokúsil sa vysvetliť vznik planét slapovým pôsobením hviezdy pri jej tesnom priblížení sa k Slnku (→ Jeansova-Jeffreysova hypotéza). Dielami Vesmír okolo nás (The Universe Around Us, 1929), Tajomný vesmír (The Mysterious Universe, 1930), Priestor a čas (Through Space and Time, 1934) a Fyzika a filozofia (Physics and Philosophy, 1942, 1943) sa stal významným popularizátorom vedy.

1996 – Kákoš, Ján

Kákoš, Ján, 14. 8. 1927 Nitra – 11. 9. 1996 Bratislava — slovenský dramatik a režisér, otec Martina Kákoša. R. 1948 – 49 pôsobil ako asistent réžie v bratislavskej pobočke Československého štátneho filmu, 1949 – 50 režisér v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, 1952 – 54 dramaturg a umelecký šéf Mládežníckeho súboru Národného divadla (1953 – 54 pod názvom Nová scéna mladého diváka, dnes Nová scéna), 1954 – 70 riaditeľ Novej scény (1954 – 60 pod názvom Nová scéna, činohra pre mládež) v Bratislave. R. 1970 – 87 riaditeľ SND, 1987 – 96 kustód historických fondov Národného divadelného centra (dnes Divadelný ústav) v Bratislave; 1978 – 90 predseda Zväzu československých dramatických umelcov. Spočiatku režíroval inscenácie pre deti a mládež, nedostatok vhodných textov ho motivoval k vlastnej autorskej tvorbe (Za šťastím do sveta, 1949; Včielka Bzučalka, 1953; a i.), ako aj k dramatizáciám prozaických diel, napr. románu M. Kukučína Mladé letá (1955) i rozprávok J. C. Hronského Budkáčik a Dubkáčik (bábková hra, 1966; uvedená i ako televízny seriál, 1968; spoluautor) a O troch krásach sveta (bábková hra, 1967).

Autor viacerých rozhlasových hier pre dospelých a pre mládež, často poznačených schematizujúcim prístupom ku skutočnosti, napr. Chlapec z Gori o mladosti J. V. Stalina (1949) a Buď pripravený (1952), úspešných rozhlasových hier pre dospelých Clown (1960; predloha filmu Trio Angelos, 1963, réžia S. Barabáš), Mohérový pléd (1966; uvedená aj ako divadelná hra, 1967), Pavučina (1972) a i., ako aj divadelných hier, napr. Na každej ceste križovatka (1963) a Dom pre najmladšieho syna (1974), ktorý sa stal predlohou úspešného televízneho filmu Demeterovci (1976, réžia K. Spišák), a televíznych scenárov.

1927 – Kocka, Ján

Kocka, Ján, 11. 9. 1927 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota — slovenský filozof. R. 1952 – 72 pôsobil na Katedre filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, 1972 z politických príčin prepustený, neskôr pracoval v Múzeu pedagogiky pri Pedagogickej knižnici v Bratislave, 1991 rehabilitovaný a znova pôsobil na Filozofickej fakulte UK, od 1993 na dôchodku. Zaoberal sa dejinami európskej a slovenskej filozofie. Autor kníh Gnozeologické základy pojmov (1961) a Otázky dialektiky poznania (1961), spoluzostavovateľ Antológie z diel filozofov, časť Humanizmus a renesancia (1966), 1965 preložil dielo Thomasa Hobbesa O telese (De corpore). R. 1966 – 69 predseda Slovenskej filozofickej spoločnosti.

2013 – Köhlerová-Richterová, Emmy

Köhlerová-Richterová [kő-] (Köhler-Richter), Emmy, 9. 2. 1918 Gera, Durínsko – 11. 9. 2013 Lipsko — nemecká tanečnica, baletná majsterka a choreografka. R. 1935 – 37 študovala moderný výrazový tanec u M. Wigmanovej a klasický balet u T. Gsovskej v Berlíne. Účinkovala na baletných scénach v Bonne, Berlíne, Štrasburgu a Lipsku. Ako baletná majsterka pôsobila 1947 – 51 v Kolíne nad Rýnom, 1951 – 53 v Leverkusene, 1953 – 55 v Bazileji a 1956 – 58 vo Weimare. R. 1958 – 78 hlavná choreografka, súčasne od 1963 šéfka baletu Lipskej opery. Vytvorila viac ako 20 choreografií prevažne ruského, ale i svetového baletného repertoáru. Svojimi invenčnými a netradičnými choreografiami pozdvihla balet Lipskej opery na jednu z popredných svetových baletných scén. K jej najvýznamnejším choreografiám patria Spiaca krásavica (1960), Otroci (Wolfgang Hohensee, *1927; 1961), Abraxas (W. Egk, 1962), Romeo a Júlia (1963), Labutie jazero (1966), Legenda o láske (1967) a Bolero (1972). Od 1993 čestná členka Lipskej opery.